Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/256/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312203883
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2312203883.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Profidebt Slovakia, s.r.o., 820 05 Bratislava,
Mliekarenská 10, zastúpenej splnomocnenkyňou: Ing. Tatiana Benkovičová, adresa na doručovanie 820
05 Bratislava, Mliekarenská 10, proti povinnému: J. W., nar. XX. N. XXXX, bytom XXX XX K., K. č. XXX,
o 2.532,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo
dňa 22. januára 2013, č. k. 13Er/274/2012-24, EX 289/12 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora (ďalej len „exekútor“)
Mgr. Drahomíra Kriváňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 15. februára 2012,
doručenú súdu dňa 21. augusta 2012 a doplnenú písomným podaním zo dňa 15. marca 2012, ktoré bolo
okresnému súdu doručené dňa 21. marca 2012. Toto svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikovaním

ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 a 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 34, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy účastníkov
(ďalej tiež „ZoSÚ“), § 25 ods. 1, ods. 2 dnes platného zákona č. 129/2010 Z. z. (ktorým bol skorší
zákon nahradený); § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1,

ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 1. januára 2008; v prípade
§ 52 ods. 1 aj v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy); článkom 2 písm. a/, článkom 3 ods. 1,
ods. 2, článkom 6 a jej prílohou obsahujúcou podmienky uvedené v článku 3 ods. 3 pod písmenami
e/ a q/ Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica“) a poukazom na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ (ďalej tiež „SD“)
v tzv. spotrebiteľských veciach (konkrétne veci sp. zn. C - 240/98 až C 244/98, C - 168/05 a C - 40/08,

známe inak i ako Oceáno Grupo Editorial, Mostaza Claro a Asturcom, resp. Pannon GSM). Vecne mal
predovšetkým za to, že v danej veci sa jednalo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva“) medzi právnou predchodkyňou oprávnenej VOLKSBANK
Slovensko, a. s. a povinným. Následne dňa 25. februára 2010 uzatvorila nová oprávnená (postupník) s
povinným Dohodu o uznaní dlhu číslo 4061226072, na základe ktorej povinný čo do základu (právneho
dôvodu) i čo do výšky uznal svoj dlh voči oprávnenej zodpovedajúci výške 2.146 eur a zaviazal sa

tento zaplatiť do 10 pracovných dní od podpisu dohody spolu so zmluvnou pokutou vo výške 536,50
eur pre prípad omeškania. Okresný súd preskúmal Dohodu o uznaní dlhu číslo 4061226072 zo dňa
25. februára 2010, pričom v jej zmluvných ustanoveniach, konkrétne v článku 8 v bode 8.2, zistil a
právne ustálil existujúcu rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods.
1 O. z. na riešenie sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami. Rozhodcovskú doložku považoval
za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech

spotrebiteľa a súčasne aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, pretože
podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu oprávnenej riešiť spory vzniknutézo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv.
hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto
preň nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Zmluvná podmienka, ktorá je v hrubom nepomere

v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa podľa záverov súdu I/ stupňa prieči dobrým
mravom a ak je takou neprijateľnou zmluvnou podmienkou rozhodcovská doložka, aj výkon práva z
nej plynúceho je v rozpore s dobrými mravmi. Na takomto posudzovaní veci pritom podľa súdu prvého
stupňa nič nemenilo, že do len exemplifikatívneho (čiže príkladmého a teda neuzavretého) zákonného
výpočtuneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluvách(do§53O.z.)sapodmienkaobdobnátej

z prejednávanej veci (čiže ustanovenie požadujúce od spotrebiteľa spory s dodávateľom riešiť výlučne
v rozhodcovskom konaní) dostala až odo dňa 1. marca 2010 a k uzavretiu zmluvy došlo ešte pred týmto
časom, nakoľko príslušný výpočet je tu zákonodarcom neustále dopĺňaný a precizovaný, podstatným
je však účel právnej úpravy (poskytnutie spotrebiteľovi minimálne takého štandardu ochrany, aký mu
zaručuje smernica). Náväzne na uvedené skutočnosti prvostupňový súd právne ustálil, že neplatná
rozhodcovská doložka potom nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a

