Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819010024
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7819010024.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Osifa a sudcov JUDr. Ladislava
Tomčovčíka a JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. novembra
2019, v trestnej veci proti Ľ. B., obžalovaného pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods.1, ods.2
písm.b) Tr.zák., a iné o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava zo dňa 24.5.2019 sp.zn. 3T/8/2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. zamieta odvolanie obžalovaného Ľ. B. a okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.5.2019 sp.zn. 3T/8/2019 bol obžalovaný Ľ. B. uznaný
za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1, ods.2 písm. a) ods. 3 písm. c) Tr. zák. č.
300/2005 Z. z. v znení zákona č. 161/2018 Z.z. na tom skutkovom základe, že

že dňa 09.09.2018 v čase okolo 16.00 h v katastri obce A., okres T.Ž., na verejnom priestranstve pri
rieke B. za záhradami rodinných domov na X. ulici, najprv slovne napadol a kosou sa zahnal na maloletú
Q..X.., nar. XX.XX.XXXX, ktorá sa prechádzala na hrádzi, následne maloletú kosou s drevenou násadou
o dĺžke 1,85 m odtláčal tak, že ju nasmeroval do oblasti jej hrudníka, pričom keď sa maloletá bránila,
chytilasaľavoudlaňouzanaostrenúkovovúčasťkosysdĺžkou70cm,obžalovanýkosouvykonalpohyb,
čím spôsobil maloletej Q..X.. rezné rany na základnom článku 3., 4. a 5. prsta ľavej ruky, poškodenie

povrchového a hlbokého ohýbača 4. prsta ľavej ruky a poškodenie hlbokého ohýbača 5. prsta ľavej ruky,
s dobou liečenia viac ako 6 týždňov, ktorá doposiaľ nebola ukončená.

Za to bol obžalovanému Ľ. B. podľa § 156 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. s prihliadnutím
na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm. j) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v
trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon tohto trestu podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks kosy s

dreveným poriskom o dĺžke 185 cm a dĺžkou kovovej čepele 70 cm.

Podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stal štát.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť uhradiť spôsobenú škodu poškodenej
Q. X., N.. XX.XX.XXXX, bytom A., X. XX, zastúpenej zákonnou zástupkyňou F. X., N.. XX.XX.XXXX,

bytom A., X. XX a splnomocneným zástupcom Q.. T. K., z titulu bolestného (140 bodov po 19,08 €) vo
výške 2.671,20 eur.Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť uhradiť liečebné náklady spojené s
vynaloženou lekárskou starostlivosťou M. D. W., P.. B.., V. XX, XXX XX A., J.: XX XXX XXX, zastúpenej

V.. M. V., na účet vedený M. Š. W. Č.: B., M.: XXXXXXXXXX, K.: XXXX, vo výške 1.979,22 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodenú M. D. W., P..B.., so zvyškom nároku na náhradu spôsobenej
škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej dobe podali odvolanie obžalovaný Ľ. B. a okresný
prokurátor.

Okresný prokurátor v dôvodoch odvolania v prvom rade poukázal na skutok uvedený v obžalobe a na
jeho právne posúdenie obžalobou. Okresný súd na rozdiel od obžaloby vypustil kvalifikáciu konania
obžalovaného ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods.1 písm.a), ods.2 písm.b) Tr.zák., čo považuje za

pochybenie, nakoľko v súlade so zisteným skutkovým stavom veci bolo potrebné konanie obžalovaného
posúdiť aj ako prečin výtržníctva. Z tohto dôvodu okresný prokurátor v ďalšom poukázal na skutkovú
podstatu prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák.

Výtržnosťou sa rozumie aj konanie, ktoré závažným spôsobom narušuje verejný pokoj a poriadok a je

preň typický zjavne neúctivý a nezriadený postoj páchateľa k zásadám občianskeho spolunažívania.
Spravidla ide o násilný alebo slovný prejav, ktorý hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia,
majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu osôb súčasne prítomných. O prečin výtržníctva
teda ide aj v prípade, keď páchateľ závažnejším spôsobom konania naruší verejný poriadok, a to
násilným konaním spočívajúcim vo fyzickom alebo slovnom napadnutí inej osoby. Zároveň musí byť

splnená podmienka, že k takémuto konaniu došlo verejne alebo na mieste, kde má prístup široký okruh
individuálne neurčených ľudí, resp. kde sa zdržiavajú, takže prejav páchateľa môžu vnímať viacerí ľudia.
V konkrétnom čase skutku však nemusia byť na tomto mieste prítomní. Výtržníctvom teda môže byť
konanie páchateľa na mieste verejnosti prístupnom obsiahnuté v § 364 Tr. zák. aj v prípade, ak v čase
skutku na tomto mieste nebola prítomná žiadna iná osoba okrem páchateľa a poškodeného.

