Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110230962
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4110230962.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobcu: X.. T. I., nar. XX. XX.
XXXX, bytom X. pri R., R. XXX, zastúpený JUDr. Adrianou Pukaj Kerestešovou, advokátkou, so sídlom
v Nitre, Štefánikova trieda 30, IČO: 44 140 045, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Ivanka
pri Nitre, so sídlom Ivanka pri Nitre, Novozámocká 183/408, IČO: 00 198 331, zast. Mgr. Ľudmilou

Krajinčákovou Blahovou, advokátkou, so sídlom Veľké Zálužie, J. Hollého 1468/1, IČO: 42 208 564, o
náhradu mzdy a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. októbra 2018
č. k. 7C/281/2010-1186 v spojení s uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 26. októbra 2018 č. k.
7C/281/2010-1228 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa určenia, že od
žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával (I.) z r u š u j e a
konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

V napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa náhrady mzdy (III.) sa napadnutý rozsudok za
obdobie od 01. 10. 2011 do 31. 10. 2012 m e n í takto:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 9.709,18 eura, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 12. 2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy

746,86 eura od 01. 01. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86
eura od 01. 02. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01.
03. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 04. 2012 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 05. 2012 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 06. 2012 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 07. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 8,75% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 08. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo

výške 8,75% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 09. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 10. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75%
ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 11. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne
zo sumy 746,86 eura od 01. 12. 2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnom napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa náhrady mzdy (III.) sa rozsudok súdu

prvej inštancie p o t v r d z u j e .

V napadnutých výrokoch o trovách konania (V.) a trovách štátu (VI.) sa rozsudok súdu prvej
inštancie m e n í takto:

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 72,12%.Štát má právo na náhradu trov konania, ktoré platil v tomto konaní za vypracovanie znaleckého posudku
č. 3/2016, znaleckého posudku č. 5/2016, znaleckého posudku č. 2/2017 voči žalobcovi v rozsahu
86,06% a voči žalovanému v rozsahu 13,94%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nemožno spravodlivo požadovať od
žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy vo výške 8.959,62 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od
01. 12. 2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 01. 2011 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 02. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania

vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 03. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 04. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25%
ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 05. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne
zo sumy 761,09 eura od 01. 06. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo
sumy 761,09 eura od 01. 07. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy

761,09 eura od 01. 08. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39
eura od 01. 09. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39 eura
od 01. 10. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39 eura od 01.
11. 2011 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd vo zvyšku náhrady
mzdy žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o

neplatnosť výpovede v rozsahu 100%. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o
náhradu mzdy v rozsahu 86,62%. Štát má právo na náhradu trov konania, ktoré platil v tom konaní za
vypracovanie znaleckého posudku č. 3/2016, znaleckého posudku č. 5/2016, znaleckého posudku č.
2/2017 voči žalobcovi v rozsahu 93,31% a voči žalovanému v rozsahu 6,69%.

1.2. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3, 4 Zákonníka práce
a uviedol, že predmetom sporu po právoplatnom rozhodnutí súdu medzitýmnym rozsudkom zo dňa
26. 04. 2012 č. k. 7C/281/2012-205 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre zo dňa 06. 09.
2012 č. k. 9Co/165/2012-259, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté, že výpoveď z pracovného pomeru
daná žalovaným žalobcovi dňa 01. 06. 2010 je neplatná, zostal nárok žalobcu na náhradu mzdy,

návrh žalovaného na určenie, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu ďalej
zamestnával. Súd skúmal situáciu u žalovaného, ktorá nastala po organizačnej zmene zo dňa 04. 11.
2009, ako aj to, či táto zmena bola uskutočnená za účelom zvýšenia efektívnosti práce a či v dôsledku
tejto zmeny bola zrušená funkcia, ktorú žalobca vykonával, keď zrušená funkcia hlavného ekonóma bola
nahradená funkciou vedúci ekonomického úseku. Ďalej súd zisťoval situáciu u žalovaného od udelenia

výpovede doposiaľ, ako aj to, či nedošlo u žalovaného k ďalším organizačným zmenám, keďže všetky
tieto skutočnosti sú významné pre posúdenie, či od žalovaného možno alebo nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. V tomto smere žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno
ohľadne jeho tvrdenia, že nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu. Súd poukázal na to, že ustanovenie §
79 ods. 1 Zákonníka práce vo svojej druhej časti prvej vety, z ktorej vyplýva výnimka z neskončenia

pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení zamestnávateľom, pokiaľ zamestnanec trvá na ďalšom
zamestnávaní, kedy súd môže na návrh zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od neho spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám

hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Nejde však o úvahu
úplne neobmedzenú, lebo právny predpis tým, že taxatívne určuje dôvody, pre ktoré zamestnávateľ
môže rozviazať jednostranne so zamestnancom pracovný pomer, určuje zároveň hľadiská, ku ktorým je
potrebné prihliadať a ktorými je takáto úvaha usmerňovaná. Súd môže prihliadať ku akýmkoľvek ďalším
skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca, predovšetkým k jeho osobe,

k jeho doterajším pracovným výsledkom, ku schopnostiam spolupráce a pod. Spravodlivosťou tu treba
rozumieť niečo, čo by za takéto mohli považovať obe strany sporu.

1.3. V konaní bolo preukázané, že dňa 04. 11. 2009 Predstavenstvo PD Ivanka pri Nitre schválilo
uznesenie, ktorým rozhodlo o organizačnej zmene, ktorou sa ruší funkcia hlavného ekonóma a nahrádza

ju funkcia vedúceho ekonomického úseku, pričom dňom 29. 10. 2009 nastúpila do práce u žalovanéhoIng. A. J. a to na výkon práce vedúci ekonomického útvaru, ktorá túto prácu u žalovaného vykonáva
doposiaľ. Súd mal za preukázané, že táto zmena bola uskutočnená za účelom zvýšenia efektívnosti
práce na ekonomickom úseku a v dôsledku tejto zmeny bola zrušená funkcia - hlavný ekonóm, ktorú

žalobca vykonával. Žalobca po jeho odvolaní z funkcie predsedu PD dňa 13. 10. 2009 mal právo
vrátiť sa na pôvodné pracovné miesto - hlavný ekonóm. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol
v období od 14. 10. 2009 do 31. 05. 2010 práceneschopný a po jeho návrate do práce dňa 01. 06.
2010 z dôvodu, že jeho pracovná pozícia - hlavný ekonóm bola zrušená z organizačných dôvodov,
bolo žalobcovi ponúknuté pracovné miesto a to druh práce: ekonóm ŽV - výkon rôznorodých odborných

alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých alebo operatívne
zabezpečovanie prevádzkových procesov spojené so zvýšenou duševnou námahou, miesto výkonu: D.,
so základnou mesačnou mzdou 531,10 eura, čo žalobca odmietol z dôvodu neprimeraného zaradenia,
miesta výkonu práce a mzdy. Uvedené vyplýva z návrhu dohody o zmene pracovnej zmluvy č. 8. Okrem
toho mal súd za preukázané, že žalobca ešte ako predseda PD prijal na ním pôvodne uvoľnené miesto
hlavného ekonóma iného pracovníka, a to Ing. U., ktorá vykonávala funkciu hlavného ekonóma a to

aj v čase, kedy bol žalobca odvolaný z funkcie predsedu PD, t.j. dňa 13. 10. 2009 s tým, že túto
funkciu vykonávala do skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného na základe dohody o skončení
pracovného pomeru ku dňu 31. 10. 2009. Skutočnosť, že k uvedenej zmene organizačnej štruktúry
došlo za účelom zefektívnenia práce ekonomického úseku, vyplýva aj z pracovnej zmluvy p. J. zo
dňa 28. 10. 2009, podľa ktorej sa prijíma na vykonávanie práce: vedúca ekonomického útvaru - výkon

špecializovaných systémových, koncepčných, tvorivých alebo metodických prác s vysokou duševnou
námahou: komplexné zabezpečovanie najzložitejších úsekov a agend s určovaním nových postupov
v rámci systému: riadenie, organizácia a koordinácia veľmi zložitých procesov a systémov vrátane
voľby a optimalizácie postupov a spôsobov riešenia. Rovnako tak uvedené bolo v konaní preukázané
aj výpoveďami svedkov X.. D. a Ing. K. na pojednávaní dňa 28. 09. 2014. Podľa vyjadrenia žalovaného,

tento nedisponuje organizačným poriadkom, avšak v konaní doložil organizačné štruktúry platné od 01.
01. 2009 doposiaľ, z ktorých jednoznačne vyplýva, že počet zamestnancov žalovaného sa neustále
znižuje,pričomk31.12.2009bolstavzamestnancov81apodľaorganizačnejštruktúryplatnejod01.01.
2018jestavzamestnancovspolu35,5.Podľaorganizačnejštruktúryplatnejk01.01.2009funkciuhlavný
ekonóm vykonávala U. funkciu ekonóm C. S., mzdy, pokladňa p. Q., účtovníctvo: F., I., C., evidencia

pôdy: H., energetik, POZP: Q., upratovačka: N., vodič: J. a podľa organizačnej štruktúry platnej k 01. 01.
2010 funkciu ekonomického úseku vykonávala J., mzdy, pokladňa p. Q., účtovníctvo: F., I., C., evidencia
pôdy: H., energetik, POZP: Q., upratovačka: N., vodič: J.. Porovnaním týchto organizačných štruktúr s
organizačnou štruktúrou platnou od 01. 01. 2018, podľa ktorej funkciu vedúceho ekonomického úseku
vykonáva J., účtovníctvo, pokladňa: F., referent pre pôdu: H., možno jednoznačne konštatovať, že počet

zamestnancov na ekonomickom úseku od roku 2009 sa znižuje. Z doložených organizačných štruktúr
vyplýva aj to, že dňa 20. 01. 2011 došlo k zníženiu stavu zamestnancov o 6 a dňa 09. 05. 2012 o 4
zamestnancov. Skutočnosť, že počet zamestnancov žalovaného sa od 01. 01. 2009 znižuje, vyplýva
aj z fluktuácie zamestnancov doloženej na návrh žalobcu zo strany Sociálnej poisťovne. Doloženými
organizačnými štruktúrami žalovaný v konaní uniesol dôkazné bremeno, že počet zamestnancov sa

neustále znižuje a že od udelenia výpovede doposiaľ došlo k organizačným zmenám a zníženiu počtu
zamestnancovocca30%.Zorganizačnýchštruktúrvyplynuloajto,žeužalovanéhodošlokpostupnému
zrušeniu aj vedúcich pozícií a postupne boli zrušené aj viaceré pozície ekonomického zamerania a v
súčasnosti je zachovaná, pokiaľ ide o ekonomické záležitosti, len funkcia vedúcej ekonomického úseku,
ktorú zastáva p. J..

1.4. Podľa názoru súdu žalovaný v konaní uniesol dôkazné bremeno aj ohľadne jeho tvrdenia, že v
čase výpovede danej žalobcovi dňa 01. 06. 2010 disponoval jedným voľným miestom a to pozíciou
ekonóm ŽV, ktoré žalobcovi ponúkol a tento túto pracovnú ponuku odmietol. Žalobca v konaní tvrdil,
že ako mu bola daná výpoveď, boli voľné miesta u žalovaného a to vedúci ISO, ktorú vykonával S.

