Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. október 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/82/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113012392
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:3113012392.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra
Kuráka a JUDr. Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 22. októbra 2019 prejednal
odvolanie podané obžalovaným V. L., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp.zn. 3T/68/2014 zo dňa 28.6.2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného V. L. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/68/2014 zo dňa 28.6.2019, bol obžalovaný
V. L. uznaný za vinného, že:

ako osoba konajúca v mene spoločnosti Johns Manville Slovakia, a.s., so sídlom Strojárenská 1, Trnava,
vystupujúci pod menom Ing. L. O. odo dňa 20.11.2012 presne nezisteného času vylákal za školenie
potrebné na uzatvorenie zmluvy o dielo od príkazcu, a to poškodeného L. E. sumu vo výške 316,- Eur,
ktoré boli pripísané na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v G., pričom takéto školenie sa do dnešného
dňa neuskutočnilo a ani sa uskutočniť nemalo, pretože spoločnosť Johns Manville Slovakia, a.s., takéto
školenie neorganizovala, čím týmto svojím konaním uviedol poškodeného L. E., trvale bytom M. XXX/
XX, G. do omylu a spôsobil mu škodu vo výške 316,- Eur.

čím spáchal prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. Súd u obžalovaného podľa § 44 Tr. zák. upustil od
uloženia súhrnného trestu, pretože trest odňatia slobody uložený obžalovanému rozsudkom Okresného
súdu Trnava, č.k. 5T/33/2008-1241 zo dňa 10.4.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave,
č.k. 6To/64/2014-1325 zo dňa 2.4.2015, právoplatný dňa 2.4.2015, za skutok pod bodom 4. rozsudku,
vo výmere 4 (štyri) roky, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia, pokladal na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému L. E., nar.
XX.X.XXXX, škodu vo výške 316,- Eur.

Opatrením Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/68/2014 zo dňa 16.4.2019 súd rozhodol, že
konanie proti obžalovanému V. L. vykoná ako konanie proti ušlému.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 28.6.2019 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a
po poučení o opravnom prostriedku obhajkyňa prehlásila, že zahlasuje odvolanie voči všetkým výrokom.
Prokurátor sa vzdal práva podať odvolanie.

Dňa 26.8.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného V. L., podané
prostredníctvom obhajkyne, ktorý v podstatnom uviedol v odvolaní nasledovné argumenty:

„S rozsudkom sa nestotožňujeme a poukazujeme na to, že nebolo preukázané, že by sa V. L. dopustil
skutku uvedeného v rozsudku, pre ktorý bol odsúdený. Rovnako vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by sa V. L. na škodu cudzieho majetku obohatil a uviedol niekoho do omylu, tiež
nebolo preukázané, že by svojím konaním V. L. spôsobil na cudzom majetku malú škodu. Vykonaným
dokazovaním nebol preukázaný V. L. úmysel konať a ani to, že mal konať v mene spoločnosti
Johns Manville Slovakia, a.s. a vystupovať pod menom Ing. L. O. odo dňa 20.11.2012. Vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané ani to, že by V. L. mal úmysel vylákať za údajné školenia potrebné na
uzatvorenie zmluvy o dielo od príkazcu, ako poškodeného L. E. sumu 316 €.
Súd poukazuje na to, že mal dostatočne preukázané konanie V. L., najmä výpoveďou poškodeného L.
E.. S touto skutočnosťou sa nestotožňujeme, pretože poškodený sám uviedol, že V. L. nepozná, nikdy
sa s ním nestretol. Rovnako ani V. L. poškodeného nepozná a nikdy sa s ním nestretol.
Poukaz súdu na to, že poškodený rozdiely vo svojich výpovediach vysvetlil odstupom času, a teda
súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného, je nesprávny, pretože poškodený v jeho výpovedi
uvádzal úplne iné skutočnosti, ako v prípravnom konaní, dokonca aj iné údaje ohľadne nároku na
náhradu škody. Poškodený sa mal dozvedieť o mene V. L. len z prebiehajúceho vyšetrovania. Pokiaľ
súd uvádza, že usvedčujúcim dôkazom, že V. L. vystupoval pod fiktívnym menom Ing. L. O., je email zo
dňa 17.11.2012 a dňa 19.11.2012 s týmto sa nemožno stotožniť, pretože tieto skutočnosti nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní, súd nemá jednoznačne a bez pochybností preukázané, že by V. L. skutočne
vystupoval pod menom uvedenej osoby, ide len o domnienku súdu, prípadne poškodeného, ktorá však
nebola preukázaná. Pokiaľ ide o výpis z bežného účtu XXXXXXXXXX, tento je vedený na meno O.
L., ide o dôkaz získaný pred vznesením obvinenia, čo znamená, že takýto dôkaz nemožno v konaní
použiť a navyše ani samotná skutočnosť, že suma 316 € bola pripísaná na tento účet nepreukazuje,
že by sa V. L. dopustil skutku uvedeného v rozsudku a rovnako nepreukazuje ani jeho úmysel seba
obohatiť na škodu cudzieho majetku. Opakovane je potrebné zdôrazniť, že súd vychádzal z dôkazov,
ktoré boli zabezpečené pred vznesením obvinenia V. L., na takéto dôkazy nemožno prihliadať. V
kontexte uvedeného, po zohľadnení všetkých dostupných dôkazov, ktoré možno použiť, možno uzavrieť,
že spáchanie skutku uvedeného v rozsudku V. L. nebolo preukázané a máme za to, že vzhľadom
na existujúce pochybnosti, nebolo možné bez pochybností konštatovať vinu V. L., pričom v prípade
akýchkoľvek pochybností prichádza do úvahy aplikácia zásady in dubio pro reo, v pochybnostiach v
prospech obvineného.
Znovu zdôrazňujeme, že vyššie uvedený účet patril O. L., tento bol založený 1.2.2012, existoval dlhšiu
dobu a ani z tohto nemožno vyvodiť úmysel V. L. spáchať daný trestný čin. Odôvodňovanie viny V. L. zo
strany súdu, ako aj dôkazov, ktoré ma majú usvedčovať, považujeme za nesprávne. Máme za to, že súd
nemôže pri vyslovení viny vychádzať len z domnienok, nepriamych dôkazov, dôkazov získaných pred
vznesením obvinenia, ale môže vychádzať len z dôkazov získaných zákonným spôsobom a v prípade,
ak zistil akékoľvek pochybnosti, je na mieste rozhodnutie o zastavení trestného stíhania. Zastávame
názor, že súd nemal ani jeden priamy dôkaz, ktorý by V. L. usvedčoval zo spáchania skutku uvedeného
v rozsudku, ktorý nespáchal a tiež ani nepriame dôkazy, ktoré by v spojení s priamym dôkazom mohli
tvoriť ucelenú reťaz na seba navzájom nadväzujúcich dôkazov. Namietame aj postup súdu v tom smere,
že odmietol vykonať navrhnuté dôkazy výsluchom svedkyne O. L., ako aj oboznámením sa so spisom
1T/151/2013, ako aj výsluchom V. L., aj keď súd poukazuje na to, že návrh na výsluch V. L. je v
rozpore s účelom konania proti ušlému, taký postup však je v rozpore s jeho právom na obhajobu. Bez
povšimnutia nemôže ostať zmienka V. L. o duševnej chorobe, o ktorej je zmienka v zápisnici o výsluchu v
prípravnom konaní a odôvodnenie súdu, že V. L. to nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi nemôže
obstáť, pretože je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní v prípade pochybností o spôsobilosti
obvineného náležite sa obhajovať zabezpečiť všetky prostriedky tak, aby nedošlo k porušeniu práva na
obhajobu, prípadne ustanoviť obhajcu, orgán činným v trestnom konaní má povinnosť zabezpečovať
dôkazy svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech obvineného. Máme za to, že v danom prípade
právo V. L. na obhajobu porušené bolo. Zotrvávame na vyjadreniach, ktoré boli učinené v konaní a
zdôrazňujeme, že nebolo preukázané žiadnym zákonným spôsobom, že by V. L. sumu 316 € vybral
z účtu vedeného na meno O. L., rovnako súd nemal preukázané ani to, akou kartou respektíve,
akým spôsobom a kým, bola táto suma vybratá. Z potvrdenia banky (zabezpečené pred vznesením
obvinenia zo dňa 14.2.2013), vyplýva, že súd nemal preukázané dispozičné oprávnenie prostredníctvom
platobných kariet. Odhliadnuť nemožno ani od toho, že suma 316 € mala byť na účet pripísaná dňa
22.11.2012, následne boli vykonané pohyby na účte cestou platobnej karty, avšak súd vôbec nemal
preukázané, kto tieto výbery uskutočňoval, akým spôsobom boli realizované, tiež nemal preukázané ani
aká platobná karta, vedená na aké meno, bola používaná.

