Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/157/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315213580
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4315213580.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
W. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. V., W. XXX/X, zast. JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom
Košice, Mlynská 28, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10,
IČO: 30 807 484, o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. apríla 2019 č. k. 16C/95/2016-297 vo výroku o trovách
konania takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania
m e n í tak, že žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 100% z prisúdenej sumy.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenskéhouplatneniavsume4.375,84eurazastavil.Žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovi
mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 19.002,36 eura. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) a § 2 ods. 2, 3 písm. c), § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 5, § 6 ods.
3, § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia) a § 13 ods. 3 písm. h), § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení z úrazového
poistenia. V odôvodnení uviedol, že dňa 23. 07. 2015 bola súdu prvej inštancie doručená žaloba,
ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 46.756,60 eura s úrokom z omeškania
titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumy 23.378,20 eura titulom mimoriadneho
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Uznesením zo dňa 28. 06. 2016 č. k. 16C/95/2016-121
súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zastavil,

o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Konanie
v časti o zaplatenie náhrady na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia prerušil
do právoplatného skončenia konania o nároku žalobcu na sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré
prebieha v Sociálnej poisťovni, pobočka Nitra pod č. 995-61-2016-NR. Proti tomuto uzneseniu podal
žalobca v celom rozsahu odvolanie. Podaním zo dňa 13. 02. 2017 žalobca vzal žalobu v časti zaplatenia
sumy 46.756,30 eura a v časti rozdielu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 4.375,84

eura späť a v zmysle ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka si uplatnil 5,05% ročný úrok z
omeškania od 01. 04. 2015 do 23. 11. 2016 zo sumy 38.004,72 eura, ktorý predstavuje sumu 3.070,78eura. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 29. 11. 2017 č. k. 25Co/58/2017-219 uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zrušil a
konanie v tejto časti zastavil. Po právoplatnosti uznesenia vec v tejto časti postúpil Sociálnej poisťovni,

pobočka Nitra, Slančíkovej 3, žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania a uznesenie v
napadnutej časti týkajúcej sa prerušenia konania o zaplatenie náhrady za mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca dňa 24. 08. 2005 pri
plnení pracovných úloh ako zamestnanec spoločnosti Liaharenský podnik Nitra, akciová spoločnosť

Nitra - Párovské Háje utrpel ťažký pracovný úraz, následkom čoho došlo k poškodeniu jeho zdravia
v rozsahu ustáleným znaleckým posudkom č. 5/2016 vypracovaného znalcom MUDr. Ladislavom
Veselým, PhD. Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 11. 07. 2012 č. k. 17C/157/2018-429 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 04. 2013 č. k. 25Co/9/2013-470 bolo rozhodnuté o
zodpovednosti zamestnávateľa v rozsahu 100%. Rozhodnutím č. 995/60/2016-NR Sociálna poisťovňa,
pobočkaNitrarozhodla,žežalobcamánárokzabolesťvdôsledkupracovnéhoúrazuzodňa24.08.2005

v sume 13.589,60 eura a rozhodnutím č. 995/75/2016-NR zo dňa 27. 10. 2016, právoplatným dňa 14. 11.
2016priznalažalobcovinároknanáhraduzasťaženiespoločenskéhouplatneniavdôsledkupracovného
úrazu zo dňa 24. 08. 2005 v sume 38.004,72 eura. Súd prvej inštancie poukázal na závery znaleckého
posudku č. 5/2016, v ktorých sú opísané všetky zranenia a poškodenia zdravia, ktoré žalovaný utrpel
v dôsledku pracovného úrazu, všetky trvalé poškodenia zdravia a trvalé obmedzenia. Vzhľadom na

podanie žalovaného (pozn. správne malo byť žalobcu) zo dňa 13. 02. 2017, ktorým vzal žalobca svoju
žalobu o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 4.375,84 eura späť, s ktorým
späťvzatím žalovaný vyjadril súhlas, konanie v tejto časti zastavil. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalobcom požadované úroky z omeškania nie sú predmetom tohto konania a konanie o tejto časti bolo
právoplatnezastavenéavecbolapostúpenáSociálnejpoisťovni.Vprípadezastaveniakonaniaonároku