T. a tiež miesto: vedúci ekonomického úseku. Žalovaný v konaní doložil kompletnú dokumentáciu vo
vzťahu k zamestnancovi S. T., z ktorej vyplýva, že pracoval u žalovaného na základe dohody o vykonaní
práce, a to na základe dohody o vykonaní práce zo dňa 02. 02. 2009, ktorú podpisoval za žalovaného
žalobca, dohody o vykonaní práce zo dňa 08. 01. 2010, dohody o vykonaní práce zo dňa 06. 04.
2010, dohody o vykonaní práce zo dňa 18. 01. 2011, dohody o vykonaní práce zo dňa 01. 04. 2011,

dohody o vykonaní práce zo dňa 17. 01. 2012. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že v čase výpovede
bola voľná pozícia hlavného ekonóma, ktorá bola zrušená a vytvorená funkcia vedúceho ekonomického
útvaru, súd poukázal na to, že dňom 29. 10. 2009 bola prijatá do pracovného pomeru p. J. na pozíciu
vedúci ekonomického úseku, ktorým dňom začala vykonávať práce ako vedúca ekonomického úsekus tým, že ku dňu 31. 10. 2009 prácu hlavného ekonóma vykonávala X.. U., ktorým dňom skončil jej
pracovný pomer u žalovaného. V danom prípade preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že v čase skončenia
pracovného pomeru p. U. bol v stave, že mohol zastávať funkciu hlavného ekonóma, pretože pani U.

ukončila pracovný pomer k 01. 10. 2009, a nie k 31. 10. 2009. Súd poukázal na to, že v čase odvolania
žalobcu z funkcie predsedu PD dňa 13. 10. 2009 funkciu hlavného ekonóma, ktorú pred zvolením do
funkcie predsedu PD vykonával žalobca, vykonávala na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 06. 12. 2006 uzatvorenej v mene žalovaného ako zamestnávateľa žalobcom, X.. U., ktorej pracovný
pomer skončil u žalovaného na základe dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. 10. 2009, čo

bolo preukázané aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne. Z uvedeného je zrejmé, že dňa 14. 10. 2009 nemal
žalovaný voľnú funkciu hlavného ekonóma, pričom žalobca sám spôsobil, že žalovaný nemal možnosť
žalobcu ďalej zamestnávať na pozícii hlavného ekonóma, keďže svoju pracovnú pozíciu - hlavného
ekonóma obsadil X.. U., a naviac, žalobca odmietol inú prácu poskytnutú žalovaným. Tvrdenie žalobcu,
že po skončení pracovného pomeru zostáva zamestnanec ešte jeden mesiac evidovaný v Sociálnej
poisťovni u predchádzajúceho zamestnávateľa, čomu podľa žalobcu zodpovedá, že p. U. skončila k 01.

10. 2010, neobstojí. V konaní tak žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že pozícia
hlavného ekonóma, resp. vedúceho ekonomického útvaru, bola voľná a táto mu mala byť ponúknutá, a
rovnako tak neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že žalovaný disponoval voľným pracovným
miestom - vedúci ISO, ktorú zastával podľa tvrdenia žalobcu S. T.. Z doložených dohôd o vykonaní
prác uzatvorených s p. T. bolo preukázané, že žalovaný túto pracovnú činnosť zabezpečoval s p. T. na

základe dohôd o vykonaní prác a tento pracovnú činnosť pre žalovaného nevykonával v pracovnom
pomere. V konaní tak bolo preukázané, že žalovaný okrem ponúknutého pracovného miesta, nemal
voľné iné pracovné miesto. Okrem toho, bolo potrebné podľa názoru súdu zohľadniť aj skutočnosť, že
žalobca počas tohto súdneho sporu podal na Okresný súd Nitra návrh vo veci sp. zn. 23Cb 236/2009,
ktorým sa domáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze PD Ivanka pri Nitre konanej dňa

13. 10. 2009, ktorej neplatnosti odvodzoval neexistenciou hlasovacieho práva dvoch členov družstva,
ktorá žaloba bola zamietnutá právoplatným rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb 236/2009-304
zo dňa 18. 10. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob 29/2011-363 zo dňa
13. 04. 2011, ďalej žalobu o určenie neplatnosti uznesenia Predstavenstva PD Ivanka pri Nitre z 29.
10. 2012, ktoré konanie bolo vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 20Cb 30/2015 a žaloba

žalobcu bola právoplatne zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 20Cb 30/2015-104 zo
dňa 10. 06. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 26Cob/78/2016-148 zo dňa 19.
01. 2017. Okrem toho, na Okresnom súde Nitra sa pod sp. zn. 28Exre 13/2010 viedlo konanie o
návrhu žalobcu zo dňa 20. 01. 2010, ktorým sa domáhal vykonania zápisu zmien v obchodnom registri
Okresného súdu Nitra žalovaného podľa § 200a OSP, ktorým žiadal výmaz X.. A. K., bytom R., R. X

ako predsedu a zápis žalobcu ako predsedu predstavenstva a X.. A. K. ako podpredsedu z dôvodu,
že predstavenstvo nemá právomoc voliť a odvolávať predsedu predstavenstva a ani predsedu družstva
s poukazom na Stanovy družstva čl. XVII bod. 5, schválené na členskej schôdzi konanej dňa 13.
10. 2009. Podľa názoru súdu v prípade predmetných súdnych konaní, ktoré boli vedené žalobcom
síce na základe jeho zákonného práva ako člena družstva PD Ivanka pri Nitre, avšak výsledkom bol

neúspech žalobcu, nemožno vychádzať z uvedených sporov len ako samostatnej kauzy žalobcu ako
člena družstva a žalovaného, bez možnosti ich negatívneho vplyvu na pracovnoprávny vzťah žalobcu
so žalovaným, ktoré tak sami o sebe sú spôsobilé vyvolať (a vzhľadom na už žalovaným namietané aj
vyvolali) vzájomnú nedôveru medzi stranami sporu, ktorá tak narúša potrebnú vzájomnú spoluprácu v
rámci ich pracovného vzťahu. Žalovaný v konaní tvrdil, že v dôsledku týchto sporov bola sťažená činnosť

žalovaného, pretože štatutárny zástupca žalovaného bol zapísaný až po troch rokoch v obchodnom
registri ako predseda družstva, pričom v rámci obchodných vzťahov je potrebné a dôležité, aby sa
štatutárny zástupca mohol preukázať výpisom z obchodného registra. S ohľadom na vyššie uvedené
okolnosti prípadu, a to znižovanie počtu zamestnancov u žalovaného, nemožnosť prideľovania práce
žalobcovi podľa pracovnej zmluvy na pozíciu hlavný ekonóm, ktorá bola zrušená, nedisponovanie iným

voľným pracovným miestom okrem ponúknutého pracovného miesta, ktoré žalobca odmietol a vedenie
vyššie uvedených sporov zo strany žalobcu voči žalovanému, súd dospel k záveru, že ide o skutočnosti
zakladajúce nemožnosť požadovať spravodlivo od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával,
a preto návrhu žalovaného, že nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával,
vyhovel.

1.5. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na náhradu mzdy, tak predpokladom vzniku tohto práva v zmysle
vyššie citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce (účinné k 01. 06. 2010) je neplatné
skončenie pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo nanáhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď
zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. V danom prípade,
vzhľadom na právoplatne konštatovanú neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou

zo dňa 01. 06. 2010, je zamestnávateľ v súlade s vyššie uvedeným povinný zamestnancovi súčasne
poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru. Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní písomným podaním zo dňa 01.

10. 2010 označené ako „oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní“, doručené žalovanému dňa 01.
10. 2010, preto náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcovi prislúcha od 01.
10. 2010. Žalobca poslednou zmenou žaloby, pripustenou uznesením súdu vyhlásenom na pojednávaní
dňa 21. 09. 2018, žiadal priznať náhradu mzdy v celkovej výške 133.886,03 eura, t.j. náhradu mzdy od
01. 10. 2010 do 31. 08. 2018 spolu s pomernou náhradou mzdy za mesiac september 2018.

1.6. V konaní bolo sporné, z akého priemerného mesačného zárobku žalobcu je potrebné vychádzať na
účely výpočtu náhrady mzdy a s ohľadom na návrh žalovaného, aby nepriznal žalobcovi náhradu mzdy
zaobdobie12mesiacov,spornouostaloajobdobie,zaktorémábyťžalobcovipriznanýnárokvyplývajúci
mu z neplatne skončeného pracovného pomeru. Súd pri určení priemerného (pravdepodobného)
mesačného zárobku žalobcu vychádzal z hrubej mzdy žalobcu ako hlavného ekonóma, t.j. zo sumy

746,86 eura (22.500 Sk), ktorá mzda bola žalobcovi aj vyplácaná v rozhodnom období, ktorým v zmysle
§ 134 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom do 01. 06. 2010) je tretí kalendárny štvrťrok 2010,
t.j. mesiace júl, august, september 2010. Z výplatných pások žalobcu za mesiace júl až september
2010 vyplynulo, že hrubá mzda žalobcu v tomto rozhodujúcom období predstavovala 4.786,69 eura
(hrubá mzda vo výške 746,86 eura za mesiac júl 2010, hrubá mzda vo výške 746,86 eura za mesiac

august 2010 a hrubá mzda vo výške 3.292,97 eura za mesiac september 2010). V tomto smere sa súd
nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že na účely náhrady mzdy treba vychádzať z výšky poslednej
dohodnutej mzdy žalobcu, ktorá v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy č. 7 zo dňa 28. 11. 2008
bola dohodnutá vo výške 1.185,02 eura/35.700 Sk. Súd poukázal na to, že dohodou o zmene pracovnej
zmluvy č. 7 došlo k zmene mzdových podmienok žalobcu ako predsedu družstva od 01. 11. 2008

na sumu 1.185,02 eura/35.700 Sk s tým, že táto dohoda o zmene pracovnej zmluvy nadväzovala na
dohodu o zmene pracovnej zmluvy č. 6 zo dňa 06. 12. 2006, ktorou bol zmenený dojednaný druh
práce: hlavný ekonóm na nový druh práce: predseda PD, ktorý dodatok, ako už bolo konštatované aj
odvolacím súdom v tomto spore, je neplatný, pretože na činnosť a postavenie predsedu družstva je
potrebné aplikovať Obchodný zákonník, pretože tu ide o vzťah medzi spoločnosťou a členom orgánu

pri zriaďovaní záležitostí spoločnosti. Keďže v konaní bola ustálená neplatnosť dodatku č. 6 k pracovnej
zmluve žalobcu, súd za neplatný považuje aj dodatok č. 7 k pracovnej zmluve žalobcu, ktorým sa
zmenili len mzdové podmienky žalobcu ako predsedu družstva. V danom prípade v zmysle § 79 ods.
2 Zákonníka práce (účinný ku dňu 01. 06. 2010) patrí nárok na náhradu mzdy iba zamestnancovi, a
preto posledná platná dohoda o zmene pracovnej zmluvy žalobcu bola dohoda č. 5 zo dňa 18. 10.

2006, v zmysle ktorej sa menili len mzdové podmienky žalobcu ako hlavného ekonóma, a to na sumu
446,86 eura/22.500 Sk od 01. 10. 2006. Vzhľadom na to, že predseda družstva nie je v postavení
zamestnanca, príjem 1.185,02 eura/35.700 Sk, ktorý bol stanovený žalobcovi ako predsedovi družstva
nemôže byť relevantným pre výpočet náhrady mzdy žalobcu z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru. Za tohto stavu názor žalobcu, že v dohode o zmene pracovnej zmluvy č. 7 zo dňa 28. 11.