Rovnako zastávame názor, že neboli splnené podmienky konania proti ušlému, keďže v danom prípade
nedošlo k vyčerpaniu všetkých dostupných možností a zákonných nástrojov smerujúcich k zabezpečeniu
prítomnosti V. L. na konaní, zo spisu je preukázané, že súd vykonal opatrenia na zabezpečenie
prítomnosti V. L. v konaní, avšak máme za to, že existujú ďalšie prostriedky, ktoré bolo možné uplatniť k
tomu, aby jeho prítomnosť bola zabezpečená a boli vykonané ďalšie úkony a opatrenia na zistenie, na
akom mieste sa nachádza a prečo sa v mieste bydliska nenachádza. Zo spisu vyplynulo, že V. L. sa má
nachádzať v Anglicku, pričom jeho bývalá manželka oznámila súdu, že tam je možné ho hľadať, avšak
úkony súdu nesmerovali na zistenie jeho pobytu tam, napriek tomu, že súd disponoval informáciou,
že sa na území SR V. L. nenachádza. Konanie proti ušlému nie je možné realizovať iba z dôvodu
urýchleného vybavenia veci a ukončenia konania, v danom prípade súd nemal preukázaný úmysel V.
L. vyhýbať sa trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo sa skrývať na území SR v úmysle zabrániť
prejednaniu veci, tiež nebolo preukázané, že by V. L. odmietal prevzatie zásielok zo súdu. Rovnako
nebolo náležite skúmané, či má V. L. vydaný cestovný pas, resp. doklad vydaný slovenskými orgánmi,
a či sa prípadne zdržiava v cudzine s úmyslom vyhýbať sa trestnému konaniu. V spise sa nenachádzajú
žiadne správy z krajín Schengenského priestoru resp. inej krajiny, tiež zo spisu nevyplýva, či boli
realizované úkony Európskeho zatýkacieho rozkazu a rovnako namietami aj to, že nedošlo zákonným
spôsobom k predvolaniu V. L., v spise sa nenachádza listina, ktorá by osvedčila, že predvolanie by bolo
riadne doručené na miesto trvalého pobytu, toto by bolo riadne obcou zverejnené.
S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš zo dňa 28.6.2019 sp.zn. 3T/68/2014 v celom rozsahu a rozhodol, že V. L. spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodzuje. Máme za to, že súd nemohol vzhľadom na vyššie uvedené
zaviazať V. L. uhradiť poškodenému škodu, keďže túto mu nespôsobil a ani z vykonaného dokazovania
nebolo preukázané, že túto škodu by spôsobil práve V. L. a mal by za ňu zodpovedať. Pokiaľ ide o
upustenie od uloženia súhrnného trestu a rozhodnutia súdu v tomto smere, máme za to, že uvedený
spôsob rozhodnutia nebol prípustný vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonné podmienky a ani
vykonané dokazovane nenasvedčuje správnosti rozhodnutia v danom smere. Preto trváme na tom, aby
bol V. L. oslobodený spod obžaloby.“

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa § 319 Tr. por. odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajkyňa obžalovaného navrhla prvostupňový rozsudok
zrušiť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k
späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316
Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v
napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného
na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi
podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne
skutkové zistenia.