Zvýsledkovvykonanéhodokazovanianepochybnevyplýva,žeobžalovanýnapadolmaloletúpoškodenú
na mieste verejnosti prístupnom, pričom konal v príkrom rozpore s verejným poriadkom a so zásadami
pokojného občianskeho spolunažívania. Podľa okresného súdu však, hoci zo zabezpečených listinných
dôkazov vyplýva, že pozemok, na ktorom došlo ku skutku, je vo vlastníctve B. M.T. W. Š.. W.. A. A. a je na

neho umožnený prístup pre pešiu verejnosť, obžalovaný konal v presvedčení, že predmetný pozemok,
na ktorom došlo ku skutku, je jeho, a teda sa nejedná o pozemok, ktorý môže užívať širšia verejnosť,
preto nemôžu byť naplnené zákonné znaky prečinu výtržníctva.

S takýmto záverom súdu nie je možné súhlasiť, lebo z vykonaného dokazovania, konkrétne zo

svedeckých výpovedí F. X. P. P. X. zhodne vyplynulo, že na uvedený pozemok chodievajú bežne aj
iné osoby, teda verejnosť, či už na prechádzky so psami, cyklisti alebo v okolí sa pohybujú aj rybári.
Predmetný pozemok je teda nepochybne verejnosti voľne prístupný a verejnosť sa na ňom aj bežne
zdržiava, pričom táto skutočnosť musela byť známa aj obžalovanému. Ak by v čase skutku boli na tomto
mieste prítomné aj iné osoby, konanie obžalovaného, ktorý sa snažil zabrániť maloletej poškodenej

v prechode s použitím kosy, by celkom určite vnímali ako narušenie verejného poriadku a pokojného
občianskeho spolunažívania, ktorým hodnotám poskytuje ochranu práve ustanovenie § 364 Tr. zák.

V tejto súvislosti okresný prokurátor poukázal aj na výpoveď obžalovaného z prípravného konania,
prečítanú na hlavnom pojednávaní, kde sám uviedol, že hranice záhrady má vyznačené kameňmi, teda

obžalovaný mal vedomosť o tom, kde končí jeho záhrada a začína pozemok verejnosti voľne prístupný, a
to bez ohľadu na to, či túto skutočnosť aj akceptuje, resp. sa bez právneho podkladu stará aj o pozemok
nadväzujúci na jeho záhradu.

Okresný súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uviedol, že vykonané dôkazy jasne

preukazovali, že obžalovaný nebezpečným spôsobom manipuloval s kosou voči poškodenej, kedy
mohol predpokladať, že jej môže spôsobiť ujmu na zdraví. Navyše poznal vek poškodenej, vedel,
že ide o dieťa, lebo bývajú v susedstve od jej narodenia. Pamäťové schopnosti obžalovaného boli
zachované, a preto musel vedieť, v akom veku je maloletá a zároveň týmto činom spôsobil ťažkú ujmu nazdraví, čo nepochybne vyplýva zo znaleckého posudku V.. T. A. W.. Správne mal okresný súd konanie
obžalovaného kvalifikovať ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., teda
ako úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví a nie len ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Tr. zák., ako to vyplýva z napadnutého rozsudku okresného súdu.

Pre takýto záver nepochybne svedčí tá skutočnosť, že obžalovaný mal v rukách nebezpečný nástroj
- veľkú ostrú kosu s poriskom dlhým 185 cm a naostrenou kovovou čepeľou o dĺžke 70 cm, ktorú
použil voči maloletej, ktorá v rukách nemala nič a len sa pokojne prechádzala so psom, nijakým

spôsobom nezasahovala do vlastníckych ani iných práv obžalovaného, čo zvyšuje závažnosť jeho činu.
Obžalovaný navyše nepochybne mal dlhoročné skúsenosti a vedel aká nebezpečná kosa môže byť.
Obžalovaný preto musel z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu byť prinajmenšom uzrozumený s
tým, že použitím takého nebezpečného nástroja proti maloletej poškodenej jej môže spôsobiť zranenia
zodpovedajúce ťažkej ujme na zdraví, napriek tomu tak bezdôvodne konal, oháňal sa kosou pred
poškodenou a snažil sa ju odtláčať. Zavinenie vo forme nepriameho úmyslu bolo u obžalovaného preto

prítomné.

