Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/272/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218200214
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7218200214.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek

senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú Q. B.
nar. XX.X.XXXX a maloletú B. B. nar. XX.XX.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie č. 9, Košice detí rodičov Ing. P. B. nar. X.XX.XXXX
bývajúcej v A. Z. P. XX zastúpenej advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčiovou so sídlom Advokátskej
kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20 a F. B. nar. X.X.XXXX bývajúceho v A. Z. P. XX zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Cáfalom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Murgašovej 3 v
konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom o odvolaní matky proti

rozsudku Okresného súdu Košice II z 29.5.2018 č.k. 19P 6/2018-100 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o zverení maloletých detí Q. a B. do striedavej osobnej
starostlivosti rodičov a vo výroku osobitného režimu striedavej starostlivosti.

Zrušuje rozsudok v napadnutom výroku o výživnom pre maloleté deti Q. a B. od 31.10.2017 do
právoplatnosti rozsudku a vo výroku o neurčení výživného a v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 29.5.2018 č.k. 19P 6/2018-100 zveril maloleté deti Q. a B. do
striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa bude realizovať v týždenných intervaloch s

intervalmi striedania každú nedeľu o 18:00 hod. s miestom preberania maloletých detí v mieste bydliska
rodiča, ktorý deti odovzdáva. Ako prvá bude mať maloleté deti v starostlivosti matka, a to od nedele
18:00 hod. v týždni, v ktorom nadobudne právoplatnosť tento rozsudok. Rozhodol, že osobitný režim
striedavej osobnej starostlivosti platí nasledovne: maloleté deti budú v osobnej starostlivosti otca každý
párny rok počas vianočných sviatkov od 22.12. od 17:00 hod. do 25.12. do 17:00 hod. a každý nepárny
rok od 20.12. od 17:00 hod. do 2.1. do 17:00 hod. a každý nepárny rok počas veľkonočných sviatkov od
piatka pred veľkonočnými sviatkami od 17:00 hod. do utorka nasledujúceho po Veľkonočnom pondelku

do 17:00 hod.. Otec je povinný za obdobie od 31.10.2017 do právoplatnosti tohto rozsudku prispievať
na výživu maloletej Q. mesačným výživným 130 Eur a na výživu maloletej B. mesačným výživným vo
výške 70 Eur vždy do 15-teho dňa v mesiaci dopredu matke maloletých detí. Počas trvania striedavej
osobnej starostlivosti súd výživné neurčuje.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí a navrhla, aby
odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal otca prispievať na

výživu maloletej Q. 200 Eur mesačne od 31.10.2017 do právoplatnosti rozsudku a 100 Eur mesačne od
právoplatnosti rozsudku (t.j. výroku o zverení Q. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov) do
budúcna, maloletú B. nar. 30.11.2013 zveril do jej osobnej starostlivosti s tým, že právo zastupovať a
spravovať majetok dieťaťa majú obaja rodičia a otca zaviazal prispievať na výživu maloletej B. 100 Eurmesačne od 31.10.2017 do budúcna a upravil styk otca s maloletou B. každý párny týždeň od štvrtka
od 7:00 hod. do nedele do 18:00 hod.. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/ a písm.
h/ CSP a § 62 CMP. S rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu nesúhlasila, lebo napadnuté

výroky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom sú v rozpore s najlepším
záujmom detí. Vo vzťahu k maloletej Q., aj s ohľadom na jej vek, rešpektovala jej názor a súhlasila s jej
zverením do striedavej osobnej starostlivosti, aj keď je toho názoru, že je daná základná kontraindikácia
tejto formy starostlivosti titulom konfliktného vzťahu medzi rodičmi s nedostatočnou komunikáciou
ohľadom podstatných skutočností súvisiacich s maloletými deťmi a obidve deti s dlhodobého hľadiska