Obžalovaný V. L. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdom prvého stupňa. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí

riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom
súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Obžalovaný sa ku skutku pri svojej výpovedi v prípravnom konaní vyjadril, avšak jeho konanie mal
súd dostatočne preukázané najmä výpoveďou poškodeného L. E., ktorý v prípravnom konaní presne
popísal, akým spôsobom sa prostredníctvom internetu a e-mailu skontaktoval s obžalovaným, hoci v
tom čase nemal vedomosť o tom, o akú osobu sa jedná a mal za to, že za účelom získania zákazky od
spoločnosti Johns Manville, a.s., jedná s kompetentnou a oprávnenou osobou - Ing. L. O. - riaditeľom
sekcie údržby spoločnosti. Hoci poškodený si už nepamätal detaily, ktoré uvádzal vo svojej výpovedi v
prípravnom konaní alebo o niektorých okolnostiach vypovedal odlišne, tieto rozdiely vysvetlil odstupom
času. U poškodeného súd nezistil motív klamať alebo nehovoriť pravdu o okolnostiach, za akých došlo ku
stíhanému skutku. Vo výpovedi poškodeného neboli žiadne závažné rozpory a pokiaľ sa aj v niektorých
detailoch odchýlil od svojej predošlej výpovede, tieto vysvetlil odstupom času od spáchaného skutku,
čo je uplynutím takmer 6 rokov od jeho poslednej výpovede v prípravnom konaní pochopiteľné. Súd
preto nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného a túto vyhodnotil ako jasnú, logickú, presvedčivú a
dôveryhodnú, napokon aj v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi.
Na svedeckú výpoveď poškodeného nadväzovali listinné dôkazy, ktoré do konania predložil poškodený.
Hoci nikde v e-mailovej komunikácii nie je zrejmé a zistiteľné meno obžalovaného V. L., pretože
vystupoval pod fiktívnym menom Ing. L. O.. Usvedčujúcim dôkazom, že touto osobou nemohol byť nik
iný, len V. L. je e-mail zo dňa 17.11.2012, ktorý odoslal poškodenému L. E. spolu s „podmienkami JM
Slovakia Trnava“ a následne dňa 19.11.2012, kde poškodenému pripomenul, aby nezabudol na úhradu

poplatku za školenie - 79,- Eur na osobu, poukázaním na číslo účtu, ktoré mu zaslali v podmienkach
JM Slovakia Trnava. Ako vyplýva z obsahu listiny pod hlavičkou „Johns Manville Slovakia, a.s.“ zo dňa
15.11.2012 podpísanej osobou Ing. L. O., poplatok v sume 79,- Eur/1 osoba bolo potrebné uhradiť na
číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX G. Z., a.s. Na podklade dožiadania v prípravnom konaní oznámila G.
Z., a.s., že vlastníkom bežného účtu č. XXXXXXXXXX bola O. L., nar. X.X.XXXX a ďalšou osobou, ktorá
mala dispozičné oprávnenie k tomuto účtu maloletej bol V. L., nar. XX.X.XXXX - jednak samostatne
a zároveň ako zákonný zástupca maloletej. Porovnaním dňa skutku a dátumu narodenia maloletej
dcéry obžalovaného je zrejmé, že táto mala v čase spáchania skutku 10 rokov. Okrem nej a jej otca,
teda obžalovaného V. L. neexistovala iná osoba, ktorá by mala samostatné dispozičné oprávnenie
k účtu maloletej. Vzhľadom na vek maloletej a spôsob spáchania skutku je vylúčené, aby sa dcéra
obžalovaného mohla skutku dopustiť alebo sa mohla na ňom akýmkoľvek spôsobom podieľať. Na margo
obrany obhajoby, ktorá nadväzovala na oznámenie G. Z., a.s., že ich odpoveď neobsahuje dispozičné
oprávnenia prostredníctvom platobných kariet vydaných k bežným účtom, súd uvádza, že k spáchaniu
skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu došlo už tým, že od poškodeného L. E. (vystupujúc pod
menom Ing. L. O.) vylákal sumu vo výške 316,- Eur, ktoré boli pripísané na účet č. XXXXXXXXXX/
XXXX, ku ktorému mal samostatné dispozičné právo, a to za účelom vykonania údajného školenia, ktoré
sa ani nekonalo a ani sa konať nemalo, o čom mal obžalovaný V. L. dostatočnú vedomosť, pretože
nebol osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti Johns Manville, a.s., čím poškodeného uviedol
do omylu a vyvolaním tohto omylu spolu s prijatím sumy 316,- Eur na bankový účet, ku ktorému mal v
rozhodnom čase dispozičné oprávnenie samostatne ako vlastník a zároveň zákonný zástupca maloletej,
seba obohatil o sumu 316,- Eur.“
Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného a jeho obhajkyne vyplýva, že v podstate obžalovaný
len opakuje, prípadne čiastočne modifikuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní. Odvolací súd
však rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu
dospel k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa
stal, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a dopustil
sa ho obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčuje z jeho spáchania najmä
výpoveď svedka L. E., v kontexte s dôkazmi, ktoré súd prvého stupňa popísal vo svojom odôvodnení.
Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich
dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a
okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver,
že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané
a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.

Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a
dôležitosti svedeckej výpovede vypovedá pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými dôkazmi preukázaný
opak. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že každý svedok (a teda i svedok L. E.) pred svojou
výpoveďou v konaní pred súdom skladá zákonom predpísanú prísahu. Krajský súd si osvojuje názor
súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že okrem iného je to hlavne svedok L. E., ktorý usvedčuje
obžalovaného V. L. zo spáchania žalovaného skutku.

Na preukázanie viny obžalovaného, súhrn priamych a nepriamych dôkazov, musí tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,
ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu
procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku
popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., t.j., že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho
presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré
mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o treste, odvolací súd vykonal všeobecný
prieskum napadnutého výroku z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.).
Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce
v okolnostiach prípadu pre upustenie od uloženia súhrnného trestu, a tento výrok zodpovedá zákonu
a stavu veci. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný
skutkový podklad k rozhodnutiu o výroku o treste obžalovanému V. L..

Súd prvého stupňa rozviedol svoje skutkové a právne úvahy vo vzťahu k výroku o treste, ktorý si odvolací
súd osvojil v plnom rozsahu a v podrobnostiach naň aj vo svojom rozhodnutí poukazuje. Na tomto
mieste krajský súd opätovne pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích
námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom
tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu
možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č.
19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 44 Tr. zák.,
podľa ktorého upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože trest odňatia slobody uložený obžalovanému
rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 5T/33/2008-1241 zo dňa 10.4.2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/64/2014-1325 zo dňa 2.4.2015, právoplatný dňa 2.4.2015, za skutok
pod bodom 4. rozsudku, vo výmere 4 (štyri) roky, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pokladal na ochranu spoločnosti a nápravu
páchateľa za dostatočný.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre upustenie od
uloženia súhrnného trestu. Krajský súd uzatvára, že predošlý súdom uložený trest, a to trest odňatia
slobody vo výmere 4 (štyri) roky, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia, považuje aj odvolací súd na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa
za dostatočný a preto v tomto konaní nie je potrebné rozhodovať o uložení prísnejšieho trestu. Tento
zákonný stav neboli odvolacie argumenty obžalovaného spôsobilé zvrátiť v rámci odvolacieho konania.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v
okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.

Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok o náhrade škody v napadnutom rozsudku, je potrebné
konštatovať, že prvostupňový súd správne vyčíslil škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená tak, že

to zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom nezistil žiadne pochybenie okresného súdu a konštatuje, že
výrok je vecne správny.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd ako súd odvolací odvolanie obžalovaného V. L. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.