Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/262/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6917210824
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6917210824.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne
N. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom M. X, XXX XX M. G., proti žalovanému SMSCREDITS s. r. o.
so sídlom Dlhá 95C, 010 09 Žilina, IČO: 44 769 911, zast. Hronček & Partners, s. r. o, so sídlom Kálov
1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, v konaní o zaplatenie 1 246,45 eura, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 12C/30/2017 - 93 zo dňa 06. júna 2018 ako súdu
prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o čiastočnom vyhovení žalobe p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania v rozsahu 65,70% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni
1 032,66 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) vo zvyšku žalobkyňou od žalovaného

požadovaných 213,79 eura žalobu zamietol (druhý výrok) a priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 65,70% (tretí výrok).

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa
sa žalobou podanou dňa 22. 09. 2017 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1 246,45 eura titulom
bezdôvodného obohatenia, nakoľko považovala úvery zo spotrebiteľských zmlúv o pôžičke uzavretých
so žalovaným ako veriteľom elektronicky v období do 25. 04. 2014 do 18. 10. 2016 za bezúročné a

bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí zmlúv uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“), a to ročnej úrokovej sadzby,
priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov a termínu konečnej splatnosti. Navyše bola
názoru, že pri pôžičke možno ako odplatu dojednať len úroky, kým odplatu v predmetných zmluvách
tvorili len poplatky, preto je dojednanie o odplate v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v platnom znení
(ďalej aj „OZ“) neplatné pre rozpor so zákonom. Žalovaný jej poskytol pôžičky spolu vo výške 5 250,-

eur, pričom mu vrátila spolu sumu 6 846,45 eur.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe okrem toho, že neuznával nároky žalobkyne podporne namietol
premlčanie časti nárokov odvodených zo zmlúv o pôžičke zo dňa 25. 04. 2014, 19. 05. 2014, 03. 06.2014, 16. 06. 2014, 18. 07. 2014, 11. 08. 2014 a 02. 09. 2014. Žalovaný mal tiež za to, že žalobkyňa
podala určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, avšak nepreukázala
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv. Preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný dňa 25. 04. 2014
poskytol žalobkyni pôžičku vo výške 50,- eur, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanému dňa 06. 05. 2014
spolu s odplatou sumu 58,55 eura. Dňa 19. 05. 2014 poskytol žalovaný žalobkyni pôžičku vo výške
150,- eur, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanému dňa 30. 05. 2014 spolu s odplatou sumu 175,05 eura.

Dňa 03. 06. 2014 poskytol žalovaný žalobkyni pôžičku vo výške 150,- eur, pričom žalobkyňa zaplatila
žalovanému dňa 11. 06. 2014 spolu s odplatou sumu 175,05 eura. Dňa 16. 06. 2014, 18. 07. 2014, 11.
08. 2014 poskytol žalovaný žalobkyni pôžičky po 350,- eur, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanému dňa
30. 06. 2014, 29. 07. 2014, 22. 08. 2014 spolu s odplatou po 392,30 eura.

5. Dňa 02. 09. 2014, 30. 09. 2014, 17. 10. 2014, 16. 12. 2014, 11. 03. 2015, 09. 06. 2015, 11. 08. 2015,

05. 11. 2015, 03. 02. 2016, 02. 05. 2016, 02. 08. 2016 poskytol žalovaný žalobkyni pôžičky po 350,-
eur, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanému dňa 16. 09. 2014, 14. 10. 2014, do 13. 12. 2014, do 10.03.
2015, do 08. 06. 2015, do 07. 08. 2015, do 04. 11. 2015, do 02. 02. 2016, do 29. 04. 2016, do 01. 08.
2016, do 15. 10. 2016 spolu s odplatou po 378,24 eura. Dňa 18. 10. 2016 poskytol žalovaný žalobkyni
pôžičku vo výške 350,- eur, pričom žalobkyňa mala podľa zmluvy zaplatiť žalovanému do 01. 11. 2016

spolu s odplatou sumu 378,24 eura. V zmluvách o pôžičke zo dňa 02. 09. 2014, 30. 09. 2014, 17. 10.
2014, bola RPMN uvedená vo výške 936,22% a v zmluvách o pôžičke zo dňa 16. 12. 2014, 11. 03.
2015, 09. 06. 2015, 11. 08. 2015, 05. 11. 2015, 03. 02. 2016, 02. 05. 2016, 02. 08. 2016 a 18. 10. 2016
bola RPMN uvedená vo výške 560,72%.