2008 bola dohodnutá hrubá mzda vo výške 1.185,02 eura/35.700 Sk, pričom po tomto období nedošlo
k žiadnej dohode o znížení mzdy žalobcu, súd považoval za nenáležitý. Argument žalobcu, že na
účely určenia náhrady mzdy treba vychádzať z výšky poslednej dohodnutej hrubej mzdy žalobcu, ktorú
dosahoval u žalovaného v čase pred podaním výpovede dňa 01. 06. 2010, keď naposledy pracoval u
žalovaného v mesiacoch júl až september 2009 (od 14. 10. 2009 do 31. 05. 2010 bol práceneschopný),

za ktoré obdobie mu bola vyplatená hrubá mzda vo výške 1.185,02 eura spolu s pohyblivou zložkou
mzdy vo forme mesačných prémií v zmysle relevantných výplatných pások žalobcu, v kontexte vyššie
uvedených okolností je nesprávny a účelový. Rovnako tak neobstojí námietka žalobcu, že pri výpočte
hodinového priemerného zárobku treba vychádzať nielen z hrubej mzdy vo výške 1.185,02 eura, ale aj
z mesačných prémií vyplatených žalobcovi v období júl až september 2009, keďže v prípade prémií ide

o nenárokovateľnú zložku mzdy. Okrem toho aj v konaní ustanovená znalkyňa Ing. Lenka Kováčová vo
výpovedi na pojednávaní dňa 02. 03. 2017 uviedla, že priemerný zárobok bol vypočítavaný z vyplácanej
mzdyasovšetkýmizložkami,ktorésavnejnachádzaliatiezložky,ktorénebolivyplácanévhodnotenomobdobí, nebolo možné započítať do priemerného zárobku s tým, že ako znalkyňa nevie predpokladať, v
akých výškach by mali byť tieto ostatné zložky tak, aby sa mohli započítať do tohto priemerného zárobku.

1.7. V priebehu konania žalovaný v súlade s ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce požiadal súd, aby jeho
povinnosť nahradiť žalobcovi mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu
mzdy žalobcovi vôbec nepriznal. Nepriznanie náhrady mzdy odôvodnil tým, že všetko zapríčinil žalobca,
ktorý počas svoje funkcie predsedu PD Ivanka pri Nitre spôsobil, že po skočení výkonu funkcie predsedu
družstva nemal možnosť vrátiť sa na pôvodné miesto, ako aj tým, že odvolaním žalobcu z funkcie

predsedu bola skutočnosť, že družstvo počas výkonu jeho funkcie neplnilo ekonomické ukazovatele
a zvyšovala sa strata, pričom mal záujem odškodniť nárok žalobcu za obdobie 1 roka, čo žalobca
odmietol a priznanie nároku by bolo v rozpore s dobrými mravmi a súčasne dôvodil tým, že žalobca
si prácu nehľadal, resp. jeho záujem o zamestnanie nebolo relevantné a skutočné, pričom žalobca
sa spoliehal, že mu bude priznaná náhrada mzdy za celé obdobie trvania sporu. V danom prípade
sa preto súd zaoberal tým, či by priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými

mravmi. Súd mal za preukázané, že členskou schôdzou PD Ivanka pri Nitre konanou dňa 24. 11.
2006 bol žalobca zvolený za predsedu družstva, pričom dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
06. 12. 2006 bol zmenený druh práce žalobcu na predsedu PD a súčasne týmto dňom žalobca v
pozícii predsedu žalovaného uzatvoril dodatok k pracovnej zmluve s Ing. J. U., ktorá od tohto dňa
vykonávala funkciu hlavného ekonóma, pričom táto zmluva bola na dobu neurčitú. Žalovaný tak v konaní

preukázal, že Ing. U. po tom, čo žalobca nastúpil ako predseda družstva, robila ekonómku podniku s
tým, že u žalovaného pracovala od 01. 03. 1993 do 31. 10. 2009, pričom počas toho, ako pracovala
v pozícii ekonómky podniku, nikto iný v družstve ako ekonóm nepôsobil a žalobca počas jeho výkonu
funkcie predsedu PD nevykonával ekonomickú funkciu. Uvedené potvrdila vo svojej výpovedi aj X.. J.
U.. Skončenie pracovného pomeru X.. U. u žalovaného dohodou ku dňu 31. 10. 2009, vyplývalo aj z

dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30. 10. 2009 a aj z oznámenia Sociálnej poisťovne zo
dňa 20. 09. 2011. Rovnako bolo preukázané, že k odvolaniu z volenej funkcie žalobcu ako predsedu
družstva došlo dňom 13. 10. 2009, pričom odo dňa 14. 10. 2009 bol žalobca práceneschopný a do práce
nastúpil dňa 01. 10. 2010, kedy mu bola ponúknutá práca a to ekonóm ŽV s miestom výkonu práce
Branč, čo žalobca odmietol z dôvodu neprimeraného zaradenia, miesta výkonu práce a mzdy. Okrem

toho, bolo preukázané, že dňa 04. 11. 2009 Predstavenstvo PD Ivanka pri Nitre schválilo uznesenie,
ktorým rozhodlo o organizačnej zmene, ktorou sa ruší funkcia hlavného ekonóma a nahrádza ju funkcia
vedúceho ekonomického úseku. Dňom 29. 10. 2009 nastúpila do práce u žalovaného X.. A. J., a to
na výkon práce vedúci ekonomického útvaru, ktorá túto prácu u žalovaného vykonáva doposiaľ. V
konaní bolo preukázané aj to, že v čase odvolania žalobcu z funkcie predsedu PD dňa 13. 10. 2009

funkciu hlavného ekonóma, ktorú pred zvolením do funkcie predsedu PD vykonával žalobca, vykonávala
na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 06. 12. 2006 uzatvorenej v mene žalovaného
ako zamestnávateľa žalobcom, vykonávala X.. U., ktorej pracovný pomer skončil u žalovaného na
základe dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. 10. 2009. Z uvedeného je zrejmé, že dňa
14. 10. 2009 nemal žalovaný voľnú funkciu hlavného ekonóma, ktorá bola dňa 04. 11. 2009 zrušená

a nahradená funkciou vedúci ekonomického úseku, ktorú od 29. 10. 2010 vykonávala p. J. a to až
doposiaľ. Žalobca bol od 14. 10. 2009 do 31. 05. 2010 práceneschopný a po nástupe do práce dňa
01. 10. 2010 mu bola ponúknutá jediná voľná pracovná pozícia ekonóm ŽV, s miestom výkonu D.,
čo odmietol. Podľa názoru súdu, žalobca si sám spôsobil, že žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej
zamestnávať, keďže svoju pracovnú pozíciu - hlavného ekonóma obsadil X.. U., a naviac, žalobca

odmietol inú prácu poskytnutú žalovaným. Rovnako tak sa súd zaoberal aj tým, či bol žalobca za čas,
ktorý požaduje náhradu mzdy, zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký
zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Z vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobca od 01. 10. 2010 doposiaľ nepracuje, po rozhodnutí súdu o neplatnosti bol vyradený z
evidencie a následne zaradený. Žalobcu v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, aby preukázal

svoje tvrdenie v jeho vyjadrení na pojednávaní dňa 09. 12. 2014 a dňa 28. 02. 2018 v tom smere,
že počas celého obdobia, za ktoré požaduje náhradu mzdy, si aktívne hľadal prácu. Rozhodujúcim
obdobím, za ktoré má súd zisťovať, z akého dôvodu sa žalobca nezapojil do práce, je obdobie, za
ktoré požaduje náhradu mzdy, t.j. od 01. 10. 2010 do 30. 09. 2018 v zmysle poslednej zmeny petitu
pripustenej uznesením vyhlásenom na pojednávaní dňa 21. 09. 2018. Žalobca tvrdené skutočnosti,

že si aktívne hľadá prácu počas celého obdobia, za ktoré požaduje náhradu mzdy, nepreukázal. Nim
tvrdené skutočnosti počas konania a predložené listiny o tom, že reagoval na ponuky práce cez portál
profesia.sk a kariera.sk v roku 2016 a v roku 2018 a pracovné ponuky z úradu práce zo dňa 10. 01.
2018, 16. 01. 2018, 25. 01. 2018, 06. 02. 2018, 30. 01. 2018, 20. 12. 2017 nie je možné považovať zariadne a plnohodnotné zapojenie sa do pracovného pomeru a bolo treba sa v konaní zaoberať tým, z
akého dôvodu sa žalobca do práce nezapojil. Žalobca na pojednávaní dňa 09. 12. 2014 uviedol, že úrad
práce mu ponúkal nejaké voľné miesta, ale vždy, keď sa zúčastnil konkurzu, bolo vždy miesto obsadené,

resp. ani ho nepozvali na pohovor. Hľadal si prácu aj sám, v rôznych inštitúciách, mesačne navštívil
5 alebo 6, či to bol mestský úrad, župa alebo iné firmy, ale všade mali požiadavku na vysokoškolské
vzdelanie, ovládanie anglického jazyka a vek 25 až 30 rokov, zúčastnil sa napríklad výberového konania
na Mestskom úrade na funkciu vedúci ekonomiky, v poisťovni a tiež na župe (č. l. 510 spisu). V
konaní žalobca nedoložil listinné dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdené skutočnosti, že sa zúčastnil

takýchto výberových konaní a že po tom, čo mu bolo oznámené zo strany žalovaného, že ho nebude
zamestnávať, nakoľko výpoveď považuje za platnú, že si aktívne hľadal prácu a snažil sa zamestnať.
Iba skutočnosť, že žalobca počas skoro celého obdobia trvania sporu je vedený na úrade práce, ešte
nepreukazuje, že sa aktívne podieľal na hľadaní zamestnania, či už prostredníctvom úradu práce alebo
v rámci vlastnej iniciatívy a to počas celého obdobia, za ktoré požaduje náhradu mzdy. Podľa názoru
súdu žalobcovi nič nebránilo zaujímať sa o získanie práce aj v inej pozícii, než na akú mal vzdelanie.

