Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/345/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219176
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1210219176.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov

senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobkyne O.. V. O.,
D.. X.X.XXXX, P. XXXX/XX, A., proti žalovanému SilverBlue Management, s.r.o., Plynárenská 7/B,
Bratislava, IČO: 35 850 817, práv. zast. BADUCCI Legal, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 872
900 o zaplatenie 10 284,60 USD a o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v
Bratislave č.k. 29Cb/306/2010-349 zo dňa 23.3.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave č.k. 29Cb/306/2010-349
zo dňa 23.3.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 3 985,38 EUR, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal v prvom rade na to, že jedným
zo základných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je okrem porušenia právnej

povinnosti, existencia škody a zavinenia a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a škodou. Tento predpoklad musí byť splnený bez ohľadu na to, či ide o povinnosť k náhrade
škody vyvodzovanú zo zodpovednosti založenej na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej
zodpovednosti. Subjekt môže byť zodpovedný za škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s
ktorou je spojená zodpovednosť za škodu, t.j. protiprávny úkon, škodu skutočne spôsobila. Príčinná
súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej existoval
vzťah príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy), nepostačuje,

ak tento vzťah je iba sprostredkovaný. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi
konaním alebo opomenutím konania a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe
skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej
povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti však ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu
a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť
bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné

bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu, ktorej
tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom
bezpečne preukázaný a bezprostredný. Otázka príčinnej súvislosti však nie je otázkou právnou, ale ide o
skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, a preto vyriešenie tejto otázkynemožno uložiť znalcovi, nakoľko ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní
skutkového stavu veci vychádza. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (následkom)
a ako skutočnosťou (príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je
náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu
izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným posúdil ako obchodnoprávny
vzťah, nakoľko zmluva o poskytovaní služieb Full Service bola uzatvorená podľa § 269 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,ObZ“) a strany si dohodli v zmluve, že dohodnutý
záväzkový vzťah sa bude riadiť ObZ. V priebehu konania žalobkyňa namietala, že sa jedná o
spotrebiteľský spor a vystupuje v konaní ako spotrebiteľka. Súd uviedol, že s touto námietkou sa už
vysporiadalvuzneseníč.k.29Cb/306/2010-295zodňa8.10.2014,ktorýmrozhodolonevrátenísúdneho

poplatku za návrh žalobkyni a nepriznal jej postavenie spotrebiteľky, pričom tento názor potvrdil svojím
rozhodnutím aj Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Cob/341/2014-315 zo dňa 30. 6.2015.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa domáhala náhrady škody v celkovej sume 10.284,60
USD. Povinnosťou strany sporu je vo vzťahu k uplatnenému nároku označiť a predložiť dôkazy

preukazujúce jeho oprávnenosť, okrem tých ktoré nemôže pripojiť bez vlastnej viny. Porušenie
povinností zo záväzku, vznik škody a príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody a
porušením bola teda povinná preukázať poškodená teda v tomto prípade žalobkyňa, ktorá podľa
názoru súdu neuniesla dôkazné bremeno. Bolo preukázané, že žalobkyňa uzavrela dňa 1.6.2004 so
žalovaným FIMEX CAPITAL o.c.p., a.s. zmluvu o poskytnutí služieb Full Service, ktorej predmetom

bolo poskytovanie služieb zo strany SilverBlue Management, s.r.o. (predtým FIMEX CAPITAL o.c.p.,
a.s.) v oblasti obchodovania s komoditnými derivátmi. Počas prvých približne 10 mesiacov trvania
zmluvy bola s prístupom obchodníkov žalovaného žalobkyňa spokojná, komunikácia bola pružná, podľa
jej názoru si poskytovateľa služieb na kapitálovom trhu plnili povinnosti. V období máj až september
2006 však podľa žalobkyne došlo zo strany žalovaného k porušeniu viacerých ustanovení zákona č.

566/2001 Z. z. o cenných papieroch a ObZ, čo viedlo k náhlemu a výraznému znehodnocovaniu jej
investičného vkladu koncom augusta 2006 a začiatkom septembra 2006, čím žalobkyňa utrpela stratu
v celkovej výške 10.284,60 USD. Predmetom zmluvy bol záväzok žalovaného obstarať za odplatu vo
vlastnom mene a na účet žalobkyne ako klienta „prijatie pokynu klienta na nadobudnutie alebo predaj
komoditného derivátu a následne postúpenie pokynu klienta na účel jeho vykonania“. Pokyn ku kúpe

alebo pokyn k predaju derivátu alebo opcie alebo uplatnenie opcie na burze podáva investor písomne,
ústne, telefonicky alebo faxovou správou. Pokyn je pre spoločnosť žalovaného záväzný okamihom
ústneho, telefonického alebo faxového podania. Spolu so zmluvou žalobkyňa vypísala a podpísala
dotazník pre fyzické osoby, v ktorom uviedla, že nemá skúsenosti so špekulatívnymi obchodmi, prípadná
strata neohrozí jej finančnú situáciu, je si vedomá a dobre rozumie všetkým rizikám, ktoré môžu zo