6. Všetky vyššie uvedené pôžičky mali byť vrátené vždy do 15 dní, resp. lehota na ich vrátenie po
zaplatenípríslušnéhopoplatkubolapredĺžená(atopriniektorýchpôžičkáchajopakovane)vždyo15dní.

7. Na základe nesporných skutkových tvrdení súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyni boli žalovaným
poskytnuté pôžičky spolu vo výške 5 250,- eur, žalobkyňa žalovanému zaplatila spolu sumu 6 846,45

eura, pričom z rozdielu vo výške 1 596,45 eura si žalobkyňa uplatňuje len sumu 1 246,45 eura, nakoľko
poslednú pôžičku poskytnutú dňa 18. 10. 2016 v sume 350,- eur nevrátila.

8. V prvom rade súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nepodala určovaciu žalobu podľa § 137 písm.
c) C. s. p., ale žalobu o splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) C. s. p., preto sa naliehavý právny

záujem na podaní žaloby neskúma.

9. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania časti nárokov na vydanie bezdôvodného
obohatenia zo zmlúv za obdobie 3 roky spätne od podania žaloby (22. 09. 2017), t.j. ohľadne platieb
pred 22. 09. 2014 aplikujúc pritom ust. § 100 ods. 1 a § 107 ods. 2 OZ. Platby nad rámec poskytnutých

istín pôžičiek, ktoré mali tvoriť podľa žalobkyne bezdôvodné obohatenie žalovaného, uskutočnené dňa
06. 05. 2014 v sume 8,55 eura, 30. 05. 2014 v sume 25,05 eura, 11. 06. 2016 v sume 25,05 eura, 30.
06. 2014 v sume 42,30 eura, 29. 07. 2014 v sume 42,30 eura, 22. 08. 2014 v sume 42,30 eura a 16.
09. 2014 v sume 28,24 eura, spolu 213,79 eura, boli vykonané viac ako tri roky pred podaním žaloby,
ohľadne týchto nárokov bola teda žaloba podaná po uplynutí objektívnej trojročnej lehoty, preto súd prvej

inštancie prihliadajúc na žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobu v tejto časti zamietol.

10.Súdprvejinštanciesapretoďalejzaoberalužlendôvodnosťouzvyškuuplatnenýchanepremlčaných
nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 032,66 eura.

11. Predmetné zmluvy súd prvej inštancie posudzoval podľa § 52 OZ a podľa § 1 ods. 3 písm.
l), § 2 písm. c) a g), § 24 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, resp. § 9 ods. 1 a 2 písm. a) - z) a § 11 zákona č. 129/2010
Z.z. účinného v čase uzavretia predmetných zmlúv a zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe tejto právnej
úpravy mal za to, že sa jedná o spotrebiteľské zmluvy o pôžičkách v zmysle § 52 OZ, aj keď sa nejedná o

spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Jeho aplikácia však nie je v celom rozsahu vylúčená,
nakoľko žalovaný má postavenie iného veriteľa v zmysle § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z., preto sa
aj na tieto zmluvy v zmysle § 24 zákona č. 129/2010 Z.z. použijú ust. § 9 ods. 1 a 2, resp. § 9 ods. 1 a 2
písm. a) - z) a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia predmetných zmlúv. Na základedefinície odplaty podľa § 1 ods. 1 veta prvá nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „nariadenie vlády SR č 87/1995
Z.z.“), podľa ktorého odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a

akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy
a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov a vymedzenia odplaty v bode 4/ zmluvných podmienok „za poskytnutie pôžičky je dlžník
povinný veriteľovi zaplatiť odplatu, ktorá zahŕňa náklady veriteľa vynaložené na spracovanie žiadosti o
pôžičku a primeranú odmenu veriteľa za prenechanie peňažných prostriedkov pôžičky dlžníkovi“ mal

súd prvej inštancie za to, že v odplate sú zahrnuté aj úroky, nie len poplatky, ako v konaní tvrdil žalovaný,
preto mali zmluvy obsahovať náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. úrokovú
sadzbu spotrebiteľského úveru. Nakoľko nebola uvedená, úver (pod ktorým zákon č. 129/2010 Z.z. v
zmysle jeho § 1 ods. 2 rozumie aj pôžičku), sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.

