Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114217484
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:5114217484.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu JUDr. B. E., trvale bytom I. cesta XXXX/XA,
P., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Tatiana Polková, so sídlom Na Priekope č. 174/13, Žilina,
proti žalovaným 1/ Okresný súd Ružomberok, so sídlom Dončova č. 8, Ružomberok, IČO: 35 995 599 a
2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, IČO: 00 166 073, o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17Cpr/7/2014-125 zo dňa 25. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. m e n í tak, že žaloba

sa voči žalovanému 1/ z a m i e t a .

II. Žalovaný 1/ m á nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 2/ zastavil (ďalej aj „výrok
I.“), žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu (ďalej aj
„výrok II.“), žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 377,23 eur od 16.02.2011 do 10.06.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 365,28 eur od 16.03.2011
do 10.06.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 383,29 eur od 16.04.2011 do 10.06.2014, vo výške 9 %

ročne zo sumy 334,- eur od 16.05.2011 do 10.06.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 331,84 eur od
16.07.2011 do 10.06.2014 a vo výške 9 % ročne zo sumy 377,76 eur od 16.08.2011 do 10.06.2014,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej aj „výrok III.“) a žalovanému 1/ uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (ďalej aj „výrok IV.“). Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil poukazom na § 144, § 145 ods. 1 a 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1
a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník, § 25 ods. 1 a 4, § 65 ods. 1, 2, 4 a 5, § 87 ods. 1, § 90 ods. 1 a 2, § 150 ods. 1

zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, § 34 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, § 2 ods. 1,
§ 29g zák. č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov SR, § 41 ods. 1 a 2, §
41a, § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov, § 1 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce a § 3, § 10c Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 23.05.2014 sa žalobca domáhal, aby súd

uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 377,23 eur s úrokom z
omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 16.02.2011 do zaplatenia, sumu 365,28 eur s úrokom z omeškania
9 % ročne z tejto sumy od 16.03.2011 do zaplatenia, sumu 383,29 eur s úrokom z omeškania 9,25 %
ročne z tejto sumy od 16.04.2011 do zaplatenia, sumu 334,- eur s úrokom z omeškania 9,25 % ročne ztejto sumy od 16.05.2011 do zaplatenia, sumu 655,36 eur s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z tejto
sumy od 16.06.2011 do zaplatenia, sumu 331,84 eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy
od 16.07.2011 do zaplatenia, sumu 377,76 eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od

16.08.2011 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že je sudcom prideleným na výkon
funkcie sudcu na Okresný súd Ružomberok s právom na plat podľa zák. č. 385/2000 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Platovým dekrétom Spr 7019/2011-Oú z 18.01.2011 mu bol určený od 01.01.2011
funkčný plat vo výške 2.608,68 eur. Následne mu bol doručený platový dekrét č. Spr. 7139/2011 - Oú z
04.04.2011, podľa ktorého žalobcovi patrí od 01.01.2011 funkčný plat vo výške 2.690,68 eur a následne

mu bolo doručené oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. Spr 7314/2011 - Oú z 15.08.2011,
podľa ktorého patrí žalobcovi od 26.07.2011 funkčný plat vo výške 2.999,98 eur. Za obdobie prvých
siedmych mesiacov roka 2011 tak došlo k zníženiu platu sudcu bez splnenia zákonných podmienok
uvedených v ustanovení § 84 Zákona o sudcoch. V priebehu konania žalobca oznámil súdu, že žalovaný
1/ mu dňa 10.06.2014 uhradil doplatok mzdy za rok 2011, preto navrhol pripustenie zmeny žalobného
petitu tak, že žalovaný 1/ a 2/ sú povinní solidárne mu zaplatiť úroky z omeškania odo dňa splatnosti

jednotlivých miezd do ich vyplatenia. V nadväznosti na dispozitívne úkony žalobcu súd uznesením sp.zn.
17Cpr/7/2014-18 zo dňa 26.01.2015 pripustil zmenu návrhu navrhovanú žalobcom a zároveň rozhodol
o zastavení konania v časti o zaplatenie istiny vo výške 2.824,86 eur. V priebehu konania žalobca zobral
žalobu voči žalovanému 2/ späť, pričom žalovaný 2/ sa k späťvzatiu nevyjadril. Nakoľko k späťvzatiu
žalobyvočižalovanému2/došlopredprvýmpojednávanímvoveci,naprípadnýnesúhlasžalovanéhoby