Obžalovaný podľa výpovedí svedkýň mal maloletú poškodenú aj v minulosti viackrát upozorňovať, aby
cez predmetný pozemok po hrádzi nechodila. Nerešpektovanie jeho zákazu maloletou, a teda aj jeho
ako staršieho človeka a autority, sa u neho tak mohlo naakumulovať a vyvrcholiť do útoku na poškodenú.

Takýto záver zodpovedá aj osobnostným črtám obžalovaného vyplývajúcim so znaleckého posudku
W.. D. M., znalkyne z odboru psychológia, odvetvia klinická psychológia dospelých. V zmysle záverov
znalkyne je okrem iného pre obžalovaného typická tvrdohlavosť a lipnutie na svojich zásadách, pričom
dôraz na zásady je pre neho dôkazom zachovania vlastných kompetencií a sebaúcty. V záťažovej
situácii, akým je aj stíhaný skutok, jeho reakcie boli ovládané situačnými emóciami, snaha o ich reguláciu

nemusela byť úspešná, a preto mohol konať aj impulzívne, aby sa naakumulované napätie uvoľnilo.

V nadväznosti na uvedené okresný prokurátor vyslovil názor, že obžalovaný síce svojím konaním zrejme
nechcel priamo spôsobiť poškodenej ujmu na zdraví, zrejme iba chcel dosiahnuť, aby neprechádzala
cez predmetný pozemok, ktorý on obhospodaroval. Vzhľadom na okolnosti prípadu, eskalovanie napätia

u obžalovaného v dôsledku neuposlúchnutia jeho zákazu maloletou poškodenou, použitý nástroj - veľká
ostrá kosa a nebezpečenstvo, ktoré z jeho použitia pre maloletú poškodenú hrozilo, ako aj rozsah, v
akom jej bolo v konečnom dôsledku ublížené na zdraví, muselo viesť u obžalovaného k dostatočnému
uzrozumeniu, že spôsob, akým chcel dosiahnuť svoj cieľ, môže viesť aj k spôsobeniu následku na zdraví
poškodenej v podobe ťažkej ujmy na zdraví. U obžalovaného teda bola prítomná vedomostná aj vôľová

zložka zavinenia ako obligatórneho znaku subjektívnej stránky trestného činu v takom rozsahu, aký
zodpovedá nepriamemu úmyslu v zmysle § 15 písm. b) Tr. zák.

Vzhľadom na napádaný výrok o vine okresný prokurátor navrhol, aby odvolací súd po zrušení
napadnutého rozsudku v celom rozsahu, uznal obžalovaného za vinného zo zločinu ublíženia na zdraví

podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v súbehu s
prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
a) Tr. zák. v súlade s ustanovením § 41 ods. 1 Tr. zák. a uložil obžalovanému úhrnný trest.

Pri rozhodovaní o výmere a druhu trestu preto bude potrebné, aby odvolací súd prihliadol na skutočnosť,

že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, ale tiež na to, že spáchal viac trestných
činov, napriek tomu trestnú sadzbu uvedenú v ustanovení § 155 ods. 2 Tr. zák. s dolnou hranicou
trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov je potrebné považovať za neprimerane prísnu. Možno pritom
predpokladať, že účel trestu splní aj trest bez obmedzenia jeho osobnej slobody. Z vyššie uvedených
dôvodov okresný prokurátor vyslovil názor, že sú u obžalovaného splnené podmienky pre aplikáciu

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., pre mimoriadne zníženie trestu a uloženie trestu odňatia slobody
pod dolnou hranicou trestnej sadzby ustanovenej zákonom s podmienečným odkladom na primeranú
skúšobnú dobu. Súčasne je obžalovanému potrebné uložiť podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. aj trest
prepadnutia veci - kosy, ako už bol tento trest okresným súdom v napadnutom rozsudku uložený a
rozhodnúť aj o náhrade škody.

Obžalovaný Ľ. B. v úvode svojho odvolania v prvom rade vyslovil nesmiernu ľútosť nad tým, čo sa stalo,
ale on poškodenej neublížil na zdraví. Opätovne na svoju obhajobu uviedol, že on len držal kosu pred
sebou, mal ju ako štít, aby znemožnil poškodenej, aby na neho útočila. S kosou neurobil žiaden pohyb,lenjupasívnedržal,čonapokonpotvrdilajznalecV..T.A.W..Poškodenásisamaublížila,keďšermovala
rukami. Na vzniku jej zranení teda nikto iný nenesie vinu, výlučne si ho spôsobila sama, keď chytila
kosu za čepeľ. Z týchto dôvodov považuje svoju trestnú zodpovednosť za jej zranenia za vylúčenú.

