Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415209458
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:4415209458.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu A. T., bývajúceho v E., Z. C. 8, zastúpeného JUDr.
Ľudovítom Földesom, advokátom v Bratislave, Domašská 11, proti žalovanej A.. F. E., advokátke v E.,
M.R. N. 6, zastúpenej JUDr. Ivetou Majlingovou, advokátkou v Komárne, Pohraničná 7, o náhradu škody,
vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 18 C 19/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 19. júla 2017 sp. zn. 6 Co 19/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“)
6. mája 2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3 621,60 Eur

spolu s príslušenstvom špecifikovaným v žalobe. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že 23. júna 2011
splnomocnil žalovanú na zastupovanie v spore vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
15 C 19/2011. Uvedená vec bola ukončená súdnym zmierom, pričom uznesenie o schválení zmieru
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 13. júna 2013. Žalobca o podstate právneho inštitútu súdneho
zmieru nevedel, pretože mu ju žalovaná nevysvetlila, predmetné uznesenie mu nebolo doručené a
žalovanáhoneinformovala,žetotouznesenienadobudloprávoplatnosťavykonateľnosť.Onadobudnutí

právoplatnosti a vykonateľnosti uvedeného uznesenia sa žalobca dozvedel až 19. decembra 2013,
kedy obdržal upovedomenie o začatí exekúcie č. EX 2515/2013, v dôsledku čoho musel splniť nielen
povinnosť vyplývajúcu z uznesenia o schválení súdneho zmieru, ale musel zaplatiť aj trovy exekučného
konania. S poukazom na § 6 ods. 1 písm. a/ Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory
a § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

advokácii“) uviedol, že v dôsledku konania, resp. nekonania žalovanej mu vznikla celková škoda vo
výške 3 621,60 Eur (trovy exekučného konania vo výške 2 800 Eur, odmena zaplatená žalovanej za
právne zastupovanie vo výške 805 Eur a poplatok banky za spracovanie blokácie účtu žalobcu vo výške
16,60 Eur).

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. apríla 2016 č. k. 18 C 19/2015-196 žalobu zamietol a uložil

žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej trovy právneho zastúpenia vo výške 792,17 Eur na účet právneho
zástupcu žalovanej špecifikovaný vo výroku rozhodnutia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu bola podpísaná zmluva o
právnom zastúpení, podľa ktorej mala žalovaná ako advokátka zastupovať žalobcu v spore o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 15 C
19/2011. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca sa 9. mája 2013 zúčastnil pojednávania, v

priebehu ktorého bol schválený súdny zmier, pričom žalobca s uzavretým súdnym zmierom v plnom
rozsahu súhlasil, jeho obsah mu bol riadne oznámený a vysvetlený, čo žalobca potvrdil dvoma podpismina zápisnici z uvedeného pojednávania. Podľa názoru súdu mal žalobca už na tomto pojednávaní
vedomosť o tom, že musí svojej bývalej manželke zaplatiť titulom finančného vyporiadania sumu
32 000 Eur do 30. novembra 2013. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by žalovaná pri

zastupovaní žalobcu v konaní na Okresnom súde Komárno porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o advokácii ani interných predpisov Slovenskej advokátskej komory. Táto skutočnosť vyplýva
aj z rozhodnutia disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn. DS VII.47/14:503/2014
z 12. novembra 2015, ktorým je súd podľa § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný. Súd prvej inštancie mal
na základe vykonaného dokazovania preukazné, že exekučné konanie sa voči žalobcovi začalo z

dôvodu, že si svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho z uznesenia o schválení zmieru riadne nesplnil
a nie kvôli pochybeniu žalovanej ako jeho advokátky. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka skonštatoval, že nebola splnená základná podmienka pre vznik škody
- porušenie právnych povinností zo strany žalovanej voči žalobcovi. Mal za to, že žalovaná účtovala
žalobcovi za úkony spojené s jeho právnym zastupovaním sumy v súlade s § 24 ods. 3 zákona o
advokácii a vyúčtované a zaplatené trovy právneho zastúpenia jej patrili. Po právnej stránke svoje

rozhodnutie odôvodnil § 18 ods. 1, 2, 4, § 24 ods. 1, 3, § 26 ods. 1, § 56 ods. 1, § 57 ods. 1 zákona o
advokácii, § 6 ods. 1 Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory, § 25 písm. b/, § 26 ods.
1 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory a § 420 Občianskeho zákonníka. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 19. júla 2017 sp.
zn. 6 Co 19/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej
stránke, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). V zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. sa v celom rozsahu
stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že v danej veci
bolo rozsiahlym dokazovaním preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
nad akúkoľvek pochybnosť protiprávne konanie žalovanej, t.j. splnenie zákonných predpokladov pre
uplatnenie zodpovednosti za škodu. Žalobca nepreukázal spôsobenie škody žalovanou, existenciu

