Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/340/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215223296
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7215223296.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcu: Y.. X. K., nar. X.X.XXXX,
bytom S., S. XX, adresa na doručovanie S., Š. I. X, zast. JUDr. Zuzanou Fabianovou, PhD., advokátkou
so sídlom v Košiciach, Štúrova 27 proti žalovanej: I. K., nar. X.X.XXXX, bytom S., S. XX, zast. JUDr.
Milanom Knopom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 1, o zaplatenie 8.265,00 eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 25C/482/2015-165 z 12.6.2018

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že zaväzuje žalovanú zaplatiť žalobcovi 8.265,00 eur s 5,05% ročným úrokom
zo sumy 8.265,00 eur od 1.8.2015 do zaplatenia v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a
žalovanej voči žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 8.265,00 eur s 5,05% ročným
úrokom z omeškania, ročne zo sumy 8.265,00 eur od 1.8.2005 do zaplatenia titulom náhrady za užívanie
spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach - rodinného domu nachádzajúceho sa v S., S. XX,

zapísaného na LV č. XXXX, kat. úz. I., obec S.-G., okres S. H..

3. Vychádzal zo zistenia, že podľa výpisu z LV č. XXX (správne XXXX - poznámka odvolacieho súdu)
predloženého žalobcom v konaní, strany sporu sú spoluvlastníkmi nehnuteľností, rodinného domu
súp.č. XXX na parcele č. XXXX/XX a XXXX/XXX, ako aj parciel č. XXXX/XX U. XXXX/XXX, zastavané
plochy a nádvoria v podiele 1 (správne každý v podiele 1/2 k celku - poznámka odvolacieho súdu),
pričom žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel na základe osvedčenia o dedičstve 38D 1170/98,

Dnot 205/98 Z-52/03 z 21.1.2003 a žalovaná titulom darovacej zmluvy V-11249/05 zo dňa 4.1.2006.
Ďalej vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresnej prokuratúry Košice-okolie č.k. 1Pv 245/14/8806-9
z 29.5.2014 bolo trestné stíhanie voči X. K. a I. K. (žalovanej) za prečin porušovania domovej slobody
formou spolupáchateľstva z dôvodu, že dňa 15.10.2011 za použitia násilia vypáčili a vymenili vložku
na zámke vchodových dverí rodinného domu na S. XX v S. zastavené, pretože tento skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
5Co/40/2009 z 9.2.2009 bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie sp.zn. 14C/79/2006, ktorým

bol zamietnutý návrh žalobcu Y.. X. K. na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by bola uložená
žalovanej I. K. povinnosť zdržať sa vstupovať na nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, kat. úz. I.,
obec S.-G. do právoplatného skončenia konania vo veci 14C/79/2006., z dôvodu, že žalovaná I. K. je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti so žalobcom, preto sú obaja oprávnení túto nehnuteľnosťužívať podľa pomeru ich podielu k nehnuteľnosti a na druhej strane sú obmedzení pre ich dispozíciu s
touto spoločnou vecou rovnakým právom druhého vlastníka. Súdu bol predložený návrh na mimosúdnu
dohodu adresovanú žalovanému (správne žalobcovi - poznámka odvolacieho súdu) z 20.2.2006, z

obsahu ktorej vyplynulo, že žalovaná má záujem o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. I., na LV č. XXX, kat. úz. V., na LV č. XXX, kat.
úz. K. S., v ktorej uviedla, že má ako podielová spoluvlastníčka rovnaké právo na jeho užívanie a
prístupkspoluvlastníckemupodieluazatýmúčelompožadovalabezproblémovývstupnanehnuteľnosť,
taktiež k domovej časti a zároveň požadovala vydať kľúče na sprístupnenie nehnuteľnosti. Žalobca v

písomnom stanovisku k návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva uviedol, že táto
otázka sa javí v súčasnosti bezpredmetnou vzhľadom na to, že darovacími zmluvami, ktorými podiel
na nehnuteľnostiach nadobudla žalovaná sa darca snažil obísť zákon v zmysle § 39 OZ, nerešpektoval
pri prevode spoluvlastníckych podielov jeho predkupné právo s tým, že ako oprávnený z predkupného
práva sa voči žalovanej a svojmu otcovi dovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy na základe ktorej
bol povolený vklad vlastníckeho práva (žalovanej - poznámka odvolacieho súdu) k ideálnym podielom na

nehnuteľnosti rozhodnutím Správy katastra V 11249/05 zo 14.1.2006. Napokon vychádzal zo zistenia,
že pôvodne vlastníkmi predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX boli rodičia žalobcu, po
smrti matky žalobcu, podiel na nehnuteľnosti v rozsahu 1/2 titulom dedenia nadobudol žalobca, ktorý
so svojou rodinou od novembra 1999 býval v rodinnom dome, v roku 2005 v októbri otec žalobcu
darovacouzmluvoupreviedolpodielnanehnuteľnostižalovanej(neveste,manželkedruhéhosynaX.K.).

