Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. marec 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/99/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108228105
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5108228105.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Ján Grochal - STAV-KYSUCE, s miestom podnikania Gočarova 252, 022 01 Čadca, IČO: 35 220 295,
právne zastúpeného: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO:
47 246 863, proti žalovanému: B. Y., nar. X.X.XXXX, trvale bytom X. XX, XXX XX D., zastúpenému

advokátom Mgr. Ladislavom Švaňom, so sídlom M. Y. XX, XXX XX D., v konaní o zaplatenie 18.918,11
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 154/2009-639
zo dňa 05.12.2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 154/2009-639 zo dňa 05.12.2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n ý nahradiť žalovanému trovy tohto odvolacieho konania v sume 361,93 Eur
za trovy právneho zastúpenia v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho

zástupcu žalovaného, advokáta Mgr. Ladislava Švaňu, M. Y. XX, XXX XX D..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie sumy 18.918,11 Eur spolu so zmluvnou
pokutou 0,05 % denne zo sumy 18.918,11 Eur od 06.11.2008 až do zaplatenia a spolu so 14,25 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 18.918,11 Eur od 01.03.2010 až do zaplatenia zamietol. O náhrade
trov (doterajšieho) konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému priamo na účet
právneho zástupcu žalovaného trovy konania v sume 2.199,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v

sume 6.581,72 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. O náhrade trov Slovenskej
republiky bude rozhodnuté samostatne. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu žalobcu a na
to, že na základe rozhodnutia odvolacieho súdu sa predmetom ďalšieho konania v tejto veci stalo
právo žalobcu na zaplatenie ceny plnenia -demolácie starej budovy a výstavby garáže v rozsahu,
ako bolo vyúčtované faktúrou č. 20080015 splatnou 05.11.2008 spolu so zmluvnou pokutou, teda
právo na zaplatenie sumy 18.918,43 Eur spolu s 0,05 % dennou zmluvnou pokutou z tejto sumy od
06.11.2008 až do zaplatenia. Súd prvého stupňa žalobcu vyzval, aby si riadne splnil procesnú povinnosť

tvrdenia vo vzťahu k vymedzeniu uplatneného práva, ktoré zostalo predmetom konania. Žalobca na to
reagoval na pojednávaní 20.01.2014 tak, že uplatnené právo skutkovo vymedzil ako právo na zaplatenie
obvyklej (teda nie dohodnutej) ceny za dielo na základe ústne uzatvorenej dohody medzi účastníkmi
o rozšírení predmetu Zmluvy o dielo z 23.06.2008. Takto žalobcom v skutkovej rovine vymedzené
právobolopredmetomdokazovaniaokresnéhosúdu.Natomtoskutkovomvymedzenízákladužalovanej
pohľadávky zotrval žalobca až do meritórneho rozhodnutia vo veci. Podaním z 10.02.2014 navrhol

rozšírenie uplatnenej pohľadávky o úrok z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 18.918,11 Eur od
01.03.2010 až do zaplatenia a vo vzťahu k ostatnej časti uplatnil právo na zaplatenie istiny 18.918,11
Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05 % denne z tejto sumy od 06.11.2008 až do zaplatenia, o ktoromdispozitívnom úkone rozhodol okresný súd podľa § 95 ods. 1 OSP a uznesením č.k. 19Cb 154/2009-497
zo dňa 14.02.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.02.2014 zmenu žaloby pripustil. Predmetom
konania tak zostalo právo žalobcu na zaplatenie sumy 18.918,11 Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05

% denne zo sumy 18.918,11 Eur od 06.11.2008 až do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania 14,25
% ročne zo sumy 18.918,11 Eur od 01.03.2010 až do zaplatenia.

Okresný súd uviedol, že žalovaný v štádiu po čiastočnom zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa
namietal samotnú dohodu o realizácii plnenia - dohodu o výstavbe garáže medzi účastníkmi a vo

vzťahu k demolácii starého domu potvrdil dohodu o takomto plnení medzi účastníkmi, ale namietal
výšku uplatnenej ceny tvrdiac, že žalobca nepreukázal skutočný rozsah tohto plnenia. Vo vzťahu k obom
častiam (k demolácii starej budovy i k výstavbe garáže) žalovaný v podaní zo 16.10.2014 a aj v priebehu
ďalšieho konania namietal, že z dôvodu absencie písomnej formy dohody, ktorú žalobca označuje ako
základ uplatneného práva na zaplatenie obvyklej ceny za demoláciu starej budovy a výstavbu garáže,
z dôvodu absencie písomného odsúhlasenia prác navyše žalovaným (č.l. 571 spisu), žalobcovi nárok

na zaplatenie obvyklej ceny za dielo nevznikol. Rovnako namietal premlčanie uplatneného úroku z
omeškania. Pri takejto procesnej obrane žalovaného sa okresný súd primárne zaoberal hodnotením
tej časti, v rámci ktorej žalovaný tvrdil, že z dôvodu absencie písomnej formy dohody o rozšírení
predmetu Zmluvy o dielo z 23.06.2008, z dôvodu absencie písomného odsúhlasenia prác navyše
žalovaným, právo žalobcu na zaplatenie obvyklej ceny za dielo nevzniklo. Hoci táto obrana žalovaného

bola vznesená až v štádiu po čiastočnom zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa, okresný
súd zdôraznil, že v tomto sporovom konaní sa neuplatňuje žiadna zásada koncentrácie vo vzťahu ku
tvrdeniam účastníkov. Okresný súd s ohľadom na právne dôsledky dôvodnosti tejto časti obrany v
prípade jej preukázania, primárne vyhodnocoval práve túto časť procesnej obrany žalovaného. V tejto
súvislosti hodnotil dokazovanie Zmluvou o dielo z 23.06.2008, a to najmä v článku I. tretia veta tejto

zmluvy, výsluchom účastníkov, vo väzbe na ostatné vykonané dôkazy, všetko podľa § 132 OSP. Na
základe toho dospel k záveru o dôvodnosti tejto časti obrany žalovaného. Podľa okresného súdu z
výpovede žalobcu a vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že plnenie - demolácia starého
domu a výstavba garáže, nebolo súčasťou rozpočtu, na ktorý sa odvoláva článok I. veta druhá a článok
VIII. bod 4 písm. b/ Zmluvy o dielo z 23.06.2008, čo žalovaný v konaní nerozporoval. V nadväznosti

