Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1VCdo/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708208296
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z
predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej, JUDr. Jána Šikutu, PhD.,
JUDr. Martina Vladika, JUDr. Viery Petríkovej, JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Emila Franciscyho, vo
veci žalobkyne SAT, s.r.o., so sídlom v Martine, Milana Rastislava Štefánika č. 16, proti žalovanej T -
system, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Banskobystrická č. 7403/4, zastúpenej FIAČAN & PARTNERS,

s.r.o. so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Milana Pišúta č. 936/16, za účasti intervenientky na strane
žalovanej AVEC BUILDING, s.r.o. so sídlom v Žiline, Terasy 3471/6, zastúpenej JUDr. Marínou Gallovou,
advokátkou so sídlom v Martine, Jilemnického č. 30, o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 21C/19/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30.
júna 2016 sp. zn. 9Co/209/2016, takto

r o z h o d o l :

Vec v r a c i a na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdMartin(ďalejaj„súdprvejinštancie“alebo„prvoinštančnýsúd“)rozsudkomz8.decembra
2015 č. k. 21C/19/2008-1066 uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v meste N. a zapísané v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie N. na liste vlastníctva č. XXXX
ako pozemok parcela registra „C“ č. XXX/X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere
XXX mX., pozemok parcela registra „C“ č.. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere

XXX m2 a stavba (budova) so súpisným č. XXXX postavená na pozemku parcela č. XXX/
X. (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žalobkyňasadôvodnedomáhaochranysvojhoprávavzmysle§126ods.1Občianskehozákonníka.Mal
za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy v
roku 1993 a všetky následne uzatvorené zmluvy o prevode nehnuteľností až po kúpnu zmluvu z
15. októbra 2008, ktorou ich mala nadobudnúť spoločnosť NOVALIS, s.r.o., boli rozsudkom Okresného

súdu Martin z 26. novembra 2011 č. k. 18Cb/277/2007-858 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline z 30. mája 2013 sp. zn. 13Cob/185/2012 určené za neplatné. Vyslovil názor, že na dražbe
konanej 18. novembra 2012 nenadobudla vlastníctvo nehnuteľností ani intervenientka, lebo záložca
(spoločnosť NOVALIS, s.r.o.) nebol vlastníkom predmetu dražby. Z ustanovení zákona č. 527/2002 Z.z.
o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z.

z.“) nevyplýva, že by dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote stanovenej týmto zákonom nebola podaná
žaloba o určenie jej neplatnosti, viedla k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že
by sa v takom prípade prelamovala zásada, v zmysle ktorej „nikto nemôže previesť na iného viac práv,
než má on sám“ [„Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (ďalej len zásada „nemo
plus iuris“)]. Z tohto dôvodu intervenientka ako nevlastník nemohla previesť vlastníctvo nehnuteľností
kúpnou zmluvou z 11. novembra 2014 na žalovanú. Keďže na strane žalovanej nebola preukázaná

ani dobromyseľnosť (vedela o tom, že nehnuteľnosti sú predmetom súdnych sporov), jej dispozícia s
nehnuteľnosťami je neoprávnená.2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej a intervenientky rozsudkom z
30. júna 2016 sp. zn. 9Co/209/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň

rozhodol, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvoinštančného súdu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“).
Navrhla rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť

prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm. f/ a § 421
ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP““). Namietala,
že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku odvolacieho súdu
pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia. Výhrady mala tiež k právnemu posúdeniu veci odvolacím
súdom v otázke, či neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd posudzovať aj v inom konaní, než v konaní
o žalobe na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.

V súvislosti s tým uviedla, že odvolací súd sa nesprávnym pripustením takejto možnosti odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe vyplývajúcej z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 186/2010, sp. zn. 3 Cdo 272/2007 a Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 448/2010. Za nesprávne právne posúdenie veci považovala aj riešenie otázky týkajúcej
sa použiteľnosti zásady „nemo plus iuris“ v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva v dobrovoľnej dražbe.