Z pracovných dôvodov od roku 2008 žalobca spolu s manželkou a deťmi predmetný rodinný dom užívali
ibasporadickypočasdovolenkyažalobcaajvrámcislužobnýchciestadetivrámcisvojichprázdnin.Dňa
15.10.2011 žalovaná za použitia násilia vymenila vložku na zámke vchodových dverí rodinného domu,
dovtedy užívaného žalobcom a predmetný rodinný dom od tej doby užíva bez súhlasu žalobcu. Z obsahu
spisu Okresného súdu Košice II sp.zn. 14C/79/2006 zistil, že po pripustení zmeny žalobného petitu

predmetom tohto konania je žaloba o neplatnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi darcom Q.. X. K. a
obdarovanou I. K., ktorou žalovaná o.i. nadobudla podiel v rozsahu 1/2 k nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XXXX. Toto konanie bolo prerušené do právoplatného skončenia konania o dedičstve po zomr.
Q.. X. K..

4. Po právnom posúdení veci podľa § 451, § 456, § 123, § 137, § 139 OZ, vychádzajúc z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že strany sporu sú ideálnymi spoluvlastníkmi nehnuteľnosti rodinného
domu súp. č. XXX na parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XXX, ako aj parc. č. XXXX/XX, XXXX/XXX, kat.
úz. I., obec S. - G. zapísaných na LV č. XXXX, každý v podiele 1 (správne 1/2 - poznámka odvolacieho
súdu). Vychádzajúc zo zásady, že strany sporu sú ideálnymi spoluvlastníkmi 1/2 nehnuteľnosti, pričom

každý z nich má právo nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho práva užívať, ako aj povinnosť
umožniť užívanie druhému spoluvlastníkovi posudzoval predmetný nárok podľa § 137 ods. 1 a § 139
OZ. Konštatoval, že medzi stranami sporu nedošlo k dohode o užívaní nehnuteľnosti, ani k dohode o
odplate za užívanie nehnuteľnosti jedným zo spoluvlastníkov. Uzavrel, že žalobca nepreukázal svoje
tvrdenie o tom, že z dôvodov na strane žalovanej, prípadne jej rodinných príslušníkov, je vylúčený z

užívania nehnuteľnosti poukazujúc na to, že uvedená skutočnosť nevyplýva ani z výpovedí svedkov v
trestnom konaní a samotná žalovaná uviedla, že je ochotná umožniť užívanie nehnuteľnosti žalobcovi,
ktorú skutočnosť potvrdil svedok - manžel žalovanej a z výpovede žalovanej a svedka, ktorú potvrdil aj
žalobca vyplynulo, že žalobcovi boli odovzdané kľúče od nehnuteľnosti. Poukazoval na to, že žalobca v
konaní nepreukázal, že mal záujem užívať nehnuteľnosť spolu so žalovanou a jej rodinou. Domáhal sa

vydania osobných vecí z domu, čo mu malo byť zo strany manžela žalovanej znemožnené. Napokon k
čiastočnému vydaniu veci aj došlo. Konanie žalobcu, ktorý neumožnil žalovanej užívanie nehnuteľnosť,
ktorej sú strany sporu podielovými spoluvlastníkmi, na základe výzvy žalovanej z 20.2.2006 až do
doby jej nasťahovania do nehnuteľnosti do 15.10.2011, súd prvej inštancie hodnotil ako konanie
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že preveroval

vlastnícke právo žalovanej, ktoré v čase žiadosti nebolo zapísané v katastri nehnuteľností. Ani v tomto
predchádzajúcom období medzi stranami sporu nedošlo k dohode o užívaní nehnuteľnosti a táto bola
jednostranne užívaná žalobcom a jeho rodinou a za toto obdobie žalobca neposkytol odplatu žalovanej.
Skutočnosť,žežalobcanapadolplatnosťprávnehoúkonu(darovacejzmluvy)nazákladektorejžalovaná
nadobudla vlastnícky podiel, podľa záveru súdu prvej inštancie neoprávňovalo žalobcu k takémuto

postupu. Keďže podľa záveru súdu žalobca nepreukázal v konaní užívanie nehnuteľnosti žalovanou nad
rámec jej spoluvlastníckeho podielu ani vylúčenie žalobcu z užívania nehnuteľnosti žalovanou, žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. K námietke žalobcu o tom, že v čase pokiaľ sa zdržuje
pracovne v Košiciach nemá zabezpečené bývanie a musí ho riešiť náhradným bývaním, poukázal navyjadrenie žalovanej, z ktorého vyplýva, že ani táto s rodinou nemá zabezpečenú inú formu bývania
ako nehnuteľnosť, ktorej jej podielovou spoluvlastníčkou. V súvislosti s právnym názorom vyplývajúcim
z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/81/2010 konštatoval, že žalobca má dôkaznú povinnosť v súvislosti

s tvrdením o existencii skutočnosti - užívaní nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve strán sporu
žalovanou nad rámec spoluvlastníckeho podielu a pokiaľ žalovaná tvrdí, že neužíva nehnuteľnosť
nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o negatívnu dôkaznú situáciu, ktorú nemá povinnosť
preukazovať. Podľa názoru súdu prvej inštancie užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve
strán sporu len žalovanou možno hodnotiť užívanie nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu len

z hľadiska okolnosti, či táto umožňuje alebo neumožňuje užívať nehnuteľnosť aj žalobcovi, ktorá
skutočnosť zo strany žalobcu nebola preukázaná. Zo strany žalovanej bola deklarovaná ochota umožniť
užívanie nehnuteľnosti žalobcovi. Rozvrátené vzťahy medzi žalobcom a manželom žalovanej nemožno
považovať za dôvod, ktorý by vylučoval užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve strán
sporu zo strany žalobcu ani skutočnosť, či nehnuteľnosť je alebo nie je reálne deliteľná, nie je dôvodom
pre neužívanie nehnuteľnosti zo strany žalobcu. Konštatoval, že v prípade ideálneho spoluvlastníctva

