Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218203642
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4218203642.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: Prvá
stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovanej: P. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K., o zaplatenie 4.998,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 8Csp/148/2018-50 zo dňa 20. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec v týchto častiach v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4 998,39 eura, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 4 998,39 eura od 22. 07.

2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti o zaplatenie úroku 9,8
% ročne zo sumy 4 448,37 eura od 22. 07. 2016 do zaplatenia súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal
nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vo výške 100 %.

1.2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54
ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm.

a), b), d), § 9 ods. 1, 2 písm. f), i), j), k), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 497, § 499,
§ 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 23a ods. 1, 2 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

1.3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil nasledovný skutkový a právny stav. Dňa 27.

06. 2014 žalobca a žalovaná uzatvorili úverovú zmluvu č. 2628951206. Na základe tejto zmluvy žalobca
poskytol žalovanej úver vo výške 5 000 eur. Tento úver sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných
splátkach po 80,86 eura + poplatkom za poistné, spolu 84,11 eura. Úroková sadzba bola v zmluve
dojednaná vo výške 9,80 % ročne, pričom RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 11,99 % pri priemernej
RPMN vo výške 17,99 %. Celková výška nákladov spotrebiteľa bola 7 164,05 eura. Dátum konečnej
splatnosti úveru bol stanovený na deň 15. 06. 2021. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli

všeobecné obchodné podmienky účinné od 25. 03. 2014. Žalovaná zmluvné povinnosti vyplývajúce jej z
úverovej zmluvy riadne neplnila, preto žalobca využil svoje právo v zmysle zmluvy o úvere o obchodných
podmienok a ku dňu 21. 07. 2016 vyhlásil svoju pohľadávku titulom úveru za splatnú (list žalobcu zo dňa
21. 07. 2016). Žalobca svoju pohľadávku ku dňu predčasného zosplatnenia úveru vyčíslil na sumu vo
výške 5 153,39 eura, ktorá pozostávala z dlžnej istiny vo výške 4 448,37 eura, úroku vo výške 527,27
eura do 21. 07. 2016, poplatkov za poistné výške 22,75 eura. Lehotu na zaplatenie dlžnej sumy žalobca

určil na 5 dní od doručenia výzvy, ktorú prevzala dňa 27. 09. 2016. Žalovaná dlžnú sumu 4 998,39 euratitulom predčasne zosplatneného úveru neuhradila, keď z predloženého výpisu z úverového účtu mal
súd nepreukázané realizované transakcie na tomto účte.

1.4. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou ako spotrebiteľský podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná
len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť. Vychádzajúc zo žalobcom predloženého
výpisu čerpania, splátok a úhrad žalobcovi aj s poukazom na § 566 ods. 2 OZ priznal dlžnú istinu vo
výške 4 448,37 eura, ďalej priznal zmluvný úrok do vyhlásenia splatnosti úveru (21. 07. 2016) vo výške

527,27 eura a nezaplatených poplatkov za poistné vo výške 22,75 eura (do 31. 10. 2017). Prvoinštančný
súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalobu za
dôvodnúpovažovalibavčastiistiny4448,37eura,včastiuplatnenéhoúroku527,27eura(dovyhlásenia
splatnosti úveru) a poplatkov 22,75 eura. Nad rámec tejto sumy žalobu zamietol - zmluvný úrok vo výške
9,80 % po vyhlásení splatnosti. Ďalej priznal nárok žalobcu v časti uplatneného úroku z omeškania vo
výške 5% zo sumy 4 448,37 eura odo dňa 22. 07. 2016 do zaplatenia, keď žalobca si úrok z omeškania

uplatnil v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z §
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Ďalej konštatoval, že jednorazovým zosplatnením úveru zo strany
dodávateľa vzniká spotrebiteľovi povinnosť vrátiť celú sumu poskytnutého úveru, navýšenú o úroky ku
dňu zosplatnenia a ak potom (po zosplatnení) spotrebiteľ mešká s plnením, má dodávateľ (veriteľ) nárok
len na úrok z omeškania zo sumy uvedenej v zosplatnení. Súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie

zmluvného úroku vo výške 9,80 % ročne považoval za nedôvodnú, vzhľadom aj na účel zmluvného
úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky ktorým je odplata za poskytnuté peňažné
prostriedky, vyhlásením splatnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá
je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru
súdu prvej inštancie dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu

a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako
aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej
veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého by sa zmluvné dojednanie (jeho existenciu však žalobca skutkovo netvrdil),
ktoré by zaväzovalo žalovanú k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom
na uvedené súd žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po
zosplatnení úveru (t.j. od 22. 07. 2016) do zaplatenia zamietol. Záverom poukázal na rozhodovaciu prax

súdov, napr. Krajského súdu v Prešove z 30. 06. 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 35Odo/101/2002 z 24. 03. 2004, Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1893/08 zo dňa
13. 11. 2008 a o náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP konštatujúc, že v
predmetnej veci mal žalobca úspech v 100 %.

2. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 9,80 % p. a. úrok za úver ročne
zo sumy 4 448,37 eura od 22. 07. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, namietajúc, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1písm. h) CSP) a

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1
písm. d) CSP). V odvolaní ďalej uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovanými zmluvu o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 27. 06. 2014 (ďalej len ,,zmluva o úvere“). Žalovaní sa zaviazali v štádiu medziúveru
splácať len úroky z medziúveru do okamihu splnenia podmienok na poskytnutie stavebného úveru.
Platenie uvedených úrokov bola ,,odplata“ za to, že žalobca poskytol žalovaným peňažné prostriedky

skôr, ako boli splnené podmienky na poskytnutie stavebného úveru a to v súlade so zmluvou o úvere,
všeobecnými podmienkami a zákonom o stavebnom sporení. Vzhľadom na to, že žalovaní sa dostali
do omeškania so splácaním úveru, žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Uviedol,
že zmluva o úvere je absolútny obchod, a bez ohľadu na povahu účastníkov úverového vzťahu sa
spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Poukázal na § 497 Obchodného zákonníka, podľa

ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť úroky. Uvedené ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov, ale zároveň právo požadovať úroky za úver. Pri nároku na úrok za úver nejdeteda o žiadnu svojvôľu žalobcu, ale o riadne uplatnenie práva, ktoré mu priznáva platný právny predpis.
V zmysle § 502 Obchodného zákonníka je dlžník od doby poskytnutia peňažných prostriedkov povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo

na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané úroky
a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Analogicky túto povinnosť možno vyložiť k
ustanoveniu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník vráti peňažné prostriedky
skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov.
Podľa názoru žalobcu je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až

úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalobca má za to, že ustanovenia Obchodného
zákonníka zakladajú žalobcov nárok na úrok za úver až do úplného vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov. Vzhľadom na uvedené, nárok na úrok za úver nie je predmetom zmluvného dojednania,
keďže tento nárok priznávajú žalobcovi priamo právne predpisy. Žalobca ďalej uviedol, že zmluva o
úvere nemôže byť dojednaná ako zmluva bezúročná, nakoľko záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým
znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Vyhlásením mimoriadnej splatnosti (ako dôsledok porušenia povinností na strane žalovaných), túto
skrátil, no splatnosťou nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky za úver, nezaniká ani zmluva o úvere, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný
uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie
je novou povinnosťou, ktorú by dlžník pred splatnosťou nemal, nejde o nové dohodnuté úroky. Priamo z

ustanovení § 497 a § 502 Obchodného zákonníka vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za
užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú
dobu užívania, t. j. do doby skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi. Na
druhej strane úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník je v omeškaní so splatením peňažného
záväzku z poskytnutého úveru, a preto je potrebné rozlišovať tieto dva inštitúty. Ďalej sa mu zdalo

nelogické, prečo by dlžníci, ktorý prestali splácať úver riadne a včas, mali užívať peňažné prostriedky,
ktoré dostali od veriteľa a ktoré nevrátili, bez toho, aby boli povinní platiť odplatu za ich poskytnutie.
Žalobca nesúhlasí s tým, že priznaním úroku za úver a úroku z omeškania by tak došlo k dvojnásobnému
zaťaženiu spotrebiteľa, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch. Uviedol, že práve
nepriznanie úroku za úver spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi vzťahu spočívajúcu v tom,

že žalovaní sú neprimerane zvýhodňovaní voči veriteľovi a majú právo užívať peňažné prostriedky od
žalobcu bezodplatne. Rovnako sú žalovaní ako porušovatelia povinnosti neprimerane zvýhodňovaní
aj voči tým dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti plnia riadne a včas, nakoľko tým, že okresný súd ich
zaviazal len na platenie 3 % p. a. úroku z omeškania im v podstate znížil úrokovú sadzbu, nakoľko
úroková sadzba pri úroku za úver bola dohodnutá na 4,70 % p. a. Taktiež poukázal aj na samotný zákon

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sám predpokladá platenie úrokov za úver až do
samotného splatenia istiny. V zmysle § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., ak spotrebiteľ uplatní právo
podľa odseku 1 (odstúpenie od zmluvy), je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny... Záverom poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 01. 2018, spis. zn. 5Co/237/2017, Krajského súdu v Prešove,

spis. zn. 14Co/20/2017 zo dňa 14. 06. 2018, Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 08. 2018, spis. zn.
12Co/71/2017, Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 10. 2018, spis. zn. 11Co/67/2018 a uplatnil si nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaná k odvolaniu písomné vyjadrenie nepodala.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods.
1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§

383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP) a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých častiach podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť (a vec podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátiť v tejto časti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie) z dôvodu, že je v napadnutej zamietajúcej časti nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov jeho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu práv strán sporu na spravodlivý proces,

ktorý nedostatok v konaní pred odvolacím súdom napraviť nemožno.

