Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. december 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818203167
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8818203167.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.KarolaKrochtuvsporežalobcu:PrimabankaSlovensko,a.s.,Hodžova
11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X,
XXX XX O. M., prechodne bytom C. XXX/XX, XXX XX O. M., o zaplatenie 598,33 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 11Csp/170/2018-74 zo dňa
11.03.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
čo do úroku z úveru a súvisiacom výroku o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 598,33 eur a úrok vo výške 26,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
598,33 eur od 26.07.2018 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26,83
eur od 26.07.2018 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100
% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení.

2. Rozhodnutie odôvodnil citujúc ust. § 1 ods. 2; § 9 ods. 1, 2; § 11 z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch; § 3 ods. 3 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa; § 39; § 52 ods. 1 až 4; § 53 ods. 1 až 5; §
54 ods. 1 až 3; § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka; § 3 nariadenia č. 586/2008 Z.z. a po vykonanom
dokazovaní zistil, že predchodca žalobcu SBERBANK a žalovaný na základe žiadosti uzavreli dňa
12.10.2015 v súlade s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, zákona č. 129/2010 Z.z. a
zákona č. 40/1964 Zb. Zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške

1000 eur. Žalovaný sa úver zaviazal splatiť v 60 mesačných anuitných splátkach vo výške 22,87 eur.
Išlo o bezúčelový úver pri úrokovej sadzbe 12,89% ročne. V zmluve bola uvedená aj RPMN 13,69% a
aj priemerná RPMN vo výške 13,5%. Zo zmluvy vyplýva, že prvá splátka bola splatná dňa 20.11.2015 a
posledná dňa 20.10.2020, mesačne k 20. dňu príslušného mesiaca. Z priloženej amortizačnej tabuľky
k zmluve vyplýva rozčlenenie jednotlivých splátok na istinu a úrok. Listom zo dňa 22.05.2018 žalobca
vyzýval žalovaného na úhradu omeškaných splátok. Dňa 25.07.2018 žalobca v dôsledku porušovania
povinnosti zo strany žalovaného a nesplácania úveru rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru a

žalovaného vyzval na úhradu dlhu najneskôr do 25.07.2018.

3. Žalobou žalobca požadoval sumu 598,33 eur ako nezaplatenú istinu, sumy 26,83 eur ako úroky a
sumu 0,61 eur ako úroky z omeškania. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že žalovanýje povinný uhradiť žalobcovi istinu ku dňu podania žaloby 598,33 eur, (istina úveru 1.000 eur (nesprávne
uvedená suma 500 eur) - úhrady 401,67 eur). Úroky v sume 26,83 eur, ktoré si žalobca uplatnil do dňa
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, teda za dobu za ktorú ma na ne nárok a ktorú si žalobca uplatnil a

vyplýva z ním predloženého prehľadu splácania a dlhu. Súd v tejto uvedenej časti považoval žalobu
za dôvodnú a vyhovel jej. Žalobca ďalej žiadal sumy 0,61 eur ako úroky z omeškania, úroky vo výške
12,89% ročne z nezaplatenej istiny 598,33 eur od 26.07.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 598,33 eur od 26.07.2018 do zaplatenia a úroky z omeškania z úrokov 26,83
eur od 26.07.2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie sa ďalej zaberal aj výškou úrokovej sadzby. Výška

úrokovej sadzby bola dohodnutá na 12,89% ročne. Súd má za to, že táto výška je v súlade so zákonom
a preto ju akceptoval.

4. Vzhľadom na vyššie uvedené prvoinštančný súd mal za to, že žalobca, pokiaľ sa týka úroku, má
nárok na úroky len do doby kedy došlo k zosplatneniu úveru, t.j. k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru
v zmysle listu zo dňa 25.07.2018 a tie žalobcovi priznal. Zosplatnením došlo k zmene dohodnutého

termínu vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov. Skonštatoval, že je neprípustné započítanie
úhrad na iné než na istinu. Mal za to, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do
splatnosti dlhu, resp. všetkých jeho splátok a od splatnosti je potom dlžník v omeškaní a musí platiť
úroky z omeškania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998). V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako

aj úrokov z omeškania, čo by spôsobilo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Akékoľvek
ďalšie úroky súd považoval preto za nedôvodné. Úroky do doby zosplatnenia, t.j. do doky dokedy má na
ne nárok súd žalobcovi priznal a sú vlastne zahrnuté v mesačnej splátke, ktorá je anuitná, pričom v tejto
splátke je zahrnutá časť istiny ako aj príslušných úrokov. Žalobcovi bola priznaná zvyšná istina 598,33
eur a úroky do zosplatenia v sume 26,83 eur. Ďalšie úroky od zosplatnenia sú nedôvodné a neprípustné.

Preto nárok žalobcu čo do úrokov vo výške 12,89% ročne zo sumy 598,33 eur od 26.07.2018 až
do zaplatenia ako nedôvodný zamietol. Tým, že žalovaný túto dlžnú sumu neuhradil dostal sa do
omeškania. Keďže žalobca listom zo dňa 25.07.2018 úver zosplatnil, na úhradu dlhu vyzval žalovaného,
preto najneskôr od 26.07.2018 sa žalovaný dostal do omeškania. Žalobca požadoval úroky z omeškania
od 26.07.2018 do zaplatenia, t.j. od doby kedy bol v omeškaní, a to vo výške 5% ročne.

5. Po zistení, že ku dňu 26.07.2018 bolo preukázané, že žalovaný je v omeškaní, súd priznal žalobcovi
aj nárok na úroky z omeškania v zákonnej výške 5% ročne zo sumy dlžnej istina a úrokov tak, ako je
to uvedeného výroku rozsudku.

6. Súd prvej inštancie žalobu čo sa týka úrokov z omeškania v prevyšujúcej časti, ktoré žalobca
vyčísli na sumu 0,61 eur, ako nedôvodnú zamietol pre neunesenie dôkazného bremena. Žalobca súdu
nepreukázal a neozrejmil ako tento úrok vypočítal, z akej sumy a za aké obdobie ide o dlh. Podľa
žalobcu ide o dlh za obdobie do dátumu predčasnej splatnosti. Keďže v danom právnom vzťahu došlo
k vyhláseniu predčasnej splatnosti omeškanie je možné datovať až od tohto dátumu a nie od splatnosti

neuhradenej splátky. Preto je nárok na tieto úroky nedôvodný.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. Keďže žalobe, čo do istiny a
úrokov vyhovel, nevyhovel žalobe len čiastočne čo do príslušenstva ohľadom úroku a úroku z omeškania
vo výške 0,61 eur, po prepočte bol žalobca čo do istiny úspešný na 100%. Vzhľadom na uvedené, súd v

zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov konania v pomere
100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti uvedenému rozsudku, a to v časti, ktorým bola žaloba zamietnutá, čo do zaplatenia dohodnutého

úroku z úveru aj po zosplatnení úveru vo výške 12,89 % ročne zo sumy 598,33 eur od 26.07.2018 až
do zaplatenia, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.

9. Vyslovil svoj nesúhlas so zamietnutím jeho žaloby v časti zmluvného úroku po zosplatnení. Trval
na tom, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie,

teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka
s tvrdením, že povinnosť dlžníka platiť úroky trvá až do doby vrátenia úveru s tým, že strany si môžu
vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. aj dobu , počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere
dojednať odchýlne. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má pritom veriteľ nárok jednakna úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je
podporná, a preto je rozhodujúce ako sa strany dohodli v zmluve. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017. Poukazujúc na § 497 Obchodného

zákonníka uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale
aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, a to až do okamihu ich reálneho vrátenia.
Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá
vznik nových sankčných záväzkov dlžníka a samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.
Podľa odvolateľa aplikujúc ust. § 506 Obchodného zákonníka ani odstúpenie od zmluvy nespôsobuje

zánik záväzku ex tunc. Naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, lebo ide
o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho
právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, lebo situácia nastala pre neplnenie si
povinnosti dlžníka. Poukázal v tejto súvislosti na konkrétne rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Uviedol, že pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od úrokov z úveru
upravených v § 502 Obchodného zákonníka. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502

Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe
ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v
podstate cena za používanie poskytnutých finančných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť
platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi,
pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodnú niečo iné. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí je dlžník

povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na
takúto povinnosť veriteľovi v zmluve zaviazal. V ďalšom sa zaoberal odôvodnením vyššie uvedených
rozhodnutí so záverom, že žalobcovi patrí nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny
úveru až do úplného zaplatenia úveru. Odvolateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, v ktorom bol vyslovený nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie,

že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mal žalobca právo len na úroky z omeškania a že právo
na úroky, ako cenu poskytnutých peňazí už nárok nemá. Využitie práva veriteľ na zosplatnenie mení
splatnosť úveru, t.j. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo o sebe veriteľovi privodiť
zhoršenie ( a dlžníkovi len preto, že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. K uvedenému odkázal aj na
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, z ktorého odôvodnenia

zdôraznil názor, že zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia
peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na rozdiel od
toho úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie zo splatením istiny a veriteľ ich
môže požadovať, i keď neboli dojednané. Pritom môžu existovať popri sebe (uznesenie NS ČR 33

Cdo/212/2014 z 21.08.2014). Odvolateľ v ďalšom upriamil pozornosť na rozsudky Krajského súdu v
Košiciach, ktorými bol priznaný nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnení úveru. Žalobca
poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/138/2017-83 z 27.03.2018, podľa ktorého
má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom
tieto možno požadovať súbežne. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania sa vyjadril aj

Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014. Tiež uviedol konkrétne
rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Bratislave, Nitre a v Prešove, podporujúce jeho názor.

10. Žalobca poukázal aj na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal zmeniť a doplniť zákon č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník obsahujúci v § 53 ods. 9 pripojenú vetu: „Úroky za poskytnutie peňažných

prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Táto zmena nebola legislatívne
prijatá, a preto niet žiadna zákonná úprava popierajúca veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení
dlhu.

11. K zamietnutiu žaloby v časti o úrok z omeškania z kapitalizovaných zmluvných úrokov odkázal na

viaceré rozsudkyKrajskýchsúdovSlovenskejrepublikysozáverom,žežalobcamôžepožadovaťajúrok
z omeškania z dohodnutých úrokov za poskytnutý úver. V ďalšom poukázal na konkrétne rozhodnutia
Krajských súdov v Banskej Bystrici, Nitre, Bratislave a Trenčíne, v ktorých bol prezentovaný obdobný
názor. Vyslovil názor, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/143/1998, na ktoré poukazuje súd prvej
inštancie sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných

prostriedkov po zosplatnení úveru.

12. Navrhol preto jeho odvolanie posúdiť ako dôvodné, a to v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP s tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniťrozhodnutie v napadnutom rozsahu, žalobe vyhovieť a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške
zaplateného súdneho poplatku.

13. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 26.11.2019 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

15. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,

v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň
stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmať.

16.Žalobcaodvolanímnapadolzamietavývýrokrozsudkusúduprvejinštancie atočosatýkazaplatenia
zmluvného úroku vo výške 12,89 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 598,33 eur od 26.07.2018 do
zaplatenia. Predmetom prieskumu tak bol iba zamietavý výrok v uvedenom rozsahu a preto rozsudok
v prevyšujúcej časti sa stal právoplatným v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP.

17. Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do zamietavej
časti nároku, odvolací súd v uvedenom rozsahu podrobil prieskumu rozsudok so zameraním či súd
prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto
smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietkualeboargument,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutie(viďrozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).

18. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že
nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

19. Odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k zamietavej časti žaloby súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Preto si odvolací súd

osvojuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v uvedenej časti, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a
stotožňuje sa s ním v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Len na zdôraznenie správnosti rozsudku v uvedenej
časti a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

20. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu čo do vyššie špecifikovanej zamietavej časti napadnutej
odvolaním. Iba na zvýraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že nebolo možné
žalobcovi priznať nárok na ním žiadané zmluvné úroky po zosplatnení úveru. Aj súd odvolací, rovnako
ako provoinštančný súd je toho názoru, že žalobcovi nárok na uvedené nevznikol. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom, že Úverovú zmluvu, uzavretú právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa

12.10.2015 je potrebné považovať za zmluvu, na ktorú je treba aplikovať z. č. 129/2010 Z.z., Občiansky
zákonník a iné predpisy so všetkými dôsledkami ochrany žalovaného ako spotrebiteľa.

21. V odvolaní odvolateľ poukazuje na názory vyslovené v iných rozhodnutiach tak krajských súdov v
SR,akoajNSČR,kčomuodvolacísúduvádza,ževpredmetnejveciniejeviazanýnázoromvysloveným

v iných právnych veciach, a tiež na to, že rozhodovacia prax tunajšieho krajského súdu je taká, z ktorej
vychádzal aj prvoinštančný súd v tejto veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na stanovisko č.
X/XXXX Krajského súdu v S., podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok
odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokovlendovyhláseniapredčasnejsplatnostistým,ženásledneužprávonadohodnutýúrokzúverunevzniká,
vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú

nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy.

22. Je nutné však uviesť, že odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že otázka platenia úrokov
dojednaných ako cena a odplata za poskytnutie financií v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti
úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Pričom aplikačná prax sa však v tejto otázke rozchádza.

Zástancovianázorovejlíniepodporujúciplateniezmluvnýchúrokovpopriúrokochzomeškaniaprevažne
vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a
kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba
platiť až do ich vrátenia. Rozhodovacia činnosť tunajšieho súdu je však toho názoru, že po zosplatnení
dohodnuté úroky už poskytovateľovi úveru nepatria.

23. Odvolací súd je tiež toho názoru, že aj prípadná klauzula, podľa ktorej by mal spotrebiteľ platiť
dohodnuté úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver dojednaný, by musela byť vyhodnotená ako
neprijateľnázmluvnápodmienka,lebobytobolovrozporeschápanímvýkladupodmienokvneprospech
spotrebiteľa. Keďže v spotrebiteľských veciach evidentne prípadná dohoda o platení dohodnutých
úrokov aj po zosplatnení má za následok nárast dlhu, zákonite je tu povinnosť vykonania súdnej

kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Niet
pochybností o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z
omeškania či iných sankciách je v neprospech spotrebiteľa, teda aj žalovaného. Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v ust. § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z.

„Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera

nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

24. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku
je nutné doplniť, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že
možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon pritom
umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať za

to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Pritom zo zákonom stanovených dôvodov (napr. aj pre nesplácanie úveru) má
dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by
dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým
ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie

v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§ 657,658). V prípade, ak úver nie je
splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné
(úrok y z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy
prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie
bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za

úver, ale ide o nároky z porušenia práva.

25. Od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu
zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Práve úroky za
úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcií za

omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné
mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia nároky spojené s omeškaním.26. Je nepochybné, že nároky na odplatné úroky by žalobcovi patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je

zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

27. Z uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť, že zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia
a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku
spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku
určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranne adresovaným právnym úkonom.

28. Odvolací súd tak uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej

istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu v splátkach, ale
naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok
tak predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu

úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav však nastáva pri
predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu

požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Ak
teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani

na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom.

29. Súd nemôže akceptovať požiadavku veriteľa na zmluvné úroky aj po zosplatnení úveru, lebo by
toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ

si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku
spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Ak by súd takúto požiadavku akceptoval, podporil by nielen hrubú nadvládu
veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a
odplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnejnečinnosti,resp.stavnespôsobilostispotrebiteľa

vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom
poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

30. Je treba opätovne zdôrazniť, že ak by napriek tomu existovala zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava

na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou
tak, ako je to už uvedené vyššie.

31. Odvolací súd sa však plne stotožňuje s názorom, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov

a že ich nemožno zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením
peňažného záväzku.

32. V prejednávanej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 25.07.2018, teda
týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej

splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru tak, ako súd prvej inštancie, že žalobcovi vznikol
nárok na úroky z úveru iba do uvedeného dňa.33. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu

bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26.08.2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru

žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

34. Odvolací súd dáva do pozornosti tiež to, že základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 OZ). Z hľadiska posúdenia
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v
spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

35. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je

právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

36. K úrokom z omeškania z dohodnutých úrokov je treba uviesť, že ani Občiansky zákonník ani
Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úrok z omeškania) pre
prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, tým však nie je dotknuté právo účastníkov
dohodnúť sa, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2036/

2009). V prípade spotrebiteľského vzťahu však by bolo nutné takúto prípadnú dohodu vyhodnotiť ako
neplatnú. Preto ani z uvedeného dôvodu by nebolo možné priznať úroky z omeškania vyčíslené aj z
dohodnutých úrokov. Otázku, či je možné od dlžníka požadovať úroky z omeškania pri omeškaní s
platbou príslušenstva pohľadávky riešil Najvyšší súd ČR aj v uznesení sp. zn. 29Odo/689/2006, kde
uviedol, že dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom.

37. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu či už právneho posúdenia veci alebo

zmenu rozhodnutia v napadnutom rozsahu ako takú.

38. Preto odvolací súd vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.39. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v

rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 CSP tak,
že stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. V odvolacom konaní žalobca bol
neúspešný,pretonemoholmuvzniknúťnároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Vodvolacomkonaní

úspešný žalovaný si žiadne trovy neuplatnil ani z obsahu spisu mu žiadne odvolacie trovy nevyplývajú.
Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 za použitia čl. 17 základných
zásad CSP.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).