Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/83/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112201184
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8112201184.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr.BranislavaBrezuaJUDr.VieryKandrikovejprávnejvecižalobkyne:X.F.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
D. XX, právne zastúpená: JUDr. Michal Feciľak, advokát, so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti
žalovanému: Adlen, s.r.o., so sídlom Prešov, Petrovanská 36, IČO 36 500 020, právne zastúpený: AK-
TARABČÁK, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 13, 080 01 Prešov, o zaplatenie náhrady za
užívanie pozemku, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, sp.zn.:
9C/7/2012-460 zo dňa 22.02.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Odmieta sa odvolanie žalobkyne proti výroku I.

II. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II., III. a IV.
III. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I.Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovisumuvovýške200€spolusúrokomzomeškaniavovýške 9%
ročne z tejto sumy od 03.02.2012 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť znaleckej organizácii Znalci s.r.o., so sídlom Holého 552, 034 95
Likavka, náhrady spojené so znaleckým dokazovaním v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením.
Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) svoje rozhodnutie odôvodnil, okrem iného tým, že
súd sa, ako už uviedol skôr, v celom rozsahu stotožňuje s určením hodnoty nájmu tak ako je urobený
záver v znaleckom posudku znaleckej organizácie U. s.r.o., pričom je nevyhnutné uviesť, že tento
je v súlade aj so znaleckým posudkom X.. J., pokiaľ ide o určenie výšky nájmu za m2 na obdobie

jedného roka. Pokiaľ ide o to, že je tu znalecký posudok znaleckého ústavu, ktorý určuje vyššiu cenu
nájmu rádovo o 600 % ako už bolo uvedené skôr, súd sa stotožňuje s námietkami žalovaného voči
tomuto znaleckému posudku s tým, že znalecký posudok je nepresvedčivý z hľadiska skutočností, ktoré
vzal za rozhodujúce pre svoje závery, a to najmä z hľadiska, že porovnával pozemky, ktoré sú svojim
umiestnením a využitím neporovnateľné s parcelou, ktorá je predmetom tohto konania. Na tom nič
nemení, že žalobca na základe tohto znaleckého posudku nepristúpil k zmene žaloby ale domáha sa
hodnoty výšky nájmu podľa pôvodného návrhu.

Pokiaľ ide o žalobcom napádanú metodiku polohovej diferenciácie zvolenú znaleckou organizáciou
U. s.r.o., k tomu súd poukazuje na závery českej súdnej praxe, podľa ktorých - Pokud účastník
nesouhlasí se závěry znaleckého posudku, nezbývá mu než jeho závěry relevantně zpochybnit (není
dostačující tvrzení, že posudek není správný, ale je třeba uplatnit konkrétní námitky). V případězpochybnění metodiky znaleckého posouzení vychází dovolací soud z toho, že je výhradně na znalci,
aby v souladu s poznatky dosaženými v jeho oboru zvolil, jakou metodu ocenění použije. Soud, který
nemá příslušné odborné znalosti, nemůže metodiku ocenění stanovit. Pokud se účastníkovi řízení

podaří použitou metodiku relevantně zpochybnit, přichází do úvahy vypracování revizního znaleckého
posudku. Použitie porovnávacej metódy znaleckým ústavom je pre súd nepresvedčivé z dôvodov vyššie
uvedených a z dôvodu nevysporiadania sa s výškou nájomného podľa nájomných zmlúv týkajúcich
sa nezastavaných parciel priamo v areáli hospodárskeho dvora. Znalecký posudok znaleckého ústavu
netvrdí,žemožnosťvyužitiaareálusúčasťou,ktoréhojeposudzovanáparcelajevyššiaakovsúčasnosti,

napr. na individuálnu bytovú výstavbu a pod. Na preukazovanie skutočností (ktoré zo strany žalobcu
neboli ani tvrdené), ktoré by prípadne mohli byť v prospech žalobcu, nemôže súd z vlastnej iniciatívy
vykonávať dokazovanie.
Podľa názoru súdu vzhľadom na hodnotu sporu bolo ďalšie znalecké dokazovanie neúčelné. Pri
svojom rozhodovaní súd bral do úvahy aj to, že stavba sa nachádza na hospodárskom dvore a spĺňa
podmienky vymedzenia poľnohospodárskeho pozemku podľa § 1 ods. 2 Zákona č. 504/2003 Z.z.