súd neprihliadal. Žalobcu pre procesné zavinenie zastavenia konania zaviazal na náhradu trov konania
voči žalovanému 2/. V ďalšom konaní sa potom zaoberal už iba dôvodnosťou žaloby vo vzťahu k
žalovanému 1/. Súd pred rozhodnutím vo veci samej vyhodnotil pasívnu vecnú legitimáciu v konaní
v spojitosti s vyplatením platu sudcu a dospel k záveru, že pasívne vecne legitimovaným je žalovaný
1/, a to v zmysle § 90 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z., teda súd, na ktorom sudca vykonáva funkciu,

pričom o jeho platových pomeroch rozhoduje predseda daného súdu. Po konštatovaní pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného 1/ súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z
doplatenia funkčného platu za obdobie od 01.01.2011 do jeho uhradenia, t.j. do 10.06.2014, tak ako
uviedol v úprave petitu po čiastočnom späťvzatí žaloby je oprávnený. K doplateniu platu za uvedené
obdobie došlo podľa vyjadrenia žalovaného 1/ dňa 04.07.2014, avšak súd vychádzal zo zmenenej

žaloby, v ktorej žalobca žiadal priznať úrok z omeškania do 10.06.2014. Ďalej sa súd zaoberal otázkou
účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní o súlade právnych predpisov
vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v prebiehajúcich občianskych súdnych konaniach. S poukazom
na citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky konštatoval, že v dôsledku vyslovenia
nesúladu ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa odseku 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k

sudcom a § 29g ods. 4, 8, a 9 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013 vyhláseným v Zbierke zákonov pod č. 97/2014 dňa
18.04.2014, je nárok žalobcu na doplatenie rozdielu vo výške funkčného platu, ktorý jej bol vyplácaný

za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 na základe právnej úpravy, vo vzťahu ku ktorej Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil jej nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky, oprávnený a za dané
obdobie žalobca má nárok na zaplatenie funkčného platu vo výške určenej podľa ust. § 67 Zákona
č. 385/2000 Z.z. v spojení s ust. § 2 Zákona č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010, pred
spornou novelou vykonanou Zákonom č. 500/2010 Z.z. Uvedený doplatok bol žalobcovi vyplatený

podľa vyjadrenia žalobcu žalovaným 1/ dňa 10.06.2014. Z vyjadrenia žalovaného 1/ zo dňa 03.04.2018
vyplýva, že k doplateniu platu došlo 04.07.2014. Pri posudzovaní hmotnoprávnych účinkov uvádzaného
nálezu Ústavného súdu súd vychádzal zo zjednocujúceho uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz.
ÚS 1/2006 zo dňa 11.10.2006, zo záverov ktorého vyplýva, že Ústava SR a zákon Národnej rady
SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu na dve
skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu v
Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené neboli. Hoci Ústava a Zákon o ústavnom
súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu a o nesúlade vydaného pred

právoplatným skončením konania, uviedol, že treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v takýchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Opačný výklad je
priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu
právnej istoty. Podľa názoru Ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa § 125 ods. 3 tretejvety Ústavy SR, stratilo napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená, že bolo anulované
od počiatku a inými slovami sa na toto ustanovenie zákona hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy
nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V danej veci, kde si žalobca uplatnil nárok

na priznanie úroku z omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti platu sudcu v zmysle § 87 zákona č.
385/2000 Z.z. súd preto, zohľadniac účinky nálezu Ústavného súdu SR ex tunc, priznal žalobcovi nárok
na úroky z omeškania za jednotlivé obdobia a priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania od 1. dňa
nasledujúcehoposplatnostiplatusudcuvzmysle§87zákonač.385/2000Z.z.aždozaplateniadoplatku
funkčného platu, t.j. do 10.06.2014. Súd tak žalobe žalobcu v znení pripustenej zmeny žaloby vyhovel

v celom rozsahu, nakoľko žalobcom uplatnená výška úrokov z jednotlivých súm doplatkov nebola v
konaní protistranou spochybnená, a preto ju súd považoval za nespornú. Z vyjadrenia žalovaného 1/
síce vyplýva, že k doplateniu platu došlo až 04.07.2014, súd však nemôže priznať viac, ako žalobca
žiada, a tak rozhodol v súlade so znením navrhovaného petitu rozsudku. Nakoľko základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky bola k prvému dňu omeškania vo výške 1 %, súd priznal žalobcovi
nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedených súm, a to aj za nasledujúce obdobia v

zmysle § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Zastavenie konania v časti o zaplatenie istiny žalobca
nezavinil, nakoľko k doplateniu platu žalobcu došlo až po podaní žaloby a túto skutočnosť nerozporoval
ani samotný žalovaný 1/. Rovnako bol žalobca úspešný v celom rozsahu aj v časti priznaného úroku
z omeškania, pretože súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Na základe uvedených skutočností,
žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný a tak má voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Zároveň dodal, že rozhodovanie o trovách konania v zmysle § 257 CSP v
danom prípade neprichádza do úvahy, pretože nejde v danej veci o dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by bolo odôvodnené úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznať.

