Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. jún 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/202/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109230374
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:1109230374.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne JUDr. O. Z., bytom N. N. - F., N.
XXXX/XX, zastúpenej V. proti žalovaným: 1) JUDr. W. U. o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. mája 2013, č.k. 16C/34/2010-425, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobkyne zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobkyňa sa podaným návrhom
domáhala ochrany svojich osobnostných práv, ktoré mali byť porušené výrokom žalovaného 1),
odvysielaného dňa 14.08.2009, v reportáži s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“ v hlavnom
televíznom spravodajstve žalovaného 2). Predmetom tejto reportáže bola skutočnosť, že žalobkyňa,

ktorá bola v tej dobe obvinená z dvoch úmyselných trestných činov a bola 2 roky trestne stíhaná,
pojednáva, nebol jej pozastavený výkon funkcie sudcu. Okrem vtedajšej ministerky spravodlivosti
JUDr. A. dostal priestor na vyjadrenie aj žalovaný 1). Žalovaný 1) telefonicky poskytol vtedajšiemu
redaktorovi žalovaného 2), B. B., rozhovor, z ktorého potom tento redaktor vybral ako jeho reakciu
na tému výrok: „Považujem to za absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú
skorumpovaní sudcovia navrch“. V takomto znení bol výrok aj odvysielaný v hlavnom vysielacom čase

televízie O.. Celá odvysielaná reportáž pritom obsahovala zverejnenie mena žalobkyne a opisovala aj
podstatuobvinení,ktorésajejkládlizavinu.Zvýsluchužalovaného1)vkonaní,akoajvkonanívedenom
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12C/244/2009 vyplynulo, že žalovaný 1) bol uzrozumený
s tým, že si redaktor z takto poskytnutého rozhovoru sám vyberie tú časť, ktorá bude odvysielaná.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil, že v danej veci bol prednášateľom sporného výroku
žalovaný 1), ktorý je politicky aktívnou osobou, v súčasnosti poslancom Národnej rady Slovenskej

republiky. V minulosti pôsobil okrem iného aj ako minister spravodlivosti SR. Súčasťou postavenia
politika je na jednej strane skutočnosť, že musí akceptovať vyššiu mieru verejnej kritiky ako bežný
občan. Súčasne ale existuje princíp opačný, vyvodený a contrario z predchádzajúceho, keď informáciám
podaným ústavným činiteľom je zo strany občanov prikladaná väčšia váha ako od iných osôb. Občan
prirodzene od ústavných činiteľov očakáva poskytovanie pravdivých informácií a ďalej očakáva, že tieto
osoby budú zachovávať rešpekt k iným osobám občianskej spoločnosti. Súd prvej inštancie zároveň

uviedol, že na druhej strane žalobkyňa je sudkyňou. V čase prezentácie sporného výroku sa v postavení
žalobkyne prelínala jej funkcia sudcu súdu druhej inštancie s jej vtedajším procesným postavením
obvinenej v trestnom konaní. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že v kontinuite
medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany
osobnosti sudcovia uprostred, s miernou tendenciou smerom k politikom (II. ÚS 152/08, II. ÚS 261/06).
Skutočnosť, že u žalobkyni ide o sudkyňu súdu vyššieho stupňa, ktorá bola už pred

zverejnením sporného výroku mediálne známou osobou (kauza H. U.), má podľa názoru súdu prvej
inštancie vplyv na jej klasifikáciu a posúva jej pozíciu smerom k nižšej ochrane osobnosti. Mal za to,že ide o sudcu s prvkami verejnej osoby. Výsledok týchto komplementárnych princípov (kto a o kom
povedal) je teda neutrálny a súd nemusel k tejto otázke prihliadať. Za dôležité kritérium posudzovania
zásahov do slobody prejavu považoval miesto zaznenia, či uverejnenia sporných výrokov. Uviedol, že

platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Výroky,
prednesené v televízii, sú pritom posudzované najprísnejšie. Sporný výrok bol odvysielaný v televíznom
vysielaní žalovaného 2), ktorý je na základe licencie vysielateľom televíznej programovej služby
TV O.. Bol súčasťou reportáže nazvanej „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, ktorá bola odvysielaná v
hlavnej spravodajskej relácii v hlavnom vysielacom čase o 19:00 hod. Televízne noviny pritom samotný

žalovaný 2) dlhodobo verejne prezentuje ako jednu z jeho najsledovanejších relácií. Samotná relácia
má charakter spravodajstva, žalovaný 2) v nej prezentuje jednak aktuálne informácie z domova a
zahraničia, ako aj komentáre k aktuálnemu politickému a spoločenskému
dianiu. Konštatoval, že v danom prípade sa reportáž „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“ týkala faktu, že
žalobkyni, ktorá bola obvinená z úmyselných trestných činov, nebol pozastavený výkon funkcie sudcu.
Na dôvody takéhoto postupu bola dotazovaná aj vtedajšia ministerka spravodlivosti a následne bol daný

priestor žalovanému 1) ako osobe, ktorá túto funkciu zastávala v minulosti. Predmetom reportáže teda
nebol súkromný život a ani rozhodovacia činnosť žalobkyne ako sudkyne. Neriešila sa v
nej ani otázka jej viny, resp. to, či sa skutočne dopustila trestnej činnosti. Motívom reportáže nebolo
podľa názoru súdu prvej inštancie napadnúť priamo osobu sudcu. Súd prvej inštancie mal za to, že
z obsahu reportáže bez pochybností vyplýva, že jej hlavnou témou bola prax ministra spravodlivosti

pri pozastavovaní funkcie sudcu. Daný problém je pritom predmetom verejného záujmu, pretože je
vhodné a žiaduce, aby bola občianska spoločnosť oboznamovaná so situáciou v justícii.
Justícia a činnosť verejných orgánov je legitímnou témou a môže byť aj predmetom sociálnej diskusie
s prvkami kritiky. Výrok žalovaného 1), ktorý nie je možné skúmať samostatne, oddelene od celkového
obsahu reportáže, predstavuje taktiež vyjadrenie k tejto téme, čo vyplýva jednak z obsahu reportáže,

ako aj vyjadrenia samotného žalovaného 1) a svedka B. B.. Je však potrebné
skúmať nielen to čo, ale aj ako je povedané. Pri posudzovaní akceptovateľnosti sporného
výroku je potrebné skúmať aj uvedený aspekt. Výrok žalovaného 1) presne znel: „... považujem to za
absurdné, považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“.
Takto podaný výrok vyznieva expresívne, nie je jasným a zrozumiteľným podaním informácie o postupe

pri pozastavovaní funkcie sudcu počas doby, keď bol žalovaný 1) ministrom spravodlivosti. Naopak, je
kritikou postupu vtedajšej ministerky, spája však v sebe aj prvky skutkového tvrdenia. Na jednej strane
slovnými spojeniami ako „považujem to za ...“ navodzuje, že ide o hodnotový úsudok, na druhej strane
je spôsobilý navodiť, že logický záver určitých skutočností a reálnou skutočnosťou je, že „skorumpovaní
sudcovia majú navrch“. Výraz „skorumpovaní sudcovia“ bol použitý síce bez uvedenia mena žalobkyne,