na to posúdil žalobcom uplatnené právo z hľadiska hmotno-právnej úpravy vyplývajúcej z § 549 ods.
1 OBZ. Zdôraznil, že vychádzal zo skutkového vymedzenia uplatneného práva tak, ako bolo učinené
žalobcom a ktoré nezodpovedá uplatneniu primeraného zvýšenia ceny alebo uplatneniu zvýšenia ceny
za dielo o sumu, o ktorú nevyhnutne prevýši náklady účelne vynaložené zhotoviteľom, náklady zahrnuté
do rozpočtu podľa § 547 ods. 2, 3, 4 OBZ. Pre dohodu o rozšírení diela podľa § 549 ods. 1 OBZ

si zmluvné strany dohodli písomnú formu. Vyplýva to zo Zmluvy o dielo z 23.06.2008, a to z článku
I. veta tretia v spojení s obsahom výpovede žalobcu a žalovaného na pojednávaní 05.12.2014 a za
aplikácie ust. § 266 ods. 1 OBZ. Zmluva o dielo ako zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku
nemá zákonom predpísanú písomnú formu, a preto pri nedodržaní písomnej formy dohody o rozšírení
predmetu zmluvy - diela podľa Zmluvy o dielo z 23.06.2008, v ktorej bola dohodnutá písomná forma

pre takúto dohodu o rozšírení predmetu zmluvy- diela, okresný súd vzhľadom na vznesenú procesnú
obranu žalovaného - námietku absencie písomnej formy dohody o rozšírení diela medzi účastníkmi a
absenciupísomnejformyodsúhlasenia-akceptácierozšíreniazostranyžalovaného,natakútonámietku
prihliadal. Na základe preukázanej absencie písomnej formy dohody o rozšírení predmetu zmluvy a
preukázanej absencie písomného akceptovania zo strany žalovaného o dielo okresný súd konštatoval

nedôvodnosť uplatneného práva žalobcu na zaplatenie obvyklej ceny za dielo za realizáciu demolácie
starej budovy a výstavbu garáže. Ústne uzatvorená dohoda medzi účastníkmi o demolácii starej budovy
a o výstavbe garáže, bola okresným súdom hodnotená ako relatívne neplatný právny úkon v dôsledku
absencie účastníkmi tohto právneho úkonu Zmluvy o dielo z 23.06.2008 dojednanej písomnej formy
pre zmeny tejto Zmluvy o dielo z 23.06.2008. Okresný súd v tejto časti poukázal na ust. § 272 ods. 2

OBZ a ust. § 40 ods. 1, § 40a veta prvá, druhá a tretia Občianskeho zákonníka. K rovnakému záveru
o nedôvodnosti uplatneného práva na zaplatenie obvyklej ceny za demoláciu starého domu a výstavbu
garáže na základe žalobcom vymedzeného skutkového základu tohto práva by okresný súd dospel
i v prípade, ak by sa priklonil ku výkladu dojednania Zmluvy o dielo z 23.06.2008 v článku I. veta
tretia, podľa ktorého toto zmluvné dojednanie na základe dohody účastníkov tohto právneho vzťahu vo

vzťahu ku prácam, ktoré nie sú doložené v rozpočte a predstavujú v zmysle označeného zmluvného
dojednania zvýšenie prác, predpokladá článok I. veta tretia Zmluvy o dielo z 23.06.2008 písomnú formu
odsúhlasenia investorom, teda žalovaným. V takomto prípade by pre absenciu dohodnutej písomnej
formy právneho úkonu akceptácie žalovaným k uzatvoreniu dohody o realizácii demolácie starej budovya výstavby garáže medzi účastníkmi vôbec nedošlo z dôvodu relatívnej neplatnosti právneho úkonu
žalovaného, akceptácie - odsúhlasenia tohto plnenia výlučne len v ústnej forme pri absencii písomného
odsúhlasenia. V nadväznosti na uvedené závery nebolo podľa okresného súdu možné pri zachovaní

žalobcom vymedzeného skutkového základu uplatneného práva ako práva na zaplatenie obvyklej
ceny za dielo na základe ústne uzatvorenej dohody medzi účastníkmi o rozšírení predmetu Zmluvy o
dielo z 23.06.2008 o demoláciu starej budovy a výstavbu garáže, žalobcovi uplatnené právo priznať.
Okresný súd zdôraznil, že žalobca neuplatnil svoje právo na základe iného, než uvedeného skutkového
vymedzenia, ktoré súd podrobil právnemu posúdeniu, čo však nevylučuje, že mu nárok svedčí z iného

právnehotitulu(ktorývšakuplatnenýnebol),ktorémukorešpondujeinéskutkovévymedzenie(ktorévšak
zo strany žalobcu učinené nebolo), všetko pri zohľadnení výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorých
vyplýva, že demolácia starej budovy žalobcom zrealizovaná bola a garáž bola postavená. Žalobca v
rámcipovinnostitvrdenianeuvádzal,žebymuuplatnenéprávosvedčilonazákladesamostatnejdohody,
odlišnej od Zmluvy o dielo z 23.06.2008 a nepredstavujúcej zmenu - rozšírenie predmetu tejto zmluvy
o dielo.

Vo vzťahu k úprave podľa § 40a veta druhá Občianskeho zákonníka, podľa ktorej sa neplatnosti
nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, resp. vo vzťahu k úprave podľa § 268 OBZ okresný súd
zdôraznil, že z vykonaného dokazovania predovšetkým výsluchom samotného žalobcu a z obsahu
článku I. zmluvy o dielo vyplýva, že žalobca vedel, že zmena - rozšírenie predmetu zmluvy o dielo

o práce, ktoré nie sú doložené v rozpočte, má byť dojednané v písomnej forme, resp. že musí byť
minimálne písomne žalovaným odsúhlasené a teda písomne žalovaným akceptované. V nadväznosti
na vyššie uvedené závery nebol daný dôvod osobitne hodnotiť výsledky vykonaného dokazovania k
rozsahu plnenia žalobcu a z rovnakých dôvodov nebol priestor pre vykonávanie dôkazov, ktoré navrhol
žalobca pripojením listín a nariadením znaleckého dokazovania; okresný súd tieto dôkazné návrhy

zamietol. Pri skonštatovaní nedôvodnosti uplatneného práva žalobcu na zaplatenie obvyklej ceny za
dielo, nebola dôvodne uplatnená ani zmluvná pokuta a príslušenstvo z titulu úroku z omeškania, v
nadväznosti na čo okresný súd žalobu zamietol i v tejto časti a osobitne nezaujal stanovisko k vznesenej
námietke premlčania práva žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko premlčanie práva je
možné hodnotiť len vo vzťahu k právu, u ktorého je v pomeroch sporového konania preukázaný jeho

vznik a existencia. Rovnako okresný súd nezaujal osobitné stanovisko k právnemu úkonu odstúpenia
žalovaného od Zmluvy o dielo zo 17.10.2008, pri súčasnom zohľadnení skutočnosti, že plnenie, cenu
ktorého žalobca uplatnil, bolo realizované pred uskutočnením odstúpenia žalovaného. O náhrade trov
konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v písomnom podaní
jeho právneho zástupcu (č.l. 654-655 spisu). S poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), c) d), f) OSP
označil napadnutý rozsudok za nesprávny. Nesúhlasil s právnym názorom okresného súdu, že ak medzi
účastníkmi nedošlo k písomnej dohode o realizácii demolácie starej budovy a výstavby garáže, tak v
zmysle § 40a OZ išlo o relatívne neplatný úkon a preto súd nemohol žalobcovi uplatnené právo priznať.

