Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. september 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/162/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215210480
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215210480.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcov: 1. B. G., rod. W. W., nar. XX.X.XXXX,
Z., T. XX U.. XX, Maďarská republika, občianka MR, zastúpená advokátkou: JUDr. Jolana Černá, so
sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 1203 a 2. W. V., nar. XX.XX.XXXX, adresa XXXX Z., A.
u. XB, Maďarská republika, občan MR, zastúpený splnomocnencom: G. B., bytom ako žalobkyňa 1.,
proti žalovanej: Slovenská republika, v zastúpení: 1. Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava,
Búdkova cesta 36, IČO: 17 335 345, 2. Lesy SR, š. p., Banská Bystrica, Nám. SNP 8, IČO: 36 038 351 a
3. Obvodný úrad v Trnave, so sídlom Trnava, Kollárova 8, IČO: 00 151 866, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcov 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.
k. 12C/292/2015-182 zo dňa 10.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1. a 2. v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. nepriznal
žalovanej nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ"), § 3 ods. 1 zák. č. 208/1994 Z. z. o nájme poľnohospodárskych a lesných
nehnuteľností a o nájme poľnohospodárskeho podniku , ako aj ust. § 243 ods. 2 Obchodného zákonníka
a § 4 ods. 1, 2 a § 5 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam a vecne tým, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním
k nehnuteľnostiam, evidovaným na žalovaného v správe jeho zástupcov, v kat. úz. V., pozemky registra
„E" na LV č. XXXX a LV č. XXXX, ktoré boli pôvodne evidované na ich právnu predchodkyňu v podiele
1/6, a to v pozemnoknižnej vložke č. 71 a v pozemnoknižnej vložke č. 342.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že podľa pozemnoknižnej vložky č. 71 a
pozemnoknižnej vložky č. 342 pre kat. úz. V. sa právna predchodkyňa žalobcov stala v podiele 1/6
spoluvlastníčkou uvedených nehnuteľností titulom dedenia s poukazom na právoplatné uznesenie
Štátneho notárstva v Dunajskej Strede zo dňa 22.10.1956 č. D 245/56, vklady boli vykonané dňa
20.10.1959 pod Čd. 1014. Obe vložky boli uzavreté zápisom o zmene pod č. NŠN 83/68 zo dňa 5.6.1968.
Rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor finančný, Dunajská Streda č. Fin. 4/229/1968-
Vi zo dňa 30.5.1968 bolo ustálené, že majetok právnej predchodkyne žalobcov, ktorá vlastnila na
území ČSSR nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. V. zapísané vo vložke č. 71 a vložke č. 342 v

podiele 1/6 má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 československo-
maďarského protokolu zo dňa 3.2.1964, a preto sa stal vlastníctvom československého štátu v zmysle
ustanovenia čl. 5 ods. 3 protokolu. Súčasne sa predmetný majetok prevádza do správy ONV v Dunajskej
Strede v trvalom užívaní JRD Jahodná. Rozhodnutie obsahuje aj návrh vkladu vlastníckeho práva
československého štátu. Podľa prílohy k rozhodnutiu - záznamu o previerke nehnuteľného majetku
maďarských štátnych príslušníkov podľa stavu k 3.2.1964 sporné nehnuteľnosti užívalo JRD Jahodná
od roku 1952. Správa katastra Dunajská Streda v konaní č. X 49/2013 vydala dňa 10.9.2013 rozhodnutie
s poukazom na § 59 ods. 1 písm. a/ zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, podľa ktorého správny orgán rozhodol o zrušení zápisu
vlastníčky W. W. so spoluvlastníckym podielom 1/6 na LV č. XXXX a LV č. XXXX pre kat. úz. V.
s titulom nadobudnutia Z 5860/98 zápis vlastníctva pkn. vložky č. 71 a pkn. vl. č. 342 a o zápise
vlastníka - Slovenskej republiky titulom nadobudnutia „Rozhodnutie Fin. 4/229/1968-Vi- č. z. 27/68".
Podľa odôvodnenia rozhodnutia bolo pri zostavovaní registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP)
zistené, že vlastníctvo právnej predchodkyne žalobcov je vedené na listoch vlastníctva č. XXXX a č.
XXXX neoprávnene. Predmetné parcely boli pôvodne vedené v pozemnoknižných vložkách č. 71 a č.
342 od októbra 1959 vo vlastníctve právnej predchodkyne v spoluvlastníckom podiele 1/6. V roku 1968
bolo podané na zápis rozhodnutie č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.05.1968 Okresného národného výboru
Dunajská Streda - odbor finančný pod č. z. 27/68, v zmysle ktorého sporné pozemky vlastnila právna
predchodkyňa žalobcov, tento majetok má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle
čl. 5 ods. 3 československo-maďarského protokolu zo dňa 3.2.1964, z ktorého dôvodu sa uvedený
majetok stal vlastníctvom československého štátu v zmysle ustanovenia čl. 5 ods. 3 protokolu a uvedený
majetok sa previedol do správy ONV v Dunajskej Strede v trvalom užívaní JRD Jahodná. Napriek
uvedeným skutočnostiam v roku 1998 bola do operátu katastra nehnuteľností prevedená žiadosť právnej
predchodkyne žalobcov, ktorou žiadala o zápis svojho spoluvlastníckeho podielu na listy vlastníctva.
Uvedené parcely registra „E" už nemohli byť zapísané v prospech W. V. v podiele 1/6, nakoľko vtedy
už boli vo vlastníctve štátu. V predmetnom správnom konaní bola právna predchodkyňa upovedomená
o rozhodnutí verejnou vyhláškou a zastúpená opatrovníkom, ktorý rozhodnutie prevzal dňa 10.9.2013.
Podľa predložených výpisov z listov vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX
a č. XXXX pre kat. úz. V. je spoluvlastníkom na nich vedených pozemkoch - parciel registra „E" v
podiele 1/6 Slovenská republika podľa označeného titulu nadobudnutia - Rozhodnutie Fin. 4/229/1968-
Vi - č. z. 27/68 a X 49/2013-3-rozhodnutie o oprave chyby v katastrálnom operáte - č. z. 268/13.
Nájomnou zmluvou č. 303/10 bez uvedenia dátumu s uvedením doby nájomného pomeru od 1.10.1998
do 1.10.2008 právna predchodkyňa žalobcov ako prenajímateľ Poľnohospodárskemu družstvu Jahodná
ako nájomcovi poskytla s poukazom na § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 208/1994 Z. z.
na dočasné užívanie poľnohospodárske pozemky za účelom poľnohospodárskej výroby, pozemky boli
špecifikované v prílohe k nájomnej zmluve výpisom ocenenia pôdy v užívaní družstva zo dňa 29.12.1998.
Za nájomcu označeného pečiatkou, podpísala zmluvu len jedna osoba, v záhlaví je nájomca označený
v zastúpení predsedom predstavenstva Ing. J. Z. a členom predstavenstva bez označenia konkrétnej
osoby. Z pripojeného listu vlastníctva č. XXXX vyhotoveného dňa 30.11.2010 vyplýva vlastníctvo
právnej predchodkyne žalobcov v 1/6 titulom nadobudnutia Z 5860/98 zápis vlastníctva pozemnoknižnej
vložky č. 71. Listom zo dňa 30.12.1998 družstvo v Jahodnej oznámilo právnej predchodkyni žalobcov
schválenie vyplatenia nájomného po doložení (preukázaní) vlastníctva. Ďalej uviedlo, že v prílohe zasiela
na podpis nájomnú zmluvu s tým, že nájomné bude platiť v súlade so zákonom na základe uzavretej
zmluvy. Z výpovede svedkyne E. W., ktorá v rokoch 1994 až 2000 pracovala v družstve v Jahodnej
ako referent pôdy vyplynulo, že vo všeobecnosti mali znenie nájomnej zmluvy uložené v počítačovom
programe, vždy ju podľa potreby vytlačili a zainteresovaná osoba bola potom prizvaná na podpis, kedy
jej bolo vysvetlené znenie zmluvy. Na zmluve uzavretej s právnou predchodkyňou žalobcov je jeden
podpis, podpísaná je ekonómka, ktorá bola členom predstavenstva. Proces uzavretia zmluvy bol taký,
že družstvo pripravilo zmluvu, poslalo ju na oboznámenie druhej strane a následne bola druhá strana
prizvaná na podpis zmluvy. Svedkyňa sa pamätala konkrétne aj na právnu predchodkyňu žalobcov,
ktorá prišla na družstvo osobne (bez výzvy) odovzdať všetky potrebné dokumenty, bolo jej povedané, čo
zmluva obsahuje. Súhlasila s obsahom zmluvy, ako jej bola predložená. Z výpisu z obchodného registra
Poľnohospodárskeho družstva Jahodná vyplýva, že za družstvo v prípade písomného právneho úkonu
je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva. Protokolom zo dňa 3. februára 1964 boli medzi
vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky upravené niektoré
majetkovoprávne otázky týkajúce sa nehnuteľného majetku. Protokol okrem iného ustanovuje, čo je
považované za voľný osobný nehnuteľný majetok maďarských občanov bývajúcich v Maďarskej ľudovej
republike a ležiaci na území v ČSSR - majetok, ktorý fyzická osoba bývajúca na území ČSSR ku dňu