ale s uzrozumením žalovaného 1), že bude použitý v reportáži, ktorá sa bude týkať konkrétnej sudkyne,
obvinenej z trestného činu korupcie. Takéto jazykové vyjadrenie výroku žalovaného 1) navodzuje, že v
justícii existuje skupina skorumpovaných sudcov. To, že žalobkyni, v tej dobe obvinenej z trestného činu
korupcie, nebol pozastavený výkon funkcie sudcu, má byť dôkazom toho, že títo sudcovia majú „navrch“.
Z takto podaného výroku je možné dôvodiť, že žalobkyňa by mala patriť medzi týchto skorumpovaných

sudcov. Pokiaľ ide o pravdivosť takéhoto tvrdenia, tak žalobkyňa bola spod obžaloby v celom rozsahu
oslobodená. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že
napadnutým výrokom žalovaného 1), odvysielaným v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného
2), došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne
do jej práva na občiansku česť. Súd prvej inštancie mal za to, že svojou povahou je napadnutý výrok

hybridný,keďvsebespájaltakprvkykritiky,hodnotovéhoúsudku,akoaj skutkovéhotvrdenia.Vzhľadom
na spôsob podania tohto výroku, jazykový spôsob jeho vyjadrenia a jeho formuláciu, tento vyznel vo
vzťahu k osobe žalobkyne difamujúco, keď navodzoval, že žalobkyňa je skorumpovaná. Rovnako mal
súd prvej inštancie za to, že takéto vyjadrenie nebolo primerané ani sledovanému cieľu, ktorým bola vo
svojej podstate kritika postupu ministra spravodlivosti pri pozastavovaní činnosti sudcom. Okrem toho

bol tento výrok zverejnený v hlavnom vysielacom čase a v sledovanej relácii žalovaného 2). Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalobkyňa má v zásade právo na primerané zadosťučinenie v zmysle § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pokiaľ však žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovaného
1), aby sa jej ospravedlnil v hlavnej televíznej spravodajskej relácii žalovaného 2) a súčasne
žiadala, aby súd žalovanému 2) uložil povinnosť takéto ospravedlnenie odvysielať, a to na náklady

žalovaného 1), požadovaným spôsobom poskytnutia zadosťučinenia je súd viazaný a nemôže ho sám
upravovať a modifikovať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že napriek konštatovanému zásahu do
osobnostných práv žalobkyne nie je možné jej žalobe v tejto časti vyhovieť, keď súd môže ukladať
účastníkom povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach. Žiadne zákonné ustanovenie zákona ovysielaní a retransmisii a ani iného zákona neumožňuje súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať
ospravedlnenie žalovaného 1) v relácii, ktorá je svojím charakterom spravodajská, a v ktorej sa nevysiela
inzercia. Na druhej strane by potom bol nevykonateľný taký výrok súdu, ktorým by bola žalovanému 1)

uložená povinnosť ospravedlniť sa v takejto relácii, v ktorej zo zákona nie je priestor na platenú inzerciu
a dokonca pri ktorej zákon takúto inzerciu výslovne zakazuje. Uloženie takejto povinnosti pritom nie
je možné vyvodiť ani z ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené žalobu v tejto časti
ako nedôvodnú zamietol. Popri primeranom zadosťučinení vo forme ospravedlnenia žalobkyňa súčasne
žiadala aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Svedkovia, navrhnutí žalobkyňou, sa vyjadrovali k tomu, ako sa zmenil ich pohľad na žalobkyňu, ich
postoj k nej po odvysielaní série reportáží v Televíznych novinách žalovaného 2). Všetky tieto osoby, s
výnimkou MUDr. X., boli ako svedkovia vypočutí aj v konaní vedenom na prvom stupni na Okresnom
súde Prievidza pod sp. zn. 12C/244/2009. V tomto konaní tieto osoby uvádzali rovnaké následky ako
dôsledok odvysielania reportáží zo dňa 13.08.2009, 14.08.2009, 18.08.2009, 19.08.2009, 16.09.2009,
22.09.2009, 23.09.2009. Súd prvej inštancie dôvodil, že nie je možné bez pochybností ustáliť, či tvrdené

následky boli výlučne výsledkom odvysielania napadnutého výroku žalovaného 1), alebo nastali v
príčinnej súvislosti s odvysielaným obsahom reportáží žalovaného 2) z obdobia august a september
2009. Pokiaľ ide o následky, na ktoré vo svojej svedeckej výpovedi poukazoval svedok MUDr. X., tak
nebolo zistené, či vznikli v dôsledku napadnutého výroku žalovaného 1), alebo iných jeho výrokov, resp.
reportáží žalovaného 2). Pokiaľ samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že jej nárok

na finančné zadosťučinenie je dôvodný aj preto, že je na pokraji ekonomickej likvidácie, pričom táto
situácia by nenastala, keby jej nebol pozastavený výkon funkcie sudcu v dôsledku výroku žalovaného
1), súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že výkon funkcie sudcu bol žalobkyni
pozastavený práve v dôsledku predmetného výroku žalovaného 1), v priamej príčinnej súvislosti s
ním. Uviedol, že samotné pozastavenie výkonu funkcie nepredstavuje zásah do jej osobnostných práv.

Taktiež jej zlá finančná situácia, ktorá nebola súdu žiadnym spôsobom preukázaná, by za opisovaných
okolností nebola v priamej príčinnej súvislosti s výrokom žlaovaného 1), keďže je odvodzovaná zo
skutočnosti, ktorá sama má byť následkom (pozastavenie výkonu funkcie sudcu). Rovnako neboli
zistené, ani tvrdené iné okolnosti veci, ktoré by odôvodňovali priznanie takejto nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie mal za to, že nie je možné neprihliadnuť aj na skutočnosť, že žalovaný 1) dňa