V tomto smere poukázal na výpoveď znalca z odboru zdravotníctva, ktorý potvrdil jeho obhajobu, že
kosou nepotiahol tak, ako to maloletá tvrdila. Znalec sa jednoznačne vyjadril, že ak by sa tak bolo stalo,
zranenia poškodenej a vôbec následky, by boli ďaleko závažnejšie.

Podľa jeho názoru pozornosti súdu zrejme ušlo pri hodnotení osoby poškodenej, pravdepodobne aj

znalkyni W.. M. C. W., že poškodená nie je „až“ takej kľudnej, tichej, nekonfliktnej povahy, ako to
prezentovali osoby jej blízke. Samotná poškodená potvrdila, že sa už aj rozhodla odtiaľ odísť, ale sa
vrátila, lebo bola nervózna, vraj ju „naštval“. Práve táto okolnosť preukazuje, že bola to poškodená, ktorá
na neho zaútočila tak, ako to podrobne popísal v rámci svojej obhajoby.

V ďalšom obžalovaný poukázal, že nemal odkiaľ vedieť, že poškodená je chránenou osobou, dieťaťom,

nakoľko túto poznal len z videnia, a preto sa nemôže stotožniť ani s právnou kvalifikáciou skutku v
tom, že sa mal dopustiť konania kladeného mu za vinu na osobe chránenej - dieťati, nakoľko o tom sa
dozvedel až po incidente, teda že poškodená v čase skutku nemala ešte 18 rokov.

Pokiaľ by sa aj hypoteticky pripustilo, že sa mal dopustiť trestného činu kladeného mu za vinu, čo však

pravda nie je, v žiadnom prípade nie je možné sa dopracovať k záveru o tom, že by jeho konanie bolo
smerovalo voči poškodenej ako dieťaťu, čiže osobe chránenej.

Vo vzťahu ku skutkovej okolnosti, že mal vedieť, že poškodená v čase, keď si spôsobila zranenie, mala
menejako18rokov,znovauviedol,žeonnemalžiadnuinformáciuojejveku.Zvykonanéhodokazovania

opak nevyplýva, až na pochybné tvrdenie matky maloletej, že zrejme mal mať túto informáciu. Vyššie
uvádzané argumenty preto vylučujú správnosť aj terajšej právnej kvalifikácie aj z tohto uhla pohľadu,
pretože samotný objektívny vek poškodenej nemôže mechanicky odôvodňovať právnu kvalifikáciu i v
zmysle právnej kvalifikácie, ako ju ustálil okresný súd v napadnutom rozsudku. Napokon ani samotná
poškodená netvrdila vo svojej výpovedi, že by konanie jemu pripisované bolo v príčinnej súvislosti s jej

vekom.

Z napadnutého rozsudku síce vyplýva odlišný názor, než ako on poukazuje na svoju obhajobu, ale tento
niejenijakoopretýožiadendôkaz,pričomsúdabsenciudôkaznéhoprostredianahradilvýlučnevlastnou
úvahou. Práve naopak, poškodená sa nesprávala ako dieťa, ale ako osoba dospelá, keď sa pustila s ním

do hádky, nerešpektovala jeho osobu, ani jeho výzvu, čo by bolo možné reálne očakávať od dieťaťa vo
vzťahu k staršiemu človeku, naopak mala snahu ho napadnúť. V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť,
že by na poškodenú zaútočil v súvislosti s jej vekom a subjektívne ju spájal s možným menším odporom
alebo slabšou odvetou z jej strany. V tejto súvislosti poukázal na obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, a to rozsudok z 3. decembra 2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013, R 117/2014.

V tomto smere sa primerane poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5 To/27/2016, z
ktorého taktiež vyplýva, že útok páchateľa musí smerovať voči chránenej osobe, rovnako i na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/44/18 zo dňa 24.10.2018.

Poukazujúc na vyššie uvedené, doposiaľ vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa bol
dopustil konania, z ktorého bol obžalovaný, a už vôbec nie súvislosť, že by bol spáchal trestný čin v
súvislosti s vekom poškodenej. V tomto smere obžalovaný poukázal na ustanovenie § 139 ods. 2 Tr.
zák., podľa ktorého ustanovenie odseku 1 § 139 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Z vykonaného dokazovania vôbec nevyplýva, že

by bol mal čo i len snahu ublížiť poškodenej preto, že táto je osobou chránenou - dieťaťom. Znova pritom
zdôraznil, že poškodenej nijako neublížil a ani nemal žiaden takýto úmysel.

