Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. september 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/321/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206210188
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4206210188.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne:
Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO: 00419702, Hollého 10, P.O.BOX 78, 917 66 Trnava,
zastúpený: MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A , 811 08 Bratislava, IČO: 36 718 432, proti
žalovaným: 1. LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica,
IČO: 36 038 351, zastúpený: HMG LEGAL, s.r.o. so sídlom Červeňova 14, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 35 885 459, 2. Slovenský pozemkový fond Bratislava, IČO: 17 335 345, Búdková
36, 817 15 Bratislava, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku

Okresného súdu Komárno č. k. 12C/177/2006-1641 zo dňa 30. júna 2017 v napadnutej vyhovujúcej
časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Komárno č. k. 12C/177/2006-1641 zo dňa 30. júna 2017 v časti výroku o náhrade trov konania žalobcu
proti žalovaným v 1. a 2. rade, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti
žalovaného v 2. rade p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní nároku
na náhradu trov konania žalobcu proti žalovanému v 1. rade p o t v r d z u j e .

Vo vzťahu žalobcu proti žalovanému v 2. rade výrok o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobcovi
p r i z n á v a proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Žalobcovi priznáva protižalovanémuv2.radenároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný
v 2) rade je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastnícke právo k nasledovným nehnuteľnostiam: -

parcela CKN č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 2524 m2, - parcela CKN č. XXXX,
druh pozemku lesné pozemky o výmere 36 549 m2 obe vedené na LV č. XXXX pre k. ú. V. a to
všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu voči žalovanému v rade 1) zamieta.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 2 ods.1, ods.2, § 3 ods.1 písm. c), ods.2,ods.3, § 4 ods.1, § 5 ods.1,ods.2, ods.3, § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam, § 1 ods.1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa, § 2 písm. b), § 3 ods.1, ods.2, ods.3 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a
využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a
kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 11 ods. 2, §
12, § 26 ods.1 veta prvá, ods.5 § 17 ods.1, § 27 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny,

§ 7, § 79 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), § 3 ods.1 až 3 zákona č.326/2005 Z. z. o lesoch, článkom 20
ods.1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že žaloba žalobcu bola dôvodne podaná voči žalovanému v
2. rade a nedôvodne podaná voči žalovanému v 1. rade. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
žalobca sa žalobou domáhal vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
parc. č. 2144, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2712 m2, parc. č. 2142 m2 , druh pozemku

lesné pozemky o výmere 3ha 6046 m2 vedených v PKV č. 81 v k. ú. , ktoré sú vedené Katastrálnym
úradom v Nitre, Správou katastra Komárno, v obci , v k. ú. , v katastri nehnuteľností v registri C na
mape určeného operátu na Liste vlastníctva č. 1357 ako parc. č. 2144, druh pozemku lesné pozemky o
výmere 2712 m2 a v katastri nehnuteľností v reg. C na mape určeného operátu na LV č. 568 ako parc. č.
2142, druh pozemku lesné pozemky o výmere 36046 m2, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha

do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobca poukázal na to, že dňa 15.02.2006 vyzval
žalovaného v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie nachádzajúcich sa v k. ú. . Nehnuteľnosti špecifikoval
v Prílohe k výzve podľa ich zápisu v pkn. č. 81, identifikácie parciel č. 2835/05 zo dňa 26.01.2006 a

výpisu z LV č. XXX a LV č. XXXX. Žalobca pri podávaní výzvy vychádzal zo zápisov v PKV č. XX
pre k. ú. V.. Prvý relevantný zápis v tejto PKV bol vykonaný dňa 30.06.1948, na základe ktorého sa
poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sú predmetom revízie v zmysle pozemkovej reformy. Tento
zápis bol v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. Následne po tomto zápise bol vykonaný ďalší zápis
dňa 01.04.1955, na základe ktorého sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československa.

Slovenská republika nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle § 3 ods.
1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z. a to na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zák. č.
142/1947Zb.orevíziiprvejpozemkovejreformyalebopodľazákonač.46/1948Z.b.onovejpozemkovej
reforme. Ostrihomské arcibiskupstvo bolo výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKV č. XX
v k.ú. V.. Právne nástupníctvo odvodila Rímskokatolícka cirkev ako právnická osoba registrovaná na

Ministerstve kultúry SR najmä z dohody Modus Vivendi z roku 1928 a iných cirkevných dokumentov
podrobne uvedených v žalobe. Žalobca je právnická osoba, ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry
SR a na preukázanie právnej subjektivity predložil potvrdenie cirkevného odboru Ministerstva kultúry
Slovenskej republiky a potvrdenie o pridelení identifikačného čísla Štatistickým úradom SR. Poukázal na
to, predmetné nehnuteľnosti boli v zmysle zák. č. 142/1947 Zb. odňaté pôvodnému vlastníkovi, ktorým

bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Právnym nástupcom s právom nástupníctva vo vlastníctve všetkých
nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú pozemkovoknižne zapísané na zahraničné subjekty
Rímskokatolíckej cirkvi, medzi ktoré patrí aj Ostrihomské arcibiskupstvo a nachádzajú sa na území
Slovenskej republiky, je Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Rímskokatolícka
cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza ako cirkevná právnická osoba registrovaná na Ministerstve

kultúry SR je podľa medzinárodnej dohody Modus vivendi medzi Československou republikou a Svätou
stolicouz2.2.1928aZákladnejzmluvymedziSvätoustolicouaSR medziSvätoustolicouaSRuzavretej
dňa 24.11.2000 a vnútorných predpisov Rímskokatolickej cirkvi, najmä Apoštolských konštitúcií „Ad
ecclesiastici incrementum" zo dňa 2.9.1937, zo dňa 30.12.1977 „preskripcionum sacrosancti" a „Qui
divino" zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území, ktoré od roku 1918 tvorili časť

ČSR a v súčasnosti sa nachádzajú v SR. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnená osoba na vydanie
pozemkov je v zmysle § 2 ods. 2 z.č. 161/2005 Z. z. Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko- trnavská
arcidiecéza. Žalovaný nevydal predmetné nehnuteľnosti na základe kvalifikovanej výzvy. Pasívnu
legitimáciu žalovaného Lesy SR odôvodnil tým, že spravuje nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu,
preto je povinnou osobou podľa § 4 ods. 1 Zák. 161/2005 Z. z. Podľa § 5 ods.1 Z. č. 111/1990 Z.b. štátny

podnik je právnickou osobou, vystupuje vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto
vzťahov.Zaštátpredsúdom konáštátnyorgánvrozsahupôsobnostiustanovenejosobitnýmipredpismi.
Takýmto osobitným predpisom je aj zák. č. 161/2005 Z.z., ktorý zakladá vecnú legitimáciu žalovaného,
nakoľko povinnou osobou podľa tohto zákona je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákonaspravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR. V priebehu konania súd na návrh žalobcu uznesením dňa
05.05.2009 pripustil zmenu petitu. Na pojednávaní dňa 21.04.2015 súd zistil, že rozhodnutím Okresného
úradu Komárno, Pozemkový a lesný odbor zo dňa 01.10.2014 pod č. OU-KN-PLO-2014/004076 bol

schválený projekt pozemkových úprav v katastrálnom území . Na základe uvedenej skutočnosti Okresný
súd Komárno uznesením dňa 24.09.2015 prerušil predmetné konania do zápisu projektu pozemkových
úprav v katastrálnom území do katastra nehnuteľností. Dňa 07.12.2015 na základe výzvy súdu bolo
Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor oznámené, že v k.ú. bol prevzatý „Projekt PPÚ o
pozemkových úpravách" a zapísaný do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia OÚ-KN-PLO v

Komárne č. OÚ-KN-PLO.2015/000434 pod č. Z-4248/2015-PPÍ podľa § 34 ods. 7 metodického návodu
č. 74.20.73.46.30. Na základe návrhu žalobcu dňa 29.01.2016 Okresný súd Komárno pripustil vstup
ďalšieho účastníka konania na strane žalovaného Slovenský pozemkový fond Bratislava a uznesením
zo dňa 22.06.2016 pripustil zmenu petitu v znení : Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní
spoločne a nerozdielne vydať a navrátiť žalobcovi vlastnícke právo k nasledovným nehnuteľnostiam: -
parcela CKN č. , druh pozemku ostatné plochy o výmere 2524 m2, - parcela CKN č. 5972, druh pozemku

lesné pozemky o výmere 36 549 m2 obe vedené na LV č. XXXX pre k. ú. V. a to všetko do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovaní sú súčasne povinní uhradiť žalobcovi trovy konania a
trovy právneho zastúpenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho
zástupcu žalobcu. Žalobca návrh na vstup žalovaného v 2. rade, ako aj návrh na zmenu petitu odôvodnil
tým, že požiadal geodeta o preverenia aktuálneho stavu žalovaných nehnuteľností - parcely EKN č.

XXXX a parcely CKN č. XXXX k. ú. V., bolo zistené, že došlo k zmene označenia parcelných čísel
predmetných nehnuteľností, ako aj zmene výkonu správy. V súvislosti so vstupom ďalšieho účastníka
do konania na strane žalovaného, ako aj v súvislosti so zmenou petitu žalobca uviedol, že aj naďalej sú
splnené všetky podmienky ktoré vyžaduje reštitučný zákon. Pozemkovými úpravami nedošlo k zmene
vlastníctva, ale došlo k zmene výkonu správy a k zmene označeniu parciel. Ide o objektívnu skutočnosť,

nemôže byť na ujmu žalobcu. Nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXX parc. č. XXXX druh pozemku
ostatná plocha predstavuje chránené vtáčie územie a nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXX parc. č.
XXXX predstavuje územie európskeho významu. Žalobca poukázal na § 6 písm. e) zák. č. 161/2005
Z. z. v zmysle ktorého sa vlastníctvo nenavracia k pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu
vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku

alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Žalobca poukázal na
to, že pri pojednávaných nehnuteľnostiach nie je označený stupeň ochrany. Podmienky na ochranu
takéhoto územia je schopný zabezpečiť žalobca. Poukázal na § 62 zák. č. 543/2002 Z. z. v ktorom je
výslovne uvedené, že vlastníctvo štátu k pozemkom s tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany
nie je zakázané previesť na fyzické alebo právnické osoby. Žalobca mal za to, že reštitučný nárok

uplatnil kvalifikovanou výzvou v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou voči žalovanému v rade
1). Keďže nedošlo k uzavretiu dohody, žalobca podal návrh na súd. Mal za to, že všetky podmienky
reštitučnéhozákonanavydanienehnuteľnostíanavráteniavlastníctvaknimsúsplnené.Nároksiuplatnil
spoločne a nerozdielne, čo odôvodnil tým, že v priebehu konania došlo k zmene správy. Projektové
pozemkové úpravy považoval za objektívnu skutočnosť, ktorú nemožno vykladať na ťarchu žalobcu.

Predmetné nehnuteľnosti zostali zachované, nedošlo k zmene výmery, ani druhu pozemku, ani k zmene
vlastníctva. Skutočnosť že sa jedná o chránené územie nepovažuje za prekážku vydania, nakoľko v
tomto konaní nebol preukázaný ani stupeň, ani účel chránených území. Predmetné nehnuteľnosti sú
spôsobilé vydania. Žalovaný v rade 1) navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania
v rozsahu 100%. V priebehu konania namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, ako aj aktívnej

legitimácie. Poukázal na tú skutočnosť, že podľa § 5 zák. č. 161/2005 Z. z. bolo povinnosťou žalobcu v
hmotnoprávnej lehote končiacej dňa 30.4.2006 preukázať nezameniteľný dôvod navrátenia vlastníctva
podľa § 3 cit. zákona predložením listín osvedčujúcich tvrdenie žalobcu. Žalovaný v rade 1) mal zato,
že žalobca nešpecifikoval dôvod navrátenia vlastníctva, ani nepredložil do 30.4.2006 listiny, neboli
predložené ani so žalobou. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať status oprávnenej osoby predložením

listín osvedčujúcich neprerušenú líniu právneho nástupníctva po Ostrihomskom arcibiskupstve. Žalobca
vo svojej výzve č. 517/06 zo dňa 8.2.2006 subjekt po ktorom si uplatňuje navrátenie vlastníctva
neoznačil. Trval na tom, že nie sú splnené podmienky stanovené reštitučným zákonom na vydanie
nehnuteľnosti a navrátenia vlastníctva. K zmeneným skutočnostiam v dôsledku PPÚ uviedol, že nemá
k predmetu sporu, ktorý bol špecifikovaný uznesením súdu na čl. 1526 ako vecný, tak ani právny vzťah.

Dal do pozornosti súdu rozhodnutie Okresného úradu Komárno - pozemkový a lesný odbor zo dňa
28.07.2015, ktorým došlo ku schváleniu vykonania PPÚ, v dôsledku čoho zanikli pôvodné vlastnícke
vzťahy a v zmysle § 14 ods. 4 Zák. č. 330/1991 Z. z. v spojení s § 132 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka vznikli nové vlastnícke vzťahy, t.j. vzniklo nové vlastníctvo k predmetu sporu originálnymspôsobom. Mal za to, že list právneho zástupcu žalobcu adresovaný geodetickej spoločnosti nemá
účinky v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 330/1991 Z. z., teda žalobca nepodal podnet Okresnému úradu na
vyhotovenie buď poznámky o vylúčení veci alebo odňatí pozemkov, o čom by príslušný úrad musel

vydať rozhodnutie. Opísanú námietku samu o sebe považoval za spôsobilú na zamietnutie žaloby.
Žalovaný za ďalšiu prekážku považoval § 6 písm. e) reštitučného zákona, nakoľko predmet sporu bol
vyznačený kódmi 108 a 110. Uvedené osvedčuje, že na predmet sporu spadá účinnosť programu
Natura 2000, t.j. v celom rozsahu smernice Európskej komisie č. 92/43/EHS, ktoré má prednosť pred
vnútroštátnym právom. Žalovaný v rade 1) považoval za preukázané, že premet sporu má tretí a štvrtý

stupeň prírody a to odkazom na záznamovú listinu, ktorú predložil na pojednávaní dňa 28.03.2017,
ale aj vyhláškou MŽP SR č. 593/2006 Z. z., v ktorej sú zahrnuté zákazy činnosti stupňa 3 a 4 ochrany
prírody. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že bez ďalšieho treba prihliadnuť na znenie § 62 zák. č.
543/2002 Z. z., nakoľko tento nadobudol platnosť a účinnosť pred vydaním osobitného reštitučného
zákona č. 161/2005 Z. z. Žalovaný trval na tom, že dôvodom zamietnutia žaloby voči všetkým žalovaným
sú námietky neurčitosti a nezrozumiteľnosti výzvy, námietka nepreukázania dôvodu navrátenia a to

najmä s poukazom na Čd 142 z roku 1955, v ktorom je vyznačená konfiškácia podľa nariadenia č.
104/1945 Sb. z. a n., t.j. z predmetnej listiny jednoznačne vyplýva, že nejde o reštitučný dôvod podľa
§ 3 reštitučného zákona. Uvedený správny akt je pre súd záväzný, nakoľko nespadá do kompetencie
všeobecného súdu preskúmať správnosť správneho aktu. Žalovaný v rade 1) dal do pozornosti aj
námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných s odkazom na to, že je potrebné rozlišovať medzi

právnou subjektivitou SR oproti právnej subjektivity správcov. Vlastníkom predmetu sporu je Slovenská
republika a nie správca. Žalobca si v zmysle vyjadrenia žalovaného v rade 1) nesplnil svoju povinnosť v
zmysle § 5 reštitučného zákona. Dôkazom je fakt, že prídelová listina Čd 142/1955 nebola predložená
žalobcom ani vo výzve a ani v žalobe. Žalovaný v rade 1) poukázal aj na absenciu rozhodného
obdobia. Odkázal na zápis B 3 W. č. XX k.ú. V. a predložil dôkaz o vyplatení ceny zabraného majetku.