Naviac, na pojednávaní dňa 02. 03. 2017 žalobca tvrdil, že je po celý čas nezamestnaný, keďže nie
je možné pre neho nájsť si zamestnanie zodpovedajúce zamestnaniu, z ktorého dostal výpoveď. Súd
tak dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý sa žalobca nezapojil do práce v rozhodnom období, za ktoré
žiadal priznať náhradu mzdy, t.j. od 01. 10. 2010 do 30. 09. 2018, v rámci pripustenej zmeny petitu na
pojednávaní dňa 21. 09. 2018 je, že žalobca nemal záujem sa riadne zapojiť do práce. K tomuto záveru

prišiel súd hlavne z toho dôvodu, že žalobca síce evidovaný na úrade práce nepreukázal relevantnú
snahu získať zamestnanie a to aj prípadne mimo svojho odboru a vzdelania. Za preukázanie snahy
získať nejaké vhodné zamestnanie súd nepovažoval iba tvrdenia žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom
nezdokladoval súdu, či a kedy si hľadal zamestnanie a s akým výsledkom do roku 2016. V tomto
smere len tvrdenia bez predloženia relevantných dôvodov, súd nepovažoval za dostatočné. Súd preto

nemal v konaní za preukázanú snahu žalobcu zamestnať a to aj v inom vhodnom pracovnom pomere
zodpovedajúcom jeho schopnostiam. Súd nezistil žiadny vážny dôvod, pre ktorý sa žalobca po viac
ako ôsmych rokoch od uloženia výpovede do riadneho pracovného pomeru nezapojil. Po zhodnotení
všetkých okolností prípadu súd vyhovel žiadosti žalovaného a náhradu mzdy žalobcovi podľa § 79 ods.
2 ZP vôbec nepriznal po 12 mesiacoch. Za daného stavu považoval súd za rozpor s dobrými mravmi

priznaťžalobcoviplnúnáhradumzdy,ktorúpožadovalžalobcaod01.10.2010do09/2018.Termíndobré
mravy Zákonník práce nevymedzuje, avšak sa s ním v rámci zásad, z ktorých Zákonník práce vychádza,
priamo formulovaným v čl. 2 Zákonníka práce, stretneme. Negatívnu hranicu výkonu subjektívnych práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov predstavuje zákazu zneužívať tieto práva na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Výkon práva uplatniť si

náhradu mzdy z neplatného ukončenia pracovného pomeru spôsobom vyplývajúcim priamo zo zákona,
pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu formulovaného v ust. § 79 Zákonníka práce,
nemôže byť v žiadnom prípade zneužitím práva. Avšak na druhej strane, kedy nad priznanú náhradu
mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len sociálna funkcia, je potrebné uzavrieť, že vzhľadom na už
konštatované, že žalobca sám spôsobil, že žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, keďže

svoju pracovnú pozíciu - hlavného ekonóma obsadil X.. U., a naviac, odmietol inú prácu poskytnutú
žalovaným, ako aj nepreukázanú korektnú snahu žalobcu sa zamestnať a aspoň čiastočne nahradiť si
ušlý príjem, treba nárok žalobcu na priznanie náhrady po uplynutí dvanástich mesiacov, od kedy oznámil
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, považovať v rozpore s dobrými mravmi.

1.8. Súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01. 10. 2010 do 31. 09. 2011 a to
zo mzdy žalobcu ako hlavného ekonóma - 746,86 eura podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, tak ako bol
tento vyčíslený znaleckým posudkom Ing. Lenky Kováčovej č. 5/2016 v znení jeho dodatku, doručený
súdu dňa 06. 03. 2017, podľa ktorého hrubý priemerný (pravdepodobný) zárobok žalobcu za obdobie
od 01. 10. 2010 do 30. 09. 2011 je nasledovný: október 2010 vo výške 738,03 eura, november 2010 vo

výške 738,03 eura, december 2010 vo výške 738,03 eura, január 2011 vo výške 738,03 eura, február
2011vovýške738,03eura,marec2011vovýške738,03eura,apríl2011vovýške761,09eura,máj2011
vo výške 761,09 eura, jún 2011 vo výške 761,09 eura, júl 2011 vo výške 749,39 eura, august 2011 vo
výške 749,39 eura, september 2011 vo výške 749,39 eura. S poukazom na uvedené uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi sumu 8.959,62 eura a to spolu s úrokom z omeškania, a to: vo výške 9% ročne zo

sumy 738,03 eura od 01. 12. 2010 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 01. 2011 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 02. 2011 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 03. 2011 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 04. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškaniavo výške 9,25% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 05. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo
výške 9,25% ročne zo sumy 761,09 eura od 01. 06. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
9,25% ročne zo sumy 761,09 eura od 01. 07. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50%

ročne zo sumy 761,09 eura od 01. 08. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne
zo sumy 749,39 eura od 01. 09. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy
749,39 eura od 01. 10. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39
eura od 01. 11. 2011 do zaplatenia. Súd považoval za dôvodný aj nárok na úrok z omeškania, pričom
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 04. 07. 2017, podľa ktorého

„zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi je povinný
platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 nariadenia vlády SR č. 85/1995 Z. z. (správne 87/1995 Z. z.), ktorými sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka
práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s
vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym

uplynutímvýplatnéhotermínuvnasledujúcomkalendárnommesiaci,zčohovyplývaito,ženasledujúcim
dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto
závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa
vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“
Keďže žalovaný za obdobie od 01. 10. 2010 do 30. 09. 2011 neuhradil žalobcovi náhradu mzdy, dostal

sa do omeškania so zaplatením náhrady mzdy. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť náhrady mzdy
nevzniká súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 129, § 132 Zákonníka
práce). V danom prípade podľa dohody o zmene pracovnej zmluvy č. 4 zo dňa 02. 04. 2002 bol výplatný
termín neurčitý od 11. do konca mesiaca, preto splatnosť náhrady mzdy, ktorá rovnako ako mzda je

splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca,
ak v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve bolo dohodnuté inak. Náhrada mzdy v tomto prípade
na základe pracovnej zmluvy žalobcu bola za mesiac október 2010 splatná dňa 31. 11. 2011, za mesiac
november 2010 bola splatná dňa 30. 12. 2010, za mesiac december 2010 bola splatná dňa 31. 01. 2011,
za mesiac január 2011 bola splatná dňa 28. 02. 2011, za mesiac február 2011 splatná dňa 31. 03. 2011,

za mesiac marec 2011 splatná dňa 30. 04. 2011, za mesiac apríl 2011 splatná dňa 31. 05. 2011, za
mesiac máj 2011 bola splatná dňa 30. 06. 2011, za mesiac jún 2011 bola splatná dňa 31. 07. 2011, za
mesiac júl 2011 bola splatná dňa 31. 08. 2011, za mesiac august 2011 bola splatná dňa 30. 09. 2011,
za mesiac september 2011 bola splatná dňa 31. 10. 2011. Od splatnosti každej sumy náhrady mzdy
plynie zároveň aj trojročná premlčacia doba, a keďže v priebehu konania žalovaný vzniesol námietku

premlčania, súd túto nepovažoval za dôvodnú, pretože žalobca si nárok na náhradu mzdy, ktorá bola
priznaná súdom, uplatnil pre každú jednotlivú sumu náhrady mzdy v rámci trojročnej premlčacej lehoty.

1.9. V konaní žalovaný ďalej žiadal, aby súd započítal to, čo žalobca od žalovaného obdržal po 01.
10. 2010, t.j. sumu v celkovej výške 5.974,88 eura ako odstupné vo výške 2.240,58 eura a mzdu

za mesiace september 2012 až január 2013 vo výške 3734,30, t.j. 5 x 746,86 eura. Súd dodal, že
nemohol vyhovieť tejto žiadosti žalovaného, nakoľko výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v
Zákonníku práce uvedený taxatívne, to znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom,
práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a
zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby

zániku práv a povinností nepozná (a to uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené,
dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne uplatnením práva v stanovenej lehote
- preklúziou), a pretože právnym následkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky
z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné
započítanie jednostranným právnym úkonom namietať. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné,

či sa jedná o nárok povinného na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu,
vzhľadom k tomu, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže započítaním zaniknúť. Aj
keby povinnému vznikol proti oprávnenému ním tvrdením nárok, nemôže byť jeho započítanie dôvodom
prezánikpohľadávkyoprávnenej,vymáhanejvtomtokonaní,keďžetakýtozákonnýpostupniejemožný.
(Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 103/2008 zo dňa 28. 09. 2009).

1.10. Keďže predmetom tohto konania bolo viacero uplatnených nárokov, súd rozhodol o nároku na
náhradu trov konania o každom uplatnenom nároku samostatne. V časti určenia neplatnosti výpovede
súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bolohľadne tohto nároku plne úspešný, pretože súd určil neplatnosť výpovede, priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne vyšší súdny úradník po
právoplatnosti rozsudku. V časti nároku žalobcu na náhradu mzdy súd rozhodol o nároku na náhradu

trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 86,62%. Súd poukázal na to, že žalobca žiadal v zmysle poslednej pripustenej zmeny žaloby na
pojednávaní dňa 21. 09. 2018 náhradu mzdy v celkovej sume 133.886,03 eura a súd mu priznal náhradu
mzdy v sume 8.959,62 eura, t.j. úspech žalobcu predstavoval 6,69% a úspech žalovaného predstavoval
93,31%. Miera úspechu sa počíta ako rozdiel pomerných úspechov. Žalovaný bol úspešný v 86,62%

(93,31 - 6,69%) a v takomto rozsahu mu súd priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne
vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.

1.11. Zároveň súd rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré boli hradené z prostriedkov
štátu a to v súvislosti so znaleckým dokazovaním, a to za znalecký posudok č. 3/2016, č. 5/2016
v celkovej výške 974,70 eura (č. l. 688 spisu) a za znalecký posudok č. 2/2017 (č. l. 1056) tak,

že priznal štátu nárok na náhradu trov konania, ktoré platil v konaní a to voči žalobcovi v rozsahu
93,31% a žalovanému v rozsahu 6,69% a to na základe výsledku sporu podľa § 255 ods. 1 CSP,
keďže žalobca bol v časti náhrady mzdy v konaní neúspešný v rozsahu 93,31% a žalovaný v rozsahu
6,69%, a preto sú povinní nahradiť štátu trovy konania, ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov
štátu podľa ich neúspechu v časti o náhradu mzdy, o výške ktorých rozhodne vyšší súdny úradník

po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Pre úplnosť súd dodáva, že súd vynaložil trovy znalečného z
rozpočtových prostriedkov, t. j. z prostriedkov štátu, za situácie, kedy bolo konanie začaté v čase
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a keby teda bolo účinné ustanovenie § 148 ods. 1 OSP, podľa
ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom (teraz stranám sporu) právo na náhradu trov
konania, ktoré platil a ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,

náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. To znamená, že náhradu
trov konania bolo možné uplatniť proti tomu účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania
postihovalapovinnosťnahradiťtrovykonaniadruhémuúčastníkovi.Štátmalprávonanáhradutrov,ktoré
platil proti účastníkovi, u ktorého neboli dané predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, a to vo
výške zodpovedajúcej pomeru úspechu podľa výsledku konania. V prípade, že na strane účastníka boli

splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy, ktoré by inak pripadli na tohto účastníka
podľa výsledku konania, znášal štát. Pritom nebolo rozhodujúce, či sa účastníkovi rozhodnutím súdu
priznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, či boli inak splnené podmienky na priznanie oslobodenia
podľa § 138, alebo či bol účastník oslobodený od súdnych poplatkov vecne alebo osobne podľa § 4
zákona o súdnych poplatkoch. Ustanovenie § 148 ods. 1 OSP nemá ekvivalent v novom procesnom

predpise, účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, t. j. v Civilnom sporovom poriadku. Nebol
však dôvod na to, aby súd na tom základe prehliadol skutočnosť, že zo strany štátu boli v konaní
vynaložené finančné prostriedky na vykonanie dôkazu. Vzhľadom na to, že Civilný sporový poriadok
neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré platil, teda, či štát má alebo
nemá právo na náhradu výdavkov vynaložených z rozpočtových prostriedkov súdu, a vzhľadom na to,

