Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7913219682
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7913219682.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: T. R., nar. XX.X.XXXX, bytom W.
XXX/XX, N. nad A., zastúpený JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, so sídlom Šoltésovej 5, Košice,
proti žalovaným: 1/ Mestský bytový podnik, obecný podnik, so sídlom Letná 183, Čierna nad Tisou,
IČO: 35 529 385 a 2/ Mesto Čierna na Tisou, Námestie Pionierov 1, Čierna nad Tisou, IČO: 00 331
465, zastúpený JUDr. Petrom Pandym, advokátom, so sídlom L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, o
zaplatenie 2.633,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného
súdu Trebišov z 2. decembra 2016, č. k. 13Cpr/3/2013-134

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutej časti vyhovujúceho výroku, v ktorej bola uložená povinnosť žalovanému
v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 2.633,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,75 % ročne od 1.4.2013
do zaplatenia tak, že žalobu voči žalovanému v 2. rade zamieta.

M e n í rozsudok v časti výroku o trovách konania, v ktorej bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu
100 % trov konania proti žalovanému v 2. rade tak, že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade
žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznáva.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.633,- Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 5,75 % ročne od 1.4.2013 do zaplatenia, s tým, že plnením jedného z nich zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému a priznal žalobcovi proti obom žalovaným nárok na plnú
náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie tak v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia
žalobca uplatnil nároky z pracovného pomeru so žalovaným v 1. rade, pričom pasívnu vecnú legitimáciu
i žalovaného v 2. rade vo vzťahu k týmto nárokom, odvodil žalobca od povinnosti žalovaného v 1. rade,
právne s odkazom na ust. § 21 ods. 13 veta druhá zák. č. 523/2004 Z. z. a skutkovo s poukazom na
skutočnosť, že žalovaný v 2. rade je zriaďovateľom príspevkovej organizácie žalovaného v 1. rade, ktorá
hoc formálne zrušená nebola, fakticky žiadnu činnosť nevykonáva a nie je schopná plniť svoje záväzky.
V celkovej sume 2.633,- Eur sa žalobca domáhal zaplatenia mzdy vyúčtovanej mu žalovaným v 1. rade

na výplatu za mesiac december 2010 v sume 441,84 Eur, za mesiac január 2011 v sume 437,84 Eur, za
mesiac február 2011 vo výške 437,84 Eur a za mesiac marec 2011 v sume 156,76 Eur, ďalej príspevku
na stavovanie za obdobie mesiacov december 2010 až marec 2011 v sume spolu 90,58 Eur, tiež aj
náhrady za nevyčerpanú dovolenku, na ktorú vznikol žalobcovi nárok do skončenia pracovného pomeruv sume 220,19 Eur a napokon i náhrady mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru z jeho strany
v sume 847,95 Eur.

3.Prvoinštančnýsúdvnapadnutomrozsudkuskutkovovyšielzozistení,ženazákladePracovnejzmluvy
zo dňa 11.9.1984 vznikol medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným v 1. rade v hmotnoprávnom
postavení zamestnávateľa pracovný pomer, ktorý žalobca okamžite skončil dňa 8.3.2011 z dôvodu
nevyplatenia mzdy. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané tiež
tvrdenie žalobcu o výške mzdy (1.474,28 Eur) a príspevku na stravovanie (90,58 Eur), ktoré mu žalovaný

v1.radenezaplatilzamesiacedecember2010ažmarec2011;napodklademzdyzúčtovanejzamesiace
október až december 2010 prvoinštančný súd ustálil tiež výšku priemerného mesačného zárobku,
dosiahnutého žalobcom v tomto období (423,97 Eur) a na jeho podklade ďalej objektivizoval ako výšku
náhrady pri okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnanca (847,95 Eur), tak i výšku
náhrady, patriacej žalobcovi za nevyčerpanú dovolenku (220,19 Eur). Vo vzťahu k pasívnej vecnej
legitimácii žalovaného v 2. rade súd prvej inštancie vyšiel zo zistení, že žalovaný v 1. rade je ním