podpisu protokolu na účet maďarského občana (vlastníka) spravuje alebo užíva (článok 2 protokolu).
V zmysle článku 3 sa československá vláda zaviazala zaplatiť maďarskej vláde za nehnuteľný majetok
maďarských občanov bývajúcich na území Maďarskej ľudovej republiky, ktorý ku dňu podpisu protokolu
nie je voľný, sumu 20.000.000,- Kčs s tým, že zaplatením predmetnej čiastky budú vyporiadané všetky
nároky maďarských občanov a taký majetok je československým vlastníctvom. Podľa oddielu III článku
5 bodu 3 protokolu sa nehnuteľný majetok, ktorý nie je voľný, považuje za vlastníctvo zmluvnej strany, na
ktorej území majetok leží. To platí aj o majetku, ktorý spravuje alebo úplne či prevažne užíva socialistická
organizácia štátu, na ktorého území majetok leží. Z listu Ministerstva financií SR zo dňa 29.5.2014
adresovaného Slovenskému pozemkovému fondu vyplýva, že usporiadanie dotknutého majetku (tzv.
nie voľného nehnuteľného majetku podľa protokolu) do vlastníctva štátu, po prešetrení právneho stavu
nehnuteľností, vykonával finančný odbor Okresného národného výboru, ktorý vydal rozhodnutie o tom,
že tento majetok sa stal vlastníctvom československého štátu. Rozhodnutia finančných odborov ONV
neboli doručované dotknutým osobám, dotknutý majetok maďarských občanov prešiel do vlastníctva
štátu na základe ustanovení protokolu a rozhodnutia ONV iba deklarovali prechod majetku do vlastníctva
štátu a boli potrebné, napr. na účely zápisu do evidencie nehnuteľností a pre potreby nakladania s
týmto majetkom. Žalobkyňa 1. v konaní trvala na svojom nároku s poukazom predovšetkým na to, že
vydržaním od roku 1998 nadobudli žalobcovia nehnuteľnosti do svojho vlastníctva v dôsledku nerušenej
držby, vtedy právna predchodkyňa žalobcov nájomnou zmluvou odovzdala nehnuteľnosti do užívania
Poľnohospodárskemu družstvu Jahodná, táto zmluva nebola vypovedaná a po uplynutí nájomnej doby
sa nájom zo zákona predĺžil a s poukazom na to, že orgán štátu - správa katastra v roku 1998 bez
akejkoľvek pripomienky zapísal sporné nehnuteľnosti z pozemnoknižných vložiek č. 71 a č. 342 na listy
vlastníctva.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že základným predpokladom
vydržania je existencia titulu prechodu vlastníckeho práva, ktorý možno definovať ako existenciu
relevantného právneho úkonu, ktorého obsahom mal byť prevod vlastníckeho práva, ku ktorému
prevodu však z iných dôvodov nedošlo, hoci za splnenia podmienok daných zákonom v čase
vzniku daného titulu účinným, aby k prevodu vlastníckeho práva inak došlo. Absencia uvedeného
titulu spôsobuje nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko je jeho základným
predpokladom. S preukázaním titulu vzniku držby priamo súvisí aj preukázanie dobromyseľnosti držby
ako ďalšieho predpokladu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, žalobcovia tento predpoklad
však jednoznačne nepreukázali, keď za začiatok (dobromyseľnej a nerušenej) držby označili moment
uzavretia nájomnej zmluvy po predložení listu vlastníctva, na ktorom bola ako vlastníčka sporných
nehnuteľností označená právna predchodkyňa žalobcov. V danom prípade sporné nehnuteľnosti prešli
do vlastníctva štátu Protokolom zo dňa 3.2.1964, ktorú skutočnosť deklarovalo Rozhodnutie finančného
odboru ONV zo dňa 30.5.1968. Právna predchodkyňa žalobcov sa nemohla stať opätovne vlastníkom
sporných nehnuteľností len na základe prepísania nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky na list
vlastníctva, čo bolo vykonané záznamom („Z"), ktorý nemá právotvorný účinok. Rovnako tak nemohol
spôsobiť ani začatie plynutia vydržacej lehoty, nakoľko tu nebol preukázaný titul, z ktorého mohla
právna predchodkyňa vyvodiť záver, že nehnuteľnosti jej patria. V žiadnom prípade potom nie je možné
následne vyvodiť začiatok plynutia vydržacej lehoty ani podpísaním nájomnej zmluvy, navyše neplatnej
pre nedostatok podpisov na strane nájomcu. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba
nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu odvolanie žalobkyňa 1., pričom dôvodila, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
pokiaľ uzavrel, že žalobcovia nepreukázali titul vzniku vlastníckeho práva ani dobromyseľnosť. Právna
predchodkyňa žalobcov neodvodzovala svoje vlastnícke právo len zo zápisu vlastníctva na LV v roku
1998, pretože ona bola od roku 1959 presvedčená o tom, že na základe dedičského rozhodnutia
je vlastníkom podielu z nehnuteľností, tvoriacich predmet sporu, ktoré sú v užívaní JRD a nikdy
nemala dôvod, aby o tomto svojom presvedčení zapochybovala. Svoje bydlisko mala na území
terajšieho Maďarska, ale sa tam nevysťahovala, nebola presídlená, nebola účastníčkou výmeny
obyvateľstva, ale v čase, keď časť územia dnešného Slovenska patrilo k Maďarsku (v r. 1939) sa tam
usadili z dôvodu pracovných možností manžela. V tom čase právna predchodkyňa žalobcov nebola

vlastníčkou pôdy, preto ani po II. sv. vojne nemala prečo sledovať dianie okolo vlastníctva pôdy. Právna
predchodkyňa svoje vlastníctvo neopustila v čase, keď si zvolila za svoje bydlisko Z., nakoľko v tom čase
nebola vlastníčkou žiadnych nehnuteľností, preto nemala ani dôvod, aby správou a užívaním svojich
nehnuteľností niekoho poverila. Vlastníctvo k podielu z nehnuteľností nadobudla dedením v r. 1959,
kedy už všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti užívali družstvá, ktorý fakt brala na vedomie. Čo sa týka
rozhodnutia ONV Dunajská Streda z r. 1968, jeho vydaniu predchádzali dohody a protokoly medzi ČSR a
Maďarskom, ako je dohoda o výmene obyvateľstva a zostatkové otázky súvisiace najmä s nehnuteľným
majetkom týchto osôb sa riešili v nasledujúcich rokoch ďalšími dohodami, medzi inými Protokolom z
3.2.1964, na základe ktorého Československo zaplatilo Maďarsku 20 mil. Kčs na usporiadanie nárokov.
Samotný protokol v r. 1964 by sa ani nemal vzťahovať na právnu predchodkyňu žalobcov, keď riešil
otázky osôb presídlených v rámci výmeny obyvateľstva, avšak proti rozhodnutiu ONV č. Fin. 4/229/1968-
Vi z r. 1968 nemala možnosť nijakým spôsobom protestovať, pretože tieto rozhodnutia sa dotknutým
osobám ani nedoručovali. Z tohto dôvodu právna predchodkyňa žalobcov o tom, že takéto rozhodnutie
bolo vydané a na základe toho jej vlastníctvo malo prejsť na štát, sa ani nedozvedela, teda nebola
vo svojom presvedčení, že je vlastníčkou vyrušená. Za svoje vlastníctvo nikdy ani žiadnu náhradu
nedostala. Právna predchodkyňa v r. 1998, zrejme za účelom uzavretia písomnej nájomnej zmluvy s PD
požiadala o prepísanie svojho vlastníctva z pozemkovej knihy do listu vlastníctva. Orgán štátu oprávnený
viesť evidenciu nehnuteľností jej vlastníctvo prepísal na listy vlastníctva bez akýchkoľvek pripomienok,
a to napriek tomu, že na pozemnoknižných vložkách č. 71 a č. 342 bola poznámka o zápise o zmene
č. NŠN 83/68. Keby sa táto poznámka vzťahovala na rozhodnutie ONV o prechode vlastníctva na štát,
prepis na LV by nebol vykonaný. Pokiaľ súd konštatoval, že pozemnoknižné vložky č. 71 a č.
342 boli uzavreté zápisom o zmene pod č. NŠN 83/1968, to nezodpovedá pravde, nakoľko v r. 1998
sú poznamenané ďalšie dve zmeny pod č. 177/98 a 178/98 (práve k vlastníctvu právnej predchodkyne
žalobcov) a až po týchto zmenách bola vložka uzavretá. Podľa rozhodnutia Správy katastra Dunajská
Streda č. X 49/2013 z 10.9.2013, ktorým bolo zrušené vlastníctvo právnej predchodkyne žalobcov, je
uvedené pri rozhodnutí ONV Dun. Streda č. Fin. 4/229/1968-Vi číslo zápisu 27/68 a nie 83/68. Keďže
vlastníctvo právnej predchodkyne na základe jej žiadosti bolo prepísané na LV, jej presvedčenie, že je
vlastníkom zdedených podielov z pozemkov, nebolo vyvrátené. Začiatok plynutia lehoty na vydržanie
od roku 1998 bolo uvádzané z dôvodu, že od tohto obdobia bola právna predchodkyňa žalobcov
dokázateľne dobromyseľná v tom, že jej podiely, dedené v r. 1959 vlastnícky patria. Od roku 1959 sa
považovala za vlastníčku, avšak od zápisu jej vlastníctva z pozemkovej knihy na LV a následne uzavretej
nájomnej zmluvy bola vzhľadom na všetky okolnosti jednoznačne a dokázateľne dobromyseľná, že je
vlastníkom. Čo sa týka samotnej nájomnej zmluvy, ktorá je podľa súdu neplatná, táto bola uvádzaná ako
dôkaz dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobcov v tom, že jej podiely z nehnuteľností vlastnícky
patria. Žalobkyňa nepovažuje za právne odôvodniteľný zápis vlastníctva štátu na LV rozhodnutím
Správy katastra Dunajská Streda č. X 49/2013 s časovým odstupom 45 rokov, a to aj vzhľadom
na spoločenské zmeny, ktoré nastali počas tohto obdobia (napr. zánik socialistického vlastníctva,
nadradeného vlastníctvu iných subjektov), ako aj vzhľadom na to, že nezapísaním vlastníctva štátu
na listy vlastníctva právnej predchodkyni boli znemožnené aj prípadné kroky na základe predpisov o
náprave krívd spôsobených počas obdobia socializmu. Žalobkyňa 1. preto navrhovala, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že žalobcovia získali vlastníctvo vydržaním k podielom
nehnuteľností tvoriacich predmet sporu.

7. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu odvolanie aj žalobca 2., pričom dôvodil, že čo sa týka domnienky vlastníctva,
právna predchodkyňa žalobcov od roku 1959 nepretržite až do svojej smrti žila v domnení, že na území
Slovenska má svoje vlastníctvo k pôde, ktorú užíva miestne družstvo. V súvislosti s jej vlastníctvom k
pôde jej nikdy žiaden doklad nebol doručený, preto v tomto presvedčení nebola nikdy nikým vyrušená.
Nakoľko nebola účastníkom ani vysídlenia, ani výmeny obyvateľstva a svoje vlastníctvo získala až v
r. 1959, teda 20 rokov po tom, čo sa usídlila v Z., nemala dôvod sa zaoberať tým, že by sa jej mohli
dotýkať rôzne povojnové medzištátne dohody. V čase, keď sa právna predchodkyňa žalobcov usídlila
v Z., časť dnešného Slovenska patrila k Maďarsku, teda ona sa nepresťahovala do iného štátu. To, že
následne jej bydlisko a rodisko sa dostalo do dvoch rôznych štátov, bolo následkom medzištátnej dohody
a stalo sa nezávisle od jej vôle a názoru. Nakoľko právnej predchodkyni nikdy žiaden doklad v súvislosti
s jej vlastníctvom od času, kedy ho získala dedením doručený nebol, nie je logické o nej predpokladať,
že vznik svojho vlastníctva odvodzuje od zápisu na list vlastníctva. Tento zápis ju len potvrdil vo
viere, že má vlastníctvo k nehnuteľnostiam, tvoriacim predmet sporu a dokazuje jej dobromyseľnosť.
Rovnako dôkazom jej dobromyseľnosti je nájomná zmluva uzavretá s miestnym družstvom na dobu 10

rokov. Nájomnú zmluvu uzatvoril užívateľ len s vlastníkom a nakoľko právna predchodkyňa predložila
list vlastníctva vystavený na to oprávneným orgánom, o jej vlastníctve nepochybovala ani ona, ani
nikto iný. V súvislosti s konštatovaním súdu, že nájomná zmluva bola neplatná, lebo zo strany
družstva ju podpísal len jeden člen predstavenstva, je podstatné, že právna predchodkyňa žalobcov
nemala právnické vzdelanie a nakoľko sa na zmluve nachádza aj pečiatka družstva, nemala dôvod
pochybovať o platnosti zmluvy. Inak táto zmluva, bez ohľadu na to, či je platná alebo nie, bola určená
na preukázanie dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobcov. Ani jeden zástupca slovenského
štátu neuviedol konkrétny dôkaz, že právna predchodkyňa žalobcov vedela, že jej podiel prešiel na
Československú republiku, mali len hmlisté odkazy, že berúc ohľad na všetky okolnosti, to mohla
vedieť a mala by to vedieť. Na druhej strane sami predložili dôkaz o tom, že rozhodnutia okresných
úradov o tom, že vlastníctvo majiteľov pôdy žijúcich na území Maďarska prešlo na štát, dotknutému
vlastníkovi doručované neboli - list MF SR zo dňa 29.5.2014. Zástupcovia československého a neskôr
slovenského štátu boli skoro 50 rokov podinformovaní v súvislosti s vlastníctvom štátu (napr. prepis
vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov z pozemkovej knihy na list vlastníctva), čo nemá žiadny
právny následok, hoci počas tohto obdobia sa stali významné spoločenské zmeny. Právnej predchodkyni
žalobcov, ktorá o tom žiadne oznámenie nedostala, sa zase vytýka, že mohla a mala vedieť o zmene
vlastníctva. Súd teda vyvodil z predložených dôkazov nesprávne závery, preto žalobca 2. navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v zmysle žalobného návrhu žalobcov tak, že žalobcovia
(započítajúc užívanie ich právneho predchodcu) dobromyseľným užívaním trvajúcim najmenej 10 rokov
získali vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu.

8. Žalovaná odvolanie nepodala. V zastúpení zástupcu 2. Lesy Slovenskej republiky š. p., podala k
odvolaniu žalobkyne 1. písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že rozsudok súdu považuje za správny a
vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu, na ktorý boli správne aplikované príslušné právne
normy. Žalobkyňa 1. v odvolaní opätovne poukazuje na tie isté skutočnosti a právne normy. Skutkový
stav však nenapĺňa zákonné požiadavky pre vznik vlastníckeho práva vydržaním, najmä z pohľadu
dobromyseľnosti žalobcov. Žalobkyňa ako novú skutočnosť uvádza, že nezapísaním vlastníctva štátu
na listy vlastníctva právnej predchodkyni boli znemožnené aj prípadné kroky na základe predpisov o
náprave krívd spôsobených počas obdobia socializmu. Avšak reštitučné predpisy na uplatnenie nároku
na navrátenie majetku požadujú ako jednu z podmienok štátne občianstvo SR a trvalý pobyt, čo
žalobcovia nespĺňajú. Preto žalovaná navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

9. Žalovaná podala tiež vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne 1. v zastúpení zástupcu 1., Slovenský
pozemkový fond, pričom uviedla, že výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny a
nestotožňuje sa s právnou argumentáciou žalobkyne 1. V predmetnom konaní nebolo preukázané
splnenie zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním žalobcami
(po započítaní vydržacej doby ich právnej predchodkyne), a to najmä pokiaľ ide o právny titul vstupu do
oprávnenej držby (t. j. držby, v prípade ktorej je držiteľ veci s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný
v tom, že mu vec patrí), ako aj nerušeného trvania podmienok vydržania počas celej vydržacej doby,
a to tak pokiaľ ide o vydržanie právnou predchodkyňou žalobcov, ako aj samotnými žalobcami (po
započítaní vydržacej doby ich právnej predchodkyne). Právna predchodkyňa žalobcov a ani žalobcovia
nemohli byť s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria. Podľa
tvrdenia žalobkyne 1. bola právna predchodkyňa žalobcov od roku 1959 presvedčená o tom, že na
základe dedičského rozhodnutia je vlastníkom podielu z nehnuteľností, tvoriacich predmet sporu, ktoré
sú v užívaní JRD a nikdy nemala dôvod, aby o tomto svojom presvedčení zapochybovala. Uvedené
tvrdenie však nezodpovedá skutočnosti. Právna predchodkyňa žalobcov nadobudla nehnuteľnosti
nachádzajúce sa na území vtedajšieho Československa dedením v roku 1959. Dňa 3.2.1964 bol prijatý
Protokol medzi vládou Československé socialistické republiky a vládou Maďarské lidové republiky
o úpravě některých majetkoprávních otázek týkajúcích sa nemovitého majetku (ďalej „protokol"), v
zmysle ktorého nehnuteľný majetok, ktorý nie je ku dňu podpisu tohto protokolu spravovaný v prospech
maďarského občana, nie je voľný a považuje sa za vlastníctvo ČSSR. Usporiadanie dotknutého majetku
do vlastníctva štátu po prešetrení právneho stavu nehnuteľností vykonával finančný odbor ONV, ktorý
ustaľoval prechod do vlastníctva štátu podľa citovaného protokolu, rozhodnutia neboli doručované
dotknutým osobám. Dotknutý majetok maďarských občanov prešiel do vlastníctva štátu na základe
ustanovení cit. protokolu. Rozhodnutia ONV iba deklarovali prechod majetku do vlastníctva štátu a
boli potrebné napr. na účely zápisu do evidencie nehnuteľností a pre potreby nakladania s týmto
majetkom. Uvedený protokol nadväzoval okrem iného na Mierovú zmluvu s Maďarskom vyhlásenú v
Z. z. pod č. 192/1947 Sb., ktorá v čl. 29 uvádza: „Každá z Mocností spojených a sdružených bude

