Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/352/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211200263
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7211200263.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Z.. G. D., Q.. X. X. XXXX, bytom E. XX,
X., zastúpeného JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátom so sídlom Tichá 18, Košice, proti žalovanému
Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava,
v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice II zo dňa 22. februára 2018, č.k. 39C/2/2011-288

r o z h o d o l :

Mení rozsudoktak,žežalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovisumu3.540,01€aúrokyzomeškania8%
ročne zo sumy 540,01 € od 1.1.2011 až do zaplatenia, všetko v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia, v rozsahu nad priznanú sumu rozsudok o zamietnutí žaloby potvrdzuje.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov konania.

N e p r i z n á v a štátu náhradu trov prekladu a tlmočenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) v poradí tretím (preskúmavaným)
rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu, ktorou žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci (ďalej zákon č. 514/03 Z.z.) spôsobenú mu vydaním nezákonného rozhodnutia, na
podklade ktorého vykonal trest odňatia slobody v čase od 20.7.2008 do 10.10.2008. Žalobou uplatnený
nárok v celkovej výške 43.000 € s úrokmi z omeškania 8 % ročne od 1.1.2011 do zaplatenia, žalobca
v priebehu konania špecifikoval ako úhradu nákladov vynaložených v trestnom konaní v sume 555,61
€, vo výške 20.000 € uplatňoval nárok na náhradu škody za ujmu na zdraví, peňažné plnenie 15.000 €
žiadal priznať titulom ušlého zisku špecifikovaného ako ekonomickú ujmu na strate príjmu a podnikania
a vo výške 7.444,39 € žiadal odškodnenie vzniknutej nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do

jeho osobnej cti, ľudskej dôstojnosti, rodinného a pracovného prostredia, spoločenských a priateľských
vzťahov, v ktorých oblastiach života nastal rozvrat v dôsledku jeho odsúdenia a výkonu trestu.

2. Súd prvej inštancie v zhode s právnymi závermi odvolacieho Krajského súdu v Košiciach vysloveného
v jeho zrušujúcom (v poradí druhom) uznesení zo dňa 30.3.2015 č.k. 6Co/183/2013-116 posudzoval
nárok žalobcu v súlade s § 8 ods. 1 písm. a/ a ods. 6 zákona č. 514/03 Z.z., podľa ktorého právo na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest

a v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné, ktoré právo na náhradu škody nevznikne,
ak si osoba uloženie trestu zavinila sama. V opätovnom konaní skúmal predpoklady vzniku nároku na
náhradu škody a odškodnenie nemajetkovej ujmy, spočívajúce v preukázaní, že žalobca si uloženietrestu nezavinil, že škoda (ujma) žalobcovi reálne vznikla, a že medzi vzniknutou škodou a nezákonným
rozhodnutím štátu existuje príčinná súvislosť.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu
Košice II č.k. 8T/62/2007-36 zo dňa 15. 8. 2007 uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
neoprávnenedržalkrátkuguľovúzbraň,napriektomu,žemudňa14.11.2005skončilaplatnosťzbrojného
preukazu, ktorú zbraň neodovzdal do 7 dní od skončenia platnosti zbrojného preukazu, nepožiadal

o vydanie nového, a na výzvu na odovzdanie zbrane, ktorú prevzal dňa 27.6.2000 nereagoval,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov v Ústave na výkon trestu odňatia
slobodysminimálnymstupňomstráženia,ktorýtrestnýrozkaznadobudolprávoplatnosťavykonateľnosť
28.9.2007. Vzal do úvahy, že v trestnom konaní konajúci súd nepovolil žalobcovi navrátenie lehoty na
podanie odporu, keď žalobca odpor proti trestného rozkazu podal oneskorene až dňa 12.11.2007 po
uplynutízákonnej15-dňovejlehotyoddoručeniatrestnéhorozkazu,uvádzajúc,ževrozhodnomčaseod

20.9.2007 do 10.11.2007 bol služobne na Ukrajine. Navrátenie lehoty nebolo žalobcovi povolené pretože
nepreukázal, aby v tvrdenom čase prešiel štátne hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou, a
súčasne z dôvodov, že trestný rozkaz mu bol doručený dňa 19.9.2007, teda ešte nasledujúci deň 20.
9. 2007 mohol podať voči trestnému rozkazu odpor, keďže až tento nasledujúci deň sa mala začať jeho
pracovná cesta na Ukrajinu. Prihliadol na obranu žalovaného, že vydanie nezákonného rozhodnutia a

uloženie trestu si zavinil žalobca sám, nakoľko nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, keď
v stanovenej lehote neodovzdal držanú zbraň ani nepožiadal o vydanie nového zbrojného preukazu a
súčasne voči trestnému rozkazu, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody nepodal riadne a včas
opravný prostriedok, odpor, ktorý v jeho mene mohla podať aj ktorákoľvek iná ním poverená osoba. Vzal
do úvahy tiež námietky žalovaného, že aj v prípade konštatovania zodpovednosti štátu za vzniknutú

škodu, žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, pretože nebol preukázaný
vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi žiadanou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a vykonaným
trestom.

