Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216213149
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4216213149.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361
368,protižalovanej:C.T.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomT.XXX,C.K.,občanSR,ozaplatenie5.752,89

eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 10Csp/50/2016-132 zo dňa
30. októbra 2017 v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade
trov konania z r u š u j e a vec v týchto častiach v r a c i asúdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že : Žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 5 752,89 eur, úroky vo výške 639,07 eur spolu s 5,25 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 5 752,89 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, poplatky vo výške 4,42 eur, to
všetko v pravidelných mesačných splátkach po 30 eur splatných vždy do 25. dňa každého mesiaca,
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného zaplatenia s tým,

že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšku súd
žalobu zamieta. Žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 41,53%.Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 52 ods.1,2, § 53 ods.1,5, § 54 ods.1,2, § 517 ods.1,2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 3 Nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., § 261 ods.6 písm.
d), § 497, § 497, § 499, § 502 ods.1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods.
1, 2 písm. f), i), j), k), § 11 ods.1 písm. a),b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. tým, že žaloba žalobcu bola čiastočne dôvodne
podaná.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žežalobca (pôvodnePoštovábankaa.s.)sa žalobou
doručenou súdu dňa 08.08.2016 domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu istiny vo
výške 5752,89 eur, zmluvného úroku vo výške 639,07 eur, úrokov z omeškania vo výške 2640,98 eur,
úrokov zo zostatkov nesplatenej istiny vo výške 19 % ročne zo sumy 5752,89 eur od 01.05.2016 do

zaplatenia, zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5752,89 eur od 01.05.2016
do zaplatenia, poplatkov 4,42 eur a náhradu trov konania. Dňa 13.06.2017 došlo k uzavretiu zmluvy o
postúpení medzi pôvodným veriteľom (Poštová banka a.s.) a žalobcom. Žalobu odôvodnil skutkovým
tvrdením, že jeho právny predchodca so žalovanou dňa 25.03.2011 bola uzatvorená zmluva o úvere
č. 7016068488, na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 7000 eur. Tento sa žalovaná
zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach po 172,07 eur počas 72 mesiacov. Keďže po

čerpaní úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, poskytnutý úver riadne a včas nesplácala
ku dňu 09.06.2014 vyhlásil poskytnutý úver za predčasne splatný. Ku dňu predčasného zosplatneniapohľadávka žalobcu bola vo výške 6396,38 eur pozostávala z dlžnej istiny vo výške 5752,89 eur,
úroku vo výške 639,07 eur a bankových poplatkov vo výške 4,42 eur. Titulom náhrady trov konania si
uplatnil náhradu zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia. Žalovaná sa na

pojednávaniedostavila,uviedla,žeuznávapohľadávkužalobcu,zmluvupodpísala,chcelaznížiťsplátky,
keď odchádzala do dôchodku, avšak v banke jej uviedli, že sa to nedá. Poberá dôchodok vo výške 268
eur, manžel 260 eur, za nájom platia sumu 250 eur, 30 eur mesačne dajú na lieky, žalovanú sumu by
vedela splácať po 20-30 eur mesačne. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za
preukázané, že dňa 25.03.2011 uzatvorili strany sporu úverovú zmluvu č. 7016068488. Na základe tejto

zmluvyžalobcaposkytolžalovanejúvervovýške7000eur.Tentoúversažalovanázaviazalasplácaťv72
mesačných splátkach po 172,07 eur v období od 20.04.2011. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná
vo výške 19 % ročne, pričom RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 20,74 % pri priemernej RPMN vo
výške 11,64 %. Celková výška nákladov spotrebiteľa bola 4725,31 eur. Dátum konečnej splatnosti úveru
bol stanovený na deň 20.03.2017. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné
podmienky účinné od 02.11.2010. Žalovaná zmluvné povinnosti vyplývajúce mu z úverovej zmluvy

