Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. október 2018

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 36Cbi/11/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113216033
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Smolko

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2018:2113216033.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Martinom Smolkom, v právnej veci žalobkyne: V.

právne zastúpená JUDr. Romanom Hošovským, advokátom, Mikulášska 1/a, 811 01 Bratislava proti
žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, Sladovnícka 13, Trnava správca úpadcu Trnavské automobilové
závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trnava, IČO: 00 009 199, o vylúčenie majetku zo súpisu,
takto

r o z h o d o l :

I. Nehnuteľnosti pozemok parcela č. 8XXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera
1838 m2 a pozemok parcela č. XXXX/5, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera 942
m2, katastrálne územie A., okres A., obec Trnava, zapísané na LV č. XXXXX, vedenom Okresným

úradom Trnava, katastrálny odbor, s a v y l u č u j ú zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské
automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO: 00 009 199.

II. Úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO: 00 009 199, j e p o v i n n ý
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 11.6.2013 domáhala voči žalovanému ako správcovi
konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii vydania

rozhodnutia, ktorým by súd rozhodol o vylúčení vecí - nehnuteľností a to zapísaných na LV č. XXXX pre
kat. úz. A., označené ako parc. č. XXXXXX - zastavané plochy (dvor) vo výmere 942 m2 a parc. č..
XXXX/3 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1838 m2, z konkurznej podstaty žalovaného. V žalobe
ďalej uviedla, že jej syn D. uzavrel dňa 24.10.2006 s JUDr. Dušanom Pohovej, správcom konkurznej
podstaty Trnavských automobilových závodov, a.s., v likvidácii, Trnava (ďalej len TAZ, a.s.) dve kúpne
zmluvy na prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie A. a to parcely č.
XXXX/5 a XXXX/3, Správa katastra povolila vklad vlastníckeho práva na D. rozhodnutiami z 19.12.2006

a na základe uvedeného bol D. zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností na novom LV č. XXXX.
Darovacou zmluvou z 19.3.2012 previedol D. vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam na žalobkyňu.
Vklad bol povolený správou katastra rozhodnutím 20.4.2012 a žalobkyňa sa tak stala vlastníčkou
dotknutých nehnuteľností na LV č. XXXXX. Uznesením Okresného súdu Trnava z 12.9.2007 č.k.
25K/2/2007-70bolvyhlásenýkonkurznamajetokdlžníkaTrnavskéautomobilovézávody,š.p.vlikvidácii,
so sídlom v Trnave (ďalej len TAZ š.p.). Uznesením z 12.12.2007 bol za správcu úpadcu ustanovený
žalovaný. Dňa 11.12.2012 obdržala žalobkyňa od žalovaného výzvu podľa § 78 zák. č. 7/2005 Z.z. na

preukázanie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam. Podľa tvrdenia žalovaného sporné nehnuteľnosti
neprešli do vlastníctva TAZ a.s., pretože neboli zahrnuté do privatizačného projektu prechodu majetku
z vlastníctva TAZ š.p. na Fond národného majetku SR. Táto absolútna neplatnosť uvedeného prevodu
majetku má podľa žalovaného za následok aj absolútnu neplatnosť ďalších právnych úkonov - prevodumajetku z FNM na TAZ a.s. a z tejto obchodnej spoločnosti na D. a z neho na žalobkyňu. Na výzvu
reagovala žalobkyňa nesúhlasne listom z 19.12.2012, pretože podľa jej názoru nadobudla vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním podľa § 134 OZ. Žalovaný sa nestotožnil s uvedeným

dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyňou a zaradil obe dotknuté nehnuteľnosti do súpisu
majetku úpadcu TAZ š.p. ako sporný zápis z dôvodu, že žalobkyňa je vedená ako vlastníčka v katastri
nehnuteľností. Súčasne bola vyzvaná listom z 30.5.2013, doručenom jej 3.6.2013, aby v lehote 30 dní
podala vylučovaciu žalobu. V žalobe ďalej zdôraznila, že jej právny predchodca - syn D. pri uzavretí
kúpnej zmluvy z 24.10.2006 postupoval v dobrej viere a bol dobromyseľný že dotknuté nehnuteľnosti sú

vo vlastníctve TAZ, a.s. a že správca tejto obchodnej spoločnosti je oprávnený s nimi týmto spôsobom
nakladať. Správca konkurznej podstaty JUDr. Pohovej nehnuteľnosti odpredával na základe verejnej
súťaže. Ponuky boli uverejnené v tlači a na iných verejne dostupných miestach. D.k sa o možnosti kúpy
nehnuteľností dozvedel z denníka SME a písomne sa 6.10.2006 prihlásil do verejnej súťaže. 9.10.2006
zaplatil na účet TAZ a.s. 15 %-nú zálohu z kúpnej ceny a následne mu JUDr. Pohovej oznámil, že jeho
žiadosti bolo vyhovené a listom z 23.10.2006 mu zaslal na podpis kúpne zmluvy, ktoré D.k podpísal,

doplatil kúpne ceny a následne správca podal návrh na vklad vlastníctva D.a do katastra nehnuteľností.
Predmetnénehnuteľnostibolivkatastrivedenéakovlastníctvoúpadcuatýmtotitulombolizapísanéajdo
konkurznej podstaty TAZ, a.s.. Kupujúci D. nevedel o privatizačnom projekte TAZ š.p. ani o jeho obsahu.
Uvedené skutočnosti preukazujú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobkyne v rozsahu viac ako
požadovaných 10 rokov. Na základe uvedeného žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k dotknutým

nehnuteľnostiam.

2. Pred začatím pojednávania dňa 14.5.2014 žalobkyňa zmenila petit žaloby v časti označenia čísla listu
vlastníctva, na ktorom sú zapísané dotknuté nehnuteľnosti, pričom správne má byť uvedené číslo LV
XXXXX a nie č. LV XXXX ako bolo nesprávne uvedené v žalobe. Súd vyššie uvedenú zmenu petitu

žaloby na pojednávaní do zápisnice pripustil.

3. V doplnení žaloby zo dňa 17.6.2013 (č.l. 25 spisu) žalobkyňa poukázala na § 93 ods. 3 zák. č. 7/2005
Z.z. kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy
keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba,

ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci a ďalej uviedla, že ten na koho
správca konkurznej podstaty v rámci speňaženia previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty
ako vlastníctvo úpadca sa stáva vlastníkom takého majetku bez zreteľa na to, či neskôr vyšlo najavo,
že majetok v dobe speňaženia vlastnícky patril niekomu inému. Takto upravený prevod je jedným zo
spôsobom nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka a výnimkou zo zásady nemo plus iuris. Dotknuté

nehnuteľnosti boli zapísané v katastri nehnuteľnosti ako vlastníctvo úpadcu TAZ, a.s. a boli zapísané
aj do konkurznej podstaty TAZ, a.s.. Vzhľadom k tomu právny predchodca žalobkyne D. U. právne
nadobudol v súlade so zákonom dotknuté nehnuteľnosti, ktoré mohol ďalej previesť na žalobkyňu, preto
je platná aj darovacia zmluva z 19.3.2012, ktorou previedol nehnuteľnosti na žalobkyňu.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.2.2014 (č.l. 32 spisu) uviedol, že nadobudnutie
vlastníckeho práva prevodom/prechodom k Súpisovým zložkám právnymi predchodcami žalobkyne
- Fond národného majetku SR, Trnavské automobilové závody, a.s., a D. je absolútne neplatné.
Spoločnosť TAZ, a.s. ako právny predchodca (nie bezprostredný) odvodzovala svoje domnelé vlastnícke
právo od úpadcu podľa nasledujúcej chronológie. Dňa 11.4.1992 Ministerstvo pre správu a privatizáciu

národného majetku SR vydalo Rozhodnutie č. 329/92 o schválení privatizačného projektu Úpadcu
podľa platných ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby (ďalej len „ZoPPMŠ“). Podľa predmetného rozhodnutia predmetom privatizácie bol majetok,
ktorý spravoval úpadca ako štátny podnik s právom hospodárenia, a ktorý bol vymedzený (určený) v
tomto rozhodnutí (prílohách tohto Rozhodnutia), podkladom, ktorého bol privatizačný projekt úpadcu.

V súlade s ustanovením § 11 ods. 2 ZoPPMŠ, dňom vyňatia vlastníckeho práva k majetku určeného
na privatizáciu ex lege dochádza k prechodu vlastníckeho práva k majetku určeného na privatizáciu
na FNM SR. V súlade s ustanovením § 15 ods. 1 ZoPPMŠ, vkladom privatizovaného majetku do
základného imania obchodnej spoločnosti zriadenej FNM SR dochádza k prevodu vlastníckeho práva
k majetku na novozaloženú obchodnú spoločnosť. Dňa 29.4.1992 vznikla obchodná spoločnosť -

Trnavské automobilové závody a.s. (od 11.4.1995 zmena obchodného mena: „TAZ SIPOX, a.s.“, neskôr
od 2.6.1997 zmena obchodného mena: „TAZ Trnava, Coburgova, a.s.“). Zakladateľom tejto obchodnej
spoločnosti bol FNM SR, ktorý do základného imania vložil časť nehnuteľností privatizovaného podniku
úpadcu, pričom predmetom vkladu mali byť aj nehnuteľnosti. Dňa 15.9.2007 došlo k zániku spoločnosti- Trnavské automobilové závody a.s., na základe výmazu spoločnosti z obchodného registra. Dňa
1.2.1996 vznikla obchodná spoločnosť - TAZ spol. s r.o. (od 21.10.1997 zmena obchodného mena:
„TAZ SIPOX spol. s r.o.“), sídlo: Coburgova 84, Trnava. Dňa 31.12.1996 došlo k uzatvoreniu Zmluvy o

predaji časti podniku medzi TAZ SIPOX, a.s., a TAZ spol. s r.o.. Rozhodnutím valného zhromaždenia
spoločníkov zo dňa 2.4.1998 došlo k zrušeniu spoločnosti bez likvidácie jej premenou na akciovú
spoločnosť: TAZ SIPOX, a.s., Trnava, Coburgova 84. Všetky práva, povinnosti a záväzky (i neznáme)
zrušenej spoločnosti tak prešli na jej právneho nástupcu. Dňa 14.5.1998 vznikla obchodná spoločnosť -
TAZ SIPOX, a.s. (od 1.6.1999 zmena obchodného mena: „TAZ, a.s.“), Coburgova 84, Trnava ako právny

nástupca premenenej obchodnej spoločnosti TAZ spol. s r.o., Dňa 24.10.2006 uzatvoril JUDr. Dušan
Pohovej, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidácii s D. kúpne zmluvy o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam. Dňa 19.3.2013 uzatvoril D. so žalobkyňou Darovaciu zmluvu, na základe ktorej
D. previedol svoje domnelé vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
V danom prípade nedošlo k prechodu vlastníckeho práva k súpisovým zložkám majetku z dôvodu
priameho rozporu prechodu vlastníckeho práva k súpisovým zložkám majetku s rozhodnutím

Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 329/92 zo dňa 11.04.1992 o schválení
privatizačného projektu Úpadcu (ďalej len „Rozhodnutie o schválení privatizačného projektu“) a
Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 590 zo dňa 16.06.1992 o schválení privatizačného projektu
úpadcu, ktorých predmetom nebol prechod/prevod Súpisovej zložky majetku od úpadcu na FNM SR
a následné prevody/prechody vlastníckeho práva súpisovej zložky majetku na ďalšie osoby. Prechod

vlastníckeho práva k súpisovej zložke majetku je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou pre priamy
rozpor s platnými ustanoveniami § 1 (vecná pôsobnosť zákona o veľkej privatizácii), ďalej ust. § 5
(zákonné podmienky prevodu majetku štátu v rámci veľkej privatizácie), ďalej ust. § 6 ods. 1 písm.
a (obsahová náležitosť privatizačného projektu - určenie majetku), ďalej ust. § 11 ods. 2 (prechod
vlastníckeho práva k majetku štátu na FNM) a iných ustanovení ZoPPMŠ a je v priamom rozpore s

platnými ustanoveniami § 39 OZ (dôvody absolútnej neplatnosti právnych úkonov - priamy rozpor so
zákonom), ďalej ustanovenie § 132 ods. 1 OZ (zákonné vymedzenie právnych titulov nadobudnutia
vlastníckeho práva - rozhodnutie správneho orgánu). FNM SR ako právny predchodca žalobkyne
previedol na iného majetok, ktorého nebol vlastníkom a preto v tejto časti je špecifikácia majetku
vstupujúceho do TAZ a.s., ktorá jej súčasťou notárskej zápisnice N 72/92, NZ 75/92 zo dňa 21.4.1992

absolútne neplatná Uvedená notárska zápisnica pôvodne neobsahovala žiadne prílohy. V súlade
so schváleným privatizačným projektom mal do novozaloženej akciovej spoločnosti prejsť iba ten
nehnuteľný majetok, ktorý je uvedený v I. špecifikácii nehnuteľností š.p. TAZ Trnava vstupujúci do
akciovej spoločnosti. Medzi založením akciovej spoločnosti a návrhom na vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností však neznáma osoba alebo osoby na FNM SR k notárskej zápisnici N 72/92,

NZ 75/92 neoprávnene pripojili prílohu „Špecifikácia majetku vstupujúceho do akciovej spoločnosti
TAZ Trnava“. Následne bol povolený vklad vlastníckeho práva TAZ, a.s. Z porovnania špecifikácií
nehnuteľností je zrejmé, že neoprávnene pripojená špecifikácia obsahuje viac nehnuteľností ako bolo
určené v Rozhodnutí o schválení privatizačného projektu.
Pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, žalobkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke

právo vydržaním, nakoľko na nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom sa vyžaduje okrem
iného uplynutie desaťročnej vydržacej lehoty (so zákonnou možnosťou započítať si do vydržacej
doby dobu, po ktorú mali právny predchodcovia vec v dobromyseľnej držbe). Žalobkyňa nadobudla
domnelé vlastnícke právo Darovacou zmluvou v roku 2012. Bezprostredný právny predchodca - D.k
nadobudol domnelé vlastníckeho právo Kúpnymi zmluvami v roku 2006 od TAZ, a.s.. Spoločnosť TAZ,

a.s. v likvidácii vystupujúca v právnych vzťahoch prostredníctvom správcu JUDr. Dušana Pohoveja
nebola dobromyseľná v držbe nehnuteľností, keďže medzi úpadcom a spoločnosťou TAZ, a.s./JUDr.
Dušanom Pohovejom sa od roku 1999 vedie na Okresnom súde Trnava konanie o určenie vlastníckeho
práva, sp. zn. 13C/279/1999 o.i. aj k nehnuteľnostiam (pozn. toho času pozemok parc.č. XXXX/5 bol
súčasťou pozemku parc. č. XXXX/2, odčlenený na základe geometrického plánu vyhotoveného I.4

zo dňa 8.6.2004, čo vyplýva aj zo samotnej Kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006), o ktorých vylúčenie
zo súpisu majetkovej podstaty úpadcu žalobkyňa žiada. Pokiaľ ide o prevod vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam a dobromyseľnosť TAZ, a.s. v likvidácii táto nie je daná aj s ohľadom na prebiehajúce
súdne konania, ktorých účastníkom je správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., a to konanie
vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/279/1999 a konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. 68Cbi/10/2000. JUDr. Dušan Pohovej tak celkom zjavne odpredával nehnuteľnosti, ktoré v
čase predaja boli predmetom viacerých súdnych konaní, ktoré spochybňovali vlastnícke právo TAZ, a.s.
k nim. Do oprávnenej držby Žalobcu tak nemožno započítať držbu právneho predchodcu Žalobcu - TAZ,
a.s. v likvidácii. Na základe vyššie uvedeného žiadal žalovaný, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 16.4.2014 (č.l. 61 spisu) doplnila, že ustanovenie § 93 ods.
3 zák. č. 7/2005 Z.z. je účinné od 1.1.2006 a preto je žalobkyňa toho názoru, že obe kúpne zmluvy

z 24.10.2006 o prevode dotknutých nehnuteľností treba posúdiť podľa právnej úpravy platnej v čase
uzavretia tohto právneho úkonu. Ďalej uviedla, že JUDr. Pohovej oznámil D. že výsledky ponukového
konania boli zaslané na schválenie súdu a že tieto výsledky súťaže boli schválené. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/65/2008, ktorý k otázke súhlasu súdu na
predaj majetku zapísaného do konkurznej podstaty uviedol: „Vzhľadom na to, že opatrenie konkurzného

súdu má charakter riadneho súdneho rozhodnutia, ktoré je po právoplatnosti zásadne nezmeniteľné
a záväzné, súdy nie sú oprávnené preskúmavať vecnú správnosť tohto rozhodnutia v inom konaní.
Opačným postupom by sa zasiahlo do princípu právnej istoty a dôvery v súdne rozhodnutia“. Uvedený
záver platí aj pre toto konanie.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.4.2014 (č.l. 59 spisu) k aplikácii § 93 ods. 3 zákona

č. 7/2005 Z.z. uviedol, že bezprostredný právny predchodca žalobkyne nadobudol nehnuteľnosti ich
speňažením v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu TAZ, a.s., konanie ktoré je vedené na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 3K/105/1999. Toto konkurzné konanie začalo v roku 1999 a spravuje sa
ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“). Aplikáciu § 93 ods.
3 zákona č. 7/2005 Z.z. (ďalej len „ZoKR“) na predmetné právne vzťahy (speňažovanie uvedeného

majetku v konkurze) nevylučuje len samotná výslovná úprava intertemporality v § 206 ZoKR, podľa
ktorej konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne
vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov, ale aj základné princípy
právneho štátu, medzi ktoré patrí inter alia aj zákaz priamej retroaktivity. Je absolútne vylúčené a právne
neudržateľné, aby sa na speňažovanie majetku v konkurznom konaní podľa ZKV aplikovali ustanovenia

ZoKR (resp. len niektoré ustanovenia ZoKR podľa uváženia žalobkyne). Ak by to tak totiž bolo, ani
správca v konaní začatom podľa ZKV by nemohol majetok zapísaný do súpisu, pokiaľ sa o jeho vylúčení
vedie spor, speňažiť (§ 78 ods. 6 ZoKR). Žalovaný akcentuje skutočnosť, že na rozdiel od speňaženia
vecí zapísaných v súpise podľa ZoKR, pri speňažení vecí zapísaných v súpise a speňažených správcom
v konaní podľa ZKV, nie je prelomená zásada nemo plus iuris..., a preto sa skutočný vlastník môže

voči nadobúdateľovi veci speňaženej v konkurze podľa ZKV s úspechom domáhať určenia vlastníckeho
práva, ak ho správca speňažil podľa príslušných ustanovení ZKV, hoci nešlo o majetok podliehajúci
konkurzu. Správca podľa ZKV tak nemôže platne speňažiť majetok nepodliehajúci konkurzu, hoci v
súpise zapísaný bol. Odhliadnuc od uvedeného, konkurzný súd i správca vedeli, že vo vzťahu k tejto
nehnuteľnosti prebiehajú súdne spory. Dôvody, prečo napriek tomu nehnuteľnosť speňažili/umožnili

speňažiť, nie sú žalovanému známe. K tvrdeniu žalobkyne, že výsledky ponukového konania boli
konkurzným súdom schválené uviedol, že konkurzný súd pri schvaľovaní speňažovania podľa ZKV
skúma len dodržanie formálno-procesného postupu správcu (príp. ďalších osôb) pre speňažovaní;
konkurzný súd pri takomto schvaľovaní neskúma existenciu vlastníckeho práva úpadcu. Odhliadnuc od
uvedeného, predmetom tohto konania nie je preskúmavanie (a to ani len vo forme prejudiciálnej otázky)

schvaľovania postupu speňažovania v konkurze vyhlásenom na majetok TAZ, a.s.

