Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. november 2015

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 19C/168/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215207688
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Fakanová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2015:1215207688.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, v právnej veci

navrhovateľky V.. I. K., T.. XX.XX.XXXX, H. I. XXXX/X, H., zastúpenej advokátom JUDr. Michalom
Pijákom, AK Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, proti odporkyni K. I., T.. XX.XX.XXXX, H. I. X, H., zastúpenej
advokátkouJUDr.KatarínouKalabovou,AKKrasovského13,Bratislava,ovydanievecí-nábytkuznačky
IKEA, rozhodol

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľkajepovinnázaplatiťodporkynitrovykonaniaatotrovyprávnehozastúpeniavsume215,42

€ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajší súd dňa 24.03.2015 sa domáhala navrhovateľka vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal odporkyňu vydať navrhovateľke nábytok značky IKEA, a to schodíky s
obchodným označením "BEKVÄM", 6-zásuvkovú komodu s obchodným označením MALM, 4 -
zásuvkovú komodu s obchodným označením MALM a šatníkovú skriňu s obchodným označením MALM
(80X) a uhradiť navrhovateľke trovy konania v sume 243,12 €, alebo v tej istej lehote podať odpor na
tunajšom súde.

Svoj návrh odôvodnila tým, že je vlastníckou nábytku značky IKEA pozostávajúceho zo schodíkov
s obchodným označením "BEKVÄM", 6 - zásuvkovej komody s obchodným označením MALM, 4 -
zásuvkovejkomodysobchodnýmoznačenímMALMašatníkovejskrinesobchodnýmoznačenímMALM
(80X), nábytok sa nachádzal v byte navrhovateľky na I. O. Č.. X D. H., ktorý odporkyňa dočasne
užívala. Po skončení jeho užívania odporkyňa odniesla z označeného bytu aj nábytok navrhovateľky, a
to bez právneho titulu a bez toho, aby navrhovateľke poskytla akúkoľvek protihodnotu. Navrhovateľka
vyzvala odporkyňu na vydanie nábytku navrhovateľky listom z 20.01.2015, ktorý odporkyňa prevzala

dňa 27.01.2015 (ako zásielku doručenú kuriérskou službou) a 29.01.2015 (ako doporučenú poštovú
zásielku). Odporkyňa nábytok navrhovateľky dosiaľ navrhovateľke nevydala a na výzvu nereagovala.

Súdvovecipodč.k.19C/168/2015-14,dňa31.03.2015vydalrozkaznaplnenie,vočiktorémuvzákonnej
lehote podala odporkyňa odpor.

Odporkyňa v odpore k veci uviedla, že uvedený nábytok má u seba, lebo si ho odviezla so sebou

pri sťahovaní. Nábytok je jej a nie navrhovateľky, pretože ho zaplatila. To, že navrhovateľka má k
dispozícii bloček, nepovažuje za preukázanie vlastníctva. Keďže nábytok považuje za svoj, teda ona je
vlastník uvedeného nábytku, nereagovala na zaslané výzvy. Vzhľadom na tieto dôvody v celom rozsahu
nesúhlasí s rozkazom na plnenie a má za to, že neexistujú dôvody na jeho vydanie. Nábytok kupovalav čase, keď navrhovateľka žila a bývala s jej synom v dome, ktorého bola spoluvlastníčkou. Na nákup
nábytku, ktorý žiada navrhovateľka vydať, im dala peniaze a oni ho boli aj spolu kúpiť. Jej syn jej nábytok
potom doviezol a zmontoval. S navrhovateľkou sa rozprávali o tom, že nábytok je jej aj v čase, keď sa z

bytu v C. sťahovala a ona sama uznala, že nábytok zaplatila ona a patrí jej. Žiadala návrh ako nedôvodný
zamietnuť. Uplatnila si aj náhradu trov konania.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedka V.. D. I., pokladničným blokom z
IKEA Bratislava zo dňa 30.10.2003, ostatným obsahom spisu, pričom zistil tento stav vo veci:

Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že odporkyňu pozná od roku 1995, keď bola prvýkrát na návšteve
v jej dome ako priateľka jej syna, s ktorým sa zoznámila 01.12.1994. So synom odporkyne začali žiť v
spoločnej domácnosti na jar roku 1995, domácnosť viedli na I. O. XX D. H.. V tom čase ešte vlastný byt
nemala, byt na I. O. kúpila v roku 2001. Jej vzťah s odporkyňou hodnotím pozitívne, nemala pocit, že
by spolu zle vychádzali, možno ju ona nemala rada. Byt si kúpila preto, lebo chcela mať vlastný byt, v

prípade, že by sa so synom odporkyne rozišli, okrem toho robila v bankovníctve a mala možnosť získať
pôžičku.Odroku2001doroku2003vbytebývalajednajejpriateľka,ktoránemalakdebývať.Keďsadoň
mala nasťahovať odporkyňa, byt bol zariadený len čiastočne, v byte boli parkety, v obývačke bol gauč,
dvekreslá,konferenčnýstolík,boltostarýnábytok,ktorýmalazrodinnéhodomusvojichrodičov.Vspálni
nebol nábytok, v ďalšej izbe boli dve váľandy, na chodbe bola veľká vešiaková stena a trojdverová skriňa,

ktorá slúžila na ukladanie šatstva. Zo svojho domu si doniesla starý nábytok, ktorý mala v obývačke
a posteľ, na ktorej spávala v rodinnom dome. To, čo chcela, si zobrala do bytu. Odporkyňa nespávala
doma v spálni, ale v obývačke, ktorá bola na prízemí, túto si prehradila a časť obývačky bola jej spálňa.
Svoje veci mala v skrinkách, ktoré boli súčasťou obývačky, ktoré si doniesla aj ku nej do bytu. Nábytok,
ktorý sa kúpil v IKEI bol určený na zariadenie spálne v byte na I. O., lebo okrem postele tam odporkyňa

nič nemala. Výber nábytku bola spoločná dohoda, že sa pôjdu spoločne pozrieť do IKEI, kde to v tom
čase bolo výhodné. Boli všetci traja v obchode, nábytok vybrali spoločne, ona ho zaplatila a dala naň
peniaze. Nie je pravda, že 15 000 Sk na kúpu tohto nábytku bolo od odporkyne. Ona mala na to svoje
vlastné finančné prostriedky, peniaze na kúpu nábytku vybrala z účtu, robila vtedy v banke a mala
zamestnanecký účet, bola to ING-pobočka zahraničnej banky. Nepamätá sa, že by po kúpe nábytku

poslala odporkyni 500 Sk. Ona pre túto rodinu predstavovala veľký zdroj príjmov, kupovala všetko, čo
bolo potrebné. Dôvod, prečo sa odporkyňa nasťahovala do jej bytu bol ten, že ona chcela svoj vzťah s
jej synom posunúť ďalej, boli životní partneri, jedna možnosť bola taká, že oni dvaja odídu do jej bytu
a odporkyňa zostane v dome, alebo pôjde
do jej bytu. Náklady za dom boli pomerne vysoké, ich úhradu by odporkyňa nezvládla, preto jej byt

ukázali, povedala, že sa jej páči a že sa tam nasťahuje. Vtedy sa dohodli tak, že ona s jej synom
bude hradiť náklady za dom, jeho matka si bude hradiť náklady za byt, v ktorom býva a nič naviac od
nej nechcela. Až keď sa rozišla so synom odporkyne vo februári 2012, z domu sa odsťahovala. Na
konci marca 2013, synovi odporkyne povedala, že chce, aby jej za byt, v ktorom býva jeho matka platili
nájomné, presnú výšku si nepamätá, lebo byt chcela využívať na komerčné účely, príp. uvažovala, že ho

predá. Je pravda, že potom, ako sa rozišla so synom odporkyne si do bytu odviezla veci do tohto bytu,
časť ich odviezla do svojho druhého bytu, ktorý si kúpila v roku 2010. Svoje veci umiestnila v izbe, ktorú
odporkyňa nepoužívala. Ešte keď tam bývala odporkyňa, v obývačke vymenila starý gauč za nový. Keď
jej syn odporkyne doniesol kľúče po tom, ako sa odporkyňa z bytu odsťahovala zistila, že odporkyňa svoj
starý nábytok v obývačke nechala a nový nábytok z IKEI, ktorý bol kúpený do spálne bol odvezený preč.