o nájme poľnohospodárskych pozemkov, podľa ktorého - Pozemok na účely tohto zákona je taký
pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou
na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske
účely alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Podľa § 10
ods.1 zákona č. 504/2003 Z.z. - Na vznik zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri

prevádzkovaní podniku sa vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia, pričom
výška nájomného je najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného
predpisu. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33Odo/1014/2006 - Nejvyšší soud dospěl k právnímu
závěru, že bezdůvodné obohacení za užívání pozemků bez právního důvodu lze přiznat jen v takové
výši, která odpovídá nájemnému, na něž by ten, na jehož úkor bylo obohacení získáno, měl nárok v

případě uzavření nájemní smlouvy. Jde-li o pozemky patřící do zemědělského půdního fondu, je namístě
vycházet z tzv. regulovaného nájemného (tj. nájemného podle § 22 odst. 9 zák. o půdě) a nikoli z tržního
nájemného, přestože pozemky nejsou ve skutečnosti užívány k zemědělské výrobě. Od tohoto názoru,
nemá dovolací soud důvod se odchylovat ani v posuzované věci. Žalobci coby vlastníci předmětných
pozemků nejsou vlastníky stavby (skleníkového areálu), která se na předmětných pozemcích nachází.

Stavba byla ve vlastnictví státu a spadala pod režim § 22 odst. 7 zákona o půdě. Žalobci měli podle § 22
odst. 9 zákona o půdě možnost upravit si vztahy s vlastníkem stavby jinak. Pokud toho nevyužili, mohou
po žalované požadovat pouze takovou částku, která odpovídá § 22 odst. 9 zákona o půdě, tedy 1 %
z ceny pozemků náležejících do zemědělského půdního fondu. Nezbývá tedy, než přisvědčit právnímu
závěru odvolacího soudu, že žalobci se mohou domáhat vydání bezdůvodného obohacení za užívání

svých pozemků náležejících do zemědělského půdního fondu jen ve výši regulovaného nájemného, tedy
nájemného, na nějž by měli od žalované nárok v případě uzavření nájemní smlouvy bez dohody o jiné
výši nájemného, než je stanoveno právním předpisem.
Súd mal teda na základe vyššie uvedených skutočností za to, že výška bezdôvodného obohatenia
určená na základe znaleckého posudku znaleckej organizácie U. s.r.o. zabezpečuje spravodlivé

usporiadanie vzťahov medzi stranami konania. Pokiaľ ide o nájomné zmluvy, ktoré predložil žalovaný
týkajúce sa nájomného za iné pozemky v areáli hospodárskeho dvora I., ktoré vychádzajú z nižšej
hodnoty ako je hodnota určená znaleckým posudkom (pravdepodobne sa riadiac tým, že ide o
nájom poľnohospodárskeho pozemku) tieto vzal súd do úvahy v tom zmysle, že výšku bezdôvodného
obohatenia určil práve podľa znaleckého posudku znaleckej organizácie a nie znaleckých posudkov

určujúcich vyššiu cenu nájmu, pričom súd prihliadal aj na to, že zo strany žalovaného ide o trvalé
obmedzenej žalobcu v jeho vlastníckom práve.
Ak teda výška nájmu za požadované obdobie je 400 €, tak výška bezdôvodného obohatenia v rozsahu
podielu žalobcu 1 v pomere k celku je priznaných 200 €.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby vyhovel návrhu žalobcu
zo dňa 16.01.2012 v celom rozsahu. Odvolateľka v odvolaní poukázala na to, že má za to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávne skutkovým zisteniam a napadnuté

rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoposúdeniaveci.Vďalšomvzniesolvýhradyvo
vzťahu k znaleckému posudku č. XX/XXXX vypracovanom organizáciou U., I.. tým, že pri posudzovaní
správnosti výšky koeficientov neposúdila všetky objektívne dôvody pre ich zaradenie v rámci rozpätia
uvádzaného vo vyhláške, nesprávne určila koeficient povyšujúcich faktorov a koeficient redukujúcichfaktorov, vybraná metóda polohovej diferenciácie určenia všeobecnej hodnoty pozemku nevystihuje
definíciu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti podľa vyhlášky a táto metóda sa už nepoužíva a stanovila
všeobecnúhodnotupozemku,ktoránezodpovedárealitevdanommiesteačase,čotaktiežjevrozpores

vyhláškou. Odvolateľka mala za to, že cena nemá byť znížená z dôvodu zaťaženie pozemkov a z dôvodu
ich zastavania akýmikoľvek stavbami. V ďalšom poukázala na to, že náhrada za neoprávnené užívanie
pozemku zodpovedá trhovému nájomnému v danom mieste a čase a obvyklé nájomné je nájomným
tržným. Poukázala na to, že polohová diferenciácia nie je v súlade s európskymi ohodnocovacími
štandardmi, čo okrem iného vyplýva aj z dôvodovej správy k vyhláške MS SR č. 254/2010 Z.z. Poukázal

na to, že znalecký ústav T. B. v J. je jeden z troch znaleckých ústavov v SR v odbore stavebníctvo a
vykonávaznaleckúčinnosťvobzvlášťobtiažnychprípadochvyžadujúcichosobitnévedecképosúdenies
poukazomna§19ods.1Zákonač.382/2004Z.z.Pokiaľtedasúdprvejinštancieprisvojomrozhodovaní
vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 66/2017 vypracovaného spoločnosťou U., s.r.o. a nezobral
zreteľné názory znaleckého ústavu, a to ako k stanoveniu VŠH nájmu pozemku, parcela č. XXXX/X,
tak aj k správnosti záverov, ktoré vyslovila spoločnosť U., s.r.o. v znaleckom posudku vychádza jeho

rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to práve s poukazom na ust. § 19 ods. 1 Zákona
č. 382/2014 Z.z. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s predloženými
listinnými dôkazmi vo veci a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam, samotné rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odvolaním napadnuté rozhodnutie ako celok je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a jeho právne odôvodnenie je nepostačujúce.

3. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, a to proti výroku III. a IV. o trovách konania. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti a rozhodol podľa zásady pomerného úspechu
v § 255 ods. 2 CSP. V odvolaní poukázal na to, že podľa názoru súdu je daný plný úspech žalobcu
jeho úspechom o základe nároku. Takto odôvodnené rozhodnutie ohľadom trov je nedostatočné a

opomínajúce podstatné okolnosti konania, a preto trpí vadou nedostatočného odôvodnenia. Ďalej
poukázal na to, že od začiatku konania nemali námietky proti plateniu za užívanie pozemkov. Namietali
iba výšku uplatňovaného nároku, ktorú nepovažovali pokiaľ ide o výšku za dôvodný. Tento názor
prezentovali už vo vyjadrení 18.06.2012 v žalobe na pojednávaní z 30.05.2012 a v priebehu celého
konania.Právnynázorsúdu,žežalobcamalplnýúspechvkonaní,pretožebolúspešnývzákladenároku

je v rozpore s ust. § 255 CSP. Žalovaný nespochybňoval základ nároku, iba jeho výšku a v konaní bol
úspešný, pretože súd nepriznal požadovaných X,XX eura/m2, ale iba X,XX eura/m2. Úspech žalobcu bol
iba v rozsahu 26 % z uplatneného nároku, čo predstavuje rozdiel medzi jeho úspechom a neúspechom
žalovaného. Poukázal na komentár Civilného sporového poriadku v súvislosti s úspechom v spore s tým,
že aj keď bol žalobca v základe úspešný, avšak vo výške sa ukázali pravdivé argumenty žalovaného,

súd nemal taký výkon práva žalobcu chrániť a nemal by priznať plnú náhradu trov žalobcovi.