18.08.2009 v hlavnej spravodajskej relácii žalovaného 2), teda v relácii, v ktorej došlo aj k odvysielaniu
sporného výroku, tento upresnil tak, že vždy bude tvrdiť, že „majú navrch osoby obvinené z trestného
činukorupcie“.Týmtospôsobom,zatýchistýchokolnostíakobolodvysielanýnapadnutývýrok,poukázal
na to, že žalobkyňa je osobou obvinenou z trestného činu korupcie a nie osobou skorumpovanou.
Uvedené upresnenie výroku bolo odvysielané v relatívne krátkej časovanej následnosti po odvysielaní

sporného výroku a aj preto bolo spôsobilé do značnej miery eliminovať tie negatívne následky, ktoré
mohli vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti so sporným výrokom. Takéto upresnenie dalo v zásade
tomu istému okruhu divákov možnosť vytvoriť si vlastný úsudok a záver o hlavnom predmete reportáže
a napadnutého výroku, ktorým bola kritika uplatňovania práva ministra spravodlivosti pozastaviť činnosť
sudcom pri zachovaní osobnostných práv žalobkyne. Zverejnenie samotnej kritiky takéhoto postupu

ministra spravodlivosti, ako aj zverejnenie pravdivej skutočnosti, že nejaký sudca je obvinený z trestného
činu korupcie, pritom podľa názoru súdu prvej inštancie môže byť v demokratickej spoločnosti vecou
verejnej diskusie, a preto môže byť sprístupnené širokej verejnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd
žalobu v celom rozsahu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne v zmysle ust. § 151 ods.
3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala zmeny
napadnutého rozsudku a vyhovenia jej žalobe. Uviedla, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
1 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 205 ods. 1 písm. f) O.s.p.) a z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205
ods. 1 písm. c) O.s.p.). Stotožnila sa s vyhodnotením skutkového stavu súdom prvej inštancie v časti
konštatovania, že žalovaný 1) svojím výrokom zasiahol do osobnostných práv žalobkyne a má nárok na
primerané zadosťučinenie. Nesúhlasila však s posúdením prvostupňového súdu ohľadne vykonateľnosti

navrhovaného výroku rozsudku a splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Poukázala na ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uvedené zákonné
ustanovenie nepredpisuje, akým spôsobom sa majú odstrániť následky neoprávneného zásahu a
akým spôsobom má byť dané primerané zadosťučinenie. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný 1)sa vyjadroval v televíznych novinách žalovaného 2), bola žaloba žalobkyne na odvysielanie jeho
ospravedlnenia absolútne primeraná spôsobu zásahu do jej práv. Mala za to, že súd
prvej inštancie bezdôvodne rozhodol, že nesmie vyhovieť jej žalobe z dôvodu kolízie so zákonom č.

308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Vytýkala súdu prvej inštancie, že otrocky prevzal tvrdenia
žalovaných ohľadne rozporu s citovaným zákonom bez toho, že by samostatne vykonal posúdenie
dotknutých právnych predpisov. Neodkázal na konkrétne zákonné ustanovenia citovaného zákona,
podľa ktorého, ako sám tvrdí, nemôže žalobe vyhovieť. Nakoľko tvrdená nemožnosť uložiť predmetnú
povinnosť žalovanému 2) bola dôvodom pre zamietnutie žaloby v jeho časti, mala za to, že od súdu

sa vyžadovala zrozumiteľná a jasná odpoveď, vrátane odpovede, podľa akých úplne konkrétnych
zákonných ustanovení sa súd pri svojom právnom posúdení spravoval. V danej veci považuje rozsudok
za absolútne nedostatočne odôvodnený. Za nesprávny považuje záver súdu prvej inštancie o tom,
že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust.
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Namietala nesprávnosť posúdenia intenzity povahy a spôsobu
neoprávneného zásahu žalovaného 1) a vplyvu tohto zásahu na život žalobkyne. Uviedla, že tvrdenie

súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že negatívne následky, ktoré nastali
v živote žalobkyne, nastali práve v dôsledku zásahu do jej osobnostných práv žalovaným 1), je v
hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním a jeho správnym vyhodnotením, ako i zásadami logiky.
Dôvodila, že navrhnutí svedkovia sa vyjadrovali o výroku žalovaného 1) ako o príčine negatívnych
následkov, ktoré vznikli u žalobkyni. Prostredníctvom listinných dôkazov, ako i svedeckých výpovedí,

žalobkyňa preukázala, že v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1) do jej práva na ochranu
osobnosti vznikli v jej živote okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady v peniazoch, predovšetkým
zníženie vážnosti a dôstojnosti a straty dôvery na pracovisku a v rodine, zhoršenie vzťahov v rodine,
najmä s vlastným synom, ako i zhoršenie jej zdravotného stavu. Poukazovala na obsah svedeckej
výpovedeM.stým,žedokoncaisámsúdprihodnotenídokazovaniauviedol,žejednotlivísvedkoviamali

vedomosť o výroku žalovaného 1). Poukazovala na to, že svedkovia tvrdili, že vyjadrenie žalovaného 1)
v nich vytváralo o žalobkyni dojem skorumpovanej sudkyne a následne ich ovplyvňovalo v ich ďalšom
vzťahu ku žalobkyni. Dôvodila, že uniesla bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno ohľadne skutočností,
že výrok žalovaného 1) negatívne ovplyvnil jej život vo všetkých jeho oblastiach. Skutočnosť, že
zásah do osobnostných práv žalobkyne žalovaným 2), ktorý bol predmetom konania pred Okresným

súdom v Prievidzi pod sp. zn. 12C/244/2009, spôsobil negatívne následky v jej živote, automaticky
neznamená, že žalovaný výrok žalovaného 1) nespôsobil žiadne negatívne následky. Dokazovaním,
vykonaným v prvoinštančnom konaní, bolo preukázané, že svedkovia si spájali negatívne postoje voči
žalobkyni s výrokom žalovaného 1). Súdu prvej inštancie vytýkala, že z rozsudku nie je zrejmé, akými
úvahami sa riadil pri vyhodnotení skutkového stavu, preto rozsudok je v danej veci taktiež nedostatočne

odôvodnený. Mala za to, že prvoinštančný súd v rozsudku neposkytol odpoveď na to, z akého dôvodu
výrok žalovaného 1) nevyvolal v živote žalobkyne nepriaznivé následky napriek tomu, že existencia
nepriaznivých následkov, ako i príčinná súvislosť medzi nimi a žalovaným výrokom žalovaného 1),
bol jasne preukázaný. Poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo
136/2004 s tým, že z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že súd si mal položiť otázku, či by zásahom, aký

vykonal žalovaný 1), nemohlo dôjsť k spôsobeniu závažnej nemajetkovej ujmy u žiadnej fyzickej osoby
v zrovnateľnej situácii. Mala za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že zadosťučinenie
v zmysle ust. § 13 ods. 1 je postačujúce, ak súd dospeje k záveru, že k závažnej ujme by u žiadnej
inej osoby v zrovnateľnej pozícii nemohlo dôjsť, danými úvahami sa prvoinštančný súd nezaoberal.
Poukazovala aj na ďalšie rozhodnutia súdov s tým, že z ich názorov je zrejmé, že ak dôjde k zásahu do

práva na ochranu osobnosti prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov spôsobom, že je
spájaná s negatívnou činnosťou, či osobami (v danom prípade skorumpovanými sudcami), sú spravidla
dané dôvody pre priznanie peňažného zadosťučinenia vzhľadom k ich veľkému vplyvu na verejnosť.
V danej veci žalovaný 1) prostredníctvom televízie spojil žalobkyňu s činnosťou ľudí, ktorí páchajú
trestný čin korupcie a za takúto ju aj označil. Vina žalovanej nebola v trestnom konaní preukázaná

a bola právoplatne oslobodená. Prvoinštančný súd konštatoval, že došlo k zásahu do osobnostných
práv žalobkyne tvrdením žalovaného 1), že je skorumpovaná sudkyňa, resp. priradením jej osoby
ku skorumpovaným sudcom, pričom zásah bol uskutočnený prostredníctvom televízie, no i napriek
tomu bezdôvodne nepriznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K otázke
pozastavenia výkonu funkcie sudkyne mal byť v konaní vypočutý žalobkyňou navrhovaný svedok JUDr.

