Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. august 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/20/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211200263
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211200263.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu: Z.. G. D., nar. X.X.XXXX, bytom E. XX, X., zastúpeného H.. N.
Ž., advokátom so sídlom W. XX, X., proti žalovanému: Y. N. - J. Y. Y., so sídlom Ž. Q. XX, X., o náhradu
škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 16. júna 2011 č. k. 39C/2/2011-45
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej aj len „súd“) zamietol žalobu. V odôvodnení rozsudku
uviedol, že ide o žalobu o náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzal zo zistenia, že trestným
rozkazom sp. zn. 8T/62/2007-36 vydaným Okresným súdom Košice II bol žalobca uznaný vinným zo
zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona

za to, že neoprávnene držal krátku guľovú zbraň, pištoľ zn. ČZ 83 Cal. 7,656, výrobné číslo 028323,
napriek tomu, že mu dňa 14.11.2005 skončila platnosť zbrojného preukazu č. 038849 s oprávnením A,
pričom podľa § 59 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive bol povinný
do 7 dní od skončenia platnosti zbrojného preukazu požiadať o nový a na výzvu na odovzdanie zbrane,
ktorú prevzal dňa 27.6.2000 nereagoval, že bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, že
trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňom 28.9.2007 a že žalobcovi, ktorý dňa 12.11.2007 požiadal

o navrátenie lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu a zároveň podal proti trestnému rozkazu
odpor, uznesením nachádzajúcim sa na čísle listu 54 trestného spisu vyššie uvedenej spisovej značky
nebolo povolené navrátenie lehoty na podanie odporu.

Súd v odôvodnení rozsudku citoval jednak § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len „zákon“), v ktorom ustanovení sú stanovené

podmienky uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a jednak aj
ustanovenie § 8 ods. 1 zákona o práve na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste. Konštatoval,
že žalobca trestný rozkaz riadne prevzal, o možnosti podať odpor proti nemu bol riadne poučený a z
dôvodu, že pre podanie odporu zákon nevyžaduje splnenie žiadnych obsahových náležitostí, vyslovil
názor, že nie je naplnená podmienka dôvodu osobitného zreteľa (zrejme mal na mysli podmienku
ustanovenú v § 6 ods. 2 zákona, v zmysle ktorej ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa, právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať, hoci poškodený nepodal proti
nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov). Súd prvého stupňa
s prihliadnutím na tieto skutočnosti uzavrel, že „žalobca tým, že nevyčerpal riadne opravné prostriedky
a svojím laxným prístupom k držbe zbrane, ktorá samotná predpokladá u držiteľa zbrane dodržiavanie
určitých povinností, t. j. podľa zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive bol povinný do 7
dní od skončenia platnosti zbrojného preukazu požiadať o nový, tak závažným skutočnostiam nevenoval

pozornosť,ktoréviedliažkvydaniutrestnéhorozkazuajehoprávoplatnémuodsúdeniuaanitupovydanítrestného rozkazu nebol podaný žalobcom odpor, i keď priestor a čas na to mal“ a z týchto dôvodov
zamietol žalobu.

Ďalším obsahom odôvodnenia rozsudku je stanovisko súdu prvého stupňa k špecifikácii nároku žalobcu
na majetkovú a nemajetkovú ujmu spolu v sume 43 000 €, ktorú považuje za nedostatočnú a nárok za
nepreukázaný a taktiež jeho záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a trestným
stíhaním, resp. uložením trestu žalobcovi.

Súd prvého stupňa úspešnému žalovanému náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal
z dôvodu, že žalovaný nenavrhol rozhodnúť o náhrade trov konania.