riadne neplnila, preto žalobca využil svoje právo v zmysle zmluvy o úvere o obchodných podmienok a ku
dňu 09.06.2014 vyhlásil svoju pohľadávku titulom úveru za splatnú (list žalobcu zo dňa 09.06.2014, ktorú
listinu vychádzajúc z predloženej kópie doručenky žalovaná si v odbernej lehote neprevzala). Žalobca
svoju pohľadávku ku dňu predčasného zosplatnenia úveru vyčíslil na sumu vo výške 6396,38 eur, ktorá
pozostávala z dlžnej istiny vo výške 5752,89 eur, úroku vo výške 639,07 eur a bankových poplatkov vo

výške 4,42 eur. Lehotu na zaplatenie dlžnej sumy žalobca určil na 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaná
dlžnú sumu titulom predčasne zosplatneného úveru neuhradila, keď z predloženého výpisu z úverového
účtu mal súd preukázané realizované transakcie na tomto účte. Ďalej uviedol, že predmetom konania
v tejto veci bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I keď sporná zmluva predstavuje
tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka) predmetná

zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa,
pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to cez
odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený

záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku)
nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to
najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej

časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na
právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka
konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a
spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj
na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom
žalobcuažalovanouspĺňacharakteristikuštandardnýchspotrebiteľskýchzmlúv,ktorýchzákladnoučrtou
je, že sú pripravené pre spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy

alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné obchodné podmienky - úverové
zmluvné podmienky, ktoré žalovaná ako dlžník ovplyvniť nemôže, sú pripravené vopred a pre veľký
počet spotrebiteľov. Súd preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z. ohľadom zákonných náležitostí zmluvy zistil, že preskúmavaná zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje správne údaje. Keďže žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 7000 eur, pričom

žalovanávychádzajúczožalobcompredloženéhovýpisučerpania,splátokaúhradtitulomúveruuhradila
len časť a to sumu 4773,01 eur, suma 279,72 eur bola započítaná na poplatky, suma 3246,18 eur na
zmluvné úroky a suma 1247,11 eur na úroky z omeškania. Preto súd žalobcovi priznal sumu 5752,89
eur titulom istiny, úroky vo výške 639,07 eur (zmluvný úrok do vyhlásenia splatnosti) + poplatky za
upomienky vo výške 4,42 eur. Taktiež súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo

sumy 5752,89 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, ku ktorému dňu už žalovaná bola v omeškaní s plnením
dlhu. Žalobcom uplatnený úrok z omeškania je v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Lehotu na plnenie súd určil v súlade s § 232 ods. 4 CSP, keď vyhovel
žiadosti žalovaného o možnosť zaplatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach po 500 eur pod následkomstraty výhody splátok. Uvedenú výšku splátky súd považoval za primeranú osobným, majetkovým a
zárobkovým pomerom žalobcu, výške dlžnej sumy a lehote splácania pri stanovenej mesačnej splátke,
pričom uloženie povinnosti zaplatenia dlžnej sumy v splátkach a ich výška s ohľadom na postavenie

obchodnej spoločnosti žalobcu na finančnom trhu nijako neohrozí jeho ďalšie podnikateľské aktivity a ani
vážne nezasiahne jeho majetkovú sféru. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ
ide o uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 2640,98 eur (nebolo jasné ako boli
tieto vypočítané, z akej sumy, za aké obdobie) a čo sa týka zmluvného úroku vo výške 19 % ročne zo
sumy 5752,89 eur súd v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú, keď vychádzajúc z ustanovenia