12. Podporne (t.j. aj v prípade, že by súd prvej inštancie nevyhodnotil úvery ako bezúročné a bez
poplatkov) bol súd prvej inštancie názoru, že dojednaná odplata je neprimerane vysoká, je podstatne
vyššia ako cena úveru určovaná nebankovým a bankovým sektorom v čase poskytovania úverov,
t.j. podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch a preto ju vyhodnotil ako rozpornú s dobrými mravmi a absolútne neplatnú podľa

§ 39 OZ v spojení s § 41 OZ. Podľa zmlúv totiž RPMN činí 560,72 %, resp. 936,22%. Poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/71/2011 zo dňa 08. 12.2011, kde ten pri krátkodobom
úvere s lehotou splatnosti 4 mesiace, pri ktorom po prepočte výšky odplaty na ročné vyjadrenie činila
cena úveru 132% konštatoval, že už len samotná skutočnosť, že cenu úveru vyjadruje trojciferné číslo
je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu.

Neobstojí preto argument žalovaného, že za dobu poskytnutia úveru 15 dní odplata nedosahuje ani 10%
z poskytnutej sumy pôžičky. Podľa súdu prvej inštancie ani rýchlosť poskytnutia pôžičky so špecifikami
ich nebankového poskytovania nemôžu nič zmeniť na neprijateľnosti výšky danej odplaty.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie považoval žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia v časti 1 032,66 eura za dôvodnú v zmysle § 451 OZ, preto jej v tejto časti vyhovel.

14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“). Väčšinový úspech v spore mala žalobkyňa, keďže žalobou žiadala sumu
1 246,45 eura, z čoho jej bolo priznaných 1 032,66 eura, čo činí 82,85% a žaloba bola zamietnutá v

sume 213,79 eur, čo činí 17,15% v pomere k žalobou uplatnenej sume 1 246,45 eura. Žalobkyni preto
súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v rozsahu 65,70% ako rozdielu medzi jej úspechom a
neúspechom v spore.
15. Proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe a proti tretiemu
výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozhodnutie

súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a písm. h)
C. s. p. t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný trval na tom, že
odplata v zmluvách pozostávala len z jednorazového poplatku, ktorý pokrýval jednak reálne náklady

žalovaného spojené s poskytnutím pôžičky a jednak odplatu za poskytnutie pôžičky s cieľom dosiahnuť
zisk z podnikania žalovaného. Úrok nebol dojednaný, preto nebolo namieste uvádzať úrokovú sadzbu,
zmluvymalivšetkynáležitostivyžadovanézákonom,pretoúverynemožnopovažovaťzabezpoplatkové.
Poplatkybolivzmluváchjasneuvedené,žalobkyňabolasnimioboznámená,niejemožnéichpovažovať
za v rozpore s dobrými mravmi. Poplatky sú podľa žalovaného v súlade s platnými právnymi predpismi,

pričom zákon formu poplatkov nezakazuje, reštriktívny výklad súdu prvej inštancie je preto nesprávny.

16. Podporne žalovaný trval na tom, že nakoľko pôžičky boli poskytované so splatnosťou 15 dní,
nie so splatnosťou na kalendárny rok, nie je podstatné, že pri ročnom vyjadrení vychádzajú vysoké
percentá RPMN. Za dobu 15 dní percentuálne vyjadrenie odplaty zo sumy pôžičky nepredstavuje ani

10%. Mal za to, že odplata požadovaná žalovaným za poskytnutie peňažných prostriedkov bola plne
primeraná s ohľadom na všetky okolnosti ich poskytnutia a mieru rizika s tým spojenú. Poukázal na
viaceré rozhodnutia okresných súdov v obdobných prípadoch, kde výška odplaty nebola považovaná za
neprimeranú. Podľa žalovaného tak neexistuje žiadny právny dôvod, pre ktorý by mohlo byť dojednanieo odplate vyhlásené za neplatné. Poukázal na skutočnosť, že všetky zmluvy o pôžičke boli uzatvorené
na diaľku, na základe predchádzajúcej žiadosti žalobkyne o pôžičku podanej v elektronickej forme
prostredníctvom osobného účtu na stránke žalovaného www.smscredits.sk

alebo prostredníctvom SMS správy. Práve aktívnym konaním žalobkyne došlo k uzatvoreniu zmlúv o
pôžičkách.