S.C.,ktoréhosúdakosvedkanepredvolalanedostatočnetakvykonaldokazovanie.Súduprvejinštancie
zároveň vytýkala, že v odôvodnení svojho rozsudku sa nevyporiadal s jedným z následkov nezákonného
zásahu žaloveného 1) do práv žalobkyne, ktorým je, že má pozastavený výkon funkcie a poberá lenzníženú mzdu vo výške 40 % normálnej mzdy (časť 30 % na svoju osobu a 10 % na syna), ktorú ujmu
považuje za tú najzávažnejšiu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 1), ktorý navrhol potvrdenie napadnutého
rozsudku. Výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny s tým, že súd prvej inštancie vo
veci správne rozhodol, podrobne sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré žalobkyňa vo svojom
odvolaní namieta. Uviedol, že napriek tomu, že výrok napadnutého rozsudku je vecne správny, jeho
odôvodnenie ohľadne zodpovednosti žalovaného 1) je nesprávne a arbitrárne. Predmetom

konania, ako ho stanovila žalobkyňa, sú výhradne slová žalovaného 1): „považujem to za absurdné...
považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch.“, ktoré odzneli
v rámci reportáže dňa 14.08.2009 v relácii Televízne noviny, odvysielanej na televíznej stanici TV O..
Poukázal na to, že celý rozhovor telefonického rozhovoru, z ktorého predmetné slová vychádzajú,
nebol v odvysielanej reportáži použitý, ale žalovaný 2) z neho vybral len určité časti. Napriek tomu
súd prvej inštancie posudzoval slová žalovaného 1) ako ucelený výrok, ktorý tvorí kompletná veta,

a to bez ohľadu na to, že tento výrok, ako ho vo svojej žalobe formulovala žalobkyňa, pozostáva z
dvoch z kontextu vytrhnutých častí („považujem to za absurdné“ a „považujem to za dôkaz toho, že v
dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“), ktoré až následne do jedného spojil žalovaný
2) bez vedomia a súhlasu žalovaného 1). Dôvodil, že žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz, ktorý by
preukazoval, že prejav žalovaného 1) alebo jeho odvysielanej časti v reportáži by sa akokoľvek týkali

žalobkyne. Dôvodil, že súd prvej inštancie svojím postupom ignoroval kontext rozhovoru, v rámci ktorého
k predneseným slovám žalovaného 1) došlo, čo je v rozpore s judikatúrou, či stanoviskom
Benátskej komisie zo dňa 17.03.2004, podľa ktorých je potrebné hodnotiť vždy celý prejav a nikdy nie
iba vytrhnutý výrok alebo vetu. Žalovaný 1) si uvedomuje svoju zodpovednosť za svoje výroky, a to
aj v prípade, ak sú odvysielané treťou osobou, avšak jeho zodpovednosť vyplýva jedine a len za jeho

vlastné výroky v kontexte, v ktorých ich vyslovil a nie za kontext, umelecké spracovanie, či obsah, ktorý
následne vytvorí akákoľvek tretia osoba. Uviedol, že nenesie žiadnu zodpovednosť, a ani mu nemožno
pričítať za vinu obsah, kontext a výslednú podobu reportáže, ktorú nemohol ovplyvniť, čo jednoznačne
potvrdil svedok B. B., ktorý vypovedal „určite sme sa nedohodli na nejakej autorizácii výstupu z tohto
rozhovoru, nakoľko to sa v spravodajstve nikdy nerobí“. Žalovaný 1) uviedol, že v časti zásahu do

osobnostných práv žalobkyne súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože na zásah do
osobnostných práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka musia byť kumulatívne splnené tri podmienky:
objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu
a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv, ktoré v
danom prípade splnené neboli. Uviedol, že v danej veci rovnako absentuje aj príčinná súvislosť medzi

slovami žalovaného 1) a porušením osobnostných práv žalobkyne, pretože do tohto vzťahu vstupuje
reportáž s jej celým obsahom, kontextom a spracovaním, ako to konštatuje aj súd prvej inštancie,
bez ktorej by následky, ktoré vyvodil prvostupňový súd, nevznikli. Žalovaný 1) nie je ten, kto spôsobil
zásah do osobnostných práv žalobkyne, nie je daná jeho zodpovednosť, a tým ani pasívna vecná
legitimácia. Bez ohľadu na to, že žalovaný 1) sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, konštatuje,

že petit je v časti zverejnenia ospravedlnenia žalovaného 1) nevykonateľný, pretože tretia osoba nemôže
nijako zabezpečiť, a to ani na vlastné náklady, aby žalovaný 2) odvysielal vo svojej hlavnej televíznej
spravodajskej relácii - Televízne noviny o 19:00 hod. akékoľvek ospravedlnenie. Mal za to, že súd
prvej inštancie správne konštatoval, že stanovenie povinnosti pre žalovaného 2) by bolo v rozpore
so zákonom. Zároveň mal za to, že žalovaný 2) nie je podľa žaloby v tomto konaní pasívne vecne

legitimovaný, pretože podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je subjektom akejkoľvek povinnosti, ktorej
by sa žalobkyňa od žalovaného 2) v tomto konaní domáhala. Na strane žalobkyne neboli splnené
podmienky ani na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože zo strany žalovaného
1) nedošlo k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, čo potvrdzujú aj výpovede svedkov,
ktorých navrhla vypočuť sama žalobkyňa. Žiadna z týchto výpovedí sa netýkala slov žalovaného 1), ktoré

sú predmetom konania, ale len reportáže spolu z kontextu vytrhnutými slovami žalovaného 1), resp.
úplne iných reportáží žalovaného 2). Poukázal na to, že konkrétne svedok JUDr. N. sa na pojednávaní
dňa 10.12.2012 vyjadril, že „JUDr. U. je osoba s právnickým vzdelaním, a preto mu musí byť známe, že
tu platí princíp prezumpcie neviny, tento však svojím správaním a výrokmi absolútne negoval a poprel.
Taktiež vzhľadom na to, že bol ministrom spravodlivosti, by mal poznať zákon o súdoch a sudcoch,

teda aj to, že nie je možné uvádzať meno, priezvisko sudcu, jeho podobizeň a bydlisko.“ Svedok M.
Z. sa na rovnakom pojednávaní vyjadril, že „každý by si to musel prežiť, aby pochopil, aké to je, aké
následky môže mať nejaký výrok alebo reportáž.“ Svedok JUDr. N. sa na pojednávaní dňa 11.02.2013
vyjadril, že „si veľmi dobre pamätám na nešťastné reportáže, odvysielané Televíziou O.. Konkrétne13.08. bola takáto reportáž určite odvysielaná, pamätám si to, lebo som mal meniny, reportáž som videl
spolu s manželkou a boli sme prekvapení ostrosťou tejto reportáže a tým, že v nej bolo uvedené celé
meno žalobkyne, jej podobizeň, fotografia jej domu. ... viem aj o tom, že v reportáži bol odvysielaný