§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. z úradnej povinnosti prihliadol na existenciu skutočností oslabujúcich
nárok veriteľa voči spotrebiteľovi. V tejto súvislosti súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na zmluvný
úrok len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (ktorej zmysel spočíva v predčasnom
zosplatnení záväzku dlžníka z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto
jednostranným právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa predčasne stáva splatnou v celom rozsahu.
Vzhľadomajnaúčelzmluvnéhoúroku,ktorýmjeodplatazaposkytnutépeňažnéprostriedky,vyhlásením

splatnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou
zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu dohodnuté
zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo

by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k
vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by

zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd (postupujúc podľa § 5b zákona č. 250/2007
Z. z.) žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení
úveru do zaplatenia zamietol. Súd dopĺňa, že v žiadnom prípade nejde o poskytovanie nepatričnej
ochrany nepoctivým dlžníkom, ale jeho záver vyplýva z výkladu vyššie citovaných ustanovení právnych
predpisov a na podporu svojej právnej argumentácie súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, kde ústavný súd považuje za
ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru.
Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený
súdnym úradníkom samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

2. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie včas podaným odvolaním napadol žalobca v napadnutej
zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania s poukazom na ustanovenie § 365 ods.

1 písm. a), b),d),e),f), g) a h) CSP. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nepreskúmateľné. Uviedol, že základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia,
ktorými súd popiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na
argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v
každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia súd

porušil práva žalobcu vychádzajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s poukazom na
rozhodnutie II.ÚS 117/07.Uviedol, že právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
boli odôvodnené a presvedčivé s poukazom na rozhodnutia III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07,
III.ÚS 311/07, I.ÚS 265/05, I.ÚS 33/2012, III.ÚS 199/09, Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS
1551/08, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/25/2007, Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, sp. zn. II.ÚS 85/06, Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 96/94, II.ÚS 380/2013. S poukazom na bod 11 odôvodnenia rozsudku
súduprvejinštanciežalobcauviedol,ženapadnutérozhodnutiejenepreskúmateľnéaarbitrárne,pretože
nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek

štátny orgán SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho
názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Pokiaľ by uvažoval o tom,
že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998 tak, ako to uvádza súd v odôvodnení, stýmto záverom sa ale nemožno stotožniť, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám
súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii
relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré

sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. Poukázal napríklad na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou
lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za

časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“ Výkladom a contrario v
prípade ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny
dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s
dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Taktiež poukázal na to, že rozhodovacia prax v
otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku

sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, napr. rozhodnutie I.ÚS 87/93, PL
ÚS 16/95, II.ÚS 80/99, III.ÚS 356/06. Ďalej uviedol, že v prípade zmluvného úroku zastáva názor,
že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je
nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma
odmeny veriteľa, žalobcu za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj

nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy
sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. S poukazom na ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka uviedol, že uvedené znenie tohto zákonného ustanovenia upravuje obdobie, za ktoré má
veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až
do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok.

V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť dlžné úroky. Ak je teda dlžník
povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby
bol toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je
povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia a

to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie
úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie
uvedeného s ohľadom na bod 6.4. Obchodných podmienok uviedol, že je nepochybné, že úročenie
úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu
a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru

sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na zmluve. Tento záver
konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR rozsudkom sp. zn. 32Cdo/3830/2014. Vzhľadom
na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého
záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Možno
zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom

v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe
čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Ad absurdum v prípade nepoctivého
dlžníka by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu
dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých
zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný

iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej
sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Tiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že
súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa.
Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o
dvojité sankcionovanie žalovaného. Dal do pozornosti súdu ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a uviedol, že dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu úroky
z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve,
povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením
dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s

plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane úroky z omeškania
môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda
veriteľ žiadať popri sebe a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah.
Zároveň uvádza, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza kzmene obsahu záväzku. Ďalej uviedol, že napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a
jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV 476/2012 a Najvyššieho
súdu sp.zn.4Obo/143/1998, nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní.