spoluvlastníkom neprislúcha žiadna reálna časť spoločnej veci, všetci majú rovnaké práva a povinnosti
k spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti neznamená, že by sa vlastnícke právo
spoluvlastníka vzťahovalo len na určitú konkrétnu časť nehnuteľnosti, na čom nič nemení ani prípadná
dohoda spoluvlastníkov o spôsobe a rozsahu užívania spoločnej veci. Nakoľko žalovaná má právo
k nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve strán sporu užívať každú časť nehnuteľnosti, keďže

nedošlo k jej reálnemu deleniu, preto preukázanie užívania nehnuteľnosti žalobkyňou nad rámec jej
spoluvlastníckeho podielu je možné len spôsobom, že žalovaná znemožňuje užívanie nehnuteľnosti
žalobcovi. Uzavrel, že žalobcovi v danom prípade ako podielovému spoluvlastníkovi je zabezpečené
užívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve, nakoľko žalovaná je ochotná a ako bolo v
konaní aj preukázané, že dosiaľ bola ochotná umožniť užívanie nehnuteľnosti žalobcovi. Uzavrel, že

žalobca v konaní nepreukázal nárok na úhradu za užívanie nehnuteľnosti žalovanou nad rámec jej
spoluvlastníckeho podielu, nakoľko takéto užívanie v konaní a to znemožnením užívania nehnuteľnosti
žalobcovi zo strany žalovanej nepreukázal, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 C.s.p. Nakoľko žalovaná mala v konaní úspech, priznal jej

právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/,
f/, h/ C.s.p., že súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť
a priznať mu právo na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu. Namietal, že súd
prvej inštancie po zrušení predchádzajúceho rozsudku v rozpore s právnym názorom vysloveným

odvolacím súdom opätovne rozhodol tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú. Rozsudok považoval
za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, založený na nesprávnych skutkových zisteniach a na
nesprávnom právnom posúdení veci. Navyše za porušujúci jeho základné procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Poukazoval na to, že rozsudok súdu prvej
inštancie zasiahol do jeho procesných práv a porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že súd prvej

inštancie nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci zo zrušujúceho uznesenia
a opätovne dospel k nesprávnemu záveru, že údajne v konaní „nepreukázal užívanie nehnuteľnosti
žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu ako ani vylúčenie žalobcu z užívania nehnuteľnosti
žalovanou“ a v rozpore s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom konštatoval, že žalovaná
ako ideálny podielový spoluvlastník užíva spoločnú nehnuteľnosť iba v rámci svojho spoluvlastníckeho

podieluažalobcovineznemožňujeužívaniespoločnýchnehnuteľností.Uvedenýmprocesnýmpostupom
neprípustne preniesol dôkazné bremeno v konaní na žalobcu. Namietal zmätočnosť a vnútornú
nekonzistentnosť,nelogickosťvčastiodôvodneniazáverovsúduprvejinštancie,oktorésaopieraapreto
je nepreskúmateľný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje množstvo logicky neusporiadaných
argumentov, úsudkov a právnych záverov, ktoré si vzájomne protirečia a nie sú vo vzájomnom súlade a

jasne a tobôž zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany v posudzovanom prípade. Neobstoja podľa neho ani závery, podľa ktorých
žalovaná neužíva svoj spoluvlastnícky podiel na spoločných nehnuteľnostiach nad rámec jej zákonného
podielu na sporných nehnuteľnostiach, ani záver, podľa ktorého nebol vylúčený z užívania spoločnejnehnuteľnostižalovanou.Poukazujúcnato,žesúdprvejinštancievnapadnutomrozhodnutíkonštatoval,
že spoločná nehnuteľnosť bola v rozhodujúcom období užívaná výlučne žalovanou, žalobca spoločnú
nehnuteľnosť v tomto období vôbec neužíval, žalovaná užívala spoločnú nehnuteľnosť nad rozsah

zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu, žalobcovi v užívaní spoločnej nehnuteľnosti bránila a
znemožňovala mu nerušený prístup a užívanie spoločnej nehnuteľnosti. Za výlučné užívanie spoločnej
nehnuteľnosti neposkytovala žiadnu náhradu. Skutočnosť, že spoločnú nehnuteľnosť užívala žalovaná
spolu s manželom a dvoma maloletými deťmi bez toho, aby mu za to poskytovala akúkoľvek finančnú
náhradu podľa jeho názoru nebola medzi stranami konania sporná. Vyplynula z výpovede žalovanej

pred súdom prvej inštancie, ako aj z ďalších listinných dôkazov vykonaných v konaní pred súdom prvej
inštancie a to výpoveďou strán konania, oboznámením obsahu pripojeného trestného spisu, ďalších
listinných dôkazov. Samotná žalovaná vo svojich vyjadreniach potvrdila, že spoločná nehnuteľnosť -
rodinný dom tvorí „funkčnú obytnú jednotku, ktorú v žiadnom prípade nie je možné rozdeliť na dva
funkčné od seba nezávislé účelne využiteľné celky“. Zároveň potvrdila, že so svojou rodinou užíva
viaceré (minimálne 3) obytné miestnosti rodinného domu spolu s (jedinou) kuchyňou a obývacou izbou,