že v tomto smere Civilný sporový poriadok neobsahuje ani prechodné ustanovenie pre rozhodovanie
súdu o náhrade trov štátu vynaložených v konaní začatom do 30. 06. 2016, súd v súlade s citovaným
ustanovením čl. 4 ods. 1, 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k tomu, že
od štátu nemožno spravodlivo požadovať, aby znášal náklady tohto sporového konania. Žalobcovi bol
na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci zo dňa 19. 09. 2017 odňatý nárok na poskytnutie právnej

pomoci, a súd nevzhliadol na jeho strane dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov (bez ohľadu na
jeho osobné oslobodenie podľa § 4 ods. 2 písm. d) Zákona o súdnych poplatkoch), a rovnako tak ani na
strane žalovaného nie sú dané dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe uvedeného
súd urobil záver, že na daný prípad je potrebné vo vzťahu k štátu analogicky aplikovať ustanovenie §
259 CSP a aj ustanovenie § 258 CSP, podľa ktorého nárok na náhradu výdavkov má aj iná osoba, ktorej

pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s jej výdavkami. Dôvodová správa zákonodarcu k
ustanoveniu § 259 CSP totiž uvádza, že toto ustanovenie pokrýva aj potenciálne výdavky štátu. Žiadne
ustanovenie aktuálne účinného procesného predpisu takýto nárok štátu alebo aj inej osoby výslovne
nevylučuje. Súd poukázal aj na ustanovenie § 155 ods. 2 CSP, podľa ktorého trovy spojené s tým, že
strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát, čím zákon štátu odníma

právo na náhradu jeho výdavkov súvisiacich s tlmočením (pri splnení podmienok § 155 ods. 1 CSP).
Oproti tomu pri výdavkoch štátu súvisiacich so znaleckým dokazovaním vyplatením znalečného však
zákonodarca právo na ich náhradu výslovne ani nepriamo neodníma (bez ohľadu na právnu úpravu
v terajšom ustanovení § 253 CSP). Z uvedeného aspektu je štát potrebné považovať za inú osobu,ktorej môžu vzniknúť výdavky v súvislosti s dokazovaním, a z toho vyplýva aj právo štátu na ich náhradu
po splnení zákonných podmienok. Z vyššie uvedených dôvodov súd považoval za správne, aby bolo
priznané právo štátu na náhradu jeho výdavkov v plnom rozsahu s tým, že tieto výdavky je povinný

zaplatiť podľa výsledku sporu tak žalobca, ako aj žalovaný, pričom súd zohľadnil mieru neúspechu
žalobcu a žalovaného v časti o náhrade mzdy, v ktorej žalobca mal neúspech vo rozsahu 93,31% a
žalovaný v rozsahu 6,69%. O výške náhrady výdavkov štátu rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia, ktoré vydá súdny úradník.

2. Opravným uznesením zo dňa 26. októbra 2018 č. k. 7C/281/2010-1228 súd prvej inštancie opravil
výrok II. a IV. rozsudku zo dňa 17. 10. 2018 sp. zn. 7C/281/2010-1186 tak, že správne má znieť:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8.959,62 eura, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura od 01. 12. 2010 do zaplatenia, 9% ročne zo
sumy 738,03 eura od 01. 01. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
738,03 eura od 01. 02. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03

eura od 01. 03. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 738,03 eura
od 01. 04. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 738,03 eura
od 01. 05. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 761,09 eura
od 01. 06. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 761,09 eura od
01. 07. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 761,09 eura od 01.

08. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39 eura od 01. 09.
2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39 eura od 01. 10. 2011
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 749,39 eura od 01. 11. 2011 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania o neplatnosť výpovede v rozsahu 100%.“

3.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcavzákonomstanovenejlehoteodvolanie,odôvodniac
ho tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí skutkovými vadami, keď súd prvej inštancie dospel
z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam najmä ohľadne priemerného mesačného
zárobku žalobcu na účely určenia výšky náhrady mzdy, ako aj vo vzťahu k skutkovému zisteniu, či

žalovanýdisponovalvčasedanianeplatnejvýpovedežalobcovivoľnýmpracovnýmmiestom,atohlavne
voväzbenažalovanýmvkonanípredloženéorganizačnéštruktúryjehozamestnancov.Zároveňjepodľa
mienky žalobcu predmetný rozsudok postihnutý aj vadou právnou, spočívajúcou v nesprávnom právnom
posúdení veci, keď súd prvej inštancie dospel podľa žalobcu k nesprávnemu záveru, že nemožno
od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, že žalobcovi patrí nárok na

náhradu mzdy iba za obdobie 12 mesiacov, a napokon, že na účely výpočtu priemerného zárobku sa má
vychádzať z hrubej mzdy žalobcu dojednanej v dohode o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28. 11. 2008
a v zmysle znaleckého posudku Ing. Lenky Kováčovej č. 5/2016 v znení jeho dodatku, doručenom súdu
dňa 06. 03. 2017. Po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku bolo potrebné sa vysporiadať
s uplatneným nárokom žalobcu na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru

a zároveň s uplatneným vzájomným návrhom zo strany žalovaného, aby súd rozhodol o tom, že
nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu a aby súd žalobcovi
nepriznal náhradu mzdy za obdobie nad 12 mesiacov od vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy. Vo
vzťahu k požiadavke žalovaného, aby súd rozhodol o tom, že nemožno od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, uviedol, že so závermi súdu prvej inštancie nemajúcimi

oporu vo vykonanom dokazovaní, sa žalobca nestotožňuje. Uplatnenie výnimky upravenej v § 79 ods. 1
Zákonníka práce zo zásady, že pracovný pomer v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru a
po oznámení zamestnanca sa nekončí, prichádza do úvahy len na základe právoplatného rozhodnutia
súdu, ktorý má za to, že zamestnávateľ preukázal tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého
je v rozpore s dobrými mravmi, alebo inak nespravodlivé žiadať od zamestnávateľa, aby prideľoval

prácu zamestnancovi, s ktorým neplatne skončil pracovný pomer. Žalovaný uvedené podmienky v
konaní nepreukázal. Závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný predloženými organizačnými
štruktúrami preukázal znižovanie počtu zamestnancov od 01. 06. 2010, považuje žalobca za predčasné
a nesprávne, nakoľko uvedené jednoznačne nevyplýva z listinných dôkazov predložených žalovaným, z
predložených organizačných štruktúr nie je zrejmé, či vôbec žalovaný riadne prijal organizačné zmeny, v

dôsledku ktorých dochádzalo k znižovaniu počtu zamestnancov, a ak áno, kedy a za akým sledovaným
cieľom. Súd prvej inštancie si iba osvojil tvrdenie žalovaného, že znižovanie počtu zamestnancov podľa
organizačných štruktúr sa uskutočňovalo s cieľom zefektívnenia práce u žalovaného. Rozhodnutie
o organizačnej zmene prijíma zamestnávateľ, podpisuje ho osoba oprávnená konať v jeho mene aobsahuje dátum prijatia a dátum, od ktorého organizačná zmena začína platiť. Bez preukázania týchto
skutočností nie je objektívne možné podľa názoru žalobcu dospieť k záveru, či žalovaný disponoval od
dania neplatnej výpovede žalobcovi voľným pracovným miestom, na ktoré by mohol žalobca nastúpiť

po oznámení, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, ani, že v súčasnosti žalovaný nedisponuje
žiadnym voľným pracovným miestom. Zamestnávateľ by mal mať pripravené dôkazy na zdôvodnenie
rozhodnutia o organizačnej zmene v podobe interného auditu, či menšieho obratu alebo zmeny spôsobu
podnikania spoločnosti, ktoré spôsobí zníženie počtu alebo zmenu štruktúry zamestnancov, ktoré
skutočnosti žalovaný v konaní iba tvrdil bez toho, aby tieto skutočnosti aj preukázal. Pokiaľ ide o tvrdenie

žalobcu, že v čase dania mu výpovede, boli u žalovaného voľné okrem jemu ponúknutého pracovného
miesta ekonóma živočíšnej výroby, miesta vedúceho ISO a miesto vedúceho ekonomického úseku, k
tomuto žalobca zdôraznil, že žalovaný uzatvoril dňa 28. 10. 2009 pracovnú zmluvu s p. J. na pozíciu
vedúcej ekonomického útvaru, avšak v zmysle organizačnej štruktúry žalovaný nikdy nemal útvary.
Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z návrhu na zmenu organizačnej štruktúry žalovaného zo dňa
13. 10. 2009, v ktorej sa uvádza, že funkcia hlavného ekonóma sa nahradzuje funkciou vedúceho

ekonomického úseku. Žalovaný tak na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej s p. J. obsadil pracovné
miesto vedúceho ekonomického útvaru, nie však miesto vedúceho ekonomického úseku. Toto miesto
zostalo neobsadené v čase doručenia prvej výpovede danej žalobcovi žalovaným dňa 01. 06. 2010,
ako aj druhej výpovede danej mu dňa 30. 10. 2012, ktorej otázka neplatnosti je predmetom konania
na tunajšom súde pod sp. zn. 15Cpr/2/2013. Žalovaný tak bol povinný ponúknuť mu miesto vedúceho

ekonomického úseku, čo však neurobil, a teda si nesplnil svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 odsek
2 Zákonníka práce a zároveň túto pracovnú pozíciu mohol žalovaný obsadiť žalobcom po tom, ako
nadobudol dňa 18. 09. 2012 právoplatnosť rozsudok ohľadne neplatnosti výpovede zo dňa 01. 06. 2010,
v nadväznosti na ktorú skutočnosť žalobca písomnosťou zo dňa 07. 09. 2012 vyzval žalovaného, aby
mu začal prideľovať prácu, v reakcii na ktorú výzvu žalovaný žalobcovi listom zo dňa 10. 09. 2012

oznámil, že pre žalobcu nemajú v danom čase žiadne voľné pracovné miesto. Súd prvej inštancie plne
vychádzal pri svojom rozhodnutí z doložených organizačných štruktúr žalovaného, na druhej strane sa
však vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že aj v samotných organizačných štruktúrach predložených
zo strany žalovaného sú niektoré pracovné miesta uvedené pritom ako neobsadené, pričom aj samotný
žalobca sa ako zamestnanec deklaruje v organizačnej štruktúre z roku 2012 bez uvedenia pracovnej

pozície, rovnako aj v roku 2013 sa žalobca uvádza ako zamestnanec žalovaného, s ktorým bol skončený
pracovný pomer, ale opäť nie je uvedené, z akého pracovného miesta. Svedok žalovaného X.. K. pri
výsluchu na pojednávaní dňa 25. 09. 2014 pritom sám potvrdil, že od dania výpovede žalobcovi bolo
vytvorených niekoľko pracovných miest a po pracovníkoch, ktorí odišli do dôchodku, boli prijatí noví
zamestnanci u žalovaného. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej inštancie, že ku dňu 31. 10. 2009

vykonávala prácu hlavného ekonóma Ing. U., ktorým dňom skončil jej pracovný pomer u žalovaného,
a teda jej pracovné miesto nebolo voľné v čase odvolania žalobcu z funkcie predsedu PD dňa 13.
10. 2009, žalobca poukázal na to, že p. U. ukončila pracovný pomer pre žalovaného k 01. 10. 2009,
pričom z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 09. 2011 vyplýva, že X.. U. bola v informačnom
systémeSociálnejpoisťovneregistrovanáužalovanéhood01.03.1993do31.10.2009,atedaposledný

odpracovaný mesiac zo strany X.. U. na pozícii hlavného ekonóma bol september 2009 - v mesiaci
október 2009 došlo zo strany žalovaného iba k odvedeniu odvodov zo mzdy za túto zamestnankyňu za
mesiac september 2009, čím sa však súd prvej inštancie nezaoberal. Z vyššie uvedených dôvodov preto
nie je naďalej zrejmé, či rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 04. 11. 2009, ktorým bola zrušená
pozíciahlavnéhoekonómaanahradenápozíciouvedúcehoekonomickéhoúseku,bolavykonanánaozaj

za účelom zefektívnenia práce alebo iba za účelom toho, aby si žalovaný týmto spôsobom pripravil
cestu pre danie výpovede žalobcovi pre jeho nadbytočnosť. Žalovaný ako zamestnávateľ jednak zrušil
pracovné miesto hlavného ekonóma, ktoré zastávala k 01. 10. 2009 X.. U., vytvoril ale nové pracovné
miesto vedúceho ekonomického úseku, ktoré ale v podstate neobsadil žiadnym zamestnancom, keďže
X.. J. bola dňa 28. 10. 2010 prijatá na pozíciu vedúcej ekonomického útvaru. V konaní žalovaný tvrdil,