na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo zastavené aj konanie o požadovaných úrokoch z
omeškania z tejto časti, ktoré sa k tomuto nároku ako príslušenstvo bezprostredne vzťahujú. Predmetom
konania tak po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenskéhouplatnenia.Ďalejuviedol,žerozsahkonkrétnehopoškodeniazdraviažalobcuanásledný
dopad na jeho ďalší život, sťaženie jeho spoločenského uplatnenia v konaní sporné neboli a sporové

strany súhlasili s rozsahom poškodenia zdravia žalobcu tak, ako bol popísaný v znaleckom posudku
vypracovanom v konaní o základnom nároku pred Sociálnou poisťovňou. Spornou skutočnosťou nebolo
ani to, že žalobca je invalidným s mierou poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 80%, žalovaný v
zásade ani nerozporoval splnenie podmienok na priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
ažo50%.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,ževdanejvecibolipreukázanédôvodyhodnéosobitného

zreteľa umožňujúce mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods.
5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
a to vo výške 50%. Podľa jeho názoru, už samotná skutočnosť, že žalobca bol uznaný invalidným,
predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Ďalšie dôvody na mimoriadne zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia vzhliadol aj v zásadnom negatívnom rozdiele života žalobcu pred

a po nehode, jeho veku, zmarení jeho celoživotných plánov, trvalých nenapraviteľných celoživotných
následkov po úraze, obmedzení jeho uplatnenia v spoločenskom, súkromnom a v pracovnom živote,
vžití sa objektívneho človeka do pozície žalobcu. V tejto súvislosti uviedol, že úraz sa stal žalobcovi v
produktívnom veku, keď mal 31 rokov, pričm mu znemožnil ďalšie jeho životné plány, či už pracovné,
ale aj súkromné. Pred úrazom žil normálny spoločenský život, športoval, hral futbal, venoval sa

lyžiam, bežkám, chodil na túry, pričom v súčasnosti sa nemôže venovať svojim záľubám. Svoj záver
argumentačne podporil i rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2013 sp. zn.
5 Cdo 49/2012. Uzavrel, že u žalobcu ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy mimoriadne zvýšenie
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia je primerané vo výške 50% z priznanej sumy 38.004,72 eura,
čo predstavuje sumu 19.002,36 eura. Zdravotný stav žalobcu po úraze a následky z neho vyplývajúce

označil za výnimočné a kvalitatívne, predstavujúce zmenu podmienok vyjadrených pojmom dôvody
hodné osobitného zreteľa, keďže u žalobcu došlo k zmareniu dosiahnutia životného cieľa, či snaženia a
k podstatnému obmedzeniu uspokojovania životných potrieb. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobe
žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenia § 255 ods.
1, § 257, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že v konaní žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, nepriznal voči

žalovanémunáhradutrovkonania.Vtomtosmeredospelkzáveru,žesúdanédôvodyhodnéosobitného
zreteľa, ktoré vzhliadol v tom, že žalobca si svoj nárok uplatnil skôr ako bolo rozhodnuté o základnom
nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a prvotne aj so základným nárokom, o ktorom súd nebol
oprávnený rozhodovať a tiež v postoji žalovaného, ktorý počas súdneho konania nárok žalobcu v zásadenerozporoval, aktívne sa podieľal na preukázaní rozhodných skutočností, predkladal dôkazy, ktoré boli
na prospech žalobcu a to aj bez jeho návrhu a v končenom dôsledku tak svojim konaním „minimalizoval“
vznik trov konania a to aj svojim návrhom na prerušenie konania, s ktorým žalobca nesúhlasil, no tento

bol dôvodný a hospodárny. Priznanie náhrady trov konania žalobcovi voči žalovanému považoval za
neprimerane tvrdé a príkro nespravodlivé. V tejto súvislosti zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca aj napriek
tomu, že je invalidným a nie je zapojený do pracovného procesu, nepriznanie náhrady trov konania ho
neovplyvní negatívnym spôsobom, a to vzhľadom na rozsah vzniknutých trov.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca vo výroku o trovách konania v zákonnej lehote odvolanie,
v ktorom žiadal rozsudok v napadnutom výroku zmeniť a priznať mu voči žalovanému náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že po vydaní uznesenia Okresného súdu Nitra zo
dňa 28. 06. 2016 č. k. 16C/94/2016-121 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.
11. 2017 č. k. 24Co/58/2017-219 a po čiastočnom späťvzatí zo dňa 13. 02. 2017 sa podanou žalobou