4. Súd prvej inštancie mal zistené z výpovede bývalej manželky žalobcu v konaní o rozvod manželstva

vo veci Okresného súdu Košice II sp.zn. 42C/83/2010 ako aj jej výpoveďou v tomto spore, obsahom
spisu Okresného súdu Košice II sp.zn. 20C/30/2010 o úpravu vyživovacej povinnosti na plnoletú dcéru
žalobcu, že problémy žalobcu týkajúce sa rodinného, manželského spolužitia i jeho pracovných a
podnikateľských aktivít siahajú ešte pred obdobie začatia trestného konania, keď už v rokoch 2003-2004
mal žalobca finančné ťažkosti v podnikaní, zaväzoval sa pôžičkami, o ktorých neinformoval svoju

vtedajšiu manželku, začal požívať alkohol, čo všetko sa negatívne odrážalo aj na partnerských a
rodičovských vzťahoch žalobcu. Podľa obsahu vyjadrení žalobcu a jeho bývalej manželky v konaní o
rozvod,bremenofinancovaniarodinyostávalonamanželke,vdôsledkutohodochádzalokukonfliktom,a
u žalobcu sa prehĺbil vzťah k alkoholu, neprispieval na riadny chod domácnosti, neplnil si ani vyživovacie
povinnosti. Žalobca v konaní o rozvod potvrdil, že má stavy depresie, chmúrnej nálady vyplývajúce zo

skutočnosti,žesamunedarívpodnikaní,keďdúfal,žespoločnosťsktorýmivykonávaobchodnúčinnosť
obnovia svoje podnikanie, no napokon sa javí, že budú zlikvidované. K pôžičkám uvádzal, že tieto bral z
dôvodu, aby udržal firmu nad vodou, keď bolo potrebné hradiť prenájom nebytových priestorov, náklady
na služobné cesty a podobne. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané výpoveďou J.. G. T.,
ošetrujúceho psychiatria žalobcu, u ktorého tento absolvoval vyšetrenie dňa 25.11.2009, aby v priamej

príčinnej súvislosti s výkonom trestu vznikla žalobcovi ujma na zdraví, pretože aj keď u žalobcu bolo
zistené, že je depresívne ladený, nervózny, užívajúci alkohol denne s tendenciou k návyku, s diagnózou
stredne ťažkej depresie, zlý psychický stav žalobca udával z dôvodov pracovných, osobných, zlého
stavu súkromnej firmy, ktorá nebola konkurencieschopná, nevyjadroval sa k otázkam výkonu trestu a
J.. T. potvrdil, že tieto záležitosti ani neboli predmetom jeho skúmania. Zohľadňujúc vyššie uvedené

súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobca si zavinil uloženie trestu, lebo proti
trestnému rozkazu nepodal riadne a včas odpor a nepreukázali sa ním tvrdené dôvody, pre ktoré žiadal
o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odporu. Súčasne dôvodil, že žalobca neuniesol ani dôkazné
bremenoovznikuškodyaexistenciipríčinnejsúvislostimedzitvrdenouškodouavýkonomtrestuodňatia
slobody, lebo následky v oblasti osobnej, rodinnej i pracovnej, ktorých odškodnenia sa domáhal, tu

existovali už v rokoch 2003-2004. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (CSP) a plne procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 %.5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, uplatňujúc podľa obsahu odvolania odvolacie
dôvody vymedzené v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/). Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

6. Žalobca v odvolaní argumentoval, že preukázateľne vykonal trest na základe nezákonného
rozhodnutia, ktoré bolo vydané nie v dôsledku jeho pochybenia, ale v dôsledku pochybenia orgánov

štátu. Zdôraznil, že jeho uväznením sa mu zmenil život, zrútil sa mu svet, trestný rozkaz ako nezákonný
bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR, bol vmanévrovaný policajnými orgánmi do pozície,
že bol za jedno previnenie potrestaný dva razy, keď uhradil pokutu v priestupkovom konaní v
súvislosti s neodovzdaním zbrane a následne bol na ňom vykonaný aj trest odňatia slobody. Štát
pritom nesie objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré zasiahli do jeho základných
práv, na čo žalovaný vôbec nereagoval. Na základe nezákonného rozhodnutia vykonaný trest sa

negatívne prejavil na jeho podnikateľskej činnosti, vzťahoch s okolím a s rodinou, ako aj na jeho zdraví,
ktoré skutočnosti považoval v konaní za preukázané obsahom listinných dôkazov, výpoveďou bývalej
manželky, ošetrujúceho lekára J.. G. T.. Pri rozhodovaní o trovách konania žiadal zohľadniť, že je
starobným dôchodcom s nepriaznivými osobnými pomermi.

7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Na výzvu odvolacieho súdu k podmienkam aplikácie § 17 zákona č. 514/03 Z.z upravujúceho spôsob
a rozsah náhrady škody sa vyjadril iba žalobca. Vo svojom podaní uviedol, že pri stanovení odškodnenia
je možné uvažovať o použití výkladových pravidiel ako vyplývajú zo súčasnej platnej právnej úpravy. V

súlade s obsahom svojich doterajších podaní odôvodnil nemajetkovú ujmu s prihliadnutím na kritérium
osoby poškodeného uvádzajúc, že bol vysokoškolský vzdelaný človek pochádzajúci z učiteľskej rodiny,
viedol život riadneho občana, riadne pracoval, do roku 2007 nemal potýčky so zákonom, nebol súdne
trestaný. Z hľadiska kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolností za akých k nej došlo poukázal na
to, že bol obmedzený na osobnej slobode, strávil vo výkone trestu 83 dní, čo znamenalo výrazný