3. Žalovaný 1/ svojím odvolaním podaným včas napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.

Zotrval na stanovisku, že žalobcovi nárok na úroky z omeškania nevznikol, keď žalovaný 1/ pri vyplácaní
zníženého funkčného platu žalobcovi za obdobie od 01/2011 do 06/2011 postupoval v súlade s právnymi
predpismi v tom čase platnými a účinnými. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL
ÚS 99/2011-27 zo dňa 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, podľa ktorých
žalovaný 1/ postupoval a následne Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 11.12.2013 pod sp.zn.

PL ÚS 99/2011 uverejneným pod č. 97/2014 Z.z. rozhodol, že tieto zákonné ustanovenia nie sú v súlade
s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález Ústavného súdu
bol zverejnený v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Uplatnený nárok by žalobcovi vznikol len v prípade,
ak by doplatky k funkčnému platu za predmetné obdobie neboli uhradené do 19.10.2014, kedy po
uplynutí lehoty 6-tich mesiacov od vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. PL

ÚS 99/2011 z 11.12.2013 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratili platnosť ustanovenia zákona
č. 500/2010 Z.z. ktorých aplikácia viedla k zníženiu funkčného platu žalobcu. Doplatky funkčného platu
za obdobie 01/2011 až 06/2011 boli žalobcovi vyplatené a keďže žalobcovi sa dostalo riadneho plnenia,
nárok na úroky z omeškania mu nevznikol. Domnieva sa, že hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného
súdu o súlade právnych predpisov vo všeobecnosti spočívajú v tom, že až do momentu vyhlásenia

Nálezu v Zbierke zákonov, je právny predpis pre všetky subjekty záväzný a až po tomto momente
stráca do budúcna svoju účinnosť a subjekty sa ním v ďalších konaniach nebudú riadiť a aplikovať
ho na svoje právne vzťahy. V kontexte takto vymedzenej podstaty hmotnoprávnych účinkov nálezu
Ústavného súdu o súlade právnych predpisov treba chápať aj závery uznesenia pléna Ústavného súdu
sp.zn. PLz. ÚS 1/06 (na ktoré sa odvoláva konajúci súd v bode 36. napadnutého rozsudku), a teda že

hmotnoprávneúčinkynálezuÚstavnéhosúduSRonesúladenapadnutéhoprávnehopredpisusÚstavou
SR zverejneného v Zbierke zákonov pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom.,
v ktorom sa má napadnutý právny predpis aplikovať, nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania
ex tunc. Teda následkom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade právnych predpisov
by malo byť, že všeobecný súd napadnutý právny predpis nebude pri rozhodovaní vo veci aplikovať.

Práve v tom spočívajú hmotnoprávne účinky uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
že napadnutá právna úprava sa nebude aplikovať, avšak podľa názoru žalovaného 1/ nemožno od toho
odvodzovať nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania, keď žalovaný 1/ postupoval pri vyplácaní
mzdových náležitosti žalobcovi v súlade s platnou právnou úpravou a ani nemal inú možnosť, keď
v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Ten, kto konal resp. postupoval v
dôvere v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej viere k nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95).
Do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov sa nároky
riadia právnym stavom podľa platnej právnej úpravy, podľa ktorej aj žalovaný 1/ postupoval a nedostalsa s plnením peňažných nárokov do omeškania, keď boli vyplácané načas, v stanovenom výplatnom
termíne, vo výške stanovenej zákonom a následne s poukazom na závery Uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. PL ÚS 99/2011-27 zo dňa 22.06.2011. Zároveň žalovaný 1/ vzniesol námietku

premlčania nároku na úroky z omeškania zo sumy 377,23 eur od 16.02.2011, zo sumy 365,28 eur od
16.03.2011, zo sumy 383,29 eur od 16.04.2011 a zo sumy 334 eur od 16.05.2011, a to do 23.05.2014,
nakoľko žaloba bola podaná na Okresnom súde dňa 23.05.2014. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov
konania žalovaný 1/ poukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa ktoré videl v tom, že pri vyplácaní
mzdových nárokov konal v súlade s platnou právnou úpravou, žalobca si svoj nárok uplatnil na súde

