Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/77/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216210244
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216210244.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009, Paríž, Francúzska republika, reg. č. 542
097 902, konajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCESA,pobočkazahraničnejbanky,sosídlomKaradžičova2,Bratislava,IČO:47258713,právne
zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly s.r.o., so sídlom Ventúrska
16, Bratislava, proti žalovanej: N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, D. T., o zaplatenie sumy
1.410,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo

dňa 15. júna 2018, č.k. 15C/221/2016-86 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. ohľadne sumy
542,37 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 17.02.2015 do zaplatenia m e n í
tak, že: Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 507,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,05% ročne od 17.02.2015 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď vo
zvyšku napadnutý zamietajúci výrok II. ohľadne sumy 34,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,05% ročne od 17.02.2015 do zaplatenia p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 868,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 868,48 eur od 17.02.2015
do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď vo výroku II. vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a výrokom III. o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania proti žalovanej v rozsahu 23,10%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 290 CSP, § 9 ods. 1, 2 písm. f), k), §
11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 369 Obchodného
zákonníka, § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že v danom prípade žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom

úvere. Žalobca sa domáha svojich nárokov titulom zmluvy, ktorou boli žalovanej poskytnuté peňažné
prostriedky za účelom financovania nákupu tovaru a/alebo služieb v obchodných miestach, ktoré
akceptujú vydanú kartu a žalovaná sa zaviazala vrátiť ich zvýšené o príslušné úroky a poplatky.
Pretože žalobca ako veriteľ poskytoval spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalovaná honeprijímala na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a zmluva z
02.10.2012 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) cit. zákona a úver ňou poskytnutý

je spotrebiteľským úverom. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná pri revolvingovom
úvere celkovo uhradila sumu 1.989,90 eur, pričom po dobu trvania úverového vzťahu vyčerpala z
poskytnutého úverového rámca peňažné prostriedky vo výške 2.858,38 eur, čo vyplýva z predložených
listín (predovšetkým z výpisu z úverového účtu č.l. 15) a ani nebolo medzi stranami sporné. Žalovaná
preukázateľne nedodržala svoje povinnosti určené jej zmluvou, pričom tvrdenia žalobcu v žalobe po

skutkovej (vecnej), ani po právnej stránke v súdnom konaní (spore) nesporovala a nenamietala. Po
vykonanom dokazovaní mal súd za to, že predložená zmluva bola uzatvorená platne, má písomnú formu
a všetky jej náležitosti sú na listinách, ktoré tvoria súčasť zmluvy. Predmetná úverová zmluva je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy),
v dôsledku čoho musí byť podriadená režimu zákona o spotrebiteľských úveroch (uzavretá úverová
zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona - § 1 ods. 2 zákona). Podľa citovaného zákona

obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania zmluvy
a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), k) zákona). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná
zmluva uvedené náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje. V
súlade s ustanovením § 11 ods. 1 citovaného zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje

neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ
je súčasťou zmluvy dojednanie, že zmluva je uzavretá na dobu neurčitú alebo že dlžník je povinný
splácať úver do okamihu úplného uhradenia čerpaného úveru vrátane príslušenstva, takéto dojednanie
nezodpovedá zákonnej požiadavke. Na základe uvedeného možno konštatovať, že údaj o konečnej
splatnosti úveru v zmluve absentuje. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má presne vyjadriť,

kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť, pričom význam uvedenej zmluvnej náležitosti
súvisí aj s ďalšími nárokmi a právami veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Z čl. 2 časť 2 zmluvy
síce vyplýva, že zmluva je uzavretá na dobu neurčitú, avšak spotrebiteľ musí mať vedomosť o tom,
dokedy najneskôr je povinný úver splatiť a v akých splátkach (viď závery súdu nižšie), v opačnom
prípade určovanie podmienok na predčasné zosplatnenie úveru ostáva len v rukách veriteľa a žalovaná

ich nemá ako ovplyvniť, čím sa ľahko môže dostať do omeškania s platením úveru. V zmluve sa
nenachádza ani jednoznačný údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o
prípadnom poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Výška splátky je stanovená len
veľmi neurčito, a to ako minimálne 5 % z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300,-

eur. Výška splátky je pritom podľa vyššie uvedeného koncipovaná ako minimálna, z ktorého dôvodu
môže byť aj vyššia. Zo zmluvy však nie je zrejmé, v akej výške, na základe akých kritérií a komu
prislúcha právo určiť výšku splátok nad rozsah zmluvne (dohodou) určenej minimálnej výšky splátok.
Súd preto dospel k záveru, že takéto dojednanie výšky mesačnej splátky v zmluve o revolvingovom
úvere je neurčité, nezrozumiteľné a z tohto dôvodu neplatné podľa § 37 ods 1 Občianskeho zákonníka.