zásah do jeho osobnej integrity, poškodenie občianskej cti, dobrého mena, bol zo strany spoluväzňov
rôzne šikanovaný. Ku kritériu závažnosti následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote tvrdil, že došlo
k zhoršeniu jeho duševného zdravia, máva depresie, bol nútený vyhľadať pomoc psychiatra, trpel
nespavosťou, nekľudom, mával závrate, požíval v značnej miere alkohol, úplne sa mu rozpadla rodina.
Dcéra, ktorá je zubnou lekárkou s ním nekomunikuje, tvrdí, že je asociál, väčšina priateľov a známych

na neho zanevrela, žije osamotene, bez záujmu spoločnosti o jeho osobu a jediným jeho príjmom je
starobný dôchodok, z ktorého spláca exekúcie súvisiace s podnikaním. K závažnosti následkov na
spoločenskom živote poukázal na to, že sa mu rozpadla firma, v ktorej pôsobil a pracoval, keď hlavnú
vinu spoločníci kladú za vinu jemu z dôvodu uväznenia, v dôsledku čoho mu bola spôsobená škoda v
podobe ušlého zisku, straty stabilného príjmu, obchodných kontaktov.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou
osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, na nariadenom pojednávaní v rozsahu
danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. V časti nároku žalobcu na náhradu škody zahrňujúcu náhradu

trov, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie o treste, a v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené, ako aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neboli splnené podmienky pre
zrušenie ani potvrdenie rozsudku, preto bolo rozhodnutie zmenené podľa 388 CSP tak, ako vyplýva z
výroku tohto rozsudku. V ostatnom rozsahu bol zamietavý výrok rozsudku ako vecne správny potvrdený
v súlade s § 387 ods. 1 CSP.

10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. novembra 2019 v
pojednávacej miestnosti č.dv. 202, II. poschodie po vykonaní pojednávania, na ktorom odvolací súd
zopakoval a doplnil dokazovanie.

11. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a tovzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, § 193 a § 205 CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP vychádza z právneho posúdenia veci, ktorým je
aplikácia práva na zistený skutkový stav. Jedná sa o činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne

posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Žalovaný v konaní spochybňoval predovšetkým základ nároku žalobcu dôvodiac, že trestné

konanie, ako aj vykonanie trestu si zavinil žalobca sám. Pre prípad, že by bolo možné uvažovať
o zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu tvrdil, že táto bola v dostačujúcom rozsahu uspokojená
samotným konštatovaním porušenia práva v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo nezákonné
rozhodnutie zrušené.

14. Zohľadňujúc čas vydania rozhodnutia (trestný rozkaz z 15. 08. 2007), ktorým mala byť žalobcovi
spôsobená škoda, za ktorú je štát zodpovedný v zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/03 Z.z.,
zodpovednosť za škodu, spôsob a rozsah náhrady škody sa posudzovali v spojení s § 27b prechodných
ustanovení citovaného zákona, podľa znenia zákona č. 514/03 Z.z. účinného do 31. 12. 2008.

15. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/03 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné. Právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu ochranného
opatrenia alebo väzbu zavinila sama (§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/03 Z.z.).

16. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. č. 514/03 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

17. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/03 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

18. Podľa § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/03 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

19. Súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia v skutkových zisteniach a ich právnom posúdení, pokiaľ
dospel k názoru, že základ nároku žalobcu nie je daný, lebo tento si zavinil uloženie trestu sám, čo však
neovplyvnilo správnosť skutkových zistení súdu o nepreukázaní vzniku škody resp. príčinnej súvislosti
medzi tvrdenou škodou a nezákonným rozhodnutím o treste, vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu

ušlého zisku (ekonomickej ujmy), škody na zdraví, a čiastočne nárokov na náhradu trov trestného
konania a nemajetkovej ujmy v peniazoch.20. V posudzovanej veci sa nárok žalobcu zakladá na tvrdení, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia
súdu v trestnom konaní vykonal trest odňatia slobody v trvaní 83 dní od 20.7.2008 do 10.10.2008. Z
konania vyplýva, že Okresný súd Košice II dňa 15.8.2007 vo veci sp.zn. 8T 62/2008 uznal žalobcu

vinného zo spáchania zločinu nedovoleného obchodovania ozbrojovania so zbraňami podľa § 294
ods. 2 Tr. zák., za čo mu uložil trest odňatia slobody nepodmienečne, na ktorý žalobca nastúpil dňa
20.7.2008. Na základe podnetu bývalej manželky žalobcu podal minister spravodlivosti dovolanie na
Najvyšší súd SR a súčasne prerušil žalobcovi výkon trestu dňa 10.10.2008 konštatujúc existenciu
dovolacích dôvodov. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.7.2009 sp.zn. 3Tdo 41/2008 bol

zrušený trestný rozkaz, na podklade ktorého žalobca vykonal časť uloženého trestu. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal skúmaním otázky, či žalobca svojím konaním naplnil
znaky skutkovej podstaty zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania, teda, či úmyselne držal
stretnú zbraň bez povolenia. Z konania pritom vyplynulo, že 14.11.2005 skončila platnosť zbrojného
preukazu žalobcovi, do ktorej doby mal zbraň v legálnej držbe a žalobca v lehote 7 dní neodovzdal
zbraň do policajnej úschovy, ani nepožiadal políciu o povolenie na znehodnotenie či zničenie zbrane,