S poukazom na bod 10. odôvodnenia rozsudku súdu uviedol, že podľa právneho názoru žalobcu sa
toto rozhodnutie zakladá na omyle v dokazovaní, keď žalobca požadoval sankčné úroky za obdobie
od 10.06.2013 do 30.04.2016 v rámci vyčíslenej sumy 2.640,98 Eur, ktorú však súd bez ďalšieho
napadnutým rozhodnutím zamietol. Žalobca v predmetnom konaní uplatňoval aj nárok na zaplatenie
zmluvných úrokov a úrokov z omeškania od 01.05.2016 do zaplatenia z dôvodu, že žalobca si v žalobe

uplatnil vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania vypočítané do dňa vyhotovenia listiny aktuálny
stav úveru, t. j. do dňa 30.04.2016. Nakoľko súd žalobu v časti vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania
zamietol, súd týmto žalobcovi odňal jeho právo na úrok z omeškania vo výške 5,25 % p.a. z istiny
odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia, t. j. odo dňa 10.06.2014 do 30.04.2016 . Z uvedeného
dôvodu je rozhodnutie súdu arbitrárne a neudržateľné. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno
posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. Pokiaľ ide o aplikáciu

ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení zákona o
ochrane spotrebiteľa poukázal na skutočnosť, že článkom II. bod 1. zákona č. 102/2014 Z. z. došlo
k novelizácii ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň článok II. bod 7. zákona č.
102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa došlo k prijatiu § 879p Občianskeho zákonníka, ktorý zakotvil
nepriamu retroaktivitu pre ustanovenia § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7. a § 614a. Ustanoveniami

§ 53 ods.4 písm. s) a t), § 53 ods.7 a 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. Júnom
2014, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však
posudzujú podľa predpisov účinných do 12.júna 2014, ak nie je ustanovené inak. Podľa článku XIV
zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákona nadobudol účinnosť 01.05.2014, okrem
článku I., článku II., bod 2. až 8., článku III., článku V. bod 2., článku VI., článku VIII. bod 2., 4. až

6., bod 8. až 10., 19. až 24., 28., 31. a 36., článku XII. bod 1. až 5., 12., 15. a 16., ktoré nadobúdajú
účinnosť 13.06.2014 a článku II., bod 1., ktorý nadobúda účinnosť 01.04.2015. Z uvedeného vyplýva,
že na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje zákaz retroaktivity a teda nie je
možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015, v opačnom prípade by došlo
k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli

pred 01.04.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca
až s účinnosťou 01.04.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013 sp. zn.
6MCdo/4/2012. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009 uviedol,
že súd je povinný skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje

medzeavžiadnomprípadejuniejemožnéchápaťakoobranujehoľahkomyseľnostianezodpovednosti.
Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienkovania a nátlaku. V tejto súvislosti poukázal aj na
odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana
Ľalíka. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby vyhovel žalobe žalobcu

v celom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť mu náhradu trov konania.

3. Vyjadrenie žalovanej k podanému odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru,
že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade
trov konania podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tejto
časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods.1 CSP.

5. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

6. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnouochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky
nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

7. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej
právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu.

8. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobcu zo dňa
08.08.2016, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny vo výške 5 752,89 eur, úrokov vo výške 639,07
eur, úrokov z omeškania vo výške 2 640,98 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy
5 752,89 eur vo výške 19 % p. a. zo sumy 5 752,89 eura od 01. 05. 2016 do zaplatenia, úrokov z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 5 752,89 eur od 01. 05. 2016 do zaplatenia, poplatkov vo

výške 4,42 eur a to všetko titulom neuhradeného zostatku úveru zo zmluvy o úvere č. 7016068488,
ktorú uzatvoril so žalovanou dňa 25. 03. 2011, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky a
Obchodné podmienky, Sadzobník poplatkov, podľa ktorej zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej
ako dlžníkovi úver vo výške 7 000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 72 mesačných splátkach
po 172,07 eur, so splatnosťou 1. splátky dňa 20. 04. 2011 a poslednej splátky dňa 20.03.2017 so