potrebujú skôr pokojné a stabilné prostredie, ktoré nevyčerpáva adaptačné kapacity ich osobnosti a
neneurotizuje ich. Je toho názoru, že nie je v záujme maloletej B. zverenie do striedavej osobnej
starostlivosti s ohľadom na jej nízky vek, veľký vekový rozdiel medzi sestrami a jej citovú naviazanosť
na ňu ako matku. Striedavá starostlivosť u maloletej B. nezohľadňuje jej záujmy, ale skôr záujmy otca.
Nesúhlasila s argumentáciou súdu založenou na nevhodnosti delenia súrodeneckej dvojice a vzhľadom
k nízkemu veku maloletej B. a emočnej naviazanosti na matku je pre ňu z vývinového hľadiska

signifikantnejšie stabilné uspokojovanie vývinovej potreby primárneho vzťahu s matkou a udržiavanie
vzťahu s otcom a sestrou v zmysle jej návrhu. Udržiavanie a prípadný ďalší rozvoj súrodeneckej
väzby je možný aj v prípade rozdelenia súrodencov vhodnou realizáciou ich stretávania sa. Rozdelenie
súrodencov, aj keď v tomto prípade nejde o rozdelenie v pravom zmysle slova, skôr o nerovnakú formu
starostlivosti o dcéry, nemá automaticky následok na súrodenecké väzby, prípade duševné zdravie

detí. Opakovane poukázala na to, že medzi dievčatami je skoro sedemročný vekový rozdiel, ktorý sa
čoraz viac prejavuje vo vzťahoch medzi nimi. V tejto súvislosti poukázala aj na to, že maloletá B. má
prirodzenú preferenciu na ňu ako matku, pretože má nízky vek a je emočne na ňu naviazaná ako
na primárny objekt. To, že deti nebudú intenzívne rozvíjať súrodenecké vzťahy počas celého týždňa
neznamená, že tieto vzťahy zaniknú, resp. budú obmedzované alebo oklieštené. Naopak, úprava styku

otca s maloletou B. od štvrtka do nedele každý druhý týždeň počas jeho starostlivosti o Q. napomáha
rozvíjaniu súrodeneckých vzťahov počas týchto dní, kedy bude možné, aby sa každý z rodičov venoval
obom deťom súčasne a vzájomne deti aj sebe v prostredí matky alebo otca. Je vysoko pravdepodobné
až isté, že stúpajúcim vekom B. vzťah s otcom bude naberať na dôležitosti, teda dôjde k zmene
pomerov, ktorá zmena bude mať podstatný charakter, aby aj maloletá B. bola zverená do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov. Vzhľadom na opísané si myslí, že nie je možné maloletú B. zveriť
do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a preferovať súrodenecké väzby pred stabilizáciou
prostrediavýchovymaloletejpredďalšímzvyšovanímnárokovnaadaptačnékapacityjejosobnosti,ktoré
sa pozvoľna vyčerpávajú. Osobné ambície rodičov vo vzťahu k tomuto dieťaťu je potrebné prispôsobiť
individuálnemu záujmu práve tohto dieťaťa. Konštatovala, že otec nemá čas dostatočne sa venovať

mladšej B. a suplovanie starostlivosti sestrou, ktorá tiež radšej trávi čas s rovesníčkami, nemôže v
žiadnom prípade nahradiť starostlivosť otca. Vo vzťahu k prejavenému názoru maloletej B. uviedla, že
maloletá nevie, čo je striedavá starostlivosť, nevie, čo je týždeň, chce byť so sestrou Q., ktorá zas na
druhej strane s ohľadom na vek má už úplne iné záujmy a inak trávi voľný čas, či prípravu na vyučovanie.
Je toho názoru, že vzhľadom na nastolené otázky vo vzťahu k vhodnej forme starostlivosti o B., bolo zo

strany súdu namieste nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie klinická
psychológia detí a dospelých. Vo vzťahu k určeniu výživného, resp. jeho následnému neurčeniu uviedla,
že rozhodnutie súdu nezodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom rodičov, ako ani
odôvodneným potrebám detí. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázala výdavky
na deti a s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29.4.2016 sp. zn. 8 CoP 433/2015