ktorá sa v dome nachádza a ďalšími úžitkovými miestnosťami v dome. Preto tvrdenia žalovanej o
tom, že spoločnú nehnuteľnosť neužíva v celom rozsahu považoval za zjavne účelové. Zdôrazňoval,
že nemožno predpokladať a zjavne ani uveriť tvrdeniam žalovanej o tom, že by tak veľká rodina ako
je rodina žalovanej pozostávajúca z dvoch dospelých ľudí, dvoch dospievajúcich detí a maloletého
dieťaťa dobrovoľne obývala a využívala reálne len polovicu zo spoločnej nehnuteľnosti, ktorá pozostáva

z troch menších a dvoch väčších miestností a príslušenstva. Poukazoval na svoju výpoveď, obsah
trestného spisu, zápisnice z výpovedí svedkov vypočutých v trestnom konaní, z ktorých podľa neho
vyplynulo, že žalovaná spolu s manželom dňa 15.10.2011 za použitia násilia bez predchádzajúceho
upozornenia vypáčili a násilne vymenili vložku na zámke vchodových dverí rodinného domu, následne
vošli dnu využijúc neprítomnosť všetkých členov rodiny žalobcu a odvtedy v tomto dome zotrvávajú a

užívajú ho v celosti bez jeho súhlasu. Zdôrazňoval, že žalovaná v tomto dome pred násilným vniknutím
nebývala, vopred ho nevyzývala na umožnenie vstupu do nehnuteľnosti ani mu vopred neoznámila, že
mázáujemvdomebývať.Predvniknutímdospoločnejnehnuteľnostimalazabezpečenévlastnébývanie
v mieste svojho dovtedajšieho bydliska, ktoré pre ňu v danom čase predstavovalo reálnu a plnohodnotnú
alternatívu bývania. On so svojou rodinou inú alternatívu bývania v danom čase zabezpečenú nemal.

V súvislosti s násilným vniknutím žalovanej do rodinného domu poukazoval na právny názor vyslovený
Generálnou prokuratúrou SR. Poukazoval na to, že nehnuteľnosti od októbra 2011 reálne nerušene
užívať nemôže, akékoľvek snahy o umožnenie vstupu do spoločnej nehnuteľnosti či prevzatie osobných
vecí boli jemu, prípadne jeho rodinným príslušníkom umožnené iba za asistencie polície a právnych
zástupcov strán sporu, pri snahe individuálne vstúpiť do nehnuteľnosti nebol mu takýto vstup umožnený.

Kľúč, ktorý mu bol odovzdaný pre účely zabezpečenia vstupu do nehnuteľnosti nebol použiteľný, keďže
ním nebolo možné prístup do nehnuteľnosti vôbec získať. Tieto skutočnosti vyplynuli nielen z jeho
výpovede, ale aj z pripojeného trestného spisu. Zdôrazňoval, že mal skutočný záujem o užívanie
nehnuteľnosti, ktorá bola jeho bydliskom, kde mal svoje osobné veci a nahlásený trvalý pobyt. Napokon
zastával názor, že spoločné užívanie nehnuteľnosti ním a žalovanou zjavne nebolo možné spravodlivo

požadovať vzhľadom na pretrvávajúce dlhoročné rozpory a konfliktné vzťahy medzi účastníkmi a
ich blízkymi osobami. Za takýchto okolností požiadavka súdu prvej inštancie na vzájomné súžitie
účastníkov v spoločnej nehnuteľnosti neumožňujúcej reálnu deľbu javí sa byť v rozpore s požiadavkou
spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi a dobrými mravmi. Bol toho názoru, že pokiaľ
spoločnánehnuteľnosťniejereálnedeliteľná,funkčneusporiadanátak,abypodielovýmspoluvlastníkom

umožnila nerušené užívanie nehnuteľnosti v rámci spoluvlastníckeho podielu rešpektujúc právo na
súkromie, nedotknuteľnosť obydlia každého zo spoluvlastníkov, nemožno od podielového spoluvlastníka
spravodlivo požadovať, aby takúto nehnuteľnosť užíval spoločne s druhým spoluvlastníkom a jeho
blízkymi osobami, zvlášť v prípade v dlhodobo narušených vzájomných vzťahov a konfliktných situácií.
Zdôrazňoval, že pokiaľ súd prvej inštancie pokladal za dôležité pozorne skúmať okolnosti týkajúce sa

(ne)bránenia v užívaní spoločnej nehnuteľnosti žalovanou mal v danom prípade samostatne vyhodnotiť
a nepochybne aj zohľadniť okolnosti, za ktorých sa žalovaná zmocnila užívania spoločnej nehnuteľnosti,
zasahujúc pritom neoprávnene do jeho práva na súkromie, rodinný život a nedotknuteľnosť obydlia a
dôsledne prihliadať na kvalitu vzájomných vzťahov strán konania. Mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalovaná nemohla užívať nehnuteľnosť nad rámec svojho

spoluvlastníckeho podielu, keď ju užívala ako ideálny podielový spoluvlastník reálne nerozdelenej
spoločnej nehnuteľnosti, zjavne opomenul závery vykonaného dokazovania a nepochybne skutočnosti
a závery, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli a interpretoval dotknuté ustanovenia právnych
predpisov spôsobom, ktorý popiera ich účel a význam. Poukazoval na to, že z ustálenej súdnej praxevyplýva záver, podľa ktorého tam, kde spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie veci v podielovom
spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho spoluvlastníckym podielom má takýto spoluvlastník nárok na
poskytnutie zodpovedajúcej finančnej náhrady. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok NS SR sp.zn.