výrok JUDr. U., kde žalobkyňu nazval skorumpovanou.“ Svedok MUDr. X. sa na rovnakom pojednávaní
vyjadril, že „reportáž videl. S odstupom času neviem uviesť, či jednu alebo viaceré. Vyjadrenie U. som
si však opakovane prehrával, keď som bol v S., išlo o vyjadrenia, ktorými napádal mňa, že neteri
pomáham, zabezpečil som jej, aby jej nebol pozastavený výkon funkcie a podobne.“ Svedok JUDr. S.
sa na pojednávaní dňa 08.04.2013 vyjadril, že bol zhrozený „z obsahu reportáže, konkrétne z toho, že si

mala žalobkyňa vypýtať úplatok. Následne som bol zhrozený aj z komentára JUDr. U., teda komplexne
z reportáže.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že následky, popisované svedkami, nevyplynuli zo slov
žalovaného 1), ale z toho, ako na nich pôsobila reportáž, prípadne aj iné reportáže žalovaného 2),
týkajúce sa žalobkyne, ako celok. Slová žalovaného 1), ktoré sú predmetom konania, sa nezhodujú
s tvrdeniami a neobsahujú skutočnosti, ktoré svedkovia opisovali, a ktoré tak negatívne pociťovali.
Zastával názor, že návrh žalobkyne na výsluch JUDr. C. za účelom objasnenia, prečo ako vtedajší

minister spravodlivosti nepozastavil žalobkyni výkon funkcie sudcu, nesúvisí s prejednávanou vecou,
ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Naopak, s prejednávanou vecou primárne súvisí rozhovor
žalovaného 1) s pánom Grendelom, ktorý žalobkyňa aj napriek výzve nepredložila, čím bez ďalšieho
neuniesla svoje dôkazné bremeno.

4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril aj žalovaný 2), ktorý navrhol potvrdenie napadnutého
rozsudku. Uviedol, že žalobkyni nevzniká žiaden právny nárok voči žalovanému 2) na odvysielanie
ospravedlnenia žalovaného 1) v spravodajskej relácii žalovaného 2). Žalovaný 2) ako vysielateľ na
základe licencie v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z. z. v platnom znení nie
je oprávnený poskytovať vysielací čas tretím osobám v rámci televízneho spravodajstva. Vysielací

čas je možné poskytnúť len v súlade s citovaným zákonom. Požiadavka žalobkyne, uplatňovaná voči
žalovanému 2) v preskúmavanej veci, je nad rámec zákona. K samotnému odvysielanému výroku
žalovaného 1) uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý tento výrok označil za
výrok podaný vo všeobecnej rovine a mal za to, že takýto výrok nie je spôsobilý zásahu do
osobnostných práv žalobkyne. Samotný výrok je vytrhnutý z kontextu celej relácie, ale predovšetkým

je hodnotiacim úsudkom, ktorého pravdivosť nie je možné preukazovať. Pravdivostný základ výroku
možno posudzovať v kontexte celej relácie, pričom tento spočíva v skutočnosti, že žalobkyňa bola v
čase odvysielania predmetného výroku stíhaná pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Na reportáž
ako celok je potrebné hľadieť ako na oprávnenú kritiku. Žalovaný 2) mal za nesporné, že žalobkyňa aj

pred odvysielaním reportáže žalovaného 2) zo dňa 14.08.2009 bola mediálne známou osobou z kauzy
„Rašelina“, ako to konštatuje prvoinštančný súd. Ako osoba verejného záujmu v rámci tohto súdneho
konania nepreukázala (ani svedeckými výpoveďami), že dôsledkom odvysielaného výroku žalovaného
1) bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv a jej dôstojnosť a vážnosť bola v značnej miere znížená.
Poukazoval na to, že dokonca svedok MUDr. X. sa vyjadroval k úplne inému výroku/výrokom žalovaného

1), ako bol výrok, ktorý je predmetom tohto súdneho konania. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom odvolaní
poukazuje na skutočnosť, že za najzávažnejšiu ujmu považuje to, že následkom údajného nezákonného
zásahu žalovaného 1) je pozastavenie výkonu jej funkcie s poberaním zníženej mzdy,
prvoinštančný súd sa s uvedeným v odôvodnení rozsudku vyporiadal na strane 14 rozsudku. Žalovaný
2) mal za to, že rozhodovanie o pozastavení výkonu funkcie sudcu podlieha iným kritériám ako

vysielanietelevíznejreportáže,resp.výrokakejkoľvekosobyodvysielanývtelevízii.Výkonfunkciesudcu
nebol žalobkyni pozastavený v dôsledku odvysielanej reportáže, ani v dôsledku výroku žalovaného 1),
ale v dôsledku jej trestného stíhania.

5. Krajský súd rozsudkom zo dňa 17. apríla 2014, č. k. 19Co/731/2013-521 rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia o.i. uviedol, že podrobne preskúmal všetky
rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého
rozsudku a v podrobnostiach na ne poukázal v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku v zásadnej časti svojho odôvodnenia dodal, že podstatná časť dokazovania,

vykonaného súdom prvej inštancie, smerovala k zisteniu oprávnenosti zásahu žalovaného 1) do práva
žalobkyne na ochranu osobnosti, teda k zisteniu základného predpokladu pre posúdenie dôvodnosti
uplatneného nároku. Ďalej uviedol: „V preskúmavanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že výrokom
žalovaného 1), ktorý bol vysielaný v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2) dňa 14.08.2009v reportáži s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, ktorý uviedol: „považujem to za absurdné,
považujem to za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“, došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobkyne v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, pričom napadnutý výrok,

konkrétne do jej práva na občiansku česť, v sebe spája prvky kritiky, hodnotového úsudku, ako aj
skutkového tvrdenia. S konštatovaním súdu prvej inštancie sa žalobkyňa stotožnila, preto odvolací
súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmaval. Súd prvej inštancie konštatoval,
že žalobkyňa má v zásade právo na primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. I napriek konštatovanému zásahu do osobnostných práv žalobkyne vyvodil, že žalobe v tejto