ani nepreviedol jej vlastníctvo na iného. Dňa 27.6.2006 prevzal písomné oznámenie o skončení
platnosti zbrojného preukazu, avšak zbraň odovzdal polícii až 14.3.2007, teda po začatí trestného
stíhania. Súčasne ale od 10.10.2005 do 25.1.2007 zbraň nemal reálne v držbe, pretože bola v úschove
spoločnosti Nova Košice s.r.o., obchodu so zbraňami. Žalobca od 10.10.2005 do 25.1.2007 nevykonal
žiadny úkon, aby mal možnosť so zbraňou priamo nakladať, teda počas podstatnej časti vymedzeného

obdobia, ktoré bolo posudzované ako skutková podstata trestného činu, reálne zbraň nedržal. Najvyšší
súd preto konštatoval, že konaním žalobcu nebola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty
zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania. Súčasne dospel k záveru, že nebola naplnená
ani subjektívna stránka trestného činu, keď páchateľ zločinu, za ktorý bol žalobca odsúdený musí
konať úmyselne, pričom nečinnosť žalobcu mala výrazné znaky nedbanlivosti. Z uvedených dôvodov

najvyšší súd dospel k záveru, že skutok kladený za vinu žalobcovi bol okresným súdom nesprávne
posúdený ako trestný čin, preto bol porušený zákon v neprospech obvineného, čo odôvodňovalo jeho
zrušenie. Najvyšší súd prikázal Okresnému súdu Košice II vec v potrebnom rozsahu znova prerokovať a
rozhodnúť. V opätovnom konaní o skutku vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 8T 109/2009
bol žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že prokurátor od obžaloby odstúpil podľa § 239 ods.

2 Tr. por..

21. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.7.2009 sp.zn. 3Tdo 41/2008 je
nepochybné, že žalobca trest vykonal na základe rozhodnutia, ktoré bolo v ďalšom konaní zrušené
ako nezákonné, a vzhľadom na povahu nezákonnosti rozhodnutia odvolací súd zastáva názor, že

nemožno uvažovať o tom, aby si žalobca uloženie trestu v danom prípade akýmkoľvek spôsobom
sám zavinil a to ani tým, že voči trestnému rozkazu nepodal včas odpor, resp. že nepreukázal
ospravedlniteľné dôvody pre odpustenie zmeškania lehoty. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,
že konanie, za ktoré bol žalobca odsúdený, a za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody, nemalo
byť vôbec predmetom trestného stíhania, išlo o pochybenie súdu pri aplikácii právnych noriem, a to v

neprospechžalobcuakoobvineného.Žalobcaboluznanýzavinnéhozospáchaniatrestnéhočinu,ajkeď
neboli naplnené objektívne a ani subjektívne znaky jeho skutkovej podstaty. Skutočnosti posudzované
najvyšším súdom ako rozhodujúce pre vyhodnotenie trestnosti konania žalobcu boli známe orgánom
činným v trestnom konaní, prokuratúre aj súdu, keďže sú obsahom vyšetrovacieho spisu, a nejednalo
sa o žiadne také okolnosti, ktoré by záviseli od aktivity žalobcu, a ktoré by v dôsledku jeho opomenutia

neboli včas známe orgánu štátu, ktorý rozhodoval o posúdení trestnosti konania žalobcu. Žalobca
si nezavinil a ani nemohol zaviniť uloženie trestu odňatiu slobody, k čomu sa vyžaduje minimálne
zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti, pretože prvotnou a podstatnou príčinou uloženia trestu
bola nesprávna kvalifikácia konania žalovaného orgánmi štátu ako trestného skutku, za ktorý výsledok
nesie zodpovednosť žalovaný. O zavinení žalobcu by bolo možné uvažovať len v situácii, ak by

neúplným, nedostatočným poskytovaním informácií, či nespoluprácou s orgánmi činnými v trestnom
konaní žalobca zavinil nesprávnosť ich následného postupu a rozhodnutia. Trestné stíhanie bolo od
počiatku výsledkom chybného rozhodnutia orgánov štátu, ktorý je tou jedinou a rozhodujúcou príčinou,
pre ktorý bol trest žalobcovi uložený a následne sčasti vykonaný.

22. Právo žalobcu na náhradu škody preto nebolo vylúčené podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č.
514/03 Z.z., a žalobca bol povinný preukázať, že škoda (ujma) žiadaná žalobou v tvrdenom rozsahu
existuje a vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, v súvislosti s ktorým vykonal
trest. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o nárok žalobcu nanáhradu škody na zdraví 20.000 € a na náhradu ušlého zisku (ekonomickej ujmy) v rozsahu 15.000 €,
nebolo preukázané, aby škoda v takomto rozsahu vznikla, a aby medzi žalobcom tvrdenou škodou a
nezákonným rozhodnutím existovala príčinná súvislosť.

23. Tak, ako na to správne poukazoval súd prvej inštancie, z výsledkov vykonaného dokazovania
vyplýva, že pracovné problémy spojené s výkonom podnikateľskej činnosti žalobcu, ktoré sa prejavovali
aj na jeho psychickom a fyzickom zdraví, spadajú už do obdobia rokov 2003-2004 pred jeho odsúdením
v roku 2007 a výkonom trestu odňatia slobody v roku 2008. Tieto zistenia vyplývajú z konania o rozvod