Podľa žalobcu v danom prípade Zmluva o dielo zo dňa 23.06.2008 výslovnú požiadavku o tom, že
sa môže meniť alebo zrušiť iba písomne, neobsahovala. Preto aj ústna dohoda o zmene predmetu
diela bol platná a účinná. V tomto smere žalobca nesúhlasil s výkladom článku I zmluvy o dielo, keď
nezobral do úvahy ust. § 266 ods. 2 OBZ. V obchodnom styku je zaužívané, že ak zmluvné strany
majú záujem zmluvu meniť alebo rušiť výslovne v písomnej forme, tak túto požiadavku vymienia v

záverečných ustanoveniach zmluvy. Hoci okresný súd poukázal na § 266 ods. 1, 3 OBZ, tak pri výklade
zmluvy o dielo sa týmito ustanoveniami neriadil. Žalovaný neplatnosť dohody o demolácií starej budovy
a stavbe garáže z dôvodu absencie písomnej formy začal spochybňovať až vo vyjadrení zo 16.10.2014.
Z dokazovania vyplynulo, že požiadavka žalovaného na zmenu rozsahu diela (demolácia starého domu)
bola ústna a žalobca to akceptoval. Teda žalovaný mal vedomosť a bral to ako samozrejmosť, že na

zmenu predmetnej Zmluvy o dielo zo dňa 23.06.2008 postačuje ústna dohoda. Zo samotného správania
žalovaného vyplýva, že dojednanie v čl. I nemožno vykladať ako výslovnú požiadavku na zmenu zmluvy
výlučne v písomnej forme. Žalobca tiež poukázal na prax v rámci zmluvného vzťahu so žalovaným, a
to, že v písomnej forme bola len predmetná Zmluva o dielo z 23.06.2008 a všetko ostatné bolo medzi
účastníkmi urobené len ústne. Okresný súd nezdôvodnil, kto túto údajnú neplatnosť dohody spôsobil, a

teda či je žalovaný oprávnený dovolávať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, vzhľadom na znenie §
40 veta druhá OZ. Žalobca konal podľa požiadavky žalovaného, ktorý bol uzrozumený s tým, že zmluvu
o dielo možno meniť, resp. dopĺňať aj ústne. Ak teraz žalovaný namieta neplatnosť zmeny zmluvy o
dielo z dôvodu absencie písomnej formy, nie je možné túto neplatnosť pripisovať na ťarchu žalobcu. Zvyjadrenia žalovaného na pojednávaní 15.10.2010: „pokiaľ ide o demoláciu starého domu, tak toto bolo
dohodnuté a bolo to aj zrealizované“ je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný neuskutočnil požiadavku na
zmenu zmluvy písomne. Podľa žalobcu je napadnutý rozsudok nesprávny a nezrozumiteľný aj z dôvodu,

že okresný súd nepostupoval v zmysle zásady „iura novit curia (práva pozná súd)“. Ak bol okresný súd
názoru, že skutkové tvrdenia umožňujú posúdiť návrh po právnej stránke aj podľa iných noriem ako bolo
navrhované žalobcom, resp. ak výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok
pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, bolo povinnosťou okresného súdu
uplatnený nárok takto posúdiť, bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je

alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Účastníci nie sú povinní uplatnený nárok právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu; v tomto smere žalobca poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.09.2010, sp.zn. 5 Cdo/196/2009. Podľa žalobcu je preto v
rozpore s princípom spravodlivého konania (§ 1 OSP), že okresný súd po 6 rokoch sporu konštatoval,
že plnenie, ktorého zaplatenia sa žalobca dovoláva uskutočnené bolo, avšak jeho nárok napriek tomu
zamietol z dôvodu, že mu svedčí iný právny titul ako bol uplatnený. Žalobca navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a
rozhodnutie.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 664-666
spisu). Napadnutý rozsudok označil za vecne správne a riadne odôvodnené rozhodnutie. Medzi

účastníkmi došlo 23.06.2008 k uzavretiu písomnej zmluvy o dielo. Žalobou uplatnené pohľadávky však
predstavujú tzv. práce navyše, teda v konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne ustálené
a medzi účastníkmi konania nesporné, že peňažná pohľadávka, ktorú si žalobca uplatnil žalobou proti
žalovanému, sa týkala demolácie starého rodinného domu a výstavby garáže, ktoré neboli predmetom
pôvodne uzatvorenej písomnej zmluvy o dielo, ale predstavovali práce navyše na podklade zmeny

Zmluvy o dielo zo dňa 23.06.2008 v časti predmetu plnenia (prác smerom nahor). Podľa úmyslu
účastníkov konania sa nejednalo o samostatnú, novú zmluvu o dielo, ale o zmenu pôvodne dohodnutej
Zmluvy o dielo zo dňa 23.06.2008, a to v časti rozšírenia predmetu plnenia, ktorá skutočnosť bola medzi
účastníkmi konania nespornou. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 05.12.2014 zisťoval prejavy vôle
oboch účastníkov konania pri dojednaní si písomnej formy pre zmenu zmluvy o dielo v časti prác navyše

v súlade s ust. § 266 ods. 1 OBZ. Po tom, ako bol zo strany prvostupňového súdu citovaný článok I.
tretia veta zmluvy o dielo zo dňa 23.06.2008, na otázku súdu prvého stupňa, či mienil žalobca v tomto
zmluvnom ustanovení dojednať písomnú formu pre dohodu o rozšírení predmetu, žalobca uviedol cit.
„Ano...". Na rovnakú otázku súdu prvého stupňa žalovaný odpovedala cit. „Ano, určite, ale zo strany
žalobcu mi nikdy nič písomne predložené nebolo. Mienila som si týmto dojednať písomnú formu pre

takéto zmeny, doplnenia, rozšírenia predmetnej zmluvy. ". Zo znenia § 266 ods. 2 OBZ vyplýva, že
predmetné zákonné ustanovenie je možné pri výklade prejavu vôle použiť len v prípade, ak prejav
vôle nemožno vyložiť podľa ust. § 266 ods. 1 OBZ. Súd prvého stupňa pristúpil na pojednávaní dňa
05.12.2014 k výkladu prejavu vôle účastníkov konania vo vzťahu k čl. I. tretia veta zmluvy o dielo zo
dňa 23.06.2008, pričom týmto postupom zároveň došlo aj k nepochybnému výkladu prejavu vôle ako