Proti tomuto rozsudku žalobca včas podal odvolanie. Súdu prvého stupňa vytýka, že vec nesprávne
právne posúdil a následne aj nesprávne rozhodol. Má za to, že súd pri rozhodovaní opomenul aplikovať
dikciu druhej vety § 6 ods. 2 zákona, hoci v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa,

kedy sa nevyžaduje splnenie podmienky, aby poškodený proti nezákonnému rozhodnutiu podal riadny
opravný prostriedok podľa osobitných predpisov z dôvodu, že právoplatný trestný rozkaz sp. zn.
8T/62/2007 bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3Tdo/41/2008. V tomto rozsudku najvyšší súd konštatuje, že súd prvého stupňa v konaní sp.
zn. 8T/62/2007 porušil zákon, a teda žalobca bol uväznený protizákonne. Samotná skutočnosť, že

právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zrušené z dôvodu nezákonnosti najvyšším súdom,
je podľa žalobcu skutočnosťou hodnou osobitného zreteľa, s čím sa súd vo svojom rozhodnutí náležite
nevysporiadal. Súd prvého stupňa podľa žalobcu riadne nevyhodnotil a nezohľadnil ani dikciu § 3 ods.
2 zákona, v zmysle ktorej štát sa v danom prípade nemôže zbaviť zodpovednosti za škody spôsobené
nezákonným rozhodnutím, a teda ide o zodpovednosť absolútne objektívnu, žiadny liberačný dôvod

nie je stanovený. Žalobca namieta aj proti záveru súdu prvého stupňa o laxnom prístupe žalobcu k
držbe zbrane, v ktorom smere poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu, ktorým jeho konanie bolo
vyhodnotené ako zákonné, a to z dôvodu, že v čase, keď jeho zbrojný preukaz stratil platnosť, zbraň
riadne odovzdal autorizovanej firme do depozitu, čiže zbraň v nezákonnej držbe nikdy nemal a z toho
dôvodubolajspodobžalobyoslobodený,čosúdprvéhostupňataktiežnezohľadnil.Žalobcasavyjadruje

aj k posúdeniu kvalitatívnej stránky jeho návrhu na náhradu škody vykonanému súdom prvého stupňa
ohľadom preukázania výšky uplatnenej škody a aj k spôsobu vykonávania dôkazov pred týmto súdom.
Súd podľa neho „nevykonal zásadné dokazovanie potrebné na ustálenie uplatneného nároku, dôkazovo
neustálil ani nezisťoval objektívny stav veci, čo naznačuje závažnému pochybeniu súdu“. Z uvedených
dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie alebo aby žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Stotožňuje sa
s právnym názorom súdu prvého stupňa, pretože súd dospel k správnym záverom a správne právne
posúdil, že v posudzovanej veci žalobcu nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

nevznikol. Zdôraznil, že odpor proti trestnému rozkazu je inštitútom, ktorý nevyžaduje odôvodnenie a v
mene obvineného ho môžu podať všetky osoby oprávnené podať v jeho mene odvolanie (napr. príbuzní
v priamom rade, súrodenci, manželka), že žalobca trestný rozkaz riadne prevzal, o možnosti odporu
bol riadne poučený, žalobcovi mala a musela byť zrejmá vážnosť situácie ako aj hrozba núteného
výkonu trestu odňatia slobody. Žalobca si nielenže sám zavinil uloženie trestu, ale sám si zavinil

aj samotné začatie trestného stíhania, pretože k tomuto by nebolo došlo, ak by žalobca postupoval
v zmysle príslušných predpisov upravujúcich držbu zbraní, prípadne, ak by bol rešpektoval výzvu
polície, ako s predmetnou zbraňou nakladať. S ohľadom na skutkové okolnosti predmetného prípadu
žalovaný pokladá za neprijateľné, aby voči nemu bola vyvodzovaná zodpovednosť v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Stotožňuje sa s argumentáciou súdu prvého stupňa aj pokiaľ tento poukazuje na

§ 8 ods. 1 zákona, v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste v
prípade oslobodzovania spod obžaloby nevzniká v prípade, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu
neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný. K
uloženiu trestu a následnému výkonu trestu odňatia slobody by nebolo došlo, ak by žalobca k veci
nepristupoval nedbanlivo, spolupracoval by s orgánmi činnými v trestnom konaní ako aj so súdom,

pretože skutočnosti, ktoré vyšli najavo až po využití mimoriadneho opravného prostriedku, mohli vyjsť
najavo už skôr. Omisívne konanie žalobcu však nemožno pripisovať na ťarchu žalovaného. Pokiaľ sa
žalobca dovoláva aplikácie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., žalovaný poukazuje na dikciu zákona,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že za nezákonné rozhodnutie možno pokladať iba také právoplatnérozhodnutie,ktorébolozrušenézdôvodujehonezákonnosti,pričomzákonzároveňvyžaduje,abyokrem
toho bola kumulatívne splnená aj druhá podmienka - využitie riadnych opravných prostriedkov proti
napádanému rozhodnutiu. Zrušenie trestného rozkazu najvyšším súdom preto v žiadnom prípade nie je