zriadenou príspevkovou organizáciou, ktorú i napriek tomu, že je dlhodobo insolventná a nevykonáva
žiadnu činnosť žalovaný v 2. rade nezrušil. Zistenia v tomto smere súd prvej inštancie vyvodil tiež
zo zakladacej listiny žalovaného v 1. rade, podľa ktorej bol založený s právnou formou príspevkovej
organizácie, pričom v takejto forme je žalovaný podľa zistenia prvoinštančného súdu evidovaný tiež
Štatistickým úradom SR.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods.
4, § 116 ods. 1 a 3, § 152 ods. 2 a 3 zák. č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, v znení neskorších
zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah žalobcu a žalovaného v 1. rade ako pracovnoprávny, z ktorého
vyvodil povinnosť žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi mzdu, príspevok na stravovanie, náhradu

mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnancom a s ním súvisiacu náhradu mzdy
za nevyčerpanú dovolenku v žalovanej sume 2.633,- Eur. Za omeškanie so splnením tejto peňažnej
povinnosti zároveň prvoinštančný súd priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien

a doplnkov, počnúc dňom nasledujúcim po márnom uplynutí žalobcom dodatočne určenej lehoty na
plnenie. Právne posúdenie uplatneného nároku súdom prvej inštancie voči žalovanému v 2. rade
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočívalo na extenzívnom výklade ust. § 21 ods. 13 zák. č.
523/2004 Z. z., o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorým podľa záveru súdu prvej inštancie možno vyvodiť, že

rovnaký následok, teda prechod práv a povinností na zriaďovateľa, ako v prípade v tejto norme
výslovne upraveného zániku príspevkovej organizácie, má tiež dlhodobá nefunkčnosť príspevkovej
organizácie udržiavaná porušením zákonnej povinnosti zriaďovateľa takúto príspevkovú organizáciu
zrušiť. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. § 255 ods. 1
C.s.p. plným procesným úspechom žalobcu v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 2. rade zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne a prizná mu proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V odvolaní žalovaný v 2. rade namietal proti
spôsobu právneho posúdenia veci a nesúhlasil v tejto súvislosti predovšetkým so záverom súdu prvej

inštancie, že povinnosť, o splnenie ktorej v spore šlo, spočíva tiež na ňom. Akcentoval, že žalovaný v 1.
radejesamostatnýmsubjektomprávapovinností,dočinnostiktorého,vrátaneoblastipracovnoprávnych
vzťahov, nemá možnosť zasahovať. Nesprávnym podľa odvolateľa bol tiež záver prvoinštančného
súdu o statuse príspevkovej organizácie žalovaného v 1. rade, poukazujúc pritom na argumentáciu už
prezentovanú v priebehu konania. Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal tiež s

právnou otázkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a dôvodil pri tom skutočnosťou,
že k jeho uplatneniu žalobcom došlo až po uplynutí zákonnej prekluzívnej doby, na dôsledky čoho musel
podľa jeho názoru prvoinštančný súd prihliadať z úradnej moci. Žalovaný v 2. rade napokon vytkol
napadnutému rozsudku tiež právnu vadu, ktorej sa podľa odvolacích námietok mal súd prvej inštancie
dopustiť priznaním účinkov doručenia prevzatiu okamžitého skončenia pracovného pomeru svedkyňou

Máriou Fülopovou za situácie, keď v tom čase nebola ani štatutárnym orgánom žalovaného v 1. rade
a nebola na takýto úkon splnomocnená. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému
rozsudku právne vady, podľa úvahy odvolacieho súdu žalovaný v 2. rade uplatnil odvolací dôvod podľa
ust. 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V odvolaní žalovaným v 2. rade formálne označené odvolacie dôvodypodľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) a f) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami
a výhradami, ktoré by poukazovali na neúplnosť dokazovania či nesprávnosť skutkových zistení na
základe vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie

dôvody odvolateľom materiálne a preto ani procesne účinne uplatnené.

6. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu v otázke právneho statusu žalovaného v 1. rade
argumentoval, že žalovaným v 2. rade pôvodne zriadený štátny podnik s názvom Mestský bytový
podnik, štátny podnik, IČO: 00696510, zanikol výmazom z obchodného registra dňa 25.5.1994, pričom k

zriadeniu žalovaného v 1. rade došlo ešte predtým samostatnou zakladacou listinou zo dňa 21.12.1993,
podľa znenia ktorej tento má právnu formu príspevkovej organizácie. Žalobca, oproti názoru odvolateľa,
zastával názor, že pre nadobudnutie účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru postačovalo,
aby sa tento úkon dostal do dispozičnej sféry zamestnávateľa. Poukázal v tejto súvislosti zároveň i na
to, že na základe vykonaného dokazovania nemožno prijať jednoznačný záver, že v čase doručovania
okamžitého skončenia už svedkyňa Mária Fülopová u žalovaného v 1. rade nepracovala. Žalobca

napokon nesúhlasil ani s názorom odvolateľa o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
z dôvodu jeho uplatnenia po uplynutí prekluzívnej doby. Poukázal pritom na skutočnosť, že skutkovým
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo nevyplatenie mzdy za mesiac január 2011,
ktorá bola splatná dňa 8.2.2011 a preto pokiaľ dňa 8.3.2011 doručil zamestnávateľovi okamžité
skončenie pracovného pomeru, urobil tak pred prekludovaním tohto práva. Žalobca vo vyjadrení k

odvolaniu napokon poukázal tiež na to, že v skutkovo identickej veci iného zamestnanca proti obom
žalovaným Okresným súd Trebišov rozsudkom sp. zn. 9Cpr/1/2014 zo dňa 14.10.2014 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoPr/2/2015 zo dňa 30.3.2016 rozhodol rovnako než
v posudzovanom prípade.

7.Nakoľkožalovanýv1.radeprotinapadnutémurozsudkuodvolanienepodal,jevzhľadomnakumuláciu
subjektov na strane žalovaných pre posúdenie rozsahu rezolutívneho účinku odvolania len žalovaného
v 2. rade a jeho prípadného dopadu na právny osud rozhodnutia tiež voči žalovanému v 1. rade z
pohľadu úpravy ust. § 367 C.s.p. rozhodujúcou povaha ich procesného spoločenstva. Platí totiž, že pri
samostatnom procesnom spoločenstve sa konkrétny výrok rozhodnutia týka samostatného práva alebo

povinnosti jednotlivého subjektu a preto odvolanie konkrétnej strany sporu voči „svojmu“ výroku vyvoláva
účinky len vo vzťahu k tomuto výroku a nedotýka sa právoplatnosti ostatných výrokov (por. Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1246). K otázke charakteru spoločenstva medzi
solidárne zaviazanými dlžníkmi Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) zaujal výstižné stanovisko

napríklad tiež v rozhodnutí 4 Cdo 203/2005, v ktorom uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne
samostatnými, a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil pritom, že právny základ záväzku
každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle.
Samotná povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia
či predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a

povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť
ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o
také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na
všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo medzi nimi nepôjde tiež preto,
že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov.

Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa
veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Stotožniac
sa s týmto spôsobom právneho posúdenia povahy procesného spoločenstva solidárne zaviazaných
dlžníkov, odvolací súd uzavrel, že samostatná povaha procesného spoločenstva žalovaných vylučovala
presah rezolutívneho účinku odvolania žalovaného v 2. rade aj na časť rozhodnutia, ktorá sa týkala len

žalovaného v 1. rade. Preto podľa jeho záveru rozsudok súdu prvej inštancie v časti zaväzujúcej na
plnenie a na náhradu trov konania žalovaného v 1. rade nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367
ods. 1 a contrario C.s.p., a tak nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. V ostatnej časti Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného

v 2. rade ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesnýchpodmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2.
rade je opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.9.2018
po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej

stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

9. Svojimi odvolacími námietkami žalovaný v 2. rade nastolil predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.]., medzi
inými tiež i otázky svojej pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k uplatnenému nároku. Vo všeobecnosti