Aj keď je vecou súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov považuje za dôležité z hľadiska objektívneho
ustálenia skutkového stavu a ktoré z nich vykoná alebo nevykoná, obžalovaný v ďalšom poukázal, že

súd nevykonal dôkaz výsluchom B. B. a jej manžela J.. B. B., hoci takýto dôkaz navrhoval vykonať, a
to práve ohľadom veku poškodenej. Súd týmto postupom mu znemožnil, aby sa mohol náležite brániť a
aby mu bolo umožnené preukázať opodstatnenosť jeho obrany, pričom náležite ani neodôvodnil, prečo
navrhnutých svedkov nevypočul.Taktiež obžalovaný namietol, že súd osobne nevypočul maloletú poškodenú na skutkové okolnosti,
hoci sa toho výslovne domáhal. Navyše ani zákonným spôsobom sa neoboznámil s jej výpoveďou z

prípravného konania, a to nielen prehratím obrazovo - zvukového záznamu z tohto úkonu tak, ako to
navrholprokurátor,aleanilenprečítanímzápisniceojejvýpovedi.Otom,čisúdnaozajprečítalzápisnicu
o výsluchu poškodenej, obžalovaný navrhol sa presvedčiť oboznámením sa s nahrávkou vyhotovenou
z priebehu hlavného pojednávania, pretože podľa jeho názoru ide o vec zásadného významu.

Obžalovaný opätovne poukázal na ním prezentovaný názor, že hoci ide o osobu nie plnoletú, Trestný
poriadokopätovnývýsluchnahlavnompojednávanínevylučujeavyjadreniezákonnéhozástupcutakejto
osoby, nie je jediným rozhodujúcim faktorom, keď ani znalkyňa nevylúčila, resp. neoznačila výsluch
poškodenej za absolútne nevhodný. Podľa jeho názoru bol bezdôvodne obžalovaný zo závažného
skutku, pričom jediným usvedčujúcim priamym dôkazom bola práve výpoveď poškodenej.

Aj keď poškodená v prípravnom konaní bola vypočutá, ale sa tak nestalo kontradiktórnym spôsobom,
nemal možnosť klásť jej otázky, a to ani len prostredníctvom obhajcu. Nespochybňuje práva na ochranu
maloletých osôb, ale táto ochrana musí mať svoje medze a táto zjavne nemôže ísť na úkor objektívneho
zistenia skutkového stavu a spravodlivosti, zvlášť vo veci, kde iné dôkazy, čiže dôkazy, ktoré by nemali
pôvod v poškodenej, absentujú. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby poškodená bola znovu

vypočutá ku skutku aspoň za prítomnosti obhajcu tak, aby jej mohli byť, okrem iného kladené aj otázky.

V ďalšom obžalovaný Ľ.L. B. vyslovil pochybnosť o správnosti vyhodnotenia záverov znaleckého
dokazovania urobeného znalkyňou W.. D. M., pretože z posudku ňou vypracovaného, ale aj z jej
výpovede na hlavnom pojednávaní vyplývajú také skutočnosti, v ktorých napadnutý rozsudok nemá

oporu. Znalkyňa presne a trefne prezentovala názor, že nemám sklony konfabulovať a zavádzať a
nezistila žiadnu takú okolnosť, pre ktorú by moju obranu nebolo možné akceptovať ako hodnovernú.
Je síce pravdou, že už má 76 rokov, ale doposiaľ sa nedopustil ani len priestupku, nieto ešte nejakého
násilného trestného činu so zbraňou na chránenej osobe. To je jednoducho mimo jeho osobnosti.

Navyše poukázal, že znalkyňa W.. D. M. zadané úlohy riešila podstatne komplexnejšie, viacerými
metódami, ako znalkyňa W.. M. C. W., a preto pri správnom a zákonnom hodnotení dôkazov týchto
dvoch znaleckých posudkov, ktoré si navzájom odporujú v tom, že jeden z nás, či už on alebo poškodená
nehovoria pravdu, čo vyplýva zo skutočnosti, že skutkový dej opisujú rozdielnym spôsobom, pričom
ani jedna zo znalkýň nezistila, že by proband zavádzal, preto bolo potrebné aplikovať základnú zásadu

trestného práva platnú už aj v starovekom Ríme: in dubio pro reo.

Z rozhodnutia súdu nepochybne vyplýva, že uveril tvrdeniam poškodenej, čo odporuje aj uvedenej
zásade, nakoľko nepochybne platí, že súd musí vychádzať zo skutkového stavu, ktorý ustáli na základe
dôkazov, ktoré vykoná zákonom predpísaným spôsobom a ich absenciu rozhodne nemôže nahradiť

vlastnou úvahou. Samozrejme, súd dôkazy má vyhodnocovať, dokonca pri rozhodovaní musí použiť aj
vlastné úvahy, ale nahrádzať dôkazy vlastnou úvahou, vypĺňať dôkazné vákuum, rozhodne nesmie. V
prejednávanej veci je možné ustáliť, že v podstate sa jedná o prípad „tvrdenia proti tvrdeniu“, pričom
každé z nich sú podporované aj ďalšími nepriamymi dôkazmi.