Nesúhlasilasnázoromodvolaciehosúdu,žeaniplatnádobrovoľnádražbanemôževiesťknadobudnutiu
vlastníckeho práva od nevlastníka. Napokon namietala, že odvolací súd v danej veci neaplikoval § 93
ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako

neopodstatnený zamietnuť.

5. Senát 6 C, ktorý má podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu vec prejednať a rozhodnúť (ďalej aj len
„senát 6 C“ alebo „vec prejednávajúci senát“ alebo „postupujúci senát“), po zistení, že dovolanie bolo
podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom požadované

náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok
prípustnosti dovolania.

6. Vec prejednávajúci senát dospel k záveru, že v danom prípade nie je dovolanie prípustné podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka za túto vadu označila nepreskúmateľnosť rozsudku
odvolacieho súdu, podľa názoru senátu 6 C ale dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v
spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu uvádza v dostatočnej miere rozhodujúci skutkový stav,

stanoviská strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne
predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Senát 6 C mal
na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudkov týchto súdov vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v
plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku

iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.
Na základe toho dospel k záveru, že dovolateľka nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho
súdu je nepreskúmateľný a dovolanie proti nemu smerujúce prípustné podľa § 420 písm. f/ CSP.

7. Senát 6 C následne pristúpil k skúmaniu, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1
CSP. Vychádzal z toho, že rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a ktorej správnosť (okrem iných otázok) riešenia namietala dovolateľka, bola otázka,
či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., proti
ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť

vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“. Konštatoval,
že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu reprezentovanej uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn 2 MCdo 20/2011, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.61/2014 (ďalej len „rozhodnutie R 61/2014“) a v ktorom bol vyslovený názor, že ani platná dobrovoľná
dražba,protiktorejvlehoteuvedenejv§21zákonač.527/2002Z.z.nebolapodanážalobaoneplatnosť,
nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo

záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.

8. Podľa názoru senátu 6 C sa však odvolací súd od označenej ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť
mal, lebo vymedzenú právnu otázku treba riešiť inak. I keď, vychádzajúc z doslovného znenia § 421
ods. 1 písm. a/ CSP, je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné len ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, toto ustanovenie treba vykladať extenzívne, a to tak,
že zakladá prípustnosť dovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, no podľa názoru dovolacieho senátu, ktorý má vec rozhodnúť, sa odkloniť
mal. Iný názor, podľa ktorého by prípustnosť dovolania v takomto prípade nebola daná a z povahy veci
(vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax) by nebola daná ani podľa § 421 ods. 1 písm. b/ a písm. c/

CSP,byvosvojichdôsledkochznamenal,žedovolacísúdbynemoholpristúpiťkmeritórnemuprieskumu
dovolanímnapadnutéhorozhodnutia,hocibymalzato,ževdovolanínastolenáprávnaotázkajeotázkou
zásadnéhoprávnehovýznamuatrebajuriešiťinak-odklonom oddoterajšejustálenejrozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Takúto interpretáciu je potrebné odmietnuť, pretože by odporovala zmyslu a
účelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a zároveň by znamenala nerešpektovanie

ústavného zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

9. Po konštatovaní, že dovolanie je v danom prípade prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
chcel senát 6 C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia v otázke, či v
dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote

nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka,
a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“.

10. Vzhľadom na to, že senát 6 C pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je
odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014, vznikla mu povinnosť postupovať

v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Vec preto postúpil na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho, pričom v uznesení z 31. októbra 2018 sp. zn. 6 Cdo 60/2017
podrobne odôvodnil svoj názor, odlišný od názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014. Podľa jeho
presvedčenia ak v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa príklepu nebola podaná žaloba
o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby (ďalej len „dražba“), nemôže byť úspešne spochybňované v

tejto dražbe nadobudnuté vlastnícke právo vydražiteľa, a to ani v prípade, ak ten, kto bol na dražbe
považovaný za vlastníka predmetu dražby, nebol jeho skutočným vlastníkom. Pokiaľ v
zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby, jej účinky, medzi ktoré
patrí aj nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, už nemožno spochybniť. V takom prípade už
nemožno neplatnosť dražby posudzovať v žiadnom inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku napr.