4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa,
okrem výrokov o trovách voči ktorým podal odvolanie. Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa podala
odvolanie aj proti výrokom I., III. a IV., ktoré sú v prospech žalobkyne a odvolanie bolo podané

neoprávnenou osobou (§ 386 písm.b)).

5. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379 a
nasl. CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a žalovaného je neopodstatnené.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd
oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní

posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky

II. ÚS 78/05).

7. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedliúčastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

8. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho

neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu

týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

9. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

10. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná

logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

11. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou

tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli

preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

12. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol

riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukázujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.13. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v
odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

14. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho

a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiadúce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela

ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.

15. Odvolací súd vzhľadom na to, že T. univerzita v J. znaleckým posudkom č. XX zo dňa 11.09.2017 i
keď s použitím spravodlivej metódy - porovnávacia metóda, ale s použitím cien nájmu za nehnuteľnosti
nachádzajúcich sa v tzv. „top“ cenovej zóne oproti nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania.
Použitím cien nájmu neporovnateľných nehnuteľností sa posudok T. univerzity stal nepresvedčivým,

pretože porovnával cenu nájmu predmetnej nehnuteľnosti, ktorá svojim umiestnením a využitím je
neporovnateľná s cenami nehnuteľností, ktoré použil pre výpočet nájmu.

XX. T. univerzita pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzala konkrétne z cien za nájom
nehnuteľnosti nachádzajúcich sa na ulici N., S. nachádzajúcich sa pri diaľničnom privádzači smerom na

J., pričom predmetná nehnuteľnosť sa nachádza v opačnej časti katastrálneho územia I., a ak súd prvej
inštancie pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z hodnoty určenej znaleckým posudkom U., s.r.o.,
postupoval správne pretože iný znalecký posudok na stanovenie ceny nájmu porovnateľnou metódou
mu predložený od strán sporu do skončenia dokazovania vo veci nebol

17. Za stavu ak žalobkyňa nenavrhla žiaden iný dôkaz, ktorým by bola určená cena nájmu za predmetný
pozemok, tak potom súd prvej inštancie správne vychádzal z predloženého znaleckého posudku
znaleckej organizácie U., s.r.o. pri rozhodovaní o veci samej.

18. So zreteľom na uvedené, ak právnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o náhrade

trov konania, keď súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov konania zo záveru, že
sa jednalo o plnenie, ktoré záviselo od znaleckého posudku, resp. od úvahy súdu, čomu zodpovedá aj
výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Ak žalovaná chcela odvrátiť výsledok rozhodovania o
trováchkonaniamalavykonaťaspoňčiastočnúúhradubezdôvodnéhoobohateniavovýškeprikláňajúcej
sa priznanej sume pred podaním žaloby. Prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti nemožno nič vyčítať a

jeho rozhodnutie je nielen rozhodnutím zákonným, ale aj pre spravodlivé usporiadanie pomerov medzi
stranami tomu zodpovedá aj výrok napadnutého rozsudku v časti trov prvoinštančného konania.

19. Žalobkyňa napadla odvolaním aj výrok I., ktorým jej bolo žalobe čiastočne vyhovené, potom bolo
dôvodné postupom podľa § 386 písm. b). Odvolanie vo výroku I. podané žalobkyňou odmietnuť ako

odvolanie podané neoprávnenou osobou.20. So zreteľom na uvedené ak všetky námietky zo strany odvolateľov sú neopodstatnené, odvolací
súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 so stotožnením sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, rozsudok vo
výrokoch II., III., IV. ako vecne správny potvrdil.

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP
s poukazom na ust. § 255 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti odvolací súd neúspešným
odvolateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).