Z výsluchu odporkyne súd zistil, že nábytok má u seba v byte, v ktorom teraz býva na I. X D. H.. Tiež
uviedla, že k rukám žalobkyne dala hotovosť 15 000 Sk. Bolo to v roku 2003, konkrétne 03.02.2003
dala synovi 40.000 Sk, ktoré mal použiť na opravu domu, dali urobiť vonkajšie bezpečnostné dvere a
následne dala navrhovateľke 15 000 Sk dňa 28.10.2003. Tieto peniaze boli určené na nákup nábytku,

ktorý si mala zobrať do bytu navrhovateľky, lebo keď začali žiť s ňou a so synom v spoločnej domácnosti
nevychádzali spolu od začiatku dobre. Navrhovateľka mala byt, do ktorého sa mala nasťahovať, predtým
než sa tam nasťahovala, bol byt prenajatý, keď tam mala ísť ona, spálňa bola prázdna bez nábytku,
v obývačke bol starý gauč a malý stolík a dve kreslá, na chodbe vešiak a biela skriňa. V tretej izbe
boli dve válendy. Navrhovateľka nechcela, aby som si ja do jej bytu doniesla svoj starý nábytok. Sumu

40 000 Sk som mala na vkladnej knižke v Slovenskej štátnej sporiteľni, vkladnú knižku som musela
zrušiť, lebo sa menili podmienky, hotovosť som dala synovi, lebo som neplánovala nič kupovať. V tom
čase už syn s navrhovateľkou žil v dome. Dom mal tri obytné izby a dva kumbály, ktoré nemali rozmery
izieb. Dom bol vo vlastníctve syna od jeho siedmich rokov, od smrti jej svokry, lebo jej manžel bol jejjediné dieťa, bol veľmi chorý, tak sa dedičstva vzdal. V dome bývala od roku 1975 do novembra 2003,
kedy sa z domu odsťahovala do bytu navrhovateľky na I. X D. H.. Pôvodne mal manžel odporkyne na
dome podiel ? a zvyšok vlastnila jej svokra, po nej zdedil manžel a po manželovi ona zdedila ? domu.

V čase, keď sa syn zoznámil s navrhovateľkou, bol rozvedený, z manželstva mal syna, ten však s nimi
nebýval. S navrhovateľkou sa zoznámil asi rok po rozvode, v roku 1995, keď bola na prvej operácii
bedrového kĺbu už s nimi navrhovateľka bývala. V byte navrhovateľky bývala od posledného týždňa
novembra 2003, dňa 28.10.2003 dala synovi 15 000 Sk na nákup nábytku do tohto bytu, dňa 30.10.2003
spoločne v IKEI nábytok vyberali. Nábytok stál viac ako 20 000 Sk, navrhovateľka doplatila chýbajúcu

časť sama dobrovoľne, lebo toľko peňazí už ona nemala. Asi po týždni jej poslala po synovi 500 Sk, že
jej to vracia. Nábytok montoval syn a v byte bývala 10 rokov až do novembra 2013. Syn sa rozišiel s
navrhovateľkou niekedy v roku 2010. Syn sa vtedy od navrhovateľky odsťahoval, začal bývať so svojou
terajšou manželkou, navrhovateľka zostala bývať v rodinnom dome, nevie kedy sa navrhovateľka z ich
domu odsťahovala, kúpila si byt. Ona svoj podiel na dome darovala synovi a teraz býva v byte na I.T. X
D. H., je to byt jej nevesty, lebo ona so synom býva v rodinnom dome. Do tohto bytu si vzala so sebou

len nábytok z IKEI. Na I. O. jej pomáhal sťahovať sa jej syn. Tiež uviedla, že si myslí, že nábytok nad
hodnotu 15 000 Sk, ktorý zaplatila navrhovateľka, keďže nábytok stál takmer 20 000 Sk by nemôže byť
vo vlastníctve navrhovateľky, lebo tento nábytok sa vôbec nemusel kupovať, keby jej dovolila zobrať si
so sebou jej nábytok, s ktorým by v pohode žila dodnes, jej nábytok v dome však navrhovateľka vyhodila
alebo spálila, nevie, čo s ním urobila, lebo jedného dňa zistila, že už ho nemá. Do bytu navrhovateľky

vzala so sebou aj 3 diely z obývačky, ktorý mala v dome. Išlo o kaukazský orech, ten v jej byte zostal,
lebo už ho nemala kam zobrať so sebou, byt v ktorom teraz býva je menší, je len dvojizbový. Nevesta
tam nechala dve skrinky. Sumu 15 000 Sk mala, vždy mala nejakú hotovosť, 2 x dostala so sestrami od
macochy po otcovej smrti po 20 000 Sk a raz 1 000 Sk na Vianoce a k narodeninám. Jej otec zomrel
v roku 1992. Kým ešte navrhovateľka žila s jej synom a na dome sa robievali opravy, vždy chceli, aby