7. Rozsudkom č.k. 36Cbi/16/2013 - 72 zo dňa 14.5.2014 súd žalobu zamietol. Proti predmetnému
rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd rozsudkom č.k. 21CoKR/16/2014
- 113 zo dňa 24.11.2015 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí žaloby potvrdil.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, o ktorom Najvyšší súdu Slovenskej
republiky rozhodol uznesením č.k. 5Obdo/43/2016-149 zo dňa 29.11.2016 tak, že rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne odvolací súd uznesením č.k. 21CoKR/1/2017
- 173 zo dňa 29.3.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V odôvodnený rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol, že v čase rozhodnutia

súdu prvej inštancie rozsudkom č.k. 36Cbi/16/2013-72 vyhláseným dňa 14.5.2014 a následne i v čase
vyhlásenia rozhodnutia č.k. 21CoKR/16/2014-113 Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho
dňa 24.11.2015 bolo rozhodnutie založené na skutkovej a právnej kvalifikácii spôsobu nadobudnutia
vlastníckeho práva k veci zapísanej do súpisu úpadcu, keď konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený
podľa zák. č. 328/1991 Zb. s tým, že otázkou zásadného významu z hľadiska charakteru predmetného

konania vyvolaného konkurzom na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii je
zásada, podľa ktorej „nikto nemôže preniesť na druhého viac práv ako sám má“ platná vo všetkých
prípadoch nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka, okrem prípadov upravených zákonom napr. § 93
ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. alebo ak je vo výnimočných prípadoch možné v nepochybnej dobrej vierenadobúdateľa a s prihliadnutím na zásadu spravodlivosti a právnej istoty takto nadobudnuté vlastníctvo
uznať. Odvolací súd v súvislosti s rozhodnutím vydaným v tejto veci tak súdom prvej inštancie ako aj
súdom odvolacím v danom čase, poukázal a dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR vydaný pod

sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016, ktorý v čase predmetných rozhodnutí neexistoval, a ktorým
ústavný súd skonštatoval, že: Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených
alebo ohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní
problematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci privatizáciou zo štátneho majetku v
tejto veci sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technické nedôslednosti rôzneho druhu

v postupe príslušných štátnych orgánov(ministerstva či ) hovoriace v neprospech sťažovateľa, šlo o
typický príklad ústavným súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia
zrejmej nesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu vtedajšieho postupu
štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné
súdy povinné chrániť. Uvedené pochybenie sa negatívnym spôsobom premietlo do roviny ústavou
zaručených základných práv na spravodlivý proces podľa čl.46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej Ústavný súd SR v náleze zdôraznil, že: Pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala cez
akciová spoločnosť potom, a nie naostatok spoločnosť , ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku
v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou
zmluvou z roku 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností
na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva tejto osobe aj v

prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec zistené nebolo), že predmetné
nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné
súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky

k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu
v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové
interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila
právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný

orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od
princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere,
musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim
vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009).

Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy
riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 je
označované za prelomové rozhodnutie prelomové, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že vydaním
rozhodnutia, ktorým sa ústavný súd zaoberal došlo k exemplárnej nespravodlivosti, keď súdy rozhodli
v prospech správcu, ktorý predmetnú nehnuteľnosť zapísal do súpisu majetku proti excindančnému

nároku dobromyseľného nadobúdateľa. Súd prvej inštancie ako i odvolací súd v danej veci vychádzali
striktne zo zásady „nemo plus iuris“. Vzhľadom na odklon ústavného súdu od ortodoxného uplatňovania
zásady „nemo plus iuris“ v uvedenom náleze, odvolací súd naň poukázal s tým, že bude potrebné, aby
bola žaloba súdom prvej inštancie už posúdená i z tohto pohľadu, kedy je potrebné postaviť na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým

nadobúdateľom na základe dobrej viery, kedy vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v
dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa dozvedieť o tom, ako vec opustila sféru vlastníka a dostala
sa na list vlastníctva prevodcu. Žalovaný nárok tak musí byť posudzovaní i z aspektov, na ktoré poukázal
Ústavný súd v predmetom náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015., v intenciách ktorého sa súdy vecou doposiaľ
nezaoberali, z tohto pohľadu vec neskúmali a nebolo týmto spôsobom ani vykonávané dokazovanie.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené upravil prvoinštančný súd, aby posúdil opodstatnenosť vlastníckeho
práva žalobkyne v tomto spore podľa zásad a princípov, ktoré vyslovil vo vyššie uvedenom rozhodnutí
Ústavný súd SR, z tohto pohľadu vykonal dokazovanie a znovu o žalobe rozhodol.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 7.5.2018 (č.l. 186 spisu) uviedla, že Krajský súd v rozhodnutí z

29.3.2018 sa odvoláva na prelomový nález Ústavného súdu SR z 16. 3. 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015,
ktorý neexistoval v čase zamietajúceho rozsudku okresného súdu (14.5.2014) a potvrdzujúceho
rozsudku krajského súdu (24.11.2015). Ústavný súd v temer identickej právnej veci, o ktorej rozhodovali
tie isté súdy prvej a druhej inštancie, došiel k záveru o potrebe poskytnúť ústavnoprávnu ochranuvlastníckeho práva osobe, ktorá v rámci speňažovania majetku úpadcu v konkurznom konaní
dobromyseľne a so súhlasom konkurzného súdu uzavrela kúpnu zmluvu s následným povolením vkladu
vlastníctva do katastra nehnuteľnosti, a to aj keby sa dodatočne zistilo, že predmetné nehnuteľnosti

prevádzal „nevlastník“. Vo vyjadrení odkázala na všetky predošlé stanoviská a vyjadrenia, uvedené vo
vyjadrení vyjadrenia a na právne hodnotenie veci uvedené v zrušujúcom uznesení krajského súdu z
29.3.2018.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo 8.6.2018 (č.l. 192 spisu) k dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobkyne

uviedol, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom Kúpnych zmlúv prevádzal subjekt, ktorý nebol ich
vlastníkom. Spoločnosť TAZ, a.s. bola nedobromyseľná v držbe nehnuteľností, nakoľko od roku
1999 prebieha proti tejto spoločnosti súdne konanie o určenie vlastníckeho práva. Podľa právneho
názoru žalovaného D. nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nakoľko u tohto nadobúdateľa
absentuje dobromyseľnosť. Na LV č. XXXX, na ktorom boli v čase uzavretia kúpnych zmlúv
zapísané nehnuteľnosti je zapísaná poznámka, ktorá informuje o zákaze nakladania s nehnuteľnosťami

zapísanými na tomto liste vlastníctva a tiež o prebiehajúcom konaní o určenie vlastníckeho práva
nasledovne:
„PX X/XX- Na nehnuteľnosti: parcely č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X- športový areál- č.k.
XXCbi/XX/XX, návrh na vydanie predbežného opatrenia zákazu nakladania s nehnuteľnosťami. Podané
na KS Bratislava XX.X.XXXX, žalobca TAZ, š.p. v likvidácii, Trnava, Paulínska XX, žalovaný TAZ, a.s.

v likvidácii, Trnava, Coburgova XX- v-z- XXX/XX, v.z. XXXX/XX, -XXXX/XX, -XXXX/XX, -XXXX/XX, -
XXXX/XX“
„S. admin. budova VVZ- OS Trnava 13C 279/99-65 - Uznesenie- predbežné opatrenie zo dňa
14.12.1999- zákaz nakladania s nehnuteľ., žalobca TAZ š.p. v likvidácii, Uznesenie OS Trnava
13C279/99-176 právoplat. 31.10.2001- prerušenie konanie do právopl. ukončenia veci č.B.

Z obsahu vyššie citovaných poznámok je zrejmé, že ide o poznámky, ktorá sa týkajú vecných práv k
nehnuteľnostiam a ďalej z nich možno usúdiť, že po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia
si oprávnený subjekt bude uplatňovať svoje právo prostredníctvom žaloby. Z poznámky týkajúcej sa
návrhu na vydanie predbežného opatrenia Úpadcu muselo byť nielen JUDr. Dušanovi Pohovejovi
ale aj D.i zrejmé, že Úpadca na Okresnom súde Trnava inicioval konanie o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, ku ktorým mal vlastnícke právo nadobudnúť žalobca. K dobromyseľnosti
žalobkyne žalovaný uviedol, že dňa 19.3.2013 uzatvoril D.k a žalobkyňa darovaciu zmluvu, predmetom
ktorej boli nehnuteľnosti. Žalobkyňu nemožno považovať za dobromyseľného držiteľa nehnuteľností s
prihliadnutím na tú skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudla na základe Darovacej zmluvy uzavretej s
D. ako jej synom, t.j. jednalo sa o prevod vlastníckeho práva medzi blízkymi osobami. Na prejednanie a

rozhodnutie, napriek existencii nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 je potreba
naďalej prihliadať na zásadu „nemo plus iuris“, nakoľko v danom prípade sa na strane žalovaného
nejedná o nedbalého vlastníka (pozn.: prebiehajúci spor o určenie vlastníckeho práva od roku 1999), v
opačnom prípade by uprednostnenie prezumovanej dobromyseľnosti žalobkyne smerovalo k porušeniu
základného práva žalovaného vlastniť majetok a spochybnená jeho právna istota v možnosť opätovného

získania svojho majetku, o ktorý prišiel v rozpore so zákonom, či dokonca podvodným konaním. Preto
žiadal žalobu zamietnuť.