mať právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom, právami a záujmami,
ktoré v deň, keď táto smluva nadobudne účinnosť, budú na jej území a budú majetkom Maďarska
alebo maďarských príslušníkov a použiť tohto majetku alebo výťažku z neho na ciele, ktoré bude
považovať za potrebné, v medziach svojich nárokov a nárokov svojich príslušníkov proti Maďarsku
alebo maďarským príslušníkom včetne pohľadávok, vyjmúc však nárokov celkom uspokojených podľa
iných článkov smluvy. Všetok maďarský majetok alebo výťažok z neho, pokiaľ presahuje čiastku týchto
nárokov, sa vráti." V zmysle preambuly cit. zmluvy patrí k Mocnostiam spojeným a združeným aj
Československo, ktoré teda malo právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom,
právami a záujmami, ktoré v deň, keď táto zmluva nadobudla účinnosť, t. j. 14.10.1947 budú na
jej území a budú majetkom Maďarska alebo maďarských príslušníkov a použiť tento majetok alebo
výťažok z neho na ciele, ktoré bude považovať za potrebné v medziach svojich nárokov a nárokov
svojich príslušníkov proti Maďarsku alebo maďarským príslušníkom. Teda Československu vzniklo právo
nadobudnúť nehnuteľnosti vo vlastníctve maďarského štátneho príslušníka, nachádzajúce sa na území
Československa. Základ pre prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na štát vyplýva
jednak z ustanovení mierovej zmluvy s Maďarskom a jednak z Protokolu. Deklarovanie prechodu
vlastníckeho práva bolo vykonané rozhodnutím ONV finančný odbor. Uvedené skutočnosti boli známe,
resp. mohli a mali byť známe, pri zachovaní bežnej opatrnosti právnej predchodkyni žalobcov, ako aj
žalobcom. Nešlo totiž o individuálny postup, ale o všeobecný a celoplošný postup aplikovaný na základe
mierovej zmluvy s Maďarskom a protokolu na majetok všetkých maďarských štátnych príslušníkov
nachádzajúci sa na území Československa. Tvrdenia žalobkyne 1. o tom, že právna predchodkyňa
žalobcov po II. svetovej vojne nemala prečo sledovať dianie okolo vlastníctva pôdy (nakoľko sporné
nehnuteľnosti nadobudla dedením až v roku 1959), ale že po zdedení sporných nehnuteľností si
bola vedomá skutočnosti, že všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti užívali družstvá, ktorý fakt brala
na vedomie, sú účelové. Rovnako, ako mala právna predchodkyňa žalobcov vedomosť o tom, že
všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti užívali družstvá, mohla a pri zachovaní bežnej opatrnosti
aj mala mať vedomosť o právnymi predpismi zavedenom postupe naloženia s nehnuteľnosťami
maďarských štátnych príslušníkov, nachádzajúcimi sa na území Československa. Išlo o hromadne
a celoplošne uplatňované postupy, vychádzajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, o
ktorých právna predchodkyňa žalobkyne, pri zachovaní bežnej opatrnosti mohla mať vedomosť. Tvrdená
dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov o tom, že už od roku 1959 bola vlastníčkou sporných
spoluvlastníckych podielov nebola v konaní preukázaná. Ak by aj existovala, tak mohla trvať len
do prijatia cit. protokolu a teda počnúc dňom 3.2.1964 došlo k narušeniu dobromyseľnosti právnej
predchodkyne žalobcov. Žalovaný zároveň odmieta tvrdenie žalobkyne 1. o tom, že by sa protokol
nevzťahoval na právnu predchodkyňu žalobcov z dôvodu, že nebola presídlenou osobou, keď uvedené
tvrdenie nemá oporu v ustanoveniach protokolu a ani citovanej mierovej zmluve s Maďarskom. V konaní
nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa žalobcov od roku 1959 až do zápisu vlastníckeho práva
v roku 1998 bola oprávneným držiteľom sporných spoluvlastníckych podielov, a to vzhľadom na to, že
tvrdená dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov bola rušená existenciou a uplatňovaním cit.
protokolu a zároveň nebola preukázaná, ale ani tvrdená držba sporných spoluvlastníckych podielov
(nakladanie s vecou ako vlastnou) a to nielen kedykoľvek od roku 1959, t. j. odkedy si mala byť právna
predchodkyňa žalobcov vedomá svojho vlastníctva, ale ani v čase po zmene spoločenského zriadenia
a hospodárskych pomerov a zániku družstevného užívania poľnohospodárskych nehnuteľností. Za
predpokladu, že si bola právna predchodkyňa žalobcov vedomá existencie svojho vlastníckeho práva
k sporným spoluvlastníckym podielom, mohla bezprostredne po zmene hospodárskych pomerov toto
svoje vlastníctvo realizovať, resp. vykonať úkony smerujúce k realizácii tohto svojho vlastníctva.
Nebolo pritom preukázané, že by právna predchodkyňa žalobcov po zmene hospodárskych pomerov
urobila akékoľvek úkony preukazujúce jej vedomosť o svojom vlastníctve, resp. ktorými by realizovala
svoje vlastnícke právo. Práve naopak, právna predchodkyňa žalobcov riešila svoje vlastníctvo až v
roku 1998 na podnet PD Jahodná za účelom uzatvorenia nájomnej zmluvy na užívanie sporných
spoluvlastníckych podielov. Žalobkyňa 1. tvrdí, že od roku 1959 sa považovala právna predchodkyňa
žalobcov za vlastníčku, avšak od zápisu jej vlastníctva z pozemkovej knihy na LV a následne uzavretej
nájomnej zmluvy bola vzhľadom na všetky okolnosti jednoznačne a dokázateľne dobromyseľná, že
je vlastníkom. Žalovaná odmieta, že by ktorákoľvek z uvedených právnych skutočností, či už zápis
vlastníckeho práva z neaktuálnej pozemkovej knihy na list vlastníctva a na jeho podklade uzatvorená
nájomná zmluva, boli spôsobilé založiť vstup právnej predchodkyne žalobcov do oprávnenej držby.
Podľa tvrdenia žalobcov, vydržacia doba ich právnej predchodkyne začala plynúť okamihom zápisu
vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom na list vlastníctva v jej prospech v roku 1998.
K zápisu vlastníckeho práva došlo záznamom, a to mechanickým prepisom neaktuálnych údajov z

pozemkovej knihy. Žalovaná odmieta, že by táto právna skutočnosť, pri zachovaní bežnej opatrnosti,
bola spôsobilá založiť vstup do oprávnenej držby. Od účinnosti stredného Občianskeho zákonníka,
teda od 1.1.1951 prestal byť zápis vlastníctva (resp. každého vecného práva) do pozemkovej knihy
(vklad) podmienkou jeho prevodu či prechodu. Rovnako prestal platiť princíp konštitutívnosti zápisu
do pozemkovej knihy a zápis nadobudol deklaratórnu povahu. Následne, v súvislosti s prechodom
kompetencie viesť pozemkové knihy a so zmenou spôsobu evidencie nehnuteľností boli bežnými vady
v evidencii nehnuteľností. Takáto vada však nemôže byť právnym titulom vstupu do oprávnenej držby a
omyl vychádzajúci z chybného prepisu chybných údajov z PK vložky na list vlastníctva, bez zohľadnenia
platnej právnej úpravy o nakladaní s majetkom maďarských štátnych príslušníkov nachádzajúcich sa
na území Československa, nemôže byť ospravedlniteľný. K zápisu vlastníckeho práva došlo bez zápisu
akýchkoľvek identifikačných údajov o vlastníkovi - právnej predchodkyni žalobcov - bez údajov o dátume
narodenia a trvalom bydlisku a teda žalovaná považuje za nepravdepodobné, že v prípade, ak by
o zápis vlastníckeho práva požiadala právna predchodkyňa žalobcov, vedomá si existencie svojho
práva, neuviedla by žiadne svoje identifikačné údaje. V konaní nielenže nebolo preukázané splnenie
podmienok vydržania vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom právnou predchodkyňou
žalobcov, ktorá zomrela v roku 2000, a teda pred uplynutím vydržacej doby, ktorej začatie plynutia
určili žalobcovia na okamih zápisu vlastníckeho práva z pozemkovej knihy na list vlastníctva v roku
1998, ale žiadnym spôsobom nebolo preukázané splnenie podmienok vydržania žalobcami, ktorí podľa
žaloby nemali doklady o vlastníctve svojej právnej predchodkyne a dostali sa k nim až v roku 2012 a
ktorí pravdepodobne až do uvedenej doby ani nemali vedomosť o vlastníctve ich právnej predchodkyne
a teda nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné spoluvlastnícke podiely patria. Taktiež nebola
preukázaná držba sporných spoluvlastníckych podielov žalobcami. V predmetnej veci je teda vylúčené,
aby žalobcovia splnili podmienky vydržania sporných spoluvlastníckych podielov (hoci aj po započítaní
vydržacej doby ich právnej predchodkyne). Žalobcami v tomto súdnom konaní nebolo preukázané
splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, ustanovených v § 134 v spojení
s § 130 ods. 1 OZ, keď žalobcovia počas celej zákonom ustanovenej vydržacej doby nemohli mať
status oprávneného držiteľa, najmä s ohľadom na skutočnosť, že nemohli byť dobromyseľní v tom, že im
sporné spoluvlastnícke podiely patria a súčasne nemohli mať status držiteľa sporných spoluvlastníckych
podielov, keď nenakladali s vecou ako s vlastnou. Žalobcami teda nebolo preukázané vydržanie
sporných spoluvlastníckych podielov, a to vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok vydržania
sporných spoluvlastníckych podielov, a to vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok vydržania
ustanovených § 134 OZ žalobkyňou. Tvrdenia uvádzané žalobcami, ako aj dôkazy predložené žalobcami
splnenie uvedených podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nepreukazujú. Žalovaná
preto navrhuje odvolaním napadnutý výrok rozsudku ako vecne správny potvrdiť.