Žalobca v zmluve o úvere neuviedol ani poradie, v ktorom sa splátky budú priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom, resp. aká časť splátky (hoci aj v percentuálnom vyjadrení, čo je možné vždy)
sa bude započítavať na istinu úveru a aká časť na odplatu veriteľa - úroky úveru a poplatky úveru. Preto
zmluvné dojednanie, v ktorom absentuje takéto členenie splátky, je možné podľa ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka jednoznačne považovať za ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech dlžníka, a teda za neprijateľnú podmienku, čo
má taktiež za následok neplatnoť tohto dojednania. Dokonca je možné konštatovať, že v danom prípade
sa jedná aj o nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 odsek 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa. Nevedomosť spotrebiteľa o spôsobe členenia splátok, ktoré má hradiť, zrejme podstatne
narušuje alebo môže narušiť jeho ekonomické správanie vo vzťahu k ponúknutému produktu - v danom

prípade pristúpenia na revolvingový úver (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/40/2017
z 26.03.2018). Pre absenciu uvedených, povinných obsahových náležitostí zmluvy (aj čo len jednej),
považoval súd predmetný spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov v súlade s cit. ust.
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy.
Z tohto dôvodu má žalobca právo len na zaplatenie nesplatenej časti istiny úveru vo výške 868,48 eur

(2.858,38 eur - 1.989,90 eur - viď ods. 7 prvá veta), t.j. len na vrátenie nezaplateného zvyšku sumy
poskytnutého spotrebiteľského úveru bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru a poplatkov
(z poistenia). Na základe uvedeného preto súd výrokom I. tohto rozsudku priznal žalobcovi len zvyšok
istiny, ktorý doteraz nebol uhradený, a to sumu 868,48 eur spolu s úrokmi z omeškania len z tejtosumy (omeškaním žalovanej s platením dlžnej sumy vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania),
t.j. nie aj zo zmluvných úrokov a poplatkov, na ktoré žalobca podľa vyššie uvedeného záveru nemá
nárok. Úroky z omeškania boli žalobcovi priznané v zákonnej výške 8,05 % ročne od 17.02.2015, t.j.

odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti celého úveru podľa oznámenia žalobcu zo
dňa 20.02.2015 (č.l. 14). Odhliadnuc od uvedeného, v žalobe uplatnené riadne úroky z dlžnej úverovej
istiny vo výške 21,96 % ročne zo sumy 1.227,13 eur od 17.02.2015 až do zaplatenia nebolo možné
žalobcovi priznať ani z nasledovného dôvodu. Podľa názoru súdu z ust. § 502 a § 503 Obchodného
zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške

od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru.
Veriteľovi teda patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, a
to aj v prípade jeho predčasného zosplatnenia, pričom následne sa dlžník dostáva do omeškania a je
povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998). Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi

(uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14). Súd preto tento nárok žalobcovi nepriznal. Z
vyššie uvedených dôvodov súd žalobu vo zvyšnej časti (v časti prevyšujúcej nárok priznaný vo výroku
I zamietol) (výrok II). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 2 CSP, pričom dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči
žalovanej v rozsahu 23,10 %, keďže žalobca bol v tejto veci úspešný na 61,55 % a neúspešný na 38,45

%, t.j. čistý úspech žalobcu predstavuje 23,10 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok III).

4. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti trov konania vo výroku III. podal
odvolanie žalobca uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového

poriadku. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje podstatné
náležitosti poukazujúc na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého dôvodu
považoval súd prvej inštancie predmetný úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona za
bezúročný a bez poplatkov. S týmto posúdením veci žalobca nesúhlasí a to z dôvodu, že predmetom
revolvingovej úverovej zmluvy je poskytnutie revolvingového úveru formou tzv. povoleného prečerpania,

to znamená, že žalobca poskytuje žalovanému určitý úverový rámec, z ktorého môže žalovaný čerpať
podľa svojho uváženia peňažné prostriedky maximálne do výšky poskytnutého úverového rámca, t.j. do
výšky 5.000,- eur, pričom záleží výlučne na vôli žalovaného či, kedy a koľko peňažných prostriedkov z
poskytnutého úverového rámca vyčerpá. Žalobca nevie vôľu žalovaného ani predpokladať ani ovplyvniť,
preto nemohol v zmluve uviesť presný termín konečnej splatnosti úveru, celkovú čiastku, ktorú je

žalovaný povinný vrátiť a ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov inak, než
to urobil na úverovej zmluve v bode 1.1 časti 2 úverovej zmluvy, to znamená, že výška splátky je 5%
z dlžnej sumy zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300,- eur a že je splatná v 10. deň v mesiaci.
V tejto súvislosti žalobca upriamil pozornosť súdu aj na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 8C/284/2015-67 zo dňa 06.11.2015 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo/146/2017 zo dňa

22.02.2018. Žalobca má za to, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 02.10.2012 obsahovala všetky
zákonom požadované náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy a nestotožňuje sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý posúdil predmetnú
úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov a je toho názoru, že súd mal správne priznať žalobcovi
uplatnený nárok v celom rozsahu okrem uplatneného úroku z dlžnej úverovej istiny vo výške 21,96%

ročne zo sumy 1.227,13 eur od 17.02.2015 do zaplatenia.

5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslala.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP <.a§262ods.1,2CSPodvolaciemu
súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. O

tomto nároku bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol žalobca úspešný, preto odvolací
súdmupriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,keďneúspechžalobcuvčastiistiny34,90
eur s prísl. a v zamietajúcej časti ohľadne zaplatenia úroku vo výške 21,96% ročne zo sumy 1.227,13
eur od 17.02.2015 až do zaplatenia posúdil ako nepatrný. O výške náhrady trov konania v zmysle §

262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

21. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).