Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/31/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118010159
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118010159.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Evy

Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.10.2019, v trestnej veci
obžalovaného G. W., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Prešov sp. zn. 4T/8/2018 zo dňa 10.05.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému G. W., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom
U. XXX, okr. X.,

u k l a d á

Podľa § 212 ods. 3 Tr. zákona (účinného do 31.07.2019), § 36 písm. l), § 38 ods. 3 Tr. zákona trest
odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon uloženého trestu z a r a- ď u j e do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného G. W. z páchania prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa §

20 Tr. zákona a to na tom skutkovom základe, že

dňa 11. 09. 2017 v čase okolo 20.10 hod. spolu s obž. G. W., nar. XXXX, H. O. a F. C. v lesnom poraste č.
XXXaX, z parcely číslo XXX/X podľa registra EKN, na ktorú sa viaže list vlastníctva č. XXX a z parcely č.
XXX podľa registra CKN bez založeného listu vlastníctva, v katastrálnom území obce U. - P., okr. X., po
predchádzajúcej vzájomnej dohode, bez povolenia na zber alebo výrub drevnej hmoty odcudzili drevnú
hmotu dreviny dub letný o celkovom objeme 2,17 m3 a to tak, že potom, čo prišli do lesného porastu,

našli na zemi ležiace stromy dreviny dub letný, ktoré pomocou ručnej pílky, ktorú si na tento účel priniesli
so sebou, porezali na menšie kusy a tieto naložili na dvojkolesový vozík, ktorý ťahali smerom do obce
Jarovnice, pričom však boli prichytení hliadkou Policajného zboru, čím takto spôsobili pre D., odštepný
závod F., D. X., X. škodu v sume 59,67 EUR a G. W. (nar.XX.XX. XXXX) tento čin spáchal, hoci bolza taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacov odsúdený rozsudkom Okresného súdu v
Prešove, sp. zn. 41T/22/2017 zo dňa 24. 05. 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24. 05. 2017.

Za to mu podľa § 212 ods. 3 Tr. zákona v spojení s § 54 ods. 1 Tr. zákona uložený trest povinnej práce
v trvaní 300 hodín.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaväzal obvineného G. W. (nar. XX. XX. XXXX), aby
poškodenej spoločnosti D. X., odštepný závod F., D. X., X. nahradili spoločne a nerozdielne škodu vo

výške 59,67 EUR.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré aj
písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch uviedol, že po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého
rozsudku, ktorým podľa jeho obsahu napadol len výrok o treste, uviedol, že takto uložený druh trestu
napadnutým rozsudkom je neprimeraný. V ustanovení § 212 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého bol

ukladaný trest odňatia slobody, je stanovená trestná sadzba na 6 mesiacov až 3 roky. Obžalovaný G.
W. bol doposiaľ 2x súdne trestaný, a to rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/86/2015 zo
dňa 08.09.2015, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podmienečne na 2 mesiace so skúšobnou
dobou v trvaní 1 rok do 08.09.2016, a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/ 22/2017 zo dňa
24.05.2017, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podmienečne na 6 mesiacov so skúšobnou

dobou v trvaní 1 rok do 24.05.2018. Poukázal tiež aj na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Prešov sp.
zn. 2Pv 633/14 zo dňa 07.02.2015, ktorým bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie obv. G. W. za
trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Tr. zákona, pričom obvinenému bola uložená skúšobná
doba 12 mesiacov, po uplynutí ktorej bolo rozhodnuté, že sa v nej osvedčil. Z vyššie uvedeného
je zrejmé, že obžalovaný sa opakovane dopúšťa druhovo identickej trestnej činnosti, pričom v jeho

osobe sa jedná o špeciálneho recidivistu a ani právoplatné odsúdenia za spáchanie trestných činov ho
neodrádzajú od páchania ďalšej trestnej činnosti. Ostatného žalovaného prečinu sa dopustil v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia za trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Tr. zákona, teda
ani bezprostredná hrozba uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody ho od spáchania trestného
činu neodradila. Doposiaľ uložené podmienečné tresty odňatia slobody tak nemali na páchateľa

žiadny preventívny ani výchovný účinok. Z vykonaného dokazovania nie je dôvodné sa domnievať, že
trest povinnej práce odradí obžalovaného od páchania ďalšej trestnej činnosti a bude mať na neho
výchovný vplyv, keď ako to už bolo vyššie konštatované, obžalovaného neodradila ani hrozba uloženia
nepodmienečného trestu odňatia slobody. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že
uložený druh trestu je neprimeraný a neplní z hľadiska svojho účelu funkciu individuálnej a predovšetkým

generálnej prevencie a na ochranu spoločnosti je nevyhnutné na páchateľa pôsobiť nepodmienečným
trestom odňatia slobody. Preto navrhujem, aby súd druhého stupňa z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1
písm. e) Tr. por. zrušil v zmysle § 321 ods. 3 Tr. por. napadnutý výrok prvostupňového súdu o uloženom
treste a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody na
spodnej hranici trestnej sadzby a aby obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že po
rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku citoval ust. § 34 ods. 1, 4, § 34 ods. 5 písm. a) Tr.
zákona a § 127 ods. 2 Tr. zákona, kde sú upravené základné hľadiská a kritéria pre ukladanie trestov

z pohľadu naplnenia účelu trestu, tiež o povinnosti súdu prihliadať jednak na mieru akou spolupáchateľ
prispel k spáchaniu trestného činu a jednak na okolnosť, že páchateľ spáchal čin vo veku blízkom
veku mladistvého. V nadväznosti nato potom uviedol, že trestné právo ako odvetvie verejného práva a
trestnoprávnaochranaznehovyplývajúcasavteóriiprávaprezentujúakoultimaratioprávnyprostriedok
ochrany. Z toho možno jednoznačne vyvodiť záver, že orgány činné v trestnom konaní a súd sú

oprávnené a povinné realizovať im ustanovené právomoci vyplývajúce z príslušných právnych predpisov
trestného práva v plnom rozsahu až od toho okamihu, keď nápravu spoločensky nežiaduceho stavu
nemožno zabezpečiť iným právom predvídaným prostriedkom. Zásada ultima ratio sa s poukazom
na § 2 ods. 2 Tr. poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zdržanlivosti a primeranosti, podľa ktorej
„ do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere

nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich
súkromie, “ uplatňuje v priebehu celého trestného konania, a preto aj jednotlivé úkony a opatrenia
poskytujúce príslušnými orgánmi trestnoprávnu ochranu, resp. napĺňajúce účel Tr. poriadku a Tr.
zákona, musia v sebe tento prvok krajného použitia zahŕňať. Princíp ultima ratio možno najjednoduchšieidentifikovať v odôvodnení príslušného rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia
na strane 3 predmetného rozsudku náležite a vyčerpávajúco vysporiadal s dôvodmi a okolnosťami,
na základe ktorých zvolil prostriedok trestno-procesnej ochrany v podobe uloženia obvinenému trestu

povinnej práce v rozsahu 300 hodín a ktorý podľa voľnej úvahy súdu reflektuje účel Tr. zákona a
trestu samotného. Podľa názoru obvineného prvoinštančný súd správne posúdil to, že tak so zreteľom
na individuálnu, ako aj generálnu prevenciu zabráni obvinenému v páchaní trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život aj trest povinnej práce,
ako jeden z alternatívnych druhov trestov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak v tomto prípade

pekným príkladom uplatnenia princípu ultima ratio v aplikačnej praxi. Okrem toho možno v tejto súvislosti
pozitívne hodnotiť a stotožniť sa aj s konštatovaním súdu prvého stupňa o tom, že pracovné návyky,
ktoré môže obvinený výkonom trestu povinnej práce získať, by aj s prihliadnutím na osobu obvineného
mohli mať pozitívny efekt pri jeho resocializácii, pričom v tomto smere sa pre súd prvého stupňa javí
byť navršovanie trestu odňatia slobody u obvineného, na ktorého doposiaľ výkon trestu odňatia slobody
nepôsobil, ako neefektívne. Rovnako tak sa súd prvého stupňa pri ukladaní druhu a výmeru trestu

primerane zaoberal aj tou skutočnosťou, že obvinený spáchal predmetný trestný čin v skúšobnej dobe.
Obvinený má za to, že účel trestu, ktorým je bezpochyby aj morálne odsúdenie jeho protiprávneho
konania spoločnosťou, sa v tomto prípade naplní aj uložením a výkonom iného (alternatívneho)
druhu trestu a nielen výkonom trestu odňatia slobody. V opačnom prípade by zákonodarca tieto
alternatívne druhy trestov za spáchanie trestných činov nezakomponoval do príslušných ustanovení

Tr. zákona. V tomto smere obvinený nepopiera, že trest odňatia slobody je základným druhom trestu,
ktorý možno uložiť za spáchanie akéhokoľvek trestného činu, no na druhej strane dáva opätovne do
pozornosti, že pri ukladaní trestu odňatia slobody ako jedného z prostriedkov trestnoprávnej ochrany
sa prihliada na princíp ultima ratio, a teda na zásadu subsidiarity trestnoprávnej represie. Úvaha o
všemocnosti trestnoprávnej represie a o tom, že najlepšou prevenciou je represia prostredníctvom

trestu odňatia slobody, resp. nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorá najvýraznejšie zasahuje do
spoločenského postavenia človeka, je mylná. Tvrdosť trestu ešte sama o sebe neprispieva k naplneniu
individuálnej a generálnej prevencie a môže byť aj potretím zásady individualizácie trestu. V predmetnej
trestnej veci má obvinený za to, že účel trestu a trestného práva ako takého možno dosiahnuť aj súdom
prvého stupňa uloženým trestom povinnej práce v maximálnej Tr. zákonom prípustnej výmere 300 hodín.

Okrem toho nad obvineným počas výkonu trestu povinnej práce "visí" hrozba premeny tohto trestu na
trest odňatia slobody. Vo svetle vyššie uvedeného obvinený považuje súdom prvého stupňa uložený
trest povinnej práce vo výmere 300 hodín za adekvátny prostriedok trestnoprávnej represie, a preto
navrhuje, aby odvolací súd odvolanie okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov zamietol.

Na základe včas podaného odvolania oprávnenou osobou postupoval krajský súd v intenciách ust.
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako je správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Vzhľadom na to, že krajský súd v prejednanej veci nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku (obžalovaný urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods.
1 písm. b/ Tr. poriadku a bol podľa odseku 5 poučený o tom, že takéto vyhlásenie je neodvolateľné a v

tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1písm. c/
Tr. poriadku) preskúmaval len napadnutý výrok rozsudku, teda výrok o treste a po takomto preskúmaní
dospel k nasledovným záverom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri

rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na účel trestu a na okolnosti
samotného prípadu.

Z podstatných dôvodov, ktoré viedli súd prvého stupňa k uloženiu druhu trestu a jeho výmery a to trestu
povinnej práce v trvaní 300 hodín, vyplynulo, že súd prvého stupňa predovšetkým zvažoval, či je účelné

avhodnéakozhľadiskaindividuálnejtakajgenerálnejprevencieuložiťtrestodňatiaslobody,ktorýbybol
spojený s jeho výkonom a dospel k záveru, že účel trestu je možné v danom prípade dosiahnuť, teda aj
uložením iného trestu ako trestu odňatia slobody spojeného s jeho výkonom a to trestom povinnej práce.S takýmto záverom opierajúc sa o vykonané dokazovanie sa krajský nemohol stotožniť.

Je nutné súdu prvého stupňa prisvedčiť, že u obžalovaného bola zistená prevaha poľahčujúcich

okolností nad okolnosťami priťažujúcimi, pretože obžalovaný sa naozaj k spáchaniu skutku priznal, jeho
spáchanie oľutoval - čo je poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona.

Správne súd prvého stupňa a túto argumentáciu si v celom osvojil aj krajský súd, ustálil, že v danom
prípade neboli splnené podmienky pre priznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona

u obžalovaného aj napriek tomu, že ako to správne ustálil a vyhodnotil aj súd prvého stupňa, už bol
v minulosti 2-krát súdne trestaný. Keďže v prvom prípade (rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa
08.09.2015 sp. zn. 4T/86/2015) sa na obžalovaného hľadí, akoby odsúdený nebol a v druhom prípade a
to jeho odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Prešov z 24.05.2017 sp. zn. 41T/22/2017 ide o skutkovú
okolnosť, ktorá sa premietla aj do znenia skutkovej vety ako kvalifikačný moment sprísňujúci právnu
kvalifikáciu obžalovaného podľa § 212 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona a teda, že už bol v posledných

dvadsiatich štyroch mesiacoch za totožnú trestnú činnosť aj odsúdený.

Krajskývšakvdanomprípademusel pochybenieokresnéhosúduvprocesnompostupepreprihliadnutie
na tento kvalifikačný moment - okolnosť - napraviť tento procesný postup, teda procesné pochybenie,
keďže okresný súd v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní nevykonal dokazovanie vo vzťahu k

tejto skutkovej okolnosti k tomuto kvalifikačnému momentu, keďže nebol oboznámený podstatný obsah
trestného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/22/2017 a to konkrétne aj prečítaním samotného
rozsudku u označeného okresného súdu pod označenou sp. značkou zo dňa 24.05.2017. Z tohto
dôvodu krajský súd na verejnom zasadnutí túto okolnosť, resp. skutočnosť dokazovanie doplnil a to
oboznámením trestného spisu a prečítaním konkrétne už označeného rozsudku Okresného súdu v

Prešove.

Správne tiež súd prvého stupňa vzhľadom na trestnoprávnu minulosť obžalovaného neprihliadol ako
na poľahčujúcu okolnosť, aby viedol v minulosti riadny život tak, ako to predpokladá ust. § 36 písm. j/
Tr. zákona.

Krajský súd si tiež neosvojil úvahu okresného súdu, ktorú spájal pri ukladaní ako druhu trestu so
skutočnosťou, že obžalovaný sa mal dopustiť tohto skutku vo veku blízkom veku mladistvého, nakoľko
dokazovaním nebolo preukázané, aby tento trestný čin spáchal pod vplyvom jeho rozumovej alebo
vôľovej spôsobilosti osoby mladistvej a teda, aby jeho rozumová a vôľová spôsobilosť ovplyvnila, mala

teda vplyv na spáchanie tohto trestného činu aj vzhľadom na skutočnosť, že tohto protiprávneho konania
ako správne poukázal už aj v odvolacích námietkach okresný prokurátor, dopustil vlastne po štvrtý krát.

Tento záver krajského súdu plynie z odpisu registra trestov, z ktorého je zrejmé, že obžalovaný bol
už za totožný skutok trestne stíhaný už v roku 2015, kedy voči nemu Okresná prokuratúra Prešov

uznesením zo dňa 28.01.2015 sp. zn. 2 Pv 633/2014 podmienečne zastavila trestné stíhanie a ako
zrejmé aj následne rozhodla o jeho osvedčení sa v skúšobnej dobe. Súčasne je potrebné pripomenúť
tiež, aj keď sa v danom prípade už na obžalovaného hľadí, akoby odsúdený nebol, avšak je podstatné
pre hodnotenie osoby páchateľa pripomenúť, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/86/2015
zo dňa 08.09.2015 bol obžalovaný odsúdený za totožnú trestnú činnosť, čo znamená, že síce aj keď už

bolo konštatované, že sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol, ale to neznamená, „že bola zahladená“
skutočnosť, že sa dopustil totožného protiprávneho konania, za ktoré bol uznaný vinným.

Za tejto situácie potom krajský súd sa nestotožnil s úvahami okresného súdu, že išlo o menej
nebezpečné konanie, alebo teda menšiu intenzitu, ktorou sa mal dopustiť obžalovaný tejto trestnej

činnosti, keďže mal ísť len pomáhať otcovi. Opäť z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby otec
nahováral obžalovaného na spáchanie tohto trestného činu ako to aj sám zdôraznil vo svojej výpovedi
v prípravnom konaní zo dňa 05.01.2018 na č.l. 87. Súčasne krajský súd sa nestotožnil ani s úvahou
okresného súdu s tým, že pre dosiahnutie účelu trestu v danom prípade postačí uloženie trestu povinnej
práce, ktorý bude mať lepší výchovný vplyv pre obžalovaného, keďže by mohol vytvoriť u neho pracovné

návyky a tým by potom mohol viesť aj následne riadny život a súčasne takýto trest by mal aj odradiť od
páchania trestných činov iných páchateľov.Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, že obžalovaný
opakovane niekoľkokrát sa dopustil v danom prípade už vlastne po štvrtý krát totožnej trestnej činnosti a
to dokonca prakticky 4 mesiace po ostatnom odsúdení za totožnú trestnú činnosť (24.05.2017 rozsudok

vo veci sp. zn. 41T/22/2017).

Takýmto postupom obžalovaný preukázal svoj absolútny ľahostajný prístup k dodržiavaniu všeobecne
záväzných a všeobecne akceptovateľných pravidiel správania sa v oblasti trestnej. Obžalovanému
bol predsa 2-krát uložený trest, ktorý nebol spojený s obmedzením jeho osobnej slobody. Popri

podmienečnom treste odňatia slobody aj napriek tomuto trestu, obžalovaný naďalej opakovane sa
dopúšťal totožnej trestnej činnosti a je teda zjavné, že obžalovaného od páchania ďalšej trestnej činnosti
neodradil ani podmienečne odložený trest odňatia slobody a ani reálna hrozba výkonu podmienečného
odloženého výkonu trestu odňatia slobody, keďže stíhanej trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe
predchádzajúceho podmienečného odsúdenia.

Za takýchto okolností potom podľa názoru krajského súdu niet dôvodu sa domnievať, že aby práve teraz
obžalovaný už bol ochotný sa rozhodnutiu súdu podriadiť aj za predpokladu, že uložený trest nebude
spojený s odňatím slobody a že si už naozaj skutočne uvedomí nesprávnosť, neadekvátnosť svojho
konania a že práve teraz sa už natoľko polepší, že v budúcnosti už trestnú činnosť, za ktorú už bol 2-krát
odsúdený (3x trestne stíhaný), aj za ňu v prejednávanej veci po štvrtý krát trestne stíhaný, v budúcnosti

páchať nebude. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že obžalovaný sa mal zamestnať a pracuje
už posledné 3 mesiace (pred rozhodnutím krajského súdu), o čom však doklad nedoložil.

Za týchto podmienok dospel potom krajský súd k záveru, že v prejednávanej veci niet dôvodu ukladať
obžalovanému alternatívny trest, pretože takýto trest (trest povinnej práce) by podľa názoru krajského

súdu neviedol k jeho náprave a len trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom, keďže sa stíhaného
skutku dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho odsúdenia, vychádzajúc z ust. § 49 ods. 2 Tr.
zákona mohol by to byť už len trest odňatia slobody nepodmienečný bez možnosti jeho podmienečného
odkladu.

Prihliadajúc potom na jednotlivé hľadiska ukladania trestu vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zákona, ktorými
sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu,
vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

to, že trest má súčasne iných odradiť od páchania trestných činov a má zároveň vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou, dospel krajský súd k záveru zohľadňujúc nepriaznivú prognózu
nápravy obžalovaného, ktorý nie je schopný sa poučiť z doteraz uložených trestov nespojených s
odňatím slobody, ale tiež prihliadajúc na prevahu poľahčujúcich okolností, aj na jeho nízky vek a že trest
odňatia slobody na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby a teda vo výmere 6 mesiacov je trestom

na nápravu obžalovaného tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie trestom primeraným.

Vo vzťahu k obhajobným námietkam prezentovaným vo vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora
sa žiada uviesť, že obžalovaný už len v súdnom konaní dostal 2x šancu sa napraviť, viesť riadny
život, nepáchať ďalej trestnú činnosť, no obžalovaný ju nevyužil, napriek jeho nízkemu veku, napriek

jeho terajšej deklarovanej snahe polepšiť sa, nepáchať ďalej trestnú činnosť, dospel krajský súd k
záveru, že nie sú splnené podmienky, aby obžalovaný dostal ešte ďalšiu šancu. Ani v prípade nízkeho
veku obžalovaného, nie je možné neustále prehliadať neochotu obžalovaného rešpektovať všeobecne
záväzné a všeobecne rešpektované pravidlá správania sa.

Vzhľadom na už spomínané ust. § 49 ods. 2 Tr. zákona a skutočnosť, že úmysel jeho trestného činu
v prejednávanej veci sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného
odsúdenia, bolo možné mu ukladať len nepodmienečný trest odňatia slobody a keďže doposiaľ vo
výkone trestu odňatia slobody nebol, bolo potrebné ho v súlade s ust. § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona
zaradiť do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok vo
výrokuotrestezrušilasámobžalovanémuuložilspomínanýtrestodňatiaslobodyvovýmere 6mesiacovso zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.