žalobou dňa 23.05.2014, po zverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov,
kedy už bolo zrejmé, že všetkým sudcom sa doplatky funkčných platov doplatia, tak sa aj stalo, dňa
04.07.2014, následkom čoho žalobca dňa 08.08.2014 zobral žalobu v časti istiny späť. Definitívna
dôvodnosť nároku žalobcu bola zrejmá dňa 18.04.2014, vzhľadom na postup žalovaného 1/ v minulosti v
obdobnej veci, ktorý bol žalobcovi známy, došlo k dobrovoľnému plneniu. Na záver navrhol, aby odvolací
súd v napadnutej časti vo výroku III. zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na nové konanie

a rozhodnutie alebo ho zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcovi náhradu trov konania neprizná.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie tak, ako
sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné. Odvolateľ založil svoje odvolanie na

opakovaných dôvodoch svojej procesnej obrany použitej už v konaní pred súdom prvej inštancie,
s ktorými sa súd vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal. Odvolacie argumenty odvolateľa nie sú
spôsobilé zvrátiť stav veci a odvolacie argumenty sú len iným hodnotením zisteného skutkového stavu,
ktorý bol podkladom pre rozhodnutie súdu so záverom spochybňujúcim dôvodnosť žaloby. Odvolateľ
nešpecifikuje dĺžku premlčacej lehoty, v každom prípade však nemôže byť nárok žalobcu premlčaný do

dňa podania žaloby ako tvrdí nesprávne odvolateľ, ale premlčanie prichádza do úvahy za obdobie dlhšie
ako je premlčacia lehota.

5. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

6. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. februára 2019, sp.zn. 3 Ndc 2/2019 bol
spor vedený na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 5CoPr/6/2018 prikázaný Krajskému súdu v Trenčíne.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej aj "CSP") a

dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku III. zmeniť
podľa § 388 ods. 1 CSP tak, že žaloba sa voči žalovanému 1/ zamieta. Odvolací súd tak rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. odvolaním napadnuté nebolo a preto je v tejto časti
právoplatné a prieskumom odvolacieho súdu nedotknuté (§ 367 CSP).

9. Odvolací súd preskúmaním veci v napadnutej časti vo výroku III., ktorým bol žalobcovi priznaný úrok
z omeškania voči žalovanému 1/ dospel k záveru, že takéto rozhodnutie nie je založené na správnom

právnom posúdení veci a podané odvolanie žalovaného 1/ je tak dôvodné.

10. Úroky z omeškania patria veriteľovi ak si dlžník nesplní svoj peňažný dlh riadne a včas a dostane
sa tak do omeškania /§517 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Dlh nie je splnený riadne ak sa nesplní vo
všetkých náležitostiach stanovených o predmete, spôsobe, mieste plnenia, ak sa neplní tomu, komu sa

plniť malo a pod. /559 a nasl. Občianskeho zákonníka/. Dlh sa nesplní včas, ak sa nesplní v čase jeho
splatnosti, ktorý je určený podľa dohody, právneho predpisu, rozhodnutia alebo prvého dňa po tom, čo
bol dlžník o plnenie veriteľom požiadaný /§ 563 Občianskeho zákonníka/.

11. V prejednávanej veci, po čiastočnom zastavení konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby

a po pripustení zmeny žaloby uznesením č.k. 17Cpr/7/2014-18 zo dňa 26.01.2015, si žalobca od
žalovaného 1/ (súd prvej inštancie konanie v dôsledku späťvzatia žaloby voči žalovanému 2/ zastavil -
výrok I.) uplatňoval úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške stanovenej
podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a to zo súm, ktoré vyčíslil akodlžný doplatok k jeho funkčnému platu v období od 01.01.2011 do 31.07.2011 s odôvodnením, že za
uvedené obdobie mu bol funkčný plat vyplácaný v nesprávnej výške, pretože bol znížený nezákonne
podľa ust. § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zák. čo 500/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré zákonné ustanovenia boli
vyhlásené Ústavným súdom Slovenskej republiky za rozporné s Ústavou Slovenskej republiky.