10. Žalobcovia 1. a 2. v písomnom vyjadrení k vyjadreniam žalovanej uviedli, že pokiaľ ide o poznámku,
že reštitučné predpisy na uplatnenie nároku na vrátenie majetku boli podmienené štátnym občianstvom
SR, tak žalobcovia uvádzajú, že nápravu krívd nebolo možné dosiahnuť len v rámci reštitúcie vrátením
majetku, ale napr. bola aj možnosť podania návrhu na súd za účelom vyhlásenia ONV Dun. Streda za
neplatné z dôvodu, že sa vzťahovali na majetok, ktorý nebol predmetom medzištátnej dohody. Z čl. 29
ods. 1 Mierovej zmluvy s Maďarskom vyplýva, že sa vzťahoval na majetok, ktorý v deň, keď táto zmluva
nadobudla účinnosť, bol na jej území majetkom Maďarska alebo maďarských príslušníkov. To znamená,
že táto mierová zmluva sa na vlastníctvo k pozemkom, tvoriacim predmet sporu ani nevzťahovala,
pretože v deň nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy, t. j. dňa 14.10.1947 tieto nehnuteľnosti neboli vo
vlastníctve Maďarska alebo maďarských príslušníkov. V deň nadobudnutia účinnosti tejto mierovej
zmluvy boli nehnuteľnosti v pozemkovej knihe vo vložke č. 342 vedené vo vlastníctve Y. W., ktorý ich
nadobudol dedením v r. 1919 a v r. 1929 a podľa zápisu bol obyvateľom obce V., teda nebol maďarským
príslušníkom. Preto Československý štát s odvolaním sa na mierovú zmluvu s týmito nehnuteľnosťami
nemal právo disponovať. Z tohto dôvodu vzniknú silné pochybnosti o tom, či rozhodnutie ONV Dunajská
Streda, ktoré len deklarovalo prechod vlastníctva na štát a od ktorého vlastne žalovaná odvodzuje svoje
vlastnícke právo, bolo vôbec vydané v súlade s vtedy platnými predpismi.

11. Žalovaná v zastúpení zástupcom 1., podala k odvolaniu žalobcu 2., písomné vyjadrenie, v ktorom
uviedla, že predmetné odvolanie vychádza z rovnakých skutkových a právnych tvrdení, ako odvolanie
žalobkyne 1., preto vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyne 1., sa plnom rozsahu vzťahujú aj na
odvolanie žalobcu 2.

12. Ďalej podala žalovaná vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 2., prostredníctvom zástupcu 2. Lesy SR š.
p., v ktorom uviedla, že žalobca 2., vo svojom odvolaní neuviedol také skutočnosti a právne závery,
ktoré by zmenili právny názor žalovanej na predmet sporu. Žalobca 2. v odvolaní opätovne poukazuje
na tie isté skutkové okolnosti, ktoré už súd vyhodnotil tak, že nemôžu v zmysle platného práva byť
aplikované právne normy upravujúce vznik vlastníckeho práva vydržaním. Pri inštitúte vydržania nie je
rozhodujúce, že sa právnej predchodkyni žalobcu 2. bydlisko a rodisko dostalo na územie dvoch rôznych
štátov nezávisle od jej vôle a názoru a nie je rozhodujúce, že jej rozhodnutie okresného úradu nebolo
doručené, pretože právne významné je to, či boli splnené všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Súd dostatočne určite a jasne odôvodnil, prečo podmienky vydržania
splnené neboli. Preto žalovaná zastúpená Lesy SR š. p. navrhuje, aby odvolací súd rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

13. Žalobcovia 1. a 2. podali k vyjadreniu žalovanej písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že sa naďalej
pridržiavajú svojich doteraz vyjadrených tvrdení a názorov, nakoľko ani žalovaná vo svojich vyjadreniach
neuvádza nové fakty.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov boli podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaných odvolaní (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov 1. a
2. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak ich žalobu v celom rozsahu zamietol,
keď dospel k záveru, že k vzniku ich vlastníckeho práva vydržaním nedošlo, pretože nebola preukázaná
existencia takého titulu vzniku držby ich právnej predchodkyne, ktorý by zakladal jej dobromyseľnosť.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje
na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

17. Žalobcovia 1. a 2. sa ako právni nástupcovia W. W., rod. (B.) W., nar. X.X.XXXX domáhali, aby
súd určil, že nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. úz. V., vedeným na LV č.
XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX každý v podiele 1/12, pôvodne vedeným
v pozemkovoknižných vložkách č. 71 a č. 342, ku ktorým nadobudla ich právna predchodkyňa
vlastnícke právo dedením v roku 1959 v podiele 1/6. Dôvodili, že parcely tvoriace predmet sporu, boli
v čase vydania rozhodnutia ONV, odbor finančný, Dunajská Streda č. Fin. 4/229/1968-Vi v užívaní
JRD Jahodná, vlastníctvo štátu na LV napriek tomu zapísané nebolo. PD Jahodná má podiely právnej
predchodkyne žalobcov dodnes v užívaní od r. 1998 na základe nájomnej zmluvy uzavretej s právnou
predchodkyňou žalobcov po zápise jej vlastníctva z pozemkovej knihy na LV, čo znamená, že právna
predchodkyňa žalobcov s nehnuteľnosťami nakladala ako s vlastnými a v tomto nakladaní ničím rušená
nebola. Zápis na LV z pozemkovej knihy bol vykonaný na základe žiadosti právnej predchodkyne
žalobcov, pričom Správa katastra Dunajská Streda vykonala tento zápis bez pripomienok, teda právna
predchodkyňa bola právom v domnení, že so svojimi nehnuteľnosťami nakladá ako vlastník. Po dni
účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. t. j. po 24.6.1991 právna predchodkyňa žalobcov nehnuteľnosti tvoriace
predmet sporu užívala a nakladala s nimi po dobu najmenej 10 rokov ako s vlastnými, v tomto smere

bola dobromyseľná a dňom jej smrti nadobudli žalobcovia tieto nehnuteľnosti, ktoré nechali v užívaní
PD Jahodná. K dokladom o vlastníctve týchto nehnuteľností právnou predchodkyňou žalobcov, sa
žalobcovia, jej deti dostali až po smrti strýka v r. 2012. Kým ale bol pripravený plán na prejednanie
dedičstva, boli predmetné nehnuteľnosti na základe rozhodnutia Správy katastra DS č. X 49/2013
prepísané na Slovenskú republiku, pričom ako podklad pre rozhodnutie bolo už uvedené rozhodnutie
ONV, odbor finančný Dunajská Streda č. Fin 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968. Podľa žalobcov bol ale
takýto postup nesprávny, mali za to, že vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam vydržali, započítajúc
si dobu užívania predmetných nehnuteľností svojou právnou predchodkyňou.

18. Vydržanie (akt. § 134 ods. 1 OZ) je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe
dlhodobej dobromyseľnej držby. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa
oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom
právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva.

19. V zmysle ustanovení § 134 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 129 ods. 1 a 2 OZ, medzi predpoklady vydržania
patrí: a) spôsobilý subjekt, t. j. všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke právo, nielen
fyzické ale aj právnické, b) spôsobilý predmet držby, t. j. veci hnuteľné i nehnuteľné, práva i iné majetkové
hodnoty, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) držiteľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu
(ktorá je pri hnuteľných veciach 3 roky a pri nehnuteľnostiach 10 rokov), e) uplynutie vydržacej doby. V
prípade splnenia všetkých týchto predpokladov sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci okamihom,
kedy splnil podmienky vydržania.

20. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby (§ 130 ods. 1 OZ). Za oprávnenú držbu
sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti, teda aj
okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Oprávnenosť držby
musí byť daná nielen pri vzniku oprávnenej držby, ale v celom jej priebehu. Oprávnenú držbu nie je
možné založiť na nepoctivom uchopení predmetu držby. Ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za
oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o dovolený právny titul (iný ako vlastnícky), prípadne
aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul (napr. o neplatnú zmluvu, na základe
ktorej nadobudol vec). Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa vždy musí opierať o niektorý
právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo
nadobudol. Z hľadiska oprávnenosti stačí i len domnelý právny titul, ktorý však nesmie byť v rozpore
so zákonom.