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne

na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne
závery o právach a povinnostiach strán. Pojem vecná legitimácia sa v civilnom konaní používa pre
označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník
na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že má hmotné právo o ktoré v konaní ide (žalobca),

nie je podľa práva jeho nositeľom; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o
kom žalobca tvrdí, že má hmotnoprávnu povinnosť (žalovaný), jej nositeľom podľa práva nie je. Absencia
vecnej legitimácie niektorej zo strán sporu sama o sebe i bez ďalšieho vylučuje dôvodnosť žaloby a preto
činí dokazovanie, hodnotenie dôkazov i právne posudzovanie veci tiež z pohľadu splnenia ostatných
predpokladov nadbytočným. Pokiaľ sa totiž tvrdenie žalobcu o vecnej legitimácii v konaní nedokáže, už

záver o nedostatku vecnej legitimácie postačuje k tomu, aby žaloba o splnenie povinnosti žalovaným
bola zamietnutá (por. uznesenie NS SR z 18. januára 2012, 6 Cdo 214/2011). V takom prípade pre
naplnenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia postačí, aby dávalo odpoveď len na otázky týkajúce
sa posúdenia vecnej legitimácie [por. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR) z 22.
11. 2011, III. ÚS 517/2011-9].

10. Súd prvej inštancie dospel v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade k pozitívnemu
záveru na podklade posúdenia právneho statusu žalovaného v 1. rade ako príspevkovej organizácie,
odôvodňujúceho podľa jeho vysvetlenia aplikovať na posudzovaný prípad zák. č. 523/2004 Z. z., z
ktorého ust. § 21 ods. 13 veta druhá výkladom vyvodil, že na žalovaného v 2. rade prešli povinnosti

príspevkovej organizácie žalovaného v 1. rade preto, že ako v odôvodnení uviedol, orgány žalovaného
v 2. rade niekoľko rokov ignorovali platnú právnu úpravu a i napriek dlhodobej nefunkčnosti žalovaného
v 1. rade nepristúpili k jeho zrušeniu, zrejme v domnení, že formálnym výkladom zákona nebudú musieť
za neho plniť záväzky.

11. Odvolací súd sa so spôsobom posúdenia právneho statusu žalovaného v 1. rade súdom prvej
inštancie i s jeho zdôvodnením bez výhrad stotožňuje a jeho záver, že žalovaný v 1. rade je príspevkovou
organizácioužalovanéhov2.radepovažujezacelkomsprávny.Vpodrobnostiachodvolacísúdodkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie správnosti v ňom prezentovaných úvah
súdu prvej inštancie v tejto súvislosti dodáva: Otázku právneho statusu žalovaného v 1. rade v priebehu

konania pred súdom prvej inštancie nastolil žalovaný v 2. rade, ktorý v rámci svojej obrany v spore
tvrdil, že pôvodne Mestský bytový podnik, štátny podnik, IČO: 00696510, bol transformovaný na obecný
podnik, predstavujúci podľa zák. č. 369/1990 Zb. osobitnú organizačnú formu odlišnú od príspevkovej
organizácie. V takejto právnej forme podľa názoru žalovaného v 2. rade žalovaný v 1. rade zotrval
až dodnes a na tomto základe argumentoval, že na vzájomný vzťah žalovaných sa spravuje zák. č.

111/1990 Zb. o štátnom podniku. Touto myšlienkovou konštrukciou žalovaný v 2. rade celkom zrejme
sledoval vylúčenie aplikovateľnosti ust. § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z., na základe ktorého, podľa
argumentácie žalobcu, došlo k vzniku povinnosti, o ktorú v konaní šlo tiež žalovanému v 2. rade. Z
obsahu spisu vyplýva, že právny názor žalovaného v 2. rade v otázke organizačnej podoby žalovaného
v 1. rade bol vystavaný na skutočnosti, že vo svojom názve nesie slovné spojenie „obecný podnik“ a

