Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. december 2019

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Ek/1659/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119382783
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2019:6119382783.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35
792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 233 516,
proti povinnému: G. P., nar: XX.XX.XXXX, XXX XX L. pri Q., o vymoženie XXX,XX V. s príslušenstvom
a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

11Ek/1659/2019 zo dňa 23. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1659/2019 zo
dňa 23. októbra 2019 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Ek/1659/2019 zo dňa 23. októbra
2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol a

oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa
03.10.2019 domáhal od povinného vymoženia sumy vo výške 739,92 Eur s príslušenstvom na
základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. 133/10/18, ktorý vydal Slovenský
arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56,

821 08 Bratislava, rozhodcom Mgr. Branislavom Bušom, dňa 21.03.2019 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil aj prílohy, a to konkrétne
„Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500093098“ zo dňa
27.11.2014 (ďalej len „zmluva o revolvingovom úvere“), „Rozhodcovská zmluva č. 8500093098“ zo
dňa 27.11.2014 (ďalej len „rozhodcovská zmluva“), rozhodcovský rozsudok a „Zmluvné dojednania
Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.“ Súd pri rozhodovaní o

návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal z uvedených dokumentov predložených súdu
v elektronickej podobe. Ďalej pripomenul, že zákonné ustanovenie § 53 ods. 3 Exekučného poriadku
konajúcemu súdu ukladá povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
preskúmať súlad predloženého exekučného titulu so zákonom, teda s Exekučným poriadkom. Súladom
exekučného titulu zo zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj jeho
materiálnuvykonateľnosť.Súdjevexekučnýchkonaniach,vktorýchjeexekučnýmtitulomrozhodcovský

rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, vždy povinný skúmať, či sú kumulatívne splnené všetky
podmienky uvedené v ustanovení § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský
rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory,
či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského
rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov a či

rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a je vykonateľné. Exekučný súd
musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnýmistranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva môže totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať
a rozhodnúť. Za týmto účelom súd preskúmal oprávneným predloženú zmluvu o revolvingovom úvere

a rozhodcovskú zmluvu, kde sa v bode 5. uvádza: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky
medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením,
ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní
alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa
rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: Rozhodcovský súd v Bratislave, so sídlom

Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení rozhodců, a. s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom
v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v
Brne, spisová značka B 5825. (www.rsvb.sk), Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration
court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel. Sro, vložka č. 52189/B, Victoria rozhodcovský súd v
Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom: Vojtecha Tvrdého 793/21, 010

01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro,
vložka č.: 53057/L. (www.rozhodcovskysud.org), Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti
Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455 453, zapísaná
v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 55028/B
(www.rozhodcovskysudnydvor.sk). Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať

a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh.“ Súd dospel k záveru, že
takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi, t.j. povinnému, je v danom
prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený

podá žalobu na rozhodcovský súd. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie
spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Kvalifikačným kritériom
pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli
vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (článok 3 Smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Rozhodcovská zmluva

uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí
byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko
tieto podmienky neboli splnené a povinný nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o revolvingovom
úvere, ani obsah rozhodcovskej zmluvy, nemožno podľa názoru súdu považovať rozhodcovskú zmluvu

za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že
povinný, t.j. spotrebiteľ, v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil
ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Súd ďalej dôvodil, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy,

nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie
je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom pre nútený
výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je predložené rozhodnutie vykonateľným exekučným
titulom, sa súd zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie

vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že
rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného
rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Ak neexistuje
rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo
z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie

exekúcie. Podľa zistení súdu rozhodcovský rozsudok predložený ako exekučný titul je materiálne
nevykonateľný, preto súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu podľa
§ 53 ods. 3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku.

3. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, v ktorej navrhol, aby súd napadnuté

uznesenie zrušil, vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a priznal oprávnenému
voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v sume 85,28 EUR.4. V odôvodnení sťažnosti uviedol, že exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovskej
zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie. Zdôraznil, že rozhodcovská
zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. To vyplýva zo znenia

rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej. Pri odstúpení od rozhodcovskej
zmluvy by bez ohľadu na (ne)súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie zmluvy
o revolvingovom úvere. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie je povinný uzavrieť
a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere je významovo
jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené ustanovenie

prečíta. Povinný teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp. aj jednostranne
dosiahnuť zánik takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie resp. existenciu
(hlavnej) zmluvy o revolvingovom úvere. Vlastným úkonom tak mohol povinný ovplyvniť existenciu
rozhodcovskej zmluvy a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva je
samostatným právnym úkonom a nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere. Povinnému bola
predložená zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva na samostatných listinách. Z

názvu každého z uvedených právnych úkonov vyplýva, že ide o dva samostatné právne úkony. Z
obsahu oboch zmlúv nesporne vyplýva, že sú uzatvárané nezávisle. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto
charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou.
Doplnil, že exekučný súd vychádzal z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, že predloženie predtlačenej
(formulárovej) zmluvy súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere by automaticky malo znamenať, že

nejde o individuálnu dohodu. Pritom v zmysle ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúca
možnosť spotrebiteľa ovplyvniť obsah resp. jej samotné zaradenie do zmluvného vzťahu s dodávateľom
bez vplyvu na to, že (ne)dôjde k uzavretiu hlavného zmluvného vzťahu. Spôsob jej uzavretia tak
zodpovedá kontraktačnému mechanizmu uzatvárania zmlúv podľa Občianskeho zákonníka. Rovnako
zákon č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva

bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať poučenie podľa uvedeného zákona. Oprávnený
ďalej poukazujúc na znenie rozhodcovskej zmluvy argumentoval, že povinného o následkoch podpisu
rozhodcovskej zmluvy dostatočne poučil, a to aj nad rámec zákona. Povinný mal teda dostatočnú
predstavu o tom, čo uzavretie rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky z tohto úkonu vyplývajú.
Konanie povinného tak jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym úkonom, ku ktorému

pripojil svoj podpis, a to s takým obsahom, v akom mu bol predložený. Medzi účastníkmi uzavretá
rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym dojednaním, by podľa oprávneného nespĺňala ani
definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v
znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva,
že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom

alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom
rozhodcovského konania. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len
alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Spotrebiteľ a
dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Cieľom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka je zaručiť spotrebiteľovi - v procesnej pozícií žalobcu - právo vybrať si miesto (konajúci orgán)

pre rozhodovanie o ním podanej žalobe. Exekučný súd nesprávne berie do úvahy pri určení žalobcu ako
hľadisko určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu - nesplácanie úveru (keďže žalobu podáva v
takomprípadedruhástrana).Skúmaniedôvodovnajednejčidruhejzmluvnejstranejepotrebnéhodnotiť
objektívne. V tejto súvislosti ďalej doplnil, že neprijateľná podmienka je podľa zákona neplatná, pričom
ide o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu s účinkami ex tunc. Ak sa má potom prijateľnosť či neprijateľnosť

spájať s momentom začatia konania, teda podľa toho, kto je žalobca, potom nemôže ísť o neplatnosť
absolútnu, keďže táto skutočnosť v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy neexistovala. Základným
právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy, či dokonca na výhodnejšie postavenie z tohto
porušovania. Súd tak podľa oprávneného žiadnym spôsobom (či už po stránke skutkovej alebo právnej)
neodôvodňuje, v čom je obsah rozhodcovskej zmluvy nerovnovážny vo vzťahu k spotrebiteľovi resp.