že znižovanie počtu zamestnancov je dôsledkom zrušenia prevádzok živočíšnej výroby. V kontexte s
uvedeným žalobca poukázal na to, že u žalovaného skončila prácu p. Q. na pozícii PAM z dôvodu jej
odchodu do dôchodku, jej pracovné miesto sa zrušilo, ako vyplýva z predloženej organizačnej štruktúry
žalovaného, napriek tomu však pozíciu PAM pre žalovaného vykonáva p. K., sediaca v tej istej kancelárii
ako pôvodne p. Q., ktorá ale nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu priamo so žalovaným, ale s dcérskou

spoločnosťou MIA Nitra, s. r. o., v ktorej je konateľom Ing. K. pôsobiaci súčasne ako predseda družstva,
keď družstvo samostatne uhrádza tejto spoločnosti náklady za prácu p. K. pre žalovaného. Taktiež
žalovaný v konaní tvrdil, že časť náplne vedúcej bitúnku, ako aj zodpovednosť za väčšinu ekonomických
záležitostí prešla priamo na predsedu družstva, ako aj to, že z ekonomických pozícií ostala zachovanáiba pozícia vedúcej ekonomického úseku, aj tieto jeho tvrdenia však ostali v rovine tvrdení, bez toho, aby
ich žalovaný podporil nejakým dôkazom. Za nesprávny považoval žalobca rozsudok súdu prvej inštancie
aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného

pracovného pomeru na základe vzneseného návrhu žalovaného iba za obdobie 12 mesiacov od vzniku
tohto nároku, vychádzajúc pritom z priemerného zárobku žalobcu vypočítaného z jeho hrubej mzdy ako
hlavnéhoekonómavovýške746,86eura(22.500Sk)zarozhodnéobdobie,ktorýmvzmysle§134odsek
2 Zákonníka práce (v znení účinnom do 01. 06. 2010) mal byť tretí kalendárny štvrťrok 2010, t.j. mesiace
júl, august, september 2010. Podľa názoru žalobcu mal súd prvej inštancie pri výpočte jeho priemerného

(pravdepodobného) zárobku vychádzať z hrubej mzdy za to obdobie, v ktorom žalobca naposledy pre
žalovaného pracoval, teda z jeho hrubej mzdy za obdobie júl 2009 až september 2009, keďže žalovaný
ako zamestnanec bol práceneschopný odo dňa 14. 10. 2009 do dňa 01. 06. 2010 (rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV sp. zn. 9C/297/2009 zo dňa 17. 07. 2012). Za základ pre výpočet priemerného
zárobku na účely náhrady mzdy si súd prvej inštancie vzal hrubú mzdu v sume 746,89 eura, ktorá
mala žalobcovi prislúchať ako hlavnému ekonómovi, ktorý postup nepovažuje žalobca za správny, ani

za spravodlivý, nakoľko pokiaľ ide o výšku mzdy, je zásadne rozhodujúce, akú prácu žalobca ako
zamestnanec v skutočnosti podľa pokynov zamestnávateľa pre neho vykonával. Je pritom zrejmé, že
ak by žalobca v období do 01. 06. 2010, kedy mu bola doručená neplatná výpoveď z pracovného
pomeru, odpracoval v každom príslušnom mesiaci určený pracovný čas, bol by za vykonávanú prácu
aj naďalej odmeňovaný rovnakou mesačnou hrubou mzdou, aká mu bola žalovaným zúčtovaná a

vyplatená pred 14. 10. 2009, keď sa žalobca stal dočasne práceneschopným, t.j. hrubou mzdou v
sume 1.185,02 eura + pohyblivá zložka mzdy vo forme mesačných prémií, v zmysle dodatku o zmene
pracovnej zmluvy č. 7 zo dňa 28. 11. 2008. Súd prvej inštancie síce v tejto súvislosti konštatoval
neplatnosť tohto dodatku, vzhľadom na neplatnosť dodatku o zmene pracovnej zmluvy č. 6 zo dňa 06.
12. 2006, avšak takýto postup považuje žalobca vo vzťahu k nemu ako zamestnancovi za nespravodlivý

a zvýhodňujúci žalovaného ako jeho zamestnávateľa, a to aj napriek tomu, že tento porušil jeho práva
a dal mu neplatnú výpoveď z pracovného pomeru a náhrada mzdy má predstavovať akúsi satisfakciu
za toto jeho nezákonné konanie. Poukázal na § 17 odsek 3 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť
právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne
zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Ako nespravodlivé vníma žalobca i to, že pri výpočte jeho priemerného zárobku na účely náhrady mzdy
súd prvej inštancie nevzal ohľad na to, že v pracovnej zmluve (aj v prípade druhu práce hlavného
ekonóma) mal žalobca popri základnej hrubej mzde dohodnuté aj ostatné zložky mzdy podľa pravidiel
odmeňovania platných u žalovaného - tento postup, vzhľadom na pravidelné mesačné vyplácanie
prémií ostatným zamestnancom, aj samotnému žalobcovi pred daním mu neplatnej výpovede, považuje

žalobca za absolútne diskriminujúce, opäť zvýhodňujúce žalovaného ako zamestnávateľa, za v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania so zamestnancami, na ktorej zásade je postavený aj samotný
Zákonníkpráce.Zanesprávnepovažuježalobcaajohraničeniejehonárokunanáhradumzdyzneplatne
skončeného pracovného pomeru iba na obdobie 12 mesiacov, nakoľko v danom prípade nie sú podľa
jeho mienky splnené podmienky pre takýto postup súdu. Účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri

neplatnom skončení pracovného pomeru je v súlade s jej satisfakčnou, sankčnou a sociálnou funkciou
určiť sumu, ktorá ako celok bude uvedené funkcie napĺňať. Podľa platnej judikatúry, náhrada mzdy podľa
§ 79 odsek 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť
preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a
ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne

sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom
(R 90/1970). Žalobca bol vedený na príslušnom úrade práce ako uchádzač o zamestnanie odo dňa 01.
10. 2010, ktorá skutočnosť iba preukazuje jeho snahu o zamestnanie sa za účelom zabezpečovania si
prostriedkov na obživu svoju a svojej rodiny, avšak vzhľadom k veku, zdravotnému stavu a nedostatku
vhodných pracovných príležitostí sa mu nepodarilo nájsť si jeho schopnostiam a kvalifikácii adekvátnu

prácu s finančným ohodnotením, aké dosahoval u žalovaného. Naviac treba poukázať aj na ten
závažný fakt, že ani po odstránení neistoty medzi stranami ohľadne neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru danej žalovaným žalobcovi v zmysle právoplatného medzitýmneho rozsudku, nezačal žalovaný
prideľovať žalobcovi prácu, hoci ho tento na plnenie si tejto povinnosti písomne vyzval, s tvrdením,
že žalovaný nemá žiadne voľné pracovné miesto. V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil, že §

79 odsek 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo
poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo
konať protiprávne. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že nemal záujem sa aktívne zapojiť do
pracovného procesu, keď v konaní preukázal, že bol riadne evidovaný na príslušnom úrade práce,sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, zúčastňoval sa výberových konaní, nielen tých,
na ktoré sa sám prihlásil, ale aj sprostredkovaných úradom, k čomu do konania doložil relevantné
doklady. Súd prvej inštancie poukázal na to, že si žalobca mohol nájsť zamestnanie mimo svojho

odboru a vzdelania, vôbec ale na druhej strane neprihliadol na zdravotný stav žalobcu. Je zaujímavé,
že to, že žalobca mal záujem naďalej pracovať na svojej dovtedajšej pracovnej pozícii u žalovaného
a bol presvedčený nielen o neplatnosti výpovede danej mu žalovaným, ale aj o neplatnom odvolaní z
funkcie predsedu predstavenstva žalovaného, z ktorého dôvodu chcel využiť všetky zákonné možnosti
na ochranu svojich práv, je mu v tomto konaní podľa úvahy súdu na ťarchu a v prospech žalovaného

ako zamestnávateľa. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
časti odvolaním napadnutých výrokov zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alebo rozsudkom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti odvolaním napadnutých
výrokov tak, že prizná žalobcovi aj zvyšný nárok na náhradu mzdy v rozsahu pripustenej zmeny žaloby
na pojednávaní dňa 21. 09. 2018 a súčasne mu prizná nárok na náhradu trov konania o náhrade mzdy
v celom rozsahu proti žalovanému, prípadne rozhodol o náhrade trov konania o náhrade mzdy tak, že

žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania aj s ohľadom na existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 257 Civilného sporového poriadku, konkrétne podielu žalovaného na vzniku
sporu medzi stranami, okolnosti sporu spočívajúce v tom, že v danom prípade ide o pracovnoprávny
spor, v ktorom sa riešila existenčná vec pre žalobcu a v neposlednom rade na osobné pomery žalobcu,
ktoré sú súdu dobré známe z doterajšieho priebehu sporu, tiež s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania,

v ktorom došlo na úkor žalobcu k zbytočným prieťahom, ako konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v Náleze I. ÚS 77/2018-60 zo dňa 25. 06. 2018.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1
CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po
prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku o
určení, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával (I.) zrušiť

a konanie v tejto časti zastaviť, v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa náhrady mzdy za
obdobie od 01. 10. 2011 do 31. 10. 2012 (III.) a vo výroku o náhrade trov konania (V.) a výroku o
trovách štátu (VI.) podľa § 388 CSP zmeniť a vo zvyšnom zamietajúcom výroku týkajúcom sa náhrady
mzdy podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Prvým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie určil, že nemožno spravodlivo požadovať
od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával. Druhým výrokom rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 8.959,62 eura s príslušenstvom a vo zvyšku súd žalobu
o náhradu mzdy zamietol. Zároveň rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania o neplatnosť výpovede v rozsahu 100% a žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu

trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 86,62%. Rozhodol tiež, že štát má právo na náhradu trov
konania, ktoré platil v tom konaní za vypracovanie znaleckého posudku č. 3/2016, znaleckého posudku
č. 5/2016, znaleckého posudku č. 2/2017 voči žalobcovi v rozsahu 93,31% a voči žalovanému v rozsahu
6,69%. V dôsledku odvolania podaného žalobcom je predmetom odvolacieho konania už len prvý výrok
napadnutého rozsudku (výrok o určení, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu

naďalej zamestnával), tretí výrok (zamietajúci výrok týkajúci sa náhrady mzdy) a od týchto výrokov
závislé výroky o trovách konania o náhradu mzdy a trovách štátu (V. a VI.).

