Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118010024
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1118010024.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci

obžalovaného Q. W., pre prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona v
súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 29.11.2018 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
Q. W. D. Z. Ä. E. E. A. Y. narodený XX.XX.XXXX B. O., trvale bytom Q. T. Č.. XXX/XX, Bratislava,
nezamestnaný,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

dňa 21.01.2017 v čase okolo 02:20 hodine v Bratislave na Obchodnej ulici v blízkosti pizzerie „Tulipán“
bezdôvodne fyzicky napadol poškodeného Q. Y. a jeho sestru poškodenú B. Y., a to tak, že najskôr
zozadu od chrbta pristúpil k poškodenému Q.Y.I. Y., tohto zozadu udrel zovretou päsťou do oblasti hlavy,

následne poškodeného odtiahol do stredu cesty k električkovému koľajisku, kde sa obžalovaný tváril,
že sa chce s poškodeným rozprávať a keď to poškodený nečakal, udrel poškodeného päsťou spredu
do tváre do lícneho oblúku, následne odišiel smerom na zastávku MHD na Kollárovo námestie, kedy
k obžalovanému pristúpila poškodená B. Y.R.B.Á., ktorá začala na obžalovaného kričať a nadávať z
dôvodu, že zbil jej brata, kedy obžalovaný chytil poškodenú a zhodil ju na zem, pričom pri páde si
zranila zadnú časť hlavy, následne keď poškodená vstala zo zeme, obžalovaný ju zovretou päsťou
udrel do oblasti nosa a do oblasti oka, čím obžalovaný svojím konaním spôsobil poškodenému Q. Y.
zranenia, a to zlomeninu prednej steny čeľustnej dutiny, jarmového oblúka a spodiny očnice vľavo s

pomliaždením výstupu podočnicovej vetvy trojklanného nervu s dobou liečenia do 28 dní so sťažením
obvyklého spôsobu života 7 dní, a poškodenej B. Y. obžalovaný spôsobil zranenia, a to pomliaždenie
okolia pravej očnice s minimálnym krvácaním pod spojivkou a pomliaždenie záhlavia s dobou liečenia
do 7 dní bez sťaženia obvyklého spôsobu života poškodenej,

t e d a

- sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného,

- inému úmyselne ublížil na zdraví,

č í m s p á c h a l- prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona

v jednočinnom súbehu s

- prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona,

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, § 36 písmeno j/, § 37 písmeno h/
Trestného zákona, § 41 odsek 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden)

rok.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona súd určuje obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 50 odsek 2, § 51 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona súd obžalovanému ukladá obmedzenie
spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 11.01.2018 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 10.01.2018, č. k. 3 Pv 30/17/1101-14 na obvineného Q. W., pre prečin výtržníctva
podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa §
156 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v predmetnej
obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaný Q. W. urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je
nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných
Q. W., výsluchom svedkov - poškodených Q.H.na Y.Y. U. B. Y., výsluchom svedkov J. U. U. Q.

O.R.B., prečítaním znaleckého posudku č. 92/17 zo dňa 16.04.2017, písomne vyhotoveného prof.
MUDr. Jozefom Lohnertom, CSc., znalcom z odboru: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Chirurgia,
a to postupom podľa § 263 odsek 1 Trestného poriadku (so súhlasom prokurátora a obžalovaného),
ako aj čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to e-mailovej komunikácie
medzi obžalovaným a poškodenou, lekárskych správ, zápisnice o rekognícii osoby s pripojenou

fotodokumentáciou, výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
odpovedí na lustráciu v STA a v GP, odpovede na lustráciu v registri priestupkov a odpisu registra trestov
obžalovaného zo dňa 27.11.2018.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal,
napĺňa všetky zákonné znaky oboch trestných činov - prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno
a/ Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona spáchaných

v jednočinnom súbehu a že tento skutok spáchal práve obžalovaný Q. W..