na tvrdení, že vznikol transformáciou pôvodného štátneho podniku. Nereflektuje však už fakty, na ktoré
správne poukazoval v priebehu konania žalobca a z ktorých vychádzal tiež i súd prvej inštancie, že
pôvodnýštátnypodnikažalovanýv1.radeistýčasprávneexistovalipoprisebe,čosamoosebevylučuje
transformačnú súvislosť a že podľa zápisu v obchodnom registri prešli práva a povinnosti zaniknutéhoštátneho podniku na žalovaného v 2. rade (nie na žalovaného v 1. rade) čo rovnako právnemu
nástupníctvužalovanéhov1.radenenasvedčuje.Čojevtejtosúvislostiabsolútnerozhodujúceacelkom
správne touto skutočnosťou odôvodnil svoj záver o organizačnej povahe žalovaného v 1. rade tiež

súd prvej inštancie, zo zakladacej listiny žalovaného v 1. rade výslovne a jednoznačne vyplýva, že ju
žalovaný v 2. rade založil ako svoju príspevkovú organizáciu.

12. Pokiaľ preto súd prvej inštancie aplikoval na posudzovaný prípad tiež zák. č. 523/2004 Z. z.,
upravujúci tiež otázky zriaďovania a hospodárenia a zrušovania príspevkových organizácií obcí, potiaľ

jeho právnemu posúdeniu veci niet čo vytknúť. Odvolací súd sa však už nemohol stotožniť so spôsobom,
aký súd prvej inštancie aplikoval jeho ust. § 21 ods. 13 veta druhá.

13. Podľa ust. § 21 ods. 12 písm. a) zák. č. 523/2004 Z. z., zriaďovateľ príspevkovej organizácie je
povinný ju zrušiť k 31. decembru roka, v ktorom zistí, že tržby príspevkovej organizácie nepokrývajú jej
výrobné náklady v súlade s odsekom 2 počas najmenej dvoch po sebe bezprostredne nasledujúcich

rokoch.

14. Podľa ust. § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z., ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej
organizáciedochádzarozdelením,zlúčenímalebosplynutím,zriaďovateľurčívrozhodnutítermín,vecné
a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho

nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová
organizácia alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti
prechádzajú dňom bezprostredne nasledujúcom po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon
neustanoví inak.

15. Citované ust. § 21 ods. 13 veta druhá zák. č. 523/2004 Z. z., výslovne upravuje prechod práv a
povinnosti príspevkovej organizácie, ktorá zanikla zrušením bez právneho nástupcu na zriaďovateľa.
Súd prvej inštancie výkladom tejto normy vyvodil, že k prechodu práv a povinností na zriaďovateľa
dochádza aj vtedy, keď príspevková organizácia síce právne trvá, avšak fakticky svoju činnosť
nevykonáva a je insolventná, pričom jej zriaďovateľ si nesplní zákonnú povinnosť (§ 21 ods. 12

uvedeného zákona) zrušiť ju. Súd prvej inštancie odôvodnil takýto spôsob interpretácie uvedeného
zákonného ustanovenia doktrinálnou požiadavkou aplikovať právnu normu v jej skutočnom zmysle a
účele, a nielen v jej jazykovom vyjadrení.

16. Možno bez výhrad súhlasiť s úvahou súdu prvej inštancie, že text právnej normy nie vždy

zodpovedá jej pravému významu (zmyslu), a preto jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť
zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového
výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým záverom ako správne poznamenal aj súd prvej
inštancie. NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto súvislosti výstižne vyjadril,
že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z

rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom
prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a
účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e
ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale
môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická

súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku
ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné
a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy
naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži
na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade

právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej nejasnosti za
účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v praxi. Podľa názoru
formulovaného ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická, systematická, teleologická,
historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri
hľadaní skutočného významu a pôsobenia právnej normy treba mať na zreteli, že hranicu pre dotváranie
práva predstavuje jasný text príslušného ustanovenia s jasne preukázaným úmyslom historického
zákonodarcu. Z tohto následne, s ohľadom na princíp deľby moci, rezultuje záver, podľa ktorého sudcanemôže vypĺňať vedomú medzeru v zákone (MELZER, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní
argumentace. Praha: C. H. Beck, 2010, 304 s.).