špekulatívnych obchodov vyplynúť, vrátane toho, že v krajnom prípade môže stratiť aj vyššiu sumu,
než je hodnota počiatočnej investície, kedykoľvek sa môže obrátiť na zodpovedných pracovníkov so
žiadosťou o podrobné vysvetlenie. Taktiež uviedla, že si je vedomá, že žalovaný organizuje školenia,
ktoré môže v prípade záujmu absolvovať, dostala zmluvu a obchodné podmienky a rozumie spôsobu
zadávania pokynov.

5. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa sa sama rozhodla pravdepodobne za účelom
vytvorenia zisku obchodovať prostredníctvom žalovaného na komoditnej burze bez predchádzajúcich
skúseností. Žalobkyňa, ktorá má ukončený druhý stupeň právnického vzdelania si musela byť vedomá,
že takéto obchodovanie je hlavne pre začiatočníka značne rizikové. Napriek tomu nikdy nevyužila

možnosť zúčastniť sa školení s cieľom získať v danej problematike viac vedomostí. Tak ako uviedol
žalovaný a taktiež svedkovia, žalobkyňa mala k dispozícii všetky potrebné informácie o vývoji na trhu
a o jednotlivých obchodoch. Tieto informácie boli poskytované pridelenými pracovníkmi žalovaného
klientom každý deň v priebehu obchodu. Všetky pokyny týkajúce sa otvorenia prípadne zavretia
novej pozície zadávala len žalobkyňa a bolo len na jej rozhodnutí akým spôsobom bude obchodovať.

Všetky jej telefonické pokyny na otvorenie a uzavretie obchodov boli nahrávané a archivované. V
tejto súvislosti súd poukázal na nahrávky telefonických rozhovorov založené v spise na CD nosiči,
z ktorých je jednoznačné, že žalobkyňa bola žalovaným informovaná o prebiehajúcich obchodoch, o
predpokladanom vývoji na trhu, a to v priebehu celého trvania obchodu a sama zadávala pokyny. Zostrany žalovaného dostávala informácie o možnostiach obchodovania a stratégii obchodovania. Počas
celého konania pritom preukazovala len jednu z podmienok vzniku nároku na náhradu škody a to
porušenie právnej povinnosti žalovaným. Okrem tvrdenia, že jej neboli doručené výpisy v období od

3.7.2006 do 21.8.2006, v dôsledku čoho utrpela finančnú stratu, jednoznačne nešpecifikovala a ani
nepreukázala iné porušenie povinnosti žalovaného. Podľa tvrdenia žalovaného však boli výpisy riadne
zasielané.

6. Súd prvej inštancie sa zaoberal tvrdeniami žalobkyne, v ktorých uvádzala, že jej neboli zasielané

výpisy. Dospel však k záveru, že ak jej tieto výpisy naozaj neboli zaslané, počas celého konania
nepreukázala, aká škoda jej týmto vznikla a taktiež nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nezaslaním
výpisov a vznikom škody. Z dikcie zákona pritom vyplýva, že dôkazné bremeno v tomto smere znášala
žalobkyňa.Tábolavdennomkontaktespridelenýmpracovníkomžalovaného,ktorýjejbolkdispozícii24
hodíndenne,7dnívtýždni.Samadalapríkaznaotvoreniepozíciíatedavedelaootvorenýchobchodoch
a v prípade, že jej neboli doručené výpisy, mohla všetky potrebné informácie požadovať od žalovaného

telefonicky, prípadne iným spôsobom. Žalobkyňa bola žalovaným opakovane poučená či už v zmluve,
v dotazníku alebo vo všeobecných podmienkach, že sa jedná o rizikové obchody s možnosťou straty
vstupného kapitálu. Preto i s prihliadnutím na vzdelanie žalobkyne by sa dalo očakávať, že v prípade
absencie potrebných informácií zo strany žalovaného o otvorených obchodov by tieto mala v rámci
všeobecnej prevenčnej povinnosti predchádzaniu vzniku škôd okamžite od neho požadovať. Súd dodal,

že zmeny na burze a v obchodovaní nastávali v rámci dňa, niekedy v rámci niekoľkých hodín. Výpisy
však boli žalobkyni zasielané raz do týždňa. A preto jej tvrdenia, že nezaslaním výpisov jej vznikla škoda,
súd nepovažuje za relevantné, nakoľko zmeny v obchodoch bolo nutné riešiť v rámci aktuálnej situácie,
teda v priebehu niekoľkých hodín a nemohla sa spoliehať len na výpisy prebiehajúcich obchodov.