uviedla, že všeobecne známe skutočnosti čo do rozsahu odôvodnených potrieb maloletých detí nie je
potrebné osobitne dokazovať. Výživné vo výške 130 Eur mesačne pre Q. a 70 Eur pre B. nerešpektuje
zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej by povinný rodič mal platiť výživné spolu na všetky deti v rozsahu
25% - 30% jeho čistého príjmu (rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoP 64/2017 zo 14.6.2017) a
takúto sumu výživného môže otec zo svojho príjmu uhradiť bez toho, aby ohrozil uspokojovanie svojich

základných životných potrieb. Nesúhlasila s neurčením výživného od otca počas trvania striedavej
osobnej starostlivosti, ktoré prichádza do úvahy v prípade, ak obaja rodičia majú približne rovnaké
pomery a tiež dĺžka osobnej starostlivosti rodičov je rovnaká. V tomto prípade sú majetkové (finančné)
pomery rodičov rozdielne, keďže otec má vyšší mesačný príjem. Práve z toho dôvodu, aby aj ona v čase,
keď sú deti v jej osobnej starostlivosti, mohla im zabezpečiť rovnaké podmienky, ako v čase, keď sú u

otca, bolo by správne a spravodlivé, aby súd uložil otcovi povinnosť prispievať výživným za predpokladu,
že potvrdí výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o zverení oboch maloletých detí do striedavej osobnej
starostlivosti. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 62 Zákona o rodine a rozsudok Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoP 70/2017 zo 16.1.2018. V prípade striedavej osobnej starostlivostioboch maloletých detí navrhla, aby súd zaviazal otca prispievať na výživu maloletej Q. 100 Eur mesačne
a maloletej B. 50 Eur mesačne.

3. Otec maloletých detí sa k odvolaniu matky nevyjadril.

4. Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu matky nevyjadril.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť iba na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletých detí Q. a

B. do striedavej osobnej starostlivosti rodičov spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že nie je odvolacími dôvodmi viazaný podľa § 66 CMP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona
o rodine a zákonne rozhodol, keď maloleté deti zveril do striedavej osobnej starostlivosti rodičov s

týždenným intervalom. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie o výchove
maloletých detí, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov presvedčivé a s jeho závermi sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v priebehu konania na

súdeprvejinštanciebolinepochybnezistenéapreukázanévšetkyskutočnostipodstatnéprerozhodnutie
o striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti Q. a B. na čas do rozvodu manželstva, v
dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a
zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech,

resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Úvaha súdu prvej inštancie vychádza zo správnych skutkových
zistení a na nich nadväzujúce právne závery, ktoré zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie
sa dôsledne a precízne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcich sa striedavej
osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti na čas do rozvodu manželstva rodičov, ako aj s námietkami

rodičov, ktoré tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie. Odvolací súd ďalej
konštatuje,žerozsudoksúduprvejinštancieozverenímaloletýchdetídostriedavejosobnejstarostlivosti
rodičov obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a dodáva, že len odlišný názor účastníka
vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odvodnení napadnutého rozsudku nečiní
rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.

7. Odvolací súd na vysvetlenie dodáva, že striedavá osobná starostlivosť rodičov o maloleté deti
je prelomový spôsob osobnej starostlivosti, ktorý zohľadňuje právo obidvoch rodičov na výchovu
dieťaťa. Striedavá osobná starostlivosť zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi,
redukuje porozvodovú traumatizáciu detí, resp. obdobie po prerušení spolužitia rodičov, prispieva k

citovej vyrovnanosti a zdravému psychickému vývoju. Striedavá starostlivosť sa na základe skúseností
viacerých krajín (Česká republika, Nemecko, Nórsko) ukazuje ako najlepšia a najefektívnejšia forma
starostlivosti o deti v prípade rozpadu rodiny. Aj zákonodarca však vo všeobecnej časti dôvodovej
správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa, ani pre každého rodiča.
Súd musí pri všetkých prípadoch rozhodovania o výkone rodičovských práv a povinností, teda nie len

pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, rešpektovať právo maloletého
dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem maloletého
dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako
aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musídbať o to, aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov
a aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho
osobnéhostykusobidvomarodičmi.Striedavúosobnústarostlivosťjemožnéaplikovaťajvtedy,akjeden

z rodičov blokuje snahu druhého rodiča o uzavretie dohody tým, že s ňou nesúhlasí. Aj keď striedavá
osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť
spolu komunikovať a spolupracovať (najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), súd
nesmie na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy
„pro forma“ nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný a ničím neodôvodnený, resp. nemá vo

vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, súd nemôže oň oprieť svoje rozhodnutie. Ak jeden z rodičov nie
je ochotný spolupracovať a komunikovať s druhým rodičom, je dôležitou otázkou , prečo mu chýba
ochota a vyspelosť v záujme maloletého dieťaťa participovať s druhým rodičom na výchove dieťaťa a
spolupracovať s ním. Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jednému z rodičov nesmie byť
výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov, ktorá len sleduje „boj o dieťa“, prípadne nízke pohnútky
jedného rodiča ubližovať druhému rodičovi prostredníctvom vlastného dieťaťa. Súdy môžu a majú

využívať prostriedky poskytované Zákonom o rodine (napomenutie rodiča, či zásah do rodičovských
práv), ktorými môžu postihovať toho z rodičov, ktorý, či už zámerne alebo z nedbanlivosti, marí verejný
záujem na riadnej výchove a rozvoji osobnosti dieťaťa. Ak ide o iracionálny alebo nepreskúmateľný
dôvod, na ktorom je založený nesúhlas rodiča so striedavou osobnou starostlivosťou, alebo sa v konaní
preukáže, že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na

záujem dieťaťa, súd nemôže na tomto nesúhlase založiť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa
do striedavej osobnej starostlivosti nevyhovie (nález Ústavného súdu ČR z 23.2.2010 sp. zn. III US
1206/09).

8. Odvolací súd zdôrazňuje, že právna úprava rodičovských práv a povinností vyplývajúca zo Zákona

o rodine, ako aj z Dohovoru o právach dieťaťa, je zásadne koncipovaná na rovnoprávnom postavení
oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine), čomu korešponduje právo dieťaťa na starostlivosť oboch
rodičov s vylúčením akýchkoľvek nezákonných zásahov (čl. 7, 8 Dohovoru o právach dieťaťa). V zmysle
čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech
už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi

alebo zákonodarnými orgánmi, musí byť záujem dieťaťa. Pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností je teda podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého
dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci s tým, že záujem dieťaťa nie
je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda
s ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Rovnako zdôrazňuje, že záujmom dieťaťa

nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov a len, ak to nie je možné, tak v
starostlivosti toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské
práva a povinnosti, ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, preto obaja majú aj rovnaké právo
podieľať sa na výchove dieťaťa, pokiaľ na ich strane neexistuje okolnosť, ktorá ich zo starostlivosti o
dieťa vylučuje v tom smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne je v priamom rozpore

so záujmom dieťaťa (nespôsobilosť rodiča vychovávať dieťa je daná najmä jeho zdravotným stavom,
fyzickým alebo psychickým, nevhodným výchovným prostredím alebo neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím domácnosti rodiča atď.). Pokiaľ niektorý z rodičov nerešpektuje práva
druhého rodiča, ako aj práva maloletého dieťaťa, sú tú vážne pochybnosti o výchovnej spôsobilosti
takéhoto rodiča. Hmotnoprávnymi podmienkami pre nariadenie striedavej starostlivosti vyplývajúcimi z §

24 ods. 2 Zákona o rodine sú, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať, obidvaja majú o osobnú
starostlivosť o dieťa záujem, striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa a takýmto spôsobom budú
lepšie zaistené potreby dieťaťa. Súd nemôže, a to ani pri rešpektovaní práv dieťaťa, poskytnúť ochranu
zneužívania práva jedného rodiča na úkor druhého rodiča, pretože by tak dochádzalo k diskriminácii,
pričom ochrana pred diskrimináciou je ťažiskovým ustanovením, ktorým čl. 14 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd podmieňuje výklad všetkých ostatných článkov Dohovoru.
Ak schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa nie je bez zjavného dôvodu
naplnená, potom je takýto rodič výchovne nespôsobilý.