domáhal zaplatenia zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 19.002,36 eura
z dôvodu, že následkom pracovného úrazu došlo u neho k podstatnej degradácii kvality života a
zníženiu jeho spoločenského uplatnenia, a teda došlo k naplneniu dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre priznanie uvedeného zvýšenia náhrady. Mal za to, že pre rozhodnutie o náhrade trov konania
neboli naplnené výnimočné dôvody v zmysle ustanovenia § 257 CSP. V tejto súvislosti uviedol, že o

nároku podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. rozhoduje súd, čo jasne deklaroval aj poverený
zástupca žalovaného na pojednávaní. Poverený zástupca žalovaného síce nárok na zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia nečinil sporným, zároveň však zaujal jasné stanovisko, že
vzhľadomnaznenieustanovenia§5ods.5zákonač.437/2004Z.z.budeplniťtentonárokažnazáklade
súdneho rozhodnutia. Podanie žaloby tak bolo nevyhnutné na to, aby sa mohol domôcť svojho nároku.

Podľa jeho názoru, postoj žalovaného, ktorý nečinil nárok sporným a k priebehu konania pristupoval
konštruktívne, bude zohľadnený v tom smere, že vďaka tomuto postoju nemuselo byť vykonávané
rozsiahle dokazovanie a nenavýšili sa trovy konania na strane žalobcu. V prípade záväzku žalovaného
nahradiť mu náhradu trov konania tak žalovaný znáša náhradu trov konania len v minimálnej miere,
ktorá bola nevyhnutná na uplatnenie nároku žalobcu na súde a na rozhodnutie súdu prvej inštancie

o tomto nároku. Použitie ustanovenia § 257 CSP považoval za nedôvodné, vzhľadom na nepomer
medzi jeho postavením ako žalobcu a žalovaného. V dôsledku pracovného úrazu sa stal doživotným
invalidom a stratil schopnosť vlastným pričinením vykonávať zárobkovú činnosť a zarábať si tak na
živobytie. Doživotne bude odkázaný na sociálnu podporu, ktorá má limitovaný rozsah. Naproti tomu,
žalovaný je inštitúciou napojenou na štátny rozpočet, ktorá naviac čerpá prostriedky z výberu poistného

určeného okrem iného aj na účel úhrady samotných úrazových dávok, ako i režijných nákladov (vrátane
vedeniasúdnehokonania)stýmspojených.Vsúvislostisaplikáciouustanovenia§257CSPpoukázalna
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 06. 2017 sp. zn. 9Co/138/2017 a rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 05. 2017 sp. zn. 12Co/135/2017.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že pôvodne sa žalobca domáhal voči nemu
zaplatenia sumy až 70.134,80 eura, pričom žalobca žiadal súd, aby priznal základnú náhradu za
SSU (z oveľa vyššieho počtu bodov, ktoré hodnotil ortopéd, oproti znaleckému posudku, objednaného
Sociálnou poisťovňou v konaní pred Sociálnou poisťovňou ako príslušnou inštitúciou na rozhodovanie
o uvedenom základnom nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom Sociálnou

poisťovňou objednaný znalec po viacerých nesprávnych lekárskych posudkoch vypracovaných lekárom
ortopédom, na požiadanie žalobcu), túto základnú náhradu za SSU nemal vôbec uplatniť v súdnom
konaní, pretože súdy nemali kompetenciu rozhodovať o základnom nároku na náhradu za SSU ako o
dávke úrazového poistenia. Žalobca podľa jeho názoru neopodstatnene uplatňoval i úroky z omeškania
zo základnej náhrady za SSU, keďže súdy nemali kompetenciu rozhodovať ani o úrokoch z omeškania

ako o príslušenstve základného nároku na náhradu za SSU. Rovnako žalobca z pôvodne žalovanej i
základnej náhrady za SSU žiadal priznať oveľa vyššiu sumu mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSU,
ktorú vypočítal ako 50% zvýšenia zo základnej náhrady za SSU. V prepočte tak súd priznal 27% z toho,
čo pôvodne žalobca žiadal. Mal za to, že žalobca si mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU uplatnil na
súde predčasne, pričom nevyužil možnosť uzatvoriť s ním ako žalovaným dohodu o vyrovnaní podľa §