7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa počas celého konania navrhovanými dôkazmi
snažila preukázať porušenie právnej povinnosti žalovaným, avšak úplne absentovalo preukázanie
príčinnej súvislosti medzi údajným právnym porušením a vznikom škody. Taktiež absentoval dôkaz o
tom, že strata na účte žalobkyne bola škodou vzniknutou v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním
žalovaného a nie výsledkom nesprávneho rozhodnutia žalobkyne v rámci obchodovania s futures

kontraktmi. Pre vznik nároku na náhradu škody nepostačovala pritom len jedna z podmienok a to
protiprávne konanie žalovaného. Bolo na žalobkyni, aby preukázala, ktoré protiprávne konanie a akým
spôsobombolovpríčinnejsúvislostisovznikomprípadnejškody,kčomuvšaknedošlo.Ztýchtodôvodov
návrh žalobkyne súd zamietol.

8. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že podľa tvrdení žalobkyne
došlo k vzniku škody v roku 2006, žaloba na súd bola podaná v roku 2010, pričom žalobkyňa
dňa 17.2.2009 uzavrela so žalovaným ďalšiu zmluvu o poskytovaní služieb Full Service s totožným
predmetom zmluvy aký bol v zmluve z roku 2006. Súd zastával názor, že pokiaľ by žalobkyňa bola v tom
čase presvedčená, že žalovaný jej svojím konaním v roku 2006 spôsobil škodu, je málo pravdepodobné,

že by takúto zmluvu opakovane uzavrela.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného,
nakoľko nemal preukázaný vznik nároku na náhradu škody. Čo sa týkalo ďalších návrhov žalobkyne na
doplneniedokazovania,tietosúdnepripustil,nakoľkosmerovalilenkpreukázaniuprotiprávnehokonania

žalovaného, a nie k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vznikom škody.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č, 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len ,,O.s.p.), s tým, že žalovanému nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia
v plnej hodnote za účasť na pojednávaniach dňa 8.12.2011 a 24.10.2012, nakoľko boli odročené bez

prejednania veci a taktiež nepriznal žalovanému odmenu za písomné podania zo dňa 7.10.2013 a
24.2.2014, keďže sa netýkali veci samej.

11. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa
odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., podľa §

205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O.s.p. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s §
221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. uviedla, že hneď na začiatku konania uvádzala, že svoj nárok na náhradu
škody zakladá na finančnej strate, ktorá vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného
podľa § 73 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a g/ zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičnýchslužbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31.12.2006 (ďalej
len ,,zákon o cenných papieroch“). Žalobkyňa uviedla, že v priebehu konania či už písomne alebo ústne
poukazovala na protiprávne konanie žalovaného spočívajúce v neposkytovaní informácii v období od

3.7.2006 do 21.8.2006 o stave otvorených obchodov, o priebehu vývoja štvrtej obchodovanej pozície,
nepredložení výpisov zrealizovaných obchodov za obdobie od 3.7.2006 do 30.7.2006, v neupozornení
na skutočnosti, že v prípade 4 predmetných obchodov vstupuje do rizika presahujúceho hranicu 1
000 USD, resp. 1 500 USD na jeden obchod, neposkytovaní aktuálnych informácii. Tiež žalobkyňa
uviedla, že s vedomím vysokého rizika nikdy nerealizovala obchody s rizikom presahujúcim 1000 USD

na jeden obchod a že v dôsledku omeškaných informácii o aktuálnom stave obchodovaných pozícii
nemala vedomosť o hroziacej strate ani možnosť zabrániť vzniku škody, resp. obmedziť jej rozsah.
Poukázala na to, že na preukázanie uvedených skutočností navrhovala väčšie množstvo dôkazov
(návrhy zo dňa 30.8.2013,15.5.2014,8.2.2015) a za kľúčové z hľadiska posúdenia protiprávnosti konania
žalovaného a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vznikom škody považovala najmä zvukové
záznamy informatívnych častí rozhovorov zachytávajúcich rozsah informácii a odporúčaní zo strany

žalovaného. Žalobkyňa doplnila, že v rámci jedného obchodu spravidla podstúpila riziko v rozmedzí
od 200 do 600 USD a ani v jednom prípade nedala súhlas na otvorenie obchodu s rizikom straty
presahujúcej1000USDzajedenobchod.Žalobkyňazastávalanázor,žesúdmalpriposudzovaníotázky
dôkazného bremena aplikovať § 120 ods. 1 a 3 v spojení s § 133 O.s.p., a to vo vzťahu k obom stranám
sporu a od žalovaného si vyžiadať dôkazy preukazujúce opak žalobkyňou tvrdených skutočností. Ďalej

namietala, že súd mal prednostne aplikovať § 373 až 386 ObZ spočívajúcich na koncepcii objektívnej
zodpovednosti za škodu, pričom jej nárok na náhradu škody by bolo možné zamietnuť len v prípade,
ak by súd zistil, že porušenie povinností žalovaného bolo spôsobené výlučne konaním žalobkyne alebo
nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola ako klientka povinná, pričom dôkazné bremeno v tomto smere
znáša žalovaný. Súd sa však podľa žalobkyne v rozpore s uvedenými ustanoveniami zameral iba na