10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 23.7.2018 (č.l. 205 spisu) uviedol, že Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS
549/2015 vyslovil právny názor, že: „Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných

práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
toho typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.
Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný
sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu
po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ V zmysle vyššie uvedeného, Ústavný súd SR

v Náleze žiadnym spôsobom nedefinuje ako by mal konajúci súd skúmať dobrú vieru nadobúdateľa
nehnuteľnosti od nevlastníka, avšak akcentuje na prísny výklad dobrej viery na konkrétny prípad.
Z textu „nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako
vec opustila vlastníkovu sféru“ vyplýva, že ochranu vlastníckeho práva nového nadobúdateľa má iba
taký nadobúdateľ, ktorý nie je schopný sa nijako dozvedieť o okolnostiach prevodu nehnuteľnosti od

nevlastníka. Prijatie právneho názoru, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti
má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby po ktorú trvala), nadobúdateľa v
to, že kupuje nehnuteľnosť od vlastníka (zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právnemu
stavu), by viedlo k obsolentnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti), tých ustanovení právnehoporiadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú dobrej viere pretrvávajúcej
po stanovenú vydržaciu dobu. Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu
a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu nemo pluris iuris.

Žalovaný ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 239/2016-14 zo dňa 20.4.2016.
Ústavný súd SR v tomto náleze uviedol: „V rámci zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet nemohli nehnuteľnosti previesť na žalovanú i napriek tomu, že vklad kúpnopredajnej
zmluvy bol správou katastra povolený, nakoľko neboli nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnosti, a teda
nemali čo previesť, nemohli previesť viac práv, ako sami mali. Právna zásada nemo plus iuris ad alium

transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda
žalovaná v rade 2/, podobne ako žalovaný v rade 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z
dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali,
toto právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne
previesť. Dobrá viera žalovanej v rade 2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a
povinnosti oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá

viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne
právo. Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu
nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné,
len pokiaľ sa nepreukáže opak.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že ten istý senát Ústavného súdu SR
v tomto náleze zastáva právny názor, že nemožno nehnuteľnosti previesť od nevlastníka, hoci túto

skutočnosť potvrdil aj kataster nehnuteľností, nakoľko predávajúci neboli vlastníkmi nehnuteľnosti, a
preto sa ani samotný nadobúdateľ nehnuteľností nemohol stať ich vlastníkom. Okrem toho Ústavný
súd SR vyslovil právny názor, že dobrá viera nového nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka je
rozhodná iba v otázke oprávnenej držby. Z uvedeného vyplýva, že Ústavný súd SR rozhoduje odlišne pri
posúdení otázky nadobúdania nehnuteľnosti od nevlastníka a otázky dobrej viery absolútne odlišne, keď

v jednom prípade prevodu nehnuteľností od nevlastníka použitím testu proporcionality priznáva vyššiu
právnu ochranu nadobúdateľa nehnuteľností od nevlastníka, ktorý ako nadobúdateľ nehnuteľností bol
v dobrej viere, že tieto nehnuteľnosti nadobúda od vlastníka, v inom obdobnom prípade Ústavný súd
SR neprihliada na dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľností od nevlastníka, ale akcentuje a zdôrazňuje
použitie starej latinskej zásady „nemo plus iuris“, čiže nadobúdateľ nehnuteľností od nevlastníka nikdy

nemôže nadobudnúť vlastnícke právo titulom neplatnej zmluvy ani titulom dobrej viery, ktorá navyše
nemá žiadnu oporu v občianskom práve. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie NSSR sp.zn.
6Cdo/71/2011 zo dňa 27.2.2013 podľa ktorého: „Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej
zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť
situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej

viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor,
že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“
možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. 10. 2012). Dobrá viera musí byť

pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s
prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto
ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v
oprávnenej držbe.“ Z vyššie uvedeného rozhodnutia NSSR vyplýva, že princíp ochrany dobrej viery
nového vlastníka môže prelomiť princíp ochrany práva pôvodného vlastníka iba celkom výnimočne,

pokiaľjenadakúkoľvekpochybnosťzrejmé,ženovývlastníkjedobromyseľný.NSSRtaktiežzdôrazňuje,
že dobrá viera nového nadobúdateľa musí byť hodnotená veľmi prísne. Žalovaný taktiež poukazal
na rozhodnutie NSSR, sp.zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27.02.2013, v ktorom je vyslovený názor, že
ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou nikto nemôže previesť viac práv než sám, má
možnosť prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že

nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Občiansky zákonník de lega lata
možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako
výnimku z pravidla.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 21.8.2018 (č.l. 209 spisu) uviedla, že podľa žalovaného nedostatok

dobromyseľnosti prevodcu - správcu konkurznej podstaty TAZ, a.s. JUDr. Dušana Pohoveja, ale aj
nadobúdateľa D.a preukazujú zápisy poznámok na liste vlastníctva č. XXXX. Neviem sa vyjadriť k
vedomosti prevodcu nehnuteľnosti a dôvodom jeho konania, ale podľa vyjadrenia jej syna zápisy na LV
XXXX nepoznal, najmä preto, že• vychádzal z kvalifikovaných podkladov a údajov, ktoré prezentoval správca konkurznej podstaty TAZ,
a.s., t.j. osoba, ktorá podľa zákona postupuje kvalifikovane a s odbornou starostlivosťou;
• bral do úvahy ponuku na predaj nehnuteľnosti zverejnenú v tlači, ktorú si overoval aj u stavebného

úradu, na správcom prezentovaný výber záujemcov o kúpu, kúpnu cenu určenú znalcom a pod.
• vychádzal aj z toho, že tento prevod schválil konkurzný súd, ako je to uvedené v listoch dr. Pohoveja
z 13. 10. a 23. 10. 2006 a v návrhoch na vklad vlastníctva do katastra nehnuteľnosti z 10. 11. 2006.
Uvedené skutočnosti sú plne komfortné s názorom Ústavného súdu SR v citovanom náleze z 16.3.2016
o podpore „zásadnej ochrany tej osoby, ktorá urobila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou

prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a
najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a pod.)“
K samotnej poznámke U. treba ešte uviesť, že oba tieto zápisy sa týkali iba parcely č. XXXX/X, nie
aj parcely č. XXXX/5, Poznámka podľa zákona č. 162/1995 Z.z. má len informatívny charakter a nie
je prekážkou pre platné uzavretie právneho úkonu. To platí tým skôr, že poznámka P2 3/02 sa týka
iba „návrhu na vydanie predbežného opatrenia“, nie samotného predbežného opatrenia, alebo žaloby

o určenie vlastníckeho práva. Pôvodný list vlastníctva č. 6035 mal najmenej 12 strán, obsahoval 192
zápisov (desiatky parciel a poznámok) a pod č. 172 je napríklad nezrozumiteľne uvedený záznam
predbežného opatrenia podľa zápisu č. Z 1991/02, ktorý je prečiarknutý ako zrušený a potom je tam
poznámka „PLATÍ“. Môj syn sa s týmito údajmi neoboznámil, ale aj keby to urobil, pochybujem, že by
sa vedel v tom orientovať z hľadiska preukázania vlastníckeho práva k veciam, ktoré mal nadobudnúť.

Žalovaný objektivizuje uvedené dva zápisy na LV 6035 bez toho, aby bral do úvahy, či pôvodný
nadobúdateľ nehnuteľnosti D. o nich vedel alebo musel vedieť, pretože jeho presvedčenie o predmete
kúpe a jeho vlastníctve vychádzali z iných nespochybniteľných a odobrených zdrojov. Tieto zápisy v
katastri nehnuteľnosti sú zrejme jediným argumentom žalovaného pre jeho kritiku rozhodnutia krajského
súdu, ktorý podľa žalovaného nemal na daný prípad aplikovať závery ústavného súdu z nálezu z

16.3.2016. To vyplýva aj z toho, že žalovaný sa nevyjadruje k ostatným skutočnostiam potvrdzujúcim
dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľnosti.

12. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, právnych zástupcov strán, oboznámením sa s
listinnými dôkazmi a to predovšetkým s kúpnymi zmluvami, darovacou zmluvou, listami vlastníctva,

súpisovou zložkou, ako i s celým obsahom spisu a zistil nasledujúci skutkový a právny stav:

13. Právny zástupca žalobkyne v konaní uviedol, že právny predchodca žalobkyne uvedené
nehnuteľnosti získal kúpou v roku 2006 od vtedajšieho správcu konkurznej podstaty TAZ, a.s. JUDr.
Pohoveja a nevedel a ani nemohol vedieť o tom, že sú tu nejaké prekážky spojené s konkurzným

konaním.Právnypredchodcažalobkynenadobudolvlastníckeprávotitulomvydržania,pretoženielenon
ale aj SKP bol dobromyseľný, že vec patrí TAZ, a.s. a v tejto súvislosti uviedol, že v konaní vedenom na
tunajšom súdu pod sp. zn. 13C/279/1999 ide o určenie vlastníckeho práva a podľa ustálenej judikatúry
takýto spor nie je rozhodujúci a nemá význam pre konkurzné konanie. Podľa poznámky na LV č. 6035,
toto konanie je prerušené Uznesením OS, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31.10.2001. Okrem toho, TAZ

a.s. bol vedený ako vlastník dotknutých nehnuteľností v katastri nehnuteľností v zmysle § 70 a nasl.
Katastrálneho zák. č. 162/1995 Zb., tieto údaje sú záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak a takýto opak
doteraz preukázaný nebol, pretože konania týkajúce sa vylúčenia dotknutých nehnuteľností zo súpisu
neboli skončené. Nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobkyne bolo oprávnené.
Po zrušení rozsudku odvolacím súdom a vrátení veci na súd prvej inštancie je úlohou súdu posúdiť

vlastnícke právo žalobkyne podľa zásad a princípov ktoré vyslovil Ústavný súd SR v náleze I. ÚS
549/2015 zo 16.3.2016. Tento názor odvolacieho súdu je v zmysle § 391 ods. 2 CSP pre súd I. inštancie
záväzný.Pretoužajztýchtodôvodovbysanemalokresnýsúdzaoberaťžalovanýmcitovanýdruhýnález
Ústavného súdu I. ÚS 239/2016 z 20.4.2016. Okrem toho je tu prekážka v zmysle § 153 ods. 1 a 167
ods. 4 CSP, podľa ktorého súdu nemusí prihliadať na okolnosti ktoré tvrdí žalovaný v tejto fáze konania.