v konaní o určenie vlastníctva alebo o vydanie veci. Výnimkou by mohli byť len prípady, v ktorých by
nebolo zrejmé, čo bolo vydražené a kto urobil najvyššie podanie, resp. ak by v skutočnosti nešlo o
dobrovoľnú dražbu, ale o predstierané konanie. Dôvodová správa k novele zákona č. 527/2002 Z. z.
vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že pri dobrovoľnej dražbe nejde
o prevod veci (nejde o zmluvu), ale o osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe

„iných skutočností ustanovených zákonom“ (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú príklep na
dražbe a zaplatenie vydraženej ceny (zložená právna skutočnosť). Nejde teda o ďalší inštitút zmluvnej
povahy. Na posudzovanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydražiteľom preto nemožno aplikovať
zásadu „nemo plus iuris“, ktorá sa spája so zmluvným prevodom tohto práva.

11. Po postúpení veci senátom 6 C si veľký senát občianskoprávneho kolégia v súlade s § 48 ods. 4 CSP
vyžiadal stanoviská ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej
republiky a tiež právnických fakúlt univerzít Slovenskej republiky.

12. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku po rozsiahlej analýze danej

problematiky a zohľadnení s problematikou súvisiacich rozhodnutí niektorých súdov [Slovenskej
republiky, Českej republiky a Európskeho súdu pre ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „ESĽP“)] uzavrel, že možnosti odklonu od zásady „nemo plus iuris“ treba vždy posudzovať v
kontexte základných ľudských práv a tie treba vykladať v súlade s praxou ESĽP, ktorý vo svojejjudikatúre vytrvalo konštatuje, že predmetom ochrany vlastníctva podľa 1. Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je vlastníctvo existujúce, nie nárok na
získanie vlastníctva. Dohovor favorizuje toho, kto v zmysle súkromnoprávnych zákonných predpisov

splnil podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva (a nesplnil podmienky na ich stratu), pred
tým, kto (hoc aj dobromyseľný o tom, že ich splnil) tieto podmienky nesplnil.

13. Generálny prokurátor Slovenskej republiky k nastolenej otázke uviedol, že nevidí dôvod odkloniť sa
odzáverovvyjadrenýchvrozhodnutíR61/2014.Podľajehonázorupredajomvecinadobrovoľnejdražbe

nedochádza k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. Ak navrhovateľ dražby alebo záložca nebol
vlastník vydraženej veci, vydražiteľ vlastnícke právo nenadobudne. Predmetná zásada je vyvoditeľná
z ustanovení Občianskeho zákonníka (napríklad a contrario z § 486 tohto zákonníka) a možno k nej
dospieť aj výkladom inštitútu vydržania, ktorý by pri absencii tejto zásady nemal žiadne opodstatnenie.
Nesprávne je tvrdenie senátu 6 C, že zásada „nemo plus iuris“ sa spája so zmluvným prevodom práva,
tedažesaneaplikujepriprechodepráva.VzáverestanoviskagenerálnyprokurátorSlovenskejrepubliky

zdôraznil, že sa vyjadril výlučne k právnej otázke vymedzenej v uznesení o postúpení veci veľkému
senátu.

14.VzmyslevyjadreniaPrávnickejfakultyUniverzityKomenskéhovBratislavejeneprípustnýextenzívny
výklad § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Právna úprava prípustnosti dovolania obsiahnutá v tomto ustanovení

je jednoznačná a nepochybná, preto ju treba vykladať presne podľa jej slov tak, ako to vyplýva z čl. 3
ods. 2 veta prvá CSP. Predostretý extenzívny výklad nemožno oprieť o čl. 3 ods. 2 druhá veta CSP. Len
z hľadiska de lege ferenda možno uvažovať o tom, či by nebolo vhodné pripustiť dovolanie aj v prípade
uvádzanom senátom 6 C. Bez legislatívnych zmien nie je však extenzívny výklad tohto ustanovenia
možný.

15. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave poukázala na doterajšiu rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach. Zdôraznila, že dovolanie je mimoriadny
opravný prostriedok, na ktorý nie je právny nárok a je len na zákonodarcovi, aké podmienky
jeho prípustnosti stanoví (z povahy veci ale vyplýva, že pôjde o prísnejšie podmienky prípustnosti v

porovnaní s riadnym opravným prostriedkom). Podľa jej názoru by mal veľký senát podané dovolanie
odmietnuť, lebo je neprípustné (§ 447 písm. c/ CSP). V ďalšej časti stanoviska uviedla, že rozhodovacia
prax najvyššieho súdu v otázke aplikácie princípu „nemo plus iuris“ v rámci dobrovoľných dražieb je
ustálená a zodpovedá tomu, že právny poriadok neumožňuje prelomenie tejto zásady pri dobrovoľných
dražbách.

16. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici zdôraznila, že jej stanovisko sa
netýka otázky prípustnosti dovolania. Poukázala na niektoré rozhodnutia ústavných súdov (Slovenskej
republiky a Českej republiky), ktoré sa týkajú ochrany dobromyseľných účastníkov súkromnoprávnych
vzťahov, rešpektovania princípov právneho štátu a tiež testu proporcionality vzájomne si konkurujúcich

dvoch rovnako významných práv. Po analýze s vecou súvisiacej právnej úpravy vyslovila právny názor,
podľaktoréhojevobdobnýchprípadochnamiesteposkytnúťochranudobromyseľnémunadobúdateľovi.

17. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach uviedla, že problematika obsiahnutá
v uznesení o postúpení veci má dva aspekty - hmotnoprávny a procesný. Podľa jej názoru v tomto

dovolacom konaní neprichádza do úvahy zvažovanie hmotnoprávnych aspektov, a to z dôvodov
procesných. V danom prípade dovolanie prípustné nie je, lebo na senátom 6 C predpokladanú
nesprávnosťprávnehonázoruodvolaciehosúdu(nesprávnosťjehoprávnehoposúdeniaveci)nedopadá
žiadna zo situácií (konštrukcií) taxatívne vymedzených v § 421 ods. 1 CSP.

18. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu po oboznámení sa s obsahom spisu,
dôvodmi senátu 6 C uvedenými v rozhodnutí o postúpení veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP a tiež
stanoviskami vyžiadanými v zmysle § 48 ods. 4 CSP dospel k nasledovným záverom:

I.

19. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky),ktorýokreminéhovyžaduje,abyvprípade,keďsúdyrozhodnúvoveciskonečnou
platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdy majúv rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne
posúdenie veci súdom v skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach
materiálneho právneho štátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v

praxi súdov, a to najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“.
Vychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je absolútne
kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom zabezpečenia jednoty
rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania súdmi nižších inštancií. Veľký senát
predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP. Podľa

čl. 2 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít (m. m. III. ÚS 438/2018).

20. Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od
právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na

prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny
názor (§ 48 ods. 1 CSP).

21. Povinnosť senátu najvyššieho súdu v zmysle uvedeného ustanovenia sa týka tak otázok
hmotnoprávnych, ako aj otázok procesnoprávnych.

22. Pokiaľ má veľký senát reálne plniť svoju úlohu zjednocovať rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
v skutkovo a právne porovnateľných veciach, bezpochyby musí byť oprávnený prijímať závery aj k
tomu, či trojčlenný senát zachoval postup predpokladaný v ustanovení § 48 CSP a následne postupovať
jednak podľa výsledku tohto posúdenia, jednak s ohľadom na opodstatnenosť postupujúcim senátom

odôvodňovanej judikatórnej zmeny.