Dal do pozornosti list kardinála Z. z ktorého vyplýva, že ako Ostrihomská kapitula, tak Ostrihomské
arcibiskupstvoniesúzaniknutécirkevné organizácieaniejeimznámetakéopatrenie,ktorébyspôsobilo
zánik vlastníckeho práva. Žalovaný v rade 1) sa v súvislosti s chráneným vtačím územím odvolal
na rozsudok Krajského súdu v Nitre 8Co/950/2014 zo dňa 05.11.2015 a na neprávoplatný rozsudok
Okresného súdu Komárno č. 7C/175/2006 zo dňa 07.04.2017 v súvislosti s projektom pozemkových

úprav. Žalovaný v rade 1) mal za to, že v konaní preukázal skutočnosti, ktoré osvedčujú zamietnutie
žaloby v celom rozsahu. Žalovaný v rade 2) sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v rade 1), mal
za to, že žalobca nesplnil procesné podmienky žalobného návrhu. Podľa jeho názoru boli sporné
nehnuteľnosti všeobecne záväzným právnym aktom príslušného orgánu vyhlásené za chránené a podľa
§ 6 písm. e) reštitučného zákona sa vlastníctvo k týmto pozemkom nevracia, nakoľko majú ochranný

stupeň 3,4,5. Vzhľadom na prednesené námietky nesplnenia procesných podmienok žalobcom a na
skutočnosť existencie chráneného územia, v ktorom sa sporné nehnuteľnosti nachádzajú, navrhol
žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Súd prvej inštancie mal na základe
vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza sa
domáhal navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam ako oprávnená osoba. Svoju aktívnu legitimáciu

odôvodnil s poukazom na to, že je právnická osoba, ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR. Na
preukázanieprávnejsubjektivitypredložilpotvrdenieoprávnomnástupníctve,vzmyslektoréhoprávnym
subjektom s právom nástupníctva vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré
sú pozemkovoknižne zapísané na zahraničné subjekty rímskokatolíckej cirkvi ako sú Ostrihomské
arcibiskupstvo, Ostrihomská kapitula, Ostrihomsky seminár, Ostrihomská fundácia, Budapeštiansky

seminár, Fundácia Ostrihomského primáša, Lekýrske opátstvo, Zirotské opátstvo, Rábska kapitula a
pod., nachádzajú sa na území SR, je Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Z
potvrdenie vyplýva, že pri skúmaní právneho nástupníctva Rímskokatolíckej cirkvi bratislavsko-trnavskej
arcidiecézy po zahraničných subjektoch, MK SR vychádzalo z Pápežskej konštitúcie zo dňa 30.12.1977
a z Modus vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou zo dňa 2.2.1929. Žalobca

predložilsúdupotvrdenieoprideleníidentifikačnéhočíslaodŠtatistickéhoúraduSR.Zvýzvypredloženej
žalobcom zo dňa 08.02.2006, ktorá bola doručená žalovanému v 1.rade dňa 15.02.2006 súd zistil,
že žalobca sa domáhal navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam v k.ú. V. špecifikovaných v
pkn. č. XX, identifikácii parciel č. XXXX/XX zo dňa 26.1.2006 a výpise z LV č. XXX a LV č. XXXX.
Poukázal ďalej vo výzve na to, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3

ods. 1 písm. c) zákona odňatím bez náhrady v zmysle Z. č. 142/47 Z. z. o revízii pozemkovej reformy.
Žalobca predložil súdu identifikáciu parciel č. XXXX/XX, LV č. XXXX, LV č. XXX, prílohu k výzve na
vydanie nehnuteľných vecí. Z W. č. XX pre k.ú. V. vyplýva, že výlučným vlastníkom nehnuteľností bolo
Ostrihomské arcibiskupstvo. Z PKV vložky č. XX pre k.ú. v časti B rad.č. XX súd zistil, že podľanávrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25.6.1948 a podľa
ustanovenia zák. č. 142/1947 Z.b. v znení z. č. 44 /1948 Z.b. a vlád. nar. č. 1/48 Z.b. v znení vl.
nar. č. 90/48 Z.b., ako aj v zmysle § 2 a nasledovné zák. č. 320/1920 Z.b. v znení zák. č. 220/1922

Z.b. poznamenáva sa, že nehnuteľnosti Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a že tieto
nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa Zákona č. 142/1947 Z.b. v znení zák. č. 44/1948 Z.b. Súd z
LV č. XXXX zistil, že v čase podania návrhu bola parc. reg. E č. 2144 vo vlastníctve Slovenskej republiky
- Lesy Slovenskej republiky. Súd z LV č. XXX zistil, že v čase podania návrhu bola parc. reg. C č. XXXX
vo vlastníctve Slovenskej republiky - Lesy Slovenskej republiky. Súd nahliadnutím do LV č. XXX a LV

č.XXXX a identifikácie parciel zisťoval charakter jednotlivých pozemkov, ktorých vydania sa žalobca
domáha a zistil, že sa jedná o lesné pozemky. Žalovaný v rade1) predložil súdu prídelovú listinu čl. XXX
na základe ktorej vo vykonávacom prídelovom konaní boli vydané pre Československý štát - Štátny
majetok n.p. v Bajči do operatívnej správy žalované nehnuteľnosti, pričom nie je uvedený dátum na
prídelovej listine. Z uznesenia Ľudového súdu Čd 142/1955 Hurbanovo, pre k. ú. V. zo dňa 30.3.1955
súd zistil, že parcely vo vložke č. XX (parc. č. XXXX a parc. č. XXXX) sa vložilo vlastnícke právo právom

prídelu pre Československý štát - štátny majetok, národný podnik v Bajči operatívna správa v celosti.
Žalovaný v rade 1) predložil súdu Dohodu o přejímací cene medzi Státním pozemkovým úřadem v
Praze a Velkostatek Bajč - Ďotva podpísanú dňa 20.12.1930 a schválenú 13.1.1931 o tom, že Státní
pozemkový úřad prevzal pre Československý štát nehnuteľnosti zapísané vo vložkách č.XX/I. Napriek
tomu, že z dohody vyplýva, že je k nej pripojený zoznam (čl. II), sa pri dohode nenachádza. Z rozhodnutia

Okresného úradu Komárno, Pozemkový a lesný odbor č. OU-KN-PLO-2014/004076 zo dňa 01.10.2014
súd zistil, že bol schválený projekt pozemkových úprav v k. ú. . Z úradného záznamu zo dňa 21.04.2015
čl. 1491 vyplýva, že súd zisťoval stav projektu pozemkových úprav a zistil, že v danom čase nie je možný
žiadny zápis do katastra nehnuteľností. Sporné nehnuteľnosti majú nové parcelné čísla a kataster bude
zápisy vykonávať až v septembri 2015. Uvedenú skutočnosť potvrdila aj správa zo dňa 25.06.2015. Na

základe uvedenej informácie súd dňa XX.XX.XXXX prerušil konanie až do zápisu projektu pozemkových
úprav v katastrálnom území do katastra nehnuteľností. Dňa 07.12.2015 Okresný úrad oznámil súdu, že
v katastrálnom území V. bol prevzatý „Projekt PPÚ o pozemkových úpravách" a zapísaný do katastra
nehnuteľností na základe Rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne, č. OÚ-KN-PLO-2015/000434, pod
č. Z-4248/2015-PPÚ. Na základe uvedeného žalobca požiadal súd o zmenu petitu a vstup ďalšieho

účastníka konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že preveril aktuálny stav a zistil, že došlo k zmene
označenia parcelných čísel predmetných nehnuteľností, ako aj k zmene výkonu správy. Na čl. 1585 bolo
predložené právoplatné rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav v k.ú. . Z LV č. súd zistil,
že parc. reg. „C" č. XXXX má výmeru 36549 m2 a charakter pozemku je lesný pozemok, spôsob využitia
je charakterizovaný ako pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy

lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby a je označený kódom 110 ako územie európskeho významu.
Z LV č. súd zistil, že parc. reg. „C" č. má výmeru 2524 m2 a charakter pozemku je ostatná plocha,
spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok, na ktorom je účelová ochranná poľnohospodárska
a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia
a je označený kódom XXX ako chránené vtáčie územie. Žalovaný v rade 2) predložil súdu žiadosť

Štátnej ochrany prírody SR o vykonanie zápisu Chráneného vtáčieho územia Dolné Považie do katastra
nehnuteľností v okrese Komárno do katastrálnych území a Nesvady. Žalobca predložil súdu Vyjadrenie
(čl.1614), v ktorom NND Group s.r.o. Hurbanovo ako osoba oprávnená vykonávať geodetické činnosti
potvrdil, že pôvodná parc.č. reg. CKN č. XXXX pred pozemkovými úpravami je identická so súčasnou
parc. reg. C KN č. XXXX a pôvodná parc. reg. EKN č. XXXX pred pozemkovými úpravami je identická

so súčasnou parcelou registra C KN č. .V danom prípade súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným účastníkom konania s poukazom na to, že
podľa Modusu vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 2.2.1929 a Pápežskej
konštitúcie slovenskosti z 30.12.1977 bola na základe konštitúcií „praeskripcionum sacrosancti" a
„Qui divino" zriadená samostatná slovenská provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené

hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam, predovšetkým na juhu Slovenska patriace do pôsobnosti
Ostrihomskej arcidiecézy sa stali súčasťou diecéz v rámci slovenskej provincie. Takto došlo k úprave
a zosúladenie diecéz a nástupníctvu k právnemu cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky.
Právnym nástupcom vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú zapísané
pozemkovoknižne na zahraničné právne subjekty a nachádzajú sa na území SR je príslušné biskupstvo,

na území ktorého sa nehnuteľnosti nachádzajú. Žalobca predložil súdu potvrdenie o právnej subjektivite
zo dňa 15.07.2005 od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, potvrdenie o pridelení identifikačného
číslaodštatistickéhoúraduSR,potvrdenieoprávnomnástupníctve,zktoréhovyplýva,žecirkevnýodbor
SR, potvrdzuje, že Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza má právnu subjektivitu, listštátneho sekretára Jána kardinála M.. Z týchto všetkých dôkazov, ako aj s poukazom na Modus Vivendi
a uvedené konštitúcie, súd mal za preukázané, že žalobca splnil podmienku a preukázal, že je aktívne
legitimovaný v tomto spore a že je právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva a vrátane jeho

zložiek na území SR. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie žalovaného v rade 1) súd dospel k záveru,
že žalovaný v rade prvom bol v čase podania pasívne vecne legitimovaným subjektom a vychádzal
zo skutočnosti, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho
práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Reštitučný nárok na
vydanie veci takto znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na

navrátenie vlastníctva až po realizácii tohto práva. Po realizácii tohto práva na vydanie veci v zmysle
reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať
sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Pokiaľ podľa zákona č.161/2005
Z. z. ako lex specialis v ustanovení § 4 ods. 1 sa označuje za povinnú osobu právnická osoba, ktorá
ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo
nehnuteľnú vec drží, takouto osobou bol v čase podania žaloby žalovaný v rade 1). Súd bol toho názoru,

žezákonodarcapostaveniesprávcu,alebodržiteľanehnuteľnýchvecívovlastníctveštátuakopovinných
osôb neviazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou, kým v
prípade uplatnenia totožného nároku na súde by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných
nehnuteľností. V priebehu konania došlo k podstatnej zmene v dôsledku projektu pozemkových úprav a
došlo tak k zmene správcu, ktorým sa stal žalovaný v rade 2), i keď po uplynutí prekluzívnej lehoty. Táto

skutočnosť však nebráni uplatneniu si nároku žalobcu voči žalovanému v rade 2), nakoľko vlastníkom
pojednávaných nehnuteľností je štát a k zmene došlo len vo výkone správy. Súd bol toho názoru, že
účinky uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému rade 1) zostali zachované voči žalovanému v
rade 2). S poukazom na uvedené súd považoval žalovaného v rade 2) za pasívne legitimovaného
účastníka konania, ktorý spĺňa podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Žalobu súd voči

žalovanému v rade 1) zamietol, nakoľko za daného právneho stavu nespĺňa podmienky ustanovenia
§ 4 ods. 1 reštitučného zákona. V danom prípade sa súd zaoberal aj tým, že žalobca žiada vydať
predmetný pozemok spoločne a nerozdielne. Podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právnym
predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z
povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ

oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných
zanikne. V uvedenom ustanovení je upravená tzv. pasívna solidarita, je charakterizovaná viacerými
subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne.
Jej funkcia spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky veriteľa a v uľahčení jej uplatnenia. V danom
prípade bol súd toho názoru, že sa nejedná o solidárny záväzok, nakoľko v zmysle reštitučného zákona

je povinnou osobou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci
vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Súd sa nestotožnil s návrhom
žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníctva žalovanými v rade 1) a 2) spoločne a nerozdielne, nakoľko
sa nejedná o spoločný záväzok. Žalovaný v rade 1) nie je ku dňu vyhlásenia rozsudku ani správcom
predmetných nehnuteľností a ani vlastníkom, preto mu nemožno ani uložiť povinnosť na vydanie a

navrátenie vlastníctva. Po zistení, že vecná legitimácia žalobcu a žalovaného v rade 2) v prejednávanej
veci je daná, súd posudzoval výzvu žalobcu zo dňa 08.02.2006. Súd dospel k záveru, že uvedenou
výzvou došlo k riadnemu uplatneniu práva žalobcu v zmysle zákona č.161/2005 Z. z., keď z výzvy
jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok u povinnej osoby riadne písomnou
výzvou a včas v zákonom stanovenej lehote do 30.04.2006. Náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných

vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. po formálnej stránke. Žalobca uviedol, že ide o nehnuteľnosti
v k.ú. , ktoré špecifikoval v prílohe výzvy podľa zápisu v PKN vložky č. XX a LV č. XXX a LV č.XXXX
a označil aj ich identifikáciu, taktiež v nej uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatnil reštitučný nárok.
Tento označil podľa § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. ako odňatie vlastníctva postupom
podľa Zák. č. 142/47 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ktorá skutočnosť vyplýva i z pripojenej

pozemkovoknižnej vložky. Nebolo preto sporné, aké právo si žalobca u žalovaného uplatnil, ku ktorým
nehnuteľným veciam a ani dôvod na základe ktorého tak učinil. Súd dospel k záveru, že výzva žalobcu
je kvalifikovanou výzvou v zmysle § 5 ods. 1 Zákona č. 165/2005 Z. z. V danom prípade z predloženej
PKV vložky č. XX a z prídelovej listiny Čd 142/55 vyplýva uvedený postup, teda obdobne ako v prípade
skonfiškovaného majetku bol pozemkový majetok získaný revíziou prvej pozemkovej reformy. Ak si ho

štát neponechal na všeobecne prospešné účely, prideľoval sa následne prídelcom prídelovými listinami
vydávanými Okresnými národnými výbormi, na ktorých pôsobnosť vo veciach prídelov prešla postupne
z Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmery o vlastníctve pôdy ako i prídelové
listiny mali rovnaké právne účinky. Oba boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov kprideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do
katastra nehnuteľností, pokiaľ sú právne perfektné. V danom prípade z prídelových listín Okresného
národného výboru v Hurbanove vyplýva, že táto sa vydáva pre Československý štát štátny majetok

n. p. v Bajči, operatívna správa po vykonanom prídelovom konaní podľa nariadenia vlády č. 104/1945
Zb. n. SNR a týka sa nehnuteľností v k. ú. A. vo vložke č.XX, špecifikovaných parcelnými číslami,
ktorých bývalým vlastníkom bola Ostrihomská arcidiecéza. Následne na základe tejto prídelovej listiny
bol prevedený dňa 30.3.1955 pod Čd 142/55 i vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam
zapísaných v PKV vložke XX pre k.ú. titulom prídelu pre Československý štát -štátny majetok, nár.