rozhodnúť, z ktorého dôvodu je rozhodcovský rozsudok jedného rozhodcu JUDr. Michala Krnáča so
sídlom 010 01 Žilina, Tvrdého ul. č. 793/21 zo dňa 28. februára 2011, sp. zn. UD-29/11-MK (viď č. l. 16
- 19 spisu) ako exekučný titul neúčinný a z právnej stránky nulitný. Z týchto dôvodov žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosťou posúdenia
veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. Postupu i rozhodnutiu okresného súdu jednak vytýkala
nesprávnosť preskúmavania exekučného titulu mimo rámec vymedzený v ZoRK (čiže bez požiadavky
povinného na preskúmanie rozhodcovského rozsudku v konaní o zrušenie takého rozhodnutia súdom

v prípadoch uvedených v § 40 ods. 1 tohto zákona), hoci také oprávnenie exekučný súd nemal a
rozsahjehoprieskumnejčinnostibolobmedzenýlennapodmienkymateriálnejiformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu a jednak na posúdenie prípadného rozporu priznaného plnenia s právom či dobrými
mravmi (čo však neplatilo o skúmaní právneho dôvodu plnenia). Exekučný súd tak podľa nej konal nielen
bez zákonnej opory, ale aj v hrubom nepomere s právom EÚ. Odvolateľka má zároveň za to, že jej

právna predchodkyňa si predložením rozhodcovskej zmluvy plnila iba svoju povinnosť vyplývajúcu z
ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a
neporušila v čase rozhodnom pre posúdenie veci príslušné právne predpisy. Rozhodcovská doložka je
preto podľa jej názoru k dnešnému dňu platne dojednaná, pričom aj vyvoláva s ňou spojené právne
účinky. Prvostupňový súd preto svojim rozhodnutím úplne poprel zmysel a účel rozhodcovského konania

(umožniť mimosúdne riešenie sporov pri rešpektovaní rovnosti oboch sporových strán v rozhodcovskom
konaní), a to nerešpektovaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorý
možno považovať za rozhodnutie rovnocenné rozhodnutiu súdov všeobecných.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk

záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním

zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Práve pre správnosť a rovnako aj objektívnu argumentačnú presvedčivosť súdom prvého stupňa takto
predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho
majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo čo i len
konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne

(prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko v odvolaní však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne
vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi, čím bola vyvolaná potreba vyporiadania
sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom
prejednávanej veci, vynímajúc prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov,bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší
súd už v minulosti stretol), je potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Prijať nemožno už tú námietku zrejmú z dôvodov odvolania, resp. až dve takéto námietky, podstatou
ktorej (-ých) je, že 1. tuzemským ani európskym právom vrátane dosiaľ známych rozhodnutí
SD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri jeho
spochybňovaní rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie, ktorému účelu slúži žaloba o
zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie

platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného
rozhodcovským rozsudkom výlučne (a až) v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda
opäť bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone
(či dokonca postupom protiústavným).

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa aplikované ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3

rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie,
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd už viackrát
v minulosti poukázal na fakt, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly
zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej

účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by
práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu,
je možným len v prípade, ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z celkom troch listín
(písomností), v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia,

2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(rozumej zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u
jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné,
či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Z uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže
je nevyhnutné trvať na ďalšom už v minulosti tunajším súdom ustálenom právnom názore, a síce,
že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia

poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne
zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než
súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z
toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu
udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (predmetnému titulu) za určitých okolností odoprieť

vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti možno súhlasiť s oprávnenou, že z pohľadu jej „dopracovania sa“ k
vymoženiu pohľadávky môže ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide
naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského
rozsudku, či k zmene jeho výroku, kde niet dôvodu oponovať tvrdeniu, že takúto kompetenciu exekučný
súd zo zákona nemá, ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takého exekučného titulu došlo

a prispôsobenie ich povahe v tej - ktorej veci, ako aj ďalšiemu postupu, ktorým je buď pripustenie
exekučného vymáhania pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak konať). Prijatie opačného názoru
(sformulovateľného tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento
nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo za následok, že súdy
by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už

vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného
titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného
vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení
exekúcie. Obe tieto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že taký výklad
zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribútmi danými, resp.

prítomnými(alebo naopak neprítomnými) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času
na tomto fakte obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva vedúca k
zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného
dôvodu (podľa § 45 ZoRK) je opodstatnenou a zároveň predstavuje i náležitý procesný nástroj tam,kde v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia)
došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v prejednávanej veci od tohoto záveru
- predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu (tu por. napr.

uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. novembra 2010, č. k. 10CoE/203/2010-35, inak vo veci
Okresného súdu Galanta sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod ustupovať.