škody a jej výšku a tiež príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Nakoľko súd
prvej inštancie vykonal vo veci vyčerpávajúce dokazovanie, odvolací súd už nepovažoval za potrebné,
účelné a hospodárne vykonať ďalšie dôkazy. Dôvodil, že v konaní bolo preukázané, že v spore vedenom
naOkresnomsúdeKomárnopodsp.zn.15C19/2011žalovanáakožalobcomsplnomocnenáadvokátka
vykonávala riadne procesné úkony a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní a odmenu za úkony

spojené s jeho zastupovaním na súde si vyúčtovala v súlade so zákonom o advokácii. Porušenie
ustanovení Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory žalovanou nebolo preukázané ani
v rámci disciplinárneho konania vedeného proti žalovanej. Jednoznačne mal preukázané, že žalobcovi
bola odovzdaná zápisnica z pojednávania konaného 9. mája 2013 vo veci sp. zn. 15 C 19/2011, na
ktorom bol medzi stranami sporu uzatvorený súdny zmier. O vedomosti žalobcu o jeho povinnosti vyplatiť

bývalej manželke sumu 32 000 Eur svedčí aj skutočnosť, že sa snažil dotknutú nehnuteľnosť predať ako
jejvýlučnývlastníkazháňalsifinančnéprostriedkynavyplateniebývalejmanželky.Knámietkamžalobcu
ohľadom sumy, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný uznesením o schválení súdneho zmieru titulom
finančného vyporiadania uviedol, že preskúmavanie tejto otázky nebolo predmetom tohto konania a
nemá s ním žiaden súvis. V súlade s názorom súdu prvej inštancie opakovane poznamenal, že žalobca

v konaní vedenom pred Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 15 C 19/2011 nespochybnil hodnotu
nehnuteľností, ktorá mala byť predmetom vyporiadania medzi ním a jeho bývalou manželkou, na jej
ocenenie bol vypracovaný znalecký posudok, o ktorom mal vedomosť a cenu nehnuteľností určenú
znaleckým posudkom nenamietal. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1
C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol,
aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Dovolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.). Namietal, že žalovaná advokátka
ho ako svojho klienta neinformovala o tom, že uznesenie o schválení zmieru vo veci sp. zn. 15 C
19/2011 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Tvrdil, že žalovaná ho uviedla do omylu ohľadomjeho povinnosti zaplatiť bývalej manželke sumu 32 000 Eur titulom finančného vyporiadania v zmysle
predmetného uznesenia, keď tvrdila, že táto vec ešte nie je právoplatne skončená. Uviedol, že odvolací
súd nevykonal v odvolacom konaní ním predložené dôkazy. S poukazom na § 435 C.s.p., Čl. 3

ods. 1 a Čl. 16 ods. 2 C.s.p., § 187 ods. 1, 2 C.s.p. predložil dôkazy aj v dovolacom konaní ako
nové prostriedky procesného útoku a za účelom preukázania prípustnosti a dôvodnosti podaného
dovolania. Argumentoval, že odvolací súd nesprávne právne posúdil jeho nárok na náhradu škody
voči žalovanej, keď použil § 420 Občianskeho zákonníka namiesto § 420a Občianskeho zákonníka.
Dôvodil, že žalovaná mu spôsobila škodu pri prevádzkovaní jej podnikateľskej činnosti advokáta,

t.j. v rámci poskytovania právnych služieb podľa § 2 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. c/ Obchodného
zákonníka a § 1 ods. 2, § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii. Aplikovaním nesprávneho § 420
Občianskeho zákonníka pri riešení právnej otázky zodpovednosti žalovanej za škodu sa odvolací súd
podľa názoru dovolateľa odklonil od ustálenej rozhodovacej prace dovolacieho súdu v obdobných
právnych veciach, kde bola riešená otázka nároku na náhradu škody „spôsobenej pri prevádzkovej
činnosti, prevádzkovaní podnikateľskej činnosti podnikateľskými subjektami.“ V tejto súvislosti poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. apríla 2011 sp.
zn. 5 Cdo 1/2010.

