Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/274/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306212408
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Biedniková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2306212408.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou: Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, proti povinnému: Z. X., nar. X.X.XXXX, bytom I. XXX/X, Z., za účasti súdneho exekútora:
Mgr. Vladimír Cipár, so sídlom Vazovova č. 9, Bratislava, o vymoženie 1.789,15 Eur. s príslušenstvom a
ďalších trov exekúcie, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Galanta č. k. 13Er/878/2006-27 zo dňa 23. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a zároveň rozhodol, že náhrada trov
exekúcie sa súdnemu exekútorovi nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods.
2 písm. d), § 57 odsek 2, § 196, § 200 ods. 2, § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 1 ods. 1, § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoRK“), § 54 ods. 1 § 52 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka,
§ 53 ods. 1, Občianskeho zákonníka § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
1.1.2008, § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ako aj čl. 3 ods. 1 ods. 2, čl.
6 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa ma základe poverenia č. 5202 009809* zo dňa 5.9.2006 poveril súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave č. k. SR 1577/06 zo dňa 22.5.2006.
Súdu prvého stupňa bola zároveň doručená zmluva o úvere č.1231692, ktorá bola uzatvorená medzi
účastníkmi exekučného konania dňa 31.8.2005 ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú

súčasťou predmetnej zmluvy o úvere.
Následne súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu aj Všeobecné obchodné podmienky
pričom zistil, že v bode 17 dojednanej zmluvy je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu medzi
štátnym a rozhodcovským rozsudkom žalujúcej strane. Tento výber je však daný tomu účastníkovi, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak teda dôjde k výberu rozhodcovského súdu

žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že predmetný rozhodcovský rozsudok je síce v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku exekučným titulom, avšak na základe tohto predmetného rozsudku nie je podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúcia prípustná z dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle citovaného ustanovenia vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov konania
nepriznal, keďže súdny exekútor si aj napriek výzve súdu zo dňa 12.11.2012 neuplatnil trovy exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V prípade. Ak súd

prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. ZoRK spôsobom právneho
posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv,
ktoré im priznáva ZoRK alebo Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), a to hlavne právo má
prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam
exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Civilné konanie je však

konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania
jeho základných práv a to práva na prejednanie veci. Postupom, súdu v tejto veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 ZoRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a
účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej poukázal na skutočnosť, že konajúci súd prvého stupňa
pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť,

že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka.
K uvedenému si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovská
zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. ZoRK formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej
listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne

nezisťoval a tak zaťažil konanie nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ďalej namietal, že vo veci
námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
pred štátnym súdom v súvislosti s ust. § 53 odsek 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého
sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne s rozhodcovskom konaní poukázal na

odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť
sa, kde uplatnia svoje práva. V danej veci teda podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa konal nad
rámec zákonných ustanovení. a podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ako prvé odvolateľ namietal, že súd v exekučnom konaní bez zákonnej opory nebol oprávnený zaoberať
sa (ne)platnosťou zmluvných podmienok, s čím sa odvolací súd s poukazom na nižšie uvedené

nestotožňuje.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí vrozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva

dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.

Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto
právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi

opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.
Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne

vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §
159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.
Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje

osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §

35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)

ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru

napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie jesúkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému

občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10).
Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva

exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.
Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky

pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal
poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by
súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu
exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na
vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie

žiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu
konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.
Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08

Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6

ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom

resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,

že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.
Obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný a to v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom odvolací súd sústredil prvoradú
pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník
uzavreli dňa 31.8.2005 zmluvu o úvere č. 1231692, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníkovi
úver vo výške 13.000,- Sk, ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom 28.800,- Sk, v 12.
mesačných splátkach po 4.900,- Sk. Podľa obsahu zmluvy, sú jej neoddeliteľnou súčasťou Všeobecnépodmienky poskytnutia úveru. Z článku 17 týchto podmienok vyplýva, že zmluvné strany dojednali
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o
jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola

podaná žaloba na rozhodcovský súd.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná. Odvolací súd zároveň k tvrdeniu
oprávneného o tom, že podotýka, že, predmetná rozhodcovská doložka je súčasťou všeobecných

obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy (čo je okrem iného aj
expressis verbis uvedené v samotnej úverovej zmluve) z tohto dôvodu nemožno uvažovať o tom, že
rozhodcovská doložka bola dohodnutí na samostatnej listine.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od

25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý

nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, ktorá bola podpísaná dňa 31.8.2005 zmluva o úvere,
ktorájeupravenávObchodnomzákonníku,poddefiníciuspotrebiteľskejzmluvypodľa§52Občianskeho

zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit.
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb.

Keďže právny predchodca oprávneného je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právny predchodca oprávneného pri
uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pretože povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je

potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné
posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúczo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom
prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný
zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných

ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej
len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3

tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods.
2).
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú
podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia
pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom

období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka

o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými

zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia

spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom
je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá
má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú

doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka
dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na
ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných

sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do
akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem
toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu.Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať

neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v
Občianskom zákonníku.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú
doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale
predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O
doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je
tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,

že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský
súd.
Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už

povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa

nedošlo.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom
výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej

zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR.
Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky -materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZORK podľa
§ 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný

vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská
zmluva.
Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.

Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.
Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,

kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).

Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o
rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie
dôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrokotrovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s

§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.
V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto

práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných

dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a s ktorými mal oprávnený možnosť sa oboznámiť.
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu, mal exekučný súd len možnosť,
nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľjediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z
hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová
zmluva a jej všeobecné podmienky), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie.

Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním
alebooznámenímobsahubyzatýchtookolností,akoajsprihliadnutímnamožnosťodvolaciehokonania,
bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

S poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZORK zastavil. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa
vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.