6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. Poukázal, že návrh na uzatvorenie takejto dohody bol síce Sociálnej
poisťovni doručený dňa 26. 03. 2015 (najskôr Sociálnej poisťovni, pobočka Levice, následne dňa 31. 03.
2015 Sociálnej poisťovni, pobočka Nitra), v tom čase však Sociálna poisťovňa nemohla uzatvoriť takúto
dohodu so žalobcom (poškodeným), pretože v tom čase nemohla vydať rozhodnutie ani o základnomnároku na náhradu za SSU, z ktorého možno až zistiť a uzatvoriť dohodu o vyrovnaní, keďže v konaní
bolo stále zisťované správne bodové ohodnotenie za SSU, z ktorého bolo možné následne ustáliť, zistiť,
priznať a vyplatiť výšku základného nároku na náhradu za SSU až po presne zistenom skutkovom

stave správneho počtu bodového ohodnotenia SSU žalobcu, čo sa stalo až doručením objednaného
znaleckého posudku a následne po právoplatnom rozhodnutí Sociálnej poisťovne o základnom nároku
za náhradu za SSU. O tejto skutočnosti bol žalobca, ako i jeho právny zástupca podrobne informovaný
listom Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, č. 42023-2/2015-BA z 23. júna 2015. I napriek tomuto
poučeniu si žalobca svoj nárok uplatnil aj na súde, aby súd rozhodol tak o základnej náhrade za SSU,

ako i o mimoriadnom zvýšení náhrady za SSU podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Zdôraznil, že ak
by návrh o mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU žalobcom nebol podaný na súd, Sociálna poisťovňa
by pokračovala v konaní (v Sociálnej poisťovni) o uplatnenom nároku o uzatvorení dohody o vyrovnaní
(o zvýšení) podľa § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. Mal za to, že v danom prípade boli splnené
podmienky na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane podľa § 257 CSP, keďže súd prvej
inštancie prihliadol aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde (predčasne a nemusel byť na

súde ani uplatnený nárok o mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z. z. a nárok na základnú náhradu za SSU a úroky z omeškania z neho už vôbec nemal byť uplatnený
na súde), ako i k správaniu strán pred a po podaní žaloby. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku týkajúcom sa náhrady trov konania považoval za správny, vychádzajúci zo správneho právneho
posúdeniaveci.Zuvedenýchdôvodovžiadalrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastiakovecne

správny potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania

je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho
zrušenie.

5. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou,
doručenou súdu prvej inštancie dňa 27. 07. 2015, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 46.756,30

eura s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 19. 04. 2015 do zaplatenia titulom náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia a sumy 23.378,20 eura titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia, ako i náhrady trov konania. Rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 11.
07. 2012 č. k. 17C/157/2008-429 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 04. 2013 č.
k. 25Co/19/2013-470 bola určená zodpovednosť žalovaného (Liaharenský podnik Nitra, a. s.) za škodu

pri pracovnom úraze žalobcu zo dňa 24. 08. 2005 v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 28. 06. 2016 č. k. 16C/95/2016-121 zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia z dôvodu nedostatku právomoci, o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a konanie v časti o zaplatenie náhrady za mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia prerušil do právoplatného skončenia konania o nároku

žalobcu na sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré prebieha v Sociálnej poisťovni, pobočka Nitra pod
č. 995-61/2016-NR. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie. Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra
rozhodnutím zo dňa 06. 06. 2016 č. 995-60/2016-NR určila, že žalobca má nárok na náhradu za bolesť
v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 24. 08. 2005 v sume 13.589,60 eura a rozhodnutím zo dňa 27. 10.
2016 č. 995-75-2016-NR určila, že žalobca má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 24. 08. 2005 v sume 38.004,72 eura. Žalobca písomným podaním,
doručeným súdu prvej inštancie dňa 15. 02. 2017 vzal svoju žalobu v časti sumy 46.756,30 eura a v časti
rozdielu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 4.375,84 eura späť. Zároveň žiadal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 5,05% ročný úrok z omeškania od 19. 04. 2015 vyčíslený
v sume 3.070,78 eura, zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 19.002,36 eura a trovy