splatnosťou splátok k 20. dňu v mesiaci. Úroková sadzba bola v zmluve dohodnutá vo výške 19 %
ročne, RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 20,74 % a priemerná RPMN vo výške 11,64 %. Celková
výška nákladov spotrebiteľa bola 4 725,31 eur. Žalovaná od uzavretia zmluvy po vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru poskytnutý úver splatila len čiastočne. Žalobca si uplatnil právo požadovať predčasné
splatenie istiny z úveru a ku dňu 09. 06. 2014 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Uviedol, že žalovaná

celkom uhradila sumu 4.773,01 eur, z ktorej bola započítaná suma vo výške 279,72 eur na poplatky,
suma vo výške 3.246,18 eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a suma 1.247,11 eur na istinu. Dlh
žalovanej špecifikoval žalobca ako : - istina vo výške 5 752,89 eur, - úroky vo výške 639,07 eur (úroky
a úroky z omeškania odo dňa uzavretia zmluvy do 09.06.2014), - úroky z omeškania vo výške 2.640,98
eur (úroky a úroky z omeškania po 09.06.2014 do 30.04.2016), úroky zo zostatku nesplatenej istiny,

t.j. sumy 5.752,89 eur vo výške 19 % p. a. od 01.05.2016 do zaplatenia, -úroky z omeškania vo výške
5,25 % p. a. zo sumy 5.752,89 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, - poplatky za upomienky vo výške 4,42
eur. Žalovaná vo výpovedi uviedla, že zmluvu podpísala, keď dostala prvý dôchodok, chcela od žalobcu
zníženie splátok, odmietol. Žalovaná vzhľadom na svoje zárobkové, osobné a zdravotné pomery navrhla
splátky žalovanej istiny s prísl. vo výške 20 eur alebo 30 eur mesačne. Súd prvej inštancie žalobe

vyhovel v časti uplatnenej istiny vo výške 5 752,89 eur, úrokov vo výške 639,07 eur spolu s 5,25 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 5 752,89 eur od 01. 05. 2016 do zaplatenia, poplatkov vo výške
4,42 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

9. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci v sporných právnych

otázkach (že žalobca po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na zmluvné úroky) zaujal
právny názor s poukazom na ustanovenia § 52 ods.1,2, § 53 ods.1,5, § 54 ods.1,2, § 517 ods.1,2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 3 Nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., § 261 ods.6 písm.
d), § 497, § 497, § 499, § 502 ods.1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods.
1, 2 písm. f), i), j), k), § 11 ods.1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., že predmetom konania vo veci bol záväzok
žalovanej, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný
záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka) predmetná zmluva je súčasnespotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah
založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o

spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to cez odkaz podľa ustanovenia §
1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti,
že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný
zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu

na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka
a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený
zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a
povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských
zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 (sp.

zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené

pre spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred
ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné obchodné podmienky - úverové zmluvné podmienky,
ktoré žalovaná ako dlžník ovplyvniť nemôže, sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Súd
preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. ohľadom zákonných
náležitostí zmluvy zistil, že preskúmavaná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje správne údaje.

Keďže žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 7000 eur, pričom žalovaná vychádzajúc
zo žalobcom predloženého výpisu čerpania, splátok a úhrad titulom úveru uhradila len časť a to sumu
4773,01 eur, suma 279,72 eur bola započítaná na poplatky, suma 3246,18 eur na zmluvné úroky
a suma 1247,11 eur na úroky z omeškania. Preto súd žalobcovi priznal sumu 5752,89 eur titulom
istiny, úroky vo výške 639,07 eur (zmluvný úrok do vyhlásenia splatnosti) + poplatky za upomienky

vo výške 4,42 eur. Taktiež súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
5752,89 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, ku ktorému dňu už žalovaná bola v omeškaní s plnením
dlhu. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 2640,98 eur (nebolo jasné ako boli tieto vypočítané, z akej sumy, za aké
obdobie) a čo sa týka zmluvného úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 5752,89 eur súd v tejto časti