7. Zo spisu v danej veci vyplýva, že žalovaný dal žalobcovi okrem výpovede zo dňa 01. 06. 2010, o
neplatnosti ktorej bolo už právoplatne rozhodnuté v tomto konaní rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa

26.apríla2012č.k.7C/281/2012-205vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvNitrezodňa6.septembra
2012 č. k. 9Co/165/2012-259, aj výpoveď dňa 30. 10. 2012, o neplatnosti ktorej bolo rozhodnuté
rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 01. 06. 2018 č. k. 15Cpr/2/2013-514 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. apríla 2019 č. k. 12CoPr/6/2018-568. Rozsudkom Krajského súdu v
Nitre zo dňa 30. apríla 2019 č. k. 12CoPr/6/2018-568 bol zmenený aj výrok o určení, že pracovný pomer

žalobcu u žalovaného naďalej trvá, a to tak, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalobcu naďalej zamestnával. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30. mája 2019.8. Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá
aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu

podľa pracovnej zmluvy. Výnimku predstavuje ustanovenie obsiahnuté v § 79 ods. 1 ZP, podľa ktorého
pracovný pomer netrvá, ale sa končí, a to vtedy, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa pracovný pomer
končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu (o skončení pracovného pomeru nemožno rozhodnúť
spätne, napríklad ku dňu nadobudnutia účinnosti výpovede).

9. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

10. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

11. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

12. Keďže odvolací súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 01. 06. 2018 č. k.
15Cpr/2/2013-514 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. apríla 2019 č. k.

12CoPr/6/2018-568 bolo právoplatne rozhodnuté aj o určení, že od žalovaného nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, a to vo vzťahu k pracovnému pomeru žalobcu u
žalovaného založeného pracovnou zmluvou zo dňa 02. 10. 1995 v znení jej dodatkov, odvolací súd,
prihliadnuc na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať, dospel k záveru, že napadnutý
výrok o určení, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával

(I.) je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušiť, pretože v čase rozhodovania odvolacieho
súdu pre rozhodovanie o tomto návrhu už neboli splnené podmienky, pričom pre rozhodnutie súdu
je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP). Pre pracovný pomer žalobcu u
žalovanéhoplatí,žeskončilprávoplatnosťourozsudkuKrajskéhosúduvNitrezodňa30.apríla2019č.k.
12CoPr/6/2018-568. Z uvedeného dôvodu sa potom už vecnou správnosťou tohto napadnutého výroku,

z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní, ani nezaoberal a preskúmaval napadnutý zamietajúci výrok
týkajúci sa náhrady mzdy.

13. Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku týkajúcemu sa náhrady mzdy boli nosnými dôvodmi odvolania
žalobcu jednak určenie mzdy, z ktorej bolo náhradu mzdy potrebné posudzovať, teda, či zo mzdy

hlavného ekonóma alebo predsedu družstva, obdobie, z ktorého bolo potrebné pri výpočte mzdy
vychádzať,akoajto,čiboldôvodvdanomprípademzdunad12mesiacovkrátiťažalobcovijunepriznať.

14. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo, ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo

v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

15. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede, ak celkový čas, za ktorý
by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť

zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

16. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede priemerný zárobok na
pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej

zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období.17. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede rozhodujúcim obdobím je
kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok
sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa

sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede, ak zamestnanec v
rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného
zárobkupravdepodobnýzárobok.Pravdepodobnýzároboksazistízomzdy,ktorúzamestnanecdosiahol

od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

19. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede priemerný zárobok sa zisťuje
ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta.
Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku

na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa
zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

20. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 02. 10. 1995 ako hlavný ekonóm s miestom výkonu práce v obvode

poľnohospodárskeho družstva, pričom pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Dodatkami
č. 1 - 5 k tejto pracovnej zmluve boli menené mzdové nároky žalobcu. Dodatkom k pracovnej zmluve
zo dňa 03. 10. 2005 (č. l. 17) bolo zmenené miesto výkonu práce na Ivanka pri Nitre. Dohodou o zmene
pracovnej zmluvy č. 6 zo dňa 06. 12. 2006 bol zmenený obsah pôvodnej pracovnej zmluvy s účinnosťou
od 01. 12. 2006 tak, že druh práce, povolanie bolo stanovené: predseda PD - riadenie a organizácia a

koordinácia najzložitejších systémov so zodpovednosťou za neodstrániteľné hmotné a morálne škody
so značnými nárokmi na schopnosť riešiť zložité a konfliktné situácie spojené spravidla so všeobecným
ohrozením a najširšej skupiny osôb. Zároveň bola dohodnutá základná mesačná mzda vo výške
31.050,-Sk. Dodatkom č. 7 zo dňa 28. 11. 2008 bola pracovná zmluva zmenená ohľadne mzdového
nároku žalobcu, a to na sumu 35.700,-Sk. Následne došlo dňa 01. 06. 2010 k daniu výpovede zo strany

zamestnávateľa, o ktorej je právoplatne rozhodnuté, že je neplatná. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací
súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vyslovenom už v rozsudku 7C/281/2010-205, ako
aj v napadnutom rozsudku a zotrváva na názore uvedenom v rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 6.
septembra 2012 v tejto veci v tom, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy č. 6 zo dňa 06. 12. 2006,
ktorou bol zmenený dojednaný druh práce na predsedu PD, je neplatná, pretože na takýto výkon činnosti

nie je možné uzatvárať pracovnú zmluvu (prípadne sa dohodnúť na jej zmene), ale na takýto vzťah
medzi spoločnosťou a členom orgánu je potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Zvolenie žalobcu do
funkcie člena štatutárneho orgánu žalovaného nemalo vplyv na pracovný pomer žalobcu u žalovaného
na základe pracovnej zmluvy vo funkcii hlavného ekonóma. Ak je neplatná dohoda o zmene pracovnej
zmluvy v zmysle dodatku č. 6, potom je následne neplatná aj dohoda o zmene pracovnej zmluvy č. 7 zo

dňa 28. 11. 2008, viazaná na dodatok č. 6, preto mal odvolací súd za to, že pri náhrade mzdy žalobcu
je potrebné vychádzať z jeho príjmu ako hlavného ekonóma, a nie predsedu družstva. Čo sa týka výšky
mzdy, z ktorej je potrebné vychádzať, sa odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP plne
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti (bod 37. napadnutého rozsudku), keď
súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri určení priemerného (pravdepodobného) mesačného zárobku

žalobcu je potrebné vychádzať z hrubej mzdy žalobcu ako hlavného ekonóma a za rozhodné obdobie
považovať tretí kalendárny štvrťrok 2010, t.j. mesiace júl, august, september 2010, a teda zo sumy
746,86 eura, pričom odvolací súd ešte dopĺňa, že k takejto výške priemerného mesačného zárobku
žalobcu dospel i sám žalobca v podaní zo dňa 29. 11. 2010 (č. l. 44), v ktorom prvýkrát špecifikoval svoj
nárok na náhradu mzdy a zhoduje sa aj s výpočtom priemerného (pravdepodobného) hrubého zárobku

žalobcu vypočítaného znalkyňou (č. l. 752) v znaleckom posudku č. 5/2016, pričom s námietkami voči
takémutovyčísleniumzdysaznalkyňavyporiadalaajnapojednávaní,keďuviedla,žepriemernýzárobok
vyčíslilazpredchádzajúcehoštvrťroku,pričompostupovalavzmysleZákonníkapráce,platnejlegislatívy
a dostupných dokladov. Námietky žalobcu voči výške mzdy za obdobie od 01. 10. 2010 do 30. 09.
2011, teda za obdobie, za ktoré súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy, preto odvolací súd

nepovažoval za dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku nad priznanú
sumu s príslušenstvom za toto obdobie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a následne sa zaoberal tým, či
je v danej veci dôvodné náhradu mzdy žalobcovi nad 12 mesiacov krátiť, a ak áno, v akom rozsahu.21. Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer
trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje

prácu podľa pracovnej zmluvy. Základným predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na
tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Súčasne je potrebné neplatnosť skončenia pracovného
pomeru uplatniť na súde. Vzhľadom na to, že pracovný pomer sa neskončil, zamestnávateľ je povinný
prideľovať zamestnancovi prácu až do právoplatného rozhodnutia súdu. Ak zamestnávateľ neprideľuje

zamestnancovi prácu, je povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy.

22. K ustanoveniu § 79 ods. 2 Zákonníka práce je potrebné uviesť, že jeho znenie sa viackrát
zmenilo. Už zákonom č. 348/2007 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2007 bola doba, nad ktorú šlo z
rozhodnutia súdu náhradu mzdy znížiť alebo aj nepriznať, predĺžená na 12 mesiacov a zároveň boli z
ustanovenia vypustené príkladmo uvedené skutočnosti, na ktoré mal súd pri rozhodovaní o uplatnení

tzv. moderačného oprávnenia prihliadať. Neskôr zákon č. 257/2011 Z. z. novelizoval Zákonník práce s
účinnosťouod1.septembra2011tak,žedokoncasúdmoderačnéhooprávneniazbavil,keďnepochybne
pomerne tuho ustanovil, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Následne zákon
č. 361/2012 Z. z., účinný od 1. januára 2013, upravil ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce do jeho i

dnes platného znenia, keď prinavrátil tzv. moderačné oprávnenie súdu i s hraničnou lehotou 12 mesiacov
a bez uvádzania skutočností, na ktoré by sa tu malo prihliadať, pričom celkovú dobu, za ktorú možno
náhradu priznať, limitoval 36 mesiacmi.

23. Časť vety za bodkočiarkou, tvoriaca súčasť ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce do 31.

augusta 2007, je takmer totožná s ustanovením § 61 ods. 2 časťou vety za bodkočiarkou Zákonníka
práce, predchádzajúceho zákonu č. 311/2001 Z. z. (zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31.
marca 2002). Znenie § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. o možnosti zamestnávateľa požiadať o
zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy, vrátane kritérií pre takéto rozhodnutie, bolo do tohto
zákona včlenené novelizáciou vykonanou zákonom č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1. júla 1975.

Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore,
ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. Interpretácia ustanovenia
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra k § 61 ods. 2
zákona č. 65/1965 Zb. v znení zákona č. 20/1975 Zb. (V 7/ 1985 - Výber rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - Bulletin NS ČR v dobe do 31. decembra 1992), bola

založená na predpoklade všeobecnej pracovnej povinnosti - povinnosti zapojiť sa do práce. V dôsledku
spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou.
Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale
predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v
právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim

obdobím. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb., prijatý s účinnosťou od
1. októbra 1992) v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a
nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu
zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia

vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky,pretožetakátopovinnosťneexistuje.Znejestvujúcejpovinnostipretonemožnovyvodzovaťpre
zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová
zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)

obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže
na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť,
prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne súladný

nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany
proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať
dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveňznamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým
prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a
aby sa vyplatilo konať protiprávne. Z uvedených dôvodov nemožno obranu zamestnávateľa, snažiaceho

sa už z okolností zamestnania sa žalobcu u iného zamestnávateľa vyvodzovať naplnenie zákonných
podmienok pre uchránenie pred povinnosťou na zaplatenie náhrady mzdy po tom, čo súdy rozhodli o
tom, že žalovaným výpoveď bola neplatnou. Trvať treba totiž i na tom, že ak o znížení, resp. nepriznaní
náhradymzdypodľa§79ods.2Zák.prácemôžesúdrozhodnúťlennazákladežiadostizamestnávateľa,
dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie má zamestnávateľ (rozsudok

NS SR sp. zn. 6Cdo 100/2016).