či prípadná nerovnováha zmluvných podmienok spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Skutočnosť, že rozhodcovské konanie má právo začať
dodávateľ (oprávnený) voči spotrebiteľovi, ktorý porušuje zmluvné povinnosti, nespôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je to právo veriteľa,
ktoré pripúšťa aj zákon č. 335/2014 ako norma prijatá na ochranu spotrebiteľa ako aj Civilný sporový

poriadok pripúšťa žalobu dodávateľa voči spotrebiteľovi. Aj z uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica sp.zn. 43Ek/271/2017 zo dňa 26.01. 2018 a rovnako tiež z uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica sp.zn. 59Ek/259/2017 zo dňa 31.01. 2018, ktorý rozhodoval o sťažnostiach oprávneného v
skutkovo a právne rovnakých veciach, vyplýva správnosť záverov oprávneného uvedených v tejtosťažnosti. Vo svojej argumentácii oprávnený poukázal aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 22. 11. 2012, sp. zn. 3M Cdo 14/2011, Krajského súdu v Bratislave v
uznesení sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06. 2016, na obsah uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp.zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
17CoE/919/2015 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.
2013.

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná.

8. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca

stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

10. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou
osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti,

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez
nariadeniapojednávania(§202ods.1Exekučnéhoporiadku)dospelkzáveru,žesťažnosťoprávneného
nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň
preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil
aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom
poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie
uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

11. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu v napadnutom rozhodnutí sťažnostný súd dopĺňa, že

rozhodujúcou právnou otázkou, ktorou bolo potrebné sa v konaní zaoberať, bola otázka platnosti
rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným zakladajúca právomoc rozhodcovského
súdu vydať exekučný titul. Súd na úvod pripomína, že ochranu autonómie vôle považuje za elementárnu
podmienku fungovania materiálneho právneho štátu. V intenciách tohto názoru je potom potrebné
uzavrieť, že vo všeobecnosti platí, že strany rozhodcovskej zmluvy sa dobrovoľne a vedome vzdávajú

svojho práva na prejednanie svojej veci nezávislým a nestranným súdom. Rozhodcovské konanie je
druhom civilného procesu. Právomoc rozhodcu prejednať a rozhodnúť spor sa zakladá na zhodnej
vôli sporových strán, prejavenej v rozhodcovskej zmluve. Touto procesnou dohodou strany derogujú
právomoc súdu a zakladajú právomoc rozhodcu. Právny poriadok v súlade so zásadou autonómie vôle
slobodne prejavenú vôľu strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcom rešpektuje,

to však na strane druhej neznamená, že by účelom rozhodcovského konania malo byť vylúčenie či
zníženie úrovne ochrany, ktorá by bola stranám poskytovaná v civilnom súdnom konaní. Ochrana
autonómie vôle nemôže byť absolútna ani tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný
princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne
obmedziť. Vo vzťahu k posudzovaniu otázky platnosti rozhodcovskej zmluvy je potrebné zdôrazniť, že

rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním záväzkového vzťahu zmluvných strán.
Vrozhodcovskomkonanídochádzakurovnaniuvzájomnýchvzťahov,ktorésauskutočňujevprítomnosti
rozhodcu ako zástupcu strán sporu, ktoré na neho delegovali svoju vôľu. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu a rozhodcovský súd nie je orgánomverejnej moci. Tento záver sa potom odráža v celkovo prísnejšom nahliadaní na rozhodcovské zmluvy
a ich náležitosti.

12. Súd pri posudzovaní daného prípadu vychádzal zo skutočnosti (ktorú nespochybnil ani oprávnený),
že oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere a rovnakého
dňa oprávnený s povinným uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu. Nie je pochýb o tom, že v predmetných
zmluvách na strane jednej vystupoval oprávnený v postavení dodávateľa konajúceho v rámci svojej
obchodnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej povinný v pozícii spotrebiteľa (§ 52

ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Preto je potrebné na problematiku uzavretej rozhodcovskej zmluvy
nahliadať primárne z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa.