podnik v Bajči - operatívna správa v celosti. Nehnuteľné veci, ktorých navrátenie vlastníctva sa žalobca
domáha prešli do vlastníctva štátu práve postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej
reformy. Vzhľadom na uvedené je potrebné žalobu považovať za dôvodnú. Žalobca preukázal v konaní i
okolnosť, že sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období spôsobom uvedeným
v § 3 ods. 1 písm. c) Zákona č. 161/2005. V ďalšom sa súd zaoberal splnením podmienok ustanovených
v § 2 ods. 1 Zákona č. 161/2002Z.z., v zmysle ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným

veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b)hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej
hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, e)
podiely k spoločnej nehnuteľnosti. Z aktuálneho listu vlastníctva č. vyplýva, že žalované parcely sú v
správežalovanéhovrade2)aparc.reg.„C„č.XXXXmávýmeru36549m2acharakterpozemkujelesný
pozemok, spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného

porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby a je označený kódom 110 ako územie
európskeho významu. Z LV č. súd zistil, že parc. reg. „C" č. má výmeru 2524 m2 a charakter pozemku
je ostatná plocha, spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok na ktorom je účelová ochranná
poľnohospodárska aekologickázeleňprotierozívnychopatrení aopatrenínazabezpečenieekologickej
stability územia a je označený kódom 108 ako chránené vtáčie územie. Vzhľadom na vyššie uvedené

zákonné ustanovenia vyplýva, že poľnohospodárskou pôdou, ku ktorej sa podľa zákona č. 161/2005 Z.
z. vlastnícke právo navracia, možno považovať len takú pôdu, u ktorej sú splnené súčasne dve zákonné
podmienky uvedené v § 2 písm. b) z. č. 220/2004 Z. z., t.j. že sa jedná o produkčne potencionálnu
pôdu a že táto je evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady,
záhradyatrvalétrávneporasty.Súdpoznamenal,že zlistuvlastníctvazisťovalúčelavyužitie pozemkov

označených v petite. Údaje katastra uvedené v § 7 Katastrálneho zákona, kam patria aj druhy a výmery
pozemkov a údaje o využití nehnuteľností, sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, resp. údaj katastra o
druhupozemkujehodnovernýazáväzný,aksanepreukážeopak(§70katastrálnehozákona).Vprípade
parc. č. XXXX sa jedná o lesný pozemok, označený kódom 110 ako územie európskeho významu a
v prípade parc. č. sa jedná o ostatné plochy, označené kódom 108 ako chránené vtáčie územie. V

ustanovení § 17 ods. 1 zák. č. 543/2002Z.z. sú taxatívne vymenované lokality, ktoré možno vyhlásiť za
chránené územia a medzi takéto patrí okrem iného aj chránené vtáčie územie. Zákon pri každej lokalite,
ktorú možno vyhlásiť za chránené územie individuálne určuje, na ktorom území ochranného pásma platí
aký stupeň ochrany. V ustanovení § 26 zák. č. 543/2002 Z.z. sa nachádza charakteristika chráneného
vtáčieho územia. Pri chránenom vtáčom území však zákon nestanovuje stupeň ochrany, ale len v

ustanovení § 26 ods. 5 cit. zák. zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet
ochrany. Súd poznamenal, že sa nemožno stotožniť s odkazom žalovaného v rade 1) a 2) na rozsudok
Okresného súdu Komárno 9C/33/2007 zo dňa 08.10.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Nitre 8Co/950/2014-1086 zo dňa 05.11.2015 a to predovšetkým z toho dôvodu, že nehnuteľnosť ,
ktorú bola predmetom uvedeného sporu nie je chránené vtáčie územie, ale pozemok nachádzajúci sa v

chránenom areály "Dropie", na ktorom podľa § 21 zák. č. 543/2002Z.z. platí druhý, tretí, štvrtý alebo piaty
stupeň ochrany. Z ustanovenia § 26 vyššie cit. zák. však pri chránenom vtáčom území stupeň ochrany
niejeoznačený.Územieeurópskehovýznamujecharakterizovanévustanovení§27zák.č.543/2002Z.
z., v ktorom však tiež nie je určený stupeň ochrany. Súd vzhľadom na námietky žalovaných s poukazom
na stupeň ochrany v územiach Natura 2000, cez verejne prístupný portál Natura 2000 zistil, vstupom do

Európskej únie 01.05.2004 sa Slovenská republika zaradila do spoločenstva štátov, ktoré je postavené
na základoch spoločnej vnútornej aj zahraničnej politiky. Spoločné pravidlá a normy sú záväzné rovnako
pre všetky členské štáty EÚ a sú nadradené ich jednotlivým národným zákonom. Sústava chránených
území EÚ sa nazýva NATURA 2000. Vzniká spojením dvoch, spočiatku nezávislých sústav: 1) sústavy
chránených vtáčích území, ktorá sa vytvára od roku 1979 na základe smernice Rady č. 79/409/EHS o

ochrane voľne žijúcich vtákov, ktorú nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rdy 2009/147/ES z
30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva. 2) sústavy území európskeho významu, ktorá sa
vytvára od roku 1992 na základe smernice Rady č. 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne
žijúcich živočíchov a rastlín. Pre územia európskeho významu sa nevyčleňuje žiaden špeciálny stupeňochrany. Sú vyhlasované za chránené územia(príp. uch zóny) podľa zákon o ochrane prírody a krajiny
(z. č. 543/2002 Z. z.), v niektorej z národných kategórií chránených území. To znamená, že národnej
sústave chránených území SR nefigurujú samostatne ako osobitná kategória, ale ako chránené územie

národnej sústavy alebo ich časti. S poukazom na vyššie uvedené cit. zák. ustanovenia, ako aj uvedené
skutočnosti súd dospel k záveru, že v konaní neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by bránili vydaniu
nehnuteľností označených ako druh pozemku lesné pozemky a ostatné plochy, nakoľko zodpovedajú
podmienkam ustanovenia § 2 ods.1 písm. a) a c) reštitučného zákona, preto ich súd žalobcovi vydal
tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a taktiež nezistil žiadne prekážky na vydanie ani z

dôvodu začlenia pojednávaných nehnuteľností do Európskej sústavy chránených území NATURA 2000.
Žalovaní ďalej poukázali na to, že list právneho zástupcu žalobcu adresovaný geodetickej spoločnosti
zo dňa 31.07.2013 nemá účinky v zmysle § 8 ods. 1 Zák. č. 330/1991 Z. z. a teda žalobca nepreukázal
ani v tomto konaní, podobne ako tomu bolo v konaní 7C/175/2006 (rozsudok doposiaľ nenadobudol
právoplatnosť), že podal podnet Okresnému úradu Komárno na vyhotovenie poznámky o vylúčení veci
alebo vyňatí pozemkov, o čom by príslušný úrad musel vydať rozhodnutie a ani z predloženého listu

vlastníctva nevyplýva, že by bola vykonaná poznámka v prospech žalobcu na odčlenenie alebo vyňatie
predmetu sporu z PPU. K predmetnej námietke súd poznamenal, že napriek prebiehajúcej realizácii
PPU, ako aj jej schváleniu nemožno v predmetnej veci vyvodiť taký právny záver, ktorý znemožní
uplatnenie vlastníckeho práva žalobcovi a to predovšetkým s poukazom na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
v zmysle ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

obsah a ochranu. Žalobca v prejednávanej veci na schválený PPÚ reagoval návrhom na zmenu petitu,
ako aj návrhom na pribratie ďalšieho účastníka a žiadal súd o rozhodnutie. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania ak existujú dôvody osobitného zreteľa. V danom prípade bol súd
toho názoru, že sa jedná o výnimočnosť prípadu prejednávanej veci - reštitučný nárok, náprava krívd
z minulosti. Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj fakt, že subjekty vystupujúce na strane povinnej a

oprávnenejosobytopredovšetkýmžalobcaažalovanív1.av2.radesúfaktickynapojenénarozpočtovú
kapitolu štátu, osoba oprávnená disponuje vo všeobecnosti majetkom. V danom prípade najmenej tým,
ktorým bol vydaný. Táto okolnosť tvorí výnimočnosť na postup aplikácie dôvodu hodného osobitného
zreteľa a priznanie trov konania by bolo tvrdosťou vo vzťahu oprávnenej a povinnej osoby. Skutočnosť,
že oprávnená a povinná osoba boli v konaní zastúpené, netvorí žiadnu prekážku, ani výnimočnosť na

priznanie trov konania. Reštitučné konanie bolo oslobodené, čo svedčí o vôli vydať odňatý majetok a
o čom takto zamýšľal bezpochyby aj zákonodarca. Ak sa účastníci dali zastúpiť, je predpoklad, že
titulom výnimočnosti prípadu zároveň budú primerane znášať trovy zastúpenia. Povinná osoba nemá
zodpovednosť za zavinenie, že tento stav, ktorý sa v predmetnom spore riešil, nastal v minulosti, pričom
vydanie nehnuteľností je dané reštitučným zákonom. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že

predmetná právna vec tvorí výnimočnosť prípadu a preto rozhodol bez ďalšieho zaťaženia subjektov na
strane oprávnenej a povinnej osoby z pohľadu reštitučného zákona a § 257 CSP a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný v 2. rade.

Odvolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f) CSP. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Uviedol, že súd zistil vykonávanie projektu pozemkových úprav v kat. úz. na základe
rozhodnutia Okresného úradu Komárno, pozemkový a lesný odbor č. OU-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-
PLO.2015/000434 pod č. Z-4248/2015-PPÚ.Na základe výzvy súdu bolo Okresným úradom Komárno,

katastrálny odbor oznámené, že v kat. úz. bol prevzatý „Projekt PPÚ o pozemkových úpravách" a
zapísaný do KN na základe rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO.2015/000434 pod. č
Z-4248/2015-PPÚ. Na základe návrhu žalobcu zo dňa 29.01.2016 súd pripustil vstup ďalšieho účastníka
konania na strane žalovaného Slovenský pozemkový fond a uznesením zo dňa 22.06.2016 pripustil
zmenu žaloby. Súd bol názoru, že v priebehu konania došlo k podstatnej zmene v dôsledku projektu

pozemkovej úprav a došlo tak aj k zmene správcu, ktorým sa stal žalovaný v 2. rade, nakoľko povinnou
osobou je štát vlastník sporných nehnuteľností. Účinky uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému v
1. rade zostali zachované voči žalovanému v 2. rade. Súd považoval žalovaného v 2. rade za pasívne
legitimovanú stranu sporu, ktorá spĺňa podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 reštitučného zákona a žalobu
voči žalovanému v 1. rade zamietol, nakoľko za daného stavu nespĺňa podmienky ustanovenia § 4

ods. 1 reštitučného zákona. Súd sa nestotožnil s návrhom žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníctva
voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, nakoľko sa nejedná o spoločný záväzok.
Žalovaný v 1. rade nie je ku dňu vyhlásenia rozsudku ani správcom predmetných nehnuteľností, ani
ich vlastníkom, preto mu nemožno uložiť povinnosť na vydanie a navrátenie vlastníctva. Súd skúmajúcpodmienky ustanovené v § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. mal za to, že v prípade parcely CKN
č. 5927 sa jedná o druh pozemku - lesný pozemok označený kódom 110 ako územie európskeho
významu a v prípade parcely CKN č. sa jedná o druh pozemku ostatné plochy označené kódom 108

ako chránené vtáčie územie. Súd dospel k záveru, že neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by bránili
vydaniu predmetných nehnuteľností. Žalovaný v 2. rade ďalej uviedol, že podľa jeho právneho názoru
súd nesprávne interpretoval obsah použitej právnej normy a na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade vo svojich aj písomných
vyjadreniach opakovane dával do pozornosti súdu a poukazoval na LV č. kat. úz. , z ktorého vyplýva,

že v časti je zapísaná poznámka : Titul nadobudnutia- Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárno č. OÚ-
KN-PLO-2015/00434 zo dňa 28.07.2015, Z - 4248/2015 PPÚ. V rozhodnutí Okresného úradu Komárno
pozemkový lesný odbor č. j. 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18.08.2015
sa vo výrokovej časti uvádza „Dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia sa nadobúda vlastníctvo k novým
pozemkom podľa rozdeľovacieho plánu vyhotoveného vo forme obnovy katastrálneho operátu novým
mapovaním...". Podľa názoru žalovaného v 2. rade význam tohto rozhodnutia o novej skutkovej a

právnej situácii spočíva v existencii právoplatného rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 14 ods.
4 zákona č. 330/1991, v ktorom sa uvádza, že dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania
projektu pozemkových úprav staré vlastnícke práva zanikajú a nadobúda sa vlastnícke právo k novým
pozemkom. Vzhľadom k všeobecne známej skutočnosti o prebiehajúcej realizácie PPÚ v kat. úz. v
spojení s § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 330/1991 Zb. platí, že účastníkmi pozemkových úprav sú fyzické

a právnické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva môžu byť pozemkovými úpravami dotknuté. V
predmetnom spore nebola na LV vyznačená ani poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní a žalobca
svoj nárok neprihlásil do projektových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb., preto dňom právoplatnosti
rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav sa nadobudne vlastníctvo k novým
pozemkom podľa § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. Z uvedeného dôvodu nemohol súd prvej inštancie

po ukončení PPÚ identifikovať nehnuteľnosti tak, ako to bolo v minulosti vo vzťahu k novovytvoreným
parcelám a to tak, že nezohľadnil nové vlastnícke vzťahy, ku ktorým došlo podľa § 14 ods. 4 zákona č.
330/1991 Zb., čo bolo v rozpore s realizáciou PPÚ. Z vyššie uvedeného dôvodu nemohol súd žalobe
vyhovieť. Podľa názoru žalovaného v 2. rade súd prvej inštancie dospel k názoru, že je možné vydať
sporné pozemky parcela CKN č. , druh pozemku ostatné plochy o výmere 2524 m2 a parcela CKN č.

XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 36 549 m2 obe vedené na LV č. pre kat. úz. . Súd
síce konštatoval, že z LV č. vyplýva, že parcela CKN č. sa jedná o druh pozemku ostatné plochy
označené kódom 108 ako chránené vtáčie územie a spôsob využitia pozemku je určený kódom 10,
čo znamená - na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych
opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia. Parcela CKN č. 5972 druh pozemku lesné

pozemky označené kódom 110 ako územie európskeho významu a spôsob využitia pozemku je určený
kódom 38, čo znamená - pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom
obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby. Záver súdu prvej inštancie, že uvedené parcely spĺňajú
podmienku vydania podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. § 2 považuje za nedôvodný a v tejto
časti rozsudok ani riadne neodôvodnený. Žalovaný v 2. rade zastáva právny názor, že inštitút prekážok

na vydanie nehnuteľností podľa ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. je výnimkou z účelu
reštitúcií. Dôvodom nevracania vlastníctva k pozemku sú v tomto konkrétnom prípade obrana štátu,
ťažba vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného
prvku alebo ich chráneného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany. Uvedené znamená, že
na týchto parcelách sa nevykonáva poľnohospodárska činnosť z dôvodu ochrany časti územia a to

tým, že sa dodržiavajú povinnosti a obmedzenia formulované v zákone č. 543/2002 o ochrane prírody
a krajiny. Vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR č. 593/2006 Z. z. bolo vyhlásené chránené
vtáčie územie Dolné Považie, do ktorého patrí aj kat. úz. , keď na LV č. v časti B sa uvádza nasledovné:
zápis kódu chráneného územia CHVÚ Dolné Považie, zoznam parciel CHVÚ Dolné Považie, zoznam
parcielCHVÚ,Z-64287/2015.Uvedenépreukazuje,žespornéparcelysanachádzajúvúzemí,ktorébolo

všeobecne záväzným a právnym aktom príslušného správneho orgánu vyhlásené za chránené. Jedná
sa o územie medzinárodného významu, na ktoré sa vzťahujú záväzky vyplývajúce z medzinárodných
programov dohôd alebo dohovorov, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. Podľa názoru žalovaného
v2.radeštátvyjadrilvôľu,abyúzemie,ktoréspĺňaurčitéšpeciálnevlastnostiapodmienkybolochránené
o niečo viac ako pozemky, ktoré takéto vlastnosti nemajú. To sú všetko skutočnosti, ktoré prevažujú

nad účelom reštitúcie a samotným reštitučným nárokom na vydanie sporných pozemkov. Vydanie
sporných pozemkov by s ohľadom na ich polohu a povahu vylučovalo alebo obmedzovalo právny pojem,
ktorým je chránené vtáčie územie a územie európskeho významu v zmysle § 17 ods. 1 Zákona č.
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Samotná existencia chráneného územia, či už vtáčieho aleboochrany biotopov obmedzuje riadne využitie týchto pozemkov. To sú prekážky, ktoré bránia využívaniu
pozemkov na poľnohospodársky účel. Súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného v 2.
rade,nevykonalžiadnedokazovaniezaúčelomzisteniareálnehostavuspornýchnehnuteľností,čislúžia

poľnohospodárskemu využitiu. Predmetom vydania je parcela CKN č. , druh pozemku - ostatné plochy
a parcela č. CKN XXXX druh pozemku letné pozemky. Záver súdu prvej inštancie, že predmetné
parcely spĺňajú podmienku vydania podľa § 2 reštitučného zákona považuje žalovaný za nedôvodný v
rozpore s účelom zákona. Podľa názoru žalovaného rozhodujúcim kritériom v tomto prípade je reálny
stav nehnuteľnosti a to, či ide o pozemok, ktorý slúži poľnohospodárskej výrobe alebo je pre ňu dôležitý.

