Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316206306
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316206306.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne N.., zastúpená JUDr. Ľubošom
Kizivatom, advokátom, kpt. Nálepku č. 8, Michalovce, proti žalovanému R., zast. JUDr. Jánom Vrbom,
advokátom, Námestie slobody 2, Humenné, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o
odvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduHumennésp.zn.10Cpr/2/2016-137zodňa7.3.2018

takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobkyni
v rozsahu 100 % a konštatoval, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Náhradu súdneho poplatku Slovenskej

republike nepriznal. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa
žalobou domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného
pomeru je neplatné a aby súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá,
zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Ďalej súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že podľa pracovného poriadku žalovaného účinného od 17.10.2014 (str. 8), ak zamestnanec nemôže
nastúpiť na zmenu, je povinný oznámiť svoju neprítomnosť včas (nie 1 hod. pred nástupom na zmenu)

vedúcej sestre (počas dňa) v nočnej zmene informuje službukonajúcu TS v zariadení, ktorá optimálnym
spôsobom zabezpečí prevádzku a počas dňa, resp. ráno pri hlásení informuje hlavnú sestru.
Podľa pracovného poriadku účinného od 17.10.2014 - štvrtá časť, písm. B, ods. 4 za porušenie
pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom sa považuje okrem iného aj neospravedlnené vymeškanie
pracovného času.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 27.5.2016 bol so žalobkyňou

ukončený pracovný pomer podľa ustanovení § 68, písm. b) Zákonníka práce na tom skutkovom základe,
že žalobkyňa sa dňa 27.3.2016 bez predchádzajúceho zdôvodnenia nedostavila do zamestnania a svoju
neodôvodnenú neprítomnosť na pracovisku do dňa výpovede neospravedlnila, resp. nezdôvodnila, a to
napriek písomnému upozorneniu zo dňa 29.3.2016, ktoré jej bolo doručené na pracovisku. Okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené doma dňa 27.5.2016, a táto skutočnosť nebola
medzi stranami sporná. Tým má súd za to, že bola zachovaná lehota uvedená v ustanovení § 70

Zákonníka práca a po formálnej stránke okamžité skončenie pracovného pomeru obsahuje náležitosti
uvedené v § 68 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.
Za nespornú považuje súd aj skutočnosť, že žalobkyňa dňa 27.3.2016 neprišla do práce a svoju
neprítomnosť v práci neospravedlnila ani ku dňu výpovede. Sporné medzi stranami sporu bol postup
žalobkyne pred jej neprítomnosťou v práci. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že vzhľadom na dĺžku
zmien sa cítila byť unavená, a preto chcela požiadať o voľno na deň 27.3.2016. Pôvodne chcela o to

požiadať p. riaditeľku P., ale vzhľadom na zmenu telefónnych čísel sa dovolala vrchnej sestre p. N.,
ktorej povedala, že chce na deň 27.3.2016 voľno. Túto skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi aj p. N..Taktiež obe potvrdili, že p. N. bola momentálne veľmi zaneprázdnená prijímaním nového pacienta, takže
žalobkyni povedala, že to vyrieši neskôr. Žalobkyňa mala za to, že o voľno požiadala a dňa 27.3.2016
do práce nenastúpila. Svedkyňa p. N. uviedla, že žalobkyňa sa najprv zaujímala o to, či je Veľkonočná

nedeľa platená príplatkom alebo nie a po zistení, že nie, uviedla, že sa jej neoplatí prísť do práce.
Zároveň jej uviedla, aby sa držala zaužívaného postupu a našla si za seba náhradu. Takto podľa jej
vyjadrenia rozhovor skončil a žalobkyňa viac za ňou neprišla. O neprítomnosti žalobkyne na pracovisku
sa dozvedela z telefonátu kolegyne v nedeľu o 8:30 hod., ktorá potom telefonovala žalobkyni a ktorá
uviedla, že do práce nepríde a že o tejto skutočnosti vrchná sestra vie, pričom p. N. ako vrchná sestra o

tom nemala vedomosť, pretože rozhovor so žalobkyňou skončil tak, že to nechali na neskôr. Z výpovede
aj žalobkyne, aj svedkyne p. N. tak vyplýva, že žalobkyňa nemala súhlas na to, aby dňa 27.3.2016
neprišla do práce. Okrem toho zástupkyňa žalovaného p. P. uviedla, že takýto prípad počas fungovania
spoločnosti nemali, aby pracovník bez ospravedlnenia neprišiel do práce. Vždy, keď niektorý pracovník
potreboval voľno alebo nastali nepredvídateľné okolnosti, tak sa snažili situáciu riešiť. Takto to bolo aj
predtým, keď žalobkyňa potrebovala dlhšie voľno, aby mohla odcestovať za dcérou do zahraničia.

Ostaní svedkovia sa vyjadrovali k okolnosti, že až dňa 27.3.2016 ráno zistili, že žalobkyňa neprišla
do práce a snažili sa jej prácu nejakým spôsobom vykonať, ale nikto bližšie nešpecifikoval akú prácu,
ktorú by mala vykonať žalobkyňa, vykonali oni. Väčšina svedkov považovala žalobkyňu za zodpovednú
pracovníčku.
Súd je toho názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni je platné na tom

skutkovom základe, ktorý je uvedený v tomto okamžitom skončení pracovného pomeru. Je preukázané,
že žalobkyňa dňa 27.3.2016 bez ospravedlnenia neprišla do práce, hoci bola oboznámená s pracovným
poriadkom zamestnávateľa, kde sa uvádza, že neospravedlnené vymeškanie pracovného času sa
považuje za porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Je pravdou, že žalobkyňa sa
snažila získať na deň 27.3.2016 voľno, ale toto voľno jej nikto neudelil a dňa 27.3.2016 žalobkyňa

svojvoľne neprišla do práce. Je to o to horšie, že ide o zariadenie sociálnych služieb, kde hygiena
a čistota sú jednou zo základných podmienok a o tieto sa starala najmä žalobkyňa vo svojej pozícii.
Okrem toho išlo o sviatočnú nedeľu, takže klienti mali viac návštev, ako po iné dni. Svojim konaním
žalobkyňa hrubo porušila pracovnú disciplínu. Pokiaľ potrebu voľna odôvodňovala žalobkyňa tým, že
v danom mesiaci mala len štyri dni voľna a cítila sa unavená, nebolo v konaní preukázané, že by

na svoju preťaženosť, zlý rozpis zmien, upozornila nejakým spôsobom zamestnávateľa a požadovala
nejakú nápravu, prípadne iný spôsob rozpisu zmien. Taktiež bolo preukázané, že pracovný poriadok,
s ktorým bola žalobkyňa oboznámená, presne špecifikuje postup hlásenia neprítomnosti zamestnanca
na pracovisko, čo žalobkyňa nedodržala.
Taktiež je pravdou, že na porušovanie pracovnej disciplíny bola upozornená žalobkyňa listom zo dňa

29.3.2016, ktorý si prevzala dňa 13.4.2016. Keďže až do doby skončenia pracovného pomeru, nemohla
svoje správanie sa u zamestnávateľa nijakým spôsobom zmeniť. To však nič nemení na skutočnosť, že
žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že dňa 27.3.2016 bez ospravedlnenia neprišla do práce. Na
základe vyššie uvedených skutočností súd žalobu žalobkyne zamietol.
Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudokzmenilavyhoveljejžalobevcelomrozsahu.Vodvolaníokreminéhopoukázalanato,žesplnila
povinnosť a oznámila svoju neúčasť na zmene, a to nie hodinu pred nástupom, ale dňa 23.3.2016, teda
4 dni pred uvedenou zmenou, čo bolo v súlade s pracovným poriadkom žalovaného. Ďalej poukázala

na to, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že sa dňa 27.3.2016 bez predchádzajúceho zdôvodnenia
nedostavila do zamestnania a svoju neodôvodnenú neprítomnosť na pracovisku do dňa výpovede
neospravedlnila, resp. nezdôvodnila, a to napriek písomnému upozorneniu zo dňa 29.3.2016, nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, a to z dôvodu, že nie je pravdou, aby sa žalobkyňa nedostavila
do zamestnania bez predchádzajúceho zdôvodnenia, nakoľko aj z listinných dôkazov produkovaných

žalobkyňou počas konania, tak aj z vyjadrení žalobkyne a žalovaného (výpoveď vrchnej sestry N.)
a z písomného upozornenia žalovaného zo dňa 29.3.2016 je zrejmé, že svoju neprítomnosť v práci
žalobkyňa oznamovala a avizovala niekoľko dní vopred vrchnej sestre, ktorá uvedenú požiadavku prijala
abolojejúlohouuvedenúabsenciuvyriešiťzastupovaním,čovšakneurobila,aanisanepokúsilazavolať
druhej upratovačke, ktorá potvrdila, že by na zmenu prišla, avšak nikto ju o to nepožiadal. Ďalej sa

odvolateľke javí záver súdu prvej inštancie o tom, že je nesporné, že žalobkyňa dňa 27.3.2016 neprišla
do práce a svoju neúčasť neospravedlnila ako záver, ktorý je v rozpore s vykonaným dokazovaním, a to
z dôvodu, že žalobkyňa svoju neúčasť odôvodnila už dňa 23.3.2016, keď avizovala svoju neprítomnosť
v práci a bola v domnení, že ak vrchná sestra sama uvádzala, že berie jej oznámenie na vedomiea bude to riešiť, tak žalobkyňa ani nevedela, že by svoju oznámenú neprítomnosť mala nejako
ospravedlniť, ak už dôvod svojej neprítomnosti vopred avizovala a po dni 27.3.2016 naďalej svoju
prácu vykonávala a do práce chodila. Súd prvej inštancie ďalej poukázal, že nenastúpenie žalobkyne

do práce je o to závažnejšie, že ide o zariadenie sociálnych služieb, kde hygiena a čistota sú jednou
zo základných podmienok a o tieto sa starala žalobkyňa a zároveň išlo o sviatočnú nedeľu. Taktiež
súd prvej inštancie nemal za preukázané, aby žalobkyňa preukázala únavu či nevoľnosť a žalobkyňa
upozorňovala na zlý rozpis zmien. V tejto súvislosti je žalobkyňa toho názoru, že tým, že žalovaný sa
nepokúsil o zabezpečenie náhradnej upratovačky, ktorá mohla a bola pripravená nastúpiť do práce za

žalobkyňu, vlastne samotný žalovaný poprel svoju obranu v tom, že by išlo o taký podstatný výpadok
v službách, ktorý by mal negatívne dôsledky na prevádzku. Je potrebné poznamenať, že žalobkyňa
chýbala jeden deň v práci a na tejto zmene mala byť od 6:00 do 14:00 hod., následne do práce
nastúpila. Za nepochopiteľné považuje odvolateľka, že súd prvej inštancie považoval za nepreukázané
to, že žalobkyňa bola unavená, že sa cítila zle a bolo jej nevoľno, pričom súdu o tom predložila
listinné dôkazy a žalobkyňa preukázala vo svojom podaní zo dňa 27.9.2016, že bola ošetrená z

dôvodu dlhodobého zdravotného stavu bolesti v oblasti chrbtice. Zároveň žalobkyňa v uvedenom podaní
predložila aj výplatné pásky za posledné obdobie, ktorými preukazovala, aké množstvo nadčasov pre
žalovaného odpracovala a kde poukazovala na to, že nemala dostatok odpočinku po práci. Súd uvedené
skutočnosti nijakým spôsobom nevyhodnotil a v rozpore so skutkovým stavom a predloženými dôkazmi
len konštatoval, že uvedené žalobkyňa nepreukázala. Práve dňa 23.3.2017 žalobkyňa požiadala o

uvoľnenie z práce, ktorým konaním sa žalobkyňa dožadovala zmeny v jej službách, nakoľko pre
žalobkyňu už bola práca neúnosná, avšak namiesto riešenia situácie zhoršenému zdravotnému stavu jej
žalovaný doručil písomné upozornenie a následne s ňou skončil pracovný pomer okamžitým skončením.
Ďalej poukázala na to, že je toho názoru, že pre jedno nenastúpenie na zmenu po zohľadnení ostatných
okolností v danom prípade nemôže byť dôvodné okamžité skončenie pracovného pomeru.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379
a nasl. CSP) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu napadnutého

rozsudku.

5. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že je pravdou, že nenastúpila na zmenu 27.3.2016, avšak nebolo
to svojvoľne a bez vedomia zamestnávateľa. Žalobkyňa bola podľa pracovnej zmluvy povinná pre
žalovaného vykonávať práce, a to v rozsahu 37,5 hodín týždenne, avšak v skutočnosti bola prax

taká, že žalobkyňa pracovala nad rozsah pracovného času. V prípade marca 2016 podľa rozpisu
služieb pracovala žalobkyňa od 1.3.2016 do 4.3.2016, od 7.3.2016 do 18.3.2016 a mala pracovať
od 21.3.2016 do 31.3.2016. Žalobkyňa mala pracovať počas uvedených zmien striedavo, a to denná
zmena, obedňajšia zmena, pričom každá zmena bola v trvaní 8 hodín. Z jednotlivých rozpisov služieb
je zrejmé, že žalobkyňa prakticky pracovala 12 dní bez toho, aby mala žalobkyňa deň voľna, a teda bez

primeraného odpočinku po vykonanej práci. Až po odpracovaní 12 dní mala žalobkyňa 2 dni voľna. Z
uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa mala do mesiaca len 4 dni voľna, z uvedených dôvodov žalobkyňa
týždenne odpracovala viac, ako bol dohodnutý týždenný pracovný čas v rozsahu 37,5 hod., a to v
rozsahu minimálne 56 hodín.

6. Prvoinštančný súd na uvedené okolnosti tvrdené v žalobe zo strany žalobkyne nedal žiadnu odpoveď.

7. Z výsledkov vykonaného dokazovania predovšetkým z písomného upozornenia zo dňa 29.3.2016
č.l. 11 spisu jednoznačne vyplýva, že „dňa 27.3.2016 ste sa nedostavili do zamestnania, čím ste
neakceptovali mesačný rozpis zmien. Vaša neprítomnosť nebola dopredu odsúhlasená vedúcou

sestrou. Vedúca sestra registrovala Vaše ústne požiadavky, zo strany vedúcej sestry k potvrdeniu
akceptácie zmeny v rozpise nedošlo.“ So zreteľom na tvrdenie žalobkyne, že dňa 23.3.2016 požiadala
vrchnú sestru o jeden deň voľna, sa vzhľadom na uvedené zdá vysoko pravdepodobné tvrdenie
žalobkyne ako pravdivé.

8. Je nepochybné, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je, že zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu.
Zákonník práce nevymedzuje, čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorétreba vždy skúmať individuálne v závislosti od všetkých okolností konkrétneho prípadu. Závažné
porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť
zavinené aspoň z nedbanlivosti. Súdna prax považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny

prípady dlhodobej neospravedlnenej absencie v práci, ublíženie na zdraví, nerešpektovanie príkazov
nadriadených, odmietnutie podrobenia sa skúške alkoholom, zistenie alkoholu po skúške alkoholového
testu alebo vyšetrenie alkoholu u zamestnancov v pracovnom čase a pod.

9. So zreteľom na uvedené potom rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, pretože

odvolaciemu súdu sa zdá byť pravdivé tvrdenie žalobkyne, že dňa 23.3.2016 požiadala vrchnú sestru
o jeden deň voľna, prípadne dovolenky, a to na deň 27.3.2016 tak, ako to tvrdí v žalobe na č.l. 3, a
to s poukazom na tvrdenie samotného žalovaného v písomnom upozornení na porušenie pracovnej
disciplíny zvlášť hrubým spôsobom zo dňa 29.3.2016 z č.l. 11.
Vzhľadom na uvedené už na teraz z vykonaného dokazovania sa javí, že intenzita porušenia pracovnej
disciplíny v danej veci, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nenapĺňa dikciu ust. § 68 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce, teda, že nejedná sa o skutočne závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Navyše súd prvej inštancie sa nevyrovnal so žalobkyňou tvrdenými nadčasmi § 85 a nasl. Zákonníka
práce. V prípade porušenia pracovnoprávnych predpisov v tejto súvislosti zo strany žalovaného takéto
porušenie nemožno za žiadnych okolnosti vyhodnotiť v neprospech žalobkyne. Pre prípad zistenia
nadčasov v rozpore s ust. § 85 a nasl. Zákonníka práce zo strany žalovaného absencia žalobkyne bude

absenciou ospravedlniteľnou.

10. Za stavu, ak súd prvej inštancie a vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne právne závery
a nedal odpoveď na tvrdené vykonané nadčasy zo strany žalobkyne, jeho rozhodnutie trpí vadou
nepreskúmateľnosti a je v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP.

11. So zreteľom na uvedené boli splnené podmienky na postup podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a
uvedeným postupom odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie nové rozhodnutie.

12. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť opodstatnenosť žaloby vzhľadom na vysokú
pravdepodobnosť pravdivosti tvrdení zo strany žalobkyne o požiadaní vrchnej sestry o jeden deň voľna,
resp. jedného dňa dovolenky dňa 23.3.2016 a s tým súvisiacu intenzitu prípadného porušenia pracovnej
disciplíny, ktorá už v tomto štádiu konania podľa názoru odvolacieho súdu nenapĺňa dikciu ust. § 68 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať tvrdenými nadčasmi uvedenými v

žalobe v rozsahu minimálne 56 hodín týždenne, čo vo vzájomnej súvislosti s preskúmavanou absenciou
dňa 27.3.2016 v prípade potvrdenia týchto nadčasov by sa jednalo o ospravedlnenú neprítomnosť
žalobkyne na pracovisku.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).