Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/238/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208217494
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7208217494.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. M., bývajúceho v I., zastúpeného JUDr. Janou
Šándorovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 57, proti žalovaným 1/ Y. M., bývajúcemu
v I., 2/ W. O., bývajúcemu v I., 3/ C. V., bývajúcej v I. a 4/ T. H., bývajúcemu v I., žalovaní 3/ a 4/ zastúpení
JUDr. Andreou Havlátovou Rajczyovovu, advokátkou so sídlom v Košiciach, Žižkova č. 6, o určenie
vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 30 C 87/2008, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. októbra 2017 sp. zn. 2 Co 476/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 3. júla 2008 domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v k. ú. O., obec I., okres I., ktorá je vedená Správou katastra I. na liste vlastníctva č.

XXXXX ako byt č. XXX nachádzajúci sa na XX. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, vchod X, o
výmere 36,61 m2, na ulici T., na parc. č. 2496/11 o výmere 626 m2 a parc. č. 2496/13 o výmere 626
m2, spoluvlastníckeho podielu 33/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového
domu súp. číslo XXXX, na parc. č. 2496/11 o výmere 626 m2 a parc. č. 2496/13 o výmere 626 m2,
spoluvlastníckeho podielu 33/10000 k pozemku, zastavané plochy a nádvoria parc. č. 2496/11 o výmere
626 m2 a parc. č. 2496/13 o výmere 626 m2. Súčasne s podanou žalobou navrhol vydať predbežné

opatrenie, ktorým sa zakáže žalovanému 1/ nakladať, scudziť a zaťažiť uvedenú nehnuteľnosť a zároveň
sa mu uloží povinnosť umožniť a strpieť žalobcovi jej užívanie.
2. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 9. júna 2016
č. k. 30 C 87/2008-489 vo svojich výrokoch nepripustil zmenu žaloby navrhnutú žalobcom podaním zo
dňa 26. januára 2010 a takisto nepripustil ani zmenu žaloby navrhnutú žalobcom podaním zo dňa 19.
novembra 2014. Žalobu voči všetkým žalovaným v ďalšom výroku zamietol. O trovách konania rozhodol

tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Okresný súd vyššie uvedenú žalobu žalobcu voči
žalovaným 1/ a 2/ zamietol z dôvodu nedostatku ich pasívnej legitimácie, pretože medzi žalobcom
a žalovanými 1/ a 2/ v súčasnosti neexistuje žiaden právny vzťah, z ktorého pre žalobcu vyplývajú
práva vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/, keďže už nie sú vlastníkmi bytu. Súd prvej inštancie nevyhovel
žalobe ani vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/, pretože výkon práv žalobcu by v tomto prípade nebol v
súlade s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka vykladal okresný súd tak, že vo

vzťahu k tomuto prípadu možno ochranu vlastníckeho práva vlastníka - žalobcu, ktorá je zaručovaná
zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než sám má“, prelomiť dobrou vierou nadobúdateľa, aj keď
celkom výnimočne, pretože je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdatelia - žalovaní 3/ a 4/
boli pri nadobudnutí predmetného bytu s príslušenstvom dobromyseľní. Žalovaní 3/ a 4/ pri nadobúdaní
vlastníckeho práva k predmetnému bytu ako kupujúci od B. O. ako predávajúcej, nemali a nemohli
mať vedomosť o žiadnych skutočnostiach, ktoré by mali vplyv na nadobudnutie ich vlastníckeho práva,

pretože kúpu realizovala realitná kancelária a títo žalovaní vychádzali z hodnoverných údajov v katastri
nehnuteľností. Zo strany týchto žalovaných nebolo sporné ani to, že keď získali byt do vlastníctva, nemalivedomosť ani o existencii žiadneho súdneho sporu. Uviedol, že ak by vyhovel žalobe žalobcu, vznikla
by výrazná nespravodlivosť medzi účastníkmi konania a žalovaní 3/ a 4/ sa totiž v súčasnosti len s
ťažkosťami by mohli domôcť ochrany svojich práv, a to vrátenia zaplatenej kúpnej ceny, ktorú reálne