manželstva, na ktorej skutočnosti nič nemenia námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že výpoveď jeho
bývalej manželky je účelová, lebo mávali zlé vzťahy, a on nebol nikdy liečený ani trestne stíhaný pre
alkohol. Aj keď rozsudok o rozvode manželstva žalobcu vo veci Okresného súdu Košice II sp.zn. 42C
83/2010nadobudolprávoplatnosťaž11.8.2011,zodôvodeniauvedenéhorozhodnutia,akoajzvýpovedí
žalobcu a jeho bývalej manželky v konaní o rozvod nepochybne vyplýva, že problémy v ich vzťahoch,
ktoré sa podieľali na rozpade manželstva existovali už v roku 2003 v čase predchádzajúcom výkonu

trestu žalobcu. Bývalá manželka žalobcu vypočutá aj v tomto spore nepotvrdila, aby rozhodujúcou
príčinou rozpadu rodinných a manželských väzieb bolo odsúdenie a výkon trestu odňatia slobody
žalobcu, naopak, práve ona iniciovala obnovenie trestného konania na Ministerstve spravodlivosti SR
v záujme ochrany práv žalobcu, a na základe jej podnetu prebehlo aj konanie o dovolaní. Nemožno
preto z ničoho vyvodiť, aby odsúdenie žalobcu bolo príčinou rozpadu manželských a rodinných väzieb

žalobcu, alebo dôvodom úpadku jeho podnikania. Žalobca tvrdil vznik ušlého zisku 15.000 € v dôsledku
straty podnikateľských možnosti spoločnosti DPV, s.r.o. Košice, nakoľko sa nemohol venovať jej
riadeniu, obhospodarovaniu obchodnej činnosti, na ktorú bola zameraná. Zo súdneho spisu vyplýva, že
spoločnosť bola vymazaná z úradnej moci ku dňu 13.3.2012, čomu predchádzalo zrušenie spoločnosti
31.8.2011 bez likvidácie na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice I z dôvodov podľa § 68 ods. 6

Obchodného zákonníka pre nesplnenie podmienok vyžadovaných zákonom na fungovanie spoločnosti.
Za ušlý zisk nemožno považovať hypoteticky stanovenú ujmu, ktorá by mohla vzniknúť, ale musí ísť
o stratu konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majektu a dosiahnutia príjmu s
pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote (porovnaj NS SR splzn. 4MCdo 23/2008, 3Cdo 513/2014,
5Cdo 195/2015). Z výpovedí žalobcu a jeho bývalej manželky v konaní o rozvod súd prvej inštancie

správneustálil,žeproblémyvpodnikanížalobcusúdatovanéeštezobdobiarokov2003-2005,ažalobca
nepreukázal, aby príčinou úpadku obchodnej činnosti bol práve výkon trestu odňatia slobody a nie
už skôr vzniknuté problémy v podnikaní, ktoré sa následne prejavovali aj na jeho správaní, zhoršenej
sebadisciplíne, sklonom k riešeniu nahromadených komplikácií nadmerným požívaním alkoholu. Pokiaľ
aj boli žalobcom predložené ako dôkazy o výkone podnikateľskej činnosti certifikáty (č.l. 235-247 spisu)

oprávňujúce jeho spoločnosť na distribúciu tovaru na území Ukrajiny, z uvedených listín vyplýva, že
toto oprávnenie bolo obmedzené na čas platnosti certifikátu do roku 2005, resp. do roku 2006, teda
nemajú žiadnu súvislosť s trestným konaním žalobcu, keďže svoju platnosť stratili ešte pred začatím
trestného konania. Ak žalobca poukazoval na vyjadrenie jeho bývalého obchodného partnera Energon
Ukrajina z roku 2011 (č.l. 147 spisu), obsah uvedenej listiny nepreukazuje žiadnu priamu súvislosť medzi

odsúdením, výkonom trestu a stratou obchodných príležitostí. V uvedenej listine sa konštatuje existencia
dlhodobých problémov žalobcu, fakt, že produkcia firmy Plastika, a.s. Nitra sa bude realizovať inými
formami, a nie je aktuálna ani produkcia zatepľovacích systémov, z ktorých dôvodov obchodný partner
navrhoval zrušiť dcérsku spoločnosť, aby nevznikali ďalšie zbytočné náklady. Žalobcom predložená
sprostredkovateľská zmluva so spoločnosťou Plastika, a.s. Nitra pritom bola uzavretá len do roku 2004.

Problémy v podnikaní pritom žalobca riešil už od roku 2004, čo sa negatívne prejavilo aj na jeho zdraví i
chode rodiny. Žalobca nepreukázal, aby práve v dôsledku výkonu trestu nemal možnosť nejaký obchod
zrealizovať, uskutočniť, aby práve vykonanie trestu bolo tou jedinou a výlučnou príčinou, ktorá zamedzila
rozmachu jeho obchodu, či dosiahnutiu zisku, a aby tento pri bežnom chode vecí mohol byť na úrovni
15.000€.Pokiaľajžalobcovivzniklistratynapodnikaní,jedôvodnézvýsledkovdokazovaniausudzovať,

že tieto súviseli so zmenou trhových podmienok i zmenou priorít a preferencií odberateľov.