9. Súd prvej inštancie sa uvedenými princípmi právnej úpravy rodičovských práv a povinností (výchova)

zaoberal dôsledne a vykonaním, ako aj zhodnotením všetkých relevantných dôkazov pre všestranné
objasnenie skutočností, ktoré charakterizujú osoby rodičov a ich postoje, zistil spoľahlivý podklad pre
záver, že obaja rodičia sú rovnocenní z hľadiska osobnostného, emocionálneho a intelektuálneho
potenciálu, preto je výchova maloletých detí Q. a B. formou striedavej osobnej starostlivosti obochrodičov optimálna pri zohľadnení citovej väzby detí k rodičom. Súd prvej inštancie náležite zdôvodnil, na
základe ktorých dôkazov rozhodol o zverení maloletých detí do striedavej starostlivosti rodičov napriek
čiastočnému nesúhlasu matky vo vzťahu k maloletej B. prezentovaného v priebehu celého konania na

súde prvej inštancie a jeho úvaha, že striedavá starostlivosť s týždenným intervalom u oboch maloletých
detí je v ich najlepšom záujme a rešpektuje aj vôľu maloletých detí, ktorú prezentovali pred kolíznym
opatrovníkom tak, že súčasná forma striedavej starostlivosti (deti sú u otca jeden týždeň od utorka do
štvrtka a ďalší týždeň od štvrtka do soboty) im nevyhovuje.

10. K odvolacej námietke matky ohľadom vôle maloletých detí Q. a B. odvolací súd konštatuje, že deti
sú vo veku (12 rokov Q. a 5,5 roka B.), v ktorom sa stabilita ich zásadných názorov a vôle priebežne
formuje a mení v závislosti od aktuálnych vonkajších vplyvov a krátkodobých subjektívnych pocitov,
ktoré prirodzene vnímajú v rodine matky vo vzťahu k otcovi a naopak, v dôsledku čoho môže ich vôľa
reálne podliehať zmene v závislosti od týchto faktorov. Súd prvej inštancie citlivo zvážil dosah prejavenej
vôle staršej dcéry Q. s ohľadom na jej vek, rozumovú ale aj emocionálnu vyspelosť a následne správne

prijal a vyhodnotil názor mladšej dcéry B. primerane jej rozumovej vyspelosti (dieťa nevie čo znamená
týždeň) akceptujúc jej želanie byť spolu so staršou sestrou. Súd prvej inštancie v súlade s Dohovorom
o právach dieťaťa postupoval diferencovane so zreteľom na rozdielnu úroveň rozumovej vyspelosti detí
vnímať priebeh konania so záverom, že názor maloletej Q. (12 rokov) vo vzťahu k striedavej osobnej
starostlivosti je plne relevantný a na strane mladšej dcéry B. zohľadnil subjektívny faktor, ktorým je

silná citová väzba na staršiu sestru, čo nepochybne možno považovať za úzke prepojenie na striedavú
starostlivosť v rovnakom intervale aj u maloletej Barbory.

11. Vo vzťahu k odvolacej námietke matky, že súd prvej inštancie mal vykonať znalecké dokazovanie,
odvolací súd dodáva, že výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na

súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový
poznatok tvrdený účastníkmi, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Odvolací
súddospelkzáveru,žeanivpriebehuodvolaciehokonanianevzniklapotrebavykonaťdôkaznariadením
znaleckého dokazovania, pretože súd prvej inštancie skutočný stav potrebný pre rozhodnutie o výchove
maloletých detí spoľahlivo zistil inými dôkaznými prostriedkami (§ 185 ods. 1 CSP a § 36 CMP).