K výroku o vine

Obžalovaný Q. W. vinu za spáchaný skutok popieral. Svoju obhajobu založil v podstate na tom, že

poškodenému nespôsobil predmetné zranenia, keďže ho fyzicky nenapadol a medzi nimi išlo iba o„strkanie“. V tejto súvislosti sa v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní obhajoval a bránil tým,
že v ten večer sa išiel najesť do „Kebabu“ na Obchodnej ulici, kde zbadal poškodenú, ktorá tam sedela
s nejakou kamarátkou a pri inom stole sedel poškodený ešte s niekým. Poškodený sa na neho pozeral,

na čo on uviedol: „Čo na mňa čumíš ty plešatý kokot“, čo však nepovedal priamo jemu, ale on to počul
a preto sa spýtal, čo to povedal a on to zopakoval. Poškodený sa postavil, prišiel k nemu a strčil doňho,
on následne do neho, pričom toto všetko prebehlo ešte v „Kebabe“. Následne im niekto z „Kebabu“
povedal, aby išli von. Tam sa ešte hádali, pričom poškodenému ešte povedal, že čo seká frajera pred
druhými. Potom sa rozdelili a poškodený ostal pred „Kebabom“, kde fajčil. On išiel ďalej od neho a čakal

kamaráta. Poškodený bol asi tri štyri metre od neho a on si ho už nevšímal. Prichádzajúcemu kamarátovi
zakričal,žetenplešatýkokotsadonehopúšťal,napoškodenéhosapritomnepozrel,alenanehoukázal.
Poškodený doňho skočil, on ho odstrčil, znovu doňho skočil a preto ho ešte raz odsotil. Poškodeného
teda neudrel, iba sa strkali a žiadnym spôsobom ho fyzicky nenapadol. Poškodený doňho skočil prvýkrát
asi tým, že doňho strčil, a to do oblasti hrudníka až krku, čo však veľmi neregistroval. Vie, že odletel,
nie však ďaleko. Druhé strčenie zo strany poškodeného bolo tiež asi do tej istej oblasti tela. Kamarát

- svedok J. U. skočil medzi nich, aby ich rozdelil a poškodenému povedal, nech ide do piče. Následne
poškodený išiel smerom na Kollárko. Potom z „Kebabu“ vyšla aj poškodená, išla oproti nemu a začala na
neho kričať, potom aj biť a škriabať po tvári, po čom mal aj škrabance. Žiadne zranenia mu nespôsobila,
mal iba poškriabanú tvár, avšak nie do krvi. Poškodená mu aj potom písala, že si zlomila gélové nechty.
Kričala na neho, že „Čo mi biješ brata?“, on jej uviedol, že ho nebil. Ona na neho v amoku stále kričala

a udierala ho. On sa jej to snažil vysvetliť, teda že jej brata nebil. Toto trvalo asi dve - tri minúty a keď už
nevedel čo, tak ju v skrate udrel päsťou do oblasti tváre. Na čo ona padla na zadok. Ešte si spomenul,
že jeho kamarátka - svedkyňa Q. O. vstúpila medzi nich, avšak poškodená ju odsotila a išla stále za
ním. Táto svedkyňa predošlý incident s poškodeným nevidela. Následne povedali, aby išiel preč, čo v
šoku aj urobil. Išiel ešte do podniku a asi o hodinu na to išiel taxíkom domov. Na druhý deň ráno si s

poškodenou písal, tu sa jej ospravedlnil, pričom ona mu napísala, že brat je zranený. On jej na to uviedol,
že sa nebili, pričom poškodená ešte chcela, aby jej nahradil ukradnutý telefón. Potom už s poškodenou
v kontakte neboli. Na facebooku v tom čase vystupoval pod prezývkou D. W.. Obžalovaný potvrdil, že
v ten večer pred incidentom popíjal alkohol, avšak mal asi dve veľké a dve malé pivá. Tvrdý alkohol v
ten večer nepil. Mal iba lepšiu náladu. Ďalej vypovedal v tom smere, že svedkyňa O. došla spolu so

svedkom U., on si ju ale nevšimol v momente, keď prišli. Všimol si ju až počas konfliktu s poškodenou.
Incident s poškodenou sa stal medzi „Kebabom“ a Edenom, išlo o priestor koľajníc. S poškodeným to
bolo na pravo od „Kebabu“ teda na inom mieste, ako je priestor na ktorom sú koľajnice.

S uvedenými obhajobnými tvrdeniami obžalovaného sa súd nemohol stotožniť, nakoľko výsledky

vyplývajúce z procesu dokazovania ich jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez najmenších
rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovaného za
spáchaný skutok. V tomto smere súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní získali a zabezpečili
rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie a objasnenie
skutkového stavu, ktorých vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú obsahovú

zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Po ich vyhodnotení bolo možné vylúčiť
akékoľvek pochybnosti o vine obžalovaného za spáchaný skutok.