možnépokladaťzaprípadhodnýosobitnéhozreteľa,nakoľkoideibaosplneniezákladnéhopredpokladu
stanoveného v § 6 ods. 1 zákona, bez splnenia ktorého by nebolo možné o prípadnej nezákonnosti
rozhodnutia vôbec uvažovať. Vzhľadom na nesplnenie základných predpokladov stanovených v § 6
zákona vykonávanie ďalšieho dokazovania zameraného na preukázanie vzniku a výšky škody považuje
za nadbytočné a neúčelné.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
202 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) prejednal predloženú vec v
medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok
je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady
a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods.2 O.s.p.) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom
rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci ako aj v právnom

posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť
rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní
rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho závery musia byť dostatočne vysvetlené.

Odvolaním napadnutý rozsudok uvedené náležitosti nemá. Z rozsudku nie je možné zistiť, čoho sa
žalobca domáhal a z akých dôvodov (javí sa, že ide o nárok uplatnený v zmysle § 15 zákona, ktoré
ustanovenie sa však týka predbežného prerokovania nároku na príslušnom úrade, nie však na súde),
absentuje v ňom vysvetlenie toho, ktoré skutočnosti súd považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Rozsudok neobsahuje žiadne
právne posúdenie veci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nie je možné z neho zistiť, na základe akých
skutočností a z akých dôvodov súd dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu v citovanom zákone
stanovených podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci.

Za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným postavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom

opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Tejto zodpovednosti sa
nemožno zbaviť (§ 3 ods. 1 a 3 zákona). V zmysle § 4 ods. 1 zákona vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník

konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní (§ 5 ods. 1 zákona).

Nezákonným rozhodnutím sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej
medzinárodnej zmluvy a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa (§ 6 ods. 1 a 2 zákona).Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti
vykonaný trest, ak a/ v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo b/ v ďalšom
konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli

najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec postúpená inému
orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo
čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný (§ 8 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona). Právo na náhradu
škody nevznikne z dôvodov ustanovených v § 8 ods. 6 písm. a/ až h/ zákona.

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona).
Náhradaškodyvzmysle§18ods.1zákonazahŕňaajnáhradutrovkonania,ktorépoškodenémuvznikliv
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v
konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola
vec postúpená inému orgánu.

V zmysle § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej inter alia nezákonným rozhodnutím
a rozhodnutím o treste je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 zákona. Len
vtedy, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo

dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti
na súde (§ 16 ods. 1 zákona).

Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. Nevyhnutnými

predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným
rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci
v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/ protiprávnosť
- nezákonnosť.

Pre vznik zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený
musí využiť možnosť podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, musí ísť o rozhodnutie
právoplatné,pretoželenprávoplatnérozhodnutiezakladázodpovednosť.Ďalejjetopodmienkazrušenia
právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom (dovolacím súdom) a podmienka prerokovania nároku
na náhradu škody s príslušným orgánom.

V prípade, že ide o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o treste, zákon spomína na prvom mieste
rozhodnutie o treste vydané v rámci trestného súdneho konania, poškodeným je v tomto prípade
odsúdený, ktorý uložený trest celkom alebo sčasti vykonal, zodpovedným subjektom je iba štát.
Nevyhnutným predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je príčinná súvislosť medzi uloženým trestom

a vznikom škody. Zákon vyžaduje, aby rozhodnutie súdu obsahujúce výrok o treste bolo v neskoršom
konaní zrušené pre nezákonnosť alebo ďalšou podmienkou pre vznik práva na náhradu škody je, aby
dotknutá osoba bola v ďalšom konaní spod obžaloby oslobodená alebo aby bolo trestné stíhanie proti
nej zastavené z dôvodov uvedených v písm. b/ ods. 1 § 8 zákona. To však neplatí, ak samotná dotknutá
osoba svojím zavinením zapríčinila, že súd rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu. Vzhľadom na znenie § 8 ods. 6 zákona nie všetky prípady zastavenia trestného stíhania, resp.
oslobodenia spod obžaloby majú za následok zodpovednosť štátu za škodu.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa iba odcitoval ustanovenie § 6 ods. 1 a 2 a § 8 zákona
dospejúc k záveru o neopodstatnenosti nároku v podstate z jediného dôvodu, ktorým je, že „žalobca