Nemôže byť ani len tých najmenších pochýb o tom, že uznať vinu ktoréhokoľvek obžalovaného je
možné len v tom prípade, ak súhrn priamych a nepriamych dôkazov nielen jednoznačne, ale bez
tých najmenších pochýb so stopercentnou istotou preukazuje vinu obžalovaného a tvorí, logickú, ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje
všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale zároveň musí

bezpečne vylúčiť aj akýkoľvek iný možný skutkový dej. V súdenej veci tomu tak zjavne nie je, a pokiaľ
sa súd aj dopracoval k záveru, že viac verí tvrdeniam poškodenej, evidentne nie je možné prijať záver
o tom, že by skupina usvedčujúcich dôkazov vyvracala zároveň aj možnosť tej alternatívy skutkového
deja, o ktorom sa zmienil on.

Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 321 ods.1
písm. a), b), d) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods.3 Tr. por. sám rozhodol vo veci
vyhlásením oslobodzujúceho rozsudku.Na podklade odvolania okresného prokurátora a obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného

Ľ. B. a okresného prokurátora a nie je dôvodné.

Preskúmaním napadnutého rozsudku v rozsahu podaných odvolaní odvolací súd v prvom rade musí
uviesť, že okresný súd vo veci rozhodol na podklade výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré bolo
vykonané kontradiktórnym spôsobom konania v súlade s ustanovením § 1 Tr. por., pričom skutkový stav

veci bol zistený v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, o ktorom nemá žiadne dôvodné pochybnosti
ani odvolací súd.

K odvolacím argumentom okresného prokurátora odvolací súd už okrem uvedeného v dôvodoch
napadnutého rozsudku považuje za nutné uviesť, že aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
so zmenou právnej kvalifikácie tak, ako po úprave skutku konanie obžalovaného právne kvalifikoval

okresný súd. Pokiaľ by obžalovaný žalovaným konaním sa mal dopustiť úmyselného zločinu ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom
na § 138 písm. a) Tr. zák., obžalovaný by musel s nástrojom útoku - kosou aktívne útočiť proti telu
poškodenej. Z výsledkov vykonaného dokazovania ale bolo nepochybne preukázané, že k zraneniu

poškodenej nedošlo takýmto mechanizmom útoku. K zraneniu poškodenej došlo pri jej odtláčaní kosou,
ktorú obžalovaný Ľ. B. nasmeroval do oblasti jej hrudníka, pričom bola to práve poškodená, ktorá dlaňou
ľavej ruky chytila naostrenú kovovú časť kosy.

Okresný súd, okrem už vyššie uvedeného, v dôvodoch napadnutého rozsudku správne poukázal, nie

len na zistenia z vyšetrovacieho pokusu, ale predovšetkým na závery znalca z odboru zdravotníctva V..
T. A. W., ktorý sa vyjadril k možnému mechanizmu vzniku zranenia poškodenej, ktorá skutočnosť práve
svedčí pre zmenu právnej kvalifikácie ublíženia na zdraví tak, ako to urobil okresný súd.

Obžalovaný Ľ. B. vzhľadom na svoj vek a životné skúsenosti musel nepochybne vedieť, že ostrím

kovovej časti kosy pri dotyku s telom poškodenej, môže dôjsť k ublíženiu na zdraví. Pre tento záver
svedčí všeobecne známa skutočnosť, že kosa je určená na kosenie nielen trávy, ale aj husto siateho
obilia a nie je problém ňou preťať aj tenšie kroviny.

Z vyššie uvedeného preto aj odvolací súd dospel k záveru, že k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví

poškodenej tak, ako podrobne uvádza v dôvodoch napadnutého rozsudku okresný súd, došlo z vedomej
nedbanlivosti obžalovaného Ľ. B.. Odvolací súd v podrobnostiach preto poukazuje na argumenty
okresného súdu uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré si v celom rozsahu osvojuje a ničím
viac nedopĺňa.