Špecificky k námietke údajnou možnosťou skúmania zákonnosti rozhodcovského rozsudku len v konaní
na základe žaloby o jeho zrušenie potom treba doplniť, že ak sú tu i už súdom prvého stupňa citované

ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom, a
to i bez návrhu aj v prípade výskytu niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku
(slúžiaceho za exekučný titul) a tiež v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne
nemožné či právom nedovolené plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, tak z logiky veci
vyplýva, že pri uplatnení takéhoto postupu ZoRK (resp. akýkoľvek iný zákon s uskutočnením konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku) ani nepočíta. Je tomu tak preto, že ak by také konanie v konkrétnej

veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok (čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť aj poskytnutím
tej odpovede na otázky majúce sa vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia
ním rovnakého problému činila rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského
rozsudku, okrem faktického prijatia argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim tomuto obstáť
(pretrvať) i po podaní žaloby o jeho zrušenie, by titul samotný bol odstránený (takže by odpadala diskusia

o tom, či titul trpí alebo netrpí určitými vadami, nakoľko tento by tu už v čase zaoberania sa vecou
exekučným súdom ani nebol) - vo vzťahu k tomuto aspektu problému odvolací súd tiež odkazuje na
svoje predchádzajúce uznesenie zo dňa 9. augusta 2010, č. k. 10CoE/326/2010-36, vydané vo veci
Okresného súdu Piešťany pod sp. zn. 6Er/3210/2009).

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje
znaky kompaktnosti (rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu, či len
menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v
prejednávanej veci, keď okrem ZoSÚ a O. z. bol účinný už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon
o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (s

účinnosťou od 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho
poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (a zároveň mimo akúkoľvek pochybnosť vždy
spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2
rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu

spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinnej z
prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu typovú (a
spotrebiteľskú), pričom napokon i tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia
zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca (s účinnosťou od

25. novembra 2004 a teda i v tomto konkrétnom prípade ešte pred uzavretím zmluvy predchodkyne
oprávnenej s povinným) skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do
ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa
Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť
zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo

zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy druhovo totožné s tou z prejednávanej veci).

Ak sa odvolaním v tejto veci výslovne namietalo i vyhodnotenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú
a preto i neplatnú zmluvnú podmienku, odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa
opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa) i o odsek 4 (v čase uzavretia zmluvy odsek
3) rovnakého paragrafu (ktoré ustanovenie sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok
považovaných za neprijateľné - a preto i za neplatné podľa ďalšieho odseku 5 (skôr 4) vyznačuje tiežtým, že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, čiže príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na
uzavretý a úplný (tu por. i použitie výrazu „najmä“). Tuzemská právna úprava v odcitovanej podobe tak
pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa, pominúc i úpravu

obsiahnutú v smernici.

Záver o prijateľnosti (primeranosti) aj v tejto veci spornej rozhodcovskej doložky však nešlo oprieť ani
o odvolaním citovanú úpravu zo zákona o bankách.

Podľa § 93b ods. 1 takéhoto zákona banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (odkaz poznámkou č. 88j v zákone na
§ 4 ods. 1 a 2 ZoRK - pozn. odvolacieho súdu) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§
5 písm. i/] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona (v tomto prípade odkaz poznámkou č. 88k v zákone na ZoRK a tiež § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z. z. zakotvujúci kolektívnu povinnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk zriadiť

osobitný rozhodcovský súd - opäť pozn. odvolacieho súdu).

Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy

predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov
(ktorými sú podľa poznámky č. 88l v zákone o bankách O. s. p. a E. p. - do tretice pozn. odvolacieho
súdu).

Prekračuje rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k „obohateniu“
zákona o bankách predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení viedla nedôvera v schopnosť
všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok bankového
sektora alebo presvedčenie o poskytnutí dostatočného prostriedku ochrany práv aj klientom bánk
alternatívou v podobe rozhodcovského konania (ktoré presvedčenie sa práve v mnohých tunajšiemu

súdu známych prípadoch ukázalo mylným), či dokonca existovali i iné pohnútky; pretože už samotný
postuppredchodkyneoprávnenejbolsvedectvomneriadeniasa(resp.nekorektnéhoriadeniasa)takouto
úpravou.