Nález ústavného súdu I. ÚS 239/2016 sa týka úplne inej problematiky a ak sú tam nejaké rozpory s
predošlou judikatúrou, je to vec ústavného súdu. V citovanom náleze sa rieši úplne odlišná právna
aj skutková situácia a súd by preto nemal na daný nález prihliadať a vychádzať z neho. Žalovaný vo
vyjadrení podčiarkuje z nálezu ÚS SR I. vetu „nadobúdateľ nie je schopný sa dozvedieť ako vec opustila
vlastníkovusféru“,pričomneberiedoúvahy,žetuideookolnostinadobudnutiadotknutýchnehnuteľností

TAZ š.p., v rámci privatizačných úkonov. Právny predchodca žalobkyne, jej syn RG., nemal možnosť
zistiť či došlo alebo nedošlo v privatizačnom procese k nejakému pochybeniu ako tvrdí v konaní žalovaný
alebo nedošlo. Pre posúdenie jeho dobromyseľnosti sú zásadné okolnosti, za ktorých on sám nadobúdal
dané nehnuteľnosti a to vo forme kúpnej zmluvy s tým, že nadobúda vlastníctvo privatizovaného majetkuod štátu resp. správcu. Ďalej žalovaný poukazuje na to, že dobromyseľnosť sa má posudzovať prísne.
Podľa vedomostí žalobkyne však žalovaný v obdobných prípadoch neposudzoval dobromyseľnosť tak
prísneakovočižalobkynikeďvsúdnychkonaniachsobdobnýmpredmetomzobralžalobuspäťprípadne

sa dohodol mimosúdne, uzavrel súdny zmier. Poukaz žalovaného na blízky rodinný vzťah darcu a
obdarovanej žalobkyni nemá vôbec žiadny vzťah k dobromyseľnosti žalobkyni resp. nevzbudzuje žiadne
pochybnosti o jej dobromyseľnosti. V závere podotkol, že celý proces prechodu majetku zo strany
úpadcu na RG.a podliehal kontrole štátu v tom zmysle, že KS v Bratislave ako konkurzný súd schválil
tento prevod. O to viac mohol byť nadobúdateľ ako aj žalobkyňa v presvedčení, že je všetko v súlade

so zákonom, že platne prechádza vlastníctvo a boli tak dobromyseľní, že nadobúdajú vlastníctvo od
vlastníka.

14. Žalobkyňa sa v konaní pridržala výpovede svojho právneho zástupcu a naviac uviedla, že pri
uzatváraní Darovacej zmluvy zo dňa 19.3.2012 bola v presvedčení a nemala žiadne pochybnosti o tom,
že darca jej syn je výlučným vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a že tieto platne nadobudol. Na

otázku súdu čo bolo motívom, dôvodom darovania predmetných nehnuteľností odpovedala, že syn D.
jej daroval tieto nehnuteľnosti z dôvodu, že s ňou dlhodobo žije v spoločnej domácnosti, viackrát mu
finančne pomohla a preto jej sám navrhol, že sa s ňou za pomoc vyrovnal tým spôsobom, že jej daruje
sporné nehnuteľnosti. Žalobkyňa uviedla, že ani nevedela o aké nehnuteľnosti ide, vedela iba, že ich
v minulosti kúpil. Bližšie okolnosti nadobudnutia jej syn neuviedol. Ona sama sa vôbec nezaujímala

a nemala ani dôvod sa zaujímať o proces nadobudnutia a prechodu týchto nehnuteľností a už vôbec
netušila či privatizačný proces, ktorému mali podliehať dané nehnuteľnosti bol v súlade so zákonom
alebonieakotvrdívkonanížalovaný.Onatomuvôbecaninerozumie.Preňubolorozhodujúceževčase
darovania bol zapísaný darca na liste vlastníctva ako výlučný vlastník a na rozhodnom liste vlastníctva
č. XXXX nebola ani žiadna poznámka, záznam o tom, že by niekto spochybňoval vlastníctvo daných

nehnuteľností a podobne. Po prvýkrát sa dozvedela o tom, že niekto spochybňuje jej vlastníctvo až na
základe výzvy žalovaného, ktorý jej oznámil že zapísal nehnuteľnosti do súpisu majetku úpadcu. Ide o
nezastavané pozemky, ktoré sú z časti využívané inými osobami ako záhradky na pestovanie.

15. Právny zástupca žalovaného v konaní uviedol, že žalovaný žiada žalobu žalobcu zamietnuť v celom

rozsahu a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu práva, ktoré by zapísanie dotknutého majetku
do súpisu úpadcu TAZ š.p. spochybňoval. Právny predchodca žalobkyne nenadobudol vlastnícke právo
platne,keďžetentomajetoknebolurčenývrozhodnutíoschváleníprivatizačnéhoprojektuaanivsamom
privatizačnom projekte úpadcu na privatizáciu. K otázke dobromyseľnosti a nadobudnutiu vlastníckeho
práva žalobcom vydržaním, uviedol, že vydržanie predstavuje subjektívny psychický postoj držiteľa

v oprávnenosť držby a to s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré možno objektívne posudzovať.
Z predložených a označených dôkazov jednoznačne vyplýva, že JUDr. Pohovej, SKP úpadcu TAZ
a.s. preukázateľne od roku 1999 vedel o dôvodoch spornosti vlastníckeho práva úpadcu TAZ a.s.
okrem iného aj k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu. Ide o konanie tunajšieho súdu
sp. zn. 13C/279/1999 a ďalej konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 68Cbi/10/2000. Z

týchto konaní vyplýva, že JUDr. Pohovej preukázateľne vedel o dôvodoch spornosti vlastníckeho práva
úpadcu TAZ a.s.. Okamihom, keď sa JUDr. Pohovej dozvedel o týchto skutočnostiach, stratil dobrú
vieru v držbu týchto nehnuteľností. K nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním nedošlo,
keďže ani k pripočítaniu možnej oprávnenej držby jej bezprostredného právneho predchodcu D. U.
neuplynulazákonná10-ročnávydržacialehota.Nehnuteľnosti,ktorésúpredmetomtohtokonania,neboli

predmetom privatizácie a vlastnícke právo platne neprešlo na právnych predchodcov žalobkyne. Pokiaľ
ide o interpretáciu aplikácie § 93 ods. 3 ZoKR na právne vzťahy súvisiace s prevodom nehnuteľností
v roku 2006 kúpnou zmluvou na kupujúceho Romana Pavlíka, žalovaný zotrváva na svojom právnom
názore, ktorý vyjadril vo svojom podaní zo dňa 17.4.2014, že dotknutú právnu normu nie je možné
aplikovať na uvedený právny vzťah. Pokiaľ ide o žalobcom uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR z roku 2002, k tomu uviedol, že závery tohto rozhodnutia nevyplývajú zo žiadnej platnej a účinnej
právnej normy v právnom poriadku SR v čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 2006. Podľa ZKV
nadobúdateľ majetku speňaženého počas konkurzného konania sa nestáva zo zákona vlastníkom
týchto nehnuteľností ak vlastníkom týchto nehnuteľností nebol ani samotný úpadca. Tieto právne
závery vyplývajú z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu ako aj z relevantnej judikatúry. Možnosť

nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka v konkurznom konaní bolo upravené až v novej právnej úprave
a to v zák. č. 7/2005 Zb. z., zákon ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2006 a právna úprava, ktorá sa
vzťahuje v súlade so zákazom priamej retroaktivity len na konania začaté po 1.1.2006. Pokiaľ ide
o argumentáciu žalobcu, že právoplatné opatrenie súdu, ktorým schválil speňaženie je záväzné anezmeniteľné a nie je možné ho v iných súdnych konania spochybňovať, uviedol, že odhliadnuc od
toho, že žalovaný nebol účastníkom konkurzného konania, v ktorom bolo opatrenie vydané a teda
žalovaného nezaväzuje, v tomto opatrení sa otázka vlastníckeho práva úpadcu TAZ a.s. a to ani len

vo forme prejudiciálnej otázky nepreskúmavala. Týmto opatrením sa len skúmalo dodržanie všetkých
podmienok pri speňažovaní majetku zapísaného do súpisu. Žalovanému sa zdá byť zvláštne, že
darovaním predmetných nehnuteľností došlo v roku 2012 kedy žalovaný zasielal výzvy na podanie
žaloby o vylúčenie zo súpisu majetku a zároveň sa žalovanému zdá byť zvláštne, že syn daruje svojej
matke záhradky, na ktorých bola raz v živote ako vďaku. Ak by sa chcel syn zavďačiť svojej matke, ktorá

neplánuje pozemky nijako využiť ani ich nijako nevyužíva, o ktorých sama tvrdí že sú „o ničom“, prečo
syn radšej nepredal tieto pozemky a nedal jej peniaze. Čo sa týka dobromyseľnosti žalobkyne, žalovaný
zastáva názor, že sa jedná o blízke osoby, a preto nemožno považovať žalobkyňu za dobromyseľnú,
a preto zmluva bola uzavretá účelovo. Nález ÚS SR I. ÚS 239/2016 je aplikovateľný na daný prípad.
Žalovaný má za preukázané, že žalobkyňa nie je dobromyseľná a jej syn pán U. nakoľko bol schopný
sa dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru, tak dobromyseľný nebol tiež.

16. Z výpisu z C. a zapísaná poznámka:
P2 3/02- Na nehnuteľnosti: parcely č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X- športový areál- č.k.
XXCbi/XX/XX,.návrhnavydaniepredbežnéhoopatreniazákazunakladaniasnehnuteľnosťami.Podané
na KS Bratislava 30.1.2002, žalobca TAZ, š.p. v likvidácii, Trnava, Paulínska 20, žalovaný TAZ, a.s.

v likvidácii, Trnava, Coburgova 84- F.„Z 1991/02: Na parc. N.- admin. budova VVZ- OS Trnava 13C
279/99-65 - Uznesenie- predbežné opatrenie zo dňa 14.12.1999- zákaz nakladania s nehnuteľ., žalobca
TAZ š.p. v likvidácii, Uznesenie OS Trnava 13C279/99-176 právoplat. 31.10.2001- prerušenie konanie
do právopl. ukončenia veci č.k. 3K 105/99- v.S.