posúdenie zodpovednosti žalobkyne založenej na nedbanlivostnom zavinení, čo je však v rozpore s
koncepciou obchodnoprávnej úpravy náhrady škody, podľa ktorej bol súd povinný prednostne skúmať
prítomnosť protiprávneho konania žalovaného a následne aj príčinnú súvislosť. Keďže podľa žalobkyne
z rozsudku nie je zrejmé, prečo súd skúmal zanedbanie prevenčnej povinnosti výhradne vo vzťahu
k nej a nie aj vo vzťahu k žalovanému, namietala žalobkyňa aj vadu čiastočnej nepreskúmateľnosti

rozsudku z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
d/ žalobkyňa uviedla, že závery súdu odporujú zistenému skutkovému stavu, pričom súd zanedbal
aplikovať § 382 ObZ. Zdôraznila, že v priebehu konania opakovane uvádzala, že žiadala potrebné
informácie od zodpovedných zamestnancov, a to aj v období realizácie 4 sporných obchodov, čo
dokazuje skutočnosť omeškaného doručenia výpisov dňa 21.8.2006 a už spomínané zvukové záznamy

(z ktorých je zrejmé, že v období júl až september 2006 ju pracovníci žalovaného nekontaktovali každý
deň), ktoré však súd odmietol vykonať. Vo vzťahu k záveru súdu, že jej obchodníci boli k dispozícii
nepretržite žalobkyňa uviedla, že na väčšinu z nich nemala priamy telefonický kontakt a rozhovory
sa realizovali prostredníctvom telefonických liniek žalovaného počas ich prevádzkových hodín. Na
základe uvedeného tak žalobkyni nebolo zrejmé, na základe akých dôkazov súd dospel k záveru,

že zanedbala všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať vzniku škody, nakoľko v čase otvorenia
každého obchodu s cieľom predísť vzniku neprimeranej straty si dohodla s pracovníkom žalovaného
obchodované obmedzenie v pomere zisk - strata, nikdy nevstupovala do rizika prevyšujúceho 1 000
USD, priebežne sa informovala na stav obchodovaných pozícii, žiadala o doručenie chýbajúcich výpisov
a podobne. Žalovaný žalobkyni však počas celej doby neposkytol prístup do vlastnej klientskej zóny

a žiadne informácie o možnosti sledovať stav obchodovaných pozícii prostredníctvom internetu. Súd
bol podľa žalobkyne povinný v rozsudku uviesť konkrétne ustanovenie ObZ a presne definovať, ktorú
konkrétnu právnu povinnosť ako klientka v príčinnej súvislosti so vznikom škody porušila. Poukázala na
to, že zákon o cenných papieroch ako lex specialis jej ako klientke neukladal povinnosť pravidelne žiadať
od obchodníka s cennými papiermi informácie a zúčastňovať sa vzdelávacích podujatí. Zo žalovaným

predložených zvukových záznamov nevyplýva a súd podľa žalobkyne nemal k dispozícii ani žiadne
ďalšie dôkazy preukazujúce, že žalovaný si splnil povinnosti vyplývajúce z § 73 ods. 1 písm. a/, b/, c/
a g/ zákona o cenných papieroch a že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnymi investičnými
rozhodnutiami žalobkyne. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ žalobkyňa uviedla, že súd
na pojednávaní dňa 23.3.2016 odmietol vykonať pomerne veľké množstvo ňou navrhovaných dôkazov

s tým, že vraj neboli spôsobilé preukázať príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného
a vznikom škody, pričom však viaceré so zamietnutých dôkazov navrhovala ešte v priebehu konania.
Uviedla, že súd na pojednávaní a ani v odôvodnení rozsudku neuviedol, či mal vôbec za preukázané
protiprávne konanie žalovaného alebo nie a len skonštatoval, že navrhované dôkazy nepripustil, pretožesmerovali len k preukázaniu protiprávneho konania a nie príčinnej súvislosti, pričom však žalobkyňa
namietala, že aby mohla byť úspešná v preukázaní príčinnej súvislosti, musí byť najskôr úspešná v
preukázaní protiprávneho konania žalovaného. Žalobkyňa teda zastávala názor, že uniesla dôkazné

bremeno ohľadom preukázania porušenia povinností žalovaného, ktoré viedlo k vzniku škody. Uviedla,
že súd tým, že odmietol vykonať dôkaz zvukovými záznamami telefonických rozhovorov, celú dôkaznú
situáciu výrazne skomplikoval. Taktiež uviedla, že nemožno dokazovať skutočnosti, ktoré sa nestali, a
preto ak tvrdila, že žalovaný si nesplnil voči nej svoju zákonnú povinnosť, takéto tvrdenie sa považuje
za preukázané, až kým v konaní nevyjde najavo opak, k čomu však nedošlo. Opätovne žalobkyňa