Okresný súd nepochybil ani v tom smere, keď neuznal obžalovaného za vinného z prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. V tomto
smere odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že konanie, ako je uvedené v skutkovej podstate
prečinu výtržníctva a ako ho podrobne rozobral v dôvodoch odvolania okresný prokurátor, v prvom rade
vyžaduje, aby k nemu došlo verejne alebo na mieste prístupnom verejnosti.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne možno urobiť záver, že žalovaný skutok sa nestal
verejne, nakoľko okrem obžalovaného a poškodenej, nik iný sa na tomto mieste nenachádzal. Odvolací
súd sa zároveň stotožnil s právnym názorom vysloveným okresným súdom, ktorý ustálil, že ku skutku
došlo za záhradami na hrádzi, na pozemku, ktorý obžalovaný dlhodobo užíva ako vlastný, hoci tento je v

skutočnosti vo vlastníctve B. M. W. Š.. W.. A. A.. Práve presvedčenie obžalovaného, že sa nachádza na
svojom pozemku spôsobilo absenciu jeho vedomostnej zložky, ako jednej z nevyhnutných znakov pre
naplnenie subjektívnej stránky prečinu výtržníctva, ako úmyselného trestného činu. Navyše odvolací súd
dodáva, zhrnúc výsledky vykonaného dokazovania, že nie každé fyzické napadnutie iného na mieste
prístupnom verejnosti, automaticky zakladá aj právny postih pre prečin výtržníctva, viď. rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 40/1977.

K argumentom obžalovaného Ľ. B. uvádzaným v dôvodoch odvolania považuje za nutné odvolací súd
predovšetkým uviesť, že jeho obhajobou sa už v rámci kontradiktórne vykonaného konania zaoberalokresnýsúd.Pokiaľobžalovanýopätovnevdôvodochodvolanianasvojuobranuuviedol,žesanecítibyť
vinným zo spáchania žalovaného skutku, nakoľko poškodená sa zranila sama, keď nerešpektovala jeho
zákaz, aby neprechádzala cez pozemok nachádzajúci sa za jeho záhradou, ktorý on užíva. Poškodená

jeho zákaz nerešpektovala, správala sa drzo voči jeho osobe, a preto aby jej zabránil v ďalšej chôdzi,
použil kosu, ktorú nasmeroval proti jej telu, ale s ňou neútočil. Poškodená sa zranila sama, keď kosu
chytila rukou za ostrie jej kovovej časti. Navyše v tej dobe nemal a ani nemal odkiaľ mať vedomosť, že
poškodená je maloletá.

Obhajoba obžalovaného Ľ. B. o tom, že nemal vedomosť o veku poškodenej neobstojí. Poškodená od
narodenia vyrastala v jeho susedstve. V čase spáchania skutku mala len štrnásť rokov, teda nedovŕšila
vek osemnástich rokov, napokon aj z fotodokumentácie vyhotovenej pri rekonštrukcii nepochybne je
zistiteľné, že sa fyzicky jedná o dieťa. Použitie prísnejšej právnej kvalifikácie z dôvodu, že obžalovaný
sa skutku dopustil na chránenej osobe tak, ako na to podrobne poukazuje v dôvodoch napadnutého
rozsudku, bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané.

Rovnako neobstojí ani primárna obhajoba obžalovaného Ľ. B., že poškodená si zranenie spôsobila
sama. Naopak bol to práve obžalovaný, ktorý za pomoci kosy, ktorú nasmeroval do oblasti hrudníka
poškodenej, snažil sa jej zabrániť v ďalšej chôdzi po pozemku nachádzajúcom sa za jeho záhradou a
ktorý dlhodobo užíval. Z technického hľadiska neobstojí ani zmenená obhajoba obžalovaného o inom

držaníkosytedatak,akotoznázorňovalvzávererekonštrukcie,lebovtakomtoprípadebynemohlodôjsť
k poraneniu prstov ľavej ruky, ale došlo by k poraneniu dlane poškodenej, čo nepochybne sa nestalo.

Pokiaľ obžalovaný Ľ. B. v dôvodoch odvolania vyslovil nesúhlas so závermi znaleckých posudkov
znalkýň z odboru psychológie, odvolací súd považuje za nutné uviesť, že tento jeho názor mu nikto

nemôže zobrať, ale okresný súd pri svojom rozhodovaní závery posudkov znalkýň z odboru psychológie
hodnotil v súhrne s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi a ani odvolací súd preto nemal žiadne
pochybnostiosprávnostiapoužiteľnostitýchtodôkazov.Vneposlednomrade,pokiaľideoargumentáciu
obžalovaného, že podľa záverov W.. D. M. nemá sklony konfabulovať a zavádzať a k hodnovernosti jeho
obrany v trestnom konaní, odvolací súd poznamenáva, že samotné posudzovanie vierohodnosti osoby

obžalovaného je bezpredmetné pre rozhodnutie o jeho vine.