Jednak totiž požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle §

93b ods. 1 zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta
z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu
si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v
kontexte ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách môže byť len návrh v podobe
umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných

podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové
oddelenieodostatnéhoobsahuzmluvy(tak,abyklientovinepôsobiložiadneťažkostivrátaneprípadného
rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej
rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno
považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné

podmienky, a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani
nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi
klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne (často ani vôbec) neoboznamuje
(hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne to bolo pritom práve nedôsledné
napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z. (ktorým bol do

zákona o bankách doplnený § 93b, tu por. i čl. I bod 125 novelizujúceho zákona) v praxi, ktoré viedlo k
neskoršej úprave odseku 1 diskutovaného paragrafu zákona o bankách doplnením doň (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) aj povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia
(v tejto súv. napokon por. i čl. XI bod 24 a čl. XXI zákona č. 492/2009 Z. z.).

Práve oprávnená tak nad rámec neprimeranej (dnes neprijateľnej) podmienky konštatovanej
napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky odvolaním
upozornila na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.Rovnako ako v iných tzv. spotrebiteľských veciach, v ktorých došlo k uplatneniu rozhodcovskej doložky
a následnému sporu o to, či na vykonanie rozhodcovského rozsudku možno udeliť poverenie, tak aj
v prejednávanej veci muselo platiť, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby

doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho
však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského
súdu, tým skôr to musí platiť aj u podôb doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci -
majúcich charakter výlučnej rozhodcovskej doložky (u akej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba
usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad

maius“ - od menšieho k väčšiemu). Na veci pritom nič nemenilo, že v intenciách tu posudzovaného
konkrétneho prípadu nástup alternatívy v podobe všeobecného súdnictva podmieňuje nepristúpenie
klientom (spotrebiteľom) na návrh rozhodcovskej zmluvy (ust. § 93b ods. 2 časti vety druhej za
bodkočiarkou zákona o bankách), keďže z už uvedeného vyššie vyplýva jednak možnosť takéhoto
počínania klienta len v prípade predloženia mu návrhu podľa odseku 1 ustanovenia (rozumej dostatočne
zrejmého a objasneného návrhu predpokladajúceho informované rozhodovanie sa spotrebiteľa) a opäť

za použitia už spomenutého právneho argumentu „a minori ad maius“ treba trvať na tom, že ak vylúčenie
následku v podobe rozhodcovského konania spôsobí už informovaný nesúhlas klienta s návrhom
rozhodcovskej zmluvy, tým skôr to musí platiť vtedy, ak informovaný nesúhlas tu nie je preto, že klient
(spotrebiteľ) k rozhodnutiu (zmluvu uzavrieť či naopak návrh neprijať) pristupoval za vytvorenia (a to
práve jeho zmluvným partnerom) takej situácie, pri ktorej bol zákonom predpokladaný postup a teda i

informovaný súhlas či nesúhlas vylúčený.

Pri riadení sa všetkými týmito úvahami odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu,
ku ktorému dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
doložky, tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul, za

neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho je i ďalší rovnako exaktne formulovaný záver, podľa ktorého neplatná
rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a
ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese exekučného

vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, čiže spôsobilým
exekučným titulom).

Pretože poskytnúť tzv. punc legitimity rozhodcovskému rozsudku zaťaženému takouto vadou zákon
nedovoľuje, bola žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdom prvého stupňa

dôvodne a správne zamietnutá. Odvolací súd za danej situácie napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (tak ako súd prvého stupňa o trovách prvostupňového konania) v tomto
štádiu konania krajský súd nerozhodoval. Avšak pretože zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie

poverenia nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§
44 ods. 3 veta prvá E. p.), bude mať povinnosť vyporiadať sa s otázkou všetkých doterajších trov
(súdov konajúcich dosiaľ v oboch stupňoch) v následnom ďalšom postupe, resp. rozhodnutí Okresný
súd Galanta. Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je
totiž dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania

skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.