12. Ako zistil vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie, prijatím zák. č. 500/2010 Z.z., ktorým sa
menil a dopĺňal zák. č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republikyvzneníneskoršíchpredpisovaktorýnadobudolúčinnosťod01.01.2011,došlokzmeneust.§2
ods. 2 zák. č. 120/1993 Z.z., čo malo za následok zníženie platu žalobcu ako sudcu, keď mu bol v období
od 01/2011 do 07/2011 znížený funkčný plat. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
PL ÚS 99/2011-27 z 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť vyššie uvedených zákonných ustanovení

a následne Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 11. decembra 2013, sp.zn. PL ÚS 99/2011
uverejneným pod č. 97/2014 Z.z. dňa 18.04.2014 rozhodol, že tieto zákonné ustanovenia nie sú v súlade
s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ak Národná rada Slovenskej
republiky neuvedie tieto ustanovenia zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, strácajú po
šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

13. Zo žaloby voči žalovanému 1/ je zrejmé, že žalobca sa domáha plnenia úrokov z omeškania z
dôvodu, že žalovaný 1/ mu nevyplatil funkčný plat riadne /v celom rozsahu/, čím sa dostal do omeškania.
Správne potom súd prvej inštancie posudzoval uplatnený nárok žalobcu ako nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

14. Pokiaľ však ide o konštatovanie súdu prvej inštancie, že pokiaľ v priebehu súdneho konania došlo
k uverejneniu nálezu Ústavného súdu o nesúlade konkrétneho ustanovenia zákona č. 120/1993 Z.z.
s Ústavou Slovenskej republiky, tak takýto nález Ústavného súdu spôsobí, že takýto hmotnoprávny
právny predpis nie je možné ďalej v súdnom konaní použiť a hľadí sa naň, ako keby ani nebol ani prijatý

(účinky ex tunc), preto žalobcovi patrí úrok z omeškania od jednotlivých výplatných termínov, kedy mu
mal byť funkčný plat vyplatený, odvolací súd dodáva, že s ohľadom na charakter uvedeného nároku,
hoci nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej
republiky majú účinky ex tunc, takýto účinok možno vyvodiť len vo vzťahu k samotnému nároku a nie aj
k nároku na zaplatenie úrokov z omeškania ako zákonnej sankcie pre prípad neuspokojenia peňažného

záväzku v lehote jeho splatnosti. Treba totiž vychádzať z toho, že pokiaľ niekto koná v súlade s platnou
a účinnou právnou úpravou, vychádzajúc z prezumpcie jej ústavnosti a následne ustanovenia zákona,
podľa ktorého postupoval ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti označí za protiústavné, nemožno
tvrdiť, že s nárokom, ktorý v čase poskytnutia plnenia nevyplýval z v tom čase platného práva, by mal
byť po vyslovení nesúladu právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky spätne v omeškaní. V

takejto situácii by síce mohla subjektu dotknutému protiústavným znením zákona vzniknúť škoda, ale
túto nemožno stotožňovať s nárokom na úroky z omeškania, na ktoré vzniká nárok v prípade omeškania
s plnením peňažného záväzku. V takejto situácii teda nemôže dôjsť k omeškaniu dlžníka s uspokojením
nároku veriteľa skôr než ako bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnený nález Ústavného
súdu o nesúlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, ktorými bol veriteľ v dôsledku

existujúcej protiústavnej zákonnej úpravy ukrátený na svojich nárokoch, ktoré mu vznikli za obdobie,
v ktorom bol takýto zákon v rozpore s Ústavou SR účinný. Ak potom v prejednávanej veci postupoval
žalovaný 1/ pri znížení funkčného platu žalobcu v súlade s v tom čase platnými a účinnými predpismi,
nemohol sa po uverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL ÚS 99/2011 z 11.
decembra 2013 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky spätne dostať do omeškania aj za obdobie pred

uverejnením tohto nálezu, t.j. 18.04.2014.

15. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada
Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

16. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že
medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinnédo šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s
ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a
ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v

odseku1písm.d),ajsnariadeniamivládyasovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiministerstieva
ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia
strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený nárok by žalobcovi vznikol len v prípade, ak by žalobcovi

doplatky k funkčnému platu za uvedené obdobie neboli uhradené do 19.10.2014, kedy po uplynutí
lehoty šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS
99/2011 z 11. decembra 2013 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 18.04.2014 stratili platnosť
ustanovenia zák. č. 500/2010 Z.z., ktorých aplikácia viedla k zníženiu platu žalobcu (rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 18. mája 2016, sp.zn. 5CoPr/3/2016). Toto sa však nestalo a podľa dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie a tvrdenia žalobcu boli doplatky funkčného platu vyplatené žalobcovi

dňa 10.06.2014. Keďže sa žalobcovi dostalo riadneho plnenia a nárok na úroky z omeškania mu
nevznikol, súd prvej inštancie nesprávne podanej žalobe voči žalovanému 1/ vyhovel.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III.
podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 1/ zamietol.

19. O nároku na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
§ 396 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný 1/ má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 % z dôvodu jeho plného úspechu dosiahnutého v konaní. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).