17.Vzhľadomnauvedenémalžalovanýzato,žebezdôvodnéobohateniežalovanéhonaúkoržalobkyne
nevzniklo, žalobu považoval za účelovú v snahe žalobkyne získať finančné obohatenie.

18. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol aj
vo zvyšnom rozsahu. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

19. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu potvrdiť. Mala za to, že pre posúdenie primeranosti odplaty nie je podstatné, ako je táto

nazvaná, či úrok, poplatok za poskytnutie úveru, podstatný je pomer jej výšky k výške poskytnutej
sumy s prihliadnutím k lehote jej splatnosti. Výška úrokov pri nebankových subjektoch nemôže
byť neobmedzená, bezbrehá, nemajúca žiadne limity, niekoľkonásobne presahujúca bankové úroky.
Zásadne poprela tvrdenie žalovaného, že podaním žaloby hľadala spôsob, ako prísť k finančnému
obohateniu.

20. Žalovaný v replike v podstate zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní.

21. Žalobkyňa v duplike na jednej strane mala za to, že odplata v skutočnosti predstavuje úroky, ktoré
je spotrebiteľ povinný zaplatiť z poskytnutého úveru a žalovaný sa zámerne vyhol vyčísleniu úrokovej

sadzby, na druhej strane (tak ako aj v žalobe) argumentovala neplatnosťou dojednania o odplate vo
forme poplatkov pre jeho rozpor s ust. § 658 ods. 1 OZ, ktorý umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť
akoodplatulenúroky.Vostatnomsapridržiavalaargumentácieoabsenciiúrokovejsadzby,bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úverov (pôžičiek) a neprimeranosti odplaty vzhľadom na výšku RPMN.

22. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p.
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., len v
rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods.
1 C. s. p. (mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C.
s. p., ktoré vady nezistil) a dospel k názoru, že prvý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci

samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa tohto výroku, na túto
časť odôvodnenia poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie
dôvody žalovaného udáva, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

23. V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odôvodnenie odvolania žalovaného konkrétnymi
okolnosťami odvolací súd vzhliadol len odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a
h) C. s. p. Žalobca odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. v odvolaní nijako nevymedzil
konkrétnymiokolnosťami,vktorýchmáspočívať, nešpecifikoval,akúinúvadumalokonaniepredsúdom

prvej inštancie, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Napádal len právny záver súdu prvej
inštancie o tom, že v odplate je skrytý aj úrok a z toho odvodené skutkové zistenie súdu prvej inštancie
o tom, že zmluvy neobsahujú úrokovú sadzbu a právne závery o bezpoplatkovosti úveru a podporne
neprimeranosti odplaty a z toho vyplývajúcej absolútnej neplatnosti dojednania o odplate pre jej rozpor
s dobrými mravmi. Preto odvolací súd nepovažuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.

za daný. Žalovaný tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval tento odvolací dôvod, vlastne
ho neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku:
„Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237).24. K samotným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. odvolací súd uvádza
nasledovné:

25. Zhodne so súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že odplata v zmluvných dojednaniach zmlúv
o pôžičkách obsahovala aj úrok. Samotný žalovaný aj v odvolaní tvrdil, že náklady spojené s úverom
netvorialenreálnenákladyspojenésposkytnutímúveru,aleajodplatavoformeodmenyzaprenechanie
peňažných prostriedkov žalobkyni za účelom dosiahnutia zisku žalovaného. Takúto odmenu možno
považovať za úrok. Úrok je v zmysle ekonomickej teórie príjem (dôchodok) plynúci z kapitálu, je

základnou formou výnosu z kapitálu. Je to cena za získanie peňazí niekoho iného (porovnaj internetový
portál: .wikipedia.org/wiki/Úrok). Ak teda žalovaný v bode 4 zmluvných podmienok definoval
odplatu ako zahŕňajúcu náklady veriteľa vynaložené na spracovanie žiadosti o pôžičku a primeranú
odmenu veriteľa za prenechanie peňažných prostriedkov pôžičky dlžníkovi“, uviedol, že tam patrí aj úrok.
Preto mal uviesť úrokovú sadzbu a ak tak neurobil, úvery sú bezúročné a bez poplatkov.