Hoci v prospech obžalovaného vypovedali dvaja ním navrhnutí svedkovia, ich výpovede súd vyhodnotil
ako nepravdivé, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a ktorým v mnohých smeroch chýba

logický základ. U svedka J. U. ide o doslova „kopírovanie“ výpovede obžalovaného, hoci pri výsluchu
obžalovanéhonahlavnompojednávanínebolprítomný,zčohonepochybnemožnousudzovaťnavopred
dohodnutý obsah výpovede tohto svedka. Z tohto hľadiska menovaný svedok svojou výpoveďou na
hlavnom pojednávaní priam balansuje na hranici vyvodzovania trestnej zodpovednosti za trestný čin
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 odsek 2 Trestného zákona. Nie je totiž možné, aby dve

osoby v rámci spontánnej časti výpovede vypovedali s odstupom času o určitom skutkovom deji aj
v detailoch formulačne a chronologicky identicky tak, ako tomu bolo v danej trestnej veci v prípade
obžalovaného a menovaného svedka. Uvedenému záveru v konečnom dôsledku nasvedčuje tá časť
výpovede svedka, v rámci ktorej pri kladení otázok po tom, čo v jednej otázke diametrálne zmenil
svoju výpoveď argumentoval tým, že si to nemôže presne pamätať, keďže je to dva roky dozadu. V

prípade svedka J. U. ide skutočne o „zaujímavú“ výpoveď, kedy si na jednej strane úplne presne pamätá
priebeh skutkového deja a to v úplnej zhode s výpoveďou obžalovaného vrátane takých okolností, čo
kto presne povedal, na koho ukázal, že poškodený odhodil špak, že došlo presne k dvom soteniam
(medzi poškodeným a obžalovaným) a pod., na strane druhej poukazoval na odstup času pri určovanívzdialenosti od obžalovaného v čase, kedy sa od neho mala oddeliť svedkyňa Q. O.. Na tomto mieste
súd podotýka, že svedok najskôr uviedol vzdialenosť 200 metrov, čo následne korigoval na vzdialenosť
10 metrov. Vychádzajúc zo zásady bezprostrednosti si súd mohol utvoriť obraz o výpovedi svedka J. U.

aj z toho hľadiska, že počas výsluchu svedok uhýbal pohľadom, pri každej odpovedi vypovedal vyhýbavo
a nevypovedal priamo k súdu, čo dokumentuje nielen zápisnica o hlavnom pojednávaní, kde súd tieto
okolnosti priamo zaprotokoloval, ale aj zvukový záznam z hlavného pojednávania.

Rovnako možno hodnotiť aj výpoveď svedkyne Q. O. v časti týkajúcej sa konfliktu obžalovaného s

poškodenou Veronikou Rybárovou, ktorá mala potvrdzovať výpovede obžalovaného Q. W. a svedka J.
U., avšak ktorá nemala zaznamenať konflikt medzi obžalovaným a poškodeným Q. Y., hoci sa od svedka
J. U. mala oddeliť iba približne 10 metrov od miesta, kde sa mal nachádzať obžalovaný, ktorého však
nezaregistrovala. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že si asi ťažko možno rozumne predstaviť, že
by menovaná svedkyňa na takú vzdialenosť obžalovaného, ktorého poznala, neevidovala, obzvlášť za
situácie, keď musela mať vedomosť o tom, že svedok J. U. sa tu s obžalovaným má údajne stretnúť

a vzhľadom na vzdialenosť medzi podnikom Eden, do ktorého mala svedkyňa údajne namierené, a
podnikom Kebab (podniky majú byť oproti sebe) a vzdialenosť, na ktorú mal byť od nej obžalovaný, by
musela zachytiť úvodnú komunikáciu obžalovaného smerom k svedkovi týkajúcu sa poškodeného.

Na základe výsledkov vyplývajúcich z procesu dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov je

evidentné, že úplná a do detailov zachádzajúca obsahová zhoda výpovedí obžalovaného a ním
navrhnutých svedkov nie je dôsledkom pravdivého popisu skutočností nimi priamo vnímaných, ale
prejavom vopred pripravenej verzie priebehu skutkových okolností, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu
veci, ktorá sa pravdepodobne opiera o predpoklad, že dôkazná situácia, v rámci ktorej budú voči ich
tvrdeniam stáť „iba“ tvrdenia poškodených, nebude spôsobilá založiť výrok o ich vine za skutok, ktorý

je obžalovanému kladený za vinu.