23. Ak veľký senát pri posúdení postupu trojčlenného senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP dospeje k záveru,
že vec mu bola postúpená v súlade s týmto ustanovením, t.j. že trojčlenný senát dospel k právnemu
názoru, ktorý je skutočne odlišný od iným senátom najvyššieho súdu vyjadreného právneho názoru, je

v jeho plnej jurisdikcii vec prejednať a rozhodnúť. Oprávnený je nielen posúdiť „odlišný“ právny názor
vec postupujúceho trojčlenného senátu a prijať k nemu právne závery, ale tiež postúpenú vec prejednať
a rozhodnúť. „Odlišným“ právnym názorom v zmysle § 48 ods. 1 CSP sa rozumie názor, ktorý sa líši
(odkláňa) od právneho názoru založeného už skôr na inej interpretácii alebo aplikácii tej istej právnej
normy (viď rozhodnutie veľkého senátu z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 VCdo 4/2017).

24.Pokiaľaleveľkýsenátpoprijatíprávnychzáverovk„odlišnému“právnemunázoruvecpostupujúceho
trojčlenného senátu zistí, že doterajší priebeh a výsledky konania vedeného pred trojčlenným senátom
najvyššieho súdu mu neumožňujú vec prejednať a rozhodnúť (napríklad preto, lebo rozhodnutie veci
vyžaduje posúdenie aj ďalších otázok, ku ktorým trojčlenný senát dosiaľ neprijal právne závery), vo

svojom rozhodnutí môže vyjadriť len svoje stanovisko k „odlišnému“ právnemu názoru postupujúceho
senát a vec mu vrátiť na prejednanie a rozhodnutie.

25.Obdobneveľkýsenátvrátivectrojčlennémusenátunajvyššiehosúduvprípade,akdospejekzáveru,
že právny názor, ktorý bol dôvodom postupu tohto senátu podľa ustanovenia § 48 ods. 1 CSP, nie

je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.
„Veľký senát sa právnou otázkou predloženou mu trojčlenným senátom najvyššieho súdu bude zaoberať
iba vtedy, ak zistí rozpor názoru trojčlenného senátu, ktorý mu vec postúpil, s názorom vyjadreným v
doterajšej judikatúre najvyššieho súdu (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 199).

II.

26. V danom prípade podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovala z § 420 písm. f/ CSP a tiež § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP.

27. Senát 6 C v bode 11. postupujúceho uznesenia konštatoval, že v konaní pred odvolacím súdom
nedošlo k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a preto pristúpil k skúmaniu prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

29. Postupujúci senát dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/

CSP, lebo toto ustanovenie treba vykladať inak ako doposiaľ (extenzívne).

30.Vspojitostisozáveromoprípustnostidovolaniavzmysle§421ods.1písm.a/CSPpostupujúcisenát
uviedol, že chcel tento prieskum uskutočniť v otázke, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č.
527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti,
možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus

iuris“. Pretože pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí R 61/2014, vznikla mu v zmysle § 48 ods. 1 CSP povinnosť predložiť vec na
rozhodnutie veľkému senátu.

31. I keď z doslovného znenia postupujúceho uznesenia vyplýva, že „odlišný“ názor zaujíma senát 6 C

len vo vzťahu k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí R 61/2014, z obsahového hľadiska (§ 124
ods. 1 CSP) je zrejmé, že názor „odlišný“ od doterajšej rozhodovacej praxe senátov dovolacieho súdu
mieni zaujať aj vo vzťahu k prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Zastáva názor,
že je potrebné zvoliť extenzívny (rozširujúci) výklad, podľa ktorého toto ustanovenie zakladá prípustnosť
dovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

no podľa názoru dovolacieho senátu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, sa odkloniť mal.

32. K predmetnej argumentácii senátu 6 C poukazuje veľký senát občianskoprávneho kolégia na to,
že najvyšší súd - ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy - v stanovisku R 2/2016 priblížil
relevantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov vo

všeobecnosti platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. Napríklad vo veci Abdullaye v
proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti
zostať „nedotknuté“. Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Z týchto
dôvodov právnu úpravu stanovujúcu podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť (t.j.
ustanovenia upravujúce prípustnosť dovolania), nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco
(extenzívne); namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Toto stanovisko je v rozhodovacej praxi senátov
najvyššieho súdu považované za naďalej aktuálne. Ústavný súd Slovenskej republiky považuje závery

vyjadrené v tomto stanovisku za súladné s právnou úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019).