17. Z kúpnej zmluvy (č.l. 4 spisu) súd zistil, že dňa 24.10.2006 uzavrel JUDr. Dušan Pohovej ako
správca konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidácii ako predávajúci a Roman Pavlík ako kupujúci kúpnu
zmluvu v zmysle § 588 a nasl. OZ, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve
predávajúceho a to novovytvorenej parcely č. XXXX/5 vo výmere 942 m2 - zastavané plochy (dvor),
ktorá bola vytvorená z parcely č. XXXX/2 vo výmere 2544 m2 zapísaná na LV č. XXXX Správy katastra

A. za kúpnu cenu 440.000 Sk.

18. Z kúpnej zmluvy (č.l. 6 spisu) súd zistil, že dňa 24.10.2006 uzavrel JUDr. Dušan Pohovej ako správca
konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidácii ako predávajúci a D. U. ako kupujúci kúpnu zmluvu v zmysle §
588 a nasl. OZ, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve predávajúceho a to

parcely č. XXXX/3 vo výmere 1838 m2 - zastavané plochy a nádvoria zapísaná na LV č. XXXX Správy
katastra A. za kúpnu cenu 857.600 Sk.

19. Z výpisu z LV č. XXXX (č.l. 8 spisu) súd zistil, že na predmetnom LV bol vedený ako vlastník
nehnuteľností parcely č. XXXX/3 a XXXX/5 D. U., ktoré nadobudol na základe kúpnych zmlúv.

20. Z darovacej zmluvy (č.l. 9 spisu) súd zistil, že dňa 19.3.2012 uzavreli darca D. U. a obdarovaná V.
U. rodená L. darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve
darcu a to parcely č. XXXX/3 a XXXX/5, nachádzajúcich sa v katastrálnom území A., zapísaných na LV
č. XXXX, Správa katastra A..

21. Z výpisu z LV č. XXXXX (č.l. 11 spisu) súd zistil, že na predmetnom LV je vedený ako vlastník
nehnuteľností parcely č. XXXX/3 a XXXX/5 žalobkyňa, ktorá nadobudla nehnuteľnosti na základe
darovacej zmluvy.

22. Z listu zo dňa 19.12.2012 (č.l. 12 spisu) súd zistil, že žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu
oznámila žalovanému, že nesúhlasí so zápisom nehnuteľností parcely č. XXXX/3 a XXXX/5 do súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu TAZ š.p., nakoľko vlastnícke právo nadobudla vydržaním.

23. Z výzvy zo dňa 30.5.2013 (č.l. 13 spisu) súd zistil, že žalovaný adresoval žalobkyni výzvu na podanie

vylučovacej žaloby v lehote 30 dní od jej doručenia, nakoľko sa nestotožnil s dôvodmi nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedenými žalobkyňou.24. Zo súpisovej zložky majetku (č.l. 14-15 spisu) súd zistil, že je v nej zapísaný majetok parcela č.
XXXX/3 a XXXX/5 s poznámkou sporného zápisu v prospech osoby V. U., ktorej svedčia pochybnosti
sporného zápisu.

25. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje."

26. Podľa § 1 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k
napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva.
Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy
medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto
občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. 1)

27. Podľa § 2 ods. 1,2 3 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov
alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych vzťahoch
majú účastníci rovnaké postavenie. Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva
a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy
ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

28. Podľa § 132 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo
inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.
Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom

určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

29. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.
Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

30. Podľa § 78 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase správca
bezodkladne po zverejnení sporného zápisu v Obchodnom vestníku písomne vyzve osobu, v ktorej
prospech do súpisu zapísal poznámku, aby do 30 dní od doručenia výzvy uviedla dôvody a predložila
dôkazy, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú. Ak správca na základe uvedených dôvodov

a predložených dôkazov s odbornou starostlivosťou zistí, že vyzvaná osoba má právo vylučujúce
zapísanie majetku do súpisu, majetok zapísaný do súpisu bezodkladne po súhlase príslušného orgánu
zo súpisu vylúči; inak vyzvanú osobu bezodkladne opätovne písomne vyzve, aby do 30 dní od doručenia
výzvy uplatnila svoje právo na súde žalobou podanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania
tejto lehoty.

31. Podľa § 78 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase, ten, kto uplatňuje
právovylučujúcezapísaniemajetkudosúpisu,musítakurobiťusprávcualebonasúdežaloboupodanou
proti správcovi najneskôr do 30 dní od zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v Obchodnom
vestníku. Neskôr môže právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu uplatniť u správcu alebo na súde

žalobou podanou proti správcovi len ten, koho majetok bol zapísaný do súpisu s poznámkou v prospech
iného alebo nikoho alebo bez poznámky, i keď mal byť zapísaný s poznámkou v prospech neho. Ak
sa právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu včas neuplatní, zanikne; právo vylučujúce zapísanie
majetku do súpisu zanikne najneskôr rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku.

32. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinnom a platnom v čase
uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2000, predaj mimo dražby uskutoční správca so súhlasom súdu
a za podmienok ním určených. Veci možno predať mimo dražby aj pod odhadnú cenu alebo cenu
ustanovenú cenovými predpismi. Rovnako tak možno odplatne previesť aj úpadcove sporné alebo ťažko
vymáhateľné pohľadávky. Vec nadobudnutá z podstaty sa prevádza bez tiarch na nej viaznucich s

výnimkou vecných bremien.

33. Podľa č.l. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.34. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

35. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

36. Navrhovanie dôkazov má priamu súvislosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže
účastník v konaní plniť od jeho samotného začiatku, pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na

všetky tvrdenia účastníka s tým, že nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou hrozbu takého
rozhodnutia súdu, ktoré vychádza so skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo dostatočne nesplnil svoju dôkaznú
povinnosť.Dôkaznýmbremenompritomrozumiemezodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,ktorý
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V prípade dôkaznej núdze sa neúspech pričíta
tomu účastníkovi, na ktorom podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť

za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

37. Nebolo medzi stranami sporné, že do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové
závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trnava, IČO: 00 009 199 sú zapísané nehnuteľnosti, ktorých
vylúčenia sa domáha žalobkyňa v konaní, so spornou poznámkou v prospech žalobkyne. Výzvou zo

dňa 30.5.2013, ktorú žalobkyňa prevzala 3.6.2013 správca písomne vyzval žalobkyňu, aby v lehote 30
dní podala žalobu proti správcovi a domáhala sa vylúčenia majetku. Dňa 11.6.2013 podala žalobkyňa
včas predmetnú žalobu na súd, ktorou sa domáha vylúčenia zapísaného majetku zo súpisu.

38. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že jej svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný zapísal

do súpisu majetku úpadcu, ktorého je žalovaný správcom, a preto by mali byť tieto nehnuteľnosti
zo súpisu vylúčené. Vlastnícke právo k spornému majetku (nehnuteľnostiam) nadobudla darovacou
zmluvou zo dňa 19.3.2012 od darcu syna Romana Pavlíka, ktorý nehnuteľnosti kúpil od predávajúceho
TAZ, a.s., v konkurze zastúpeného správcom JUDr. Dušanom Pohovejom. Žalovaný v konaní poprel
právnedôvodynadobudnutiavlastníckehoprávažalobkyňoualeajjejprávnymipredchodcami.Uvedené

zostalo medzi účastníkmi sporné.

39. V konaní mal súd preukázané, že žalobkyňa ako obdarovaná uzavrela dňa 19.3.2012 so
synom Romanom Pavlíkom ako darcom platne písomnú darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bolo
darovanie nehnuteľností parcely č. XXXX/3 a XXXX/5, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Trnava,

zapísaných na LV č. XXXXX, vedenom Okresným úradom Trnava, katastrálny odbor. Darca získal
predmetnénehnuteľnostinazákladekúpnychzmlúvzodňa24.10.2006odpredávajúcehoJUDr.Dušana
Pohoveja ako správcu konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidácii.

40. Základom rozhodnutia vo veci tak zostalo posúdenie, či žalobkyňa dôvodne uplatňujú právo, ktoré

zapísanie majetku do súpisu vylučuje.

41. Rešpektujúc právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. I. ÚS
549/2015 zo dňa 16.3.2016 a právny názor odvolacieho súdu (osvojujúci si názor ÚS SR) obsiahnutý
v uznesení č.k. 21CoKR/1/2017 - 173 zo dňa 29.3.2018 dospel súd k záveru, že niet dôvodu

korigovať ustálený právny názor, podľa ktorého rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona č.
92/1991 Zb. je síce rozhodovaním štátu, nie ako nositeľa verejnej moci, ale ako doterajšieho vlastníka
privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ
privatizovaný majetok od štátu získala cez Fond národného majetku akciová spoločnosť TAZ, ktorá
v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom

konkurzného súdu previedla kúpnymi zmluvami z roku 2006 na kupujúceho D. U. a ten naostatok
darovacou zmluvou na žalobkyňu, bolo potrebné poskytnúť D. U. ale aj žalobkyni ústavnoprávnu
ochranu vlastníckeho práva aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade zistené
nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal (TAZ a.s.) ako „nevlastník“. Aj keď Občiansky zákonník
explicitne neupravuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka

iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že
samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolov rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Aj na území Slovenska možno pre riešenie skutkovo
podobných prípadov použiť pravidlo vyplývajúce aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
III.ÚS 247/14 z 28.1.2016, v zmysle ktorého treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu dobromyseľnému

nadobúdateľovi, ak svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností
odvodzoval od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným, s tým, že
nevyhnutým predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera
nadobúdateľa, ktorú je súd povinný dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého
prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu

právu. Ústavný súd nepredpísal k akým zisteniam má krajský súd (nie okresný súd) v konaní dospieť po
náležitom preskúmaní dobrej viery žalobcu, s tým, že súd je viazaný právnym názorom vysloveným v
náleze s tým, že musí dobrú vieru nadobúdateľov skúmať a na ňu pri meritórnom rozhodnutí prihliadať.