V kontrapozícii k výpovediam obžalovaného a svedkov J. U. a Q. O. sú výpovede poškodených Q.
Y. U. B. Y.Y., ktorých obsahová zhoda je prirodzená, jednoznačne uveriteľná a ničím nespochybnená,
pričom pre posúdenie veci nepodstatné nepresnosti sú logickým dôsledkom odstupu času od spáchania

skutku. Na hodnotenie výpovedí poškodených z hľadiska ich možného spochybnenia pritom nemala
žiaden vplyv ani okolnosť, že boli prítomní pri výsluchu obžalovaného na hlavnom pojednávaní, čo je ich
právom vyplývajúcim z ustanovení Trestného poriadku (napr. § 258 odsek 3 Trestného poriadku), ako
aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ktorý poukázal na možnosti súdu hodnotiť výpoveď
poškodeného aj v kontexte uvedenej okolnosti. V tomto smere súd opätovne uvádza, že hodnovernosť

poškodených a presvedčivosť ich výpovedí nebola nijakým spôsobom zoslabená tým, že mali možnosť
priamo vnímať výpoveď obžalovaného, a to so zreteľom na celý obsah ich výpovede uskutočnenej pred
súdom pri náležitom dodržiavaní zásady bezprostrednosti zo strany súdu.

Menovaný poškodení presvedčivým spôsobom popísali okolnosti predchádzajúce skutku, ako aj

samotný skutok, pričom v konaní nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá ich
výpovede spochybniť a založiť dôvod pre čo i len hypotetickú úvahu o alternatívnej a pre obžalovaného
priaznivejšej verzii priebehu skutkových okolností.

Poškodený Q. Y. presne popísal, ako sa ešte v podniku Tulipán dostal do verbálneho konfliktu s

neznámou osobou, ktorou určite nebol obžalovaný (a teda nebol to obžalovaný, ktorý sa o ňom vyjadril
ako o plešatom kokotovi) a ktorý po tom, čo opustili daný podnik k nemu agresívne pristupoval, na čo ho
poškodený od seba odstrčil. Následne ho zozadu úderom do hlavy napadol obžalovaný buď sám, alebo
spolu s ďalšou osobou a potom ho odviedli na miesto, kde boli koľajnice a kde sa spočiatku tvárili, že vec
chcú normálne vyriešiť, na základe čoho poškodený vôbec nečakal následný úder päsťou do hlavy, ktorý

mu uštedril obžalovaný. K tomuto úderu došlo z ničoho nič, poškodenému sa zakrútila hlava a začal cítiť
veľkú bolesť a pri odchode z miesta činu mu začala puchnúť tvár. Na druhý deň mal hlieny plné krvi a
jeho oko vyzeralo katastrofálne, v dôsledku čoho sa dostavil na pohotovosť. Poškodený tiež poukázal
na to, že na obžalovanom bolo zrejmé, že je pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok.

V obsahovej zhode s výpoveďou menovaného poškodeného vypovedala aj poškodená B. Y., ktorá
taktiež vylúčila, že by to bol obžalovaný, s ktorým sa poškodený dostal do verbálneho konfliktu v danom
podniku, ale bola to úplne iná osoba. Táto cudzia osoba pristúpila k poškodenému po tom, čo vyšli z
podniku a niečo sa tam doťahovali. Následne ho obžalovaný napadol zozadu úderom do hlavy a po tom,čo sa presunuli na iné miesto, ho udrel aj spredu. Ona potom po obžalovanom kričala a snažila sa ho
odtiahnuť od jej brata (poškodeného), pričom potvrdila, že ho pri tom aj poškriabala, avšak určite nie
nejako vážne, nakoľko to boli bežné škrabance, ktoré sa prejavia začervenaním kože a potom zmiznú,

teda určite nie tak, že by si zlomila nechty. Obžalovaný ju potom dvakrát udrel a dvakrát zhodil na zem
s tým, že prvýkrát ju chytil za vlasy a sotil na zem a druhý krát jej dal „päsťovku“, v dôsledku čoho
spadla na temeno hlavy, nie na zadok, pričom ju aj poškriabal. V dôsledku konania obžalovaného mala
odreninu pri oku a aj prasknutý nos, ktorý má v podstate doteraz. Poškodená taktiež poukázala na časť
výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní, v rámci ktorej tvrdil, že veľa nepil, pričom počas ich

komunikácie (nachádzajúcej sa v spise) uviedol, že bol značne pod vplyvom alkoholu.