Na posúdenie toho, či parcela CKN č. druh pozemku ostatné plochy je predmetom spôsobilým vydania
v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. je rozhodujúci reálny stav predmetnej nehnuteľnosti, akému účelu
slúži bez ohľadu na to, ako je evidovaná na LV č. . Žalovaný v 2. rade zastal názor, že zo znenia § 2 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z. z. jednoznačne vyplýva, že predmetom vydania podľa zákona č. 1661/2005 Z. z.
sú výslovne nehnuteľnosti spĺňajúce legálnu definíciu pojmu poľnohospodárska pôda v zmysle § 2 písm.
a) zákona č. 220/2004 Z. z., t. j. produkčne potencionálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako

orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty, a nie všetky nehnuteľnosti
tvoriace poľnohospodársky pôdny fond. S poukazom na ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 330/1991
Zb. uviedol, že pokiaľ ide o nehnuteľnosti- parcely s uvedeným druhom pozemku zastavané plochy a
nádvoria, ostatné plochy ako aj vodné plochy v zásade nemožno tieto považovať za poľnohospodársku
pôdu, ku ktorej sa vracia vlastnícke právo v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. V tomto

ustanovení sa výslovne uvádza lesný pôdny fond a poľnohospodárska pôda, nie poľnohospodársky
pôdny fond. Ak je totiž v reštitučnom zákone taxatívne ustanovené, že vlastnícke právo sa navracia k
nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, tak sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
ktoré poľnohospodársku pôdu netvoria, v tomto konkrétnom prípade ostatná plocha, nevracia. V súlade
s vyššie uvedenými skutočnosťami, ktoré preukazujú, že predmetné nehnuteľnosti nepodliehajú vydaniu

v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. mal žalovaný v
2. rade za to, že dôkaznú povinnosť preukázať reálne využitie pozemkov mal žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia. Z uvedenej skutočnosti vyplýva,
že pozemok parcela CKN č. druh pozemku ostatné plochy v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č.
161/2005 Z. z. netvorí poľnohospodársku pôdu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti ktoré

sú predmetom tohto konania v čase podania výzvy a v čase podania žaloby boli evidované na LV č.
XXX parc. CKN č. XXXX druh pozemku lesný pozemok a na LV č. XXXX parc. CKN č. XXXX lesný
pozemok, ktoré spravoval žalovaný v l. rade. Žalovaný v 2. rade bol do evidencie nehnuteľností zapísaný
ako správca sporných nehnuteľností v roku 2015 po zapísaní Projektu pozemkových úprav do katastra
nehnuteľnosti, tieto nikdy nespravoval, neprenajímal, ani s nimi nenakladal, pretože tieto podľa zákona

ako lesné pozemky mohli spravovať iba Štátne lesy SR. Určenie práva správy k sporným pozemkom a
to bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností ovplyvňuje postavenie žalovaných strán v tomto
konaní. Podľa názoru žalovaného v 2. rade ako správca spornej nehnuteľnosti parc. CKN č. XXXX druh
pozemku lesné pozemky nie je v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou, nie je pasívne vecne
legitimovanou osobou. S ohľadom na uvedené je názoru, že závery súdu prvej inštancie sú predčasné,

súd sa nesvysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami potrebnými pre posúdenie
žaloby žalobcu na vydanie sporných nehnuteľností s ohľadom na druh pozemku, predovšetkým s tým,
aký je reálny stav týchto nehnuteľností, či slúžia poľnohospodárskemu účelu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania podal odvolal žalobca

z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobcovi prizná
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v časti výroku o náhrade trov konania zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uviedol, že žalobca sa v konaní domáha vydania a navrátenia vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Nestotožňuje sa
so závermi súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania,
považuje ho v tejto časti za arbitrárny, nepreskúmateľný, svojvoľný, v rozpore s platnou právnou
úpravou. S poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o

náhrade trov konania uviedol, že uvedený záver súdu prvej inštancie nielenže nemá oporu v platnej
právnej úprave, ale predstavuje nedovolenú tvorbu práva a na jeho podklade dochádza k nedovolenej
diskriminácii oprávnených osôb. Žiaden právny predpis nevylučuje právo oprávnenej osoby, t. j. aj
žalobcu, požadovať nárok na náhradu trov konania, ktoré jej v konaní podľa Reštitučného zákonavznikli. Rovnako zo žiadneho predpisu nevyplýva, že by súd pri rozhodovaní o nároku na priznanie
náhrady trov konania mal vychádzať z majetkovej situácie oprávneného subjektu. Platná právna úprava
v tomto prípade ustanovení § 255 a § 256 CSP rozlišuje zásadu úspechu a zásadu zavinenia. Napriek

tomu, že ustanovenie § 257 CSP pripúšťa z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať právo na
náhradu trov konania, aj to len výnimočne, je zrejmé, že v tomto konaní sa nejedná o takýto prípad.
Namieta preto správnosť záveru súdu, ktorý výnimočnosť prípadu a dôvody hodné osobitného zreteľa
odôvodil len z predmetu konania, ktorým je reštitučný nárok žalobcu. Je zrejmé, že takýto záver je
neudržateľný, protiústavný, odporuje právu žalobcu na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu.

Žalobca sa návrhom domáhal vydania a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých bol
pôvodným vlastníkom, resp. jeho predchodca, boli mu v období predchádzajúceho režimu protiprávne
štátom odňaté a prijatím Reštitučného zákona sa štát snažil aspoň čiastočne kompenzovať krivdu,
ktorú žalobca ako oprávnená osoba musel znášať. Žalobca včas a riadne vyzval žalovaného v l. rade,
v tom čase jedinú povinnú osobu na vydanie sporných nehnuteľností a navrátenie vlastníctva k nim.
Žalovaný v l. rade mu tieto nehnuteľnosti dobrovoľne nevydal, preto žalobca nemal inú možnosť, než

sa domáhať svojho práva žalobou na súde. Je zrejmé, že zo strany žalobcu nešlo o svojvoľné, alebo
o zjavne neúspešné uplatnenie alebo bránenie svojho práva, čo napokon potvrdil aj súd, keď vyhovel
žalobe žalobcu. Je teda nepochybné, že žalobca nezavinil začatie súdneho konania, ani jeho priebeh,
počas celého konania postupoval tak, aby konanie prebiehalo efektívne, hospodárne, účelne. Akékoľvek
prieťahy v konaní boli spôsobené zo strany žalovaných, ktorí vystupovali ako zástupcovia štátu a malo

byť ich prvoradým záujmom dosiahnuť účel Reštitučného zákona. Žalovaní však nielenže v rozpore s
ustanovením § 8 ods. 3 Reštitučného zákona neposkytli žalobcovi potrebnú pomoc a súčinnosť, ale
svojimi neopodstatnenými námietkami prispeli k prieťahom v súdnom konaní, nárastu nákladov strán
sporu a aktívne vyvíjali činnosť na zmarenie alebo aspoň oddialenie účelu Reštitučného zákona. Pokiaľ
by žalovaný v l. rade na podklade výzvy dobrovoľne vydal žalobcovi nehnuteľnosti, vydania ktorých

sa domáhal a navrátil vlastnícke právo k nim, k podaniu žaloby by vôbec nemuselo dôjsť a tým ani k
vzniku nákladov na strane žalobcu. Prípadne, ak by žalovaní poskytli žalobcovi pomoc a súčinnosť v
súdnom konaní, viedlo by to k skráteniu súdneho konania, k nižším nákladom a k zníženiu zaťaženosti
súdu. Žalovaný v l. rade si musel byť vedomý toho, že ak neuzavrie so žalobcom dohodu v prekluzívnej
lehote, žalobca bude nútený podať žalobu, nakoľko márnym uplynutím prekluzívnej lehoty by došlo k

zániku jeho nároku. Štát prijatím Reštitučného zákona sa snažil aspoň čiastočne kompenzovať škodu,
ktorá oprávneným osobám vznikla následkom krívd a neprávosti spôsobených protiprávnym odňatím ich
vlastníckeho práva v rozhodnom období. Zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť, aby oprávnené osoby
nemuseli znášať dodatočné náklady spojené s uplatnením a bránením ich práva podľa Reštitučného
zákona. Aj z toho dôvodu je konanie podľa Reštitučného zákona oslobodené od súdnych a správnym

poplatkov. Bolo by preto aj v rozpore so samotným účelom Reštitučného zákona, ak by oprávnenej
osobe, ktorá si riadne a včas uplatnila svoj nárok, preukázala v súdnom konaní splnenie všetkých
podmienok, ktoré Reštitučný zákon vyžaduje a bola v konaní úspešná, bolo odopreté právo na náhradu
trovkonania,ktoréúčelnevynaložilanaochranusvojhoprávavzmysleReštitučnéhozákona.Odopretím
práva na náhradu trov konania by tak žalobca ako oprávnená osoba, ktorej odškodnenie štát sleduje,

bol vystavený ďalšiemu finančnému zaťaženiu. Poukázal na to, že žalobca požadoval vydať a navrátiť
vlastnícke právo k pozemkom parc. č. a č. XXXX. Súd žalobe vyhovel, teda žalobca mal plný
úspech v konaní. S poukazom na uvedené je zrejmé, že žaloba bola podaná z objektívnych dôvodov,
v konaní bol úspešný, preto mu podľa § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov konania, ktoré
vynaložil v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho nároku. V súdnej praxi Ústavného súdu, ale

aj Európskeho súdu pre ľudské práva je jednotný názor v tom, že obsahom práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom. Dal do pozornosti Nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 166/09 z 02.09.2009,
ako aj súdnu prax NS SR a ÚS SR a to I.ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, II.ÚS 526/2010 zo dňa 13.04.2011,
II. ÚS 31/04 zo dňa 17.12.2004, II.ÚS 248/2010. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP dal do

pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 5/2006, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/441/2013 zo dňa 18.06.2014. S poukazom na uvedené skutočnosti bol názoru, že v tomto
prípade neexistuje žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a žalobcovi ako úspešnému
účastníkovi konania má byť podľa § 255 ods. 1 CSP priznané právo na náhradu trov konania, ktoré mu
vznikli, teda súd prvej inštancie postupoval nesprávne, pokiaľ žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Napokon namietal, že súd prvej inštancie svoje závery ani dostatočným spôsobom neodôvodnil a
nevysporiadal sa s námietkami a argumentáciou žalobcu, v dôsledku čoho je rozsudok v napadnutej
časti nepreskúmateľný, zmätočný a v rozpore s povinnosťou súdu vyplývajúcou z ustanovenia § 220
ods.2 CSP, ktoré zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46Ústavy SR vykladať a uplatňovať aj ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP. Postup súdu prvej inštancie
v žalobcom napadnutej časti rozsudku je v rozpore s Ústavou SR, Európskym dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ustanoveniami CSP a samotným účelom reštitučného zákona.

Svojim reštriktívnym a svojvoľným výkladom rozhodol v rozpore nielen so skutkovým stavom, ale aj
právnou úpravou. V dôsledku uvedeného súd nielenže nesprávne právne vec posúdil, ale žalobca bol
postupom súdu ukrátený na svojom práve na spravodlivý súdny proces.

4. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu žalovaného písomným podaním zo dňa 11.08.2017.

Uviedol, že žalovaný v 2. rade odôvodnil podané odvolanie s poukazom na ustanovenie § 355 ods. 1
v súlade s § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP, pričom argumentuje tým, že súd nesprávne interpretoval
obsah použitej právnej normy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pričom vzniesol námietku právoplatne ukončených pozemkovo-právnych úprav, námietku
chránenéhovtáčiehoúzemiaaúzemiaeurópskehovýznamu,námietkunespôsobilostivydaniapozemku
parc. č. , námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie voči pozemku parc. č. XXXX. Žalobca

sa nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného v 2. rade a považuje vznesené námietky za nedôvodné a
účelové. Vo vzťahu k prvej námietke dal do pozornosti, že žalovaný v 1. rade porušil svoju zákonnú
povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 5 ods. 2 reštitučného zákona a to tým, že ako povinná
osoba neuzavrel so žalobcom ako oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľných vecí do 60-tich
dní odo dňa prijatia kvalifikovanej výzvy (výzva prijatá dňa 15.02.2006), čo neurobil ani neskôr, a čo

taktiež neurobil ani žalovaný v 2. rade ako nový správca nehnuteľností. V prípade, že by žalovaný v
1. rade a neskôr aj žalovaný v 2. rade neporušili svoju vyššie uvedenú zákonnú povinnosť, všetky
ďalšie skutočnosti, ako aj PPÚ by prebehli na nehnuteľnostiach už so žalobcom ako vlastníkom.
Porušenie povinnosti žalovanými nemôže byť na ujmu žalobcu. Súdne konanie doposiaľ trvalo 11
rokov, t.j. od 13.09.2006 a až dňa 18.09.2015 došlo právoplatnému schváleniu a zápisu PPÚ v kat.

úz. , t. j. cca 9 rokov po uplatnení nároku voči povinnej osobe. Povinná osoba má povinnosť vydať
nehnuteľnosti od uplatnenia nároku žalobcu kvalifikovanou výzvou a neskôr žalobou na súde, pričom
od tohto momentu sa dostáva do omeškania so svojim plnením a akékoľvek škody, straty, zmeny
na predmetných nehnuteľnostiach idú na jej ťarchu. Aj v zmysle § 4 ods. 2 reštitučného zákona je
povinná osoba povinná nakladať s nehnuteľnosťami so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže

prevádzať vlastnícke právo na iné osoby. Navyše žalobca nijako nezavinil tento stav, ani nemal možnosť
ho ovplyvniť. PPÚ sú objektívnou skutočnosťou. Okrem iného žalovaní boli účastníkmi PPÚ v kat.
úz. , a to obligatórne podľa § 6 ods. 1 písm. f), písm. g) zákona č. 330/1991 Zb. a teda boli ich
súčasťou a mali a mohli sami informovať okresný úrad o podstatných skutočnostiach týkajúcich sa
nehnuteľností, ktorých sú vlastníkmi/správcami, a to nielen vychádzajúc z logiky veci, či zo všeobecnej

informačnej povinnosti (napr. aj § 3 ods. 3, § 5 ods. 5, § 6 ods. 5 a ďalšie) vyplývajúcej zo zákona č.
330/1991 Zb., ale aj zo základnej súčinnosti správnych orgánov v správnych konaniach. Čo sa týka
nevyznačeniapoznámkyoprebiehajúcomsúdnomsporedokatastranehnuteľností,ideoprávožalobcu,
nie jeho povinnosť, a teda jeho nevyužitie nie je možné považovať za porušenie zákona a zákon s jeho
nevyužitím ani nespája nijakú sankciu. Dôležitá je tiež skutočnosť, že samotný žalobca podal žiadosť

spoločnosti realizujúcej PPÚ o zachovanie stavu nehnuteľností v rámci PPÚ, čo preukazuje podanie zo
dňa 31.07.2013, ako aj súvisiaca komunikácia s okresným úradom, a teda aj po PPÚ zostal tvar, veľkosť,
poloha a vlastníctvo nehnuteľností nezmenený, čo je v súlade s § 4 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. V
zmysle uvedeného je jednoznačné a preukázané, že tvar, veľkosť, poloha a vlastníctvo nehnuteľností
zostali zachované aj po PPÚ, navyše okresný úrad, aj spoločnosť realizujúca PPÚ mali vedomosť o

prebiehajúcom súdnom konaní, preto aj nebol zmenený stav nehnuteľností. Realizácia, schválenie, ani
zápis PPÚ nemajú žiadny vplyv na reštitučný nárok žalobcu a nie sú prekážkou pre vyhovenie žalobe
uplatnenej podľa reštitučného zákona. Opačný výklad by bol príliš formalistický, reštriktívny a popierajúci
zmysle a podstatu reštitúcie. K druhej námietke v podanom odvolaní s poukazom na ustanovenie
§ 6 písm. e) reštitučného zákona uviedol, že z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že

navráteniu vlastníctva nebráni skutočnosť, že nehnuteľnosť tvorí chránený areál s tretím alebo štvrtým
stupňomochrany,alerozhodujúcimkritériomje,akémuúčelunehnuteľnosťslúži.Úmyslomzákonodarcu
nebolo vyňať spod pôsobnosti reštitučného zákona všetky nehnuteľnosti, ktoré sú súčasťou areálov
a oblasti s tretím a štvrtým stupňom ochrany uvedených v predmetnom ustanovení, ale len zamedziť
tomu, aby nedošlo k vydaniu takých nehnuteľností, ktoré slúžia k niektorému z taxatívne stanovených

účelov. Okrem toho v prípade chráneného vtáčieho územia zákon č. 543/2002 Z. z. na rozdiel od
iných chránených území nestanovuje stupeň ochrany, ale v ustanovení § 25 ods. 5 len zakazuje
vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet ochrany. Obdobne v prípade územia
európskeho významu zákon výslovne neustanovuje stupeň ochrany, odkazuje na všeobecne záväznýprávny predpis, ktorý vydá ministerstvo a v § 27 ods. 3 ukladá ministerstvu, aby prerokovalo s vlastníkmi,
správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia
európskeho významu do národného zoznamu, pričom súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie

zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas
orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona a spôsob náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania, teda aj z týchto dôvodov nemožno predmetné ustanovenie
§ 6 písm. e) reštitučného zákona aplikovať na tento prípad. Ďalej poukázal, že v dôvodovej správe k
reštitučnému zákonu (k § 1 a § 2) zákonodarca vyslovene uvádza: „Zákon sa vzťahuje aj na pozemky,

ktoré sa nachádzajú v národnom parku alebo na území chráneného areálu prírodnej rezervácie,
prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo i ochranného prvku s tretím alebo štvrtým
stupňom ochrany, alebo šľachtiteľskej plochy." Pokiaľ ide o dôvodovú správu k § 6 reštitučného zákona
zákonodarca konštatoval: „Definujú sa prípady, kedy pozemky nemožno vydať. Dôvodom sú prekážky,
ktoré bránia riadnemu využitiu pozemkov alebo ide o zhodnotené stavby alebo prípady, kedy išlo o
vklad." Je nepochybné, že vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 6 písm. e) reštitučného zákona a

účelu reštitučného zákona z vydania a navrátenie nie sú vylúčené pozemky, ktoré sa nachádzajú na
chránenom vtáčom území alebo území európskeho významu, ale úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť
z vydania tie nehnuteľností, ktoré slúžia na účely chráneného areálu národnej prírodnej pamiatky,
chráneného krajinného prvku alebo i ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany.
Vyplýva to aj zo samotnej dôvodovej správy k reštitučnému zákonu, podľa ktorej sú spôsobilým

predmetom vydania aj pozemky, ktoré sa nachádzajú v národnom parku alebo na území chráneného
areálu, prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo i chráneného
pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany, alebo šľachtiteľskej plochy. Žalobca ďalej na podporu
svojich tvrdení poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 zák. č. 543/2002, podľa ktorého „Vlastníctvo štátu k
pozemkom a vodným plochám v územiach s tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany je zakázané

previesť na iné osoby. Tým nie sú dotknuté práva fyzických osôb a právnických osôb podľa predpisov
o majetkovej reštitúcii." V poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je exemplifikatívny výpočet
predpisov upravujúcich majetkovú reštitúciu. Medzi týmito predpismi je uvedený aj zákon číslo 282/1993
Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam,
na ktorý reštitučný zákon nadväzuje, a teda výnimka zo zákazu previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam

v územiach s tretím, štvrtým, alebo piatym stupňom ochrany zo štátu na inú osobu platí aj na prípady
cirkevných reštitúcií. Teda ak by aj išlo o chránené územia s tretím, štvrtým alebo piatym stupňom
ochrany, čo žalobca odmieta, s poukazom na citované ustanovenie by sa zákaz nevzťahoval na vydanie
nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona. Žalobca je rovnako ako štát schopný a pripravený zabezpečiť
dodržanie podmienok, obmedzení a zákazov, ktoré sú stanovené platnou legislatívou pre chránené

vtáčie územie a územia európskeho významu. V súčasnosti nie je ničím výnimočným, že chránené
vtáčie územia a územia európskeho významu sú vo vlastníctve súkromných osôb, ktoré zabezpečujú
ich ochranu dodržiavaním zákonných obmedzení, a to dokonca aj za podpory štátu, čo predpokladá
samotný zákon č. 543/2002 Z. z. Zákon č. 543/2002 Z. z. nevylučuje využitie chráneného vtáčieho
územia ani územia európskeho významu na poľnohospodársku činnosť alebo pre potreby vlastného

hospodárstva (sám žalovaný v 2. rade využíva tieto nehnuteľnosti pre vlastné potreby a pre potreby
hospodárskej činnosti), ale stanovuje podmienky a obmedzenia, ktoré sa musia dodržiavať pri týchto
územiach.Jenepochybné,žežalobca,ktorýmázáujemvyužiťpredmetnúnehnuteľnosťnahospodársky
účel, je rovnako ako štát (žalovaný v 2. rade) schopný zabezpečiť splnenie a dodržiavanie zákonných
podmienok a obmedzení stanovených pre chránené vtáčie územie a územie európskeho významu.

Opačný záver by bol porušením práva vlastniť majetok, ktoré v sebe zahŕňa aj rovnosť vlastníckeho
práva, teda rovnosť subjektov nadobudnúť vlastnícke právo k určitej veci a právo na rovnaký obsah
vlastníckeho práva a jeho ochranu. Ide o právo, ktoré garantuje Ústava SR v článku 20 ods. 1. S
poukazom na ustanovenie § 12 zákona č. 543/2002 Z. z. uviedol, že ako už uviedol zákon č. 543/2002
Z. z. pri chránených vtáčích územiach a územiach európskeho významu neustanovuje osobitne stupeň

ochrany, preto vo všeobecnosti platí len prvý stupeň ochrany, ako pre väčšinu územia SR, ktorý
predstavuje len všeobecnú ochranu. Aj uvedené skutočnosti tak svedčia správnosti tvrdení žalobcu o
tom, že v danom prípade neexistuje prekážka vydania podľa ustanovenia § 6 písm. e) reštitučného
zákona.Napokonvovzťahukparceleč.5972,ktorámápodľaLVčíslo kóddruhchránenejnehnuteľnosti
110- územie európskeho významu, ktoré je začlenené do sústavy chránených území NATURA 2000 a

ktoré podľa informácií z webovej stránky Ministerstva životného prostredia SR nebolo ešte vyhlásené
za územie európskeho významu, čo v spojení s vyššie uvedeným svedčí tvrdeniu žalobcu, že tu nie je
prekážka vydania podľa ustanovenia § 6 písm. e) reštitučného zákona ani k jednej zo žalovaných parciel,
ale ide o spôsobilý predmet vydania. K tretej námietke v podanom odvolaní uviedol, že z predloženýcha vykonaných dôkazov vyplýva, že parc. č. , ktorá je v evidencii katastra nehnuteľností evidovaná ako
ostatné plochy, zároveň má v spôsobe využívania pozemkov uvedený kód 10 - na pozemku je účelová
ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň, proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie

ekologickej stability územia. S poukazom na ustanovenia § 70 ods. 1, § 7 písm. b) zákona č. 62/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastnícky a iných práv k nehnuteľnostiam, § 2 písm. b) zákona
č. 220/2004 Z. z. o ochrane, využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zák. č. 245/2003 Z. z. o
integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov uviedol, že parc. č. jednoznačne je spôsobilým predmetom vydania tak, ako aj parc. č. XXXX,

nakoľko je dôležitá pre poľnohospodárske využitie s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 reštitučného
zákona. Na podporu svojich tvrdení poukázal na relevantnú judikatúru napr. rozsudok Krajského súdu
v Nitre zo dňa 13.03.2013 sp. zn. 6Co/131/2010, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/48/2009. Ďalej
uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nevyvrátil hodnovernosť údajov katastra, jeho tvrdenia
sú nepodložené a nedôvodné a odporujúce účelu a zmyslu Reštitučného zákona. Mal za to, že súd
prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne právne posúdil vydanie sporných nehnuteľností

zodpovedajúcim § 2 ods. 1 písm. a) Reštitučného zákona a preto ich súd vydal. K štvrtej námietke
v podanom odvolaní uviedol, že Reštitučný zákon definuje povinnú osobu v ustanovení § 4 od. 1
Reštitučného zákona, pričom povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona
spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. V zmysle
gramatického výkladu citovaného ustanovenia je nepochybné, že povinnou osobou je právnická osoba,

ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky. Vzhľadom na objektívne skutočnosti-
PPÚ v dôsledku ktorých došlo k zmene označenia parcelných čísiel predmetných nehnuteľností, ako aj k
zmene výkonu správy, žalobca nemal inú možnosť, ako požadovať súd, aby rozhodol o pripustení vstupu
žalovaného v 2. rade do konania a o následnej zmene petitu. Poukázal na to, že žalobca nijako nezavinil
tento stav, ani nemal možnosť ho ovplyvniť. K zmene správy zo žalovaného v l. rade na žalovaného v

2. rade došlo v roku 2015 v dôsledku pozemkových úprav, ide teda o objektívnu skutočnosť, následkom
ktorej je zmena správy. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že takáto zmena správy nemôže
byť na ujmu práva žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých
pôvodným vlastníkom bol a ktorému boli v rozhodujúcom období odňaté zo strany štátu. O to viac, ak aj
po schválení projektu pozemkových úprav zostalo zachované vlastníctvo k týmto parcelám v prospech

Slovenskej republiky a zmena sa dotkla len ich správy. Okresný súd sa správne stotožnil s názorom, že
účinky uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému v l. rade zostali zachované voči žalovanému v 2.
rade. Čo sa týka správy lesných pozemkov žalovaným v 2. rade, tento sa stal ich správcom po PPÚ, čo
potvrdzuje aj výpis z LV č. pre kat. úz. . Žalovaný v 2. rade bol obligatórne účastníkom PPU, preto mal
možnosť namietať správu pozemku parc. č. XXXX v tomto správnom konaní, resp. mal možnosť využiť

opravné prostriedky, prípadne akékoľvek zákonné postupy v súvislosti so zmenou správy pozemku
parc. č. XXXX. Ako je už vyššie uvedené podľa § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona údaje katastra sú
hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Žalovaný v 2. rade svoju správu pozemku parc. č. XXXX nijako
nevyvrátil. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie nie v napadnutej vyhovujúcej časti
potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu v často výroku o náhrade trov konania
písomným podaním zo dňa 14.08.2017. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti výroku o náhrade trov konania potvrdil. Uviedol, že žalovaný v 2. rade po vstupe do
konania vystupoval v predmetnom spore len formálne, plnil si svoje procesné povinnosti, nevstupoval

aktívne do sporu, ani nepodával žiadne návrhy v zmysle hospodárnosti konania. S poukazom na
ustanovenie § 8 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z. uviedol, že ak zákonodarca zabezpečil, že reštitučné
konania sú oslobodené od poplatkov a uplatňovanie zmiernenia majetkovej krivdy v zmysle citovaného
zákona nemá finančne zaťažiť oprávnenú osobu, taktiež by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti
požadovaťodžalovanéhov2.rade,zastupujúcehoštát,ktorýužvzmyslevyššiecitovanéhoustanovenia

znášal náklady právnych zástupcov oprávnenej osoby súvisiace s uplatnením reštitučného nároku, aby
povinná osoba štát zastúpený žalovaným v 2. rade, znášal trovy konania a ktorý ich ani nezavinil,
najmä ak vymáhanie reštitučného nároku súdnou cestou spôsobila oprávnená osoba, t. j. žalobca
svojou oneskorenou činnosťou. Na základe uvedeného poukázal na to, že v tomto prípade súd správne
aplikoval ustanovenie § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú

zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Aj pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou
súdneho konania ako celku, súd musí prihliadnuť na všetky okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na
určenie práv a povinností účastníkov a pri aplikácii § 257 CSP tiež na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniunároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Podľa jeho názoru k dôvodom hodným
osobitného zreteľa v tomto spore je možné dospieť vo vzťahu k špecifickému druhu konania o navrátení
vlastníctva cirkvám a náboženským obciam vyvolaného na základe zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj

z procesnej situácie, ktorú žalovaný v 2. rade opísal vyššie. Súd je povinný pri rozhodovaní o trovách
konania skúmať procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci
právnej úpravy obsiahnutej v § 256 ods. 2 CSP. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne dospel i k
záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Podľa jeho názoru, súd riadne
skúmal podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

6. Žalovaný v 1. rade sa vyjadril k odvolaniu žalobcu, ako aj k odvolaniu žalovaného v 2. rade písomným
podaním zo dňa 22.08.2017. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
časti jej I. výroku zmenil tak, že žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietne a v časti výroku II., III.
potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že sa stotožňuje a
súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadne jeho druhého výroku, ktorým žalobu zamietol

voči žalovanému v 1. rade a poukázal na správnu právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Súhlasil
a stotožnil sa tiež s tretím výrokom, podľa ktorého sa žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.
Žalovaný v 1. rade nesúhlasil s názorom žalobcu uvedeným v podanom odvolaní žalobcu, podľa ktorého
uvedený záver súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania nemá oporu
v platnej právnej úprave. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie spočívajúci v rozhodnutí o trovách

konania tak, ako súd prvej inštancie rozhodol, má práve oporu v ustanovení § 257 CSP. Účelom
ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za

splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než vyplynú
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody
hodné osobitného zreteľa. Žalovaný v 1. rade má pritom za to, že v tomto prípade existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa tak, ako ich vymedzil súd prvej inštancie, ako aj výnimočnosť tohto prípadu.

Výnimočnosť pritom môže spočívať tak v okolnostiach veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. V tomto
prípade je podľa žalovaného v 1. rade výnimočnosť tak v okolnostiach prejednávanej veci (reštitučný
nárok), ako aj v okolnostiach strán sporu (strany sporu sú napojené na rozpočet štátu). Súd prvej
inštancie aplikáciu ustanovenia § 257 CSP neodôvodnil len z predmetu konania, ale odôvodnil to aj
okolnosťami strán sporu. Práve okolnosti u strán sporu a okolnosti v predmete sporu vo vzájomnej

previazanosti odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Všetky strany sporu sú v podstate určitým
spôsobom napojené na rozpočet štátu, čo v spojení s predmetom sporu, teda skutočnosťou, že v tomto
spore ide o uplatnenie reštitučného nároku, odôvodňuje správnu a vhodnú aplikáciu ustanovenia § 257
CSP. Nesprávny je podľa žalovaného v 1. rade aj odvolací návrh naformulovaný žalobcom. Žalobca
pritom nešpecifikuje, či na náhradu trov konania právneho zastúpenia má byť zaviazaný žalovaný v 1.

rade alebo žalovaný v 2. rade, príp. či majú byť na náhradu týchto trov konania zaviazaní spoločne.
Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bola žaloba zamietnutá a teda podľa názoru žalovaného v 1. rade
by žalobcovi nemala byť priznaná náhrada trov konania. Skutočnosť, že voči žalovanému v 1. rade bola
žaloba zamietnutá, by na druhej strane odôvodňovala zároveň taký záver, aby bol žalobca vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade zaviazaný k povinnosti nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom na

skutočnosť, že žalovaný v 1. rade si uvedomuje správnu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP ako uvádza
vyššie, je tento spor výnimočný okolnosťami v jeho predmete, ako aj okolnosťami u jeho strán, tak aj
napriek neúspechu žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade nenapadol odvolaním rozsudok v časti
výroku o trovách konania K odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedol, že podľa žalovaného v 1. rade je
pre rozhodnutie súdu prvej inštancie relevantné a podstatné rozhodnutie OU Komárno pozemkový a

lesný odbor č.j. 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, ktorým bolo rozhodnuté, že dňom právoplatnosti tohto
rozhodnutia, t.j. dňom 18.08.2015 sa nadobúda vlastníctvo k novým pozemkom podľa rozdeľovacieho
plánu vyhotoveného vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním. S poukazom na
ustanovenie § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. tak dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení
vykonania projektu pozemkových úprav staré vlastnícke práva zanikajú a nadobúda sa vlastnícke právo

k novým pozemkom. Na základe uvedeného je potom nesprávnym právnym posúdením, keď súd prvej
inštancie po ukončení pozemkovoprávnych úprav identifikoval predmetné nehnuteľnosti tak, ako to bolo
v minulosti vo vzťahu k novovytvoreným parcelám a nezohľadnil nové vlastnícke vzťahy, ku ktorým
došlo v zmysle pozemkových úprav. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 2 ods.1 písm. a) a c) reštitučného zákona. Žalovaný v 1. rade sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného
v 2. rade uvedenej v časti III. odvolania žalovaného v 2. rade. Taktiež aj podľa žalovaného v 1. rade
súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania a následného zisťovania skutkového stavu mal

posúdiť predmetné nehnuteľnosti aj z pohľadu ich reálneho využívania, a nielen z formálneho zápisu
na príslušnom liste vlastníctva. Aj keď súd prvej inštancie uvádza a odvoláva sa na ustanovenie § 7 v
spojení s § 70 zákona č. 162/1995 Z. z., podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak
sa nepreukáže opak, tak neskúmaním reálneho využívania predmetných nehnuteľností ani neumožnil
preukázanie opaku.

7. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v 1. rade písomným podaním zo dňa 26.10.2017. Uviedol
k vyjadreniu žalovaného v 1. rade k výroku o trovách konania, že nie je pravdou, že by mal žalobca v
predmetnom konaní neúspech vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Zdôraznil, že žalobca mal v konaní
plný úspech vo veci. Skutočnosť, že súd vo výroku rozsudku zamietol žalobu voči žalovanému v 1.
rade vyplýva len z procesnej zmeny subjektu na strane žalovaného, pričom ide o objektívnu skutočnosť,

ktorá nemôže byť vykladaná na ťarchu žalobcu. Ďalej zdôraznil, že tvrdenia žalovaného v 1. rade si
vzájomne odporujú a znižujú tým relevanciu a dôveryhodnosť celej jeho argumentácie. Žalovaný v 1.
rade na jednej strane tvrdí, že v tomto, resp. akomkoľvek reštitučnom konaní existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, čo odôvodňuje výnimočnosť prejednávanej
veci, t.j. reštitučným nárokom ako takým a okolnosťami u strán sporu a to, že sú napojené na rozpočet

štátu. Dokonca žalovaný v 1. rade uvádza, že on sám nepodal odvolanie vo výroku o trovách konania
a to z dôvodu údajnej existencie výnimočnosti okolností odôvodňujúcich nepriznanie náhrady trov
konania, hoci sa domnieva, že by v zmysle zásady úspechu mohol mať nárok na ne, čo rázne žalobca
odmieta. Na záver však bez vysvetlenia odporujúc celej predošlej argumentácii o výnimočnosti tohto
konania a tzv. „oslobodení reštitučného konania od náhrady trov konania" žiada odvolací súd o priznanie

práva na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Pričom dôvody hodné osobitného zreteľa
žalovaný v 1. rade vidí nielen v prípade nároku žalobcu na náhradu trov konania, ale výslovne uvádza,
že ani v prípade jeho nároku na náhradu trov konania tieto nemožno priznať v zmysle § 257 CSP.
Takisto skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade sú napojení na rozpočet štátu nepredstavuje z hľadiska
náhrady trov konania žiadnu prekážku, či dôvod na oslobodenie. Naopak s ohľadom na výnimočnosť

prejednávanej veci - reštitučný nárok a účel reštitučného zákona - náprava krívd z minulosti, ktorá
bola žalobcovi spôsobená práve štátom, ako aj s ohľadom na nespoluprácu žalovaných ako povinných
osôb, porušenie povinnosti žalovaným v 1. rade ako povinnej osoby uzavrieť s oprávnenou osobou
dohodu o vydaní nehnuteľnosti do 60 dní od doručenia výzvy a nadštandardnú dĺžku trvania sporu 11
rokov, počas ktorých žalovaní okrem iného aj ekonomicky užívajú nehnuteľnosti, toto všetko predstavujú

dôvody, pre ktoré mal žalobca jednoznačne nárok na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 1
CSP. K údajnej nešpecifikácii zo strany žalobcu od koho žiada priznať náhradu trov konania uvádza,
že žalobca žiada v tomto súdnom konaní konštantne náhradu trov konania od oboch žalovaných
štandardne spoločne a nerozdielne, čo vyplýva z jeho podaní a vyjadrení. Žalovaný na jednej strane
zastáva názor o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a nepriznaní náhrady trov konania

v reštitučnom konaní, na druhej strane sám požaduje náhradu trov konania. Jeho argumentácia je
rozporná, nedôvodná, účelová, odporujúca ustanoveniam CSP o trovách konania, ako aj reštitučnému
zákonu. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade vo veci samej uviedol, že sa s tvrdeniami žalovaného v
1. rade nesúhlasí. Zdôraznil, že aj po pozemkovo-právnych úpravách zostal tvar, veľkosť, poloha a
vlastníctvo nezmenené, navyše Okresný úrad aj spoločnosť realizujúca PPÚ mali vedomosť o tomto

prebiehajúcom súdnom konaní a nehnuteľnosti aj z tohto dôvodu zostali zachované. Navyše zákon č.
330/1991Zb. umožňuje zahrnúť do PPÚ aj pozemky, ktoré svoju polohu, tvar a vlastníctvo nemenia.
Samotná realizácia, schválenie, ani zápis PPÚ ako také nemôže mať žiadny vplyv na reštitučný nárok
žalobcu, ide len o objektívne skutočnosti, ktoré nevie žalobca nijako ovplyvniť a tieto ani nemôžu byť
brané na ťarchu reštituenta. Pozemkovo-právnymi úpravami nedošlo k žiadnej zmene nehnuteľnosti a

neexistuje prekážka pre nevyhovenie žalobe uplatnenej podľa reštitučného zákona. Opačný výklad by
bol príliš formalistický, reštriktívny, popierajúci zmysel reštitúcie. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/48/2009 zo dňa 28.10.2010. Ďalej uviedol, že nepravdivé sú aj
tvrdenia žalovaného v 1. rade ohľadne údajnej nespôsobilosti vydania nehnuteľností. Mal za to, že
súd správne posúdil nehnuteľnosti a dostatočne skúmal všetky podmienky pre ich vydanie potrebné

v zmysle reštitučného zákona. Zo všetkých skutočností, ako aj vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplýva, že nehnuteľnosti sú spôsobilé vydania podľa reštitučného zákona a neexistuje žiadna prekážka
pre nevydanie podľa § 6 reštitučného zákona. Navrhol, aby odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým
zmení rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania a prizná žalobcovi náhradutrov celého konania v rozsahu 100 %, ktoré sú povinní zaplatiť žalovaní spoločne a nerozdielne,
alternatívne výrok v časti náhrady trov konania zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu

od žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne.

8. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v 1. rade písomným podaním zo dňa
23.10.2017. S poukazom na ustanovenie § 8 ods.1, 2 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že v súlade s
vyjadrením žalovaného v 1. rade poukazuje na skutočnosť, že ak zákonodarca zabezpečil, že reštitučné

konania sú oslobodené od poplatkov a uplatňovanie zmiernenia majetkovej krivdy v zmysle citovaného
zákona nemá finančne zaťažiť oprávnenú osobu, taktiež by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti
požadovať od žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zastupujúcich štát, ktorý už v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia znášal náklady oprávnenej osoby súvisiace s uplatnením reštitučných nárokov.
Na základe uvedených skutočností poukázal, že v tomto prípade súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Aj pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou súdneho
konania ako celku, musí súdi prihliadať na všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na určenie práv a
povinností účastníkov pri aplikácii § 257 CSP a tiež na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde,
postoj účastníkov v priebehu konania a pod. K dôvodom hodným osobitného zreteľa v tomto spore je

možné dospieť vo vzťahu k špecifickému druhu konania o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským
obciam vyvolaného na základe zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj z procesnej situácie. Súd je povinný
pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách a
definitívnejuvyriešiťvrámciprávnejúpravyobsiahnutejvustanovené§256CSP.Niejepritomvylúčené,
aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

Podľa jeho názoru súd prvej inštancie riadne skúmal podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. a III výroku potvrdil a vo výroku I.
zmenil a žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj

ako „CSP") po zistení, že odvolania (žalobcu a žalovaného v 2. rade) boli podané oprávnenou stranou
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú
náležitosti § 363 CSP, prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného v 2. rade bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219
ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade (v napadnutej vyhovujúcej časti

týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) nebolo dôvodne podané a odvolanie žalobcu (vo výroku
o trovách konania žalobcu proti žalovaným v 1.a 2. rade) bolo dôvodne podané len proti žalovanému
v 2. rade, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti
žalovaného v 2. rade, ako aj v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní nároku na náhradu
trov konania žalobcu proti žalovanému v 1. rade ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1

CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania žalobcu proti
žalovanému v 2. rade zmenil v súlade ustanovením § 388 CSP (keď neboli splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie).

10. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

12. 12.Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej

aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.14. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

16. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobcu zo dňa
13.09.2006 proti žalovaným v 1.a 2. rade (pôvodne len proti žalovanému v 1. rade, vstup žalovaného
v 2. rade súd pripustil uznesením č. k. 12C/177/2006-1521 zo dňa 29.01.2016), ktorou sa domáhal
od žalovaných v 1.a 2. rade spoločne a nerozdielne vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľným
veciam ??parcela C KN č. , druh pozemku ostatná plocha o výmere 2524 m2, ??parcela C KN č. XXXX,
druh pozemku lesný pozemok o výmere 36549 m2 obe vedené na LV č. pre k. ú. podľa zákona č.

161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a
prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (v znení súdom prvej inštancie naposledy pripustenej
zmeny petitu uznesením č. k. 12C/177/2006- 1526 zo dňa 22.06. 2016). Súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu ako dôvodne podanej proti žalovanému v 2. rade a žalobu ako
nedôvodnú proti žalovanému v 1. rade zamietol. Predmetom odvolacieho konania vo veci je vydanie a

navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam žalobcovi žalovaným v 2. rade. Žalobca žalobu
vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade tým,
že žalovaný v 1. rade ako povinná osoba - správca predmetných nehnuteľností (§ 4 ods.1 zákona č.
161/2005 Z. z.) ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. nevyhovel písomnej výzve žalobcu na vrátenie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam za preukázania skutočnosti podľa § 3 zákona č. 161/2005

Z. z., ktoré nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu na základe odňatia bez náhrady (§ 3 ods.1 písm.
c) zákona č. 161/2005 Z. z.) a neuzavrel s žalobcom dohodu o vydaní nehnuteľností a vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade žalobu odôvodnil v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade tým, že
predmetné nehnuteľnosti sú vedené na LV č. v prospech Slovenskej republiky v správe žalovaného v
2. rade v dôsledku pozemkových úprav v k. ú. s poukazom na rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne

č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, Z 4248/2015-PPÚ (schválenie projektu pozemkových
úprav v k. ú. ), čím na základe z objektívnej skutočnosti došlo k zmene označenia parcelných čísel
predmetných nehnuteľností (ktoré nehnuteľnosti sú identické a to pôvodná E KN parcela č. XXXX s
parcelou C KN č. a pôvodná C KN parcela č. XXXX s parcelou C KN č. XXXX), ako aj k zmene výkonu
správy zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade. Žalobca na pojednávaní dňa 28.03.2017

zotrval na podanej žalobe v znení naposledy pripustenej zmeny žaloby, mal za to, že v konaní bola
preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, pasívna legitimácia žalovaných, spôsobilý predmet vydania,
keď na predmetných nehnuteľnostiach nie je označený osobitný stupeň ochrany, keď v zmysle zákona č.
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny nie je vylúčené vydať nehnuteľnosti označené ako chránené
vtáčie územie a územie európskeho významu na poľnohospodárske využitie a lesné hospodárstvo, ktorý

citovanýzákonstanovujepodmienkyaobmedzenia,ktorésamusiadodržiavať,ktoréjeschopnýžalobca
dodržiavať s poukazom na ustanovenie § 62 ods.1 citovaného zákona. S poukazom na ustanovenie §
3 ods.2 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že akýkoľvek stav predmetných nehnuteľností po 01.05.2005
je z hľadiska reštitúcie a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam irelevantný, žalobca
v rámci pozemkových úprav podaním zo dňa 31.07.2013 žiadal o zachovanie stavu predmetných

nehnuteľností, teda aj po týchto právnych úpravách tvar, veľkosť, poloha, ani vlastníctvo predmetných
nehnuteľností neboli zmenené, k zápisu chráneného vtáčieho územia a územia európskeho významu
na predmetných nehnuteľnostiach došlo až v roku 2015, teda po účinnosti reštitučného zákona, ktorá
skutočnosť nemá vplyv na samotnú reštitúciu. Žalobca na pojednávaní dňa 01.06.2017 trval na podanej
žalobe a svojich skutkových tvrdeniach. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a

vo svojom ostatnom písomnom podaní zo dňa 21.03.2017 zhrnul svoje námietky namietajúc preklúziu
práva žalobcu, nedoručenie kvalifikovanej, zrozumiteľnej a určitej výzvy, nepreukázanie skutočností
(podmienok) požadovaných zákonom č. 161/2005 Z. z. v lehote do 30.04.2006, najmä, že žalobca je
oprávnenou osobou, dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 citovaného zákona a pod., nedostatok
aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, absenciu rozhodného obdobia. Ďalej žalovaný v 1. rade namietal

s poukazom na zápis na LV č. k. ú. v časti B, že vlastníkom predmetných nehnuteľnosti je Slovenská
republika v správe žalovaného v 2. rade na základe rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-
PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ, teda žalovaný v 1. rade nie je vlastníkom, ani
správcom predmetných nehnuteľností, ktoré nehnuteľnosti nikdy neboli vo vlastníctve žalobcu, resp.jeho právneho predchodcu, neprešli do vlastníctva štátu - Slovenskej republiky v rozhodnom období z
dôvodov uvedených v § 3 zákona č. 161/2005 Z. z., predmetné nehnuteľnosti a režim práv a povinností
s nimi spojený nespadá pod režim zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e)

zákona č. 161/2005 Z. z. a s poukazom na ustanovenia § 17 ods.1, ods.2, § 27 ods.1 zákona č.543/2002
Z.z.oochraneaprírodyakrajinyspoukazomnazápispredmetnýchnehnuteľnostínaLVč. k.ú. parcela
C KN č. pod kódom XXX chránené vtáčie územie (CHVÚ Dolné Považie), parcela C KN č. XXXX pod
kódom 110 územie európskeho významu. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 28.03.2017 zotrval
na svojom písomnom stanovisku zo dňa 21.03.2017, zdôraznil, že nie je pasívne vecne legitimovaný

v konaní, nie je zapísaný ako správca predmetných nehnuteľností, predmetné nehnuteľnosti boli
predmetom pozemkových úprav, ktorých účastníkom bol aj s poukazom na ustanovenie § 6 ods.1
písm. d) zákona č. 330/1991 Zb. žalobca, ktorý nepostupoval podľa § 8 ods.1 písm. b) citovaného
zákona, pričom súd je viazaný rozhodnutím OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo
dňa 28.07.2015, teda zánikom starých vlastníckych a užívacích vzťahov a vznikom nových vlastníckych
a užívacích vzťahov k novým pozemkom a vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam sa nevracia s

poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z, keďže sa jedná o chránené vtáčie
územie a územie európskeho významu, ako súčasť iných vyšších chránených území, v dôsledku čoho
sa na ne vzťahuje zvýšený stupeň ochrany prírody. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 01.06.2017
trval na zamietnutí žaloby. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení zo dňa 12.09.2016 navrhol žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť dôvodiac tým, že k predmetným nehnuteľnostiam sa vlastníctvo nenavracia

v súlade s ustanovením § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na identifikáciu predmetných
nehnuteľností a legendu na LV č. , ktoré vyjadrujú spôsob využívania pozemku a slúžia na posúdenie,
či je možné predmetné nehnuteľnosti vydať alebo ide o nehnuteľnosti, ktorých vydaniu bránia dôvody
uvedené v ustanovení § 6 zákona č. 161/2005 Z. z., keďže KNC parcela č. druh pozemku ostatná
plocha o výmere 2524 m2, k. ú. podľa legendy na LV č. kód spôsobu užívania pozemku 10 znamená,

že na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení
na zabezpečenie ekologickej stability územia a kód druh chránenej nehnuteľnosti 108, čo znamená
chránené vtáčie územie a KCN parcela č. XXXX druh pozemku lesné pozemky o výmere 36549 m2,
k. ú. podľa legendy na LV č. je kód spôsobu užívania pozemku 38, čo znamená pozemok s lesným
porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby a kód

druh chránenej nehnuteľnosti 110, čo znamená územie európskeho významu. Žalobca sa v písomnom
vyjadrení zo dňa 16.02.2017 uviedol, že z ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že
navráteniu vlastníctva nebráni skutočnosť, že nehnuteľnosť tvorí chránený areál s tretím alebo štvrtým
stupňom ochrany, ale rozhodujúcim kritériom je, akému účelu slúži. Úmyslom zákonodarcu nebolo vyňať
spod pôsobnosti reštitučného zákona všetky nehnuteľnosti, ktoré sú súčasťou areálov a oblastí s tretím

a štvrtým stupňom ochrany uvedených v predmetnom ustanovení, ale len zamedziť tomu, aby nedošlo
k vydaniu takých nehnuteľností, ktoré slúžia niektorému z taxatívne stanovených účelov. Zdôraznil, že v
prípade chráneného vtáčieho územia zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny na rozdiel od
iných chránených území nestanovuje stupeň ochrany, ale v ustanovení § 25 ods.5 citovaného zákona
len zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet ochrany. Obdobne v

prípade územia európskeho významu zákon výslovne neustanovuje stupeň ochrany a v ustanovení §
27 ods.3 citovaného zákona ukladá ministerstvu, aby prerokovalo s vlastníkmi, správcami a nájomcami
pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia európskeho významu
do národného zoznamu, pričom súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie zaradenia lokality do
národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody

alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona a spôsob náhrady za obmedzenie bežného
obhospodarovania. V dôvodovej správe k reštitučnému zákonu (k § 1 a§ 2) zákonodarca výslovne
uvádza „Zákon sa vzťahuje aj na pozemky, ktoré sa nachádzajú v národnom parku, alebo na území
chráneného areálu a prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich
ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany alebo šľachtiteľskej plochy." Vychádzajúc

z doslovného znenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. a účelu tohto zákona, z vydania a
navrátenia nie sú vylúčené pozemky, ktoré sa nachádzajú v chránenom vtáčom území alebo v území
európskeho významu, ale úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť z vydania tie nehnuteľnosti, ktoré slúžia
na účely chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich
ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany. Na podporu svojich tvrdení poukázal na

ustanovenie § 62 ods.1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a poznámku pod čiarou
k tomuto ustanoveniu, v ktorej je uvedený exemplifikatívny výpočet predpisov upravujúcich majetkovú
reštitúciu, medzi ktorými je uvedený aj zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, na ktorý reštitučný zákon nadväzuje. Poukázaltiež na to, že zákon č. 543/2002 Z. z. nevylučuje využitie chráneného vtáčieho územia, ani územia
európskeho významu na poľnohospodársku činnosť alebo pre potreby lesného hospodárstva (keď
sám žalovaný využíva tieto nehnuteľnosti pre vlastné potreby a pre potreby hospodárskej činnosti),

ale stanovuje podmienky a obmedzenia, ktoré sa musia dodržiavať pri týchto územiach. Žalobca má
záujem využívať predmetné nehnuteľnosti na hospodársky účel, je rovnako ako štát schopný zabezpečiť
splnenie a dodržiavanie zákonných podmienok a obmedzení stanovených pre chránené vtáčie územie
a územie európskeho významu. S poukazom na ustanovenie § 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane
prírody a krajiny uviedol, že zákon č. 543/2002 Z. z. pri chránených vtáčích územiach a územiach

európskeho významu neustanovuje osobitne stupeň ochrany, preto pre ne vo všeobecnosti platí len prvý
stupeň ochrany, ako pre väčšinu územia SR, ktorý predstavuje len všeobecnú ochranu. Žalovaný v 2.
rade na pojednávaní dňa 28.03.2017 uviedol, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam sa nevracia
s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z., keď na ktorých nehnuteľnostiach sú
prekážky, ktoré bránia riadnemu využívaniu pozemkov na poľnohospodársky účel za účelom ochrany
časti územia tým, že sa dodržujú povinnosti alebo obmedzenia, ktoré sú formulované v zákone č.

543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, keďže sa nachádzajú na území, ktoré bolo vyhlásené za
chránené. Žalovaný v 2. rade na pojednávaní dňa 01.06.2017 trval na zamietnutí žaloby.

17. Súd prvej inštancie v danej právnej odvolacej veci v otázke právneho posúdenia veci (v napadnutej
vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) zaujal právny názor s poukazom na

ustanovenia§2ods.1,ods.2,§3ods.1písm.c),ods.2,ods.3,§4ods.1,§5ods.1,ods.2,ods.3,§6písm.
e) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, § 1 ods.1 Nariadenia Slovenskej
národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov,Maďarov,akoajzradcovanepriateľovslovenskéhonároda,§2písm.b),§3ods.1,ods.2,ods.3

zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003
Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 11 ods. 2, § 12, § 26 ods.1 veta prvá, ods.5 § 17 ods.1, § 27 zákona č. 543/2002
Z. z. o ochrane prírody a krajiny,§ 7, § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), § 3 ods.1 až 3 zákona č. 326/2005

Z. z. o lesoch, článok 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, že žaloba žalobcu proti žalovanému v 2.
rade bola dôvodne podaná, majúc za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu (ako právneho
nástupcu Ostrihomského arcibiskupstva), ako aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade (ako
povinnej osoby podľa § 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z.), keď podľa LV č. pre k. ú. predmetné
nehnuteľnosti sú vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe žalovaného v 2. rade titulom nadobudnutia

- Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-
PPÚ, proti ktorému zostali účinky uplatnenia práva žalobcu na navrátenie vlastníctva k predmetných
nehnuteľným veciam zachované, pričom došlo len k zmene výkonu správy, keď ku dňu účinnosti zákona
č. 161/2005 Z. z., ako aj ku dňu podania žaloby bola ich vlastníkom Slovenská republika a správcom
bol žalovaný v 1. rade (ktorý bol v čase podania žaloby pasívne vecne legitimovaný), z ktorého dôvodu

potomžalobuprotižalovanémuv1.radezamietolprenedostatokpasívnejvecnejlegitimácie,nakoľkoku
dňu rozhodnutia súdu nebol vlastníkom, ani správcom predmetných nehnuteľností. Mal za to, že napriek
prebiehajúcej realizácii PPÚ, ako aj schváleniu vykonania PPÚ nemožno v predmetnej veci vyvodiť taký
právny záver, ktorý znemožní uplatnenie vlastníckeho práva žalobcovi a to predovšetkým s poukazom
na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má právo vlastniť majetok, keď vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Ďalej dospel k záveru, že písomnou výzvou žalobcu
zo dňa 08.02.2006, adresovanou a doručenou žalovanému v 1. rade dňa15.02.2006 na navrátenie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam si žalobca v zákonom stanovenej lehote do 30.04.2006
uplatnil svoje právo proti žalovanému ako povinnej osobe, ktorá písomná výzva je kvalifikovanou výzvou
v súlade ustanovením § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z., teda nebolo sporné aké právo, ku ktorým

nehnuteľnostiam a z akého dôvodu si žalobca u žalovaného uplatnil, keď z prídelových listín Okresného
národného výboru v Hurbanove vyplýva, že táto sa vydáva pre Československý štát štátny majetok
n. p. v Bajči, operatívna správa po vykonanom prídelovom konaní podľa nariadenia vlády č. 104/1945
Zb. n. SNR a týka sa nehnuteľností v k. ú. Bajč vo vložke č.XX, špecifikovaných parcelnými číslami,
ktorých bývalým vlastníkom bola Ostrihomská arcidiecéza a následne na základe tejto prídelovej listiny

bol prevedený dňa 30.3.1955 pod Čd 142/55 i vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam
zapísaných v PKV vložke XX pre k.ú. titulom prídelu pre Československý štát - štátny majetok, nár.
podnik v A. - operatívna správa v celosti. Nehnuteľné veci, ktorých navrátenie vlastníctva sa žalobca
domáha prešli do vlastníctva štátu postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovejreformy. Žalobca preukázal, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období
spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c) Zákona č. 161/2005 Z. z. Súd prvej inštancie ďalej dospel
k tomu právnemu záveru, že predmetné nehnuteľnosti ako vlastníctvo bolo možné vydať a navrátiť

žalobcovi podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a c), ako aj ustanovenia § 6 písm. e) zákona č.
161/2005 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 2 ods. b) zákona č. 220/2004 Z. z., § 3 ods.1 až 3 zákona
č. 326/2005 Z. z. o lesoch, pretože uvedené nehnuteľnosti tvoria poľnohospodársku pôdu a lesný pôdny
fond, keď z aktuálneho listu vlastníctva č. pre k. ú. zisťujúc účel a využitie predmetných nehnuteľností
(s poukazom na ustanovenia § 7 a § 70 katastrálneho zákona) mal za preukázané, že predmetné

nehnuteľnosti sú v správe žalovaného v rade 2) a sú evidované na LV č. k. ú. ako parc. reg. „C" č.
XXXX o výmere 36549 m2, charakter pozemku lesný pozemok, spôsob využitia charakterizovaný ako
pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní
náhodnej ťažby, pozemok označený kódom 110 ako územie európskeho významu a parc. reg. „C" č. o
výmere 2524 m2, charakter pozemku ostatná plocha, spôsob využitia charakterizovaný ako pozemok na
ktorom je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení

na zabezpečenie ekologickej stability územia, pozemok označený kódom 108 ako chránené vtáčie
územie. Ďalej dôvodil tým, že v ustanovení § 17 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. sú taxatívne vymenované
lokality, ktoré možno vyhlásiť za chránené územia, medzi ktoré patrí okrem iného aj chránené vtáčie
územie, keď zákon pri každej lokalite, ktorú možno vyhlásiť za chránené územie individuálne určuje,
na ktorom území ochranného pásma platí aký stupeň ochrany a v ustanovení § 26 citovaného zákona

sa nachádza charakteristika chráneného vtáčieho územia, pri chránenom vtáčom území však zákon
nestanovuje stupeň ochrany, ale len v ustanovení § 26 ods. 5 zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu
mať negatívny vplyv na predmet ochrany a z ustanovenia § 26 citovaného zákona pri chránenom vtáčom
území stupeň ochrany nie je označený. Územie európskeho významu je charakterizované v ustanovení
§ 27 citovaného zákona, v ktorom tiež nie je určený stupeň ochrany. Ďalej dôvodil tým, že vstupom do

Európskej únie 01.05.2004 sa Slovenská republika zaradila do spoločenstva štátov, ktoré je postavené
na základoch spoločnej vnútornej aj zahraničnej politiky. Spoločné pravidlá a normy sú záväzné rovnako
pre všetky členské štáty EÚ a sú nadradené ich jednotlivým národným zákonom. Sústava chránených
území EÚ sa nazýva NATURA 2000. Vzniká spojením dvoch, spočiatku nezávislých sústav: 1) sústavy
chránených vtáčích území, ktorá sa vytvára od roku 1979 na základe smernice Rady č. 79/409/EHS o

ochrane voľne žijúcich vtákov, ktorú nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rdy 2009/147/ES z
30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva. 2) sústavy území európskeho významu, ktorá sa
vytvára od roku 1992 na základe smernice Rady č. 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne
žijúcich živočíchov a rastlín. Pre územia európskeho významu sa nevyčleňuje žiaden špeciálny stupeň
ochrany. Sú vyhlasované za chránené územia(príp. ich zóny) podľa zákon o ochrane prírody a krajiny

(z. č. 543/2002 Z. z.), v niektorej z národných kategórií chránených území. To znamená, že národnej
sústave chránených území SR nefigurujú samostatne ako osobitná kategória, ale ako chránené územie
národnej sústavy alebo ich časti. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k
záveru, že v konaní neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by bránili vydaniu nehnuteľností označených
ako druh pozemku lesné pozemky a ostatné plochy, nakoľko zodpovedajú podmienkam ustanovenia

§ 2 ods.1 písm. a) a c) č. 161/2005 Z. z. a taktiež nezistil žiadne prekážky na vydanie ani z dôvodu
začlenenia predmetných nehnuteľností do európskej sústavy chránených území NATURA 2000.

18. Žalovaný v 2. rade svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej
časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 365 ods.1

písm. b), d), f) CSP.

19. Žalobca svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej časti týkajúcej sa výroku
o náhrade trov konania žalobcu proti žalovaným v 1.a 2. rade) odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 365 ods.1 písm. b), h) CSP.

20. Odvolacie dôvody možno rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvú z nich predstavujú vady konania
(zmätočnosť konania normovaná v podobe odvolacích dôvodov v ustanovení § 365 ods.1 písm. a), b)
a c) CSP a tzv. iná vada, uvedená v ustanovení § 365 ods.1 písm. d) CSP.

21. Druhú z dvoch základných skupín odvolacích dôvodov predstavujú vady rozhodnutia, ktoré majú
podobu skutkových vád (vady skutkových zistení uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. e), f) a g)
CSP) alebo vád právnych (nesprávne právne posúdenie podľa ustanovenia § 365 ods.1 písm. h) CSP).22. Predmetom odvolacieho konania (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného
v 2. rade) vzhľadom na obsah podaného odvolania žalovaného v 2. rade nebola otázka existencie tzv.
inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d) CSP) s

ohľadom na obsahové nevymedzenie vád konania odvolateľom v podanom odvolaní, keďže odvolateľ
neuviedol, nenamietal žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré mohlo mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S ohľadom na formálne, ako aj obsahové vymedzenie
ostatných odvolacích dôvodov zo strany žalovaného v 2. rade ako odvolateľa v podanom odvolaní
vyplýva, že žalovaný v 2. rade namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. f) CSP) v otázkach pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v 2. rade vo vzťahu k parcele C KN č. XXXX, nadobudnutia nových vlastníckych
vzťahov k novým pozemkom (k predmetným nehnuteľnostiam) s poukazom na Rozhodnutie OÚ-KN-
PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (§ 14 ods.4 zákona
č. 330/1991 Zb.), navrátenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa ustanovenia §

6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. vzhľadom na existenciu chráneného vtáčieho územia a územia
európskeho významu na predmetných nehnuteľnostiach, navrátenia vlastníckeho práva k parcele C
KN č. ostatná plocha podľa ustanovenia § 2 ods.1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na
ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 220/2004 Z. z.

23. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto
nesprávnosť môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym
vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo predpokladom „dotvorenia" skutkového stavu ďalšími
prípustnými prostriedkami procesnej obrany, či prostriedkami procesného útoku.

24. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne
opomenulaplikovaťpríslušnúprávnunormu,-aplikovalnesprávnuprávnunormu,t.j.namiestopríslušnej
právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo -
správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

25. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej
sa povinnosti žalovaného v 2. rade), ako aj obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom

rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku,
odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje aj s právnymi názormi súdu prvej inštancie vo
veci a s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného

vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nevidel dôvody, pre ktoré by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť.

26. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, tento zákon upravuje

navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, 1) a
prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

27. Podľa § 2 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, vlastnícke právo sa

vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria
a) poľnohospodársku pôdu, 2)
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c) lesný pôdny fond, 3) hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. 4)

28. Podľa § 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, povinnou osobou jeprávnickáosoba,ktorákudňuúčinnostitohtozákonaspravujenehnuteľnévecivovlastníctveSlovenskej
republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

29. Podľa § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, vlastníctvo sa
nenavracia k pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného
areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím
stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

30. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o
zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou pôdou
produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností 1) (ďalej len "kataster") ako orná pôda,
chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty.

31. Podľa § 17 ods.1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, lokality, na ktorých
sa nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu ( § 6 ods. 3), biotopy
druhoveurópskehovýznamu,biotopydruhovnárodnéhovýznamuabiotopyvtákovvrátanesťahovavých
druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné

výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: chránené vtáčie územie ( § 26).

32. Podľa § 27 ods.1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, územím európskeho významu
podľa tohto zákona sa rozumie územie v Slovenskej republike tvorené jednou alebo viacerými lokalitami,

a) na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu alebo druhy európskeho významu, na
ochranu ktorých sa vyhlasujú chránené územia,

b) ktoré sú zaradené v národnom zozname týchto lokalít obstaraným ministerstvom a prerokovaným s
ministerstvom pôdohospodárstva (ďalej len "národný zoznam").

33. Podľa § 27 ods.2 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, do národného zoznamu môžu
byť zaradené len lokality, pre ktoré bol vypracovaný návrh podľa § 54 ods. 12 písm. b).

34. Podľa § 27 ods.3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ministerstvo prerokuje

s vlastníkmi, správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie
navrhovaného územia európskeho významu do národného zoznamu; súčasťou prerokovania je najmä
odôvodnenie zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je
potrebný súhlas orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona, a spôsob
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania ( § 61).

35. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide - stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisíodtoho,čižalobcaajžalovanýsúskutočneúčastníkmihmotnoprávnehovzťahu,zktoréhožalobca

vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je
žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom
procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí
stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo
nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých

sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe
čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne
vnímažalovanéhoakoúčastníkaurčitéhohmotnoprávnehovzťahu,alevždyibato,čižalobcaažalovaný
účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie

je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
idevtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotnoprávnejpovinnosti(žalovaný),vskutočnosti
objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).36. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane
žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je vždy súd povinný zistiť,
či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z
ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva.

37. Zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a

náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon
o navrátení vlastníctva") nemôže byť znemožnenie nadobudnutia (prípadne navrátenia) vlastníckeho
práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky
(vrátane ich jednotlivých útvarov) k nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo
obce v období neslobody spôsobom predpokladaným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale
dosiahnutie takého právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by

nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci
organizačných útvarov dotknutej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nezabránilo obdobie neslobody,
ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel a účel zákona o navrátení
vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva) vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré
ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných

zákonných ustanovení (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 373/2012 z 23.
augusta 2012).

38. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti
týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2.

rade vo vzťahu k parc. č. 5972 lesný pozemok o výmere 36549 s prihliadnutím na odvolaciu námietku
žalovaného v 2. rade v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade sa odvolací súd stotožňuje
s prijatými závermi súdu prvej inštancie a na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie uvádza, že v danej právnej veci bolo na základe vykonaného dokazovania nesporne
preukázané, že žalovaný v 2. rade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Je tomu

tak z dôvodu, že aj keď zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách ustanovuje
v § 34 ods.3, že žalovaný v 2. rade spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu
ustanovené osobitným predpisom (zákon č. 229/1991 Zb.), pričom žalovaný v 2. rade bol v konaní
zaviazaný na vydanie lesného pozemku, v konaní bolo nesporne preukázané, že po zápise Rozhodnutia

OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (§ 14
ods.4 zákona č. 330/1991 Zb.) do katastra nehnuteľností je žalovaný v 2. rade ohľadne predmetnej
nehnuteľnosti zapísaný ako správca predmetnej nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky (ktoré
vlastníctvo sa k predmetnej nehnuteľnosti nezmenilo, došlo po podaní žaloby len k zmene výkonu správy
predmetnejnehnuteľnosti),keďžalovanýv2.radevkonanínetvrdil,ženamietaltentozápis,pretožaloba

žalobcu musela smerovať voči žalovanému v 2. rade ako osobe povinnej (§ 4 ods.1 zákona č. 161/2005
Z. z.) Teda strany sporu sú nesporne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje
svoje subjektívne právo uplatnené v konaní.

39. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie v otázke ochrany vlastníckeho

práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam vzhľadom na Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne č.
OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (§ 14 ods.4 zákona č. 330/1991 Zb.) s
prihliadnutím na odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade v tom, že súd prvej inštancie nezohľadnil vo
veci túto právne významnú skutočnosť (zánik starých vlastníckych práv a nadobudnutie vlastníctva k
novým pozemkom), odvolací súd poukazuje na to, že žalobca sa domáhal ochrany svojho vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam žalobou už dňa 13.09.2006 a až následne prebehli predmetné
pozemkové úpravy v k.ú. , potom zamietnutie žaloby s poukazom na Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v
Komárneč.OÚ-KN-PLO2015/00434zodňa28.7.2015,Z4248/2015-PPÚ(odňatievlastníckehoprávav
nadväznosti na konštruovanie vlastníckeho práva originárnym spôsobom - právoplatným konštitutívnym
rozhodnutím štátneho orgánu inej osoby) by predstavovalo neprípustný zásah do vlastníckeho práva

žalobcu (čl.20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky).

40. Špecifickou oblasťou právnych noriem Slovenskej republiky sú reštitučné zákony, ktorých účelom je
zmierneniekrívd,ktorébolispáchanévobdobídemokratickejneslobody, vobdobíporušovaniaľudskýchpráv a slobôd, vrátane práva vlastniť majetok. Predmetom reštitúcii bolo aj navrátenie majetku cirkvám a
náboženským spoločnostiam v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v zákonoch č. 298/1990 Zb. o úprave
niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení

neskorších predpisov, č. 211/1990 Zb. Zákonné opatrenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady o
usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených
cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 282/1993 Z.
z.) v znení zákona č. 97/2002 Z. z. a zákone č. 161/2005 Z. z. Zákon č. 161/2005 Z. z. bol prijatý

ako posledný zákon upravujúci reštitúciu cirkevného majetku. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu
vyplýva, že existujúci právny stav, najmä zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov preukazovali, že
vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým
osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku

cirkvi a náboženských spoločností podľa zákona č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím boli porušené
ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zákona č. 161/2005
Z. z. je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote podľa
zákona č. 282/1993 Z. z., aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana
vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Hoci hlavným

dôvodom prijatia zákona č. 161/2005 Z. z. bolo poskytnutie ďalšej lehoty na uplatnenie nárokov
oprávnených osôb, jeho cieľom nebolo zúžiť rozsah spôsobilého predmetu vydania. Účelom zákona
bola opakovane náprava krívd spáchaných v minulosti samotnou štátnou mocou, preto orgány štátu
sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami
subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je

preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie
v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku
došlo (porovnaj k tomu napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 247/2009 z 28. septembra
2010). Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam,
ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d)
podiely spoločnej nehnuteľnosti. Pre bližšiu špecifikáciu „poľnohospodárskej pôdy" odkazuje zákon č.
161/2005 Z. z. na zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene
zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 220/2004 Z.

z.").Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou
pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice,
vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Rozlišovanie „poľnohospodárskej pôdy" podľa
zákona č. 220/2004 Z. z. a „poľnohospodárskeho pôdneho fondu" podľa zákona č. 307/1992 Zb.
nemá opodstatnenie, keďže jediným účinným zákonom, na ktorý mohol reštitučný zákon č.161/2005

Z. z. v čase jeho prijatia odkázať, bol zákon č. 220/2004 Z. z. (účinný od 1. mája 2004). Vylúčenie
parciel reálne využívaných na poľnohospodárske účely, ale formálne evidovaných inak ako orná pôda,
chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty by bolo popretím práva na spravodlivosť
ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodnému cirkevnému majetku. Obdobne
aj vylúčenie parciel slúžiacich na zabezpečenie využívania poľnohospodárskej pôdy na daný účel

(cesta, chodník, hospodársky dvor a pod.) z vydania nehnuteľnosti reštituentovi by mohlo znamenať v
okolnostiach konkrétnej veci znemožnenie faktického užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy,
čím by došlo k popretiu samotného účelu reštitúcie. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste
upriamiť pozornosť na § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 220/2004 Z. z., podľa ktorého každý vlastník
poľnohospodárskej pôdy alebo nájomca a správca poľnohospodárskej pôdy je povinný usporiadať a

zosúladiť poľnohospodársky druh pozemku s jeho evidenciou v katastri. Prípadné nesplnenie uvedenej
povinnosti doterajším vlastníkom, resp. správcom a v dôsledku toho nepresná evidencia druhu parciel
v katastri nehnuteľností nemôže privodiť zhoršenie postavenia reštituenta a spôsobiť tak ďalšiu krivdu.
Formalizmus charakterizuje nadmerné pridŕžanie sa textu právnej normy bez zohľadnenia súvislosti, za
ktorýchvznikla,čicieľa,ktorýjejtvorcoviasledovali.Vprípadenejasnostialebonezrozumiteľnostiznenia

ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,
možno uprednostniť výklad e ratione legis (argumentácia zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom. Okrem toho v zmysle dnes už ustálenej súdnej judikatúry (napr. III.ÚS 36/2010 či I. ÚS 250/2010) nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu
ichadresátov-účastníkovkonania(stránsporu).Práveotázkareštitučnýchnárokovjemimoriadnecitlivá
a je potrebné v súdnych sporoch pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k ďalšej krivde. Podľa §

17 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „zákon o ochrane prírody") lokality, na
ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu ( § 6 ods. 3), biotopy
druhoveurópskehovýznamu,biotopydruhovnárodnéhovýznamuabiotopyvtákovvrátanesťahovavých
druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné
výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: a) chránená krajinná oblasť ( § 18), b) národný park ( §

19), c) chránený areál ( § 21), d) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22), e) prírodná
pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3), f) chránený krajinný prvok ( § 25), g) chránené
vtáčie územie ( § 26), h) obecné chránené územie. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia „chránený
areál" a „chránené vtáčie územie" sú svojím obsahom rozdielne, pričom iba „chránený areál" vydaniu
nepodlieha. Všeobecné súdy pripísali podstatný význam danému stupňu ochrany bez zohľadnenia
druhu chráneného územia. Takýto zužujúci výklad citovaného ustanovenia je ústavne neudržateľný. Bez

dôsledného preskúmania, či dané územie je chráneným areálom alebo chráneným vtáčím územím je
jednoznačný záver krajského súdu o nemožnosti vydania pozemkov arbitrárny. Keďže znenie zákona
o ochrane prírody na viacerých miestach výslovne počíta s vlastníctvom nehnuteľností súkromných
osôb, niet zákonného dôvodu, aby cirkev a náboženské spoločnosti boli z takéhoto vlastníctva vylúčené.
Povinnosti vlastníka súvisiace s ochranou prírody v takýchto prípadoch vymedzuje priamo zákon,

vrátane sankcií v prípade ich porušenia. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že reštitučné zákony boli
prijaté s cieľom krivdy minulé zmierniť v čo možno najväčšej miere, čo sú povinné všeobecné súdy
rešpektovať pri ich aplikácii zavrhnutím formalistického výkladu. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 342/2017 zo dňa 25.10.2017).

41. Odvolací súd v danej právnej veci vychádzajúc z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 342/2017 zo dňa 25.10.2017 pokiaľ sa jedná o parc. č. zapísanú na LV č.
pre k. ú. druh pozemku - ostatná plocha o výmere 2524 m2, spôsob využitia pozemku - 10 na pozemku
je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na
zabezpečenie ekologickej stability územia, druh chránenej nehnuteľnosti- 108 chránené vtáčie územie

s poukazom na odvolacie dôvody žalovaného v 2. rade zdôrazňuje, že podľa § 2 ods. 1 zákona č.
161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu,
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond,
hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. Pre bližšiu
špecifikáciu „poľnohospodárskej pôdy" odkazuje zákon č. 161/2005 Z. z. na zákon č. 220/2004 Z. z.

o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej
prevenciiakontroleznečisťovaniaživotnéhoprostrediaaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvznení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 220/2004 Z. z."). Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z.
na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v
katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty.

Vylúčenie predmetnej parcely č. ostatná plocha o výmere 2524 m2 s poukazom na spôsob využitia
pozemku podľa legendy na LV č. - na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická
zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia podľa zápisu na
LV č. , ktorý spôsob využitia preukazuje aj listinný dôkaz na č. l. 1581 spisu (snímka spornej parcely),
ktoré preukázané využitie žalovaný v 2. rade nesporoval pred súdom prvej inštancie, svedčiace o využití

spornej nehnuteľnosti ako nehnuteľnosti slúžiacej na zabezpečenie využívania poľnohospodárskej pôdy
na daný účel (ostatná plocha), z vydania nehnuteľnosti žalobcovi ako reštituentovi by bolo popretím
práva na spravodlivosť ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodnému cirkevnému
majetku a znemožnením faktického užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy, čím by došlo k
popretiu samotného účelu reštitúcie. Teda v danej právnej veci sa potom jedná sa o nehnuteľnosť

spôsobilú na vydanie podľa § 2 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. Pokiaľ podľa LV č. parc. č. druh
pozemku - ostatná plocha o výmere 2524 m2, spôsob využitia pozemku - 10 na pozemku je účelová
ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie
ekologickej stability územia, druh chránenej nehnuteľnosti- 108 predstavuje ako druh chránenej
nehnuteľnosti - chránené vtáčie územie a pokiaľ parc. č. XXXX druh pozemku - lesný pozemok o

výmere 36549 m2, spôsob využitia pozemku - 38 pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného
porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby, druh chránenej nehnuteľnosti- 110
predstavuje územie európskeho významu, odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie uvádza, že
ustanovenie § 26 ods.5 zákona č. 543/2002 Z. z. nestanovuje pri chránenom vtáčom území osobitnýstupeň ochrany, len zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet jeho
ochrany, preto chránené vtáčie územie nebolo vyňaté z navrátenia vlastníctva v zmysle ustanovenia
§ 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, obdobne to platí aj pre územie

európskeho významu, keď zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny výslovne nestanovuje
stupeň ochrany, ale v ustanovení § 27 ods.3 ukladá ministerstvu, aby prerokovalo s vlastníkmi,
správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia
európskeho významu do národného zoznamu, pričom súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie
zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas

orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona, a spôsob náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania, preto nebol daný dôvod nenavrátiť vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiamžalobcovispoukazomnaustanovenie§6písm.e)zákonač.161/2005Z.z.Vostatnom
podrobnejšom odôvodnení sa odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods.2 CSP taktiež stotožňuje
s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého súdu prvej inštancie a na tieto dôvody poukazuje ako
na svoje vlastné. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade potvrdil ako vecne správny
v súlade s § 387 ods.1 CSP.

42. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

43. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky
nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o

tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

44. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v
danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil
vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie
súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného

v 2. rade) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 CSP a preto ho
možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu
práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené
sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkovýa právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho
rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

45. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní proti napadnutému
rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2.
rade) ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako

aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami
§ 191 CSP. Odvolací dospel k záveru, že v danej právnej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním boli
preukázané rozhodujúce skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je
potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP rozhoduje o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.

46. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (v
napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) potvrdil ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP.

47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

49. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

je aj to, že strana konania ktorá v konaní, spravidla v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutej strany.

50. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej
strane alebo subjektu, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej
a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy spojené s jej
účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je

v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto výsledku
vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné
nebezpečenstvo" a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy, treba odlíšiť
povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy
konania, spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom

alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci,
ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky
z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia
uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad
takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (predtým § 150 OSP).

51. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho
sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady,
vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok
na ich náhradu.

52. Odvolací súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na § 257 Civilného
sporového poriadku, ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách
konania, ktorá je charakteristická pre sporové konanie.

53. Ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 150 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom
ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvárasudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

54. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255
a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu

trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do
úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach

na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania
povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené
stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u
čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

55. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana,
ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a
prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

56. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda
potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého

majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

57. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré

je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010,
sp. zn. 2 M Cdo 17/2009. Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady
trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok

i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení
o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto
stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov
právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá
na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je

teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane
sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

58. Žalobca v odvolaní proti výroku o trovách konania namietal to, že v danej právnej veci nebola daná
výnimočnosť prípadu na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP s poukazom na okolnosti danej veci (zákonné

právo žalobcu na vrátenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), ako ani v okolnostiach
u strán sporu (majetkové pomery žalobcu).59. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu vo výroku o náhrade trov konania dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné vo výroku o trovách konania proti žalovanému v 2. rade a nedôvodné
vo výroku o trovách konania proti žalovanému v 1. rade. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcu proti žalovanému v 1.
rade ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, avšak na rozdiel od súdu prvej inštancie v
súlade s ustanovením § 255 ods.1 CSP, keď pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nevzhliadol zákonný
dôvod, ani vzhľadom na okolnosti danej veci (reštitučný nárok žalobcu podľa zákona č. 161/2005 Z. z.),
ani vzhľadom na majetkové pomery strán sporu, vychádzajúc z toho, že základným meradlom pre nárok

na náhradu trov konania bola v danej právnej veci miera procesného úspechu vo veci, keďže žaloba
žalobcu bola voči žalovanému v 1. rade zamietnutá. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP v danej právnej veci nemôžu byť bez ďalšieho okolnosti danej veci (reštitučnej
veci podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), naviac v danej právnej veci neboli súdu prvej inštancie tvrdené
a preukázané také okolnosti u strán sporu (majetkové pomery strán sporu), ktoré by odôvodňovali
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné

vo výroku o trovách konania proti žalovanému v 2. rade, keď odvolací súd na rozdiel od súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že v danej právnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu,
nie sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej strane sporu - žalobcovi, ktorý mal v konaní plný
úspech vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, teda existencia výnimočnosti daného prípadu. Odvolací

súd zdôrazňuje, že dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v danej právnej veci nemôžu byť
bez ďalšieho okolnosti danej veci (reštitučnej veci podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), naviac v danej
právnej veci neboli súdu prvej inštancie tvrdené a preukázané také okolnosti u strán sporu (majetkové
pomery strán sporu), ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Teda v danej právnej veci
nemožno vzhliadnuť výnimočnosť prípadu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu. Z

vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danej právnej veci vzhľadom
na druh sporu, okolnosti, ktoré viedli žalobcu k súdnemu uplatneniu nároku s prihliadnutím na postoj
žalovaného v 2. rade v spore, nie je daný dôvod na to, aby nehradil trovy konania protistrany v prípade
neúspechu. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 255 ods.1 CSP priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade. Odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom k výdavkom,

ktoré musel žalobca vynaložiť vo vecnej súvislosti s uplatňovaním jeho nároku, je potrebné prijať záver,
že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi rade podľa ustanovenia § 257 CSP by bolo
neprimerané tvrdé, pretože žalobca nemal inú možnosť ako sa domôcť svojho nároku. S poukazom
na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
trovách konania žalobcu proti žalovanému v 2. rade a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozsudku.

60. O trovách odvolacieho konania strán sporu (žalobcu a žalovaného v 1. rade) odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému v 1. rade, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

61. O trovách odvolacieho konania strán sporu (žalobcu a žalovaného v 2. rade) odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,
priznal proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

62. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).