42. V konaní nebolo sporné, a bolo preukázané, že dňa 24.10.2006 predávajúci TAZ, a.s. v likvidácii,
IČO: 36 227 803, v zastúpení správcom konkurznej podstaty JUDr. Dušanom Pohovejom právny

predchodca žalobkyne - jej syn D. ako kupujúci uzatvorili 2 kúpne zmluvy predmetom, ktorých bol prevod
nehnuteľností a to pozemkov parcela č. XXXX/3, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera
1838 m2 a parcela č. XXXX/5, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera 942 m2, katastrálne
územie A., okres A., obec A., zapísané na LV č. XXXXX, vedenom Okresným úradom A., katastrálny
odbor spolu za kúpnu cenu 43.072,43 eur (440.000,-Sk + 857.600,-Sk). Podľa čl. I. zmluvy predávajúci

je vlastníkom predávaných nehnuteľností. Kúpa sa uskutočňuje v rámci verejného ponukového konania,
ktorú uskutočňuje správca konkurznej podstaty v súlade so schváleným plánom speňažovania majetku
predávajúceho.Neboloďalejsporné,žepredmetnénehnuteľnostináslednekupujúcidarovacouzmluvou
zo dňa 19.3.2012 daroval žalobkyni.

43. V danej veci je možné konštatovať, že doposiaľ nebolo v konaní hodnoverne zistené a preukázané,
že by darca D. nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a ak by aj vlastníkom nebol (ako
tvrdí žalovaný), ktoré dôvody nie je nutné na tomto mieste bližšie odôvodňovať, tak je rozhodujúce
skúmať dobrú vieru, dobromyseľnosť u obdarovanej žalobkyne pri nadobúdaní daných nehnuteľností
do vlastníctva a skúmať konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu. Nevyhnutým predpokladom pre

originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je súd povinný
dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Z uvedeného dôvodu sa súd
po zrušení veci odvolacím súdom, viazaný jeho právnym názorom (§ 391 ods. 2 CSP), v ďalšom konaní
zameral na dokazovanie smerujúcemu k preukázaniu (nepreukázaniu) dobromyseľnosti žalobkyne pri
nadobúdaní predmetných nehnuteľnosti a to s ohľadom na individuálne okolnosti daného konkrétneho

prípadu.

44. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že bola vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu a to najmä
spôsob akým darca získal nehnuteľnosti, osobu, ktorá mu nehnuteľnosti predávala, stav evidovaný v
katastri nehnuteľností dobromyseľná a nemala vedomosť o prípadnom spochybňovaní vlastníctva či už

jej alebo jej právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam a už vôbec nemala vedomosť o procese
privatizácie tohto majetku a prípadných pochybeniach, na ktoré v konaní upozorňoval žalovaný.

45. Pre dané konanie je zásadné a rozhodujúce predovšetkým preukázanie platného nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobkyňou (a nie až tak zásadné nadobudnutie vlastníckeho práva jej právnych

predchodcov). Žalobkyňa nadobudla sporné nehnuteľnosti písomnou darovacou zmluvou zo dňa
19.3.2012 od darcu D. U., ktorý v zmluve vyhlásil, že je výlučným vlastníkom darovaných nehnuteľnosti.
V dobe darovania boli nehnuteľnosti vedené na LV. č. XXXX (č.l. 8 spisu) z ktorého je preukázané,
že na predmetnom LV bol vedený ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností D. U., ktoré nadobudol
na základe kúpnych zmlúv z roku 2006. Na predmetnom LV sa nenachádza žiadna poznámka,

záznam o tom, že by niekto spochybňoval vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam. Predovšetkým
vzhľadom k týmto skutočnostiam a podporne aj vzhľadom na skutočnosti nižšie opísané (dotýkajúce
sa dobromyseľnosti D. U. a okolností za ktorých získal on nehnuteľnosti a ktoré boli žalobkyni známe)
má súd preukázané, že žalobkyňa bola dobromyseľná v tom, že získava nehnuteľnosti od vlastníka a
súd nezistil absolútne žiadnu skutočnosť, ktorá by objektívne mohla spochybňovať túto jej dobrú vieru.

Žalobkyňa nebola schopná nijako sa dozvedieť o okolnostiach prevodu nehnuteľnosti od prípadného
nevlastníka. Z uvedeného dôvodu, pri poskytnutí ústavnoprávnej ochrany ako je vyššie zdôvodnené
má súd za to, že žalobkyňa platne nadobudla vlastnícke právo k darovaným nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom daného konania.46. Vzhľadom však na skutočnosť, že žalobkyňa svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí nehnuteľností
podporne odvodzovala aj od dobromyseľnosti jej syna, darcu bolo potrebné posúdiť nielen okolnosti

nadobudnutia nehnuteľností žalobkyňou (pri darovaní) ale aj konkrétne okolnosti nadobudnutia
nehnuteľností jej právneho predchodcu darcu D. U. (kúpou).

47. Ako je vyššie konštatované u žalobkyne, tak totožné platí aj u jej právneho predchodcu darcu D.
U., že v danej veci nebolo v konaní hodnoverne zistené a preukázané, že by predávajúci TAZ a.s.

nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a ak by aj vlastníkom nebol (ako tvrdí žalovaný), ktoré
dôvody nie je nutné opäť bližšie odôvodňovať, tak je rozhodujúce skúmať dobrú vieru, dobromyseľnosť
u kupujúceho D. U. pri nadobúdaní daných nehnuteľností do vlastníctva a skúmať konkrétne skutkové
okolnosti. Aj v tomto prípade platí, že nevyhnutým predpokladom pre originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je súd povinný dôsledne posúdiť s ohľadom na
individuálne okolnosti každého prípadu.

48. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že bola dobromyseľná nie len vzhľadom na všetky okolnosti jej
nadobudnutia vlastníckeho práva ale aj vzhľadom na okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva jej
predchodcu a to najmä spôsob predaja, osobu, ktorá mu nehnuteľnosti predávala, stav evidovaný v
katastri a skutočnosť, že darca taktiež nemal vedomosť o prípadnom spochybňovaní vlastníctva jeho

právnych predchodcov.

49. Žalovaný v konaní argumentoval spochybňovaním dobromyseľnosti právneho predchodcu
žalobkyne - darcu D. U. a to najmä v súvislosti s existenciou poznámky a záznamu na rozhodnom liste
vlastníctva č. XXXX. Po oboznámení sa s výpisom z listu vlastníctva č. XXXX, mal súd preukázané,

že pôvodne boli na ňom vedené sporné nehnuteľnosti parc. č. XXXX/2 (z ktorej bola vytvorená parc. č.
XXXX/5) a XXXX/3 a sú na ňom zapísané poznámka a záznam znenia:
„P2 3/02- Na nehnuteľnosti: parcely č. XXXX/3, XXXX/20, XXXX/21, XXXX/1- športový areál- č.k.
68Cbi/10/00, návrh na vydanie predbežného opatrenia zákazu nakladania s nehnuteľnosťami. Podané
na KS Bratislava 30.1.2002, žalobca TAZ, š.p. v likvidácii, Trnava, Paulínska 20, žalovaný TAZ, a.s.

v likvidácii, Trnava, Coburgova 84- v-z- XXX/XX, v.z. XXXX/XX, -XXXX/XX, -XXXX/XX, -XXXX/XX, -
XXXX/XX“
„Z 1991/02: Na parc. č. XXXX/3, XXXX/20, XXXX/21- admin. budova VVZ- OS Trnava 13C 279/99-65 -
Uznesenie- predbežné opatrenie zo dňa 14.12.1999- zákaz nakladania s nehnuteľ., žalobca TAZ š.p. v
likvidácii, Uznesenie OS Trnava 13C279/99-176 právoplat. 31.10.2001- prerušenie konanie do právopl.

ukončenia veci č.k. 3K 105/99- v.z. XXXX/XX, v.z. XXXX/XX“
Súd má za to, že zo samotného textu, obsahu poznámky a záznamu nemožno dospieť k pochybnosti
o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobkyne D.a pri nadobúdaní daných nehnuteľností, ktorý zo
samotnej poznámky a záznamu, ak by sa s nimi aj oboznámil (čo však žalobkyňa popierala) bez ďalšieho
nemohol poňať pochybnosť o vlastníctve predávajúceho TAZ a.s. a jeho právnych predchodcov.

Z textu poznámky „P2 3/02“ vôbec nie je zrejmé aké prípadné súdne konanie vo veci samej by
malo prebiehať na súde, čo by malo byť predmetom tohto konania, či ide napr. o určenie vlastníctva
prevádzaných (evidovaných) nehnuteľností a pod.. Rovnako z poznámky „P2 3/02“ vyplýva len že ide
o „návrh“ na vydanie predbežného opatrenia, nie rozhodnutie o predbežnom opatrení a už vôbec nie
rozhodnutie vo veci samej. Z poznámky nevyplýva ako bol tento návrh súdom posúdený, či mu bolo ako

dôvodnému vyhovené alebo nie. Zo záznamu „Z 1991/02“ aj keď vyplýva, že bol uložený predbežným
opatrením zákaz nakladať s nehnuteľnosťou, tak z textu nie je jednoznačne zrejmé či sa predbežné
opatrenie dotýka len „admin. budovy“ ležiacej na parcele č. XXXX/3 (a ďalších) alebo aj samotnej
parcely. Nakoľko však bola parcela č. XXXX/3 kúpnou zmluvou z roku 2006 prevedená a katastrom bol
tento prevod schválený, tak je zrejmé, že obmedzenie predbežným opatrením sa predmetnej parcely

ani nedotýkalo. Poznámka na LV má naviac len informatívny charakter, nezakazuje, neobmedzuje
dispozíciu vlastníka evidovaného a zapísaného na liste vlastníctva s danými nehnuteľnosťami a aj z
tohto dôvodu (žiadneho zákonného obmedzenia - plomby ) sa práve právny predchodca žalobkyne D.
mohol len a len dobromyseľne domnievať, že vlastnícke právo predávajúceho TAZ a.s. nie je nikým
spochybnené, keďže mu nebolo ani podľa poznámky evidentne zapísanej v súvislosti so súdnym

