Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/148/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510211985
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2510211985.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: JUDr. Dalibor Kuciaň, nar.
13.5.1979, adresa Piešťany, Brezová 2872/7, proti žalovaným: 1. BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná pod č. 542 097 90, konajúca
na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka

zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpený spoločnosťou:
Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Bratislava Ružinovská 42, IČO: 36 862 169, 2.
M. B. A. Financie s. r. o., so sídlom Gusevova 1415/6, Bratislava, IČO: 36 754 404, 3. CREDITEXPRESS
Slovensko s. r. o., so sídlom Záhradnícka 4882/46, Bratislava, IČO: 35 974 141, o ochranu osobnosti
- náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa
30.6.2017, č. k. 10C/201/2010-354 - vo výroku II. o náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom

a žalovaným 1., t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov odvolacieho
konania medzi žalobcom a žalovaným 1. p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému 1. p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v

rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie o náhrade trov predmetného konania rozhodol tak, že
výrokom I. žalovaným 1., 2., 3. náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi nepriznal, výrokom
II. žalovanému 1. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a
výrokom III. žalovanému 2., 3. voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou citovaných §§ 255 ods. 1, 262 ods. 1,
257 a 16 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že
žalobca sa v spore domáhal uloženia povinnosti každému zo žalovaných zaplatiť mu titulom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 13.579,- Eur, právo uverejniť rozsudok v denníku s celoštátnou
pôsobnosťou podľa vlastného výberu formou platenej inzercie a v týždenníku „Piešťanský týždeň“ a
uložiťkaždémuzožalovanýchpovinnosťzaplatiťmunatentoúčelpreddavok3.000,-Eur.Zároveňžiadal

nahradiť trovy konania. Rozsudkom zo dňa 10.1.2012 č. k. 10C/201/2010-227 súd žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania s poukazom
na konanie žalovaných v rozpore s dobrými mravmi (súd odkázal na § 142 ods. 2 OSP). Krajský súd
Trnava na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30.7.2014 sp. zn. 25Co/88/2013 rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo veci samej potvrdil a v časti náhrady trov konania zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania je

v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, je nedostatočným spôsobom odôvodnené. Zároveň dodal,
že okresný súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.3. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že v danej veci je zrejmé, že vo svojom skoršom rozhodnutí
pri náhrade trov konania nevychádzal zo zásady úspechu (teraz § 255 ods. 1 CSP, predtým § 142

ods. 1 OSP.) a neuložil povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania žalovaným. Poukázal tiež na to, že
žalovaní 1., 2., 3. proti výroku o trovách konania potvrdeného rozsudku odvolanie nepodali. Má preto
za to, že v danom prípade je potrebné vychádzať z princípu zákazu reformatio in peius (zákaz zmeny k
horšiemu) výslovne vyjadrenej v novej procesnej úprave, t. j. v článku 16 ods. 3 CSP (citovaný v odseku
7 tohto uznesenia). To znamená, že súd konajúci a rozhodujúci o uplatnenom opravnom prostriedku

nemôže zásadne rozhodnúť horšie, ako pre uplatniteľa vyplýva z napadnutého rozhodnutia. Princíp
zákazu zmeny k horšiemu neplatí len v konaní o opravnom prostriedku, ale aj v konaní, ktoré po ňom
(potencionálne) nasleduje. Ak teda napríklad opravný súd zrušil rozhodnutie, ktoré sa napáda, nemožno
ani v ďalšom konaní, ktoré po zrušení rozhodnutia nasleduje, rozhodnúť horšie ako v pôvodnom
(opravným prostriedkom napadnutom) rozhodnutí.

4. Prvoinštančný súd tiež zdôraznil, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v prípade, že žaloba bola
zamietnutá, je potrebné vychádzať zo zásady zodpovednosti za výsledok konania (zásada úspechu) §
255 ods. 1 CSP, predtým § 142 ods. 1 OSP (v spojitosti s § 257 CSP zohľadňujúc pri tom dôvody hodné
osobitného zreteľa).

5. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ak by žalobcu zaviazal k náhrade trov konania pred
súdom prvej inštancie, resp. by priznal nárok žalovaným voči žalobcovi na náhradu trov prvoinštančného
konania, rozhodol by v neprospech žalobcu/odvolateľa. S poukazom na zásadu zákazu reformatio in
peius, teda zákazu zmeny rozhodnutia v neprospech žalobcu pokiaľ ide o trovy konania pred súdom
prvej inštancie, súd musel rozhodnúť len tak, že hoci by žalovaní 1. až 3. s poukazom na § 255 ods. 1

CSP nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie mali, túto im nepriznal tak, ako vyplýva
z výroku tohto uznesenia. Súd pre úplnosť dodáva, že iná by bola situácia v prípade, že odvolanie
do výroku o trovách konania by podali aj žalovaní. Pokiaľ však ide o trovy odvolacieho konania, v
ktorom bol žalobca neúspešný (pretože na jeho odvolanie bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu
vo veci samej, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol) súd vzal do úvahy aj § 257 CSP. Účelom

ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo
sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul

z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody
hodné osobitného zreteľa (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
08.12.2011 sp. zn. II. ÚS 563/2011). Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov
civilného sporového procesu, je zásada úspechu v spore vyjadrená v § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa

premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom
chránený záujem, mal by mať právo na náhradu trov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil
proti strane, ktorá do jej právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Súd v takomto prípade uplatňuje zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na
náhradu trov konania je plný úspech v spore, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a

výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

6. Súd prvej inštancie napokon dôvodil, že pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal z
§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP a žalovaným 1. až 3., ktorí boli plne úspešní v konaní pred
odvolacímsúdom,vznikolnároknanáhradutrovkonania,nakoľkovpredmetnomkonanísúdnevzhliadol

dôvody, odôvodňujúce nepriznanie nároku na náhradu trov konania (§ 257 CSP) v odvolacom konaní
úspešným žalovaným. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca má právnické vzdelanie (je
advokátom) a sám sa rozhodol, že podá žalobu na ochranu osobnosti s konkrétnym petitom voči
žalovaným, a rovnako, že podá odvolanie proti zamietavému rozsudku. Rovnako potom musel počítať
s tým, že v prípade neúspechu bude zaviazaný na zaplatenie trov konania protistrany. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, že úspešnému žalovanému 1. v zmysle § 255 ods. 1 CSP
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré si vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaný1.ajuplatnil.Úspešnýmžalovaným2.a3.náhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,nakoľkožalovaní 2., 3. trovy odvolacieho konania nepožadovali a súd nemá preukázané, že by im nejaké trovy
v odvolacom konaní vznikli.

7. Proti uzneseniu výlučne len vo vzťahu k jeho výroku II., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov odvolacieho konania (toho predchádzajúceho) medzi žalobcom a žalovaným 1. podal odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že žalovanému 1. voči nemu náhradu trov odvolacieho
konania nebude priznaná. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP. Argumentoval tým, že súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťami ním tvrdenými počas

celého konania. Priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania založil na bezdôvodnom zásahu
jeho žaloby do právnej sféry žalovaného a len stroho odôvodnil, že nevzhliadol dôvody odôvodňujúce
nepriznanie nároku na náhradu trov konania (§ 257 CSP), čo je samo osebe rozporné s právom na
riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z celého spisu, konania a správania sa všetkých žalovaných pritom
vyplýva neoprávnenosť ich zásahov do jeho osobnej sféry, prekračujúce medze primeranosti. Tieto
boli a sú objektívne považované za nekalú agresívnu obchodnú praktiku, ktoré sú zákonom zakázané