5. Predmetom konania je žaloba podaná na súde prvej inštancie dňa 02. 08. 2018, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia sumy 4 998,39 eura - istiny s 9,80 % p. a. úrokom za úver zo sumy 4 448,37 euraod 22. 07. 2016 do zaplatenia a 5 % p. a. úroku z omeškania zo sumy 4 998,39 eura od 22. 07. 2016 do
zaplatenia, ako aj trov konania. Titulom neuhradeného zostatku úveru zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril
so žalovanou dňa 27. 06. 2014 (zmluva o úvere č. 2628951 2 06), žalovanej poskytol úver vo výške 5

000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 84 mesačných splátkach po 80,86 eura + poplatkom za
poistné, spolu 84,11 eura. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná vo výške 9,80 % ročne, pričom
RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 11,99 % pri priemernej RPMN vo výške 17,99 %. Celková výška
nákladov spotrebiteľa bola 7 164,05 eura. Dátum konečnej splatnosti úveru bol stanovený na deň 15.
06. 2021. Keďže po čerpaní úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, poskytnutý úver riadne a

včas nesplácala, ku dňu 21. 07. 2016 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. K uvedenému dňu dlh
žalovanej predstavoval sumu 5 153,39 eura. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel do sumy 4 998,39 eura,
úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 998,39 eura od 22. 07. 2016 do zaplatenia, v časti o
zaplatenie úroku 9,8 % ročne zo sumy 4 448,37 eura od 22. 07. 2016 do zaplatenia žalobu zamietol.

6. V danom spore súd prvej inštancie bez procesnej obrany žalovanej riešil danosť uplatneného nároku

žalobcu na požadovaný úrok sám, keď predtým konštatoval, že zmluva bola platne a riadne uzatvorená.
Súd prvej inštancie svoj záver o tom, že žalobcovi požadovaný úrok vo výške 9,8% ročne z istiny po
zosplatnení od 22.07.2016 nepatrí, odôvodnil poukazujúc na ust. § 54 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa
ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento

zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie. Konštatoval, že v zmysle cit. ustanovenia by sa zmluvné dojednanie o platení zmluvných
úrokov aj po zosplatnení úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa. Uvedený záver
postráda citáciu zákonného ustanovenia, od ktorého by sa takéto dojednanie odchyľovalo, teda právu
argumentáciu súdu, v čom toto odchýlenie spočíva. Rovnako aj nadväzujúce úvahy súdu vyslovené v

odseku 15 ohľadne dôsledkov mimoriadnej splatnosti úveru postrádajú právnu argumentáciu.

7. Poukaz na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo/101/2002, ÚS ČR I ÚS 1893/08, NS SR
sp. zn. R 59/58 a na ustálenú súdnu prax odvolacích súdov, bez právnej argumentácie odôvodňujúcej
svoj záver, že nárok na dohodnuté úroky patrí veriteľovi len do splatnosti dlhu súd prvej inštancie

nepodal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že za ustálenú rozhodovaciu prax treba považovať len
rozhodnutia všeobecných súdov prijaté príslušným kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zverejnené v Zbierke Stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky.

8. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutí súdov Českej republiky a jediného

označeného rozhodnutia NS SR sp. zn. R 59/58, ako súdu odvolacieho bez toho, aby podal právnu
argumentáciu svojich záverov aj s prihliadnutím na ust. § 54 ods. 1 Obč. zákonníka mal odvolací súd za
to, že rozhodnutie ohľadom právneho záveru súdu prvej inštancie, že žalobca vyhlásením mimoriadnej
splatnosti úveru stratil právo uplatňovať úroky stranám sporu náležité dané nebolo, čo robí jeho
rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal v dôvodoch

svojho rozhodnutia s tým, ako vôbec bola povinnosť platenia požadovaného úroku v zmluvnom vzťahu
medzi stranami sporu dojednaná s ohľadom na uzatvorenú zmluvu všeobecné obchodné podmienky
a neriešil s ohľadom na ust. § 298 CSP prípadnú neprijateľnosť zmluvnej podmienky ohľadom úroku
(tvoriaceho predmet odvolacieho konania).

9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
zamietajúcej časti v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 ods. 1 CSP a súvisiacom výroku zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie rešpektujúc vyššie
popísanéprávnezávery vecpreskúma,pričomsabudezaoberaťsprávnosťouadôvodnosťoužalobcom
uplatnených nárokov, vyporiadajúc sa s odvolacími námietkami, svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s

ust. § 220 CSP tak, aby v prípade podaného odvolania mohlo byť preskúmané odvolacím súdom.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).