vynaložili na nadobudnutie vlastníctva bytu, ako aj sumy jeho zhodnotenia. Považoval za nepochybné,
že súčasná hodnota nehnuteľnosti po realizácii jej úprav, ktorá je v užívaní žalovaných 3/ a 4/, je vo
výraznom nepomere k hodnote nehnuteľnosti z roku 2005, teda v roku kedy žalovaní 3/ a 4/ spornú
nehnuteľnosť nadobudli. V zmysle uvedeného preto rozhodol, tak ako je vyššie uvedené.
3.KrajskýsúdvKošiciach(ďalejaj„odvolacísúd“alebo„krajskýsúd“)naodvolaniežalobcuažalovaných

3/ a 4/ rozsudkom z 26. októbra 2017 sp. zn. 2 Co 476/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie a preto
vo svojom rozhodnutí odkázal na jeho vyčerpávajúce odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016
sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo záveru ktorého vyplýva, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany
je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie práva

k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe dobrej viery. Uviedol, že pokiaľ však nemožno
zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti,
keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť podľa názoru odvolacieho súdu
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o

tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní. Žalobca postupoval pri nakladaní s bytom nezodpovedne.
Všetky úkony, ktoré napokon viedli k strate jeho vlastníckeho práva k bytu s príslušenstvom
nemohli byť žalovaným 3/ a 4/ známe. Žalovaní ani pri najvyššej opatrnosti pri kúpe nehnuteľnosti od
vlastníčky, ktorá byt nadobudla v dražbe, nemohli mať pochybnosti o právnej čistote predmetu kúpy,

ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva nemožno spochybniť, a to ani v súvislosti s
cenou bytu a prípadnými úpravami pred formálnym prechodom vlastníckeho práva zápisom do katastra
nehnuteľností. V zmysle uvedeného bolo preto odvolanie žalobcu podľa odvolacieho súdu považované
za nedôvodné. Následne žalovaní 3/ a 4/ vo svojom odvolaní tvrdli, že odôvodnenie výroku rozsudku
o trovách konania je nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Odvolací súd v tejto časti dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí podľa vtedy
účinného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne. O nároku na náhradu trov odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 225 ods. 1, za použitia § 257 CSP. Ani jedna

zo sporových strán nebola so svojím odvolaním úspešná, preto im nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nevznikol. Vo vzťahu k úspechu žalovaných 3/ a 4/ v odvolacom konaní vo veci samej odvolací
súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie výroku o náhrade trov konania súdu prvej inštancie.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodnil s poukazom na § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu prezentovanej najmä v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 50/2010-11, v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 28. júna 2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016 a uznesení najvyššieho súdu z 27. februára

2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011. Odklon nastal podľa jeho názoru pri posúdení právnej otázky, či je možné
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Mal za to, že prednosť má zásada,
že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám a preto navrhol, aby najvyšší súd zmenil
rozhodnutie krajského súdu tak, že určuje, že vlastníkom sporných nehnuteľností je dovolateľ a taktiež

aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania.
5. Zo strán sporu sa k predmetnému dovolaniu vyjadrili len žalovaní 3/ a 4/, ktorí v písomnom vyjadrení
uviedli, že je nedôvodné a preto ho žiadajú odmietnuť.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie

vydané (§ 424 CSP), preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiuodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. V danom prípade dovolateľ odvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1
písm. a/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

9. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach
sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 123/2017 a 7 Cdo 140/2017) uviedol,

že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.

10. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková
otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

11. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú
(ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §
421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk

vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
12. V danom prípade dovolateľ namietal, že odvolací súd sa v otázke posúdenia uprednostnenia

požiadavky právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám odklonil od uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
50/2010-11, v zmysle čoho dovolací súd odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. júna 2019 sp. zn.
4 Cdo 102/2017 bod 14. rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v našej

právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, preto najvyšší súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali
rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila
obdobná právna úprava. Najskôr sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva
od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), neskôr sa presadil právny názor, že súdy majú chrániť „vlastnícke
právo” k nehnuteľnosti nadobudnutej aj od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov

vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie a zákonom upraveného riadneho titulu, teda
ako dôsledok aplikácie princípu legitímneho očakávania, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv
a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016,
I. ÚS 460/2017). Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľom namietaný odklon voči uvedenému nálezu
ústavného súdu je nedôvodný, pretože predmetný nález bol neskôr prekonaný nasledujúcimi nálezmi

ústavného súdu.
13. Dovolateľ následne namietal odklon právneho posúdenia vyššie uvedenej dovolacej otázky od
uznesenia najvyššieho súdu z 28. júna 2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016 a od uznesenia najvyššieho súdu
z 27. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011. Dovolací súd odklon od uvedených rozhodnutí posudzujespoločne, pretože v rozhodnutí najvyššieho súdu z 28. júna 2017 sp. zn. 3 Cdo 115/2016 dovolací
súd odkazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011, z čoho je
zrejmé, že zastávali v posúdení veci rovnaké právne závery. V nich mal najvyšší súd za to, že súvislosti s

riešenímkolízievyššieuvedenýchprincípovdovolacísúdzastalnázor,žeochranuskutočnéhovlastníka,
zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej
viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ
je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. V odôvodnení uvedených rozhodnutí bolo
dovolacím súdom konštatované, že dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne. Poskytnutie tejto

ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v
oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností,
takéto právo nesvedčí. Odvolací súd sa od vyššie uvedených rozhodnutí nijakým spôsobom neodklonil,

pretože zhodne s vyššie uvedeným právnym názorom správne uviedol, že pokiaľ nemožno zachovať
maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť podľa názoru odvolacieho súdu nedbalý
vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako

vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. Správne uviedol, že žalovaní ani pri najvyššej opatrnosti pri kúpe nehnuteľnosti
od vlastníčky, ktorá byt nadobudla v dražbe, nemohli mať pochybnosti o právnej čistote predmetu kúpy,
ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva nemožno spochybniť a to ani v súvislosti s
cenou bytu a prípadnými úpravami pred formálnym prechodom vlastníckeho práva zápisom do katastra

nehnuteľností. V zmysle uvedeného je zrejmé, že odvolací súd posúdil spor v zhode s vyššie uvedenými
právnymi názormi dovolacieho súdu uvedenými v predmetných rozhodnutiach, a teda odklon v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP nebol preukázaný.
14. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným považuje za potrebné navyše opätovne poukázať
na uznesenie dovolacieho súdu z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 102/2017, v ktorom najvyšší súd

konštatoval, že ochrana dobrej viery, chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z
kľúčových prejavov princípu dôvery v úkony ďalších osôb pri celom sociálnom styku s nimi a právnej
istoty, odvíjajúce sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana nadobúdateľov môže vylúčiť ochranu
vlastníckehoprávapôvodnéhovlastníka.Poskytnutieprednostijednejzobidvochpožiadaviekvšakmusí
vyjsťzostarostlivéhoskúmaniaindividuálnychokolnostíkaždéhoprípadua-sohľadomnazásadunemo

plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery
nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pri tom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma
protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch a ak to možné
nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná
predstava spravodlivosti na základe testu proporcionality ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1

ods. 1 ústavy. V tomto prípade totiž platí, že vlastníkom veci sa stane ten, kto legálne získal vec zapísanú
v katastri nehnuteľností a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere v oprávnenie druhej zmluvnej
strany vlastnícke právo previesť na základe riadneho titulu. Dobrá viera tu nie je formulovaná ako
výnimka zo základného pravidla, ale ako znak skutkovej podstaty základnej normy (§ 123 Občianskeho
zákonníka). Preto nadobúdateľ svoju dobrú vieru nebude musieť preukazovať, lebo aj v pochybnostiach

platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v
dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa
a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí preukázať. Z čoho je zrejmé, že súdy nižších inštancií
vec správne právne posúdili.
15. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho

rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (sp. zn. 3 Cdo 6/2017).
16. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
17. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).
18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.