(uvedené je okrem ďalšieho na strane 10 a 11 rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.7.2014
č. k. 25Co/88/2013-303); je teraz irelevantné, že zásahy nedosiahli intenzitu pre úspešnosť žaloby,
avšak Krajský súd v Trnave sám odsúdil tieto praktiky. Po podaní žaloby prestali útoky, čiže návrh
ako jediná možná obrana proti neoprávneným zásahom bol v podstate podaný dôvodne a o to mu v
prvom rade išlo, aby útoky prestali. Súd tak pristúpil k rozhodnutiu formalisticky, protichodne, nelogicky

a arbitrárne. Právo má pritom okrem formálnej (písanej a zverejnenej) stránky aj svoju materiálnu
(nepísanú) podstatu. Tou je práve spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi tohto konania
prostredníctvom spravodlivého rozhodnutia súdu. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez ďalšieho zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Súlad nielen právneho úkonu

s dobrými mravmi, ale aj výkon práv treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu
situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby dotknutej, ale aj osoby vykonávajúcej určité právo) s
prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávislé od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo
alebo povinnosť vykonáva. Cez prizmu práve uvedeného ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
potom v tejto veci nevyhnutné posúdiť i to, či výkon práv a povinností nie je taký výkon práva, resp.

povinnosti, ktorý by bol zneužitím práva žalovaného 1, napríklad na právnu pomoc, ktoré je samo osebe
právom ústavným.

8. Žalovaný 1. odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu podal prostredníctvom
právneho zastúpenia vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s uznesením súdu prvej inštancie v napadnutom

výroku sa stotožňuje. Má za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď mu priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní
nie sú relevantné. Sám sa pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení. Po citácii § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP zdôraznil, že otázka náhrady trov konania sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska;
akékoľvek skutkové či právne otázky sú v tomto smere bezpredmetné. Žalobca vo svojom odvolaní

poukazuje na skutočnosti, o ktorých už súd právoplatne rozhodol. Rozsudkom zo dňa 10.1.2012 č. k.
10C/201/2010-227 súd prvej inštancie žalobu žalobcu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy zamietol; v tejto časti bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Trnave zo dňa 30.7.2014 č. k. 25Co/88/2013-303. V danom prípade na strane žalobcu neexistujú
žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok oslobodenie ho od povinnosti hradiť trovy odvolacieho

konania. Na strane žalobcu neexistujú žiadne dôvody osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie mu
nároku na náhradu jeho trov odvolacieho konania. On sám odvolacie konanie neinicioval a v odvolacom
konaní začatom na základe odvolania žalobcu bol úspešný. Preto mu v celom rozsahu prislúcha nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Voči žalobcovi si uplatňuje právo na náhradu trov predmetného
odvolacieho konania. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie

v napadnutej časti potvrdil a vyslovil, že má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia v rozsahu 100%.

9. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa
(§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, preto je potrebné uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o
náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným 1., ako vecne správne podľa § 387

CSP potvrdiť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim priznanie žalovanému 1. voči žalobcovi nárok na
náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu t.j. 100%. Uznesenie súdu prvej
inštancie vo výrokoch I. a III. (rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania medzi stranami a

rozhodnutie o náhrade trov predchádzajúceho odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanými 2.
a 3. neboli napadnuté odvolaním žiadnej zo strán, preto nadobudlo právoplatnosť a nepodliehalo tak
prieskumu odvolacieho súdu.

12. Odvolací súd po preskúmaní uznesenia v rozsahu napadnutého výroku, konania mu

predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom pre dané rozhodnutie, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

13. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v napadnutej časti, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania medzi žalobcom
a žalovaným 1., a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 <.CSP odkazuje na správne a výstižné

odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia vo vzťahu k napadnutému výroku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za
pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku ešte dopĺňa nasledovné dôvody,
ktorými zároveň reaguje na odvolaciu argumentáciu žalobcu.

14. Ako to vyplýva i z odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, vo všeobecnosti platí,
že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), v zmysle ktorej súd
prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti neúspešnej strane.