Obaja poškodení jednoznačne vylúčili prítomnosť nejakej ženy počas konfliktu, mimo podniku išlo
výlučne o tri osoby mužského pohlavia.

V súvislosti s uvedenými výpoveďami poškodených súd podotýka, že poškodení nemali žiaden dôvod,

pre ktorý by mali nepravdivo vypovedať o rozhodných skutkových okolnostiach a pre ktorý by za
páchateľa skutku označili práve obžalovaného, ak by si tým neboli istí, resp. by mali pochybnosti o
tom, kto na poškodených fyzicky útočil. Naopak, poškodený Q. Y. aj v rámci vykonanej rekognície
jednoznačne opoznal obžalovaného Q. W. ako osobu, ktorá na neho zaútočila najskôr zozadu a
následne aj spredu úderom päsťou do oblasti tváre a podrobme popísal aj všetky ostatné relevantné

skutočnosti. Poškodený aj zodpovedajúcim a logickým spôsobom vysvetlil, prečo má za to, že to bol
práve obžalovaný, ktorý ho zozadu udrel po hlave, keďže druhá osoba, ktorá bola pri ňom sa snažila
obžalovaného upokojiť. Napadnutie poškodeného obžalovaným zozadu pritom potvrdila aj poškodená
B. Y., ktorá na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný išiel k poškodenému so zdvihnutou rukou a
poškodený mal následne „typel“ na hlave, pričom výslovne uviedla aj to, že vie ako vyzerá obžalovaný

a z tohto hľadiska podľa názoru súdu k žiadnej zámene osôb dôjsť nemohlo. Súd pritom opätovne
poukazuje na to, že poškodení nemali žiaden dôvod si vymýšľať a aj na hlavnom pojednávaní vypovedali
jednoznačne a bez akejkoľvek neistoty, že páchateľom skutku je práve obžalovaný Q. W.E.E.. Práve
preto poškodená svoju rekciu zamerala práve na obžalovaného a nie na inú tam sa nachádzajúcu osobu.

Aj v súvislosti s tvrdením obžalovaného a svedka J. U., že poškodená mala vyjsť z podniku až po tom, čo
došlo ku konfliktu s poškodeným, súd uvádza, že sa v plnej miere stotožňuje s tvrdením poškodeného,
že v takom prípade by vyššie popísané konanie poškodenej nemalo logický základ, keďže táto sa do
fyzického konfliktu s obžalovaným dostala práve v dôsledku jeho útoku na jej brata - poškodeného Q. Y..
Ak by malo ísť iba o obžalovaným tvrdené sácanie, poškodená by nemala žiaden dôvod na takú reakciu

a už vôbec nie za situácie, ak by sa nenachádzala v blízkosti obžalovaného a poškodeného a priamo
nesledovala útok obžalovaného, resp. ak by bola v tom čase ešte v podniku. Poškodení pritom mali
dôvod opustiť tento podnik spoločne (resp. iba vo veľmi krátkom časovom odstupe), keďže sa chystali
na nočný spoj.

Pokiaľ teda ide o obhajobnú argumentáciu obžalovaného súd sa v nijakom smere nemohol stotožniť
s tvrdením, že zo strany poškodených došlo k zámene v osobe páchateľa, a to ani v súvislosti s
popisomsituácievpodniku(včasepredútokom)zostranyobžalovaného,oktorejmoholmaťobžalovaný
vedomosť či už sprostredkovane, alebo jednoducho preto, že sa v podniku tiež nachádzal, ale poškodení
ho neregistrovali práve z dôvodu, že sa poškodený Q. Y. dostal do verbálnej potýčky s cudzou osobou.

Na rozdiel od obhajoby, súd vo výpovediach nezistil žiadne podstatné rozpory ohľadne priebehu skutku,
pričom obhajobou uvádzaný kontinuálny priebeh útoku popísaný poškodenou nezodpovedá obsahu jej
výpovede, keďže táto svedkyňa výslovne uviedla, že sa obžalovaný s ďalšou osobou a poškodeným
po prvom ataku presunuli na iné miesto a tu ho obžalovaný udrel. Výpovede poškodených nie sú

v rozpore ani so závermi znaleckého posudku č. 92/17 zo dňa 16.04.2017 vypracovaného znalcom
prof. MUDr. Jozefom Lohnertom, CSc., ako sa to snaží prezentovať obhajoba. Úder do centrálnej
oblasti tváre poškodeného plne zodpovedá výpovediam oboch poškodených, pričom skutočnosť, že
poškodená uviedla viac úderov, je potrebné posudzovať v kontexte celej jej výpovede, z ktorej obsahu
je nepochybné, že o prvom údere sa vyjadrovala v súvislosti s útokom obžalovaného na poškodeného