na opravy prispela, čo aj robila. Raz mala k dispozícii len 5 000 Sk a bolo treba urobiť ústredné kúrenie,
chceli odo nej 15 000 Sk, tak navrhovateľka predala jej dlhopis z kupónovej privatizácie.
Blok od nábytku nemá preto, lebo blok musel mať jej syn, lebo nábytok z IKEI doniesol aj reklamoval
jeden kus, pri ktorom musel mať so sebou blok pri sebe ako doklad o kúpe. Na výzvu navrhovateľky
nereagovala, keď ju vyzvala na vrátenie tohto nábytku, lebo bola presvedčená, že to je jej nábytok a po

tom, ako sa navrhovateľka rozišla s jej synom a chystala sa odsťahovať z rodinného domu, začala do
voľnej izby v byte prevážať všetok nábytok, ktorý kúpila do domu. Raz sa jej vtedy opýtala, či si môže
vziať z jej bytu, keď som sa už mala sťahovať na I.T. ulicu chladničku, navrhovateľka jej povedala, že
si môžem zobrať čo chce. Na chladničku tiež prispela sumou 5 000 Sk v marci 2001. V dome mala
chladničku, ktorú syn a navrhovateľka zobrali do svojej kancelárie, kde spolu podnikali. Do domu kúpili

novú chladničku, na ktorú prispela ona 5 000 Sk a v byte navrhovateľky bola chladnička, ktorú kúpila
navrhovateľka a tú si zobrala z jej súhlasom. Dôvod, prečo sa vysťahovala z bytu navrhovateľky bol ten,
že syn jej povedal, že sa rozišiel s navrhovateľkou a že sa bude musieť z jej bytu sťahovať. Bolo to pár
mesiacov predtým, ako sa skutočne odsťahovala. Počas obdobia, kedy tam bývala, platila všetky úhrady
za byt, nielen energie, ale listiny o tom nemá, lebo ich založila do šanónu a údaje o platbách zostali v

byte u navrhovateľky. Nad rámec platieb súvisiacich s užívaním bytu navrhovateľke naviac neplatila.

Z výsluchu svedka V.. D. I. súd zistil, že s navrhovateľkou žili v spoločnej domácnosti 18 rokov a okrem
papieru im nič nechýbalo, tvorili rodinu. Deti spolu nemali, na začiatku ich vzťahu o tom aj spolu hovorili,
navrhovateľka brala antikoncepciu a neskôr už deti neriešili. Zoznámili sa 21 rokov dozadu, chodili spolu

pol roka až rok a potom jej navrhol, aby sa k nemu prisťahovala z internátu, vlastne to nebol internát, ale
ubytovňa. Spoločnú domácnosť začali viesť v jeho rodičovskom dome na I. O.. Vzťah navrhovateľky a
jeho mamy nebol dobrý, nevychádzali dobre, matka sa stiahla do jednej izby, mali spoločnú chladničku,
neriešil to, lebo dal prednosť navrhovateľke. Od začiatku tam nebol kamarátsky vzťah, aj keď mama
sa spočiatku snažila. Než sa zoznámil s navrhovateľkou, náklady na rodinný dom financovali spolu s

matkou. Keď jeho otec zomrel, študoval mimo H., náklady na dom hradila matka, keď doštudoval, vrátil
sa do H., začali náklady hradiť spoločne, asi po 2 rokoch sa zoznámil s navrhovateľkou. Nepamätá sa,
či si potom, ako sa navrhovateľka k nemu nasťahovala, dohodli nejaké pravidlá
o nákladoch za domácnosť. V tom čase ešte matka viedla celú agendu ohľadne toho, čo za dom bolo
treba platiť. Potom, keď sa matka nasťahovala do bytu navrhovateľky, prevzala evidenciu týchto platieb

navrhovateľka, spoločnú kasu s navrhovateľkou nikdy nemali, každý mal svoj účet, náklady za dom v
posledných rokoch určite vo veľkej miere platila navrhovateľka. Jeho matka sa nasťahovala do bytu
navrhovateľky preto, lebo raz po búrlivom večeri sa dohodli na tom ony dve, že matka pôjde bývať knej do bytu s tým, že bude za jej byt platiť sama prevádzkové náklady. Účelom bolo to, aby sme si
nezavadzali, aby mali s navrhovateľkou súkromie.
Byt, do ktorého sa mala matka nasťahovať, byt bol skoro celý zrekonštruovaný, boli tam plastové okná