navrhla dôkaz výpismi zrealizovaných obchodov za obdobie jún 2004 až jún 2006 a výsluch L.. C.V.D.
k okolnostiam analýz, prístupu do klientskej zóny a pod. Rovnako navrhla vykonať dôkaz zvukovými
záznamami všetkých telefonických rozhovorov, ktoré sa uskutočnili od 30.6.2006 do 11.9.2006 a
navrhla, aby súd tieto dôkazy zabezpečil podľa § 345 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok
(ďalej len ,,C.s.p.“). Tieto rozhovory podľa žalobkyne potvrdia protiprávne konanie žalovaného ako
bezprostrednú príčinu vzniku škody. Zároveň navrhla aj vykonanie dôkazu odborným vyjadrením NBS k

otázkam, či žalovaný k období od 3.7.2006 do 18.9.2006 porušil svoje povinnosti obchodníka s cennými
papiermi a ktoré, či v danom období zodpovedal postup žalovaného zákonom ustanovenej požiadavke
postupu obchodníka s cennými papiermi v súlade so zásadami poctivého obchodného styku s odbornou
starostlivosťou v záujme žalobkyne, či žalovaný v danom období použil majetok zverený mu žalobkyňou
vo svoj prospech alebo v prospech tretích osôb, či žalovaný zabezpečil dostatočnú odbornú spôsobilosť

osôb poskytujúcich v danom období investičné služby žalobkyni, či žalovaný splnil svoju povinnosť plniť
pokyny žalobkyne za najvýhodnejších podmienok a či žalovaný nezamlčal niektoré dôležité skutočnosti
vo vzťahu k poskytovaniu investičných služieb a ak áno, aké to boli. Taktiež žalobkyňa navrhovala, aby
žalovaný predložil všetku písomnú komunikáciu, ktorú jej adresoval v období jún 2004 až september
2006 s cieľom vyvrátiť akékoľvek tvrdenia o protiprávnom konaní žalobkyne, nedostatku súčinnosti, či

vlastných nesprávnych investičných rozhodnutiach. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/
žalobkyňauviedla,žeaplikáciaprávnejúpravynáhradyškodypodľa§73asúvisiacichzákonaocenných
papieroch v spojení s § 373 a nasl. ObZ založená na princípe objektívnej zodpovednosti škodcu má v
predmetnomprípadeprednosťlexspecialisvovzťahukvšeobecnejúpravepodľa§420anasl.zákonač.
40/1964Zb.Občianskyzákonník(ďaljlen,,OZ“).Zodpovednosťpoškodenéhozavznikškodyjevzmysle

uvedených ustanovení vylúčená a konanie poškodeného môže predstavovať výlučne liberačný dôvod
v prípade, ak sa protiprávne konanie povinnej osoby preukáže. Na základe uvedeného bol preto podľa
žalobkyne súd povinný uplatniť voči žalovanému inštitút dôkazného bremena a preskúmať, či žalovaný
zdokumentoval spôsob uskutočnenia konkrétnych 4 obchodov a či preukázal vlastné opatrenia na
predchádzanie rizika strát, rovnako ako vlastné analýzy výhodnosti konkrétnych 4 obchodov, obchodné

či investičné zámery. Žalobkyňa ďalej uviedla, že vo vzťahu k posúdeniu opomenutia povinnej súčinnosti
z jej strany mal súd skúmať, či práve toto opomenutie bolo príčinou vzniku škody a na základe akých
dôkazov sa žalovaný svojej zodpovednosti úplne zbavil. Okrem uvedeného žalobkyňa namietla, že súd
bol povinný vo vzťahu k nej aplikovať režim ochrany spotrebiteľa v rámci eurokonformného výkladu
príslušných zákonných ustanovení vnútroštátneho práva SR, a to čo najviac v súlade so znením a cieľmi

zodpovedajúcich noriem práva EÚ. V tomto smere podľa žalobkyne nepostačuje len argumentácia súdu,
že s touto otázkou sa vysporiadal už v rozhodnutí č. k. 29Cb/306/2010-295 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/341/2014-315, nakoľko otázku povahy právneho vzťahu medzi
ňou a žalovaným posudzovali výlučne ako otázku predbežnú bez toho, aby využili možnosť prerušiť
konanie a predložiť túto otázku na posúdenie Súdnemu dvoru EÚ, resp. vyčkať na výsledky konania vo

veci C-110/14, Costea. Odôvodnenie súdu o tom, že skutočnosť, že dňa 17.2.2009 žalobkyňa uzavrela
so žalovaným ďalšiu zmluvu svedčí o tom, že nebola presvedčená, že jej žalovaný konaním v roku 2006
spôsobil škodu, považovala žalobkyňa za špekulatívne, nakoľko podľa nej uvedené nemá vo vzťahu k
predmetu tohto konania žiadny význam, nie je liberačným dôvodom, ani dôkazom protiprávneho konania
žalobkyne a ani prejavom vzdania sa akýchkoľvek nárokov voči žalovanému. Uviedla, že uzavretie