zozadu a o druhom po premiestnení sa z jedného miesta na druhé. Taktiež poškodenými popísaný
vzájomný postoj obžalovaného a poškodeného Q. Y.Á. v čase bezprostredne pred úderom na tvár
poškodeného v nijakom smere nespochybňuje skutočnosti nimi uvedenými. Poškodený Q. Y. taktiež
logickým spôsobom vysvetlil, prečo nešiel k lekárovi ihneď po spáchaní skutku, pričom ani táto okolnosťnie je spôsobilá spochybniť otázku viny obžalovaného, obzvlášť vtedy, ak poškodený bol vyšetrený iba
cca 15 hodín po „úraze“ (konštatované v znaleckom posudku).

Výpovede poškodených sú pritom podopreté aj vzájomnou komunikáciou medzi obžalovaným Q. W.
a poškodenou B. Y. krátko po skutku, ktorej obsah bol založený do spisu. V jej rámci obžalovaný
(vystupujúci pod nickom D. W., čo potvrdil na hlavnom pojednávaní) okrem iného výslovne uviedol, že
bol najebaný, priznal, že bol “kkt“ a že si moc nepamätá, ako aj to, že má nejaké problémy a možno
fakt hľadal konflikt. V tejto komunikácii je zaznamenané aj vyjadrenie obžalovaného, v rámci ktorého

pripustil bitie brata poškodenej, ale len raz, na čo mu aj poškodená uviedla, že ho bil on a že ho jeho
kamarát provokoval slovami „plešatý kokot“. Pritom v tejto komunikácii obžalovaný nerozporoval, že to
povedala iná osoba.

S poukazom na uvedené si je možné utvoriť celkový obraz o obhajobe obžalovaného vrátane jeho
vyjadrenia na hlavnom pojednávaní o množstve požitého alkoholu (dve veľké a dve malé pivá), hoci z

uvedenej komunikácie je zrejmé, že obžalovaný bol pod oveľa väčším vplyvom alkoholu.

Napokon vinu obžalovaného za spáchaný skutok preukazujú aj lekárske správy a závery znaleckého
posudku č. 92/17 zo dňa 16.04.2017 vypracovaného znalcom prof. MUDr. Jozefom Lohnertom,
CSc., ohľadne zranení poškodeného Q. Y. a poškodenej B.H.S. Y., ktoré zodpovedajú popisu skutku

uvedeného v obžalobe a skutkovej vete tohto rozsudku.

Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedenéskutočnostimalsúdskutkovýstav(vzmyslejehopopisuvskutkovej
vete výrokovej časti tohto rozsudku) za nepochybne preukázaný a takto ustálený skutok napĺňa všetky
formálne zákonné znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona v

jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona.

Obžalovaný totiž na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol jednak poškodeného Q. Y. a jednak
poškodenú B. Y., pričom úderom do oblasti tváre menovaného poškodeného mu spôsobil zranenia ako
zlomeninu prednej steny čeľustnej dutiny, jarmového oblúka a spodiny očnice vľavo s pomliaždením

výstupu podočnicovej vetvy trojklanného nervu a poškodenej B. Y. obžalovaný spôsobil pomliaždenie
okolia pravej očnice s minimálnym krvácaním pod spojivkou a pomliaždenie záhlavia.

Uvedeným konaním sa teda obžalovaný dopustil nielen výtržnosti v zmysle skutkovej podstaty prečinu
podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, ale vo vzťahu k poškodenému Q. Y. aj prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona. V zmysle vymedzenia pojmu ublíženia
na zdraví podľa § 123 odsek 2 Trestného zákona súd poukazuje na to, že zranenia poškodeného
si objektívne vyžiadali lekárske vyšetrenie (ošetrenie aj liečenie), počas ktorého bol sťažený obvyklý
spôsob života poškodeného minimálne po dobu 7 dní (vychádzajúc z charakteru uvedených zranení
je sťaženie obvyklého spôsobu života opodstatnené bolestivosťou, zhoršením dýchania a opatrnosťou

pri nosovej hygiene). Skutočnosť, že poškodený nebol bezvládny, ani pripútaný na lôžko bez možnosti
samostatného pohybu a nevyžadoval opateru inej osoby je pre právne posúdenie ublíženia na zdravý
nepodstatné, nakoľko uvedené obmedzenia by mali význam pri posudzovaní ťažkej ujmy na zdraví z
hľadiska závažného ovplyvňovania obvyklého spôsobu života poškodeného (nie sťaženia obvyklého
spôsobu jeho života).

