Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/83/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7718010160
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7718010160.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Osifa, a sudcov JUDr. Martina
MichalanskéhoaJUDr.MargarétyJurkovejŽoldákovej,naverejnomzasadnutíkonanomdňa16.októbra
2019, v trestnej veci proti A.. Y. H. C. R.., pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.1, ods.2
písm.a/Tr.zák.spáchanéhoformouspolupáchateľstvapodľa§20Tr.zák.,oodvolaníobžalovanýchA..Y.
H., U. H. C. A.. Y. Š. proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 9.4.2019 sp.zn. 3T/32/2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. z a m i e t a odvolanie obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 9.4.2019 sp.zn. 3T/32/2018 boli obžalovaní A.. Y. H., U.
H. C. A.. Y. Š. uznaní za vinných z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm.
a/ Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 21.6.2014 v čase okolo 9.45 h v obci B. Š., okr. H., na príjazdovej ceste pred rodinným domom s
popisným číslom XX poškodili osobné motorové vozidlo zn. O. H., ev. č. L. XXXGE, a to tak, že rukami
rozbili predné a zadné okno na vozidle, ulomili na ňom ľavé spätné zrkadlo, prednú tabuľu s evidenčným
číslom, poškodili stierač dverí batožinového priestoru, poškodili lak na ľavom prednom blatníku, ľavých
predných dverách, ľavom zadnom blatníku a na dverách batožinového priestoru, čím takto spôsobili pre
poškodenú spoločnosť C.Ú. J.-L. R., R.. R. K..S.. R. R. J. X, L. škodu vo výške 4.702,- €.

Za to boli obžalovaným A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. podľa § 245 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 3 Tr.
zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák. uložený peňažný trest vo výmere 160,- (stošesťdesiat)
€ u každého z obžalovaných.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd pre prípad úmyselného marenia výkonu peňažného trestu uložil náhradný

trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov každému z obžalovaných.

Podľa§287ods.1Tr.por.súduložilobžalovanýmpovinnosťspoločneanerozdielnenahradiťspôsobenú
škodu poškodenej spoločnosti C. - R. J. C..R.., K. K. F., Š. X, F., A.: XX XXX XXX vo výške 4.702,- €.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodenú spoločnosť C. - R. J. C..R.., K. K. F., Š.K. X, F., IČO: XX XXX

XXX so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci traja obžalovaní, a to A.. Y.K. H., U. H. C. A.. Y. Š.,
ktorí prostredníctvom obhajcu odvolanie aj písomne odôvodnili a navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. zrušil a v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolatelia alternatívne navrhli,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. zrušil a v zmysle §322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol sám tak, že ich spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Michalovce v zmysle § 285 písm. b) Tr. por. oslobodí, pretože skutok nie je trestným činom.

Napadnutým rozsudkom boli súdom prvého stupňa uznaní vinnými zo spáchania prečinu poškodzovania
cudzejvecipodľa§245ods.1,ods.2písm.a)Tr.zák.spáchanéhoformouspolupáchateľstva,ktoréhosa
mali dopustiť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za to bol uložený každému
z nich peňažný trest vo výmere 160,- Eur, pre prípad úmyselného marenia výkonu peňažného trestu bol
každému z nich uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov. Zároveň im bola uložená

povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne spôsobenú škodu poškodenej spoločnosti C. - R. J. C..R..,
K. K. F., Š.Ú. X, F., IČO: XX XXX XXX, vo výške 4702,- Eur.

S rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasia, považujú ho za nesprávne z dôvodu, že sa nestotožňujú
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k stíhanému skutku.

V žiadnom prípade nespochybňujú, že dňa 21.06.2014 došlo v B. Š. k incidentu tak, ako bol popísaný v
obžalobe. Dôvody incidentu z ich pohľadu vyčerpávajúco vysvetlili v rámci svojich výpovedí na hlavnom
pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa.

Nesúhlasia však, že ich konanie naplnilo obligatórne znaky stíhanej skutkovej podstaty a teda, že sa

jedná o trestný čin, zo spáchania ktorého boli uznaní za vinných.

V tomto smere vyslovili názor, že ich konaním rozhodne nedošlo k naplneniu jednak objektívnej stránky,
rovnako tak aj subjektívnej stránky stíhanej skutkovej podstaty.

Súd prvého stupňa podľa ich názoru nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav veci. Preto majú za
to, že súd skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním v rámci jednotlivých hlavných pojednávaní
vnímal primárne v optike poškodeného, o čom svedčia viaceré časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku.