24. Návrh zamestnávateľa, aby náhrada mzdy zamestnancovi nebola vôbec priznaná, involvuje aj
návrh na primerané zníženie náhrady mzdy. Naopak však, návrh zamestnávateľa na zníženie náhrady
mzdy umožňuje súdu náhradu mzdy len znížiť, ale nie vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení
náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje. Zároveň

platí, že návrh zamestnávateľa na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy sa nemôže uplatňovať
ako samostatný návrh na začatie súdneho konania, ale len v rámci konania, v ktorom zamestnanec
uplatňuje svoj nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak o
znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd rozhodnúť len
na základe žiadosti zamestnávateľa, treba trvať na tom, že dôkazné bremeno preukázať podmienky

pre takéto prípadné rozhodnutie zaťažuje zamestnávateľa. V prípade, že zamestnávateľ tvrdí, že sú
tu skutkové okolnosti pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a
navrhne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak zamestnanec ich nepovažuje za opodstatnené
alebo významné pre zníženie, resp. pre nepriznanie náhrady mzdy, je jeho procesnou povinnosťou
tieto tvrdenia zamestnávateľa účinne poprieť a o predmetných skutkových okolnostiach uviesť vlastné

tvrdenia o tom, že nie je dôvod, aby mu náhrada mzdy nebola priznaná v ním uplatnenej výške.

25. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na
ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu

satisfakcievočizamestnancoviasúčasneajsankcievočizamestnávateľovi,ktorýbezdôvodnepristúpilk
skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za
čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady
mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.

26. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné
životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd
spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú

významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov
z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za
ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu

konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či
pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho
vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo, pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si, a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem

alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016
uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, priniesli hodnotovú
zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania významu normatívneho textu

(právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra
predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto
hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikykaždýmôžekonať,čoniejezákonomzakázané,anikohonemožnonútiť,abykonalniečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca hodnotu slobody konania ako jednu zo
základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom
alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z uvedeného potom vyplýva, že zamestnanec, s ktorým

bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa,
a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v
podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel
k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec

nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2018).

28. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/125/2018 plne stotožnil s týmto názorom a uviedol,
že takáto interpretácia je ústavne súladná a zároveň zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti

bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.

29. Zároveň ale platí, že výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Účelom ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka

práce je zabrániť nie tomu, aby zamestnávateľ bol za svoj nesprávny postup postihnutý tým, že
zamestnancovi zaistí rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má zabrániť nedôvodnému
zvýhodňovaniu zamestnanca. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v
rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle
§ 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen

dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.

30. Na základe uvedených úvah súd dospel k záveru, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce je svojou
povahou sankciou voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi
prácu a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť,

aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stratil.

31. Pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však
nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a

nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby
prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu
za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal,
súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv
na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na

to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas
presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach
(rozsudok NS SR 4Cdo/125/2018).

32. Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa súd zníži, prípadne neprizná zamestnancovi
náhradu mzdy za dobu presahujúcu dvanásť mesiacov, súd prihliadne k tomu, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo, z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Významné pri tom je najmä to, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do
práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z

hľadiskadanéhoúčelupovažovaťzarovnocennémiestudohodnutémuprevýkonpráce,čizamestnanec
vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej
zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo práci, ktorej výkon je pre
zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a akú mzdu za vykonanú
prácu dosiahol alebo by mohol dosiahnuť. Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce

u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u
zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z
hľadiska daného účelu možné od zamestnanca spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom skončenípracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil. Ak by tak napriek tomu učinil, nemôže to viesť k
záveru, že požadovaná náhrada mzdy má byť znížená alebo dokonca nepriznaná.

33. Keďže žalovaný navrhol v priebehu konania nárok na náhradu mzdy žalobcu za obdobie dlhšie ako
12 mesiacov krátiť a práve krátenie mzdy nad 12 mesiacov bolo jedným z odvolacích dôvodov, odvolací
súd sa zaoberal aj touto otázkou, vychádzajúc z rozhodnutí NS SR v obdobných veciach.

34. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade, ak žalovaný navrhol nepriznať žalobcovi náhrady mzdy

podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné
rozhodnutie má žalovaný ako zamestnávateľ. Žalovaný tento svoj návrh odôvodňoval tým, že práve
žalobca spôsobil, že počas jeho funkcie predsedu PD Ivanka pri Nitre spôsobil, že po skočení výkonu
funkcie predsedu družstva nemal možnosť vrátiť sa na pôvodné miesto, ako aj tým, že odvolaním
žalobcuzfunkciepredsedubolaskutočnosť,žedružstvopočasvýkonujehofunkcieneplniloekonomické
ukazovatele a zvyšovala sa strata, pričom mal záujem odškodniť nárok žalobcu za obdobie 1 roka,

čo žalobca odmietol a priznanie nároku by bolo v rozpore s dobrými mravmi a súčasne dôvodil tým,
že žalobca si prácu nehľadal, resp. jeho záujem o zamestnanie nebolo relevantné a skutočné, pričom
žalobca sa spoliehal, že mu bude priznaná náhrada mzdy za celé obdobie trvania sporu.

35. Pod pojmom dobré mravy sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v

historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými
mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných
vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti.
Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne

postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka
právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým
konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu,
avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v

skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť
právo (niekoho iného).

36. V danej veci odvolací súd dospel k záveru, že žiaden zo žalovaným uvádzaných dôvodov, a to ani v
ich kombinácii, nie sú dôvodmi, pre ktoré by súd mohol krátiť náhradu mzdy žalobcu za obdobie dlhšie

ako 12 mesiacov pre rozpor s dobrými mravmi. Nárok žalobcu na náhradu mzdy žalobcu je dôsledkom
neplatnej výpovede zo strany žalovaného, a nie toho, že by sa žalobca po skončení výkonu funkcie
predsedu družstva nemal možnosť vrátiť sa na pôvodné miesto a to, že družstvo neplnilo ekonomické
ukazovatele a zvyšovala sa strata, malo pre žalobcu za následok, že bol odvolaný z funkcie predsedu
družstva. Vychádzajúc z rozhodnutí NS SR, odvolací súd vychádzal z toho, že povinnosťou žalobcu

nebolo hľadať si prácu, a teda ani túto skutočnosť preukazovať. Ak však žalovaný tvrdí, že žalobca
by mal možnosť pracovať, a tak si z príjmu u iného zamestnávateľa uhrádzať životné potreby, čo by
potom mohlo mať vplyv na krátenie mzdy nad obdobie 12 mesiacov, bol povinný toto jeho tvrdenie
preukázať, avšak žalovaný v tejto časti dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd preto dospel k
záveru, že v danej veci nie sú dôvody pre krátenie náhrady mzdy nad 12 mesiacov, počnúc od 01. 10.

2011, avšak pri jej vyčíslení je potrebné vychádzať z príjmu žalobcu ako hlavného ekonóma. Ďalšou
skutočnosťou, ktorú odvolací súd zohľadnil pri krátení mzdy, je skutočnosť, že aj v súvislosti s neplatnou
výpoveďou zo dňa 30. 10. 2012, o neplatnosti ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu
Nitra zo dňa 01. 06. 2018 č. k. 15Cpr/2/2013-514 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo
dňa 30. apríla 2019 č. k. 12CoPr/6/2018-568, právoplatným dňa 30. mája 2019, si žalobca v konaní,

vedenom pod sp. zn. 15Cpr/2/2013 uplatňuje nárok na náhradu mzdy vo výške 56.732,48 eura s úrokom
z omeškania od v žalobe špecifikovaných súm od 01. 04. 2013 do zaplatenia. Keďže o nárokoch na
náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 30. 10. 2012
bude rozhodované v konaní vedenom na OS Nitra pod sp. zn. 15Csp/2/2013, v predmetnom konaní sa
súd už nemohol zaoberať nárokom na náhradu mzdy po druhej výpovedi zo dňa 30. 10. 2012, a preto

rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady mzdy za obdobie od 01. 11. 2012 z tohto dôvodu
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.37. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku
týkajúcom sa náhrady mzdy za obdobie d 01. 10. 2011 do 31. 10. 2012, teda za 13 mesiacov podľa §
388 CSP zmenil a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 9.709,18

eura (13 mesiacov x 746,86 eura), spolu s úrokom z omeškania podľa nar. vlády č. 87/1995 Z.., a to vo
výške 9,25% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 12. 2011 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 746,86 eura
od 01. 01. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 02.
2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 03. 2012 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 04. 2012 do zaplatenia,

úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 05. 2012 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 06. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 07. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 08. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75%
ročne zo sumy 746,86 eura od 01. 09. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne
zo sumy 746,86 eura od 01. 10. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo

sumy 746,86 eura od 01. 11. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
746,86 eura od 01. 12. 2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri
určení výšky náhrady za obdobie presahujúce 12 mesiacov odvolací súd vychádzal z toho, že náhrada
mzdy za toto obdobie už nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto,
že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú

bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej
sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha
náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov nemožno zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa
vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával. Takýmto spôsobom odvolací súd
dospel k tomu, že sociálnu funkciu plní výška náhrady mzdy v sume 746,86 eura mesačne, teda výška

priemerného mesačného zárobku žalobcu za tretí kalendárny štvrťrok 2010, z ktorého súd vychádzal
aj pri určení náhrady mzdy žalobcu za prvých 12 mesiacov, pričom zohľadnil to, že žalobca v tomto
období nemal žiaden príjem. Z náhrady mzdy za toto obdobie odvolací súd priznal žalobcovi aj úrok
z omeškania, a to vždy od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa náhrada mzdy
stala splatnou za jednotlivé mesiace, v zmysle návrhu žalobcu, keďže ním požadovaná výška úroku z

omeškania bola v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., v zmysle ktorého mu boli priznané. S
právnym odôvodnením nároku na úroky z omeškania náhrady mzdy sa odvolací súd plne stotožňuje s
dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

38. Keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti (náhrada mzdy) zmenil,

rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP aj o náhrade trov konania o
náhradu mzdy a to tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy
v rozsahu 72,12%. Žalobcom požadovaná suma titulom náhrady mzdy predstavovala sumu 133.886,03
eura, pričom žalobcovi bolo právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie priznaných 8.959,62 eura a
týmto rozsudkom odvolacieho súdu suma 9.709,18 eura, čo je spolu 18.668,80 eura, čo predstavuje

13,94% Žalobca bol potom neúspešný v rozsahu sumy 115.217,23 eura, čo predstavuje 86,06% a jeho
celkový neúspech je 72,12% a v tomto rozsahu má úspech žalovaný. Pre použitie ustanovenia § 257
CSP, ako navrhoval žalobca v odvolaní, odvolací súd nevidel dôvody.

39. Z rovnakých dôvodov odvolací súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré súviseli s nárokom žalobcu na

náhradu mzdy, keď strany sporu zaviazal uhradiť ich podľa pomeru úspechu vo veci v tejto časti, teda
zohľadnil neúspech žalobcu 86,06% a úspech žalovaného 13,94%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).