Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/145/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210664
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3512210664.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny
Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu A., proti žalovanému Z. o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 08. septembra 2014, č.k. 6C/255/2012-81, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods.
1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení do 31.12.2012. Súd preskúmal návrh na prerušenie konania, pričom opätovne dospel
k záveru, že návrh nie je dôvodný a preto ho zamietol. Samotné podanie sťažnosti žalobcu na Ústavný
súd SR automaticky nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, preto súd návrh ako nedôvodný
zamietol. Do úvahy neprichádzala ani možnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.,
pretože v zmysle § 7 ods. 2 O.s.p., v spojitosti s § 25 ods. 4 zákona č. 514/2009 Z.z., má

príslušný okresný súd právomoc riešiť predmetný spor a v súčasnosti neprebieha žiadne iné konanie,
od výsledku ktorého by bolo rozhodnutie tohto súdu závislé, resp. sa nerieši otázka, ktorú tento súd
nie je oprávnený sám riešiť. A naviac, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012, č.k.
17NcC/404/2012-11 (správne 19NcC26/2014- 11pozn. odvolacieho súdu) bolo právoplatne rozhodnuté
o námietke zaujatosti a toto rozhodnutie je vykonateľné a pre súd záväzné a bez existencie odkladu
vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nemôže byť dôvodom na prerušenie konania. Vychádzajúc
zo skutkových zistení a citovaných ustanovení zákona považoval súd žalobu v celom rozsahu za

nedôvodnú, a to z viacerých dôvodov. Žalobca sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom
konaní. Vo veci podaného návrhu, /označených v návrhu ako "Istina RS"/ namietal žalobca nesprávny
úradnýpostupsúdu,ktorýmalspočívaťjednakvrozhodnutíožiadostioudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie po zákonnej lehote, a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia z dôvodu neuznania
rozhodcovskéhorozsudkuakoexekučnéhotitulu..Vtejtosúvislostisúddávadopozornostivýkladpojmu

nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený
pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v
súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanovenéhopredpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci

právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný
titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý
následnenájdevýrazvovydanomrozhodnutí,nemožnopovažovaťzanesprávnyúradnýpostupnaúčely
zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec
neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno

rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Žalobca sa však svojho práva na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného
súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
hore citovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len
príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011,
uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie: "Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak

nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Prie riešení otázky, či rozhodcovský
rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný
tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia
neprípustný". V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý "vstupuje"
do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená,
pričom súd udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných konaniach
v tomto smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že NS SR v citovanom rozhodnutí uvádza

i záver, že, keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc,
išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Preto je podľa názoru súdu
nesprávny názor žalobcu, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože
rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku /
viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzc. ničotný akt (paakt) i v tých prípadoch, keď vydal akt

niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky právneho aktu, môže však mať účinky
obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k náhrade
škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu. Na podporu toho záveru
súd poukazuje na § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci aj vtedy, ak
sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská

zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni to veriteľovi
uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania rozhodcovskom
rozsudku /v opačnom prípade by sa pripustil stav, že "hocikto", kto nemal akékoľvek oprávnenie a
rozhodol vec rozhodcovským rozsudkom, pričom na takýto rozsudok by sa hľadelo ako právoplatné a
vykonateľné rozhodnutie, síce nepoužiteľné pre exekučné konania avšak platne zaväzujúce k

určitému plneniu, čo je neprípustné/. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3.
2011. I z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný
súd SR odmietol sťažnosť práve žalobcu v súvislosti postupom OS Prievidza vo veci

16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol,
že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o žalobu na výkon rozhodcovského
rozsudku splnená /§ § 45 zákona o rozhodcovskom konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorýz toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. V zmysle
uvedeného sú potom tvrdenia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe súdu v uplatnenom nároku
neopodstatnené, preto žalobcovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda,

resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej
zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná,
rozhodcovský súd nemal teda oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup
tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny. Uvedené platí i pre prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia z dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal

plnenie v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ žalobca predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul,
ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si
oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z
dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho
uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil
jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám.

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy oprávnenému (žalobcovi) zamietali žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov
už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na
základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.
Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu

dobu ustálenej súdnej praxi. Pre úplnosť sa však súd zaoberá v každom jednotlivom konaní tvrdeniami
žalobcu o nečinnosti súdu. Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia škody
vo výške 5760,39 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1152,08 eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto
nad Váhom v konaní, v ktorom je žalobca oprávneným proti povinnému O. B., EX/XXX/XXXX rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia až dňa 30.01.2011, pričom konanie začalo dňa 30.01.2010. Tieto skutkové

tvrdenia žalobcu nie sú pravdivé. V prvom rade súd udáva, že dátum začatia konania, t.j. podania
návrhu na vykonanie exekúcie z pohľadu lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia nie je
relevantný. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom 5Er/120/2010, EX/XXX/XX v exekučnej
veci oprávneného A. a povinného O., súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora
M.. F. G. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 17.02.2010. Výzvou zo dňa 10.09.2010 súd