17. Výklad ust. § 21 ods. 13 veta druhá zák. č. 523/2004 Z. z. súdom prvej inštancie týmto požiadavkám
právnej praxe nezodpovedá, podľa názoru odvolacieho súdu minimálne z dvoch hľadísk. Predovšetkým
je potrebné si uvedomiť, že v tomto ustanovení je upravená otázka prechodu práv a povinnosti
rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie na zriaďovateľa v prípade jej zániku. Súd prvej inštancie,
ovplyvnený argumentáciou žalobcu, však v hypotéze tejto normy vzhliadol priestor na úpravu úplne

odlišnej právnej situácie a so zásadne inými dôsledkami, než s akými ráta jej dispozícia. Podľa textu
tejto právnej normy je totiž logickým predpokladom prechodu práv a povinností na zriaďovateľa súčasný
zánik príspevkovej organizácie a jeho dôsledkom je právny stav, kedy záväzok pôvodne príspevkovej
organizácie, ďalej zaťažuje už len zriaďovateľa. Spôsob aplikácie právnej normy súdom prvej inštancie
však predpokladá paralelnú právnu existenciu príspevkovej organizácie a jej zriaďovateľa, za tohto
stavu pripúšťa „prechod“ povinností z príspevkovej organizácie na zriaďovateľa, pričom i napriek tomuto

prechodu povinnosť plniť naďalej ponecháva aj príspevkovej organizácii. V konečnom dôsledku teda súd
prvej inštancie napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa formálne zmieňuje o prechode
povinnosti, východiská a usporiadanie pomerov podľa napadnutého rozsudku tomuto právnemu inštitútu
rozhodne nezodpovedajú a nabádajú skôr k záveru, že súd prvej inštancie právnu povinnosť žalovaného
v 2. rade vo svojej podstate originálne založil. Akiste možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu a i so

zdôvodnením súdu prvej inštancie, že stav, ktorý žalovaný v 2. rade nezrušením žalovaného v 1. rade
udržiava je právne nežiaduci a i morálne odsúdeniahodný. Ani to však podľa názoru odvolacieho súdu
samo o sebe nemôže ospravedlniť výklad, vyvolávajúci silnú pochybnosť o tom, či tým nedochádza k
narušeniu vôle zákonodarcu a už vôbec nie k takej interpretácii, ktorá celkom zrejme vedie k deformácii
tradičných právnych inštitútov a k nelogickému usporiadaniu práv a povinností. Druhý dôvod, pre

ktorý výklad ust. § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z. súdom prvej inštancie nemôže obstáť, spočíva
podľa názoru odvolacieho súdu na absencii konkrétnych výkladových metód (okrem jazykovej do úvahy
prichádzalilogická,systematická,teleologická,historickáakomparatívnametóda),spoužitímktorých by
bolo možné tejto norme prisúdiť význam a pôsobenie zodpovedajúce interpretácii súdu prvej inštancie.
V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje, ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, že

výklad právnej normy nie je výsledkom prostej úvahy, ale jedná sa vždy o metodologický postup, pri
ktorom súd s použitím niektorej z výkladových metód alebo viacerých z nich racionálne vysvetlí text
právneho predpisu. Výklad posudzovanej právnej normy súdom prvej inštancie požiadavku metodického
prístupu rozhodne nespĺňa.

18. Vo všeobecnosti jazykový (gramaticko-sémantický) výklad vychádza predovšetkým z analýzy slov
a ich etymológie (pôvodu), rozmanitých gramatických foriem, sémantiky (náuky o význame slov), lexiky
(slovnej zásoby jazyka) a objasňovania noriem pomocou pravidiel gramatiky, štylistiky, syntaxe (vetnej
skladby) i morfológie (tvaroslovia). Logický výklad objasňuje význam právnych noriem tým, že určuje
ich obsah pomocou logických metód, ktorými sa analyzujú normatívne výrazy a normatívne vety ako aj