Vo vzťahu k zavineniu súd dopĺňa, že u obžalovaného Q. W. bolo preukázané úmyselné zavinenie
pri oboch trestných činoch, a to vo forme priameho úmyslu (§ 15 písmeno a/ Trestného zákona), čo
dokumentuje preukázaný spôsob spáchania činu a ostatné preukázané objektívne skutočnosti, ktoré
akýkoľvek iný záver, t. j. o inej forme zavinenia, vylučujú.

Pri oboch trestných činoch - prečinoch súd skúmal aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu
uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých
skutočností spadajúcich pod kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z
požiadavky, že skutočnosti predpokladané v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo

svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (jednej na úkor druhej).
Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestným
zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, t. j. stupeň vyšší než
nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu, t. j. napadnutia poškodenéhoQ. Y. najskôr zozadu a potom aj spredu a následne aj fyzickým napadnutím poškodenej B. Y.R.B.,
spôsobeným následkom v podobe ublížením na zdraví poškodenému a v podstate spôsobením ujmy
na zdraví (§ 123 odsek 1 Trestného zákona) poškodenej, vyššie popísaných okolností, za ktorých bol

čin spáchaný a uvedenú formu a mieru zavinenia (priamy úmysel). Všetky v tomto smere rozhodné
skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné
vyvodzovať voči páchateľovi (obžalovanému) trestnú zodpovednosť.

K výroku o treste

V súvislosti s výrokom o treste súd poznamenáva, že pri ukladaní trestu vychádzal z účelu trestu
vyjadrenéhov§34odsek1Trestnéhozákona,vzmyslektoréhotrestmázabezpečiťochranuspoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest

zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom súčasne prihliadal aj na ostatné
Trestným zákonom upravené zásady pre ukladanie trestov.

Z tohto hľadiska súd mohol uložiť trest odňatia slobody vo výmere ustanovenej Trestným zákonom (§
34 odsek 2 Trestného zákona). Ďalej bol súd povinný prihliadať najmä na spôsob spáchania činu a jeho

následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy (§ 34 odsek 4 Trestného zákona).

V súvislosti s výrokom o treste bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 4 Trestného
zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi

nimi. Z tohto hľadiska súd uvádza, že u obžalovaného Q. W.E. zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písmeno j/ Trestného zákona spočívajúcu vo vedení riadneho života pred spáchaním trestného
činu a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona spočívajúcu v spáchaní
viac trestných činov. Na tomto základe pri rovnovážnom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
nedošlo u obžalovaného k úprave trestnej sadzby postupom § 38 odsek 3 alebo 4 Trestného zákona.

Vzhľadomnato,žeobžalovanýspáchaldvatrestnéčiny(vjednočinnomsúbehu),súdmuukladalúhrnný
trest podľa zásad upravených v § 41 odsek 1 Trestného zákon, teda podľa toho zákonného ustanovenia,
ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Vzhľadom na trestnú sadzbu upravenú pri
trestnom čine - prečine výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona ( až 3 roky) a

trestnom čine - prečine ublíženia na zdraví podľa 156 odsek 1 Trestného zákona (6 mesiacov až 2 roky),
súd ukladal trest podľa prvého z uvedených ustanovení, pričom dolná hranica trestnej sadzby v zmysle
§ 41 odsek 1 Trestného zákona je 6 mesiacov a konkrétne trestná sadzba tak predstavuje 6 mesiacov
až 3 roky.

Pokiaľ ide o konkrétny druh a výmeru trestu súd uvádza, že alternatívny druh trestu v nijakom smere
nespojený s trestom odňatia slobody neprichádzal u obžalovaného do úvahy, a to práve so zreteľom
na už uvedený spôsob spáchania činu zahŕňajúc aj fázu útoku zozadu, ako aj napadnutie dvoch
osôb, z toho jedna bola osoba ženského pohlavia. K tomu pristupuje absencia priznania obžalovaného
a jeho nekritický postoj k vlastnej trestnej činnosti, ako aj jeho stav pod vplyvom alkoholu, ktorý