21. Otázka existencie dobrej viery sa vždy posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ
pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu
právo nepatrí. Ako podmienka vydržania teda nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec
alebo právo mu patrí, teda že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv, ale je
potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti," t. j. skúma sa, či pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom
(spravodlivo) požadovať, držiteľ mal alebo mohol mať pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí
(rozsudok NS ČR z 28.4.1997, sp. zn. 2 Cdon 1178/96, rozsudok NS ČR z 9.11.2000, sp. zn.
22 Cdo 1253/1999). Dobrá viera musí teda byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu
držby potom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

22. Okolnosti nastúpenia dobromyseľnosti teda vždy súvisia s nejakým omylom, s ktorým je spojené
presvedčenie držiteľa, že nadobudol vlastníctvo k veci, alebo mu patrí výkon práva. Takýto omyl
môže mať skutkovú alebo právnu povahu. Relevantným pre nastúpenie dobromyseľnosti je však len
ospravedlniteľný omyl. Omyl je ospravedlniteľný iba vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého vyžadovať. Omyl môže byť nielen skutkový (napr. neexistencia nadobúdacej zmluvy,
či neplatnosť zmluvy), ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) známu
zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej
podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona
platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl

ospravedlniť, a to v prípadoch, keď je znenie zákona nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 1.3.2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010, tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.9.2010,
sp. zn. 5 Cdo 234/2009, rovnako uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 283/2009).

23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie,
že žalobcami nebolo preukázané vydržanie predmetných nehnuteľností, a to vzhľadom na to, že
nepreukázali oprávnenú a nepretržitú držbu po celú zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Predovšetkým
nebola preukázaná dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne, že so zreteľom na všetky okolnosti, jej
predmetné nehnuteľnosti patria. Podľa skutkového tvrdenia žalobcov, nadobudla právna predchodkyňa
žalobcov vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dedením v roku 1959, kedy už predmetné
nehnuteľnosti boli v užívaní JRD Jahodná. Dňa 3.2.1964 však bol uzavretý Protokol medzi vládou
Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky, o úprave niektorých
majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku, ktorý v oddiele III. článku 5 bod 3/
ohľadom ostatného (rozumej okrem druhu majetku upraveného v oddieloch I. a II.) majetku maďarských
občanov, ležiaceho na území druhej zmluvnej strany upravil, že nehnuteľný majetok, ktorý nie je v
zmysle odstavca 2 voľný (t. j. nie je v správe alebo užívaní fyzickej osoby bývajúcej na území štátu,
kde majetok leží, ku dňu podpisu Protokolu na účet občana - vlastníka druhej zmluvnej strany), sa
považuje za vlastníctvo zmluvnej strany, na ktorej území majetok leží. To isté platí aj o majetku, ktorý
spravuje alebo celkom či prevažne užíva socialistická organizácia štátu, na ktorého území majetok leží.
Z uvedeného vyplýva, že sa citovaný článok vzťahuje aj na daný prípad, kedy predmetné nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v tom čase už na území Československej socialistickej republiky, vo vlastníctve právnej
predchodkyne žalobcov, maďarskej občianky, bol v užívaní JRD Jahodná. Na základe dohody štátov,
ktorá súvisela s povojnovým usporiadaním vzťahov medzi Československou socialistickou republikou
a Maďarskou ľudovou republikou, sa tak vlastníkom predmetných nehnuteľností ku dňu 3.2.1964 stal
štát - Československá socialistická republika. Následne vydal Okresný národný výbor, odbor finančný,
Dunajská Streda rozhodnutie č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, ktorým ustálil, že nehnuteľnosti,
ktoré vlastnila W. rod. (B.) W. W. - MĽR na území ČSSR, konkrétne orná pôda v kat. úz. V. zapísané vo
vl. č. 71 a č. 342 v podiele 1/6-iny, predstavujú majetok, ktorý má charakter súkromného vlastníctva a nie
je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 čs.-maďarského protokolu z 3.2.1964, preto sa stal vlastníctvom čs. štátu
v zmysle čl. 5 ods. 3 Protokolu. Predmetné rozhodnutie ONV malo pritom iba deklaratórny charakter.
Na základe Protokolu zo dňa 3.2.1964 sa teda vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto
sporu stala Československá socialistická republika bez ďalšieho, teda na vznik jej vlastníckeho práva
nebol potrebný ani zápis do príslušnej pozemkovoknižnej vložky, nakoľko s účinnosťou Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Sb. od 1.1.1951, zanikla platnosť intabulačnej zásady, teda zápis do pozemkovej
knihy už nemal konštitutívny, ale iba deklaratórny charakter (§ 11 ods. 1 zák. č. 141/1950 Sb.). Od
tohto okamihu nemožno mať za to, že právna predchodkyňa žalobcov bola dobromyseľná v tom smere,
že jej predmetné nehnuteľnosti naďalej patria, resp. že je ich oprávnenou držiteľkou. Vzhľadom na
existenciu príslušnej medzinárodnej dohody, je jej prípadný právny omyl neospravedlniteľný, pretože
ide o všeobecne záväzný právny akt, ktorého prípadná neznalosť žalobkyňu nijako neospravedlňuje.
Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu a prijímané medzinárodné dohody, však mohla mať právna
predchodkyňa žalobcov pri obvyklej miere opatrnosti vedomosť o tom, že tento jej majetok nadobudol
štát.

24. Žalobcovia tiež v spore nepreukázali, že by ich právna predchodkyňa predmetné nehnuteľnosti
od roku 1964 až do zápisu jej vlastníckeho práva z PKV na LV v r. XXXX držala, v zmysle s nimi
nakladala ako s vlastnými. Neboli predložené žiadne dôkazy, ani tvrdené žiadne skutočnosti, z ktorých
by vyplývalo, že by sa o predmetné nehnuteľnosti v období rokov 1964 - 1998 zaujímala, spravovala
ich, či sama užívala. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že PD Jahodná v období okolo roku 1998
uzatvárala nájomné zmluvy s vlastníkmi pozemkov a vzhľadom na zápis v PKV č. 71 a č. 342, kde
ako vlastníčka podielu 1/6 naďalej vystupovala právna predchodkyňa žalobcov, a to napriek Protokolu
zo dňa 3.2.1964 a rozhodnutia ONV č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, v zmysle ktorých sa
vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu stal štát, bol vykonaný najskôr zápis vlastníckeho
práva právnej predchodkyne žalobcov z PKV č. 71 a č. 342 na LV č. XXXX a č. XXXX a právna
predchodkyňa uzavrela tiež nájomnú zmluvu na užívanie predmetných pozemkov s PD Jahodná. Hoci
z celkového dokazovania nie je zrejmé, za akých konkrétnych okolností došlo k uzatvoreniu predmetnej
nájomnej zmluvy, teda, či jej uzavretie iniciovala právna predchodkyňa žalobcov, alebo PD Jahodná
snažiace sa usporiadať svoje užívacie právo, podstatné v danom prípade je, ako už bolo uvedené
vyššie, že právna predchodkyňa žalobcov pri zápise svojho vlastníckeho práva z PKV na LV už so

zreteľom na platnosť medzinárodnej zmluvy z roku 1964 - t. j. Protokolu medzi vládou Československej
socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky o úprave niektorých majetkoprávnych
otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku zo dňa 3.2.1964 už nemohla byť dobromyseľná v tom,
že jej predmetné nehnuteľnosti patria. Ako bolo uvedené vyššie, v zmysle uvádzaných teoretických
východísk, nie je pritom rozhodujúce jej subjektívne presvedčenie o tom, že jej predmetné pozemky
patria, ale skutočnosť, či s prihliadnutím na všetky okolnosti pri dodržaní bežnej opatrnosti mohla mať
pochybnosti o tom, či jej tieto nehnuteľnosti naďalej patria. Takéto jej subjektívne presvedčenie vzhľadom
na platnú medzinárodnú zmluvu bolo neopodstatnené. Jej prípadná neznalosť tejto právnej normy nijako
neospravedlňuje jej nesprávne presvedčenie. Odvolací súd má teda jednoznačne za to, že v období
rokov 1964 až 1998 dobromyseľná držba predmetných pozemkov právnou predchodkyňou žalobcov
neprichádza do úvahy. Právna predchodkyňa žalobcov teda ku dňu 3.2.1964 o svoje vlastnícke právo na
základe medzinárodnej zmluvy prišla, s predmetnými nehnuteľnosťami do r. 1998 nijako nenakladala, ani
ich neužívala, pričom v tomto období nemôže ísť o oprávnenú dobromyseľnú držbu, keďže predmetné
nehnuteľnosti nielen že nedržala, ale ani jej samotné subjektívne presvedčenie na dobromyseľnú držbu
nestačí. Nie je pritom rozhodujúce ani to, že jej nebolo doručené rozhodnutie ONV Dunajská Streda č. Fin
4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, nakoľko toto malo len deklaratórny charakter a podstatná je existencia
príslušnej medzinárodnej dohody. Nie je potrebné ani skúmať, či právna predchodkyňa žalobcov, resp.
ešte jej predchodca, patril medzi tzv. vysídlené obyvateľstvo, nakoľko protokol medzi vládou ČSSR a
vládou Maďarskej ľudovej republiky z 3.2.1964 ustanovil, že nehnuteľný majetok, ktorý nie je ku dňu
podpisu tohto Protokolu spravovaný v prospech maďarského občana, nie je voľný a považuje sa za
vlastníctvo čs. štátu.