vzťahy jednotlivých častí tzv. zdvojenej štruktúry právnych noriem (hypotézy a dispozície). Pri logickom
výklade platného práva i právnych úkonov sa používajú rozmanité logické operácie, pravidlá riešenia
normatívneho sporu či argumenty (napr. pravidlo lex superior derogat legi inferiori, lex posterior derogat
legi priori, pravidlo lex specialis derogat legi generali, argumenty argumentum a contrario, argumentum
per eliminationem, argumentum a fortiori, ktorý sa delí na ďalšie dva podtypy, a to argument a minori

ad maius a argument a maiori ad minus, argumentum per analogiam, argumentum reductione ad
absurdum a argumentum reductione ad impossibile, argumentum a ratione legis a iné). Metóda
systematického výkladu slúži na objasňovanie jazykovej nejasnosti pojmov s pomocou systematiky
daného predpisu alebo iných právnych predpisov všeobecne, keďže i štruktúra právneho predpisu má
svoj vlastný zmysel. Dôvod pre použitie systematiky pri systematickom výklade je možné vzhliadnuť v

princípejednotyprávnehoporiadku,kedykaždúprávnunormuvnímameakosúčasťcelkuapretomožno
konštatovať, že bez kontextu právneho poriadku a právneho predpisu samotného, nie je možné ani
dosiahnuť správny výklad. Okrem tohto princípu bezrozpornosti právneho predpisu a právneho poriadku
je systematický výklad založený aj na ďalších postulátoch (najmä postulát ekonómie zákonodarstva,
úplnosti, vylučujúci medzery v práve, postulát systematického poriadku a iné). Metóda teleologického

výkladu sa zameriava na účel právnej normy, prípadne na účel právneho predpisu, ktorého je súčasťou.
Vo vzťahu k interpretácii právna teória rozlišuje tri účely práva, ktoré môžeme s pomocou interpretácie
zisťovať. Jedná sa o účel vo forme motívu na prijatie danej právnej úpravy, o účel premietnutý v
právnej norme a vyjadrujúci jej zmysel a účel založený na skutočnosti, že právna norma má efektívneviesť k účelným výsledkom. Historický výklad sleduje historický spoločenský kontext prijatia normy s
cieľom poukázať na účel, ktorý zákonodarca normou sledoval, prípadne bol v historickom spoločenskom
kontextepredurčený.Jednýmizprameňovhistorickéhovýkladusúnapríkladdôvodovásprávakzákonu,

autorský komentár či dobová odborná literatúra. Napokon metóda komparatívna je metódou, ktorá
pri výklade zohľadňuje nie len úpravu jedného právneho poriadku, ale i úpravu pochádzajúcu i iných
právnychporiadkov.Právnateóriaobmedzujepoužiteľnosťkomparatívnehovýkladulennaprípady,kedy
je to právnym poriadkom umožnené alebo ako doplnkovú metódu k inej výkladovej metóde.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu použitím žiadnej zo zmienených interpretačných metód nie je možné
z normy systematicky obsiahnutej v zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov,ktorásvojimtextomupravujeprechodprávapovinnostizaniknutej
príspevkovej organizácie na zriaďovateľa, výkladom vyvodiť vznik právnej povinnosti zriaďovateľa plniť
za príspevkovú organizáciu tretej osobe, ak tak sama neurobí, je insolventná, nevykonáva žiadnu
činnosť a zriaďovateľ ju napriek tomuto stavu v rozpore so zákonným príkazom nezruší, rovnako ako

ani zodpovednosť či ručenie zriaďovateľa za záväzky ním zriadenej príspevkovej organizácie alebo
pristúpenie k týmto záväzkom. Preto záver súdu prvej inštancie o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného
v 2. rade, vystavaný výlučne na takejto neprípustnej interpretácii zákona, odvolací súd nepovažuje za
správny. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že na úplne rovnakom spôsobe právneho
posúdenia veci spočíva tiež rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 9Cpr/1/2014 zo dňa 14.10.2014,