24. Rovnako tak nebolo možné považovať za opodstatnený nárok žalobcu na odškodnenie následkov
na zdraví vo výške 20.000 €. Žalobca neuvádza, na akom základe dospel k finančnému vyjadreniu ujmy
na zdraví, a žalobcom navrhnutý a súdom vykonaný dôkaz výsluchom ošetrujúceho lekára žalobcu

J.. G. T., psychiatra, nepotvrdil existenciu príčinnej súvislosti medzi psychickými problémami žalobcu a
nezákonne vykonaným trestom. Na vyšetrení žalobcu v novembri 2009 lekár konštatoval depresívne
ladenie žalobcu, zvýšený sklon k požívaniu alkoholu, avšak práve vo väzbe na dlhoročné osobné a
pracovné problémy udávané žalobcom. Ošetrujúci lekár nedisponoval informáciami o aktuálnom stavepacienta v čase, keď mal byť väznený, nemohol sa preto vyjadriť ani k otázke príčinnej súvislosti
medzivýkonomtrestuazistenoudiagnózoupacienta.Podľazáznamuopätovnéhovyšetreniavofebruári
2011 lekár konštatoval u žalobcu tendenciu k zlepšeniu zdravotného stavu, čo vyplývalo aj z vyjadrení

vyšetrovaného. Žalobca nepreukázal, aby mu vznikla ujma na zdraví, ktorú by bolo možné odškodniť
podľa zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
a ktorá ujma na zdraví, by bola v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, na podklade
ktorého vykonal trest.

25. Základ nároku žalobcu bol však preukázaný vo vzťahu k náhrade trov konania, ktoré žalobcovi ako
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Pri stanovení rozsahu
náhrady tejto škody odvolací súd vychádzal zo žalobcom uplatnených úkonov právnej služby za
zastupovanie v trestnom konaní na dovolacom súde 22. 7. 2009 a vyhlášky č. 655/04 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 31.5.2010, ako aj z
preukázaných dokladov o vynaložených výdavkoch na úhradu cestovného a trov štátu v trestnom konaní

Žalobca bol odsúdený a vykonával trest odňatia slobody za spáchanie trestného činu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, ktorého trestná sadzba
sa pohybovala v rozpätí 3 roky až 8 rokov. Podľa § 12 ods. 3 písm. b) vyhl. č. 655/04 Z.z. tarifná odmena
za zastupovanie v trestnomkonaní pri uvedenej trestnej sadzbe predstavovala 1/8 výpočtového základu.
Výpočtovým základom tarifnej odmeny platným pre rok 2009 v zmysle § 1 ods. 3 vyhl. č. 655/04 Z.z. bola

suma 695,40 € (20.950,- Sk). Právnemu zástupcovi žalobcu v trestnom konaní (H.. Ž.) vznikol nárok na
odmenu za 2 úkony právnej služby, ktorých náhradu si žalobca v konaní aj uplatnil, a to za prevzatie
veci a za zastupovanie žalobcu na pojednávaní na Najvyššom súde SR dňa 22.7.2009. Za každý úkon
právnej služby patrí advokátovi aj náhrada paušálnych výdavkov vo výške 1/100 výpočtového základu.
V súvislosti s účasťou zástupcu žalobcu, ktorý má sídlo v Košiciach, na pojednávaní na Najvyššom súde

SR v Bratislave, prináleží mu tiež náhrada za čas strávený cestou do miesta pojednávania a späť vo
výške 1/60 za každú aj začatú polhodinu (§ 16, § 17 vyhl. č. 655/04 Z.z.). Strata času na trase Košice
- Bratislava a späť, absolvovaná vlakom, zodpovedá podľa cestovného poriadku 20-tim polhodinám.
Náhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby predstavuje sumu 187,76 € za [2 x
(tarifná odmena 86,93 € + paušálne náhrady 6,95 €)], náhrada za stratu času 231,80 € (20 x 11,59

€), náhrada cestovných výdavkov podľa predložených cestovných lístkov pre osobu žalobcu a jeho
zástupcu za cestu vlakom Košice-Bratislava a späť, činí 80,62 € (2 x 40,31 €). Žalobcovi v súvislosti
s trestným konaní bola tiež uložená povinnosť na náhradu trov štátu, ktorú zaplatil vo výške 39,83 €.
Celkovo trovy spojené s trestným konaním vedeným proti žalobcovi, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, predstavovali škodu vo výške 540,01 €, ktorej náhrada bola žalobcovi priznaná.

26. Žalovaný na odvolacom pojednávaní namietol nárok na náhradu trov zastúpenia žalobcu dôvodiac,
že nebolo preukázané ich zaplatenie, ktoré stanovisko bližšie nevyargumentoval, pričom zástupca
žalobcu potvrdil úhradu týchto trov. Uvedenú procesnú obranu žalovaného odvolací súd hodnotil ako
neúčinnú (§ 151 CSP) a oneskorene uplatnenú (§ 153 CSP), na ktorú preto nemohol prihliadať. Žalobca

na súde prvej inštancie doložil kópiu príjmového pokladničného dokladu o úhrade ceny právnych
služieb v rozsahu 1.000 € (príjmový pokladničný doklad pri č.l. 36 spisu), ku ktorému dokladu žalovaný
na následnom pojednávaní konanom dňa 16.6.2011 nevzniesol žiadne výhrady spochybňujúce jeho
pravdivosť,namietalibarozsahuplatňovanéhonárokunanáhradutrovprávnehozastúpeniaanejasnosť
ich vyčíslenia. Žalovaný bol povinný uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany už

na súde prvej inštancie, len samotné spochybňovanie úhrady bez uvedenia vlastných skutkových
tvrdení, predstavuje neúčinné popretie nároku žalobcu. Aj za situácie, že by bolo možné vychádzať z
objektívnosti námietky žalovaného, neboli by splnené podmienky na uplatnenie takejto obrany v konaní
pred odvolacím súdom v zmysle § 366 CSP, podľa ktorého ustanovenia prostriedky procesného útoku
či obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len v

prípade, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný
v odvolacom konaní ani len netvrdil, aby existovali objektívne prekážky, ktoré mu bránili v procesnej
obrane pred súdom prvej inštancie, preto jeho námietky nemali a ani nemohli mať vplyv na rozhodnutie
odvolacieho súdu.

27. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že iba samotné konštatovanie porušenia práva
rozsudkom Najvyššieho súdu SR, je v danom prípade dostatočným zadosťučinením za ujmu spôsobenú
žalobcovi nezákonným rozhodnutím o treste. Žalobca napriek tomu, že jeho konanie od počiatku nemalo
byť kvalifikované ako trestný čin, vykonal trest odňatia slobody v rozsahu 83 dní. Právo na poskytnutienároku na náhradu ujmy majetkovej či nemajetkovej, spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu a
iného orgánu štátu je dané priamo ústavnoprávnou úpravou podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Každé
trestné konanie negatívnym spôsobom vplýva na osobný život poškodeného. Už samotný fakt trestného

stíhania bez ohľadu na obmedzenie osobnej slobody s tým spojenej pri výkone trestu, je pre každú
osobuzáťažou,ktorávýraznýmspôsobomzasahujedojehosúkromného,osobného,pracovnéhoživota,
a to tým viac, ak ide o konanie, ktoré bolo založené na nepravdivom (nesprávnom) obvinení. Ujmu
vzniknutú obmedzením osobnej slobody nemožno v demokratickej spoločnosti rešpektujúcej princípy
spravodlivosti považovať za napravenú len ukončením tohto nezákonného zásahu, t. j. prepustením

poškodeného na slobodu s následným konštatovaním, že došlo k omylu v postupe orgánu štátu.

28. Vzhľadom na to, že trestný rozkaz, na podklade ktorého žalobca napokon vykonal trest, bol vydaný
dňa 15.8.2007, v súlade s § 27b zákona č. 514/03 Z.z. sa nárok žalobcu posudzuje podľa jeho
ustanovení v znení účinnom do 31.12.2008. Spôsob a rozsah náhrady škody pokiaľ ide o nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nebol v tom čase v § 17 ods. 1, 2 citovaného zákona presne

špecifikovaný. Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia, ktoré sa do právnej úpravy dostalo
s účinnosťou od 1.1.2009 sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorej k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1.1.2013

bolo doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi v znení neskorších predpisov.

29. Aj keď vyššie uvedené kritériá či úprava obmedzujúca výšku priznávanej náhrady boli do zákonnej
úpravy vnesené až neskôr, nebráni to ich zohľadneniu, keď právna prax ešte pred ich implementáciu
do zákona, brala uvedené kritéria do úvahy pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy, preto na samotnom
posudzovanínárokusaničnezmenilo(porovnajNSSRsp.zn.7Cdo/145/2011).Sprihliadnutímnavyššie
uvedené, pri stanovení rozsahu nemajetkovej ujmy odvolací súd vzal do úvahy, že odškodňovaná je

nemajetková ujma za zásah do jedného z najvýznamnejších práv jedinca, ktorým je právo na osobnú
slobodu, ktorý zásah trval 83 dní (výkon trestu od 20.7.2008 do 10.10.2008). V osobe žalobcu sa jednalo
o vysokoškolsky vzdelaného človeka, predtým netrestaného, pre ktorého pobyt vo výkone trestu bol
neočakávaným, stresujúcim zážitkom, sprevádzaný dehonestujúcimi, znevažujúcimi pocitmi, keď sa
ocitol v prostredí ľudí, ktorí mu robili naschvály, verbálne ho urážali, mal obmedzený kontakt s najbližším

okolím, bol bez možnosti sebarealizácie. Negatívny dopad pobytu vo väzení na osobnosť žalobcu
potvrdila aj jeho bývalá manželka uvádzajúc, že po prepustení na slobodu vnímala oproti minulosti
zhoršenie psychickej pohody žalobcu, ako aj zhoršenie komunikácie so žalobcom. Odvolací súd vzal
do úvahy aj fakt, že už v čase pred začatím trestného stíhania i nástupom na výkon trestu, sa žalobca
potýkal s viacerými problémami na poli pracovnom ako aj osobnom, keď ťažko znášal neúspechy v

podnikaní, ktoré sa prenášali aj do jeho rodinného a partnerského spolužitia, negatívne sa podpisovali
na jeho psychickom a fyzickom zdraví, a následne na sociálnych vzťahoch, keď situáciu riešil požívaním
alkoholu. Z dôvodu nepreukázanej príčinnej súvislosti medzi výkonom trestu a tvrdenými následkami na
zdraví, rozpade rodiny, strate spoločenských kontaktov a pracovných príležitostí, tieto následky nemohli
byť zohľadnené pri stanovení rozsahu nemajetkovej ujmy. Suma náhrady nemajetkovej ujmy má v

súlade s ustálenou judikatúrou zodpovedať i všeobecným predstavám o spravodlivosti v danom čase a
mieste, preto odvolací súd prihliadal aj na širšie súvislosti priznania náhrady tak, aby sa priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy javila v čase zásahu ako spravodlivá, aby nešlo o zjavne neprimerané
obohacovaniesa,čiodškodnenieneúmernéspoločenskýmpomerom.Žalobcavykonaltrestvroku2009,
v ktorom období priemerná mzda v národnom hospodárstve bola na úrovni 744 €, hodnota minimálnej

mzdy predstavovala 268,87 €, obetiam znásilnenia bolo priznávané v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z.
odškodnenie maximálne v rozsahu 10- násobku minimálnej mzdy. Aj keď výkon trestu odňatia slobody
nepochybne zasiahol do osobného života žalobcu, stalo sa tak v čase už existujúcich pracovných
problémov i narušených väzieb s okolím, keď tento zásah nepôsobil ako kľúčová alebo vyvolávajúca
príčina rozpadu rodinných a spoločenských vzťahov. Oblasť osobného a spoločenského života