žalobcu, tak aj žalovaného, keď obaja výslovne potvrdili, že článkom I. tretia veta zmluvy o dielo si
mienili dojednať písomnú formu pre dohodu o rozšírení predmetu zmluvy. Vzhľadom k uvedenému
nebolo možné pristúpiť k použitiu ďalšieho výkladového pravidla pre skúmanie (zisťovanie) prejavu vôle
účastníkov konania v ust. § 266 ods. 2 OBZ. Žiadne zákonné ustanovenie neukladá zmluvným stranám
povinnosť vyhradiť si písomnú formu zmeny zmluvy až v jej záverečnej časti, pričom v prejednávanej

veci bolo logické, že výhrada písomnej formy zmeny zmluvy v časti prác navyše bola v Zmluve o dielo
zo dňa 23.06.2008 umiestnená v časti predmetu zmluvy, ktorej sa táto výhrada (písomnej formy zmeny)
aj týkala. Žalovaný od začiatku konania namietal absenciu dodržania zmluvne dohodnutého spôsobu
zmeny zmluvy o dielo, týkajúceho sa zmeny predmetu plnenia ohľadne prác navyše (napr. str. 2 odporu
proti platobnému rozkazu zo dňa 29.05.2009, str. 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.10.2010, str.

7 zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.05.2012). Zo znenia ust. § 40a druhá veta OZ je zrejmé, že
relatívnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedodržania dohodnutej písomnej formy zmeny zmluvy
sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Prvostupňový súd v tejto súvislosti správne poukázal
na vedomosť žalobcu o tom, že zmena - rozšírenie predmetu zmluvy o dielo mala byť dojednaná
v písomnej forme, resp. že musí byť minimálne písomne žalovaným odsúhlasená a teda písomne

žalovaným akceptovaná. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nespôsobil relatívnu neplatnosť Zmluvy
o dielo zo dňa 23.06.2008 a bol oprávnený dovolávať sa relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu.
Okremtohozozneniačl.I.(tretiaveta)Zmluvyodielozodňa23.06.2008vyplýva,žepísomnejakceptácii
(odsúhlaseniu) prác navyše žalovaným malo predchádzať ocenenie týchto prác navyše žalobcom, ato smernými orientačnými cenami v rozpočtovom programe CENKROS alebo ODIS, t.j. ich ocenenie
žalobcom v písomnej forme. Práce navyše mali byť objednané žalovaným u žalobcu v ústnej forme
(napr. str. 2 Vyjadrenia žalobcu zo dňa 04.11.2009, str. 2 zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.02.2010,

str. 2 zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.10.2010), pričom v rámci vykonaného dokazovania pred
súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalobca ako zhotoviteľ nedodržal postup ocenenia prác
navyše smernými orientačnými cenami v rozpočtovom programe CENKROS alebo ODIS (napr. str. 2
zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.08.2014, cit. „Ja som konkrétnu výšku ceny za vyhotovenie garáže
oznámil žalovanej, keď mi dala výpoveď. ", str. 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.10.2010, cit.

„ Vôbec v rámci komunikácie so žalobcom to bolo tak, že tento nedodržiaval to, čo bolo dohodnuté
v zmluve a vždy ma postavil pred hotovú vec, neodsúhlasil so mnou práce, ktoré mienil realizovať,
len mi predložil faktúry na preplatenie.") a z uvedeného dôvodu ani nemohlo dôjsť k ich následnému
písomnému odsúhlaseniu žalovaným ako objednávateľom, tak, ako to bolo medzi účastníkmi dohodnuté
v zmysle čl. I. Zmluvy o dielo zo dňa 23.06.2008. Teda skutočnosť, že zo strany žalovaného došlo k
ústnej objednávke demolácie starého domu, ešte nevylučuje zmluvne dohodnutú povinnosť dodržania

písomnej formy zmeny zmluvy o dielo v časti prác navyše, resp. povinnosť písomného ocenenia týchto
prác žalobcom a ich následnej písomnej akceptácie zo strany žalovaného. Žalobca dezinterpretuje
záverysúduprvéhostupňa,kuktorýmdospelnastr.11odvolanímnapadnutéhorozsudku.Prvostupňový
súd neuviedol, že skutkové tvrdenia žalobcu umožňujú posúdiť jeho nárok po právnej stránke podľa
iných zákonných noriem, než podľa ktorých svoj nárok uplatnil žalobca. Naopak, z celkového kontextu

odôvodnenia rozsudku (na str. 11) je zrejmé, že súd prvého stupňa v nadväznosti na predchádzajúce
zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/259/2012 zo
dňa 24.10.2013) poukázal na to, že žalobca neuplatnil svoje právo na základe iného, než uvedeného
skutkového vymedzenia (t.j. na základe uplatneného práva na zaplatenie obvyklej ceny za dielo na
základe ústne uzatvorenej dohody medzi účastníkmi o rozšírení predmetu zmluvy o dielo). Pokiaľ by

žalobcaskutkovovymedzilsvojnárokakoprávonazaplateniecenydielanazákladesamostatnejzmluvy
o dielo, odlišnej od predtým uzatvorenej písomnej Zmluvy o dielo zo dňa 23.06.2008, podľa názoru
prvostupňového súdu s odvolaním sa na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, by žalobcovi svedčilo
právo na zaplatenie žalovaných pohľadávok (vo vzťahu k žalovanej istine). Svoj názor riadne odôvodnil
prvostupňový súd, keď uviedol cit. „ Žalobca teda v rámci povinnosti tvrdenia neuvádzal, že by mu

uplatnené právo svedčilo na základe samostatnej dohody odlišnej od Zmluvy o dielo z 23.6.2008 a
nepredstavujúcejzmenu-rozšíreniepredmetutejtozmluvyodielo.Súdprvéhostupňapodľažalovaného
správneprávneposúdilvecsozáverom,ženebolomožnéžalobcovipriznaťprávonazaplatenieinej,než
v písomne uzatvorenej Zmluve o dielo zo dňa 23.06.2008 dohodnutej ceny za dielo, t.j. nebolo možné
žalobcovi priznať právo na zaplatenie prác navyše z dôvodu neplatnej dohody o rozšírení predmetu

diela (podľa ust. § 546 ods. 1 OBZ a objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť len cenu dohodnutú
v zmluve, pričom v prejednávanej veci nedošlo k platnej dohode o zmene - rozšírení diela, tak, ako to
má na mysli ust. § 549 OBZ, z ktorého dôvodu nemá žalobca nárok na zaplatenie primerane zvýšenej
ceny za dielo o cenu prác navyše, ktoré neboli predmetom pôvodne uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa
23.06.2008). Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach odvolacích dôvodov
podľa § 212 ods. 1, 3 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, verejným vyhlásením
rozsudku za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu
na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§

212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby (o zaplatenie sumy
18.918,11 Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05 % denne zo sumy 18.918,11 Eur od 06.11.2008 až do

zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 18.918,11 Eur od 01.03.2010 až do
zaplatenia) a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom
k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie
§ 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09
a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia

okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery
napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené ust. § 212 ods. 1 OSP, bol napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmavaný len v medziach odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v písomne podanom odvolaní,
v podaní zo dňa 16.02.2015 (č.l. 654-655 spisu), a to tých, ktoré mali väzbu na skutkový stav zistený a

uzavretý okresným súdom v prvostupňovom konaní.

Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine
odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným

súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť
rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky
kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci
odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu vyjadreným vo

včas podanom odvolaní, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý
rozsudok okresného súdu splnil.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.Pokiaľ žalobca namietal, že okresný súd rozhodol vo veci nesprávne, a to vo vecnej rovine tak z hľadiska
skutkového ako aj z hľadiska právneho posúdenia, tak odvolací súd nezistil opodstatnenosť týchto
odvolacích dôvodov.

Okresný súd správne v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na relevantnosť skutkového vymedzenia
žalobcovho uplatneného nároku. Za opakované zdôraznenie v tomto smere stojí zdôvodnenie
žalovaného peňažného nároku žalobcu, vrátane predmetnej časti o zaplatenie 18.918,11 Eur s
príslušenstvom a zmluvnou pokutou, keď žalobca poskytol tvrdenie, že na základe Zmluvy o dielo zo

dňa 23.06.2008 vykonal ako zhotoviteľ pre žalovaného ako objednávateľa stavebné práce na výstavbe
rodinného domu; vo vyjadrení zo 04.11.2009 (č.l. 74 spisu) uviedol, že navyše žiada zaplatiť práce, ktoré
vykonal pre žalovaného mimo dohodnutých prác v zmluve o dielo (búranie starého rodinného domu,
výstavba garáže, práce zemným strojom); na pojednávaní 28.01.2014 (č.l. 484 spisu) žalobca tvrdil, že
ústnou dohodou došlo k rozšíreniu predmetu plnenia podľa Zmluvy o dielo z 23.06.2008, pričom mu
za tieto (naviac) práce patrí obvyklá cena za dielo a napokon na pojednávaní 05.12.2014 (č.l. 628-629

spisu) žalobca tvrdil, že faktúry za výstavbu garáže a za demoláciu starého domu boli vystavené až na
základe ústnej dohody medzi účastníkmi, pričom opakovane zdôraznil, že predmetom konania je právo
„na zaplatenie ceny za dielo, realizáciu demolácie starého domu a výstavba garáže na základe ústnej
dohody o rozšírení predmetu Zmluvy o dielo z 23.6.2008“. Z tohto skutkového vymedzenia okresný súd
správne pri rozhodovaní v prvostupňovom konaní vychádzal a odvolací súd zhodne so súdom prvého

stupňa uvádza, že určujúcou pre rozhodovanie vo veci a to tak v skutkovej ako i v právnej rovine bola
písomná Zmluva o dielo účastníkov zo dňa 23.06.2008 (č.l. 7-8 spisu). Jej podradenie pri právnom
posúdení pod ustanovenia primárne Obchodného zákonníka okresný súd dostatočne zdôvodnil a
uvedená okolnosť žalobcom nebola spochybnená ani v podanom odvolaní. Na tomto mieste je potrebné
aj vo všeobecnosti, vzhľadom na odvolacie dôvody žalobcu uviesť, že pod vecou je potrebné rozumieť

predmetkonaniaasnímsúvisiaceprejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímvecitreba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normualeboaplikovalnesprávnuprávnunormualeboaplikovalsícesprávnuprávnunormu,alejejobsah
interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju
nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku
žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, predovšetkým Obchodný zákonník a pokiaľ
dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil,
tak ako okresný súd dostatočne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Nepochybne aj pre právne posúdenie veci bolo nosné dojednanie účastníkov v článku I., tiež vo
väzbe na článok IV. zmluvy o dielo. Predmetom zmluvy o dielo bola výstavba rodinného domu podľa
projektovej dokumentácie a pokynov objednávateľa. V prípade zvýšenia prác, ktoré neboli doložené v
rozpočte ako súčasti zmluvy, malo byť toto „zvýšenie prác“ ocenené orientačnými cenami v rozpočtovom
programe CENKROS alebo ODIS a s tým, že „musia byť písomne odsúhlasené investorom“. Investor

bol v danom prípade objednávateľ, teda žalovaný. Aj v článku IV. o cene za dielo účastníci výslovne
dojednali, že „pre každú etapu diela podľa súpisu jednotlivých etáp, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto
zmluvy si odsúhlasia písomne konečnú cenu vždy pre každú etapu“. Podľa článku VII. v spoločných
ustanoveniach, v treťom odseku, účastníci dojednali, že „faktúry budú vystavované podľa jednotlivých
etáp, ktoré tvoria prílohu k tejto Zmluve o dielo. Ceny jednotlivých etáp budú vždy písomne odsúhlasené

medzi objednávateľom a zhotoviteľom tak, ako je uvedené v bode IV. Cena za dielo“. Aj keď žalobca v
konaní nedoložil všetky neoddeliteľné súčasti zmluvy o dielo tak ako sú uvedené v čl. VIII. bod 4., bolo
možné pre rozhodovanie vo veci samej vychádzať i zo samotnej zmluvy o dielo na č.l. 7-9 spisu. Z vyššie
uvedených a zdôraznených dojednaní tejto písomnej zmluvy nepochybne vyplýva dôraz samotných
účastníkov na dodržanie písomnej formy a súčasne vzájomné odsúhlasenie podkladov pre fakturáciu.

Aj keď z dokazovania vyplynulo, že žalovaný ústne požiadal žalobcu o demoláciu starého rodinného
domu, pre možnosť oprávnenej fakturácie ceny takýchto naviac prác absentovali podmienky platne
dojednané účastníkmi v písomnej zmluve o dielo (čl. I, IV., VII. v citovanej časti). Z dokazovania nebolo
možné nepochybne uzavrieť, že medzi účastníkmi došlo následne ústnou formou k dohode o zmene
pravidiel dojednaných v písomnej zmluve o dielo, teda že k zmene zmluvy o dielo došlo ústnou dohodou.

Okrem ústnej požiadavky žalovaného na demoláciu starého rodinného domu a toho, že žalobca fakticky
samotnézbúraniestaréhorodinnéhodomuvykonal,všaknebolopreukázané,žebykdohodeúčastníkov
o týchto naviac prácach, vrátane ceny, došlo v dojednanej písomnej forme. Žalovaná poprela, že by
ústnou požiadavkou prejavila vôľu na zmenu zmluvy o dielo s vylúčením dojednanej písomnej formy včl. I., IV. a VII. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú odvolaciu námietku, že písomná forma v čl. I
zmluvy o dielo sa mala týkať len ceny naviac prác; samotný žalobca na pojednávaní 05.12.2014 potvrdil,
že pri uzatvorení Zmluvy o dielo z 23.06.2008 v čl. I. veta tretia mienil dohodnúť písomnú formu pre

dohodu o rozšírení prác naviac a žalovaný na rovnakom pojednávaní uviedol, že v čl. I. tretia veta Zmluvy
o dielo z 23.06.2008 mienil pri uzatvorení tejto zmluvy dojednať písomnú formu pre akékoľvek doplnenie,
zmenu alebo rozšírenie predmetnej zmluvy. Okresný súd správne posudzoval záväzkový právny vzťah
účastníkov primárne za vychádzania z uzavretej Zmluvy o dielo z 23.06.2008 a ak pri výklade čl. I.,
resp. zmluvy ako takej použil i výkladové pravidlá podľa ust. § 266 ods. 1, 3 OBZ. Samotná skutočnosť,

že oproti platne dojednanému čl. I zmluvy o dielo žalovaný ústne požiadal žalobcu o vykonanie naviac
prác (rozšírenie diela o búracie práce) a žalobca bez ďalšieho tieto práce vykonal, v podmienkach danej
veci neznamená dohodu o zmene zmluvy o dielo s nahradením dojednanej písomnej formy za ústnu,
ale nedodržanie zmluvy o dielo a ňou dojednaných podmienok pre možnosť vykonať naviac práce s
následným oprávneným nárokovaním si ich ceny. Uvedené je možné vztiahnuť aj na výstavbu garáže.
Predsa písomná Zmluva o dielo z 23.06.2008 po jej uzavretí rovnako zaväzovala tak objednávateľa ako

i zhotoviteľa. Za situácie nepreukázanej platnej dohody o rozšírení diela z dôvodu absencie dojednanej
písomnej formy, ako dostatočne zdôvodnil v napadnutom rozsudku okresný súd, nebolo možné žalobe
vyhovieť. V danom prípade nebolo možné vidieť zodpovednosť za relatívnu neplatnosť dohody o
rozšírení diela len na strane žalovaného a s následkom nemožnosti sa jej dovolávať ako poukazoval
odvolateľ (§ 40a OZ). Relevantné boli dojednania v zmluve o dielo, podľa ktorých bola dohodnutá

určitá forma nielen pre samotné rozšírenie (zmenu) diela („zvýšenie prác, ktoré nie sú doložené v
rozpočte“), ale aj podmienky, náležitosti pre možnosť fakturovať cenu takýchto naviac prác, pričom
žalobca v tomto súdnom konaní nepreukázal ich splnenie, teda existenciu písomne odsúhlasenej ceny
medzi objednávateľom a zhotoviteľom. Okresný súd sa v rámci dokazovania a následne i v napadnutom
rozhodnutí dostatočne zaoberal i následným správaním sa účastníkov po uzavretí zmluvy o dielo, či

určitou praxou počas plnenia zmluvy o dielo na oboch stranách sporu, o čom svedčí i dôkladnosť a
šírka (i opakovanie) vykonávaných dôkazov (napr. výsluch svedkov, položených otázok) s ich následným
zhodnotením v intenciách ust. § 132 OSP. To, že sa žalobca so závermi okresného súdu v konečnom
dôsledku nestotožnil, neznamená vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd súhlasí s odvolateľom, že posúdenie skutkového stavu po právnej
stránke je vždy úlohou súdu, teda žalobca nemusí svoj uplatnený nárok právne kvalifikovať a pokiaľ tak
vykoná, tak súd nie je jeho právnym názorom viazaný. V danom prípade žalobca skutkovo vymedzil
v predmetnej (zvyšnej) časti svoj peňažný nárok ako doteraz nezaplatenú cenu naviac prác v rámci
rozšírenia Zmluvy o dielo z 23.06.2008. Okrem dojednaní v samotnej zmluve, bolo pre právne posúdenie

relevantnéust.§549ods.1OBZ,podľaktorého,aksastranypouzavretízmluvydohodnúnaobmedzení
rozsahu diela a ak nedojednajú jeho dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný zaplatiť len cenu
primerane zníženú; ak sa týmto spôsobom dohodnú na rozšírení diela, je objednávateľ povinný zaplatiť
cenu primerane zvýšenú. K citovanému zákonnému ustanoveniu je potrebné uviesť, že zmluvná voľnosť
účastníkovzmluvnéhozáväzkovéhovzťahusaprejavujeajvichmožnostizmeniťzáväzokvyplývajúcizo

zmluvy o dielo. Podľa § 263 OBZ však zmluvné strany nemôžu vylúčiť platnosť § 272 OBZ. Ak sa dohodli
na písomnej forme zmluvy a v súlade s § 272 ods. 2 OBZ o tom, že aj jej zmena („zvýšenie prác, ktoré nie
sú doložené v rozpočte“) sa uskutoční v písomnej forme, k zmene záväzku nemôže dôjsť ústnou formou,
ale len v dojednanej písomnej forme, vrátane dohody o cene naviac prác („písomné odsúhlasenie
investorom“). Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na obmedzení rozsahu záväzku zo zmluvy alebo na

jeho rozšírení. Jednostranný prejav hociktorého účastníka zmluvného vzťahu smerujúci k zmene zmluvy
nemá žiadne právne účinky. Tzv. práce navyše („zvýšenie prác“) je tiež potrebné považovať za zmenu
diela.Avšakvdanomprípadebolapreoprávnenénárokovanie„zvýšenej“cenydielazatakého„zvýšenie
prác“ dohodnutá písomná forma - „písomné odsúhlasenie investorom“, čo nebolo dodržané. Je potrebné
zdôrazniť, že v danom prípade bola aj cena diela v čl. IV. zmluvy o dielo určená podľa rozpočtu a teda

nebolo možné ju zvýšiť bez súhlasu objednávateľa; vznik nákladov nezahrnutých do rozpočtu musí
odsúhlasiť objednávateľ vždy písomne (§ 547 OBZ). V tomto smere je možné podporne poukázať na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Odo 513/2002, v zmysle ktorého sa vyžaduje
písomná forma pre položky do rozpočtu nezahrnuté. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal určitú prax medzi
účastníkmi a teda, že predchádzajúce faktúry žalovaný uhradil aj bez písomného odsúhlasenia, tak

odvolací súd uvádza, že odkaz na obchodné zvyklosti či prax medzi účastníkmi, odchylnú od uzavretej
zmluvy o dielo, nie je v rámci daného záväzkového vzťahu možné považovať za prípustný a súdom
akceptovateľný spôsob určenia ceny diela ani naviac prác a jej oprávnenosti.Odvolací súd vo vzťahu k záverom, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby, podporne poukazuje i na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32 Cdo 2592/2008, zo dňa 22.9.2009, podľa ktorého
objednávateľ nie je povinný zaplatiť zhotoviteľovi inú, než v zmluve dohodnutú cenu diela (prípadne

cenu určenú spôsobom stanoveným v zmluve), avšak ak nejde o zníženie či zvýšenie ceny diela za
podmienok vymedzených v ustanovení § 549 Obchodného zákonníka. Ak vykoná preto zhotoviteľ práce
nad dojednaný rozsah diela a ak nie sú dané podmienky podľa § 549 Obchodného zákonníka pre vznik
povinnosti objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu primerane zvýšenú, nemôže zhotoviteľ hodnotu
takýchto naviac prác požadovať z titulu bezdôvodného obohatenia.

Rovnako podporne odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23
Cdo 2856/2009 zo dňa 21.10.2009, podľa ktorého pokiaľ medzi zmluvnými stranami nedôjde k zmene
zmluvy o dielo o rozšírenie diela, nemožno požadovať zaplatenie ceny za poskytnuté naviac práce.

Vyššie uvedené dôvody sa vzťahujú tak na žalobcom nárokovanú cenu búracích prác na starom

rodinnom dome, ako aj odvozu sute a výstavby garáže; pokiaľ však ide o odvoz sute, v tomto smere
naviac žalovaný tvrdil a dokladal, že odvoz zabezpečil prostredníctvom iného subjektu. V konečnom
dôsledku žalobca v tomto súdnom konaní nepreukázal, že jeho peňažný nárok s príslušenstvom a
zmluvnou pokutou mu v rámci vymedzenia daného žalobou je oprávnený, tak ako správne uzavrel
okresný súd. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno a okresný súd vecne správne rozhodol, ak

žalobu žalobcu zamietol a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil za aplikácie
§ 219 ods. 1, 2 OSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke
dôkazného bremena tiež uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní ohľadom
žalovaných nárokov bolo na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj

zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej, (napr. neexistencia, strata, zničenie listín,
úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia účastníkom konania, dopad, neúspech
sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť
zapreukázanieskutočností,ktorémusíúčastníkpreukázať,zásadneurčujehmotno-právnanorma,ktorá

jenasporovývzťahaplikovaná.Znejpotomvyplývaito,ktojenositeľomdôkaznéhobremena,tedaktorý
zúčastníkovjepovinnýstanovenýokruhskutočnostípreukázať(ktomuobdobneuznesenieNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade,
že účastník dôkazy neprodukuje v predpísanom procesnom štádiu prvostupňového konania (§ 120 ods.
4, § 205a ods. 1 OSP).

Pre úplnosť i vo väzbe na predchádzajúce zrušujúce uznesenie sp.zn. 14Cob/259/2012 zo dňa
24.10.2013, ďalší procesný postup, dokazovanie v prvostupňovom konaní a namietané rozhodnutie, k
časti odôvodnenia, v ktorom okresný súd vysvetlil, že pre iné právne posúdenie, vzhľadom na žalobcove
skutkové vymedzenie žalovaného nároku, teda titulom ceny naviac prác v rámci záväzkového právneho

vzťahu založeného Zmluvou o dielo účastníkov z 23.06.2008, nebol vytvorený priestor, odvolací súd
uvádza, že žalobca napokon sám vylúčil existenciu samostatnej (ďalšej) dohody mimo rámca uzavretej
Zmluvy o dielo z 23.06.2008, keď na pojednávaní 28.01.2014 uplatnený nárok výslovne viazal na
plnenie uskutočnené „v rámci dohody o rozšírení predmetu Zmluvy o dielo dojednanej medzi účastníkmi
dňa 23.06.2008, pričom k tomuto rozšíreniu zmluvy o dielo v časti predmetu došlo na základe ústnej

dohody“. V tomto smere odvolací súd primerane a podporne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 232/2010 zo dňa 23.12.2011, podľa ktorého zo skutočnosti, že písomne
uzatvorená zmluva obsahovala ustanovenie, že môže byť menená iba dohodou strán v písomnej forme,
samo o sebe nevyplýva, že následná, inak než písomne uzavretá dohoda zmluvných strán tejto zmluvy
nemôže byť dohodou o zmene písomnej zmluvy, uzavretou čo do formy v rozpore s dojednaním v

písomnej zmluve (§ 272 ods. 2 Obchodného zákonníka), ale že pôjde o inú, ďalšiu zmluvu o dielo. Na
uvedené odvolací súd poukazuje i v súvislosti s vyjadrením žalobcu v písomnom podaní z 26.11.2014
(č.l. 618-619 spisu) o samostatnej dohode účastníkov.

Okolnosť, že výhrada písomnej formy pre zmenu celej zmluvy nebola obsiahnutá v dotknutej Zmluve o

dielo účastníkov z 23.06.2008 v záverečných či spoločných ustanoveniach, ako poukazoval odvolateľ,
niejeprerozhodnutievdanejvecirelevantná,keďžeprávepreuplatňovanúcenuzarozšíreniepredmetu
diela, či naviac práce („zvýšenie prác, ktoré nie sú doložené v rozpočte“), bola v čl. I, tiež s poukazom na
čl.IV.,VII.,dohodnutápodmienkapísomnéhoodsúhlaseniainvestorom,resp.ucenyzadielopísomnéhoodsúhlasenia medzi objednávateľom a zhotoviteľom. Uvedené písomné odsúhlasenie investorom v čl.
I., vychádzajúc z jeho dikcie, sa netýkalo len samotnej ceny „zvýšenia prác“, ale aj prác ako takých,
čo nepochybne vyplýva z formulácie „a musia byť písomne odsúhlasené investorom“, vo väzbe na celé

znenie článku I.

Z vyššie uvedených dôvodov preto neboli vytvorené podmienky, aby okresný súd, a to bez kvalitatívnej
zmeny skutkového vymedzenia uplatneného nároku, bez ďalšieho priznal žalobcom fakturovanú a
uplatnenú sumu 18.918,11 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou z iného právneho titulu, ako

namietal žalobca v odvolaní.

K námietke, že napadnutý rozsudok je voči žalobcovi nespravodlivý, keďže pre žalovaného určité
naviac práce oproti zmluve o dielo fakticky vykonal, odvolací súd okrem dôvodov uvedených tak v
napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj v tomto rozsudku, uvádza, že pojem spravodlivosť
v rozhodovaní súdu nemožno vnímať ako samostatnú kategóriu, určitú vlastnosť rozhodnutia, bez

prepojenia na dôvodnosť a oprávnenosť uplatnených nárokov účastníka konania. V danom prípade
to znamená, že ak žalobca tvrdil, že má voči žalovanému určité peňažné nároky, tak spôsobom
predpísaným procesným právom bolo jeho dôkaznou povinnosťou ich preukázať. K tomu mal vytvorený
dostatočný priestor a to v celom prvostupňovom konaní a osobitne i po zrušujúcom skoršom rozhodnutí
odvolacieho súdu (č.l. 472-478 spisu). Žalobca ako dominus litis (pán sporu) sám vymedzil uplatnený

nárok skutkovými tvrdeniami, ktoré sa výslovne vzťahovali na záväzkový vzťah účastníkov založený
písomnou Zmluvou o dielo z 23.06.2008. Ak v rámci vykonaného dokazovania sa nepodarilo žalobcovi
svojedôkaznébremenouniesť,čosúviselosnerešpektovanímpredmetnejzmluvysamotnýmžalobcom,
ktorý určité naviac práce mal vykonať bez ich písomného odsúhlasenia investorom, pričom rovnako bez
takého odsúhlasenia fakturoval cenu naviac prác, resp. žalovaného rozšírenia diela žalovanému, tak

pri zamietnutí takto uplatnených nárokov v odvolaní nedôvodne poukazuje na nespravodlivosť, príp.
arbitrárnosť napadnutého rozsudku okresného súdu.

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v Občianskom súdnom konaní,
si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného

dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle

ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny

procespodľači.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávoúčastníkakonania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i
krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného
súdu tak v meritórnom výroku o zamietnutí (zvyšku) žaloby ako i v na ňom závislých výrokoch o trovách
prvostupňového konania (§219 ods. 1, 2 OSP).

O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto
mu patrí náhrada trov odvolacieho konania. Náhradu uplatnených trov tohto odvolacieho konania
žalovaný včas vyčíslil, a to za vynaložené trovy právneho zastúpenia advokátom, preto žalobca ako

neúspešný účastník v tomto odvolacom konaní je povinný trovy odvolacieho konania, vzniknuté na
strane žalovaného, nahradiť, a to podľa výsledku konania. Priznaná náhrada trov odvolacieho konania
na strane žalovaného pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia za vykonaný jeden úkon právnej
služby v odvolacom konaní, a to podanie písomného vyjadrenia zo dňa 19.03.2015 v podaní právnehozástupcu žalovaného, vo výške v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov á 353,54 Eur tarifnej odmeny + 8,39
Eur režijný paušál, takto spolu v sume 361,93 Eur, ktorú sumu žalobca nahradí žalovanému v obvyklej

paričnej lehote v zmysle § 160 ods. 1 OSP, t.j. do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom
miestom plnenia bude účet právneho zástupcu žalovaného v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, krajský súd však nemohol prihliadať na písomné
podanie advokáta žalovaného, datované dňom 24.03.2016 a doručené Krajskému súdu v Žiline do

podateľne súdu osobne dňa 24.03.2016 o 8,50 hod, keďže bolo uskutočnené čo do nového návrhu na
náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby - účasť na verejnom vyhlásení rozsudku
24.03.2016, až po skončení ústneho konania o verejnom vyhlásení rozsudku. Podľa zápisnice o
verejnom vyhlásení rozsudku, začalo toto konanie dňa 24.03.2016 o 8,37 hod, v prítomnosti advokáta
žalovaného, Mgr. Ladislava Švaňu, ktorý výslovne pred vyhlásením rozsudku dostal priestor na
vykonanie návrhov, prednesov, vyjadrení, čo nevyužil; výslovne na otázku predsedníčky senátu v tomto

smere uviedol: „Nie“. Na to došlo o 8,44 hod. k verejnému vyhláseniu rozsudku, ktorým je krajský súd
viazaný(§156ods.4OSPvspojenís§211ods.2OSP),vrátanerozhodnutiaonáhradetrovodvolacieho
konania (§ 155 ods. 1 OSP, § 167 ods. 2 OSP). O náhrade odvolacích trov na strane žalovaného krajský
súd rozhodol na návrh žalovaného obsiahnutý v písomnom vyjadrení z 19.03.2015 na č.l. 664-666 spisu,
ktorý ak obsahoval aj vyčíslenie trov odvolacieho konania, tak bol viazaný výslovne len na 1 úkon právnej

služby - podanie písomného vyjadrenia na súd (č.l. 664-666 spisu). Rozhodnuté bolo teda podľa stavu,
ktorý tu bol k momentu verejného vyhlásenia rozsudku 24.03.2016 o 8,44 hod. Podľa § 154 ods. 1
OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, aj v odvolacom konaní je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia. Ak advokát výslovne nepodal návrh na náhradu odvolacích trov aj za úkon účasti na
verejnom vyhlásení rozsudku do momentu vyhlásenia tohto rozsudku, hoci na to dostal priestor, tak

písomný návrh podaný až po ukončení konania o verejnom vyhlásení rozsudku, po vyhlásení rozsudku,
nemohol vyvolať účinky ust. § 151 ods. 1 veta prvá OSP. Lehota troch pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku v zmysle § 151 ods. 1 veta druhá OSP sa týka len vyčíslenia trov konania, ktoré sa môže
viazať len na návrh (uplatnenie) trov konania, uskutočnené najneskôr do momentu vyhlásenia rozsudku.
V tomto prípade rozsah návrhu na náhradu trov odvolacieho konania zahŕňal len úkon právnej služby -

písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Podľa § 153 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP krajský
súd nemohol prekročiť návrh žalovaného a prisúdiť mu v rámci náhrady trov odvolacieho konania viac,
než čoho sa domáhal do momentu verejného vyhlásenia rozsudku vo veci. Krajský súd zdôrazňuje
návrhový charakter konania a rozhodovania o náhrade trov konania podľa § 151 a nasl. OSP v spojení
s § 224 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.