vyzval zástupcu oprávneného na predloženie úverovej zmluvy, všeobecných zmluvných podmienok,
dohody o vyplnení zmenky ako aj fotokópiu zmenky. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 29.10.2010, č.k. 5Er/120/2010-12 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 22.12.2010, č.k. 8CoE/245/2010-25 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.02.2011. Uznesením Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom zo dňa 13.12.2011, č.k. 5Er/120/2010-30 súd exekučné konanie zastavil. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.01.2012.Nie je teda pravdou, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože
o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 248 dní od doručenia tejto žiadosti. Tak, ako súd vysvetlil
vyššie, súdu lehota na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného
titulu so zákonom, neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu

prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, túto vyhodnotiť aj z
pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje súd v trvaní 248 dní za primeranú so záverom, že súd postupoval
aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných žalobcom s osobitnou rýchlosťou. Z
uvedeného skutkového tvrdenia žalobca právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny úradný postup. S týmto
jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo

zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.vyplývaže,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmožnouplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však nebolo zistené, že by bolo rozhodnutie,
ktorým bola v časti zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia, zmenené alebo zrušené. Vychádzajúc z

uvedeného preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť štátu. Súd konal tak, že medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 365 dní, ale 248 dní. Takéto
konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u žalobcu vznik škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na
všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodný zamietol. O náhrade
trov konania bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 už zrušeného O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, ( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodovalvylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. ), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvádzal odvolacie dôvody
označené ako dôvody ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Upozornil, že
nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v

exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za
dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom na fakt,
že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil

podanie (obsiahnuté v texte), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach
dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcaa a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v

žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto
okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;- nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

V konkrétnostiach napríklad žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o návrhu v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného

súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd sa musel
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Po podaní odvolania dňa 01.07.2016 vstúpila do účinnosti nová právna úprava súdneho konania
vykonaná zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie v danom spore
postupoval. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Odvolací súd rozhodol o
odvolaní podľa príslušných ustanovení CSP.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny z uvedených dôvodov:

6. Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu

zamietnutia žaloby, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
žalobe. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedáani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

7. Aj keď žalobca neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, odvolací
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva, že zo znenia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna

nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie

exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní
vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,výslovnebytoupravilspôsobomakopriinýchustanoveniach Exekučnéhoporiadku

(napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov
výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého
je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

8. Žalobca v odvolaní v podstate žiadal, aby súd opätovne preskúmaval rozhodnutia súdov prvej
inštancie v exekučnom konaní. Žalobca napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného rozhodnutia
exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp. nezákonné
rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného
postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností

a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97
zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa žalobca mohol domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako nezákonné zrušené
alebo zmenené, čo sa nestalo.

9. Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia, bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplývala z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu rozhodovania exekučného súdu

v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu
rozhodovania exekučného súdu a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009
„Asturcom“) . V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp.

zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc.
10. K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na
to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je

potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil.

11. Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,
že by bola žalobcovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka žalobcu je nedôvodná. Žalobcovi resp. jeho zástupcovi súd prvej inštancie doručil

písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe dňa 11.08.2014 (spolu s predvolaním na pojednávanie).
Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 08.09.2014. Na
pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že žalobca mal čas 1 mesiac
oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k jeho žalobe, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už
písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale žalobca mal väčší časový priestor

na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

13. Už zrušený avšak v čase konania súdu prvej inštancie účinný Občiansky súdny poriadok upravujúci
postup súdu a účastníkov - teraz strán sporu ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom

konaní zabezpečoval tak, že ukladal súdu, ak zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci
samejpojednávanieapredvolaťnaňúčastníkovkonania-terazstranysporu (§115ods.1O.s.p.)atotak,
aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Ak súd nariadil pojednávanie, mohol vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka -
strany sporu len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101

ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu mal aj tento
zástupca právo osobne sa zúčastniť súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v
jeho neprítomnosti platilo to isté, čo o samom účastníkovi konania -strane sporu. Právo účastníka-
strany sporu, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nebolo možné chápať tak,
že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka- strany sporu, ale tak, že

súd bol povinný umožniť účastníkovi -strane sporu uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať vec
v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania- strany sporu a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak
na tomto svojom práve účastník -strana sporu trvá.

14. Žalobcovi nebolo postupom súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom
spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy žalobcu a následne sa ak nim
vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa žalobca sám svoju
neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

15. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť žalovaného
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Z uvedeného dôvodu krajský súd

už uznesením zo dňa 02.06.2014 pod č.k. 19NcC/26/2014-64 právoplatne rozhodol, že sudca nie je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť žalobcu voči predmetnému uzneseniu
nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 19. mája 2015 sp.zn. III. ÚS 208/2015). Nie je preto dôvodná námietka v

odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z
31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
16. K námietke žalobcu, že súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, odvolací súd uvádza, že v zmysle §

171 ods. 2 O.s.p., resp. v súčasnosti účinného § 238 ods. 3 C.s.p. je uvedené uznesenie vykonateľné
pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej odvolací súd dodáva, že vzhľadom na možnosť uplatnenia
námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne,ak súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je žalobcom
tvrdeným vecným dôvodom podania samotnej žaloby.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná žaloba ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné
a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na
prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované žaloby a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, ústavný súd doposiaľ

nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a pod.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne
podľa § 387 C.s.p. potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný,
a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251 C.s.p.,
preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).