nevyčerpal riadne opravné prostriedky, i keď tak urobiť mal a mohol“ a ďalej, že „mal laxný prístup k
držbe zbrane, pretože si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach
a strelive, ktorý viedol k jeho odsúdeniu a k vydaniu trestného rozkazu, proti ktorému nepodal odpor“.
Keďže však súd cituje aj § 6 a zároveň aj § 8 zákona, to všetko bez akéhokoľvek právneho posúdenia
veci, jeho rozhodnutie je navyše aj zmätočné, pretože z neho jasne nevyplýva, či súd prvého stupňa

uplatnený nárok žalobcu považoval za nárok na náhradu škody spôsobenej a/ nezákonným rozhodnutím
(§ 5 a 6 zákona), alebo ako nárok na náhradu škody spôsobenej b/ rozhodnutím o treste (§ 8 zákona).
Pritom zákonné podmienky pre zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú iné
než podmienky pre rozhodnutie o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím o treste.Je potrebné dať za pravdu odvolateľovi aj v tom, že súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil (ani len
nespomenul) zo žaloby i zo spisu nepochybne vyplývajúcu skutočnosť, že trestný rozkaz, ktorým bol

žalobca odsúdený na trest odňatia slobody, ktorý sčasti už aj vykonal, bol najvyšším súdom zrušený,
pretože ním bol porušený zákon a že žalobca bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený a s
týmito skutočnosťami sa preto absolútne nevysporiadal.

S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené nedostatky napadnutého rozsudku ďalším aspektom

zvyšujúcim mieru zmätočnosti napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že súd prvého stupňa hoci
dospel k záveru o tom, že nárok žalobcu na náhradu škody nie je daný, prijímal a odôvodňoval svoje
záverytýkajúcesakvalitatívnejstránkynávrhuohľadomnedostatočnejšpecifikácienárokunazaplatenie
žalovanej sumy pozostávajúcej z majetkovej aj nemajetkovej ujmy, závery ohľadom nepreukázania
výšky uplatneného nároku a o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a trestným stíhaním.

V posudzovanej veci okrem toho nebolo šetrené, s akým výsledkom skončilo predbežné prerokovanie
nároku v zmysle § 15 zákona, či vôbec prebehlo, kedy bolo uplatnené, a teda či boli vôbec splnené
podmienky pre konanie pred súdom.

Napadnutý rozsudok je teda zmätočný a nedostatočne odôvodnený, teda nepreskúmateľný.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia má za následok odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom a
znamená, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktorá vedie vždy k zrušeniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa citovaného zákonného ustanovenia napadnutý rozsudok zrušil a

vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V tomto ďalšom konaní súd prvého stupňa vytknuté pochybenia odstráni tým, že s prihliadnutím na
všetky okolnosti posúdi, či sú splnené podmienky pre konanie o uplatnenom nároku na súde, pretože vo
vzťahu k prejednaniu nároku pred súdom je predbežné prerokovanie nároku pred príslušným orgánom

obligatórnym a je procesnou podmienkou, ktorej nedostatok bráni tomu, aby súd mohol konať vo veci.
Ide však o odstrániteľný nedostatok a je povinnosťou súdu pokúsiť sa ho odstrániť postupom podľa §
104 O.s.p. V prípade, že dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre konanie pred súdom, tento svoj
záver dostatočne odôvodní a následne posúdi žalobcom uplatnený nárok v zmysle ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z., prihliadne pritom na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli (a prípadne ktoré ešte aj

vyjdú) za konania najavo a rozhodne o žalobe rozhodnutím majúcim všetky náležitosti v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p., teda tak, aby v prípade odvolania bolo preskúmateľné odvolacím súdom.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto uznesenie senát Krajského súdu v Košiciach prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/04
Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.