považoval žalobu za nedôvodnú, keď vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. z úradnej
povinnosti prihliadol na existenciu skutočností oslabujúcich nárok veriteľa voči spotrebiteľovi. V tejto
súvislosti súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru (ktorej zmysel spočíva v predčasnom zosplatnení záväzku dlžníka z
dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným právnym úkonom

sa pohľadávka veriteľa predčasne stáva splatnou v celom rozsahu. Vzhľadom aj na účel zmluvného
úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, vyhlásením splatnosti úveru poskytnutého
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo
uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z

omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba
považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd
poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré

by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na
uvedené súd (postupujúc podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.) žalobu v časti uplatneného zmluvného
úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia zamietol. Súd dopĺňa, že v
žiadnom prípade nejde o poskytovanie nepatričnej ochrany nepoctivým dlžníkom, ale jeho záver vyplýva

z výkladu vyššie citovaných ustanovení právnych predpisov a na podporu svojej právnej argumentácie
súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS
476/2012-14, kde ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu,
keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru.10. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
jeposúdiť,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavpoužilsprávnyprávnypredpisačihoajsprávne

interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodne podané, preto je potrebné
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b)
CSP zrušiť a vec v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie z dôvodov nižšie uvedených.
11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci

predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu
inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

12. Ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem
ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák.
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992
Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a
dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických

osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti
tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom,
ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna
úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z.
počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. hlavou,

ktorá v ustanovení § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom
znení ustanovenia § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie
spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky:
a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ

a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č.
568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení
zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 52 ods. 1 OZ tak, že

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo
pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,

ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne
ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším
počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy
alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
strane spotrebiteľ. Zákon č.568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe

aplikáciiustanoveníobčianskehozákonaospotrebiteľskýchzmluváchapredpísalpovinnúaplikáciutých
ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky,
že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s
účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ustanovenie § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení

§ 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ
bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie
je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní,
ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia
prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo
aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu
spotrebiteľ.Zvlášťvovzťahukustanoveniu§53OZ,ktoréobsahujevýpočetzmluvnýchpodmienok,ktoré
majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvyje sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy
zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ
upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až

zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa súčinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o
vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.
Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho
predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny

predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od
jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom
(porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015). Dosiaľ sa na
obchodnéspotrebiteľskézmluvyvzmysle§3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľavzťahovala
úprava o neprijateľných podmienkach. Ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy účinnej od 13. júna 2014, bude potrebné pre zmluvy

uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v
zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy
to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 OBZ.
Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku

upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko
ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 OBZ dohodne uzavretie spotrebiteľskej
zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem pojmového vymedzenia a
podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. Zásadná zmena nastáva v dĺžke
premlčacej doby. Podľa Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa

Obchodného zákonníka štvorročná (§ 397 OBZ). Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude
potrebné aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu.

13. V predmetnej právnej veci nárok žalobcu voči žalovanej vznikol z úverovej zmluvy, ktorú zmluvné
strany uzatvorili dňa 25.03.2011 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá je podľa § 261 ods.

3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov
riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného obchodného
záväzku je však predmetná zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán
tejto zmluvy pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a
taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola žalobcom vopred pripravená, zmluvou spotrebiteľskou

v zmysle § 52 a nasl. OZ, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú úpravu
obsiahnutú v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne

je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa
týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovanou ako spotrebiteľom, ktorá nemala možnosť jej
predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická nerovnosť medzi
dodávateľom a spotrebiteľom.

14. Pokiaľ súd prvej inštancie zaujal právny názor, že žalobca má nárok na zmluvné úroky len do času
účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 19 % p. a. (t.j. od 10.06.2014 do 30.04.2016 a
od 01.05.2016) a že v časti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie sumy výške 2.640,98 eur titulom
úroku z omeškania je žaloba nedôvodná (keď nie je jasné, ako bola táto suma vypočítaná, z akej sumy,
za aké obdobie) odvolací súd dospel k záveru o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti.

15. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití

relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať vústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivéhoprocesu,akovyplývajúzčl.46anasl.ústavyačl.6ods.
1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

16. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi žalobcu dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je nepreskúmateľné, pretože nie je
zrejmé, z a akých myšlienkových úvah vychádzal, keď prijal záver, že žalobca má nárok na zaplatenie

zmluvného úroku len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a potom má nárok len na
úroky z omeškania a že v časti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie sumy výške 2.640,98 eur
titulom úroku z omeškania je žaloba nedôvodná (keď nie je jasné, ako bola táto suma vypočítaná, z
akej sumy, za aké obdobie). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na obsah spisu, listinné dôkazy
predložené žalobcom a špecifikáciu uplatneného právneho nároku žalobcom na č.l.51 až 70 spisu, keď

žalobca tiež uviedol, že žalovaná celkom uhradila sumu 4.773,01 eur, z ktorej bola započítaná suma vo
výške 279,72 eur na poplatky, suma vo výške 3.246,18 eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a
suma 1.247,11 eur na istinu, že suma vo výške 2.641,09 eur predstavuje úroky a úroky z omeškania
po 09.06.2014 do 30.04.2016. Tento svoj vyššie uvedený záver súd prvej inštancie dostatočne právne
nedoargumentoval.

17. V danej právnej veci súd prvej inštancie bez procesnej obrany žalovanej sám riešil danosť
uplatneného právnehonárokužalobcunapožadovanýzmluvnýúrok,akoajčiastočneúrokzomeškania,
keď predtým dospel k záveru, že predmetná zmluva bola platne a riadne uzatvorená. Súd prvej inštancie
svoj právny záver o tom, že uplatnený právny nárok žalobcu - požadovaný úrok vo výške 19 %

ročne z istiny po zosplatnení úveru žalobcovi nepatrí, odôvodnil s poukazom na akceptovanie názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ústavným súdom SR vo veci sp. zn. IV ÚS 476/2012. Súd prvej
inštancie sám právnu argumentáciu k uvedenému právnemu záveru nepodal. Odvolací súd mal za to, že
rozhodnutie ohľadom tohto právneho záveru súdu prvej inštancie stranám sporu náležite dané nebolo,
čo robí jeho rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal

v dôvodoch svojho rozhodnutia s tým, ako bola povinnosť platenia požadovaného úroku v zmluvnom
vzťahu medzi stranami sporu dojednaná s ohľadom na uzatvorenú zmluvu a jej neoddeliteľnú súčasť
(predložené všeobecné obchodné podmienky, obchodné podmienky žalobcu), čo predstavuje v žalobe
žalobcom uplatnená suma 2.640,98 eur, ako aj v doplnení žaloby (na č. l. 54 spisu) suma 2.641,09 eur
s ohľadom na listinné dôkazy žalobcu predložené v spore.

18. Arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mala za následok ,
že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 389 písm. b)
CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný vyššie uvedeným názorom odvolacieho súdu

vec opätovne preskúma, oboznámi sa s obsahom zmluvy a Všeobecnými obchodnými podmienkami,
Obchodnými podmienkami vrátane dojednaní o dôsledkoch vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru,
posúdi správnosťadôvodnosťžalobcomuplatnenýchnárokov,vyporiadajúcsasodvolacíminámietkami
odvolateľa.

19. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku
žalobcu vychádzal z ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase rozhodovania,
avšak odvolací súd musí v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliadať aj na nález Ústavného súdu SR
zo dňa 05. februára 2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 27.09. 2018 a ktorým vyslovil, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci ústava a

zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade
vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to
musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný

výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty (nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2006 sp. zn. I. ÚS 316/06-37). Dňom
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie
ustanovenie§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej

časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právnym názorom odvolacieho
súdu vysloveným v tomto rozhodnutí je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.2 CSP). V ďalšom konaní
súd prvej inštancie bude postupovať tak, ako je vyššie uvedené odvolacím súdom.

21. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).