ďalšej zmluvy jej navrhol sám žalovaný s tým, že sa prostredníctvom obchodovania v rámci iných,
menej rizikových investičných nástrojov pokúsi vykompenzovať stratu z roku 2006. K časti výroku o
náhrade trov konania žalobkyňa namietala, že súd priznal žalovanému náhradu aj za tie trovy, pri
ktorých postupoval v rozpore s ustanoveniami O.s.p. a ktoré sám zavinil svojim postupom a správaním.
Navyše z odôvodnenia rozsudku podľa žalobkyne nie je zrejmé, za aké 4 písomné podania vo veci

samej súd priznal žalovanému náhradu trov konania. Na záver žalobkyňa uviedla, že súd porušil princíp
hospodárnosti konania a zásady sudcovskej etiky, a to v nadväznosti na tvrdenia súdu, že s námietkou
premlčania sa nezaoberal, pretože nemal preukázaný vznik samotného nároku na náhradu škody. Tento
záver však podľa žalobkyne nezodpovedal priebehu konania, v ktorom sa súd ešte pred výsluchomsvedkýň s touto námietkou vysporiadal tak, že ju zamietol s odôvodnením, že ak by tak neurobil,
porušil by zásadu hospodárnosti konania z dôvodu vzniku neúčelných nákladov ďalšieho dokazovania.
V písomnom vyhotovení rozsudku však súd túto skutočnosť popiera. Na základe uvedeného žalobkyňa

navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie ak zistí, že nedostatky konania nemožno odstrániť v konaní pred odvolacím súdom
leboakodvolacísúdzistí,žeodstránenienedostatkovkonaniapredsúdomprvejinštancieniejevkonaní
pred odvolacím súdom účelné.

12. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobkyňa nepreukázala porušenie právnej povinnosti žalovaného a príčinnú súvislosť
medzi týmto porušením a vznikom škody. Na doplnenie uviedol, že v zmysle § 75 zákona o cenných
papieroch je povinný uchovávať záznamy o prijatých pokynoch klienta a obchodoch uzavretých na
základe týchto pokynov, a preto len informatívnymi rozhovormi a akýmikoľvek záznamami nad rámec
zákona žalovaný nedisponuje. Preto neunesenie dôkazného bremena odvolaním sa žalobkyne na

dokazovanie zvukovými záznamami celých telefonických rozhovorov, ktoré žalovaný nie je povinný
v zmysle zákona uchovávať, považoval žalovaný za nenáležité, čo nemôže byť v jeho neprospech.
Taktiež nesúhlasil s názorom žalobkyne, že mal preukázať vynaloženie odbornej starostlivosti pri
poskytovaní služieb v súlade so záujmami žalobkyne, nakoľko existenciu všetkých predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu musí preukázať práve žalobkyňa. Poukázal na to, že pri posudzovaní

dôkazného bremena na strane žalovaného treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu a nemožno
tak od neho spravodlivo žiadať, aby v konaní preukazoval reálnu neexistenciu porušenia povinností
tvrdených žalobkyňou. Z toho vyplýva, že všetky skutočnosti, z ktorých žalobkyňa odvodzovala svoj
nárok na náhradu škody bola povinná aj preukázať. Navyše žalovaný zastával názor, že z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že k nesplneniu povinností z jeho strany nedošlo, a preto nemusel

dokazovať ani okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť. K návrhom žalobkyne na vykonanie nových
dôkazov(odbornévyjadrenieNBS)žalovanýuviedol,žeuplatnenietýchtoprostriedkovprocesnejobrany
nie je možné ani v zmysle § 366 C.s.p., nakoľko v konaní nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a žalobkyňa tieto dôkazy mohla uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. K námietke žalobkyne týkajúcej sa odkazu súdu na všeobecnú prevenčnú povinnosť žalovaný

uviedol, že všeobecná úprava zodpovednosti za škodu upravená v OZ je základom právnej úpravy tejto
zodpovednostivnašomsúkromnompráveatoznamená,ževobchodnýchvzťahochsauplatníajúprava
generálnej preventívnej povinnosti podľa § 415 OZ ako aj špeciálne preventívne povinnosti podľa §
417 až 419 OZ, pričom tieto povinnosti sú následne upravené ďalšími preventívnymi povinnosťami v
zmysle ObZ a iných osobitných predpisov. Žalovaný sa tiež vyjadril aj k otázke posudzovania postavenia

žalobkyneakospotrebiteľa,kčomuuviedol,žeuzavretázmluvanepredstavovalaformulárovýtypzmluvy
a rovnako nešlo ani o zmluvu uzavretú pri finančných službách uzavretých na diaľku. Žalobkyňou
uvádzané skutočnosti považoval za zavádzajúce a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Zmluva
bola uzavretá v priestoroch žalobkyne za prítomnosti žalovaného, podpísali ju obe strany osobne a
žalobkyňa ju mohla ešte pred podpisom modifikovať. To, že túto možnosť nevyužila, nezakladá jej

postavenie ako spotrebiteľa. Zároveň žalovaný vyjadril podozrenie, že snahou žalobkyne je len získať
výhody, ktoré spotrebiteľ v konaní má. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu.

13. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Považovala za potrebné upozorniť na skutočnosť,

že žalovaný tak na jej výzvu ako aj na výzvu súdu odmietol sprístupniť predmetné zvukové záznamy, ich
existenciu žalovaný popieral, až kým ich nepotvrdili svojimi výpoveďami svedkyne, následne žalovaný
argumentoval, že predmetné nahrávky nie je povinný v zmysle zákona archivovať z dôvodu uplynutia
zákonom predpísanej doby a podobne. Podľa žalobkyne to všetko svedčí o tom, že predmetné zvukové
záznamy predstavujú pre žalovaného neželaný dôkazný prostriedok poskytujúci dôkaz preukazujúci

pravdivosť tvrdení žalobkyne. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný prehliada § 75 ods. 3 zákona o cenných
papieroch, v zmysle ktorého je obchodník povinný uchovávať zvukové záznamy obsahujúce práva a
povinnosti obchodníka a klienta najmenej po dobu trvania obchodného vzťahu, resp. v tomto prípade
až kým by súd nárok žalobkyne na náhradu škody nezamietol právoplatným rozhodnutím. Odopieranie
prístupu k dotknutým zvukovým záznamom navyše podľa žalobkyne napĺňa aj znaky skutkovej podstaty

trestného činu marenia spravodlivosti. Taktiež žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný bol povinný v konaní
preukázať, že jej poskytol odbornú starostlivosť v súlade s ustanoveniami zákona o cenných papieroch
a naopak je nespravodlivé požadovať, aby žalobkyňa dokazovala, že jej žalovaný odbornú starostlivosť
neposkytol. Žalobkyňa tiež uviedla, že dôkaz - odborné vyjadrenie NBS navrhovala už na pojednávanídňa 23.3.2016. K tvrdeniam žalovaného týkajúcich sa všeobecnej a osobitnej úpravy náhrady škody
žalobkyňa uviedla, že v konaní si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku porušenia
mimozmluvných povinností, a preto o tomto nároku mal súd rozhodovať podľa zodpovedajúcich

ustanovení ObZ, pričom poukázala na svoje tvrdenia uvádzané v odvolaní. Napokon sa žalobkyňa vo
vyjadrení opätovne zaoberala povinnosťou súdu postupovať v konaní v zmysle smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom žalovaný je poskytoval finančné
služby na diaľku, a preto mal súd aplikovať aj príslušné ustanovenia smernice EP a Rady 2002/65/ES o
poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/

EHS a smerníc 97/7/ES a 97/27/ES. Žalobkyňa poukázal na to, že na obchodovanie s komoditnými
derivátmi nemá doteraz potrebné znalosti a ani kvalifikáciu, v dôsledku čoho sa v čase uzavretia zmluvy
nachádzala voči žalovanému v reálne slabšom postavení. Na základe uvedeného opätovne navrhla,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

14. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, pričom v celom rozsahu odkázal na svoje argumenty
v predchádzajúcich vyjadreniach. Doplnil, že rozhodujúcim kritériom pre rozlíšenie adekvátnej právnej
úpravy, je okamih spôsobenia údajnej škody. Nakoľko podľa tvrdenia žalobkyne ku škode došlo v roku
2006, je nutné vychádzať zo znenia zákona o cenných papieroch účinného v čase do 31.12.2006.
Preto zastával názor, že v konaní predložil zvukové záznamy uchovávané v súlade s vtedy platnou

právnou úpravou a tvrdenia žalobkyne o neželanom dôkaznom prostriedku považoval za absurdné.
Uviedol, že predmetom zmluvy bolo výlučne prijatie pokynu klienta na nadobudnutie alebo predaj
komoditného derivátu a následné postúpenie pokynu klienta na účel jeho vykonania. Preto vynaloženie
odbornejstarostlivostinespočívalovtom,žeobchodníkscennýmipapiermimalposkytovaťajinformácie
definované žalobkyňou. Žalovaný uviedol, že je aj naďalej presvedčený, že žalobkyňa nepreukázala

relevantnými dôkazmi porušenie jeho právnej povinnosti a príčinnú súvislosť medzi týmto porušením a
vzniknutou škodou, a preto súd prvej inštancie po náležitom zistení skutkového stavu žalobu zamietol.
Zároveň si žalovaný uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

15. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa
predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

16. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p.
a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z dostatočne zisteného a správne právne posúdeného skutkového stavu. Odvolací súd sa tak v celom
rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie tak v časti rozhodnutia vo veci samej ako aj v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania. Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd

uvádza, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonom stanovených predpokladov zodpovednosti za
škodu na strane žalovaného a aj napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila, že zo strany
žalovaného dochádzalo k nedodržaniu dohodnutej obchodnej stratégie a porušovaniu mimozmluvných
povinností, žiadnym spôsobom nešpecifikovala a nepreukázala, že jej škoda bola spôsobená práveprotiprávnymkonanímžalovaného.Ztohovyplýva,žežalobkyňaneuniesladôkaznébremenozaúčelom
preukázania tvrdení, o ktoré opierala uplatnený nárok. Odvolací súd tiež dodáva, že zo zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným vyplýva, že žalobkyňa ako investor prevzala na seba celým svojím

vkladom zodpovednosť za všetky platby a úhrady realizované na základe tejto zmluvy a bola si vedomá
možného rizika straty vkladu s tým, že dohodnuté obchodné operácie môžu byť špekulatívne s vysokým
stupňom ,,pákového efektu“ investovaných prostriedkov a rizikom straty. Odvolací súd zdôrazňuje, že
v zmluve bolo dohodnuté oprávnenie žalovaného obstarávať nahrávky telefonických rozhovorov pri
prijímaní pokynov alebo inštrukcii od investora, ktorá by boli považované za prípadný dôkazný materiál.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na tvrdenie žalovaného, že tak zákon ako ani samotná zmluva
mu výslovne neukladali povinnosť vyhotovovať zvukové záznamy nad rámec zákonnej povinnosti. S
poukazom na obsah zmluvy (čl. IV) a tvrdenia žalobkyne je potrebné zdôrazniť i to, že právny vzťah
medzi stranami bol založený na prezumpcii doručovania výpisov zrealizovaných obchodov.

18. Žalobkyňa v odvolaní v podstate poukazovala na skutočnosti známe súdu prvej inštancie už v

priebehu konania, s ktorými sa súd dostatočne vysporiadal a aj v odvolaní navrhovala vykonať dôkazy,
ktorých vykonanie sám súd prvej inštancie nepovažoval za účelné, nakoľko zo zisteného skutkového
stavu bolo zrejmé, že aj tak by nimi nebola preukázaná dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku,
s čím odvolací súd v plnej miere súhlasí. Odvolací súd tak konštatuje, že v danom prípade bola
preukázaná absencia protiprávneho úkonu (porušenia povinností) zo strany žalovaného. Žalobkyňa si

podpisom zmluvy bola vedomá, že predmetné obchodovanie môže vyústiť do výraznej straty alebo
výrazného zisku, pričom prípadná strata finančných prostriedkov z obchodovania nie je, resp. v danom
prípade nebola spôsobená neodbornosťou žalovaného, ale v dôsledku samotnej podstaty obchodovania
s cennými papiermi a derivátmi. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že žalobkyňa vyplnila aj dotazník pre
fyzické osoby, ktorým sa taktiež oboznámila s rizikami obchodovania a prehlásila, že si je toho vedomá

a dobre rozumie všetkým rizikám. Uvedeným dotazníkom navyše bola žalobkyňa upovedomená o tom,
že žalovaný organizuje školenia, na ktorých sa žalobkyňa mohla dozvedieť všetky potrebné informácie
týkajúce sa obchodovania s komoditnými derivátmi. Možno tak skonštatovať, že všetky žalobkyňou
uvádzané argumenty sú preukázateľne v rozpore s dokumentmi, ktoré žalobkyňa v rámci právneho
vzťahu so žalovaným osobne podpísala.

19. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd jej v rozpore s príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou
a právnou úpravou Európskej únie nepriznal postavenie spotrebiteľky, odvolací súd v celom rozsahu
odkazuje na svoje uznesenie č. k. 3Cob/341/2014-315 zo dňa 30.6.2015, ktorým potvrdil uznesenie
súdu prvej inštancie č.k. 29Cb/306/2010-295 zo dňa 8.10.2014. Právne závery uvedené v uvedených

uzneseniach sa žalobkyni nepodarilo spochybniť ani sťažnosťou podanou na Ústavný súd SR, ktorý
ju uznesením sp. zn. III. ÚS 479/2016-10 zo dňa 7.7.2016 vyhodnotil ako neopodstatnenú s tým,
že miera interpretácie a aplikácie relevantnej právnej úpravy vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti
prípadu sťažovateľky (žalobkyne) bola adekvátna a rešpektujúca relevantnú právnu úpravu a napadnuté
uznesenie tunajšieho súdu v plnej miere rešpektovalo právnu úpravu, na ktorú sa sťažovateľka

odvolávala. Rovnaké skutočnosti pritom žalobkyňa namietala aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške
náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to

zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutienapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa
dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).