taktiež na hlavnom pojednávaní popieral (v zmysle miery požitia alkoholu), hoci z jeho komunikácie
s poškodenou vyplýva pravý opak, čo potvrdili aj samotní poškodení. Opätovne nemožno opomenúť
následok spôsobený obom poškodeným a súčasne ten fakt, že obžalovaný bol v spoločnosti ďalších
dvoch osôb mužského pohlavia. Závažnosť činu a tým aj potreba náležitého naplnenia všetkých funkcií
trestu je zvyšovaná tiež tým, že počet takýchto útokov na danom mieste a blízkom okolí sa v poslednej

dobe zvyšuje, čo má súd za preukázané z vlastnej rozhodovacej činnosti. V tomto smere možno preto
uzavrieť, že alternatívny druh trestu vo vzťahu k trestu odňatia slobody by nezohľadňoval predovšetkým
preventívnu funkciu, a to tak individuálnu ako aj generálnu (vo vzťahu k budúcim možným potenciálnym
páchateľom rovnakých alebo obdobných trestných činov), avšak ani funkciu výchovnú, ochrannú a
represívnu(zhľadiskazásadyjednotyprevenciearepresie),avkonečnomdôsledkubysavymykalúčelu

trestu vrátane jeho difamačného účinku (vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou).

Na uvedenom základe preto súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, avšak
napriek všetkým preukázaným skutočnostiam ohľadne spôsobu spáchania činu a jeho následku,okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku, ktoré vyplývajú z odôvodnenia
tohto rozsudku v časti týkajúcej sa viny a ktoré poukazujú na vyššiu mieru závažnosti spáchaných
trestných činov, súd nepovažoval priamy výkon tohto druhu trestu za nevyhnutný. Vzhľadom na doterajší

riadny život obžalovaného a jeho vek má súd za to, že uvedený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok
(zodpovedajúci povahe a závažnosti skutku v zmysle vyššie uvedeného) je možné podmienečne odložiť
na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky a tým prispieť k výchovnému pôsobeniu na obžalovaného. Osoba
obžalovaného aj napriek svojmu postoju umožňuje súdu dospieť k takému záveru, že uvedený trest
bude dostatočným mementom pre obžalovaného v tom smere, že sa v budúcnosti vyvaruje akéhokoľvek

obdobného alebo iného protiprávneho konania, že si uvedomí dôsledky (reálne, aj ktoré mohli nastať)
svojho konania a bude ho viesť k tomu, aby viedol riadny život. To bude môcť preukázať predovšetkým
počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.

Vzhľadom na vek obžalovaného a jeho preukázaný stav pod značným vplyvom alkoholu v čase
spáchania skutku, dospel súd k záveru, že na posilnenie dosiahnutia účelu trestu je potrebné

uložiť obžalovanému aj obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných
návykových látok. Z predmetnej komunikácie obžalovaného s poškodenou je totiž možné ustáliť, že
obžalovaný si svoje problémy riešil práve požívaním alkoholických nápojov, pod vplyvom ktorých
vyhľadal, resp. vyvolal konfliktnú situáciu (čo sám v danej komunikácii pripustil). Ako už súd uviedol,
skutočnosť, že obžalovaný bol v uvedenom stave potvrdili aj poškodení, pričom nevyhnutnosť uloženia

tohto obmedzenia je daná aj z vyjadrenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní, ktoré učinil práve
v súvislosti s množstvom požitého alkoholu, ktoré bolo nepravdivé a ktoré tak poukazuje aj na postoj
obžalovaného v tejto otázke.

Sumarizujúc výsledky vykonaného dokazovania čo do výroku o treste dospel súd k presvedčeniu, že

trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v
trvaní 2 roky s uložením predmetného obmedzenia možno považovať za adekvátne a dostačujúce vo
vzťahu k povahe a závažnosti trestných činov, pre ktoré je obžalovaný trestne stíhaný a vo vzťahu k jeho
osobe a možnostiam jeho nápravy, a teda zohľadňujúce všetky kritéria stanovené Trestným zákonom
pre ukladanie trestu

Pokiaľ ide o náhradu škody, súd poškodených s nárokom na náhradu škody do konania (na hlavné
pojednávanie)nepripustil,nakoľkosiškoduneuplatnilispôsobompredpokladanýmTrestnýmporiadkom,
v dôsledku čoho súd o náhrade škody ani nerozhodoval.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na
Okresný súd Bratislava I. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj

príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Poškodený
môže podať odvolanie iba proti výroku rozsudku o náhrade škody.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.