právneho zastúpenia v rozsahu 100%. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 26. 09. 2017 k čiastočnému
spätvzatiu žaloby žalobcom uviedol, že s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom ohľadne sumy
46.756,30 eura nesúhlasí, keďže k plneniu došlo na základe rozhodnutia jeho pobočky, ktorá rozhodla
v rámci zákonom zverenej kompetencie. S čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom ohľadne sumy
4.375,84 eura ako rozdielu medzi pôvodne navrhovaným mimoriadnym zvýšením náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia v sume 23.378,20 eura a teraz uplatňovaným mimoriadnym zvýšením
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 19.002,36 eura vyjadril súhlas. Krajský súd v
Nitre uznesením zo dňa 29. 11. 2017 č. k. 25Co/58/2017, právoplatným dňa 23. 01. 2018, uznesenie
súduprvejinštancievnapadnutejčastitýkajúcejsanáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniazrušila konanie v tejto časti zastavil a po právoplatnosti uznesenia vec v tejto časti postúpil Sociálnej poisťovni,
pobočkaNitra,Slančíkovej3.Otrováchkonaniarozhodoltak,žežiadnazostránnemáprávonanáhradu
trov konania. Výrokom IV. uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa prerušenia

konania o zaplatenie náhrady za mimoriadne zvýšenie sťaženie spoločenského uplatnenia zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zo dňa
26. apríla 2019 č. k. 16C/95/2016-297 konanie v časti o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v sume 4.375,84 eura zastavil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 19.002,36 eura a žalobcovi voči žalovanému

nepriznal náhradu trov konania. Z dôvodu odvolania žalobcu je predmetom preskúmania odvolacím
súdom výrok o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie žalobcovi voči žalovanému nepriznal
náhradu trov konania.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide
o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. Ide o
prejav tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a

šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Za trovy konania
môžu byť považované iba také výdavky, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, ak
vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Medzi konkrétnym výdavkom a
legitímnym procesným cieľom musí byť priamy vzťah odôvodnenosti, tzn. výdavok bol vyvolaný a
následne vynaložený z dôvodu, ktorý možno objektívne považovať za nevyhnutnosť alebo za všeobecne

akceptovateľnú potrebu v súvislosti s vedením sporu.

13. Vychádzajúc z dikcie zákona § 255 CSP, je zrejmé, že občianskoprávne (sporové) konanie je
ovládané zásadou zodpovednosti za výsledok konania, podľa ktorej účastník, ktorý mal v sporovom
konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatňovanie

alebo bránenie svojho práva. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže
jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania (protistrane) buď celkom, alebo sčasti trovy
konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Zásada úspechu v spore sa premieta v
ustanovení§255CSPakozákladnékritériumpriznanianáhradytrovkonania,pričomúspechvovecisúd
vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci sa

uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré
úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore,
pričom plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo
vo veci samej.

14. Civilný sporový poriadok už aktuálne neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142
ods. 3 OSP, ktoré umožňovalo priznať plnú náhradu trov konania, ak mal účastník neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu. V takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny vypočítala z výšky súdom priznanéhoplnenia. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne
skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste
je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo

obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci je však potrebné uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade

treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.

15. Istú výnimku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) predstavuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Použitie tohto ustanovenia
je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych

prípadochviesťknežiaducimtvrdostiam.Zákonpretostanovujevšeobecnépodmienky,zaktorýchmôže
dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov
konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov
konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie
musí byť aj náležite odôvodnené.

16. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie
§ 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k

uplatneniunárokunasúde,postojstránvkonaní,pričomjepotrebnéprihliadaťkmajetkovým,sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by
mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery
oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho
prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v

koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je
priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich
náhradu, keď mal v konaní úspech.

17. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje povinnosť súdu priznať účastníkovi konania, ktorý mal vo

veci plný úspech, plnú náhradu účelne vynaložených trov konania voči účastníkovi, ktorý nemal vo veci
úspech. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom
treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Plný úspech na strane odporcu je stav, pri ktorom
súd návrh v celom rozsahu zamietne. Povinnosť priznať náhradu (účelne) vynaložených trov konania
v plnom rozsahu úspešnému účastníkovi platí za predpokladu, že súd nevyužije možnosť rozhodnúť v

súlade s ustanovením § 257 CSP (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 10.
2011 sp. zn. 7 Cdo 129/2011).

18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa,

ktorý odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov tohto konania. V
danom prípade odvolací súd vychádzal z toho, že žalobca sa svojou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 23.378,20 eura titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
Výška požadovaného plnenia zo strany žalobcu nesporne závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol
žalobca nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné. Výška nároku na sťaženie spoločenského

uplatnenia bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 27. 10. 2016 č. 995-75-2016-NR určená na
sumu 38.004,72 eura, z ktorej sumy 50% zvýšenie predstavuje sumu 19.002,36 eura, ktorú sumu aj
následne súd prvej inštancie priznal žalobcovi. Samotná skutočnosť, že žalobca v podanej žalobe žiadal
od žalovaného zaplatenie sumy 23.378,20 eura titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatneniaanapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciekonanievčastiomimoriadnezvýšeniesťaženia

spoločenského uplatnenia v sume 4.375,84 eura (ako rozdielu žalobou uplatnenej sumy a 50% zo sumy
priznanej rozhodnutím Sociálnej poisťovne) zastavil pre späťvzatie žaloby žalobcom v tejto časti, nič
nemení na konštatácii odvolacieho súdu o potrebe rozhodovania o náhrade trov konania za použitia
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Ako už bolo vyššie uvedené, zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP)treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku. Nárok na plnú náhradu trov konania sa však priznáva iba z prisúdenej sumy (nie zo žalovanej
sumy). Priznanie náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez

interpretáciu pojmu úspech vo veci v zmysle ustanovenia § 255 CSP, keďže úspech vo veci závislej
od úvahy súdu sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Otázka
výšky požadovaného plnenia zo strany žalobcu závisela od úvahy súdu, a teda žalobca bol plne
procesne úspešný, čo do základu sporu. V danom prípade nie je možné žalobcu zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V zmysle ustanovenia § 255 CSP

žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania iba z prisúdenej sumy 19.002,36 eura, avšak v plnej
výške. Pri skúmaní možnosti aplikácie ustanovenia § 257 CSP v danej veci odvolací súd dospel k
záveru, že pre aplikáciu tohto ustanovenia nie sú dôvody. V tomto smere dôvody uvádzané súdom prvej
inštancie ohľadne skoršieho uplatnenia nároku žalobcu ako bolo rozhodnuté o základnom nároku, ako
i postoja žalovaného v priebehu súdneho konania neobstoja. Tým, že si žalobca mimoriadne zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia uplatnil zároveň s nárokom na sťaženie spoločenského uplatnenia,

zabezpečil, že si toto svoje právo uplatnil na súde včas, aj keď o základe nároku, od ktorého sa právo
žalobcu odvodzovalo, mala rozhodovať Sociálna poisťovňa, ktorej bola táto vec aj postúpená. I keď
žalovaný v priebehu konania výšku žalobcom požadovaného nároku nerozporoval, v zmysle citovaného
ustanovenia, žalovaný pristúpil k plneniu nároku žalobcu až na základe súdneho rozhodnutia. Rovnako
odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa ani v neprimeranosti náhrady trov konania vo

vzťahu k žalovanému a v skutočnosti, že nepriznanie náhrady trov konania ho neovplyvní negatívnym
spôsobom. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že výklad splnenia podmienok podľa § 257 CSP
ponecháva zákon na súdnej praxi, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu
súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za

predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,

nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany
súdu. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených

všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré však v prejednávanej veci
splnené neboli.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
týkajúcom sa náhrady trov konania podľa § 388 CSP zmenil a rozhodol, že žalobcovi sa priznáva
náhrada trov konania vo výške 100% z prisúdenej sumy.

20. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní úspešný,
priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Pre použitie ustanovenia §
257 CSP odvolací súd nevidel dôvody. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).