časti nie je možné vyhovieť s poukazom na to, že ukladať povinnosti účastníkom môže len na základe
zákona aj v jeho medziach a žiadne zákonné ustanovenie zákona o vysielaní a rentransmisii a ani
iného zákona neumožňuje súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného
1) v relácii, ktorá je svojím charakterom spravodajská, a v ktorej sa nevysiela inzercia. Mal za to, že
nevykonateľný by bol potom aj taký výrok súdu, ktorým by bola žalovanému 1) uložená povinnosť
ospravedlniť sa v takejto relácii, v ktorej zo zákona nie je priestor na platenú inzerciu, dokonca pri

ktorej zákon takúto inzerciu výslovne zakazuje. Mal za to, že naviac uloženie tejto povinnosti nie je
možné vyvodiť ani z ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že žalobkyňa sa podanou
žalobou po úprave žalobného petitu, smerujúceho proti žalovanému 1), domáhala popri zaplatení sumy
33.190 Eur, aby bol žalovaný 1) povinný do 10 dní od právoplatnosti rozsudku na vlastné náklady
zaistiť, aby v hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2), t. j. v Televíznych novinách o 19:00

hod., bolo odvysielané ospravedlnenie žalovaného 1) v znení, ktoré špecifikovala. Od žalovaného 2) sa
domáhala odvysielania v jeho hlavnom televíznom spravodajstve, t. j. v Televíznych novinách o 19:00
hod. ospravedlnenia žalovaného 1). Postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, ako aj
práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa a retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej, mediálnej
služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 2 a 4 zákona o

vysielaní a retransmisii, upravuje § 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene
zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách. V zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona vysielateľ
vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich obsahu možno zasahovať iba na základe zákona a
v jeho medziach. Základné povinnosti vysielateľa a poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na
požiadanie upravuje ust. § 16 citovaného zákona, v zmysle ktorého podľa písm. i) je vysielateľ povinný

zabezpečiť, aby sa program vo vysielaní televíznej programovej služby neprerušoval, ak tento zákon
neustanovuje inak; program možno prerušovať vysielaním mimoriadneho spravodajstva, j) poskytnúť
bezplatne v naliehavom verejnom záujme štátnym orgánom na ich požiadanie nevyhnutný vysielací
čas na odvysielanie dôležitého a neodkladného oznamu, výzvy alebo rozhodnutia v rozsahu podľa
osobitných predpisov, alebo odvysielanie informácie civilnej ochrany v čase a v rozsahu, ktorý by

nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu mieru, k) odvysielať oznam o porušení zákona alebo
iného všeobecne záväzného právneho predpisu a udelenej licencie v primeranom rozsahu, forme a
vysielacom čase určenom Radou. Odplatné poskytnutie vysielacieho priestoru je možné výlučne formou
odvysielania mediálnej komerčnej komunikácie v zmysle § 31a a nasl. citovaného zákona. V danej veci
bolo významné, ako žalobkyňa formulovala petit svojho návrhu. Pokiaľ sa svojím spôsobom domáhala

poskytnutia vysielacieho času vyhradeného televíznemu spravodajstvu žalovaného 2) žalovanému 1),
odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade zákon neumožňuje súdu
uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného 1) vo vysielacom čase, ktorý je
vyhradený televíznemu spravodajstvu, a teda v takej relácii, v ktorej nie je daný priestor na platenú
inzerciu, a pri ktorej zákon takúto inzerciu zakazuje. V tomto smere možno súhlasiť s názorom súdu

prvej inštancie, že povinnosti možno v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (článok 13 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv
a slobôd. Pokiaľ z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právo žalobkyne žiadať primerané
zadosťučinenie, súd môže túto konkrétnu povinnosť, uplatňovanú podanou žalobou, uložiť len, ak by
to bolo v súlade s ustanovením zákona č. 308/2000 Z. z. Pokiaľ aj v danom prípade došlo k zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a primeraným zadosťučinením by bolo ospravedlnenie, s
prihliadnutím k petitu žaloby z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné žalobe žalobkyne vyhovieť,
preto správne súd prvej inštancie v tejto časti žalobu voči žalovanému 1), ako aj žalovanému 2) zamietol.
Predmetom konania v danom prípade bol aj uplatnený nárok, v ktorom si žalobkyňa uplatňuje voči
žalovanému 1/ nemajetkovú ujmu. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k právnemu záveru, že súd

prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval dôsledne v zmysle
ust. § 11, § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzal zo skutkového zistenia, ktoré má oporu vo
vykonanom dokazovaní. Pri svojom rozhodnutí o tomto nároku prihliadol na všetky okolnosti, za ktorých
nastal zásah do osobnostných práv žalobkyne. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že okremreportáže, odvysielanej žalovaným 2) dňa 14.08.2009 s názvom „Obžalovaná sudkyňa pojednáva“, v
ktorej bol daný priestor aj žalovanému 1), ktorý uviedol: „považujem to za absurdné, považujem to
za dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“, žalovnaý 2) odvysielal dňa

13.08.2009 reportáž pod názvom „Sudkyňu chcú postaviť pred súd“, dňa 18.08.2009 reportáž pod
názvom „Sudkyňa žiada zastaviť stíhanie“, dňa 19.08.2009 bola odvysielaná reportáž pod názvom
„Ministerka zatiaľ podržala sudkyňu“, dňa 16.09.2009 „Pomsta za kritiku?“, pričom aj tieto sa týkali
žalobkyne, ktorá už pred odvysielaním reportáží bola mediálne známou osobou z kauzy „Rašelina“.
Pokiaľ ide o predmetné reportáže, súd prvej inštancie správne dôvodil, že nie je možné bez pochybností

ustáliť, či tvrdené následky žalobkyňou boli výlučne výsledkom odvysielania napadnutého výroku
žalovaného 1) v reportáži dňa 14.08.2009, resp. následkom iných odvysielaných reportáží žalovaným 2),
týkajúcich sa žalobkyne. Žalobkyňa si z výpovedí svedkov robí vlastné skutkové závery o tom, že práve
výrok žalovaného 1) vyvolal v jej živote tak závažné nepriaznivé následky, s ktorými závermi sa odvolací
súdnestotožňuje.Zastávanázor,ženebolovkonaníbezakýchkoľvekpochybnostípreukázané,žetobol
práve zásah do osobnostných práv žalovaným 1), ktorý spôsobil žalobkyni tak závažnú ujmu, a to na jej

osobnom i profesijnom živote, ako aj na živote jej rodiny. Odvolací súd po vykonanom dokazovaní súdom
prvej inštancie (aj pri posúdení výpovedí vypočutých svedkov v konaní v ich vzájomnej súvislosti) dospel
k záveru, že žalobkyňa v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že v jej prípade
došlo práve v súvislosti s vyjadrením žalovaného 1) v predmetnej reportáži k tak kvalifikovanej ujme,
negatívnemu ovplyvneniu jej života vo všetkých jeho oblastiach, že by jej prináležala v tejto súvislosti

nemajetková ujma. Súd môže totiž peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru,
že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento
zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je práve na žalobkyni. Súd teda, vychádzajúc
z predpokladu, že žalobkyňa sa inak mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, ale pre priznanie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby preukázala značnú intenzitu zásahu a

konkrétneskutočnézníženievážnostiadôstojnostijejosoby,aleprávevsúvislostisvýrokomžalovaného
1) (a nie v súvislosti s inými skutočnosťami). Mal za to, že toto je potrebné vnímať totiž v kontexte aj s
ostatnými odvysielanými reláciami žalovaného 2), v dôsledku čoho je vedené aj konanie na Okresnom
súde Prievidza pod sp. zn. 12C/244/2009, v ktorom sa žalobkyňa domáha voči žalovanému 2) ochrany
svojich osobnostných práv, ktoré mali byť porušené zverejnením jej mena, priezviska, fotografie jej