26. Odvolací súd sa stotožňuje aj s podpornou argumentáciou súdu prvej inštancie, že aj v prípade, že
by zmluvy o pôžičkách obsahovali všetky zákonom č. 129/2010 Z.z. vyžadované náležitosti, na ktorých
absenciu zákon viaže bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, je potrebné posudzovať, či dojednaná
výška odplaty nie je neprimeraná a z toho dôvodu odporujúca dobrým mravom, či zákonu. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu výška odplaty v ročnom vyjadrení niekoľkonásobne prevyšujúca priemernú

odplatu pri obdobných úveroch, či pôžičkách poskytovaných na finančnom trhu je v rozpore s dobrými
mravmi.

27. Navyše podporne odvolací súd uvádza, že dojednaná výška odplaty je v rozpore aj s právnymi
predpismi účinnými v čase poskytovania pôžičiek. Podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom od

01. 06. 2014 ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných
prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu
prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 1a ods. 2 nariadenia vlády SR č.
87/1995Z.z.vzneníúčinnomod01.09.2014akideoposkytnutiepeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovi

na obdobie kratšie ako tri mesiace alebo o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorých
výška nepresiahne 100 eur, je najvyššia prípustná výška odplaty zo sumy zmluvne dohodnutých
peňažných prostriedkov 30% ročne. Pri pôžičkách poskytnutých od 30. 09. 2014 činila RPMN (ktorá
je percentuálnym vyjadrením odplaty) 936,22%, resp. 560,72 %. Odplata bola teda dojednaná aj v
rozpore so zákonom - ust. § 53 ods. 6 OZ v spojení s vykonávacím predpisom - nariadením vlády SR

č. 87/1995 Z.z., a preto je v zmysle § 39 OZ takéto dojednanie absolútne neplatné. Nie je rozhodujúce,
že odplata za 15 dní prenechania pôžičky dlžníkovi činila menej ako 10%, nakoľko samotné nariadenie
vlády SR č. 87/1995 Z.z. stanovuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty za ročné obdobie, aj keď sa
úver (pôžička) poskytuje na menej ako 3 mesiace. Pre porovnanie primeranosti výšky odplaty je nutné
používať rovnocenné údaje, t.j. porovnávať výšku dojednanej odplaty s najvyššou prípustnou výškou

odplaty za ročné obdobie. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že nevyzýval strany sporu na vyjadrenie
sa k možnému použitiu ust. § 53 ods. 6 OZ v spojení s ust. § 1a ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., nakoľko, ako už uviedol vyššie, táto argumentácia odvolacieho súdu je len podporná a prvý výrok
rozsudkusúduprvejinštanciejevecnesprávnyužzdôvodovuvedenýchsúdomprvejinštancie,sktorými
sa odvolací súd stotožňuje.

28. V zmysle vyššie uvedeného je pre právne posúdenie veci nepodstatné, či žalobkyňa bola s
neprimeranou výškou odplaty odporujúcou dobrými mravom aj právnym predpisom oboznámená a či s
nimi pri uzatváraní zmlúv súhlasila, resp. ich uzavretie iniciovala. Súd totiž skúma absolútnu neplatnosť

právneho úkonu aj bez návrhu.

29. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v
ktorom neuložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania a neuviedol, v akej lehote

má byť náhrada trov konania zaplatená. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o
trováchkonaniatedasúvisísnesprávneformulovanýmvýrokom,vktoromabsentovalitietoúdaje.Pomer
úspechustránvsporebolurčenýsprávne.Ovýškeaprijímateľovináhradytrovprvoinštančnéhokonania
rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sakonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd
začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255

C. s. p. V druhom výroku bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by bola vznikla
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu aj trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu

žalobkyne v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanej odvolací
súd nepriznal z dôvodu, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, žiadne jej trovy odvolacieho
konania z obsahu spisu nevyplývajú.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).