5. Žalovaná navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.), dospel
k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza
nasledovné:

7. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421
C.s.p.

8. V zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.).

11. Dovolateľ podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 písm. a) C.s.p. Namietal, že: „Odvolací súd

pri posudzovaní, vyriešení právnej otázky ohľadne zodpovednosti za spôsobenú škodu žalovanej za
mne spôsobenú škodu pri mojom právnom zastupovaní v právnej veci č. k.: 15C/19/2011 v rámci jej
prevádzkovania, prevádzky výkonu povolania advokáta, podnikateľskej činnosti od vyriešenia, ktorej
právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, použil ustanovenie § 420 Obč. zákonníka, ako
súd aj súd prvej inštancie, ktorý mi na základe použitia tohto ustanovenia § 420 Obč. zákonníka moju

žalobu zamietol, čím pri vyriešení tejto právnej otázky od vyriešenia, ktorej právnej otázky záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci o zodpovednosti žalovanej na náhradu škody mne odvolací
súd vo svojom napadnutom rozhodnutí odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
v obdobných právnych veciach o náhrade škody, spôsobenej pri prevádzke, prevádzkovej činnosti
pri podnikaní podnikateľskými subjektami.“ Tvrdil, že súdy nižších inštancií mali pri posudzovaní

zodpovednosti žalovanej advokátky za škodu správne aplikovať § 420a Občianskeho zákonníka. Z
obsahu dovolania teda vyplýva (§ 124 ods. 1 C.s.p.), že podstatná právna otázka v prejednávanej veci
je, či zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi pri výkone advokácie možno posudzovať
podľa § 420a Občianskeho zákonníka ako škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou.12. Pre právnu otázku, ktorá je relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide

tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov
sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na definíciu
pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 6.
marca 2017 sp. zn. 3 Cdo 6/2017, kde sa uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je

vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto
pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ V zmysle judikátu R 71/2018

do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v

Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

13. V posudzovanej veci žalovaná prevzala právne zastupovanie žalobcu v spore o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 15 C
19/2011, a to na základe udeleného písomného plnomocenstva a Zmluvy o právnej pomoci, obe z 23.

júna 2011. Žalobca sa domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená žalovanou pri poskytovaní
právnych služieb žalobcovi ako jej klientovi, t.j. náhrady škody spôsobenej v súvislosti s výkonom
advokácie.

14. V zmysle § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil

v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho
koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti
podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

15. Vzťah medzi klientom a advokátom je primárne upravený v zákone o advokácii. Citované

ustanovenie zákona o advokácii obsahuje špeciálnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú
advokátom pri výkone advokácie. Táto zodpovednosť advokáta je koncipovaná ako zodpovednosť
objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 678/2015 zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti
s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov: činnosť súvisiaca s

výkonom advokácie; vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom
advokácie a vznikom škody. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že ak medzi klientom
a advokátom existuje platná zmluva o poskytovaní právnych služieb, zodpovednosť advokáta za škodu
vo vzťahu ku klientovi sa vždy posudzuje podľa § 26 zákona o advokácii.

16. Na obdobných právnych záveroch je založené aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. marca 2013
sp. zn. 1 Cdo 105/2012 vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone advokátskej činnosti, v ktorom
dovolací súd uviedol nasledovné: „Podľa zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii (ďalej len „zákon o
advokácii“), ktorý treba v danej veci aplikovať z dôvodu, že k tvrdenému vzniku škody došlo v roku 2003
(t.j. za účinnosti tohto zákona), advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti

s výkonom advokácie (§ 21 ods. 1 zákona o advokácii); zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na
škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 2 zákona o advokácii). Advokát
sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (§ 21 ods. 4 zákona o advokácii). Zákon o advokácii
určuje aj povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z

hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej.
Ustanovenia zákona o advokácii upravujúce práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti
za škodu spôsobenú klientovi (§ 13 až § 21 zákona o advokácii), predstavujú osobitnú právnu normu
(lex specialis) vo vzťahu k tým ustanoveniam Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, ktoréstanovujú práva a povinnosti mandatára resp. príkazníka.“ Napriek tomu, že dovolací súd v danom
prípade vychádzal zo zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, ktorý bol nahradený (súčasným) zákonom
o advokácii, právne závery vyjadrené v citovanom rozhodnutí je možné v plnom rozsahu aplikovať aj

v prejednávanom spore.

17. Zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou v zmysle § 420a Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje na odlišné prípady. Podľa § 420a ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je
spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu,

alebo vecou použitou pri činnosti, b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky
na okolie, c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda
na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti. Prevádzková
činnosť v zmysle citovaného ustanovenia je organizovaná, cieľavedomá činnosť súvisiaca s predmetom
činnosti(zvyčajnepodnikateľskej,obchodnej),ktorúvyvíjafyzickáaleboprávnickáosobavprevádzkarni.
Predmet tejto činnosti je vymedzený v zriaďovacej listine, v oprávnení na podnikateľskú činnosť alebo

v živnostenskom oprávnení. Prevádzkovou činnosťou v zmysle citovaného ustanovenia môže byť aj
taká činnosť fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá nie je vymedzená v jej predmete činnosti, je však
súčasťou jej prevádzky a faktickej činnosti, a to bez ohľadu na to, či je k takejto činnosti potrebné
zvláštne verejnoprávne opravenie alebo nie (k tomu pozri rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. júla 2006
sp. zn. 3 M Cdo 7/2005). Pojem prevádzkovej činnosti je v zákone vymedzený relatívne široko, a preto

sa prevádzkou rozumie aj samotná existencia určitých zariadení, ktoré vyvíjajú v zákone uvedený,
nebezpečný druh pôsobenia na okolie. Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a ods. 1 Občianskeho
zákonníka nie je protiprávny úkon, ale určitá škodná udalosť, ktorá bola príčinou vzniku škody a ktorá
bola vyvolaná prevádzkovou činnosťou, t.j. jej nepriaznivými vplyvmi na okolie. (Fekete, I.: Občiansky
zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 1070 - 1072).

18. V dovolateľom označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 19. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 1/2010
dovolací súd vychádzal z úplne odlišného skutkového a právneho stavu. Išlo o spor vo veci náhrady
škody z ublíženia na zdraví a mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
V tomto prípade odvolací súd považoval za otázku zásadného právneho významu otázku to, „či za

neodvrátiteľnú udalosť nemajúcu pôvod v prevádzke a majúcu za následok liberáciu podľa § 420a
ods. 3 Občianskeho zákonníka možno považovať správanie sa neznámej osoby, ktorá pri kúpaní na
kúpalisku skočí na inú kúpajúcu osobu a spôsobí jej pritom vážnu ujmu na zdraví“. Dovolací súd v tejto
súvislosti skonštatoval, že „Z tohto hľadiska má zásadný právny význam otázka, či konanie neznámej
osoby, ktorá skočila na žalobcu nachádzajúceho sa v bazéne a spôsobila mu škodu na zdraví, má pôvod

v prevádzke žalovaného v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka a pokiaľ áno, či ide o neodvrátiteľnú
udalosť, a teda liberačný dôvod v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka.“ Keďže odvolací súd
túto otázku posúdil nesprávne, najvyšší súd jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa názoru dovolacieho súdu však toto rozhodnutie s prejednávaným sporom po právnej a skutkovej
stránke nijako nesúvisí a odvolací súd sa svojim právnym posúdením veci v žiadnom prípade od tohto

rozhodnutia neodklonil.

19. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne vec právne posúdil, ak vychádzal
zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre uplatnenie zodpovednosti
za škodu, t. j. spôsobenie škody žalovanou, existenciu škody a jej výšku a príčinnú súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a škodou, a to ani v zmysle § 26 ods. 1 zákona o advokácii, ani v zmysle
§ 420 Občianskeho zákonníka. Svojim rozhodnutím sa taktiež nijako neodklonil od právnych záverov
vyjadrených v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu z 25. marca 2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012.

20. Z dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal nevykonanie ním predložených dôkazov odvolacím

súdom v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že takéto
odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nezodpovedá
požiadavkám pre vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 432
ods. 2 C.s.p.

21. Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene smeruje
proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432
ods. 2 C.s.p.).22. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c/ a f/ C.s.p.

23. O náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 C.s.p. v spojení s

§ 255 ods. 1 C.s.p.

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.