tváre a bydliska v reportážach, ktoré boli odvysielané v dňoch 13.08.2009, 14.08.2009, 18.08.2009,
19.08.2009, 16.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009 v jeho hlavnom televíznom spravodajstve, v ktorom
konaní sa zároveň domáha voči žalovanému 2) ospravedlnenia a domáha sa aj nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 100.000 Eur. Po vyhodnotení všetkých okolností odvolací súd dospel k záveru, že
nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni podľa § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že postačujúcim by bolo primerané zadosťučinenie podľa
ods. 1 citovaného zákona za predpokladu, že bolo žalobkyňou v zákonnom rámci uplatnené. Žalobkyňa
v odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa
pri rozhodovaní vo veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol vzal v úvahu. V odvolaní uvedené

dôvody nie sú preto spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Pri rozhodovaní o nemajetkovej
ujme prihliadal súd najmä na tú skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala, že práve vyjadrenie žalovaného
1) samo o sebe bolo spôsobilé vyvolať zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v spoločnosti v
značnejmiere,ktorébyodôvodňovalopriznanieajnemajetkovejujmy.Súdprvejinštanciepretorozhodol
správne, keď žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol.

6. Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 09. novembra 2016, č. k. IÚS 689/2014-35 bol rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/731/2013 zo dňa 17. júla 2014 zrušený a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie. Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že podstatou sťažnosti žalobkyne, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a práva na súdu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochranu ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v
konaní vedenom pod sp. zn. 16C/34/2010 a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom
pod sp. zn. 19Co/731/2013 je polemika sťažovateľky so spôsobom, akým všeobecné súdy v danom

prípade posúdili otázku priznania ochrany osobnostným právam vo forme ospravedlnenia a priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez toho, že by zohľadnili závažnosť a intenzitu zásahu
do jej základného práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť spôsobeného zverejnením nepravdivých adifamujúcich informácií z jej súkromného a profesného života v nadväznosti na príslušnú procesnú
úpravu.

7. Konštatoval, že: „Ťažiskom ústavného poriadku Slovenskej republiky je jednotlivec a jeho práva
garantované v ústave a dohovore. Jednotlivec je totiž východiskom štátu (porov. čl. 2 ods. 1 ústavy).
Štát a všetky jeho orgány sú ústavne zaviazané na ochranu a šetrenie práv jednotlivca. Je to
práve ľudská dôstojnosť, dobrá povesť a meno či osobná česť, ktoré vylučujú, aby s človekom bolo
zaobchádzané ako s predmetom či objektom dotknutého právneho vzťahu. Ľudská dôstojnosť je

hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami a
je celkom nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou a vyčísliteľnou
v peniazoch. Článok 1 ods. 1 ústavy vymedzuje demokratický právny štát v jeho materiálnom zmysle,
t. j. založenom na úcte k základným právam a slobodám jednotlivca, ktoré dáva pod ochranu hlavne
súdnej moci.

8. Verejnosť má právo vedieť o okolnostiach, ktoré sa dotýkajú osoby verejne činnej, teda aj sudcu, ale
na strane druhej platí aj to, že informácie o danej udalosti nemôžu byť podané takým spôsobom, že dôjde
k zásahu do osobnostných práv tejto osoby práve bezdôvodným zdôrazňovaním faktu, že sťažovateľka
bola právom obvinená pre korupciu, a je preto absurdné, aby táto skorumpovaná osoba nemala
pozastavený výkon funkcie sudcu. Z takto podávanej správy sa zjavne vytráca jej informatívna podstata

a stáva sa z nej prostriedok dehonestácie sudkyne vedúci až k vyvolaniu pocitu jej zodpovednosti za
tento trestný čin, hoci pre taký záver ešte neboli naplnené žiadne relevantné skutočnosti, že tento trestný
čin aj naozaj spáchala.

9. Legitimitu zverejnenia uvedenej informácie nemožno vyvodiť z ústavnej ochrany slobody prejavu,

pokiaľboladominantnemotivovanátúžbouvyvolaťsenzáciu,atakpoškodiťdifamujúcuosobubezštipky
rešpektu k zásade prezumpcie neviny. Preto osoby zodpovedné za takto podané informácie musia byť
pripravené niesť za také konanie dôsledky, aj keď na nich majú založenú svoju marketingovú (politickú)
stratégiu či samotný účel svojej existencie, pretože je celkom neprípustné, aby sa tieto subjekty (politik a
bulvár či len médium) permanentne zasahujúce do osobnostných práv jednotlivca dovolávali verejného

záujmu na podávanie informácií, lebo zlému úmyslu vychádzajúcemu z konečného výsledku trestného
konania nemožno v žiadnom prípade poskytnúť ochranu.

10. Zásada prezumpcie neviny sa vo vzťahoch medzi subjektmi v rovnom postavení uplatní ako jeden z
dôvodovnaobmedzenieústavouzaručenejslobodyprejavu.Jejúčelomjejednakzamedzenietomu,aby

bolo v dôsledku uplatňovanej slobody prejavu zasahované do príslušného trestného konania spôsobom
vyvolávajúcim pochybnosti o nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní. Jej význam spočíva i v
ochrane osobnostných práv osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie, ako aj jej práve na spravodlivý
proces a nenarušenie dôvery verejnosti na úlohu súdov v trestnej oblasti (porov. rozhodnutie veľkého
senátu Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. 3. 2016 vo veci Bédat v. Švajčiarsko, č. 56925/08).

11. Prezumpcia neviny nebráni informovať o trestnom konaní alebo okolnostiach, ktoré môžu
opodstatňovať záver, že sa niekto dopustil trestnej činnosti; vyplývajú z nej však určité medze, ak ide
o spôsob, akým má k takému prejavu dôjsť. Sloboda prejavu nemá viesť k tomu, aby bol ktokoľvek v
očiach širokej verejnosti fakticky videný vinným bez možnosti sa efektívne brániť proti obvineniam voči

sebe. Informácia verejnosti o trestnom konaní, ako i na ňu nadväzujúca verejná diskusia nesmú byť
vedené v tom zmysle, že otázka viny je vopred rozhodnutá podľa priania politika či redaktora“.