15. Ustanovenie § 257 CSP, ktoré žiada v spore neúspešný odvolateľ aplikovať vo vzťahu k rozhodnutiu

onáhradetrovúspešnéhožalovaného1.,konkrétnetrov,ktorémuvzniklivpredchádzajúcomodvolacom
konaní, predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP). V jeho zmysle súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí
zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko
použitie§257CSPnegatívnedopadánastranusporu,ktorábyinakmalaprávonanáhradutrovkonania,

musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
výnimočný charakter.

16. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí

ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť

voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné
právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsťrozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,
pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,

či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

17. Odvolací sú v prvom rade poukazuje na to, že to bol práve žalobca, ktorý bol v predmetnom spore
neúspešný so svojim nárokom na ochranu osobnosti so žiadosťou o priznanie mu nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ aj žalobca odôvodňuje splnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP tým, že Krajský súd v Trnave
ako súd odvolací vo svojom, i keď potvrdzujúcom rozsudku o zamietnutí jeho žaloby prvoinštančným
Okresným súdom v Piešťanoch konštatoval, že ním ako žalobcom popísané konanie žalovaných
prekročili medze primeranosti a je objektívne ho možné považovať za nekalú agresívnu obchodnú
praktiku pri vymáhaní pohľadávky, ktorá je zákonom zakázaná, na druhej strane dôvodom zamietnutia
žaloby žalobcu bolo práve to, že naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti

fyzickej osoby so sebou prináša iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorú si ale žalobca v predmetnom
konaní neuplatňoval, nežiadal ani uloženie povinnosti protistrane upustiť od neoprávnených zásahov,
i keď v odvolaní tvrdí, že to bol hlavný cieľ jeho žaloby, ako sankcie v prípade, ak je súčasne
preukázané, že zásah do osobnosti fyzickej osoby bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať
ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto ohrozením

osobnosti. V prípade, že sa osoba dotknutá neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako to bolo v danom prípade, podmienkou priznania
materiálnej satisfakcie je preukázanie, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť človeka a jeho
vážnosť v spoločnosti, čo ale žalobca v danom spore nepreukázal. Z uvedeného je potom možné
skutočne vyvodiť jedine to, že žalobcom tvrdená okolnosť nedosahuje takú výnimočnosť, ktorá by bola

spôsobilá privodiť splnenie predpokladov na aplikáciu § 257 CSP. Navyše z potvrdzujúceho rozsudku
Krajského súdu v Trnave vo veci vyplýva pre žalobcu i zákonná možnosť domáhať sa žalobným
návrhom nároku z porušenia jeho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými predpismi, a v prípade úspešného uplatnenia takéhoto práva má následné oprávnenie
domáhať sa priznania mu práva na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 Zákona o

ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani to, na čo sa odvolal i súd prvej inštancie
v napadnutom uznesení, že žalobca je právnik, dokonca vykonáva povolanie advokáta, čím mal väčšiu
možnosť kvalifikovane posúdiť úspešnosť svojej žaloby.

18. Vychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd žiadosť žalobcu na aplikáciu § 257 CSP považoval

za nedôvodnú.

19.Anipožiadavkaaplikácie§3ods.1Občianskehozákonníkaprenepriznanieúspešnémužalovanému
1 náhradu trov konania sa nemohla stretnúť s úspechom, pretože ide o hmotnoprávne ustanovenie
zákona, ktoré je v procesnom práve premietnuté práve do § 257 CSP.

20. Odvolací súd potom uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov
odvolacieho konania (toho predchádzajúceho) medzi žalobcom a žalovaným 1., s použitím § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný 1., preto v zmysle § 255 CSP v spojení s § 396 CSP,
keď dôvody na aplikáciu § 257 CSP zistené neboli, i pre daný prípad vychádzajúc z uvedeného v ods.
15 až 17 tohto odôvodnenia, žalovanému 1. vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnému žalobcovi.

22. Odvolací súd preto žalovanému 1. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu(§262ods.1CSP).Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).