okrem kuchyne, kuchynská linka, nábytok tam nebol vôbec žiadny. Doviezli tam z domu z obývačky
nábytokzkaukazskéhoorecha,navrhovateľkanechaladoviezťodsvojichrodičovstarúsedaciusúpravu,
navrhovateľka kúpila jedálenský stôl a stoličky, ktoré chcela pôvodne presťahovať do domu, ale sa tam
nehodili, tak ich nechala vo svojom byte. Do kuchyne sa namontovala imitácia pultu na nohe, aby bolo
k čomu si sadnúť, lebo stôl sa tam nezmestil. Do spálne presťahovali z domu veľkú posteľ, ktorú mala

matka aj predtým. Navrhovateľka si nepriala, aby sa do bytu ťahal nejaký ďalší starý nábytok, tak boli v
IKEI kúpiť jednu vyššiu skriňu a dve komody v rozdielnych výškach, do predsiene išla vešiaková stena
a vešiak sa dokupoval. Vešiak si kupovala mama sama a čo sa týka IKEI, mama im dala 15 000 Sk,
nepamätám si už, či ich dala priamo jemu do ruky, alebo keď boli spolu v byte. Zvyšok doložili, resp.
ho doložila navrhovateľka, s tým, nech má mama zariadenú izbu kompletne, lebo by sa nemohla kúpiť
jedna skriňa, kúpili sa tiež aj také schodíky za 500 Sk. Vzhľadom na to, že mama dala na tento nábytok

15 000 Sk, má za to, že je to mamin nábytok. Keď navrhovateľka bola v novembri 2013 niečo riešiť v
byte, tak mali výmenu názorov, čo je čie, vtedy jej mama povedala, že si berie chladničku a ten nábytok z
IKEI, ostatné tam ostalo. Po ďalšom slovnom doťahovaní navrhovateľka matke povedala, tak si zober čo
chceš. Ja vychádzam z toho, že matka dala väčšiu časť peňazí na tento nábytok a okrem toho nám dala
dosť peňazí na opravy v dome a nakoniec navrhovateľka povedala, že si zober čo chceš, nerozporovala

matkinu požiadavku, má za to, že je tam právny i morálny nárok jeho mamy.
Blok o kúpe nábytku sa k navrhovateľke dostal tak, že viedli spoločnú domácnosť, boli ho spolu kúpiť,
následne musel reklamovať jeden diel, tak blok musel mať so sebou, takže skončil v krabici, v ktorej mali
všetky doklady za veci, ktoré kupovali. Potom, ako sa s navrhovateľkou rozišli, navrhovateľka zobrala
celú túto krabicu, keď sa z domu odsťahovala. To znamená, že aj keď on kupoval niečo a zostalo mu to

v dome, nemá o tom žiadny doklad. Čo sa týka odsťahovania jeho matky z bytu, navrhovateľka vedela
o tom, že sa matka sťahuje, nebola síce pri tom, ale dala mi ultimátum, že buď sa moja matka vysťahuje
dobrovoľne, alebo ju deložuje.
Navrhovateľka sa z jeho rodičovského domu odsťahovala v marci 2013, napriek tomu, že ju v lete 2012
vyzval, aby sa z domu odsťahovala, lebo on tam už s ňou nebýval. Povedala mu, že dobre, že sa

odsťahuje až potom, keď si zráta, čo jej mu vyplatiť. Trvalo pár týždňov, kým sa to zrátalo, potom jednali
o tom, či jej to, čo chcela vyplatiť dá skôr ako sa vysťahuje. Vyplatil navrhovateľke sumu od 25 000 €
až 28 000 €, dalo by sa to zistiť z výpisov z jeho účtu a z tabuľky, ktorú mu navrhovateľka dala. Z domu
odniesla všetko, o čom tvrdila, že to kúpila, napr. televízor, DVD prehrávač s reproduktormi, sedačku.
Vzhľadom k tomu, že nevie preukázať, či niečo počas spolužitia s navrhovateľkou kúpil, veľa vecí bolo

takých, o ktorých

vie, že ich bol kúpiť on, ale vzhľadom na čas už nevie povedať, či ich platil on alebo mu peniaze dala
navrhovateľka. S navrhovateľkou žili v opačnom garde, ako to bývalo v minulosti, zarábala viac ako on,

aj niekoľkonásobne viac.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy
kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu
dohodnutú cenu.