3Cdo/252/2007, rozhodnutie NS SR 2Sz/54/79, NS ČR Rc 19/2001, NS ČR sp.zn. 28Cdo/1213/99,
22Cdo/1499/2006, 25Cdo/2616/99, rozhodnutie Ústavného súdu ČR I.ÚS 383/05, ako aj rozsudok
Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/214/2012, časť odôvodnenia ktorých citoval. Poukazujúc na to,
že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že spoločnú nehnuteľnosť v podielovom
spoluvlastníctve strán sporu užíva výlučne žalovaná so svojou rodinou, pričom on sa na jej užívaní

v dôsledku toho žiadnym spôsobom nepodieľa, pričom za užívanie spoločnej nehnuteľnosti mu
neposkytuje žiadnu finančnú náhradu, má nárok na poskytnutie zodpovedajúcej finančnej náhrady.
Preto pokiaľ súd žalobu zamietol, jeho rozhodnutie považoval za rozhodnutie v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Za porušenie zásady rovnosti
strán v civilnom procese a zásady kontradiktórnosti konania považoval postup súdu, ktorý za žalovanú
stranu sám formuloval a vyhľadával dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby, poukazujúc na

okolnosti týkajúce sa užívania spoločnej nehnuteľnosti pred rozhodujúcim obdobím. Takýmto postupom
ho znevýhodnil ako procesnú stranu s konaní a vytvoril nerovnaké procesné podmienky pre uplatnenie
jeho práv v tomto konaní. Namietal záver súdu prvej inštancie o jeho konaní v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ žalovanej neumožnil užívanie spoločnej nehnuteľnosti na základe výzvy z 20.2.2006,
poukazujúc na skutočnosti, ktoré uvádzal aj pred súdom prvej inštancie a ktoré sú predmetom doposiaľ

neukončeného konania pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 14C/79/2006. Navyše súd žiadnym
spôsobom nezohľadnil násilný spôsob akým sa žalovaná zmocnila užívania spoločnej nehnuteľnosti,
ktorý je nepochybne, na rozdiel od jemu vytýkaného konania, namieste označiť za konanie contra bono
mores,pričomniejepravdivé,abyžalovanáprednásilnýmvniknutímdotejtonehnuteľnostiadomácnosti
nemala kde bývať, keďže mala v tom čase zabezpečené vlastné bývanie v mieste svojho dovtedajšieho

bydliska.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť,
zaviazať žalobcu k povinnosti nahradiť jej trovy konania. V celom rozsahu sa stotožnila s napadnutým
rozsudkom. Celú žalobu a argumenty žalobcu v konaní a odôvodnení odvolania žalobcu podľa

nej stoja na nepravdivých vykonštruovaných a účelových základoch s cieľom vylúčiť ju z užívania
jej spoluvlastníckeho podielu, na čo má legitímne právo, čo potvrdzuje fakt, že žalobca od vzniku
spoluvlastníckeho vzťahu jej znemožňoval užívanie jej podielu, odmietal akúkoľvek dohodu o užívacom
režime predmetných nehnuteľností a jej iniciatívu v tomto smere ignoroval aj potom, čo začala užívať
svoj spoluvlastnícky podiel. Pokiaľ tvrdil, že mu znemožňuje užívanie predmetných nehnuteľností jeho

tvrdenie považovala za absolútne lživé a tendenčné, nezodpovedajúce reálnemu stavu, čo potvrdzujú
aj výpovede svedkov v trestnom konaní, na ktoré je súdom poukazované aj v odôvodnení rozsudku.
Trestné konanie inicioval žalobca, ktoré bolo zastavené, pretože skutok sa nestal. Aj z toho vyplýva,
že snahou žalobcu je bezdôvodne ju vylúčiť z užívania jej spoluvlastníckeho podielu. Poukazovala na
to, že žalobcovi v užívaní predmetných nehnuteľností v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu nikdy

nebránilaanebráni,samainiciovalajednaniasmerujúcekdohodeoužívanípredmetnýchnehnuteľností,
čo žalobca v celom rozsahu ignoroval a uplatňoval voči nej vyslovene účelovo vykonštruované
pohľadávky, na ktoré mu nevznikol nárok. Zdôrazňovala, že žalobcovi bol odovzdaný kľúč k predmetným
nehnuteľnostiam, neužíva nehnuteľnosti v celom rozsahu, ale ako bolo poukázané, len v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobca nepreukázal záujem užívať predmetné nehnuteľnosti spolu

s ňou napriek tomu, že to parametre nehnuteľnosti umožňujú, berúc do úvahy fakt, že nemal záujem
uzavrieť s ňou dohodu o užívacom režime, z čoho vyplýva, že jeho jedinou snahou je vylúčiť ju z
užívania nehnuteľnosti a na jej úkor sa obohatiť. Nepreukázal podľa nej, aby bol vylúčený z užívania
nehnuteľnosti. Stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že konanie žalobcu, keď jej neumožnil
užívanie predmetných nehnuteľností na základe výzvy z 2.2.2006 vykazuje znaky konania v rozpore s