13. Ochrana spotrebiteľa je v slovenskom právnom poriadku prioritne upravená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

14. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
dotknutýchzmlúv(ďalejlen„Občianskyzákonník“),spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

18. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia

dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

20. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

21. Napriek tomu, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka dojednanie rozhodcovskej
doložky/zmluvy nie je súčasťou exemplifikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok uvedených v
spotrebiteľských zmluvách, je potrebné skúmať, či s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemôže
byť za takú považovaná. Súd pripomína, že 21.04.1993 bola publikovaná v Úradnom vestníku L 095
Smernicač.93/13/ESonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlen„Smernica“),ktorá

bola prijatá s cieľom zvýšiť ochranu spotrebiteľa pred neprimeranými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách. Napriek skutočnosti, že táto Smernica nemá priamy účinok, je základným vodítkom
eurokonformného výkladu slovenských právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

22. Podľa § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V zmysle § čl. 3 bod 2 Smernice,
podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ pretonebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou.Skutočnosť,ženiektoréaspektypodmienkyalebojednašpecifickápodmienkaboliindividuálne
dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy

naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,

ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

23. Je nutné na úvod zdôrazniť, že samotné dojednanie rozhodcovskej doložky prípadne rozhodcovskej
zmluvy ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy je možné pripustiť, resp. nie je možné takéto dojednanie
považovať (bez ďalšieho) za neprimeranú podmienku v zmysle Smernice. Uzavretie rozhodcovskej
zmluvy je však možné pripustiť iba za predpokladu, že jej obsah bude účastníkom konania garantovať

rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu podnikateľ - spotrebiteľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany,
teda spotrebiteľa. K záveru o prípadnej neplatnosti takejto rozhodcovskej zmluvy je možné dospieť na
základe individuálneho posúdenia formulácie jej obsahu vrátane okolností, za akých k uzavretiu doložky
došlo.Vtejtosúvislostijepotrebnéďalejdoplniť,žeustanoveniaspotrebiteľskýchzmlúvalebozmluvných
podmienok, ktoré sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi)

ich modifikáciu, v sebe skrývajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že spotrebiteľ zmluvu podpísal a s podmienkami
zmluvy súhlasil.

24. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje

rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Súd z predložených dôkazných prostriedkov zistil, že
medzi oprávneným a povinným bola dňa 27. 11. 2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere
č. 85000930968. Súčasne bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená dňa 27. 11. 2014 pod
rovnakým číslom 85000930968 aj rozhodcovská zmluva. V danom prípade ani sťažnostný súd nemohol
prehliadnuť, že rozhodcovská zmluva bola spísaná na predpísanom tlačive, formulárovým spôsobom,

ktorého obsah nemohol povinný (spotrebiteľ) ovplyvniť a teda bol nútený sa jeho obsahu podriadiť.
Obidve zmluvy podpísal povinný dňa 25. 11. 2014 v Senci a až následne obidve zmluvy podpísal
oprávnený dňa 27. 11. 2014 v Bratislave. Z časového hľadiska je teda zrejmé, že rozhodcovská zmluva
bola povinnému ako spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, v čase tzv.
„zníženej bdelosti spotrebiteľa“, keď jeho prvotným zámerom bolo požičať si finančné prostriedky,

nie dohodnúť spôsob riešenia prípadných sporov. Predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o
revolvingovomúverepodpísalpovinnýakoviacerospolusúvisiacichavopredpripravenýchdokumentov,
označených jedným číslom a podpísaných v jeden deň. Preto napriek skutočnosti, že rozhodcovská
doložkajeuvedenáakosamostatnározhodcovskázmluva,idelenozmluvnédojednanietvoriacesúčasť
úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť,

preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú.
Ani skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a je poskytnutá možnosť na odstúpenie od zmluvy,
nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy a nie je ani dostatočným dôkazom toho, že
by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z listín, ktoré spotrebiteľovi boli na podpis predložené,

keďžefinančnéprostriedkymalibyťpovinnémuposkytnutéažvdeňnadobudnutiaúčinnostizmluvy,teda
až po tom, ako zmluvu podpíše oprávnený (k čomu došlo až po podpise zmlúv povinným). Súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa 14. marca
2016, s ktorého závermi sa stotožňuje, podľa ktorého: „Odvolací súd nevidí v danom prípade dôvod
odkloniť sa už od ustálenej súdnej praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne

vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné
meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol
vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že
je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby
prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť,

že bola vopred dodávateľom naformulovaná, bez možnosti zmeniť jej obsah.“ Aby bolo možné dospieť
k záveru, že si spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu individuálne vyjednal, potom by muselo platiť, že si
individuálne vyjednal konkrétny rozhodcovský súd i podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver vyvodiť nemožno, pretože oprávnený opakovane v rôznych prípadoch predkladá rozhodcovskúzmluvu exekučnému súdu v rovnakom znení, teda je zrejmé, že to bol práve oprávnený, ktorý určil
zoznam rozhodcovských súdov a zároveň súdu nepredložil žiaden dôkazný prostriedok osvedčujúci, že
by výber rozhodcovských súdov uskutočnil povinný, pričom však práve na strane oprávneného spočíva

dôkazné bremeno preukázať súdu, že spotrebiteľ si skutočne (nielen formálne) vyjednal rozhodcovské
konanie. Je preto potrebné konštatovať, že oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Z
uvedených dôvodov aj sťažnostný súd logickým úsudkom dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva
nebola v danom prípade individuálne dojednaná.

25. K obsahu rozhodcovskej zmluvy je potrebné dodať, že jej účastníci mali na výber, či spory zo zmluvy
o úvere budú riešiť v konaní pred všeobecným súdom alebo určenými rozhodcovskými súdmi. Súd
nemal z predložených listín za preukázané, že povinný aktívne jednal o spôsobe vyriešenia prípadných
sporov a ani o výbere rozhodcovského súdu, t.j. že by sa podieľal na vzniku zmluvy, a to práve z
dôvodu, že mu bola predložená zjavne formulárová zmluva. Vzhľadom na skutočnosť, že povinnému
bolo znenie rozhodcovskej zmluvy predložené na formulári, jednalo sa o oprávneným vopred nastavené

pravidlá v otázke určenia konkrétnych rozhodcov bez akejkoľvek možnosti povinného podieľať sa na
obsahu takejto rozhodcovskej zmluvy. Voľba súdu sa v posudzovanom prípade pre povinného stala
iluzórnou, pretože v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý rozhodcovské konanie
proti spotrebiteľovi iniciuje (porovnaj uznesenie Krajského súd v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa
14. marca 2016). Všetky tieto skutočnosti boli prítomné už v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy a

založili tak jej absolútnu neplatnosť. Rozhodcovská zmluva v tejto konkrétnej veci aj podľa sťažnostného
súdu napĺňa znaky neprimeranej podmienky, pretože vyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania
a táto nerovnováha dosahuje zvýšenú disproporčnú intenzitu.

26. Vo vzťahu k argumentácii oprávneného, že sa súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy

v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s možnosťou povinného odstúpiť od rozhodcovskej
zmluvy, súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodcovská zmluva v štandardnej formulárovej podobe
sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Inak by to bolo popretie
celej filozofie ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Súdny dvor v prejednávaných spotrebiteľských veciach opakovane konštatoval existenciu rizika, že

spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú podmienku. Uvedený záver je možné vzťahovať aj na
možnosť výberu rozhodcovského konania neinformovaným spotrebiteľom vrátane procesu zvažovania
odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy, pretože rovnako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku/zmluvu a neodstúpi od nej v rámci
kontraktácie, ak nie je zastúpený advokátom. V reakcii na sťažnostné námietky oprávneného súd

zdôrazňuje, že pokiaľ spotrebiteľ nevie z dôvodu neinformovanosti identifikovať rozhodcovskú zmluvu
akonekalúvosvojichdôsledkoch,nemádôvodanivstanovenejlehoteodtakejtozmluvyodstúpiť.Právo,
ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného spotrebiteľa účinkov nekalej rozhodcovskej doložky len
preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol zastúpený v rámci kontraktácie advokátom, by odporovalo
zásade efektivity únijného práva a vôbec zmyslu ochrany spotrebiteľa.

27. Každý prípad je nutné posudzovať individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a
predovšetkým v kontexte všetkých okolností signalizujúcich, že zo strany poskytovateľa úveru dochádza
síce z formálneho hľadiska k právne bezvadným právnym úkonom, ktoré však vo svojej vzájomnej
súvislosti a s ohľadom na časovú nadväznosť fakticky vedú k sťaženiu či dokonca k upretiu práva

druhého účastníka na riadnu a efektívnu súdnu ochranu. Konanie in fraudem legis predstavuje postup,
keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
314/07 zo dňa 16. 12. 2008). Súd na zistený skutkový stav aplikoval súvisiace právne predpisy v súlade
s únijným výkladom spotrebiteľského práva v záujme zistenia, či sa v danom prípade oprávnený naoko

právne súladným spôsobom nesnaží obísť zákonné ustanovenia slúžiace ochrane spotrebiteľa ako
slabšej strany záväzkového vzťahu pred nekalými zmluvnými podmienkami. Podľa ustálenej judikatúry
systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred

predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza
Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok
6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplývaz judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon

GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica
93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza
Claro, už citovaný, bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s.

I-9579, bod 31). Vo svetle týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu
posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 32). Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný
na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu

používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza
Claro, bod 27). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej
ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o
svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, bod 33, ako aj Mostaza

Claro, bod 28).

28. Súd v súlade s predchádzajúcom výkladom dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nebola povinným osobitne (individuálne) vyjednaná a bola
oprávneným pripravená ako súčasť ďalšej vopred pripravenej zmluvy, ktorej predmetom bola primárne

dohoda strán na poskytnutí úveru a nie dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Zmluvná podmienka núti
povinného (spotrebiteľa) neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch,
ak sa oprávnený bude voči nemu domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Vychádzajúc
z rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie
prípadných sporov na rozhodcovskom súde, ktorý sám určí, pričom aj v zmysle judikatúry Súdneho

dvora je pravidlom, že sporové konanie v spotrebiteľských veciach vyvoláva práve podnikateľ.
Súd nespochybňuje, že predmetom rozhodcovského konania môžu byť aj spory vzniknuté zo
spotrebiteľských právnych vzťahov. Podmienkou rozhodovania takéhoto sporu rozhodcovským súdom
je však to, aby sa na tom zmluvné strany slobodne a vedome dohodli, resp. rovnocenne participovali
na vzniku takejto dohody. Priestor na prejednanie takéhoto sporu pred rozhodcovským súdom je právne

založený len pri preukázateľnom (nie formálnom) individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani relatívne odlišná judikatúra iných súdov,
na ktorú odkázal oprávnený, ktorá na viac pre konajúci súd v danom individuálnom prípade nie je
záväzná (§ 193 CSP). Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že predmetnú
rozhodcovskú zmluvu posúdil vyšší súdny úradník správne ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej

zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného
(spotrebiteľa), poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98,
C-40/08, C-473/00, C-243/08,C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd v napadnutom uznesení
správne vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka. Ak súd dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, neplatná. Následkom zistenej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že
rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné

(nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa
hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku (§ 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa
navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nebolo možné vyhovieť.

29. Napadnuté uznesenie tak súd považuje za vecne správne, keď ani v sťažnostnom konaní neboli zo
strany oprávneného tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo
veci.Zuvedenýchdôvodovsúdsťažnosťoprávnenéhopodľa§250ods.1CSPakonedôvodnúzamietol.30. Oprávnený si v sťažnostnom konaní uplatnil voči povinnému aj nárok na náhradu trov exekučného
konania.

31. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s

podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

33. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne
vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie
exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v
exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

34. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát,
odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie
má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony
právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto

trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia
na vykonanie exekúcie.

35. V ustanovení § 255 CSP sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu
vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť

úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v
súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní neúspešný (súd
jeho sťažnosť zamietol, resp. nevydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie), voči
povinnémumutaknemoholvzniknúťnároknanáhraduúčelnevynaloženýchtrovexekučnéhokonania(§
199d ods. 1 Exekučného poriadku). Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom

konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), nie je ani medzi kým rozhodnúť o nároku
na náhradu trov tohto konania a preto výrok o trovách konania je v danom prípade nadbytočný (k tomu
porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2

CSP).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods.
4 Exekučného poriadku).