konaním zakázané s nehnuteľnosťou disponovať, predať ju. Tak ako uviedla žalobkyňa tak naviac
predmetná poznámka a zápis súvisia iba s parc. č. XXXX/3 a nie parc. č. XXXX/5 (resp. v tom
čase parc. č. XXXX/2). Rovnako treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že stav nehnuteľností evidovaný
na pôvodnom list vlastníctva č. XXXX je značne neprehľadný, nezrozumiteľný a ako poznámka takaj záznam sú najprv zapísané, následne v časti preškrtnuté ako zrušené, potom je tam poznámka
„PLATÍ“ čo všetko preukazuje len veľmi ťažkú orientáciu a objektívne tažšie porozumenie danému
zaevidovanému stavu. Aj keď sa súd podrobne zaoberal výkladom poznámky a zápisu na predmetnom

liste vlastníctva, tak z pohľadu dobromyseľnosti je zásadné a rozhodujúce, že predmetné nehnuteľnosti
boli v tom čase v katastri bezpochyby vedené ako vlastníctvo úpadcu (čo nakoniec nespochybňoval
ani sám žalovaný). Ďalej je nutné zdôrazniť, že právny predchodca žalobkyne D.k nehnuteľnosti
nadobúdal od úpadcu zastúpeného pri právnom úkone osobitým subjektom - správcom konkurznej
podstaty predávajúceho úpadcu JUDr. Dušanom Pohovejom (právnikom) teda právny predchodca

nadobúdal nehnuteľnosti od úpadcu zastúpeného osobou, u ktorej sa predpokladá (vzhľadom na
zákonné povinnosti a špeciálne postavenie) náležitá odbornosť starostlivosť a kvalifikovanosť pri predaji,
speňažovaní prevádzaných nehnuteľností (majetku úpadcu) a o spôsobe prevodu nehnuteľností bolo
rozhodnuté naviac aj opatrením Krajského súdu v Bratislave ako konkurzného súdu dozorujúceho
súlad konkurzného konania (teda aj prevodu, speňažovania majetku úpadcu). Konkurzný súd odporučil
predaj nehnuteľností bezpochyby majúci zato, že úpadca je aj skutočným vlastníkom predávaných

nehnuteľností. V konaní nebolo tvrdené (a už vôbec nie preukazované), žeby právneho predchodcu
žalobkyne správca napr. upozorňoval na poznámku, záznam zapísaný na liste vlastníctva, alebo
upozorňoval na to, že vôbec niekto spochybňuje vlastníctvo prevádzaných nehnuteľností, napr.
odkazom v kúpnej zmluve (ťarchy, obmedzenia pod.). To znamená, že všetky tieto vyššie osobité a
špecifické okolnosti daného prípadu nespochybňujú dobrú vieru právneho predchodcu žalobkyne v to,

že nadobúda nehnuteľnosti od vlastníka, ale skôr naopak jeho dobrú vieru, dobromyseľnosť umocňujú
v tom, že vlastníctvo nadobúdal od skutočného vlastníka (opak nebol v konaní ani preukázaný) a
vlastníctvo predávajúceho nie je v čase prevodu spochybnené.

50. Súd má za to, že v danom prípade sa vôbec neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a právnych

názorov Najvyššieho súdu SR, prípadne Ústavného súdu SR, na ktoré žalovaný v konaní poukázal
v písomnom vyjadrení zo dňa 23.7.2018, ale naopak rozhodol v danej veci v súlade s rozhodovacou
činnosťou a právnym názorom súdov, keď možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od
nevlastníka posúdil v danom konkrétnom prípade, za daných preukázaných individuálnych skutočností
a okolností veľmi dôsledne a prísne ako výnimku a nie pravidlo, rešpektujúc aj zásadu „nemo plus iuris“,

ktorú však nie je možné aplikovať absolútne, striktne a je možné sa od nej výnimočne odkloniť ako
tomu bolo v danom osobitom prípade. Vyššie vo svojom rozhodnutí súd podrobne zdôvodnil v čom
je výnimočnosť daného konkrétneho prípadu a na základe čoho je nutné poskytnúť žalobkyni právnu
ochranu jej vlastníctva. V tomto smere je nutné zdôrazniť, že došlo k určitému posunu v doterajšej
judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery

či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou
v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej
štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster
nehnuteľností, súd a pod.). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je
jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.

Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by
bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu

51. K právnej argumentácii žalovaného ešte treba doplniť, že žalovaný viac krát poukazoval v konaní

na nedobromyseľnosť predávajúceho TAZ a.s. resp. správcu, ktorý konala za spoločnosť v tom čase
už v konkurze a mal mať podľa žalovaného vedomosť o prípadných súdnych sporoch a spochybňovaní
vlastníctva sporného majetku. Ako je vyššie uvedené tak skúmanie a posudzovanie dobromyseľnosti
správcu JUDr. Dušana Pohoveja pri predaji majetku nie je pre posúdenie dobromyseľnosti žalobkyne
pri jej nadobudnutí vlastníctva absolútne relevatné a malo ak tak význam pri posudzovaní vydržania,

kedy by bolo nutné posudzovať plynutie zákonnej vydržacej doby a oprávnenosť držby všetkými
nadobúdateľmi. Nakoľko v priebehu konania však žalobkyňa už na tomto spôsobe nadobudnutia
vlastníctva (vydržaním) netrvala a tvrdila, že ako dobromyseľná obdarovaná nadobudla vlastnícke
právo k spornému majetku platne na základe darovacej zmluvy ako titulu nadobudnutia vlastníckeho
práva, tak sa už súd ani vydržaním a jednotlivými zákonnými podmienkami vydržania nezaoberal. Z

rovnakých dôvodov sa súd nezaoberal (na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia) už ani podrobne
aplikáciou § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalovaný ďalej v konaní poukázal na blízky príbuzenský
vzťah žalobkyne ako matky darcu D., čo má vzbudzovať pochybnosti o jej dobromyseľnosti. Žalovaný
ale nekonkretizoval v čom má blízky príbuzenský vzťah vzbudzovať pochybnosti o dobromyseľnostižalobkyne pri nadobúdaní nehnuteľností od syna ako darcu. Blízky príbuzenský vzťah sám o sebe bez
ďalšieho žiadne pochybnosti o dobromyseľnosti obdarovanej nevzbudzuje a je irelevantný. Treba dodať,
že žalobkyňa sama pred súdom priznala, že od darcu bola stručne informovaná o spôsobe ako darca

nadobudol nehnuteľnosti, že ich nadobudol kúpou (o proces ich privatizácie sa už vôbec nezaujímala),
avšak keďže v konaní nebola preukázaná ani nedobromyseľnosť darcu pri ich nadobúdaní tak už o to
viac nebola nedobromyseľná ani obdarovaná, bez ohľadu na to, že je matkou darcu.

52. Súd tak na základe vykonaného dokazovania a zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba

bola podaná dôvodne, žalobkyňa na základe Darovacej zmluvy zo dňa 19.3.2012 platne nadobudla
vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam, k nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný správca tak
neoprávnene zapísal do súpisu majetku úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p.. Žalobkyňa v
konaníuniesladôkaznébremeno,ktoréjuzaťažovalokeďdostatočnehodnovernepreukázalaexistenciu
vlastníckeho práva vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, preto súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a sporné nehnuteľnosti zo súpisu vylúčil.

53. V závere súd len dodáva, že správca je povinný na základe právoplatného rozsudku, ktorým sa
majetok zo súpisu vylučuje, bezodkladne dotknutý majetok zo súpisu vylúčiť. Zmenu v súpise je správca
povinný zverejniť v Obchodnom vestníku najneskôr do 10 dní od jej vykonania.

54. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu a uložil
úpadcovi povinnosť ich žalobkyni zaplatiť s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd až po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

55. O náhrade trov konania rozhodoval súd podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, a to
bez ohľadu na to, kto je sporovou stranou konania (že ním je správca), ako aj bez ohľadu na to,
ako pohľadávku predstavujúcu trovy konania z hľadiska jej uspokojenia upravuje zákon o konkurze a
vyrovnaní.Procesneúspešnážalobkyňamávzmysle§255ods.1CSPnároknanáhradutýchnákladov,
ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie jej práva. V danom prípade mala žalobkyňa

plný procesný úspech, preto jej súd priznal v celom rozsahu náhradu trov konania. Je pravdou, že trovy
účastníkov konkurzného konania, ale aj konaní, ktoré sú vyvolané konkurzným konaním, sú vylúčené
z uspokojenia, a preto ich nemožno, okrem niektorých výnimiek, v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto
pohľadávky však nemožno považovať za neoprávnené, pretože z hľadiska hmotného práva nezanikajú
a po prípadnom zrušení konkurzu ich možno uspokojiť v súdnom alebo inom konaní, za podmienky, že

dlžník bude existovať a bude mať majetok.

56. Trovy excindačného konania sú vylúčené z uspokojenia v rámci konkurzu, čo znamená, že súd môže
tietotrovykonaniaprocesneúspešnémuúčastníkovipriznať.Trovykonaniaovylúčenímajetkuzosúpisu
sú podľa rozhodnutia súdu pohľadávkou proti dotknutej podstate. V prípade, ak v konaní bol neúspešný

správca, trovy konania súd prizná úspešnému veriteľovi voči úpadcovi, nie voči osobe správcu, ktorý v
konaní vystupuje namiesto úpadcu s tým, že tieto trovy možno prípadne uspokojiť z úpadcovho majetku,
ktorý mu zvýši po zrušení konkurzu. Aj keď je priznaná náhrada trov konania proti správcovi, nie sú jeho
„osobnými trovami“, pretože správca koná v mene úpadcu a na jeho účet. Náhrada trov konania je preto
pohľadávkou proti úpadcovi.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje (§ 355, § 362 CSP)
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 365 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie (§ 366 CSP).

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).