dobrými mravmi, žalobca v danom čase užíval nehnuteľnosť v celom rozsahu sám, t.j. podľa všetkého
nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu a neposkytol jej za to žiadnu odplatu. Aj z toho je zrejmé, že
žalobca koná nečestne a účelovo, čo nemôže podľa jej názoru požívať právnu ochranu.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k stanovisku žalovanej uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva

na podanom odvolaní na svojich doterajších vyjadreniach a argumentácii uvedenej právnej veci,
rozsudok považuje za nepreskúmateľný, založený na nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom
právnom posúdení. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, žalovanú zaviazať na zaplatenie uplatnenej
istiny s príslušenstvom v zmysle žalobného návrhu. Tvrdenie o nepravdivých vykonštruovaných,účelových tvrdeniach s cieľom vylúčiť žalovanú z užívania jej spoluvlastníckeho podielu považoval
za neopodstatnené a nedôvodné. Svoju žalobu založil na pravdivých, verifikovaných, skutkových
tvrdeniach na preukázanie ktorých predložil súdu presvedčivé dôkazy. Za nepravdivé, nemajúce

oporu vo vykonanom dokazovaní, považoval aj tvrdenie žalovanej, podľa ktorého mal od vzniku
spoluvlastníckeho vzťahu znemožňovať žalovanej užívanie jej spoluvlastníckeho podielu a odmietať
akúkoľvek dohodu o užívacom režime spoločnej nehnuteľnosti. Popieral pravdivosť, aby bezdôvodne
odmietal dohodu o spôsobe užívania spoločnej nehnuteľnosti, či dokonca znemožňoval žalovanej
užívanie spoločnej nehnuteľnosti. Naopak, bol to práve on, ktorý bol zo strany žalovanej a jej manžela

svojvoľne násilným spôsobom a v rozpore s dobrými mravmi vylúčený z ďalšieho užívania spoločnej
nehnuteľnosti.Nemôžupodľanehoobstáťanitvrdeniažalovanej,pokiaľoznačilaako„lživéatendenčné“
jeho tvrdenia, podľa ktorých mu z jej strany malo byť v rozhodujúcom období znemožnené užívanie
predmetných nehnuteľností, keďže v trestnej veci bolo nesporné, že žalovaná a jej manžel sa násilným
spôsobom zmocnili užívania spoločnej nehnuteľnosti užívanej do tej doby ním. Pred násilným vniknutím
do nehnuteľnosti žalovaná v nej nebývala. Opakovane namietal, že kľúč od spoločnej nehnuteľnosti,

ktorýmuodovzdala,nesedelsozámkomodspoločnejnehnuteľnosti,neumožňovalmuzískanieprístupu
do rodinného domu. Preto zjavne nemohol slúžiť ani pre účely zabezpečenia prístupu do spoločnej
nehnuteľnosti. V ďalšej časti stanoviska poukázal na obsah podaného odvolania a ďalších vyjadrení a
stanovísk v tejto veci.

9. Opis stanoviska žalobcu bol žalovanej doručený 12.9.2018.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p.

a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na
potvrdenie ani na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, preto ho v súlade s § 388 C.s.p. zmenil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.11.2019 o 10.00 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia

boli zverejnené dňa 21.11.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 C.s.p.

12. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. t.j., že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnymskutkovýmzisteniama rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. (t.j. konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1
písm. a/, b/, c/ C.s.p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom

vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke aktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p. (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

16. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C.s.p. (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.
1 písm. h/ C.s.p., lebo súd prvej inštancie na zistený skutkový stav síce použil správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, resp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval, lebo z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán

sporu.

19. Rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ak súd dospel k záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal užívanie nehnuteľnosti žalovanou nad jej spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti
- rodinnému domu súp. č. XXX na S. T.. XX v S., zap. na LV č. XXXX kat. úz. I., obec S.-G., okres

S. H. ( ďalej len „rodinný dom), že žalovaná preukázala užívanie rodinného domu len v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, že konanie žalobcu, keď neumožnil žalovanej užívať nehnuteľnosť pred jej
nasťahovaním sa do nehnuteľnosti vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nepožíva
ochranu, v dôsledku čoho hodnotil žalobcom uplatnený nárok za nedôvodný.

20. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej finančnej náhrady, ktorý nárok mu vznikol
tým, že žalovaná užívala rodinný dom vo väčšom rozsahu než pripadá na jej spoluvlastnícky podiel za
obdobie od 1.8.2013 do 31.7.2015.

21. V posudzovanej veci je potrebné považovať za nesporné, že strany v rozhodnom období boli

podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu, keďže o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal neplatnosti
právneho úkonu, ktorým žalovaná nadobudla podielové spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti
doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté; že žalovaná dňa 15.10.2011 za použitia násilia vošla do
rodinného domu a tento začala užívať spolu so svojou rodinou, že žalobcovi náhradu vo forme
peňažného plnenia neposkytla. Predmetom konania je teda právo, ktoré vyplýva z podielového

spoluvlastníctva a ktoré sa opiera o ust. § 137 ods. 1 OZ, preto správne súd prvej inštancie postupoval
pokiaľ nárok posudzoval podľa § 137 ods. 1 OZ.

22. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z § 137 ods. 1 OZ. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci

druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníckom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú
vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej
miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody

spoluvlastníkov (okrem toho, ak by jej súčasťou bola dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej
časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by
spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiadne nároky na náhradu za jej neužívanie by
medzi nimi nevznikli. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veciv rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník, prípadne spoločnú vec neužíva

nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Priposudzovanírozsahuužívaniaspoločnejvecivšaknemusíbyťrozhodujúcalenveľkosťužívanejčasti
veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti
veci, ak je táto hodnota vzhľadom na konkrétne okolnosti u jednotlivých častí veci rozdielna (uznesenie
NS SR sp. zn. 6Cdo 184/2010 z 27.10.2010). Vychádzajúc z tohto cit. rozhodnutia NS SR, je zrejmé,

že podstatnou a rozhodujúcou otázkou pre posúdenie dôvodnosti nároku na náhradu za neužívanie
nehnuteľnosti v rozsahu veľkosti spoluvlastníckeho podielu je zistenie v akom rozsahu nehnuteľnosť
užíva druhý spoluvlastník reálne, nie či bráni druhému spoluvlastníkovi v užívaní jeho podielu. Preto
nesprávne vec právne posúdil súd prvej inštancie, pokiaľ nárok posudzoval iba z hľadiska či žalovaná
umožňuje alebo neumožňuje žalobcovi užívať jeho podiel na nehnuteľnosti.

23. Vzhľadom na to, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
svojhospoluvlastníckehopodieluzdôvodu,žeajtentoužívažalovaná,pričomžalovanátvrdila,žeriadne
užíva svoj spoluvlastnícky podiel a žiadnym spôsobom nebráni žalobcovi v užívaní jeho podielu, spornou
a rozhodujúcou otázkou pre posúdenie (ne)dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku bolo zistenie, či
žalovaná užíva nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorý je v danom prípade

1/2 k celku.

24. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že o.i. vychádzal aj zo zistenia, že trestné
stíhanie voči žalovanej a jej manželovi (bratovi žalobcu) za prečin porušovania domovej slobody formou
spolupáchateľstva z dôvodu, že za použitia násilia vypáčili a vymenili vložku na zámke vchodových dverí

rodinného domu na S. XX B. S. bolo zastavené, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci. Do uvedeného dátumu nehnuteľnosť užíval žalobca so svojou rodinou. Dňa
15.10.2011 do rodinného domu sa nasťahovala žalovaná so svojou rodinou tvrdiac, že mala záujem
mimosúdne sa dohodnúť so žalobcom na užívaní predmetnej nehnuteľnosti a že mu nebráni v užívaní
predmetnej nehnuteľnosti, pretože keď sa následne po jej nasťahovaní sa do rodinného domu žalobca

domáhal, aby z nehnuteľnosti s rodinnou odišla, boli mu odovzdané kľúče od nehnuteľnosti. Tieto
okolnosti vyplynuli zo zhodných výpovedí strán sporu. Z výpovede žalobcu vyplynula skutočnosť, že
kľúč daný mu žalovanou mu neumožňoval vstup do nehnuteľnosti, pretože okrem vstupu pri ktorom
mu bol odovzdaný kľúč, vstupoval do domu ešte 2x, avšak za asistencie polície, keďže sa nevedel
dostať do domu. Napokon z vykonaného dokazovania vyplynulo a nebola spornou ani skutočnosť, že

predmetný rodinný dom je jednou bytovou jednotkou s jednou kuchyňou, piatimi obytnými miestnosťami
a príslušenstvom, že rodina žalobcu je štvorčlenná a rodina žalovanej štvorčlenná, resp. t.č. päťčlenná.

25. Pokiaľ súd prvej inštancie z takto zisteného skutkového stavu konštatoval, že žalobca nepreukázal
v konaní užívanie nehnuteľnosti žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, jeho záver nie je

správny. Pokiaľ žalovaná násilne vnikla do domu, tento začala užívať so svojou štvorčlennou rodinou
bez toho aby žalobcovi poskytla kľúče od nehnuteľnosti, je zrejmé, že tým prejavila úmysel užívať celú
nehnuteľnosť, teda nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku. Samotná žalovaná uviedla,
že so svojou rodinou užíva minimálne tri miestnosti, vrátane kuchyne a príslušenstva, čo je užívanie
nehnuteľnosti v rozsahu väčšom než je jej spoluvlastnícky podiel. Navyše ani toto tvrdenie žiadnym

spôsobom nepreukázala.

26. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia preukazovania je ust. § 132 C.s.p.. Strana sporu
má v prvom rade povinnosť tvrdenia, na ktorú nadväzuje a s ktorou súvisí povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie týchto tvrdení. Dôkazným bremenom zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze

procesudokázaťpravdivosťurčitéhotvrdenia,ktorýmodôvodňujesvojnávrhprednesenýsúdu.Dôkazné
bremeno je teda inštitútom procesného práva, ktoré stíha toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá
skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná.