33. Na tom, že pri riešení otázky prípustnosti dovolania je neprípustný extenzívny (rozširujúci) výklad
ustanovení, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, zotrvávajú dovolacie senáty najvyššieho súdu aj za
súčasnej právnej úpravy, účinnej od 1. júla 2016 (1 Cdo 26/2017, 2 Cdo 154/2017, 3 Cdo 42/2017, 5 Cdo

12/2017, 7 Cdo 163/2017, 8 Cdo 115/2018). Zastávajú názor, ktorý zdôrazňuje, že narušenie princípu
právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti, a preto právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých
môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, treba interpretovať skôr
reštriktívne.

34. Senát 6 C v postupujúcom uznesení zaujal v otázke prípustnosti extenzívneho výkladu § 421
ods. 1 CSP (opačný) názor, líšiaci sa od názoru zastávaného v tejto otázke zvyšnými senátmi
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

35. Podľa právneho názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu možno
extenzívny výklad právnych noriem (t.j. rozširujúci výklad, ktorým sa pod normatívne pôsobenie určitého
zákonného ustanovenia výkladom podraďujú aj iné situácie) uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy
ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť.36. V ustanoveniach § 419 až § 423 CSP sú uvedené podmienky, za splnenia ktorých je dovolanie
prípustné. Ustanovenia § 420 a § 421 CSP upravujú prípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420

CSP taxatívne vymenúva rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné z dôvodu
tzv. dôvody zmätočnosti. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP sú (opäť taxatívnym spôsobom) vymenované
rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustnéapretoumožňujeuskutočniťmeritórny
dovolací prieskum.

37. Z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP ale nevyplýva ani len náznak toho, že proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, keď odvolací súd nekonal správne, lebo sa
- podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu - od ustálenej rozhodovacej
praxedovolaciehosúdumalodkloniť.Veľkýsenát občianskoprávnehokolégianajvyššiehosúduzastáva
názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je v tomto smere

jednoznačná, jasná a nevyvoláva možnosť inej interpretácie.

38. V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Ak trojčlenný senát rozširuje dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 421 ods. 1
písm. a/ CSP o ďalší dôvod (ktorý sa má uplatniť vtedy, keď sa odvolací súd síce neodklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak odkloniť sa mal), jeho výklad protirečí nielen jasnému textu
zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom spočíva CSP.

39. Podľa presvedčenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu odmietnutie
extenzívnej interpretácie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP navrhovanej senátom 6 C nemôže v praxi

viesť k nerešpektovaniu ústavného zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Pravidlá
týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať
princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 106/2019). Otázku
posúdeniaprípustnostidovolaniariešizákon.Posúdeniesplneniazákonnýchpredpokladov(podmienok)
prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv strany sporu

(účastníka konania) v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup
príslušného súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva strany
sporu, resp. účastníka konania (m. m. I. ÚS 156/2018, II. ÚS 465/2017).

40. Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojho rozhodovania dospel k záveru, že k

porušeniu princípu vyplývajúceho z čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky („čo nie je zakázané,
je dovolené“) dochádza, ak súd ústavne nekonformným výkladom CSP odoprie procesnému úkonu
strany ako slobodnému prejavu jej vôle tie dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať (II.
ÚS 570/2017). Podľa názoru veľkého senátu ale (na druhej strane) dochádza k porušeniu princípu
vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky („štátne orgány môžu konať iba to, čo majú

dovolené a spôsobom ustanoveným zákonom“) ak dovolací súd ústavne nekonformným výkladom
CSP prizná procesnému úkonu strany tie dôsledky, ktoré zákon s takým prejavom nespájajú.

