Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218118
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312218118.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12.12.2013, č. k. 14C/348/2012-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek
1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2,
§ 44 odsek 1, odsek 2, odsek 7, § 238 odsek 1, odsek 2, § 240 odsek 1 zákona č. 233/1995 o súdnych
exekútorochaexekučnejčinnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).

Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a
nemajetkovej ujmy v sume 663,84 eur, z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané,
že dňa 18.04.2006 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd vydal dňa 03.05.2006 poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Dňa 30.08.2010 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora.

Uznesením č. k. 10Er/102/2006-28 zo dňa 24.08.2011 exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zároveň jej výkon zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, odvolací súd uznesením
11CoE/94/2012-40 zo dňa 26.09.2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti.
Uviedol, že navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu z dôvodu, že o návrhu na
zmenu súdneho exekútora nerozhodol exekučný súd v zákonom stanovenom čase.
Poukázal na ustanovenie Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, podľa

ktorého bola v § 44 odsek 7 určená lehota 30 dní na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora. Je síce nesporné, že exekučný súd o tomto návrhu nerozhodol v zákonomstanovenej lehote, avšak v danej veci súd pri rozhodovaní skúmal splnenie podmienok výkonu exekúcie
vzhľadom k tomu, že exekučným titulom bola notárska zápisnica. Exekučný súd dospel k záveru,
že exekučný titul, t. j. notárska zápisnica, nemôže byť platným exekučným titulom. Preto z dôvodu

zákonného preskúmania exekučného titulu aj po materiálnej stránke, nebolo možné skonštatovať, že
rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po roku, spĺňa podmienky
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a nárok navrhovateľa na náhradu škody z tohto titulu.
Poznamenal, že v exekučnom konaní zo strany oprávneného nebola podaná žiadna sťažnosť na
prieťahy v konaní, nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v

konaní pred Ústavným súdom SR, či Európskym súdom pre ľudské práva.
Ďalej uviedol, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu škody a ani jej výšku, ktorá
mu mala vzniknúť v dôsledku oneskoreného rozhodnutia súdu o návrhu na zmenu exekútora. Súd ani
z pripojeného spisu žiadne dôkazy, na ktoré navrhovateľ poukázal a z ktorých odvodil vznik škody, sa
v spise nenachádzali a ani žiadne iné dôkazy navrhovateľ k žalobe, ani na pojednávaní, na výzvu súdu
nedoložil.

Dospel k záveru, že počas doby, ktorá uplynula od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia
exekučného súdu, navrhovateľovi nevznikla žiadna škoda. K rozhodnutiu súdu síce došlo s určitým
časovým odstupom aj preto, že v rámci hospodárnosti súd rozhodol jedným uznesením o žiadosti na
zmenu exekútora ale aj o zastavení exekúcie, ktoré vyhlásil za neprípustnú, ale súd skúmal aj to, či je
exekúcia vykonávaná zákonne najmä s ohľadom na exekučný titul, ktorým v tomto prípade bola notárska

zápisnica.
Konštatoval preto, že v danej exekučnej veci nezistil žiadny nesprávny úradný postup, zakladajúci nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa.
Námietku odporcu k zmätočnosti žaloby navrhovateľa súd vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru,
že žaloba spĺňa náležitosti v zmysle § 43 OSP a zákona č. 514/2003 Z. z.. Ďalej mal preukázané, že

žiadosťopredbežnéprerokovanienárokubolaodporcovidoručená23.04.2012,malvšakzato,ževčase
podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v čase jeho rozhodovania
táto už uplynula a bolo zrejmé, že odporca návrhu navrhovateľa v rámci predbežného prerokovania
nevyhovel. Preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol.
Námietku odporcu na premlčanie nároku neakceptoval, pretože oprávnený sa o škode, o ktorej tvrdí, že

mu vznikla a ktorú si v konaní uplatnil, dozvedel doručením rozhodnutia 05.09.2011, premlčacia lehota
začala plynúť nasledujúci deň po doručení, trojročná premlčacia lehota uplynie dňa 06.09.2014.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,

ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základnéhopráva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a

je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo

o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu majetkovej škody a sumy 663,84 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na

zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4420533 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu
rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu

príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er/102/2006 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
18.04.2006 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Horvátha o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému E. H., o vymoženie

716,99 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zo dňa
25.12.2005, sp. zn. N 7021/2005, NZ 68136/2005. Okresný súd Levice dňa 03.05.2006 vydal pod číslom
5402036499* poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie predmetnej exekúcie. Dňa 30.08.2010 bol
exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak,aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 05.01.2011 exekučný
súd vyzval súdneho exekútora JUDr. Jozefa Horvátha na vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho
exekútora, na čo súdny exekútor reagoval dňa 20.01.2011. Následne exekučný súd uznesením zo dňa

24.08.2011, č. k. 10Er/102/2006-28, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti rozhodnutiu
podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 26.09.2012, č. k.
11CoE/94/2012-40 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 (v čase začatia exekučného
konania), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať

na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 odsek 8 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30 dňová lehota od doručenia

návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, pretože po doručení návrhu oprávneného

na zmenu súdneho exekútora (30.08.2010), vyzval dovtedy výkonom exekúcie povereného súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Horvátha na vyjadrenie sa k návrhu (05.01.2011) a po obdržaní jeho vyjadrenia
(20.01.2011) a po preskúmaní exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica, vo veci rozhodol o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a exekúciu zastavil (24.08.2011). V jeho postupe s ohľadom na
okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou

judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
sasíceprihliadanalehoty,ktorésúuvedenévústavealebovzákone,aleichnedodržaniesaautomaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať

len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a to, že nerozhodnutím o zmene
exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav
právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (12.12.2013)
právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že nerozhodnutím o zmene exekútora
v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav právnej
neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo právoplatnezastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku
vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Taktiež i ďalšie
skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného

rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2
zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia,
keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne

správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.