25. V danom prípade by sa teoreticky držba právnej predchodkyne žalobcov mala začať odvíjať od
3.2.1964, teda na podmienky držby by sa mal použiť zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník (účinný
do 31.3.1964), ktorý však podmienky vydržania v ust. § 116 ods. 1 a 2 a v ust. § 143 a § 145 ods. 1a 2
upravoval rovnako, ako aktuálne platný Občiansky zákonník, zák. č. 40/1964 Zb. (účinný od 1.4.1964)
v ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a§ 134 ods. 1 OZ, t. j. vydržaním podľa zák. č. 141/1950 Sb.
nadobudol vlastnícke právo oprávnený držiteľ, ktorý nehnuteľnú vec držal nepretržite po dobu 10 rokov.
V obrobí od 3.2.1964 do 31.3.1964 však príslušná vydržacia lehota 10 rokov nestihla uplynúť. Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. pritom v pôvodnom znení účinnom od 1.4.1964 vydržanie neupravoval, preto
bolo potrebné tiež vychádzať z toho po 1.4.1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, keď vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964, t. j. za účinnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Až novela Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. účinná od
1.4.1983, vrátila inštitút vydržania späť do Občianskeho zákonníka, pričom umožnila započítať dobu
držby aj pred jeho účinnosťou (aj keď držba nebola upravená), vydržacia doba však neskončila skôr
ako za jeden rok po jeho účinnosti, t. j. k 31.3.1984 (§ 865 ods. 3 OZ), avšak rovnako sa vyžadovala
nepretržitá dobromyseľná držba po dobu 10 rokov. Až novela č. 509/1991 Zb. účinná od 1.1.1992 sa
vrátila k obvyklému poňatiu vydržania a upravila súčasnú úpravu vydržania a umožnila do doby, počas
ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, započítať aj držbu vykonanú pred 1.1.1992 (§ 872 ods. 6 OZ).
Ako bolo uvedené vyššie, v danom prípade však so zreteľom na právny omyl právnej predchodkyne
žalobcov, nebol daný základný zákonný predpoklad vydržania, a to jej oprávnená, dobromyseľná držba.

26. Pokiaľ potom v roku 1998 došlo za bližšie nepreukázaných okolností (t. j. či k zápisu došlo
výlučne na podnet právnej predchodkyne žalobcov, alebo táto konala, na základe podnetu PD Jahodná,
ktoré si chcelo dať nájomné vzťahy do poriadku, keďže túto skutočnosť ani výpoveď svedkyne E. W.
jednoznačne nepreukazuje) k zápisu jej vlastníckeho práva len vykonaním prepisu z PKV č. 71 a č.
342 (na ktorých nedošlo od r. 1964 k zapísaniu vlastníckeho práva štátu) na listy vlastníctva č. XXXX
a č. XXXX, mohlo vykonanie zápisu tohto jej vlastníckeho práva na LV vyvolať u právnej predchodkyne
žalobcov presvedčenie, že prípadne aj je skutočne vlastníčkou daných nehnuteľností, avšak ak by aj
vstúpila do držby predmetných nehnuteľností v r. 1998, ku dňu jej smrti v r. 2000, neuplynula príslušná
doba nepretržitej oprávnenej držby 10 rokov, pričom žalobcovia ku dňu jej smrti konkrétne okolnosti o
predmetných pozemkov nevedeli (iná skutočnosť preukázaná ani tvrdená nebola), dozvedeli sa o nich
až v súvislosti s vybavovaním dedičstva po strýkovi v roku 2012, čo znamená že v období po smrti
právnej predchodkyne žalobcov v r. 2000 do r. 2012 im vydržacia doba neplynula, žalobcovia mohli
vstúpiť do držby až v roku 2012, kedy sa nadobudnutím vedomosti o týchto majetkoch mohli ujať svojej
dobromyseľnej držby predmetných pozemkov, avšak už v roku 2013 došlo k oprave chyby v katastrálnom
operáte a zápise vlastníckeho práva na štát, keď Správa katastra Dunajská Streda rozhodnutím č. X
49/2013 zo dňa 10.9.2013, právoplatným dňa 10.10.2013 rozhodla z vlastného podnetu o oprave chyby

v katastrálnom operáte, keď pri zostavovaní registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) zistila, že
v kat. úz. V. je na LV č. XXXX a LV č. XXXX vedená ako spoluvlastníčka s podielom 1/6 W. W., rod.
W. neoprávnene, nakoľko predmetné parcely boli pôvodne vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 71 a
č. 342, pričom v roku 1968 bolo podané na zápis rozhodnutie č. Fin 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968
Okresného národného výboru Dunajská Streda - odbor finančný pod č. z. 27/68, v zmysle ktorého W.
rod. (B.) W. W. vlastnila na území ČSSR nehnuteľnosti, a to ornú pôdu nachádzajúcu sa v kat. úz. V.
zapísané vo vl. č. 71 a vo vl. č. 342 v podiele 1/6-iny. Finančný odbor ONV v Dunajskej Strede zistil, že
tento majetok má charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle čl. 5 ods. 3 čs.-maďarského
protokolu zo dňa 3.2.1964 a ustálil, že uvedený majetok sa stal vlastníctvom čs. štátu v zmysle čl. 5 ods.
3 cit. protokolu a súčasne sa previedol do správy ONV v Dunajskej Strede a v trvalom užívaní JRD
Jahodná. Napriek tomu v roku 1998 bola do operátu katastra nehnuteľností prevedená žiadosť od W. V.
pod Z-5860/98 č. z. 178/98, v ktorej žiadala o zápis svojho spoluvlastníckeho podielu z pkn. vl. č. 71 a vl.
č. 342 v 1/6-ine na LV č. XXXX a č. XXXX. Správa katastra v tomto rozhodnutí uzatvára, že predmetné
parcely registra „E" už nemohli byť zapísané v prospech W. V. v podiele 1/6-iny, nakoľko vtedy už boli
vo vlastníctve štátu. Toto rozhodnutie bolo doručované právnej predchodkyni žalobcov jednak verejnou
vyhláškou a jednak cestou ustanovenej opatrovníčky, nakoľko sa správe katastra nepodarilo zistiť jej
pobyt, keď podľa oznámenia pošty bol neznámy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ROEP
(register obnovenej evidencie pozemkov), je súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov
neboli pred vyhotovením registra evidovaní v katastri. Jeho účelom bolo odstrániť neúplnú evidenciu,
ktorú v roku 1989 prevzal kataster nehnuteľností.

27. Navyše na vydržanie právnej predchodkyne žalobcov, ako aj samotných žalobcov, ktorí sú občanmi
Maďarskej republiky, je potrebné aplikovať aj ust. § 19 a § 19a Devízového zákona č. 202/1995 Z.
z. v príslušnom znení, pretože v jeho zmysle mohol cudzinec, ktorý nie je občanom SR, nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním len vtedy, pokiaľ podľa osobitného zákona mohol nadobúdať nehnuteľnosti
na území SR. Žalobcovia pritom podmienky ust. § 19 Devízového zákona v znení účinnom do
30.4.2004 nespĺňali a v zmysle ust. § 19a Devízového zákona v znení platnom od 1.5.2004 do
1.6.2014, mohol cudzozemec nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v tuzemsku pokiaľ ide o
poľnohospodárske pozemky nachádzajúce sa mimo zastavaného územia obce iba ak na nich hospodáril
priamo cudzinec najmenej tri roky, čo v danom prípade rovnako splnené nebolo.