41. Právny názor senátu 6 C, ktorý vyjadril v uznesení o postúpení veci, v podstate ani nie je založený
na extenzívnej interpretácii ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Zreteľne nejde o rozširujúci výklad

právnejnormy,alevskutočnostiodotváranieprávnehopredpisuonovúprávnunormu,tedaosudcovskú
tvorbu práva. Predmetný názor senátu 6 C však spočíva na neprípustnom, účelu a zmyslu tohto
ustanovenia sa priečiacom doplnení (dotvorení) dôvodov prípustnosti dovolania o ďalší (štvrtý) dôvod
prípustnosti dovolania v tomto ustanovení neuvedený. Pritom medzi základné predpoklady dotvárania
práva sudcom patrí existencia časti právnej úpravy, ktorá ostala po zákonodarnom procese „otvorená“,

takže možno hovoriť o (normatívnej) medzere v práve. Hranicou pre dotváranie práva je ale jasný
text príslušného ustanovenia so zreteľne preukázaným úmyslom zákonodarcu. Podľa právneho názoru
veľkého senátu v prípade § 421 ods. 1 CSP, ktorý v písm. a/, b/ a c/ taxatívne stanovuje, kedy ide
o prípustný predmet dovolania, nejde o medzeru v zákone, ktorá by súdu umožňovala dotvoriť toto
ustanovenie o ďalší, v ňom výslovne neuvedený dôvod prípustnosti dovolania a pod prípady, ktoré

táto právna norma výslovne predpokladá, subsumovať aj (ďalšiu) situáciu, v ktorej sa odvolací súd
riadil právnymi závermi zodpovedajúci ustálenej praxi dovolacieho súdu, avšak podľa presvedčenia
dovolacieho senátu sa mal od týchto záverov odkloniť.42.Podľanázoruveľkéhosenátuzreteľnýmdôkazomtoho,akýbolzámerzákonodarcu pristanovení
predpokladov prípustnosti dovolania, v ktorých dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, je samotný priebeh a najmä výsledok legislatívneho procesu zavŕšeného prijatím

CSP. Zákonodarnému zboru bolo predložený návrh CSP s ustanoveniami upravujúcimi prípustnosť
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v tomto znení: „Dovolanie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v

rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne, d/ ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“. Na základe
pozmeňujúce a doplňujúceho návrhu poslancov bolo z predloženého návrhu vypustené ustanovenie
označené v návrhu CSP ako písmeno „d/“ tohto ustanovenia. Tým zákonodarca zreteľne vyjadril svoj
zámer, aby dovolanie bolo prípustné výlučne z dôvodov uvedených v písmenách a/, b/ a c/, resp.
aby nebolo prípustné z dôvodu obdobného, ako je dôvod, ktorý senát 6 C naformuloval v uznesení o

postúpení veci veľkému senátu.

43. Na podklade vyššie uvedeného veľký senát uzatvára, že extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods.
1 Civilného sporového poriadku je neprípustný.

III.

44. Vec postupujúci senát v uznesení z 31. októbra 2018 sp. zn. 6 Cdo 60/2017 dospel k záveru, podľa
ktorého dovolanie žalovanej nie je v danom prípade prípustné podľa § 420 písm. f/ CSP (viď body 8.
až 11. rozhodnutia senátu 6 C).

45. Ako vyplýva z časti II. tohto uznesenia veľkého senátu, nemá žiadny zákonný podklad názor, podľa
ktorého je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
nielen vtedy, keď a/ sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale
tiež vtedy, b/ keď sa síce neodklonil, ale podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu sa

odkloniť mal. Z tohoto právneho záveru veľkého senátu rezultuje názor (opačný od názoru senátu 6 C),
že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevyplýva.

46. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania nielen z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421
ods. 1 písm. a CSP, ale tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

47. K otázke možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a
c/ CSP už najvyšší súd opakovane uviedol, že uplatnenie všetkých alebo dvoch dôvodov prípustnosti
dovolaniapodľatohtoustanoveniavovzťahuktejistejprávnejotázkenarazsalogickyvylučuje-odvolací
súd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie

stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Rovnako nemôže súbežne obstáť argumentácia, že tá
istá otázka nebola ešte dovolacím súdom vyriešená a (zároveň), že je táto otázka dovolacím súdom
riešená rozdielne (6 Cdo 13/2017, 6 Cdo 21/2017, 6 Cdo 203/2016, 4 Cdo 14/2017, 3
Cdo 224/2017).

48. V danom prípade ale - vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) - nebola dovolateľkou
nastolená len jedna právna otázka, a to tá, od riešenia ktorej v zmysle právnych záverov vyjadrených
v rozhodnutí R 61/2014, sa mienil senát 6 názorovo odchýliť. Dovolateľka nespochybnila len správnosť
názoru, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002

Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva
vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.

49. Žalovaná vo svojom dovolaní nastolila aj ďalšie otázky, a to napríklad či a/ „môže byť žalobca
úspešný v konaní o vydanie nehnuteľností s tým, že žalovaný je riadne zapísaným vlastníkom

týchto nehnuteľností bez toho, aby žalobca bol právoplatným rozhodnutím súdu o určení vlastníckeho
práva uznaný voči žalovanému za vlastníka nehnuteľností“ (strana 6 dovolania), b/ „dobromyseľný
nadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosť z konkurzu bez ohľadu na to, či bola/nebola nehnuteľnosť
zaradená do súpisu majetku konkurznej podstaty oprávnene (najmä v prípade, ak žalobca vočizaradeniu tohto majetku do súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal a ani inak voči tomu
nenamietal) a či vlastníkom nehnuteľnosti bol/nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove
záväzky“ (strana 8 dovolania). K týmto „ďalším“ dovolacím otázkam senát 6 C v postupujúcom uznesení

neprijal žiadne závery a nevysvetlil, či sa nimi zaoberal, k akým záverom a s akým výsledkom pritom
dospel.

IV.

50. Veľký senát v zmysle východísk uvedených v časti I. tohto uznesenia a po prijatí záveru a
neprijateľnosti výkladu § 421 ods. 1 písm. a/ CSP podaného postupujúcim senátom konštatuje, že i keď
existuje zreteľná odlišnosť názoru senátu 6 C na prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP
od názorov iných senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, doterajší priebeh a výsledky
konania vedeného pod sp. zn. 6 Cdo 60/2017 neumožňujú veľkému senátu vec prejednať a rozhodnúť.

51. Pri prijímaní tohto rozhodnutia mal veľký senát na zreteli ústavný príkaz, v zmysle ktorého nikoho
nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti už uviedol, že
nepredloženie veci súdnemu orgánu oprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov
rozchádza alebo ktorá súvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je
príslušný súd povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie

veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (IV. ÚS 270/2012).

52. O porušenie tohto ústavného príkazu ide jednoznačne vtedy, keď trojčlenný senát v prípade splnenia
podmienok v zmysle § 48 ods. 1 CSP vec prejednal a rozhodol bez toho, aby ju postúpil veľkému
senátu najvyššieho súdu. O porušenie toho istého princípu by ale - podľa názoru veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu - išlo rovnako v prípade, v ktorom by veľký senát prijímal
právne závery k otázkam, ktoré pred ním neposudzoval trojčlenný senát a ktoré ani neboli podkladom
pre právne závery trojčlenného senátu (odlišné od skôr prijatých záverov iného senátu), ktoré ho viedli
k postúpeniu veci veľkému senátu.

53. Napokon, veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu už v uznesení zo 7. mája 2018
sp. zn. 1 VCdo 1/2018 konštatoval, že „ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v ňom
zasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 CSP, potom za situácie,
kedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za zákonných sudcov
v zmysle uvedeného základného práva“.

54. Z týchto dôvodov veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vrátil vec na prejednanie
a rozhodnutie senátu 6 C.

55. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48

ods. 3 veta prvá CSP).

56. Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 6 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok