Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. december 2019

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6Ek/1658/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119382802
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2019:6119382802.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35
792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 233 516, proti
povinnému: V. K., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt U. XXXX/XX, XXX XX H. H., o vymoženie 1 244,15
Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 6Ek/1658/2019 zo dňa 29. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1658/2019 zo dňa
29. novembra 2019 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6Ek/1658/2019 zo dňa 29.
novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie

zamietol a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa
03.10.2019 domáhal od povinného vymoženia 843,66 Eur s prísl., na základe exekučného titulu,
Rozhodcovského rozsudku sp. zn. 72/10/18 zo dňa 18.03.2019 (ďalej ako „exekučný titul“ alebo aj
„rozhodcovský rozsudok“), ktorý vydal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských

arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, (ďalej len ako „Stály rozhodcovský
súd“) v konaní pred rozhodcom Mgr. Branislavom Bušom. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť
dňa 17.08.2019 a vykonateľnosť dňa 20.08.2019. Oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
predložil súdu exekučný titul, Rozhodcovskú zmluvu č. 8500090843 zo dňa 14.11.2014 (ďalej tiež ako
„rozhodcovská zmluva“), Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500090843 zo dňa 14.11.2014 (ďalej ako
„zmluva o úvere“) a Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT

Slovakia, s.r.o., platné od septembra 2014. Súd pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie vychádzal z uvedených dokumentov predložených súduv elektronickej podobe. Vzhľadom na
povahu účastníkov zmluvy o úvere, súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský podľa
ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „Občiansky zákonník“),
keďže oprávnený pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a uzavrel predmetnú zmluvu s povinným, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom (povinný je

označený identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t. j. menom, priezviskom,
bydliskom, rodným číslom) a na predmetný právny vzťah tak aplikoval príslušné vnútroštátne i európske
normy slúžiace ochrane spotrebiteľa. Ďalej pripomenul, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom
spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú kumulatívne splnené všetky
podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok

vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či
rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľskéhorozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či
rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu. Ak súd dospeje k záveru, že nie

je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
zamietne. Exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať aj to, či spotrebiteľský rozhodcovský
rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, pričom exekučný súd musí pri tomto
zisťovaní posúdiť nielen to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami
vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a
rozhodnúť. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať stály rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský
rozsudok vydal stály rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd
viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Nedostatok právomoci stáleho rozhodcovského
súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za

následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Za týmto účelom súd
preskúmal oprávneným predloženú zmluvu o revolvingovom úvere a rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej:
„Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami Zmluvy o RÚ alebo Dohody, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o
RÚ alebo Dohody budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom

konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku
týchto stálych rozhodcovských súdov: Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava,
zriadený spoločnosťou Sdružení rozhodců, a. s., IČO: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike,
Brno, Příklop, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B
5825 (www.rsvb.sk ), Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court,

s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel. Sro, vložka č. 52189/B, Victoria rozhodcovský súd v Žiline,
zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina,
IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č.:
53057/L (www.rozhodcovskysud.org ), Rozhodcovský súdny dvor

zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava, IČO:
44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I., oddiel: Sro,
vložka č.: 55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk http://www.rozhodcovskysudnydvor.sk>). Výber
rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane
podávajúcej žalobný návrh.“ Ďalej súd zistil, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá na osobitnej listine

v rovnaký deň ako zmluva o úvere. Skutočnosť, že obidve zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň
podľa súdu preukazuje, že oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie spotrebiteľa
(povinného), ktorý sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným), nachádzal v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby

moholpodstatnýmspôsobomovplyvniťichobsah,respektívepoznaťichzmysel.Uvedenúrozhodcovskú
zmluvu súd považoval za zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným v typizovanej formulárovej
podobe, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To,
že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy.
Povinný jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinnom. Nakoľko bola

rozhodcovská zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej
podstatu povinný ako spotrebiteľ nemohol reálne ovplyvniť, súd nepovažoval rozhodcovskú zmluvu za
individuálne dojednanú. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo
je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Z predložených listín podľa záverov súdu nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto
znení vymienil povinný a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nemožno podľa
súdu ani dospieť k záveru, že by povinný mal možnosť do jej obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek
spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad mal možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského
súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť

spôsob rozhodcovského konania, teda či prebehne ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Zoznam
rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve je určený vopred, bez toho aby povinný
akýmkoľvek spôsobom mohol určiť iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť niektorý z
uvedených rozhodcovských súdov alebo všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie vo veci výlučnena všeobecný súd. Na základe uvedeného súd považoval takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a
nekalú zo strany oprávneného. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania podľa súdu
spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade oprávnený,

pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Veriteľ, teda oprávnený mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ
týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V
súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane

podávajúcej žalobný návrh. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred
pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude
vec predložená. Taktiež súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva
sanestávaindividuálnedohodnutoulentým,žespotrebiteľmávúzkejčasovejlehotehneďpojejpodpise
právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej
zmluvy,keďvposudzovanomprípadebolaspotrebiteľovivkonečnomdôsledkuodopretámožnosťbrániť

svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu
na rozhodcovskom súde. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom v zmysle
záverov preskúmavaného rozhodnutia potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to
aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,

C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom
v rozhodnom období. Záver o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy súd opiera aj o stanovisko Súdneho
dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi

spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je

všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
Ďalej dôvodil, že neplatnosť predloženej rozhodcovskej zmluvy znamená, že rozhodcovský rozsudok
v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (právomoc). To podľa dnes už
ustálenej judikatúry znamená, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom
(judikát R 46/2012), ale ide o nulitný právny akt na základe ktorého nemožno vykonať exekúciu. Ak

neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie
exekúcie, keďže predložený rozhodcovský rozsudok, vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil
svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy je nulitným
právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku.

3. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, v ktorej navrhol, aby súd napadnuté
uznesenie zrušil a vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Voči povinnému si
uplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania vo výške 97,22 EUR.

4. V odôvodnení sťažnosti uviedol, že exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovskej
zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie. Zdôraznil, že rozhodcovská
zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. To vyplýva zo znenia
rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej. Pri odstúpení od rozhodcovskej

zmluvy by bez ohľadu na (ne)súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie zmluvy
o revolvingovom úvere. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie je povinný uzavrieť
a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere je významovo
jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené ustanovenie
prečíta. Povinný teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp. aj jednostranne

dosiahnuť zánik takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie resp. existenciu
(hlavnej) zmluvy o revolvingovom úvere. Vlastným úkonom tak mohol povinný ovplyvniť existenciu
rozhodcovskej zmluvy a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva je
samostatným právnym úkonom a nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere. Povinnému bolapredložená zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva na samostatných listinách. Z
názvu každého z uvedených právnych úkonov vyplýva, že ide o dva samostatné právne úkony. Z
obsahu oboch zmlúv nesporne vyplýva, že sú uzatvárané nezávisle. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto

charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou.
Doplnil, že exekučný súd vychádzal z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, že predloženie predtlačenej
(formulárovej) zmluvy súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere by automaticky malo znamenať, že
nejde o individuálnu dohodu. Pritom v zmysle ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúca
možnosť spotrebiteľa ovplyvniť obsah resp. jej samotné zaradenie do zmluvného vzťahu s dodávateľom

bez vplyvu na to, že (ne)dôjde k uzavretiu hlavného zmluvného vzťahu. Spôsob jej uzavretia tak
zodpovedá kontraktačnému mechanizmu uzatvárania zmlúv podľa Občianskeho zákonníka. Rovnako
zákon č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva
bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať poučenie podľa uvedeného zákona. Oprávnený
ďalej poukazujúc na znenie rozhodcovskej zmluvy argumentoval, že povinného o následkoch podpisu
rozhodcovskej zmluvy dostatočne poučil, a to aj nad rámec zákona. Povinný mal teda dostatočnú

predstavu o tom, čo uzavretie rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky z tohto úkonu vyplývajú.
Konanie povinného tak jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym úkonom, ku ktorému
pripojil svoj podpis, a to s takým obsahom, v akom mu bol predložený. Medzi účastníkmi uzavretá
rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym dojednaním, by podľa oprávneného nespĺňala ani
definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v

znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva,
že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom
alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom
rozhodcovského konania. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len
alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Spotrebiteľ a

dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Cieľom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka je zaručiť spotrebiteľovi - v procesnej pozícií žalobcu - právo vybrať si miesto (konajúci
orgán) pre rozhodovanie o ním podanej žalobe. Exekučný súd nesprávne berie do úvahy pri určení
žalobcu ako hľadisko určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu - nesplácanie úveru (keďže
žalobu podáva v takom prípade druhá strana). Skúmanie dôvodov na jednej či druhej zmluvnej strane

je potrebné hodnotiť objektívne. V tejto súvislosti ďalej doplnil, že neprijateľná podmienka je podľa
zákona neplatná, pričom ide o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu s účinkami ex tunc. Ak sa má potom
prijateľnosť či neprijateľnosť spájať s momentom začatia konania, teda podľa toho, kto je žalobca,
potom nemôže ísť o neplatnosť absolútnu, keďže táto skutočnosť v čase uzavretia rozhodcovskej
zmluvy neexistovala. Základným právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy, či dokonca na

výhodnejšie postavenie z tohto porušovania. Súd tak podľa oprávneného žiadnym spôsobom (či už po
stránke skutkovej alebo právnej) neodôvodňuje, v čom je obsah rozhodcovskej zmluvy nerovnovážny vo
vzťahu k spotrebiteľovi resp. či prípadná nerovnováha zmluvných podmienok spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Skutočnosť, že rozhodcovské
konanie má právo začať dodávateľ (oprávnený) voči spotrebiteľovi, ktorý porušuje zmluvné povinnosti,

nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Je to právo veriteľa, ktoré pripúšťa aj zákon č. 335/2014 ako norma prijatá na ochranu spotrebiteľa
ako aj Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu dodávateľa voči spotrebiteľovi. Podľa oprávneného aj
z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 43Ek/271/2017 zo dňa 26.01. 2018 a rovnako
tiež z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 59Ek/259/2017 zo dňa 31.01. 2018, ktorý

rozhodoval o sťažnostiach oprávneného v skutkovo a právne rovnakých veciach, vyplýva správnosť
záverov oprávneného uvedených v tejto sťažnosti. Vo svojej argumentácii oprávnený poukázal aj na
závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 22. 11. 2012, sp. zn. 3M Cdo 14/2011,
KrajskéhosúduvBratislavevuznesenísp.zn.21CoE/211/2016zodňa28.06.2016,naobsahuznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06. 2017, rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp.zn. 17CoE/919/2015 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoE/372/2013 zo dňa 21.11. 2013.

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,

proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná.

8. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

10. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou
osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti,
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez

nariadeniapojednávania(§202ods.1Exekučnéhoporiadku)dospelkzáveru,žesťažnosťoprávneného
nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň
preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil
aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom

poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie
uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

11. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu v napadnutom rozhodnutí sťažnostný súd dopĺňa, že
rozhodujúcou právnou otázkou, ktorou bolo potrebné sa v konaní zaoberať, bola otázka platnosti

rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným zakladajúca právomoc rozhodcovského
súdu vydať exekučný titul. Súd na úvod pripomína, že ochranu autonómie vôle považuje za elementárnu
podmienku fungovania materiálneho právneho štátu. V intenciách tohto názoru je potom potrebné
uzavrieť, že vo všeobecnosti platí, že strany rozhodcovskej zmluvy sa dobrovoľne a vedome vzdávajú
svojho práva na prejednanie svojej veci nezávislým a nestranným súdom. Rozhodcovské konanie je

druhom civilného procesu. Právomoc rozhodcu prejednať a rozhodnúť spor sa zakladá na zhodnej
vôli sporových strán, prejavenej v rozhodcovskej zmluve. Touto procesnou dohodou strany derogujú
právomoc súdu a zakladajú právomoc rozhodcu. Právny poriadok v súlade so zásadou autonómie vôle
slobodne prejavenú vôľu strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcom rešpektuje,
to však na strane druhej neznamená, že by účelom rozhodcovského konania malo byť vylúčenie či

zníženie úrovne ochrany, ktorá by bola stranám poskytovaná v civilnom súdnom konaní. Ochrana
autonómie vôle nemôže byť absolútna ani tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný
princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne
obmedziť. Vo vzťahu k posudzovaniu otázky platnosti rozhodcovskej zmluvy je potrebné zdôrazniť, že
rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním záväzkového vzťahu zmluvných strán.

Vrozhodcovskomkonanídochádzakurovnaniuvzájomnýchvzťahov,ktorésauskutočňujevprítomnosti
rozhodcu ako zástupcu strán sporu, ktoré na neho delegovali svoju vôľu. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu a rozhodcovský súd nie je orgánom
verejnej moci. Tento záver sa potom odráža v celkovo prísnejšom nahliadaní na rozhodcovské zmluvy
a ich náležitosti.

12. Súd pri posudzovaní daného prípadu vychádzal zo skutočnosti (ktorú nespochybnil ani oprávnený),
že oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere a rovnakého
dňa oprávnený s povinným uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu. Nie je pochýb o tom, že v predmetných
zmluvách na strane jednej vystupoval oprávnený v postavení dodávateľa konajúceho v rámci svojej

obchodnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej povinný v pozícii spotrebiteľa (§ 52
ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Preto je potrebné na problematiku uzavretej rozhodcovskej zmluvy
nahliadať primárne z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa.13. Ochrana spotrebiteľa je v slovenskom právnom poriadku prioritne upravená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

14. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
dotknutýchzmlúv(ďalejlen„Občianskyzákonník“),spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

18. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

20. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

21. Napriek tomu, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka dojednanie rozhodcovskej

doložky/zmluvy nie je súčasťou exemplifikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok uvedených v
spotrebiteľských zmluvách, je potrebné skúmať, či s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemôže
byť za takú považovaná. Súd pripomína, že 21.04.1993 bola publikovaná v Úradnom vestníku L 095
Smernicač.93/13/ESonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlen„Smernica“),ktorá
bola prijatá s cieľom zvýšiť ochranu spotrebiteľa pred neprimeranými podmienkami v spotrebiteľských

zmluvách. Napriek skutočnosti, že táto Smernica nemá priamy účinok, je základným vodítkom
eurokonformného výkladu slovenských právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

22. Podľa § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V zmysle § čl. 3 bod 2 Smernice,
podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou.Skutočnosť,ženiektoréaspektypodmienkyalebojednašpecifickápodmienkaboliindividuálne

dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,

neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.23. Je nutné na úvod zdôrazniť, že samotné dojednanie rozhodcovskej doložky prípadne rozhodcovskej
zmluvy ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy je možné pripustiť, resp. nie je možné takéto dojednanie
považovať (bez ďalšieho) za neprimeranú podmienku v zmysle Smernice. Uzavretie rozhodcovskej

zmluvy je však možné pripustiť iba za predpokladu, že jej obsah bude účastníkom konania garantovať
rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu podnikateľ - spotrebiteľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany,
teda spotrebiteľa. K záveru o prípadnej neplatnosti takejto rozhodcovskej zmluvy je možné dospieť na
základe individuálneho posúdenia formulácie jej obsahu vrátane okolností, za akých k uzavretiu doložky
došlo.Vtejtosúvislostijepotrebnéďalejdoplniť,žeustanoveniaspotrebiteľskýchzmlúvalebozmluvných

podmienok, ktoré sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi)
ich modifikáciu, v sebe skrývajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že spotrebiteľ zmluvu podpísal a s podmienkami
zmluvy súhlasil.

24. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje

rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Súd z predložených dôkazných prostriedkov zistil, že
medzi oprávneným a povinným bola dňa 14. 11. 2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č.
8500090843. Súčasne bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená dňa 14. 11. 2014 pod rovnakým
číslom 8500090843 aj rozhodcovská zmluva. V danom prípade ani sťažnostný súd nemohol prehliadnuť,
že rozhodcovská zmluva bola spísaná na predpísanom tlačive, formulárovým spôsobom, ktorého obsah

nemohol povinný (spotrebiteľ) ovplyvniť a teda bol nútený sa jeho obsahu podriadiť. Obidve zmluvy
podpísal povinný dňa 13. 11. 2014 v Banskej Bystrici a až následne obidve zmluvy podpísal oprávnený
dňa 14. 11.2014 v Bratislave. Z časového hľadiska je teda zrejmé, že rozhodcovská zmluva bola
povinnému ako spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, v čase tzv. „zníženej
bdelosti spotrebiteľa“, keď jeho prvotným zámerom bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť

spôsob riešenia prípadných sporov. Predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o revolvingovom
úvere podpísal povinný ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov, označených
jedným číslom a podpísaných v jeden deň. Preto napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je
uvedená ako samostatná rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej
zmluvy, ktorá má formulárový charakter a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť, preto ju

v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú. Ani
skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a je poskytnutá možnosť na odstúpenie od zmluvy,
nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy a nie je ani dostatočným dôkazom toho, že
by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z listín, ktoré spotrebiteľovi boli na podpis predložené,

keďžefinančnéprostriedkymalibyťpovinnémuposkytnutéažvdeňnadobudnutiaúčinnostizmluvy,teda
až po tom, ako zmluvu podpíše oprávnený (k čomu došlo až po podpise zmlúv povinným). Súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa 14. marca
2016, s ktorého závermi sa stotožňuje, podľa ktorého: „Odvolací súd nevidí v danom prípade dôvod
odkloniť sa už od ustálenej súdnej praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne

vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné
meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol
vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že
je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby
prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť,

že bola vopred dodávateľom naformulovaná, bez možnosti zmeniť jej obsah.“ Aby bolo možné dospieť
k záveru, že si spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu individuálne vyjednal, potom by muselo platiť, že si
individuálne vyjednal predloženie sporu na rozhodnutie rozhodcovskému súdu, konkrétny rozhodcovský
súd, či podmienky arbitráže, čo však oprávnený nepreukázal. Sťažnostný súd preto súhlasí s názorom
súdu vyjadrenom v preskúmavanom rozhodnutí, že rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná.

25.Kobsahurozhodcovskejzmluvyjepotrebnédodať,žejejúčastnícimalinavýber,čisporyzozmluvyo
úvere budú riešiť v konaní pred všeobecným súdom alebo určenými rozhodcovskými súdmi. Súd nemal
z predložených listín za preukázané, že povinný aktívne jednal o spôsobe vyriešenia prípadných sporov
a ani o výbere rozhodcovského súdu, t.j. že by sa podieľal na vzniku zmluvy, a to práve z dôvodu, že

mu bola predložená zjavne formulárová zmluva. Vzhľadom na skutočnosť, že povinnému bolo znenie
rozhodcovskej zmluvy predložené na formulári, jednalo sa o oprávneným vopred nastavené pravidlá
v otázke určenia konkrétnych rozhodcov bez akejkoľvek možnosti povinného podieľať sa na obsahu
takejto rozhodcovskej zmluvy. Voľba súdu sa v posudzovanom prípade pre povinného stala iluzórnou,pretože v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý rozhodcovské konanie proti
spotrebiteľovi iniciuje (porovnaj uznesenie Krajského súd v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa 14.
marca 2016). Rozhodcovská zmluva na viac v danom prípade delegovala právomoc na rozhodcovský

súd, v ktorého územnej jurisdikcii má oprávnený svoje hlavné obchodné sídlo (Bratislava) a súčasne
zaviazala povinného podrobiť sa výhradne jurisdikcii tohto súdu, ďaleko od miesta jeho bydliska (Banská
Bystrica). To mu preukázateľne sťažilo prístup k súdu. Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej zmluvy
o týchto následkoch povinný zo strany oprávneného poučený nebol. Rozhodcovská zmluva preto
z hľadiska svojho obsahu v kontexte s okolnosťami jej dojednania spadá do kategórie podmienok,

ktoré majú za cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu povinného (spotrebiteľa) na prístup k
súdu. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje oprávnenému pripraviť sa na proces a robí mu tento
menej obtiažnym.. Takáto vopred neprerokovaná rozhodcovská zmluva, ktorá delegovala právomoc na
rozhodcovský súd, v obvode ktorého má oprávnený svoje obchodné sídlo, ďaleko od miesta bydliska
povinného, sa preto v zmysle Smernice považuje za nečestnú (porov. spojené prípady C-240/98 až
C-244/98, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.11.2012, sp. zn. 6CoE/256/2012). Všetky

tieto skutočnosti boli prítomné už v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy a založili tak jej absolútnu
neplatnosť. Rozhodcovská zmluva v tejto konkrétnej veci aj podľa sťažnostného súdu napĺňa znaky
neprimeranej podmienky, pretože vyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania a táto nerovnováha
dosahuje zvýšenú disproporčnú intenzitu a vo svojom dôsledku viedla k značnej procesnej nevýhode
na strane povinného.

26. Vo vzťahu k argumentácii oprávneného, že sa súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy
v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s možnosťou povinného odstúpiť od rozhodcovskej
zmluvy, súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodcovská zmluva v štandardnej formulárovej podobe
sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že od nej spotrebiteľ neodstúpi. Inak by to bolo popretie

celej filozofie ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Súdny dvor v prejednávaných spotrebiteľských veciach opakovane konštatoval existenciu rizika, že
spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú podmienku. Uvedený záver je možné vzťahovať aj na
možnosť výberu rozhodcovského konania neinformovaným spotrebiteľom vrátane procesu zvažovania
odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy, pretože rovnako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že

priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku/zmluvu a neodstúpi od nej v rámci
kontraktácie, ak nie je zastúpený advokátom. V reakcii na sťažnostné námietky oprávneného súd
zdôrazňuje, že pokiaľ spotrebiteľ nevie z dôvodu neinformovanosti identifikovať rozhodcovskú zmluvu
akonekalúvosvojichdôsledkoch,nemádôvodanivstanovenejlehoteodtakejtozmluvyodstúpiť.Právo,
ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného spotrebiteľa účinkov nekalej rozhodcovskej doložky len

preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol zastúpený v rámci kontraktácie advokátom, by odporovalo
zásade efektivity únijného práva a vôbec zmyslu ochrany spotrebiteľa.

27. Každý prípad je nutné posudzovať individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a
predovšetkým v kontexte všetkých okolností signalizujúcich, že zo strany poskytovateľa úveru dochádza

síce z formálneho hľadiska k právne bezvadným právnym úkonom, ktoré však vo svojej vzájomnej
súvislosti a s ohľadom na časovú nadväznosť fakticky vedú k sťaženiu či dokonca k upretiu práva
druhého účastníka na riadnu a efektívnu súdnu ochranu. Konanie in fraudem legis predstavuje postup,
keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS

314/07 zo dňa 16. 12. 2008). Súd na zistený skutkový stav aplikoval súvisiace právne predpisy v súlade
s únijným výkladom spotrebiteľského práva v záujme zistenia, či sa v danom prípade oprávnený naoko
právne súladným spôsobom nesnaží obísť zákonné ustanovenia slúžiace ochrane spotrebiteľa ako
slabšej strany záväzkového vzťahu pred nekalými zmluvnými podmienkami. Podľa ustálenej judikatúry
systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s

predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza
Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok

6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva
z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, PannonGSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica
93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným

účastníkom zmluvy (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza
Claro, už citovaný, bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s.
I-9579, bod 31). Vo svetle týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu
posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 32). Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný

na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza
Claro, bod 27). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej

ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o
svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, bod 33, ako aj Mostaza
Claro, bod 28).

28. Súd v súlade s predchádzajúcom výkladom dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nebola povinným osobitne (individuálne) vyjednaná a bola
oprávneným pripravená ako súčasť ďalšej vopred pripravenej zmluvy, ktorej predmetom bola primárne
dohoda strán na poskytnutí úveru a nie dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Zmluvná podmienka núti
povinného (spotrebiteľa) neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch,
ak sa oprávnený bude voči nemu domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom a delegovala

právomoc na rozhodcovský súd, v obvode ktorého má oprávnený svoje obchodné sídlo, ktoré je na
viac ďaleko od miesta bydliska povinného, čím preukázateľne došlo k zhoršeniu jeho procesného
postavenia. Vychádzajúc z rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje
jej koncipovaním riešenie prípadných sporov na rozhodcovskom súde, ktorý sám určí a ktorý sa
nachádza vo veľkej vzdialenosti od bydliska povinného, pričom aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora

je pravidlom, že sporové konanie v spotrebiteľských veciach vyvoláva práve podnikateľ. Vzhľadom
na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu posúdil
vyšší súdny úradník správne ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného (spotrebiteľa),

poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08,C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd v napadnutom uznesení správne vyhodnotil ako
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak
súd dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neplatná. Následkom

zistenej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal
právomoc rozhodovať daný spor. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho
vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z
právnehohľadiskazaneexistujúceanikohonezaväzujúce.Nanulitnýaktsahľadítak,akobyneexistoval.
Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 45 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie
na základe nespôsobilého exekučného titulu, nebolo možné vyhovieť.

29. Napadnuté uznesenie tak súd považuje za vecne správne, keď ani v sťažnostnom konaní neboli zo
strany oprávneného tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo

veci.Zuvedenýchdôvodovsúdsťažnosťoprávnenéhopodľa§250ods.1CSPakonedôvodnúzamietol.

30. Oprávnený si v sťažnostnom konaní uplatnil voči povinnému aj nárok na náhradu trov exekučného
konania.

31. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhompovinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s
podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

33. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne
vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie
exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v
exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

34. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát,
odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie
má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony
právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto
trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia
na vykonanie exekúcie.

35. V ustanovení § 255 CSP sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu
vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť
úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v
súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní neúspešný (súd

jeho sťažnosť zamietol, resp. nevydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie), voči
povinnémumutaknemoholvzniknúťnároknanáhraduúčelnevynaloženýchtrovexekučnéhokonania(§
199d ods. 1 Exekučného poriadku). Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom
konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), nie je ani medzi kým rozhodnúť o nároku
na náhradu trov tohto konania a preto výrok o trovách konania je v danom prípade nadbytočný (k tomu

porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2
CSP).

Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods.
4 Exekučného poriadku).