V prvom rade je potrebné poukázať na čudné správanie sa poškodeného - otca maloletého C. v deň,
kedy k incidentu došlo. Nie je pravdou, že poškodený preložil maloletého C. cez plot, termín „preložil“
používa súd nesprávne a dochádza tým k deformácii vernosti popisu celej situácie. Maloletý na uvedenú
situáciu reagoval akútnym plačom, z čoho možno vyvodiť jeho subjektívnu nespokojnosť s konaním
poškodeného - jeho otca.

V konaní poškodeného teda možno badať určitú formu násilného konania, na čo však súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku nijako nereflektoval. Rovnako súd prvého stupňa nereflektoval na fakt,
že poškodený svojím násilným vzatím maloletého z nášho pozemku, mohol tomu v prípade zachytenia
o hroty plotu spôsobiť zranenia, čo mohlo byť následne dôvodom akútneho plaču maloletého. V danej

situácii, vzhľadom na náhlosť a nepredvídateľnosť konania poškodeného, však nebolo z ich strany
možné túto skutočnosť nijako verifikovať.

O tom, že maloletý C. neutrpel v dôsledku konania poškodeného žiadne zranenia tak, ako sa pôvodne
dôvodne domnievali, bolo možné sa relevantne presvedčiť až po ukončení celého incidentu, kedy

poškodený až na viacnásobné výzvy príslušníkov PZ vystúpil z auta, kedy sa mu maloletý vytrhol z rúk
smerom k svojej matke - obžalovanej A.. Y. Š., ktorá ho následne mohla prehliadnuť a presvedčiť sa,
že nie je zranený.

Nie je teda správny záver súdu prvého stupňa, že v čase, kedy došlo k poškodeniu vozidla poškodeného,

tento maloletému nijako neublížil a z jeho konania takýto úmysel ani nevyplýval. Táto skutočnosť v
danom momente nebola zrejmá, ani následne ju z dôvodu správania sa poškodeného, ktorý maloletého
v aute nasilu prikryl dekou, nebolo možné preveriť. Ich obava, že maloletý v dôsledku násilného vzatia
cez plot utrpel zranenia, v dôsledku ktorých začal akútne plakať, bola teda vzhľadom na ich vnímanie
danej situácie dôvodná.

Zároveň aj ďalšie konanie poškodeného nebolo možné považovať za štandardné a vhodné. Poškodený
sa s maloletým C., ktorý už v tom čase plakal, zavrel vo svojom vozidle, maloletého usadil na predné
sedadlo a zakryl ho celého dekou. Ani na túto skutočnosť súd nereflektoval a nepochopiteľne uverilúčelovým tvrdeniam poškodeného, že chcel maloletému ukázať v aute darčeky. Nie je zrejmé, z akého
dôvodu mal poškodený v mesiaci jún, t.j. v období leta a vysokých teplôt, pripravenú na sedadle deku,
do ktorej maloletého zakryl, hoci tento plakal a znemožnil mu riadne dýchať a hýbať sa. Takéto konanie

poškodeného ako rodiča v žiadnom prípade nemožno považovať za prirodzené a vhodné.

Je nepochybné, že vzhľadom na popísanú situáciu, vzniklo v nich podozrenie, že maloletý môže byť v
dôsledku konania poškodeného zranený a potrebuje pomoc, ktorú mu samotný poškodený, vzhľadom
na svoje správanie, s určitosťou v danej chvíli neposkytoval a ani ich neuistil, že je maloletý v poriadku.

Zároveň u nich vzniklo podozrenie z protiprávneho konania poškodeného spočívajúceho v jeho úmysle
odviesť maloletého zo B. V. proti jeho vôli a tiež proti vôli obžalovanej A.. Y. Š. ako jeho matky.

V tomto smere neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa, že nemohli vzniknutú situáciu vnímať ako
pokus zo strany poškodeného o únos maloletého C., a to len z titulu, že poškodený je jeho otcom a
v danom období neexistovala žiadna súdom stanovená úprava výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému. Preto majú za to, že ani jedna zo súdom uvedených skutočností nevylučuje, že sa
poškodený mohol svojím konaním dopustiť naplnenia niektorej zo skutkových podstát upravených v
osobitnej časti Trestného zákona, resp. prinajmenšom mohol v nich vyvolať dojem, že jeho konanie
môže napĺňať znaky niektorého z trestných činov.

Pri všetkých skutkových podstatách, kde je objektom práve osobná sloboda jednotlivca, zákonodarca
predpokladá tzv. všeobecný subjekt, t.j. môže ním byť ktokoľvek, aj rodič maloletého dieťaťa. Vyššie
špecifikovaná úvaha súdu prvého stupňa je teda nesprávna a znovu len predstavuje jednostranné
vyhodnotenie situácie v prospech poškodeného.

O nesprávnom vnímaní skutkového stavu zo strany súdu prvého stupňa svedčí aj popis v odôvodnení
napadnutého rozsudku, kde súd uvádza, že poškodený na základe vzájomnej dohody s matkou -
obžalovanou A.. Y. Š. prišiel do B. V. za účelom realizácie styku s maloletým.

Súd prvého stupňa však opomenul venovať pozornosť skutočnosti, že to bol práve poškodený, ktorý

obsah dohody nerešpektoval a syna proti jeho vôli a proti vôli jeho matky násilím vzal cez plot a zamkol
sa s ním vo svojom aute. Rovnako súd neriešil skutočnosť, že pokiaľ poškodený namietal spôsob
realizácie styku poškodeného so synom, prečo poškodený o tejto skutočnosti neurobil oznámenie na
polícii. Pokiaľ poškodený mal záujem so synom stráviť čas osamote, mal na pozemok vstúpiť riadne
cez na to určenú bránu, a pokiaľ tento spôsob nebol možný, mal požiadať matku maloletého, aby

mu to umožnila. Ani jednu z uvedených skutočností však poškodený neučinil, postupoval svojvoľne,
nepredvídateľne, rozhodne nie v záujme ochrany psychickej a fyzickej integrity maloletého.

Taktiež súd prvého stupňa nevenoval pozornosť skúmaniu dôvodu, prečo vo vzťahu k maloletému C.
v danom období neexistovala právoplatná súdom určená úprava práv a povinností a tiež prečo v tejto

súvislosti prebiehalo v danom období viacero súdnych konaní.

Z uvedeného by súd prvého stupňa jednoznačne zistil, že vzťahy medzi poškodeným a obžalovanou
A.. Y. Š. ako rodičmi maloletého boli v danom období tak intenzívne narušené, že obžalovaná bola
nútená opustiť spoločnú domácnosť s poškodeným, a vo vzťahu k tomu prechovávala ohľadne svojej

osoby a osoby maloletého trvalé a intenzívne obavy. Napriek tomu sa však rozhodla poškodenému
umožniť styk s maloletým, avšak v záujme vlastnej bezpečnosti a ochrany pred šikanóznym správaním
sa poškodeného, tomuto neumožnila vstúpiť na pozemok svojich rodičov - obžalovaných A.. Y. H. C.
U. H..

Pokiaľ by súd prvého stupňa tejto súvislosti venoval náležitú pozornosť a správne ju vyhodnotil, dospel
by k jednoznačnému záveru, že konanie poškodeného voči maloletému bolo neadekvátne a v rozpore
s jeho záujmami a následná reakcia obžalovaných plne korešpondovala ich podozreniu, že maloletému
hrozí bezprostredne ujma na zdraví, resp. že poškodený sa uvedeným konaním dopúšťa vo vzťahu
k maloletému trestnej činnosti, keďže poškodený maloletého násilím vzal cez oplotenie z cudzieho

pozemku.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolatelia vyslovili názor, že bolo celkom jednoznačne
preukázané, že konanie poškodeného a tam vzniknutú situáciu vnímali vo vzťahu k synovi/vnukovi akobezprostredne hroziaci alebo trvajúci útok voči osobe maloletého a ich konanie súviselo iba a výlučne
so snahou pomôcť maloletému a toho zachrániť.

Preto majú za to, že ich konanie bolo na mieste vyhodnotiť ako konanie v domnelej, teda putatívnej
obrane tak, ako to predpokladá § 25 ods. 4 Tr. zák. Korešponduje tomu skutočnosť, že z celkového
posúdenia celého incidentu je zrejmé, že sa oprávnene domnievali, že existuje priamo hroziaci alebo
trvajúci útok poškodeného voči maloletému synovi/vnukovi. Navyše, uvedený omyl o hrozbe útoku
nezavinili, ale jednoznačne poškodený svojím nevyspytateľným a násilným konaním, ktoré vybočovalo

z akéhokoľvek rámca dovtedajších zvyklostí v rámci vzájomných vzťahov a tiež dovtedajšieho správania
sa poškodeného.

Na podporu svojich tvrdení poukázali jednak na svoje výpovede, kde zhodne popísali nevyspytateľné
správanie sa poškodeného. Rovnako poukázali tiež na časť výpovede samotného poškodeného, ktorý
uviedol, že dôvodom konania bola snaha, aby im vydal dieťa, ku ktorému nemali prístup a stratili s ním

kontakt.

V ďalšom obžalovaní poukázali na svedecké výpovede, a to svedkyne L. Š., ktorá počula a videla
maloletéhoC.plakaťabolasvedkomjehosprávania,kedysadožadovalzautapoškodenéhovon,keďže
zjavne s ním nechcel byť, pričom poškodený ho v aute držal proti jeho vôli a z auta s maloletým vystúpil

až na viacnásobné naliehanie príslušníkov polície. Obdobne vypovedali svedkovia E. H. C. Z.Y. F., ktorí
boli svedkami toho, ako maloletý C. plakal a dožadoval sa svojej matky - obžalovanej A.. Y. Š., z čoho
je zrejmé, že konanie poškodeného bolo v rozpore s jeho vôľou. Obdobne vypovedal aj svedok H. G.,
ktorý uviedol, že dieťa plakalo a dožadovalo sa matky. Napokon, aj svedok E. P., ktorého výpoveď z
prípravného konania sa na hlavnom pojednávaní prečítala, keďže medzičasom zomrel, vypovedal, že

počas incidentu dieťa silne plakalo a dožadovalo sa matky.

Z uvedených výpovedí si však súd prvého stupňa vyvodil iba skutočnosť, že vozidlo poškodeného
poškodili, pričom táto skutočnosť je podľa ich názoru až sekundárna, primárne mal súd venovať
pozornosť správaniu sa maloletého počas incidentu a tiež samotného poškodeného.

Je síce pravda, že ich konaním došlo k poškodeniu vozidla poškodeného, avšak nadradeným úmyslom
nášho konania bolo odvrátiť protiprávny útok poškodeného voči synovi/vnukovi, o ktorom sa v danej
chvíli dôvodne domnievali, že mu hrozí nebezpečie, resp. že tento útok trvá. Jedinou snahou z ich
strany bolo vyslobodiť maloletého z auta poškodeného, do ktorého bol vzatý celkom zrejme proti svojej

vôli, čo demonštroval neustálym intenzívnym plačom, žiadny iný záujem nesledovali a vonkoncom
neexistoval úmysel poškodiť vozidlo poškodeného. K poškodeniu vozidla poškodeného došlo výlučne
iba z dôvodu potreby prekonania prekážky - vozidla za účelom pomoci synovi/vnukovi, ktorého chceli
z vozidla vyslobodiť.

V tejto súvislosti bolo úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou nesúladu medzi ich vnímaním
situácie, t.j. ich predstavou a skutočnosťou, no rovnako tak aj otázkou, či a ako mohol tento nesúlad
so zreteľom na ich duševné rozpoloženie vzniknúť. Vzhľadom na napäté vzťahy medzi poškodeným
a obžalovanou A.. Y. Š. v spojení s nepredvídateľným a iracionálnym správaním sa poškodeného, je
nepochybné, že nebolo v ich možnostiach prípadne rozpoznať údajný úmysel poškodeného potešiť

maloletého hračkami tak, ako prezentoval.

Z ich subjektívneho vnímania celej situácie nadobudli presvedčenie, že ich konanie je dôvodné z
hľadiska nutnej obrany pre záchranu maloletého, ktorý plakal v aute zakrytý dekou, kam ho proti jeho
vôli vzal poškodený.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto majú za to, že v ich prípade existovala okolnosť, ktorá vylučovala
protiprávnosť ich konania tak, ako to vysvetlili v konaní pred súdom prvého stupňa, rovnako aj vyššie
v rámci odôvodnenia odvolania.

Vzhľadom na nesprávne presvedčenie z ich strany o útoku smerovanom voči maloletému C. konali
v rámci domnelej, resp. putatívnej obrany. Preto ich konanie malo byť posudzované podľa zásad o
skutkovom omyle v zmysle § 18 ods. 4 Tr. zák. Základným dôsledkom skutkového omylu je to, že mu
nemožno pričítať úmyselné zavinenie vo vzťahu k následku.Na podporu prezentovaného záveru poukázali tiež na ďalší nedostatok rozsudku súdu prvého stupňa,
nakoľko v jeho odôvodnení nie je riešená otázka motívu ich konania. Je zrejmé, že z ich strany

neexistoval žiadny motív, ktorý by ich viedol k úmyselnému poškodeniu majetku poškodeného - jeho
vozidla, táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná. Je teda zrejmé, že neexistoval ani motív ako síce
fakultatívna náležitosť stíhanej skutkovej podstaty, ale dopĺňajúca obligatórne náležitosti, ktoré rovnako
neboli podľa ich názoru dané.

Na podklade vyššie uvedených argumentov preto zastávajú názor, že z ich konania nie je možné
vyvodiť naplnenie subjektívnej stránky stíhaného trestného činu. Úplne absentuje prítomnosť úmyslu
akokoľvek poškodiť majetok - vozidlo poškodeného, rovnako nemožno tvrdiť, že ich konanie nesie
znaky úmyslu nepriameho. Ich konanie smerovalo iba k pomoci, resp. záchrane syna/vnuka z dôvodu
konania poškodeného. Svedčí o tom aj skutočnosť, že to bola práve obžalovaná U. H., ktorá ako
prvá kontaktovala telefonicky políciu so žiadosťou o pomoc z dôvodu podozrenia z únosu dieťaťa.

Toto správanie vonkoncom nekorešponduje so správaním sa páchateľa, ktorý pácha úmyselnú trestnú
činnosť.

Samotná skutočnosť, že popis udalostí obžalovanými nekorešpondoval so závermi znalcov, nijakým
spôsobom neoslabuje vierohodnosť ich tvrdení ako obžalovaných o tom, že konanie poškodeného

vnímali ako hroziaci, resp. trvajúci útok voči zdraviu maloletého C.. Rozpory v tvrdeniach je potrebné
pripísať rozrušeniu v dôsledku celého incidentu a tiež odstupu času, ktorý uplynul medzi incidentom a
vyšetrovaním, resp. prejednaním veci v konaní pred súdom prvého stupňa.

Na podklade odvolania obžalovaných krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr.por. preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil že odvolanie obžalovaných nie je dôvodné.

Odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal v
rozsahu argumentov uvádzaných v odvolaní, ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 371 Tr. por., pokiaľ

sa týka dôvodov pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku. V tomto smere odvolací súd musí
konštatovať, že konanie pred súdom prvého stupňa bolo vykonané zákonným postupom, a to v súlade
s ustanovením § 1 Tr. por. o kontradiktórnom spôsobe konania.

Kontradiktórny spôsob konania znamená, že strany trestného konania pred súdom vykonávajú dôkazy,

ktoré z ich pohľadu buď obžalovaného usvedčujú zo spáchania žalovaného skutku, resp. spochybňujú
dôvodnosť podania obžaloby prokurátorom, a to až do takej miery, že obžalovaný môže byť spod
obžaloby okresného prokurátora oslobodený. Súd pritom ako nestranný a nezávislý orgán je povinný
rozhodnúť spor medzi stranami trestného konania. Súd pritom nesmie napomáhať stranám trestného
konania, lebo v takomto prípade by nebolo možné robiť záver o nestrannosti súdu.

V preskúmavanej trestnej veci obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. takéto porušenie zákonnosti
zo strany súdu prvého stupňa odvolacím súdom zistené nebolo. Súd prvého stupňa na hlavnom
pojednávaní kontradiktórnym spôsobom konania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre
zákonné rozhodnutie vo veci samej.

K argumentom obžalovaných A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. v rozsahu, ako sú prezentované v písomných
dôvodoch odvolania, odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že ide o argumenty, na ktoré už pred
súdom prvého stupňa všetci traja obžalovaní poukazovali a na ktoré súd prvého stupňa jednotlivo, ako
aj v súhrne pri riešení otázky viny, resp. neviny reagoval pri rozhodnutí vo veci samej a svoje právne

úvahy náležitým spôsobom uviedol v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia.

V prvom rade pokiaľ obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š. v dôvodoch svojho odvolania, ako na primárny
argument poukazujú, že konali v domnelej - putatívnej obrane. Odvolací súd vzhľadom na výsledky
vykonaného dokazovania nemá žiadne pochybnosti o tom, že ich konanie v žiadnom prípade nie je

možné subsumovať pod tie ustanovenia Trestného zákona, ako sa toho v odvolaní domáhajú.

Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia veľmi podrobne poukázal, akými úvahami sa riadil,
keď dospel k záveru, že konanie obžalovaných nie je možné považovať za takéto konanie.Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania je možné robiť práve naopak nepochybný záver o vine
obžalovaných v rozsahu, ako skutkový stav ustálil súd prvého stupňa vo výroku napadnutého rozsudku

a tomu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia ich protiprávneho konania. V tomto smere odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na dôvody uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré si v
celom rozsahu aj preto osvojuje.

Na strane trinásť a štrnásť súd prvého stupňa doslova učebnicovým spôsobom rozobral otázku domnelej

- putatívnej obrany. Odvolací súd k tomu považuje za nutné dodať, že v kritickej dobe úprava práv a
povinností rodičov k maloletému C. súdom upravená nebola. Matka maloletého C. sa dohodla s jeho
otcom, t. j. s H.. Š.X. Š. na jeho stretnutí so synom, ktoré sa aj uskutočnilo kritického dňa, ako je to
uvedené v skutkovej vete rozsudku.

V žiadnom prípade nie je možné považovať styk otca dieťaťa so svojim synom za okolnosti, ako sa tento

odohrával, teda cez plot a uzamknutú bránku oplotenia rodinného domu rodičov obžalovanej A.. Y.K. Š.
za štandardný, prirodzený a dôstojný. Práve naopak stretnutie otca H.. Š. Š. so synom C. za okolností,
ako sa skutočne mal vykonať možno považovať za nedôstojný, až ponižujúci, tak pre otca, ako aj jeho
syna. Takýto spôsob vykonania styku rodiča s dieťaťom potvrdila samotná obžalovaná A.. Y. Š., ktorá
sa síce rozhodla otcovi maloletého C. umožniť styk s maloletým, ale tento bol vykonávaný, a to údajne

v záujme vlastnej bezpečnosti a ochrany pred šikanóznym správaním sa poškodeného spôsobom, a
to cez oplotenie rodinného domu, nakoľko tomuto neumožnila vstúpiť na pozemok svojich rodičov -
obžalovaných A.. Y. H. C. U. H..

Pokiaľ otec maloletého C. sa rozhodol, takýto neetický spôsob stretnutia so synom zmeniť a v záujme

nadviazania bližšieho citového vzťahu, ako aj z dôvodu odovzdania mu darčekov, ktoré mal uložené v
osobnom motorovom vozidle, keď preložil syna C. cez ohradu, v žiadnom prípade takéto jeho konanie
nemohlo byť vyhodnotené, ako na svoju obhajobu uvádzajú obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š., ako
pokus o únos.

Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania, odvolací súd musí ale konštatovať, že ak by bol
chcel H.. Š. Š., ako situáciu vykresľujú obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š., uniesť syna C., nič mu
v tom nebránilo, nakoľko so synom bol v uzatvorenom aute, pričom po motorickej stránke auto bolo
plne funkčné, a to aj potom, čo ho násilným spôsobom poškodili obžalovaní. Ak by H.. Š. Š. bol mal v
úmysle syna C. uniesť, vzhľadom na motorickú silu osobného motorového vozidla a navyše ochranný

štít karosérie motorového vozidla, mohol tak urobiť aj za cenu ublíženia na zdraví obžalovaným, ale
takéto skutočnosti vykonaným dokazovaním preukázané ale neboli.

Samotná skutočnosť, že maloletý C. plakal, zodpovedala len a len vyhrotenej situácii, ku ktorej došlo aj v
dôsledku poškodzovania osobného motorového vozidla obžalovanými, v ktorom sedel so svojím otcom.

Odvolací súd považuje ďalej za potrebné poukázať aj na závery znaleckých posudkov, a to z odboru
zdravotníctva, ako aj z odboru cestnej premávky, na ktoré závery poukázal v dôvodoch napadnutého
rozsudku súd prvého stupňa a o správnosti týchto zistení nemá dôvod pochybovať ani odvolací súd.

Záverom svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že ani výpovede svedkov, na

ktoré poukazujú v dôvodoch odvolania obžalovaní A.. Y. H., U. H. C. A.. Y. Š., vzhľadom na celkovú
dôkaznú situáciu ani z pohľadu odvolacieho súdu v nijakom smere neodôvodňovali, aby odvolací súd
bol dospel k inému záveru o vine, než ako vo veci rozhodol súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.