27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je zrejmé, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že žalovaná

užíva rodinný dom, ktorý majú spolu v podielovom spoluvlastníctve, každý v rozsahu 1/2 nad rozsah
jednej polovice. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutkového stavu, v ktorom nebola spornou,
resp. bola preukázaná skutočnosť, že žalovaná spolu so svojou rodinou (minimálne štvorčlennou) za
použitia násilia vošla do rodinného domu a tento začala užívať bez toho, aby doterajšiemu užívateľovinehnuteľnosti (žalobcovi ako druhému podielovému spoluvlastníkovi) uvedenú skutočnosť vopred
oznámila, neposkytla mu kľúče od predmetnej nehnuteľnosti, resp. mu ich poskytla až po uplynutí
určitého časového obdobia, ale napriek tomu žalobca vstupoval do predmetnej nehnuteľnosti len za

asistencie polície, nakoľko sa inak do nehnuteľnosti nevedel dostať, čo svedčí o tom, že žalovaná so
svojou rodinou užívala celú nehnuteľnosť, konštatoval nepreukázanie užívania nehnuteľnosti žalovanou
nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, tento záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním a nie je
správny. Je zrejmé, že žalobca označenými dôkazmi predovšetkým listinnými dôkazmi vyplývajúcimi
z trestnej veci vedenej proti žalovanej a jej manželovi (uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o

zastavení trestného stíhania) uniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že žalovaná násilím bez jeho
súhlasu začala užívať rodinný dom, ktorého je spoluvlastníkom v rozsahu 1/2, v celosti, preto pokiaľ
žalovaná tvrdila, že užíva nehnuteľnosť iba v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu (1/2), bolo jej
povinnosťou toto tvrdenie preukázať, resp. na preukázanie tejto skutočnosti označiť dôkazy. V tomto
smere však žalovaná nielenže neoznačila žiadne dôkazy, ale sama uviedla, že užíva nehnuteľnosť vo
väčšom rozsahu než je jedna polovica. Pri zohľadnení účelu, na ktorý má slúžiť predmetný rodinný

dom a to jedna bytová jednotka, je zrejmé, že pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci nie
je rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci, ale aj úžitková hodnota užívanej veci. Pri užívaní
nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie, ktorá je tvorená jednou bytovou jednotkou, minimálne štvorčlennou
rodinou, je zrejmé, že spĺňa svoj účel iba v prípade ak je užívaná v celom rozsahu, keďže, ako to sám
konštatoval aj súd prvej inštancie nemožno ju rozdeliť na dve rovnocenné časti a tým ani rovnocenne

užívať.

28. Skutočnosť sama o sebe, že žalovaná tvrdila, že žalobcovi žiadnym spôsobom nebránila
nehnuteľnosť užívať, za situácie, že fakticky užívala celý rodinný dom, resp. nepreukázala že predmetný
rodinný dom užíva v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, nemôže byť dôvodom pre to, aby nemala

povinnosť poskytnúť spoluvlastníkovi finančnú náhradu lebo skutočnosť, či žalobca svoj spoluvlastnícky
podiel užíva alebo nie, nie je podstatná pre rozhodnutie vo veci lebo pri nároku na náhradu uplatnenú
podielovým spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
zásadne nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci.

29. Navyše nemožno konštatovať, že žalobca sa nedomáhal užívania rodinného domu lebo žiadal
žalovanú o vypratanie nehnuteľnosti a domáhal sa určenia neplatnosti právneho úkonu ktorým žalovaná
nadobudla svoj spoluvlastnícky podiel aj súdnou cestou, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené.

30. Za nenáležitú, nemajúcu vplyv pre rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd považoval námietku
žalovanej o snahe žalobcu vylúčiť ju z užívania nehnuteľnosti a získať majetkový prospech, nakoľko
žalovaná mala a stále má možnosť domáhať sa ochrany súdnou cestou podaním príslušnej žaloby.

31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu

za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu je dôvodný.

32. Žalobca výšku nároku preukazoval listinnými dôkazmi, oznámeniami realitných kancelárií o trhovej
hodnote prenájmu nehnuteľnosti s prihliadnutím na lokalitu a ceny nájomného podobných nehnuteľností
v rokoch 2013, 2014, 2015 a to v rozmedzí od 650,- eur do 830,- eur, resp. od 600,- eur do 800,- eur v

r. 2013, od 690,- eur do 860,- eur, resp. od 700,- eur do 900,- eur v r. 2014 a od 750,- eur do 920,- eur,
resp. od 800,- eur do 950,- eur v r. 2015. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na úhradu 300,- eur mesačne
za obdobie roku 2013, na úhradu 435,- eur mesačne za rok 2014 a na úhradu 375,- eur mesačne
za príslušné mesiace roku 2015, ktoré sumy boli určené ako polovica zo sumy určenej ako najnižšia
trhová hodnota prenájmu konštatovaná realitnými kanceláriami, odvolací súd považoval takto vyčíslenú

náhradu v celkovej výške 8.265,- eur od 1.8.2013 do 31.7.2015 za dôvodnú. Preto žalobe o zaplatenie
istiny 8.265,- eur v celom rozsahu vyhovel.

33. Keďže žalobca výzvou z 24.7.2015 doručenou žalovanej 27.7.2015 vyzval ju na zaplatenie náhrady
za neužívanie spoločnej veci v lehote do 30.7.2015 a žalovaná uvedenú sumu neuhradila, dňom

nasledujúcim po uplynutí určenej lehoty sa dostala do omeškania a to 1.8.2015. Preto žalobcovi prináleží
aj nárok zaplatenie úroku z omeškania od 1.8.2015 do zaplatenia (§ 517 ods. 2 OZ).34. O výške úrokov z omeškania bolo rozhodnuté v zmysle § 517 ods. 2 OZ s použitím nar. vl. SR č.
87/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu omeškania žalovanej so zaplatením dlhu.

35. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p..
Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný bol mu priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanej
v plnom rozsahu, keďže na strane žalovanej neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
by žalobcovi nemala byť priznaná plná náhrada trov konania.

36. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1 C.s.p.).

37.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).