žalobcu bola narušená už jeho skorším správaním plynúcim z negatívneho prežívania podnikateľských
neúspechov. Prihliadajúc na vyššie uvedené, úroveň priemernej a minimálnej mzdy v národnom
hospodárstve, podmienky odškodňovania následkov závažných trestných činov, odvolací súd za danýchokolností považoval za zodpovedajúcu princípom spravodlivosti peňažnú satisfakciu nemajetkovej ujmy
v sume 3.000 €.

30. Žalobca si v konaní uplatnil tiež nárok na úroky z omeškania 8% ročne od 1. 1. 2011 do zaplatenia,
ktoré mu boli priznané podľa § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka (OZ) len zo sumy náhrady škody
zodpovedajúcej nákladom vynaloženým v trestnom konaní. V súlade s ustálenou súdnou judikatúrou
povinnosť na úhradu nemajetkovej ujmy žalovanému vzniká až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia,
lebo okolnosti významné pre jej priznanie, sú známe až rozhodnutím súdu (rozhodnutie NS SR sp. zn.

7Mcdo/16/2011, 6Cdo/185/2011, a 1Co/15/1997), preto až uplynutím lehoty na plnenie nemajetkovej
ujmy určenej rozhodnutím súdu sa žalovaný môže dostať do omeškania s jej zaplatením. Vo vzťahu k
priznaným úrokom z omeškania odvolací súd vychádzal zo zistenia, že žiadosť žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na zaplatenie sumy 43.000 € zo dňa 11.4.2010, ktorej súčasťou bol tiež nárok na
náhradu trov trestného konania, bola žalovanému doručená dňa 14.6.2010, o ktorej žiadosti žalovaný
uviedol, že ju prerokoval, avšak jej nevyhovel, aj keď o tom žalobcu neinformoval. Ak príslušný orgán

neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§ 16 ods. 1 zákona
č. 514/03 Z.z.). Žalovaný neuspokojil nárok na náhradu škody žalobcu ani jeho časť v lehote do 6-tich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, od ktorého momentu bol oboznámený s rozsahom i dôvodmi žiadanej
škody, preto najneskôr uplynutím šiestich mesiacov od 14. 6. 2010 sa dostal do omeškania s plnením,

ktorého výška nebola závislá od úvahy súdu. V súlade s návrhom žalobcu bol preto žalovaný zaviazaný
na úhradu úrokov z omeškania zo sumy 540, 01 € od 1.1.2011. Výška úrokov z omeškania vyplýva z §
3 nar. vl. SR č. 87/95 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, a zodpovedá základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banke platnej k
1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.

31. Výrok o nároku na náhradu trov konania vyplýva z § 396 ods.2 CSP v spojení s § 257 CSP,
podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Ako vyplýva z uvedenej citácie § 257 CSP, jeho aplikácia je prípustná len vo výnimočných
prípadoch, ak súčasne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré tej strane sporu, ktorá by

na princípe úspešnosti v spore mala nárok na nárok na náhradu trov konania, táto náhrada priznaná
nebude. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť neprimerané dôsledky aplikácie §
255 CSP v prípadoch, v ktorých by sa so zreteľom na osobité okolnosti prípadu javilo výlučné použitie
princípu úspešnosti v spore ako nespravodlivé.

32. Vzhľadom na rozsah žalovaného peňažného nároku a súdom priznaného plnenia, sa žalobca
považuje za neúspešnú stranu sporu tak v prvoinštančnom ako aj odvolacom konaní. Procesne
úspešnejšiemu žalovanému však nárok na náhradu trov konania priznaný nebol podľa § 257
CSP, zohľadňujúc okolnosti prípadu a osobnú situáciu na strane žalobcu. Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné podľa ustálenej súdnej praxe potrebné prihliadnuť k

majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, významnými sú tiež okolnosti, ktoré
viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a podobne. Žalobca preukázateľne
utrpel ujmu na základe nezákonného postupu orgánov štátu, za konanie ktorých zodpovedá žalovaný,
ktorý na žiadosť o predbežné prejednanie nároku nereagoval. Žalobca je starobným dôchodcom a z
jeho dôchodku, ktorý neprevyšuje sumu 500 €, sú vykonávané zrážky v rozsahu 100 € na úhradu jeho

záväzkov z podnikania. V kontexte uvedeného, uloženie povinnosti žalobcovi na náhradu trov konania
žalovanému, by predstavovalo výrazne negatívny zásah do osobných pomerov žalobcu, ktorý už bol
konaním orgánov štátu postihnutý, na strane druhej nepriznanie náhrady trov konania v prevažnej časti
úspešnému žalovanému v okolnostiach sporu zodpovedá princípom spravodlivého súdneho konania.

33. O náhrade trov štátu titulom prekladu a tlmočenia, ktoré vznikli na súde prvej inštancie, odvolací
súd rozhodol v zhode s § 155 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého trovy spojené s tým, že strana koná v
materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2

druhá veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).