na ktorý vo svojej argumentácii odkazoval žalobca a ktorým, či už sa jedná o riešenie obdobnej
právnej situácie alebo jeho zdôvodnenie, sa výdatne inšpiroval tiež súd prvej inštancie v prejednávanej
veci. Nemožno však v tejto súvislosti prehliadnuť, že Krajský súd v Košiciach posudzujúci odvolanie
žalovaného v 2. rade proti tomuto rozhodnutiu sa v potvrdzujúcom rozsudku sp. zn. 3 CoPr/2/2015 zo
dňa 30.3.2016 s otázkou vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade z pohľadu správnosti interpretácie

ust. § 21 ods. 13 veta druhá zák. č. 523/2004 Z. z. nezaoberal, čo celkom nepochybne uberá tomuto
argumentu žalobcu na dôraze.

20. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný v 2. rade nie je vo vzťahu k uplatnenému
nároku pasívne vecne legitimovaným subjektom, a preto je napadnutý rozsudok v časti zaväzujúcej ho

na splnenie peňažnej povinnosti vecne nesprávny. Vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie
v tejto časti nemohlo byť odvolacím súdom potvrdené v zmysle ust. § 387 ods. 1 a contrario C.s.p. a
nakoľko zároveň neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho zrušenie (§ 389 C.s.p), v súlade s ust.
§ 388 C.s.p. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti vyhovujúceho výroku zmenil tak,
že žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol.

21. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku v časti žaloby smerujúcej proti žalovanému v 2. rade,
v súlade s ust. § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací súd tiež o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie vo vzťahu medzi ním a žalobcom.

22. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

23. V konaní pred súdom prvej inštancie mal v konečnom dôsledku žalovaný v 2. rade plný procesný
úspech, a preto mu v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. I napriek tomu odvolací súd žalovanému v
2. rade nárok na náhradu trov konanie nepriznal, majúc za to, že v okolnostiach prípadu možno nájsť
osobitného zreteľa hodné skutočnosti, odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 C.s.p.

24. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

25. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu,
ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o

dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a
priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosťprípadovvýkladumedzinárodnejzmluvy,osobitnépomerystranysporu,činízkypríjem(por.Števček,M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942).

26. Odvolací súd za dôvod hodný osobitného zreteľa posúdil postoj žalovaného v 2. rade, ktorý je
subjektom verejnej správy, u ktorého je objektívne možné vo zvýšenej miere očakávať dodržiavanie
zákona a tiež i istú mieru sociálneho súcitenia k obyvateľom, ktorých v rámci plnenia úloh samosprávy
zastrešuje, k insolventnosti príspevkovej organizácie v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti, zvlášť za

situácie, keď sa jedná o základné mzdové nároky jeho zamestnancov. Za odsúdenia hodné odvolací
súd považuje už len to, že žalovaný v 2. rade, majúci bez akýchkoľvek pochybností vplyv na činnosť
žalovaného v 1. rade pripustil, aby sa jeho zamestnanci bez riadneho skončenia pracovných pomerov
a vyrovnania finančných vzťahov s nimi prakticky zo dňa na deň ocitli bez práce a aby, bez ohľadu na
dôvody, ktoré ho k tomu viedli, neprevzal zodpovednosť za jeho záväzky riadnym formálnym zrušením
tak,akotozákonpredpokladá.Nemožnosanepozastaviťtiežnadpodstatoujehoobranyvspore,vrámci

ktorej nemal zábrany za už zmienených okolností, za ktoré morálne spoluzodpovedá, spochybňovať
právnu povahu žalovaného v 1. rade, ktorú paradoxne sám pri jej založení určil a účelovo tiež i spôsob
doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanému v 1. rade v čase, keď jeho orgány
sám ponechal nefunkčné. Tieto skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu nemožno ponechať bez
povšimnutia ani v procesnom prostredí a v ňom sa v okolnostiach prípadu javí byť spravodlivým

prostriedkom zadosťučinenia žalobcu za už zmienenú krivdu, nepriznať žalovanému v 2. rade nárok
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Z tých istých dôvodov odvolací súd nepriznal
žalovanému v 2. rade ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecnýchnáležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)