12. K ostatnej odvolacej argumentácii matky odvolací súd poznamenáva, že práve medzi rodičmi,
ktorí nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou na to, aby sa
snažili spolu čo najviac kooperovať, pretože práve striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto
forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota komunikovať, aby svoje správanie zmenil v záujme

svojho dieťaťa. Podľa preskúmavaného spisu je zrejmé, že v tomto prípade tak, ako to vyplynulo z
vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, nešlo o také dôvody zo strany matky, ktoré by bránili
súdu rozhodnúť o výchove detí formou striedavej osobnej starostlivosti v rovnakom týždennom intervale.
Striedavá starostlivosť kladie na rodičov vysoké ľudské a osobnostné požiadavky, ak ich však dokážu
rodičia kultivovane zvládnuť, potom výrazne zvyšujú predpoklad, že láskyplný a produktívny vzťah

detí k obom rodičov zostane zachovaný. Námietky nesúhlasu matky s rovnakým intervalom striedania
u maloletej B. nespočívajú v dôvode, ktorý by preukázateľne mal (mohol mať) negatívny vplyv na
záujem dieťaťa a momentálna neschopnosť, resp. nedostatočná motivácia rodičov dohodnúť sa na
prospešných pravidlách fungovania striedavej starostlivosti je odstrániteľná vzhľadom na intelekt rodičov
a navyše striedavú starostlivosť nevylučuje ani eventuálny rozdielny výchovný prístup rodičov a ich

odlišné povahové vlastnosti, pretože takýto model starostlivosti by bol prítomný aj v prípade matkou
navrhovaného intervalu striedania u maloletej B..

13. Odvolací súd marginálne poznamenáva, že najideálnejším riešením výkonu rodičovských práv a
povinností stále zostáva úprava uzavretím dohody rodičov, pretože relatívna voľnosť pri formulovaní

dohody poskytuje rodičom dostatočný priestor na to, aby aj v otázkach striedavej osobnej starostlivosti
sa mohli slobodne dohodnúť podľa špecifických podmienok a záujmov detí. Ani v tomto konkrétnom
prípade nič nebráni rodičom, aby následne v praktickom živote súdom upravený interval striedania
dohodoumodifikovalipodľapotriebaželaniamaloletýchdetí,akoajichsamotných.Odvolacísúdapeluje
na oboch rodičov, aby vzájomnou toleranciou, úctou a bez presadzovania vlastných záujmov hľadali

vždy cestu smerujúcu k dohode, pretože striktná úprava súdom reálne nemôže reagovať na všetky
rôzne situácie, ktoré môžu vzniknúť a budú vyžadovať flexibilný prístup rodičov, nota bene interval
striedania upravený autoritatívnym spôsobom (rozhodnutím súdu aj s ohľadom na bežné sviatky aškolské prázdniny) by v takýchto prípadoch mal ustúpiť dohode rodičov s dôrazom na najlepší záujem
maloletých detí.

14. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o zverení
maloletej Q. a maloletej B. do striedavej osobnej starostlivosti rodičov s týždenným intervalom a výroku
o osobitnom režime striedavej starostlivosti podľa § 387 ods. 1 CSP, v odôvodnení sa obmedzil na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti rozhodnutia
doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP a v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami

uvedenými v odvolaní matky podľa § 387 ods. 3 vety druhej CSP.

15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

16. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

17. Podľa § 391 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej

postupovať.

18. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k vyživovacej povinnosti
otca voči maloletým deťom Q. a B. od 31.10.2017, resp. na čas striedavej osobnej starostlivosti sa
neriadil dôsledne ustanovením § 180 CSP a ustanovením § 36 CMP, keď nezistil všetky okolnosti

významné pre rozhodnutie o vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom, pretože dôsledne nezistil
zárobkové schopnosti a možnosti, ani majetkové pomery rodičov, lebo nevyžiadal odpisy mzdových
listov od príslušných zamestnávateľov, uspokojil sa iba s tvrdením rodičov pri rozhovore s kolíznym
opatrovníkom, kde matka uviedla, že orientačne má čistý mesačný príjem 600 Eur a otec priznal príjem
1.050 Eur a rozhodol na pojednávaní 29.5.2018 bez toho, aby mal k dispozícií listinné dôkazy o príjme

rodičov napriek tomu, že je evidentný nepomer v príjmových pomerov rodičov v prospech otca. Súd
prvej inštancie dôsledne nevyhodnotil ani rozsah odôvodnených potrieb maloletých detí.

19. Odvolací súd vo vzťahu k vyživovacej povinnosti počas striedavej starostlivosti konštatuje, že podľa
§ 62 ods. 6 Zákona o rodine, súd sa vždy musí vysporiadať s otázkou výživného pre dieťa. Zákon

nechápe ako pravidlo, že sa výživné neurčí. Súd je povinný zistiť si sám všetky okolnosti relevantné
pre rozhodnutie a rozhodnúť v záujme dieťaťa. Nevyhnutne aj v prípade striedavej starostlivosti je
prvým krokom pri určovaní výživného vyčíslenie mesačných nákladov na dieťa a až potom, čo súd
ustáli, aká čiastka predstavuje mesačné potreby dieťaťa, môže rozhodnúť o tom, v akom pomere medzi
rodičov plnenie tejto vyživovacej povinnosti rozdelí. Jedným z možných variantov je rozdelenie takto

zosumarizovaných nákladov na dieťa medzi rodičov podľa kritérií ustanovených v Zákone o rodine (§ 62
a nasl.) v pomere vyplývajúcom najmä z ich možností, schopností a majetkových pomerov a s ohľadom
na dĺžku času, ktorý sa bude každý z rodičov o dieťa osobne starať. Súd môže určiť, ktorý z rodičov
bude hradiť potreby dieťaťa tretím osobám (školné, stravné v škole, odplata za školský klub, krúžky,
cestovnénákladyapod.),inaksamôžestať,žejedenzrodičovbudestriedavústarostlivosťzneužívaťna

neplnenie si vyživovacej povinnosti. Ďalšou možnosťou je, že súd určí povinnosť plniť výživné jednému
z rodičov do rúk druhého rodiča (pričom pri jeho určení prihliadne na čas osobnej starostlivosti o dieťa
oboch) a v odôvodnení rozsudku uvedie, že tak rozhodol zároveň o povinnosti platiť dieťaťu bežné
potreby tretím osobám (školné, šeky, krúžky a pod.). Do úvahy prichádza tiež možnosť, že sa výživné
na dieťa bude podľa rozhodnutia súdu kumulovať na osobitnom účte, a teda rodičia, ktorý by mali obaja

prístup k účtu bežného výživného, by sa pri hospodárení navzájom kontrolovali, čím by sa zachovala
transparentnosť pri hospodárení s prostriedkami výživného. Výnimočne súd môže rozhodnúť aj tak, že
výživné sa neurčuje v prípade zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti.20. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vydal nepreskúmateľné rozhodnutie o vyživovacej povinnosti
rodičov voči maloletým deťom od 31.10.2017, resp. počas striedavej osobnej starostlivosti do rozvodu
manželstva, ktorým postupom znemožnil účastníkom konania uskutočňovať im patriace procesné práva,

teda relevantne argumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý
proces a nedostatočne zistil skutočný stav veci, pričom takéto nedostatky nie je možné napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o
výživnom zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a vrátiť vec súdu prvej inštancie v rozsahu zrušenia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

21. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dostatočne zistiť skutočný stav veci v naznačenom
smere, vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi matky vo vzťahu k reálnym zárobkovým
schopnostiamamožnostiam,akoajmajetkovýmpomeromrodičov,dôslednezistiťčiastkupredstavujúcu
mesačné potreby detí a následne rozhodnúť o výživnom od 31.10.2017 do budúcna, resp. do
nadobudnutia právoplatnosti výroku o rozvode manželstva rodičov v súlade s § 62 a nasl. Zákona o

rodine. Rovnako bude povinnosťou súdu prvej inštancie v prípade určenia výživného rozhodnúť o dlhu
na výživnom od 31.10.2017 a svoje rozhodnutie v tejto časti jednoznačne odôvodniť v súlade s § 220
ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní, boli spätne preskúmateľné,
logicky správne a presvedčivé.

20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 9. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.