Odvolacísúdvtomtosmerepovažujezanutnéuviesť,žeobžalovanýĽ.B.totižvrámciobranyvtrestnom
konaní môže uvádzať aj okolnosti, ktoré nie sú pravdivé, a teda nie je povinný hovoriť pravdu. Navyše
znalcovi neprináleží posudzovať vierohodnosť, či pravdivosť konkrétnej výpovede obžalovaného, ale

môže sa vyjadriť iba k jeho povahovým črtám, osobnostnej štruktúre a pod. Hodnotenie pravdivosti
výpovede je právnou otázkou a predstavuje súčasť zásady voľného hodnotenia dôkazov súdom.

Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania neobstojí ani námietka obžalovaného, že mu nebolo
umožnené,abypredsúdombolinapodporujehoobhajobyvypočutínímnavrhovanísvedkovia.Odvolací

súd v tomto smere znova považuje za nutné zdôrazniť, že poškodená je jeho suseda, od narodenia
vyrastala v jeho susedstve a navyše práve z fotodokumentácie vyhotovenej pri rekonštrukcii skutkového
deja, nepochybne je zistiteľné, že v osobe poškodenej sa jedná o dieťa, teda z pohľadu Trestného
zákona za osobu chránenú v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

O nevykonaní dokazovania výsluchom ním navrhnutých svedkov, okresný súd zákonným spôsobom
rozhodol, a to odmietnutím vykonania tohto dôkazu. Z pohľadu výsledkov vykonaného dokazovania tak,
ako na to poukazuje v dôvodoch napadnutého rozsudku okresný súd, ale aj v tomto uznesení odvolací
súd, vykonanie obžalovaným navrhovaného dôkazu za účelom potvrdenia jeho obhajoby, t.j. že nemal
v čase skutku vedomosť o veku poškodenej, preto aj odvolací súd považuje za nepotrebné.

Odvolací súd zároveň poukazuje aj na vyjadrenie prokurátora k odvolaniu obžalovaného, kde opätovne
poukázal aj na výsluch svedkyne F. X. a svedkyne P. X., ktorých výpoveďami bolo preukázané, že
obžalovaný mal výhrady iba voči maloletej Q.. X.. a len keď sa prechádzala so psom sama. Keď maloletá
bola s matkou, prípadne starou matkou, nič nenamietal.

Obžalovaný Ľ. B. napriek žiadosti matky maloletej poškodenej, aby prípadné problémy riešil s ňou,
naďalej slovne napádal len maloletú, čo vyústilo až do stíhaného skutku, kedy stratil kontrolu nad svojimiemóciami, aj v dôsledku toho, že poškodená ho nerešpektovala ako staršieho človeka a nedodržiavala
jeho zákazy.

K odvolacej námietke obžalovaného Ľ. B. týkajúcej sa toho, že okresný súd osobne nevypočul maloletú
poškodenú, neprehral obrazovo-zvukový záznam z jej výpovede v prípravnom konaní a ani neprečítal
zápisnicu o tejto výpovedi, považuje odvolací súd za potrebné poukázať na hlavné pojednávanie zo
dňa 10.4.2019, na ktorom predseda senátu zákonným postupom prečítal výpoveď maloletej poškodenej
Q.. X.., ako to napokon vyplýva aj z dôvodov napadnutého rozsudku. S takýmto postupom vykonania

dôkazusúhlasiljednakobžalovanýĽ.B.,resp.jehoobhajca,akoaj intervenujúciprokurátor.Poprečítaní
výpovede maloletej poškodenej k nej obžalovaný Ľ. B. prezentoval aj svoje stanovisko v tom smere, že
nie je pravdivá. Opätovne uviedol, že bola to práve poškodená, ktorá ho napadla a nie on, ako sa mu to
dáva za vinu. Keby ju bol napadol kosou, tak by jej spôsobil iné poranenia, než aké utrpela.

Poukazujúc na vyššie uvedené preto odvolací dospel k záveru, že okresný súd nepochybil, keď na

podklade výsledkov vykonaného dokazovania skutok tak, ako je uvedený vo výroku napadnutého
rozsudku, právne kvalifikoval len ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1, ods.2 písm. a) ods. 3
písm. c) Tr. zák. Okrem už vyššie uvedeného odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s právnym
názorom okresného súdu, na ktorý poukazuje a osvojuje si ho.

Keďže okresný súd nepochybil ani vo výroku o uložených trestoch, spôsobe ich výkonu a výrokoch
o náhrade škody, preto odvolací súd odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného Ľ.C. B. ako
nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.