Podľa § 614 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je predávajúci podľa dohody s kupujúcim, alebo podľa
povahy veci povinný vec na miesto určené kupujúcim, kupujúci je povinný prevziať vec pri dodaní. V
ostatných prípadoch je kupujúci povinný prevziať vec pri predaji, ak sa s predávajúcim nedohodne inak.

Podľa § 614 ods. 2, veta prvá Občianskeho zákonníka prevzatím veci prechádza na kupujúceho

vlastníctvo kúpenej veci.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že občiansky zákonník poskytuje súdnu ochranu
vlastníkom veci proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do ich vlastníckeho práva, pričom umožňujevlastníkov veci najmä domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje. Hmotno-právnym
základom žaloby na vydanie veci (rei vindicatio) je skutočnosť, že sa určitá vec nachádza vo faktickej
držbe inej osoby ako vlastníka. Predpokladom úspešného uplatnenie ochrany vlastníckeho práva

prostredníctvom žaloby na vydanie veci je preukázanie existencie žalobcovho vlastníckeho práva k
veci, pričom ďalším predpokladom úspešného uplatnenia tejto žaloby je aj predpoklad, že žalovaný vec
zadržiava bez právneho dôvodu. Vlastnícke právo je potrebné v konaní pred sudom preukázať, pričom
dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, na základe akého právneho dôvodu
nadobudol vlastnícke právo k veci. Okrem toho vec, ktorej vydanie vlastník žiada, musí byť dostatočne

individualizovaná pomocou znakov, ktoré ju bezpečne odlíšia od ostatných vecí rovnakého druhu. V
rámci žaloby o vydanie veci môže vlastník žiadať iba vydanie takej veci, ktorá sa úplne zhoduje s
predmetom žalobcovho vlastníctva.

V danom prípade o vzniku kúpnej zmluvy na nákup nábytku zo spoločnosti IKEA súd nemal
vzhľadom na zhodné tvrdenia účastníkov, ako aj doložený pokladničný doklad žiadne pochybnosti.

Navrhovateľke sa však v konaní nepodarilo preukázať, pre pri kúpe predmetného tovaru použila vlastné
finančné prostriedky, na základe čoho by vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam prešlo na
navrhovateľku ihneď po zaplatení kúpnej ceny, teda nepreukázala, že sa stala vlastníčkou hnuteľných
veci bez toho, aby ich fakticky prevzala. Nepreukázala ani svoje tvrdenia, že na kúpu nábytku použila
finančné prostriedky vybraté z jej osobného účtu v sume 15 000,- Sk napriek tomu, že tvrdila, že všetky

dokumenty si aj niekoľko desiatok rokov odkladá. Navrhovateľke sa nepodarilo v konaní preukázať ani
to, že odporkyňa neoprávnene (t. j. bez právneho dôvodu) jej veci neoprávnene

zadržiava. Navrhovateľka sa síce preukázala pokladničným dokladom o zaplatení nábytku, ten

nepreukazuje však to, že si aj predmet kúpy od predajcu prevzala - dodací list. Z výpovede odporkyne,
ako aj svedka V.. D. I. mal súd nepochybne preukázané, že nábytok bol z predajne vydaný jemu, bol
doručenýdobytu,vktorommalslúžiťvýlučnepotrebámodporkyne,prevzatímtohtonábytkuodporkyňou
prešlo aj na odporkyňu vlastníctvo ku kúpeným veciam.

S poukazom na takto zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla dôkazné
bremeno, keď dostatočne nepreukázala, že odporkyňa zadržiava bez právneho dôvodu hnuteľné veci,
na ktoré sa má vzťahovať jej vlastnícke právo, preto návrh ako nedôvodný zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadkuaúspešnejodporkyni

priznal náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia, ktoré súd vyčíslil v súlade
s ustanovením § 151 ods. 1 OSP a Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa § 18 ods. 4 citovanej
vyhlášky nasledovne:
Tri úkony právnej pomoci á 51,45 € (príprava a prevzatie zastúpenia, pojednávanie dňa 30.07.2015 a

12.11.2015); ku každému úkonu súd priznal režijný paušál 8,39 € x 3 = 35,90 €. Právna zástupkyňa je
registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty, preto súd priznal trovy právneho zastúpenia s 20% DPH
platnou v čase rozhodovania súdu, spolu v sume 215,42 €. Trovy právneho zastúpenia žiadala právna
zástupkyňa poukázať na jej účet vedený v G. G., Z..G.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne v dvoch vyhotoveniach. Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada
trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 OSP ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických

osobách opatrený popisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom razítka a datované)
tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.