28. Je ďalej potrebné uviesť, že v celom konaní pred súdom prvej inštancie sa žalobcovia určenia svojho
vlastníckeho práva domáhali na tom skutkovom základe, že vlastníctvo predmetných nehnuteľností
nadobudli vydržaním, a to desaťročným dobromyseľným a nerušeným užívaním podielov predmetných
nehnuteľností, pričom ako začiatok vydržacej lehoty určili rok 1998, kedy ich právna predchodkyňa dala
prepísať nehnuteľnosti z pozemkovej knihy na list vlastníctva a dňa 17.12.1998 podala žiadosť na PD
Jahodná na uzavretie nájomnej zmluvy. Aj v záverečnom vyjadrení žalobkyne 1. zo dňa 27.9.2016 sa
uvádza, že vznik vlastníctva SR v roku 1964 žalobcovia nespochybňujú s tým, že právna predchodkyňa
žalobcov sa najneskôr od roku 1998 správala ako vlastníčka, pričom jej dobromyseľnosť sa opierala
o list vlastníctva vydaný orgánom štátu, o správnosti ktorého nemala dôvod pochybovať a tiež o
podpis nájomnej zmluvy, preto príslušná vydržacia lehota uplynula najneskôr dňa 17.12.2008. Platí,
že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, je súd viazaný žalobou a uplatnený
nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď
skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku
uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobcovia svoj nárok v prvoinštančnom konaní
opierali o skutkové tvrdenie, že do dobromyseľnej držby vstúpila ich právna predchodkyňa v roku 1998
vzhľadom na zápis jej vlastníctva na LV a uzavretie nájomnej zmluvy. Až v podanom odvolaní potom
žalobkyňa 1. začala tvrdiť, že právna predchodkyňa žalobcov bola už od roku 1959 presvedčená o tom,
že na základe dedičského rozhodnutia je vlastníčkou podielu z nehnuteľností tvoriacich predmet sporu.
Napriek tomu, že ide o čiastočnú zmenu skutkových tvrdení, pričom zmena žaloby v odvolacom konaní
podľa § 371 Civilného sporového poriadku nie je prípustná, odvolací súd sa aj s tou argumentáciou
vyporiadal, keď má za to, že ani prípadná nevedomosť žalobkyne o prijatí Protokolu medzi vládou
ČSSR a vládou MĽR zo dňa 3.2.1964 jej omyl neospravedlňuje a dobromyseľnú držbu nezakladá.
Relevantným argumentom pre ospravedlnenie tohto omylu nie je ani tvrdenie, že sa do Maďarska
presťahovala ešte v roku 1939 a že nemala dôvod sledovať dianie okolo vlastníctva pôdy. Minimálne
od roku 1959 kedy predmetné pozemky (resp. príslušný podiel na nich) zdedila, sa ako vlastníčka o
predmetné pozemky zaujímať mala, a teda medzinárodná dohoda vlád ČSSR a MĽR z roku 1964, ktorá
sa jej týkala, jej pri bežnej opatrnosti vedomá byť mala, keďže sa nejednalo o individuálny postup voči

právnej predchodkyni žalobcov, ale o všeobecný postup aplikovaný v danom čase na majetok všetkých
maďarských štátnych príslušníkov nachádzajúci sa na území SR, ktorý nebol v správe inej fyzickej
osoby. Keďže správou svojich nehnuteľností na území ČSSR nikoho nepoverila, resp. vzhľadom na
skutočnosť, že tieto pozemky už boli v užívaní JRD Jahodná, vzťahuje sa na ne čl. 5 bod. 3 oddielu III.
Protokolu jednoznačne. Zo znenia tohto ustanovenia pritom nevyplýva, že by sa malo vzťahovať len na
presídlené obyvateľstvo, nakoľko v nadpise oddielu III sa hovorí, že sa týka ostatného nehnuteľného
majetku československých občanov a maďarských občanov, ktorý leží na území druhej zmluvnej strany.
Preto neobstojí ani námietka žalobcov, navyše vznesená až v odvolacom konaní (teda neprípustná
vzhľadom na ust. § 366 CSP), že rozhodnutie ONV Dunajská Streda je neplatné, nakoľko sa podľa
tvrdenia žalobcov malo vzťahovať na majetok, ktorý nebol predmetom medzištátnej dohody, keď navyše
v podanej žalobe ani v záverečnej reči žalobcovia platnosť tohto dokumentu nespochybňovali.

29. Podľa odvolacieho súdu dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov nemohla byť pre jej
neospravedlniteľný právny omyl daná nielen s účinnosťou od 3.2.1964, ale ani v roku 1998, kedy
požiadala o prepis nesprávneho zápisu jej vlastníckeho práva na PKV č. 71 a č. 342 na príslušné LV.
Na to, aby právna predchodkyňa žalobcov mohla byť vo svojej držbe dobromyseľná, by musela po r.
1964 nastať nejaká právna skutočnosť, od ktorej by svoju dobromyseľnosť mohla odvodzovať. Touto
právnou skutočnosťou len samotný nesprávny prepis z PKN na LV byť nemôže, pretože v čase tohto
prepisu jej museli byť známe skutočnosti, z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musela spoznať,
že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Právna predchodkyňa žalobcov preto ani nemohla
započať oprávnenú držbu.

30. Žalobcovia však spore nepreukázali ani svoju vlastnú oprávnenú dobromyseľnú držbu od smrti
žalobkyne v r. 2000, až do tvrdeného vydržania v r. 2008, resp. do podania žaloby vo veci samej (t.
j. 1.6.2015), keď v zmysle ich tvrdenia v žalobe, do r. 2012 nemali doklady o vlastníctve
svojej právnej predchodkyne, teda do tejto doby ani nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné
spoluvlastnícke podiely patria, resp. byť ich držiteľmi. V období od r. 2000 do r. 2012 predovšetkým
zo strany žalobcov absentuje nakladanie s vecou ako vlastnou, pričom oprávnenú držbu je možné
vykonávať aj prostredníctvom inej osoby (tu PD), avšak žalobcovia príslušnú nájomnú zmluvu s PD
Jahodná neuzavreli.

31. Odvolací súd tak uzatvára, že zápis vlastníckeho práva žalobkyne z PKN na LV v roku 1998
bez existencie akéhokoľvek titulu, pri súčasnej existencii Protokolu z 3.2.1964 a rozhodnutia ONV
Dunajská Streda č. Fin. 4/229/1968-Vi zo dňa 30.5.1968, nie je spôsobilým právnym, ani domnelým
právnym úkonom (titulom), na základe ktorého by právna predchodkyňa žalobcov a následne žalobcovia
mohli vstúpiť do dobromyseľnej držby sporných nehnuteľností. Vyvodzovanie dobromyseľnosti právnej
predchodkyne žalobcov z vykonania tohto prepisu, vzhľadom na zohľadnenie náležitej opatrnosti, ktorú
bolo možné s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od nej požadovať, neobstojí. V konkrétnom
prípade právna predchodkyňa žalobcov mohla mať pochybnosti o tom, že žiada o zápis nehnuteľností
na LV, ktorých vlastníctvo na základe medzinárodnej zmluvy stratila.

32. Skutočnosť, že následne došlo k uzavretiu aj nájomnej zmluvy, takisto nie je možné vyhodnotiť
ako dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov, nakoľko ani jej prípadná nevedomosť o existencii
Protokolu z 3.2.1964 jej neznalosť - právny omyl neospravedlňuje. V danej veci je omyl právnej
predchodkyne žalobcov a napokon i samotných žalobcov ohľadom existencie ich vlastníckeho práva,
a teda o ich dobromyseľnej držbe omylom neospravedlniteľným, pretože právny omyl držiteľa
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaných ustanovení medzinárodnej dohody -čl. 5 bod. 3
oddielu III Protokolu medzi vládou ČSSR a vládou MĽR o úprave niektorých majetkoprávnych otázok
týkajúcich sa nehnuteľného majetku, nie je ospravedlniteľný. Ak sa právna predchodkyňa potom chopila
držby nehnuteľnosti len na základe prepisu jej neexistujúceho vlastníckeho práva z PKN na LV v
dôsledku nesprávneho rozhodnutia štátneho orgánu v roku 1998 (ktorá nesprávnosť bola napravená
rozhodnutím v r. 2013 o oprave chyby v katastrálnom operáte), neuplynula do jej smrti príslušná
vydržacia doba, pričom žalobcovia nepreukázali, že okamihom jej smrti vstúpili do dobromyseľnej držby
daných nehnuteľností, keď sami v podanej žalobe uviedli, že o predmetných nehnuteľnostiach sa
dozvedeli až v roku 2012. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď skutočný vlastník nehnuteľnosti sa
včas o zápis svojho vlastníckeho práva na LV nepostará. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu
právo užívania veci patrí, že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto
presvedčenie, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Jeho domnienka, vychádzajúca

len z administratívneho omylu, na preukázanie dobromyseľnosti nepostačuje. Posúdenie toho, či je
držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať
len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale len z preukázania právneho dôvodu dobromyseľnej
držby žalobcov a ich predchodkyne.

33. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že právna predchodkyňa
žalobcov a následne ani žalobcovia sami nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní
v tom, že im príslušný spoluvlastnícky podiel na sporných pozemkoch patrí, nakoľko ich právny omyl
vychádzajúci z neznalosti existencie Protokolu zo dňa 3.2.1964 nie je ospravedlniteľný a nesprávnosť
zápisu vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov v r. 1998 jej dobromyseľnú držbu nezakladá,
pričom ani od tohto dátumu nedošlo o nepretržitému plynutiu celej 10-ročnej vydržacej doby, keď po smrti
právnej predchodkyne žalobcov v r. 2000 žalobcovia týmto okamihom do držby daných nehnuteľností
hneď nevstúpili, nakoľko o nich nemali vedomosť a nespĺňali tiež ustanovenia § 19a Devízového
zákona. Platí, že aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nie je so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní
obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide, čo je aj daný
prípad. Dobromyseľná držba môže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veci vydržaním len na
základe prísneho splnenia všetkých zákonných podmienok. V opačnom prípade má v prípade stretu práv
a povinností pravého vlastníka a držiteľa veci, jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho
práva k veci, ktoré je navyše chránené Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná.
Vzhľadom na uvedené rozhodol súd prvej inštancie vo veci správne.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2
CSP rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcov zamietol, vrátane súvisiaceho a odvolaním
osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej
priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom 1. a 2. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.