12. S poukazom na ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka Ústavný súd SR uviedol, že
pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá citované zákonné ustanovenie značnú mieru dotknutia

osobnosti fyzickej osoby, a to za situácie, kedy sa nejavilo dostačujúcim morálne zadosťučinenie podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že pre stanovenie výšky náhrady je zo zákona vecou
voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave
týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t.j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ústavný súd vo svojom Náleze

ďalej konštatoval, že požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 OSP, že zo žaloby musí byť
známe, čoho sa žalobca domáha, nedávala základ pre prísne formalistické poňatie petitu žaloby, tak
ako ho v priebehu konania zaujímali všeobecné súdy vo vzťahu k morálnemu zadosťučineniu voči
žalovaným, ktorým bolo možné uložiť povinnosť v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, teda odvysielaťospravedlnenie aj v hlavnom televíznom spravodajstve. Tento postup je v súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy,
ako aj § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov v platnom znení. V tejto súvislosti konštatoval, že z

§ 13 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi
konania, takže súdy podľa § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ani neboli viazané žalobným
návrhom sťažovateľky. Preto mohli a mali samy presne stanoviť, ktorý prostriedok ochrany osobnostnej
sféry sťažovateľky a ako formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka priznajú,
najmä za predpokladu, keď zhodne uznali, že zo strany žalovaných došlo inkriminovaným výrokom k

zásahu do osobnostných práv sťažovateľky. Záverom konštatoval, že zo strany krajského súdu, ale i
okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v rozpore so zmyslom zákonnej úpravy obsahu podania v
civilnom konaní, pre ktoré boli objektívne zistené aj hmotnoprávne dôvody ochrany osobnostných práv
sťažovateľky, garantované aj čl. 19 ústavy, tomuto právu neposkytol zodpovedajúcu ochranu, či už vo
forme morálneho zadosťučinenia alebo aj formou relutárnej náhrady.

13. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobkyňou došlo k zmene právnej
úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol v predmetnom spore. V prechodných

ustanoveniach § 470 ods. 1, 2 CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Procesnepretoodvolací
súd postupoval už podľa nových procesných ustanovení CSP.

14. Po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec
podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 375 CSP a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

15. Preskúmavaná právna vec sa týka ochrany osobnostných práv žalobkyne, do ktorých malo byť
podľa žalobkyne zasiahnuté výrokom žalovaného 1) odvysielaného redaktorom B. v hlavnom televíznom
spravodajstve žalovaného 2), že „považuje za absurdné, že trestne stíhaná sudkyňa pojednáva, a je to
iba dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“. Žalobkyňa uviedla, že
daný výrok vyvoláva dojem, že patrí medzi skorumpovaných sudcov, čím bola významným spôsobom

znížená jej dôstojnosť, poškodená profesionálna česť a dobré meno, ako aj narušený jej osobný život.

16. Na základe uvedeného žalobkyňa žiada, aby súd zaviazal žalovaného 1) zaistiť, aby bolo v
hlavnom televíznom spravodajstve žalovaného 2) odvysielané jeho ospravedlnenie a aby súčasne bola
žalovanému 2) uložená povinnosť takéto ospravedlnenie odvysielať. V danom spore súd prvej inštancie

konštatoval, že síce došlo k zásahu do žalobkyniných osobnostných práv, ale nebolo možné vyhovieť
tejto časti žaloby, a to z dôvodu, že zákon o vysielaní a retransmisii a ani iný zákon neumožňuje
súdu uložiť žalovanému 2) povinnosť odvysielať ospravedlnenie žalovaného 1) v relácii, ktorá je svojím
charakterom spravodajská, a v ktorej sa nevysiela inzercia, a preto by bol výrok ukladajúci takúto
povinnosť nevykonateľný. Taktiež dodal, že ukladanie takejto povinnosti nie je možné subsumovať

pod § 11 Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.07.2014 s takto
odôvodneným rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 20.05.2013 stotožnil aj s poukazom na zásadu
vyjadrenú v § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorej nemohol
žalobkyni prisúdiť niečo iné, či viac, než čoho sa v žalobe domáhala.

17. Žalobkyňa zároveň žiadala od žalovaného 1) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.190 Eur, ktorý
návrh súd prvej inštancie aj v tejto časti zamietol s odôvodnením, že tento druh náhrady prichádza do
úvahy len za predpokladu, že by sa morálne zadosťučinenie javilo nepostačujúcim hlavne z dôvodu,
že došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti, a to podľa
názoru súdu prvej inštancie zistené nebolo, a navyše, žalobkyňa bola označená iba za osobu obvinenú

z trestného činu korupcie, a nie za osobu skorumpovanú, čo je v demokratickej spoločnosti legitímne.
Krajský súd aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vyslovil o. i. aj názor, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o tom, že predmetná reportáž tak negatívne zasiahla do jej osobnostných
práv, že by to malo byť kompenzované prisúdením žiadaného finančného zadosťučinenia.18. Pokiaľ bolo súdom prvej inštancie konštatované, že došlo k zásahu do žalobkyniných osobnostných
práv, ale nebolo možné vyhovieť žalobe v tej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáha uloženia povinnosti

odvysielať ospravedlnenie, odvolacia námietka žalobkyne, ktorou v podanom odvolaní vytýkala súdu
prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci je s prihliadnutím k Nálezu Ústavného súdu SR
dôvodná. Ústavný súd SR vyslovil názor, že požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 O.s.p.,
že zo žaloby musí byť známe, čoho sa žalobca domáha, nedávala základ pre prísne formalistické
poňatie petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujímali všeobecné súdy vo vzťahu k morálnemu

zadosťučineniu voči žalovaným, akceptujúc, že tento postup je v súlade s článkom 13 ods. 1 Ústavy,
ako aj § 15 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o
telekomunikáciáchvzneníneskoršíchpredpisovvplatnomznení.Zdôvoduzachovaniadvojinštančnosti
konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude
povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať správnu interpretáciu a aplikáciu citovaných právnych noriem
v zmysle názoru dovolacieho súdu vysloveného v Náleze Ústavného súdu SR, ktorým právnym názorom

sú odvolací súd ako aj súd prvej inštancie viazaní podľa § 455 CSP.

19. Z § 13 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi
účastníkmikonania,takžesúdprvejinštanciepodľa§153ods.2O.s.p.nebolviazanýžalobnýmnávrhom
žalobkyne. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie presne stanoviť, ktorý prostriedok ochrany

osobnostnej sféry žalobkyne a ako formulovaný jej v zmysle § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka bude
priznaný, najmä za predpokladu, keď uznal, že zo strany žalovaných došlo inkriminovaným výrokom k
zásahudoosobnostnýchprávžalobkyne.Povinnosťousúduprvejinštanciebudepretoopätovneposúdiť
žalobou uplatnený nárok a pre objektívne zistené hmotnoprávne dôvody ochrany osobnostných práv
žalobkyne poskytnúť žalobkyni zodpovedajúcu ochranu, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo

aj formou relutárnej náhrady s tým, že zohľadní závažnosť a intenzitu zásahu do základného práva
žalobkyne na súkromie, ľudskú dôstojnosť, profesijný život a pod.
20. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie opätovne predvolá sporové strany, uskutoční ich podrobný
výsluch, vykoná dôkazy potrebné na rozhodnutie v danej veci. Následne každý z vykonaných dôkazov

vyhodnotí samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti, uvedie svoje podstatné skutkové zistenia, ktoré
z dokazovania vyplynuli, svoje právne posúdenie a vo veci opätovne rozhodne.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).