Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/467/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709207905
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7709207905.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu Ing. X. P. - H., so
sídlom v X., J. Kalinčiaka 2590/4, právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so
sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanému E., s.r.o. so sídlom v V., X., právne zastúpenému
advokátskou kanceláriou Hudec s.r.o. so sídlom v Bratislave, Lazaretská 23, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 19. júla 2013, č.k.
10C/122/2009-484

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

P r i p ú š ť a dovolanie proti tomuto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosti
- pozemok na parcele registra C, č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou XXX m2, pozemok
parcela registra C, č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou X.XXX m2, stavba J. dom O.,
súpisné číslo XXX na parcele registra C, č. XXXX/X a stavba kotolne bez súpisného čísla na parcele
registra C, č. XXXX, všetky evidované Z. úradom v Z., V. katastra X., na liste vlastníctva č. XXXX, sú
majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s., E.: XX XXX XXX, so sídlom v V. S. W., X. XX, Q.: XXX 01,

evidovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel Sa, vo vložke č. XXX/V.

Ďalším výrokom súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

V preskúmavanej veci sa žalobca (po pripustenej zmene žaloby uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo 16. januára 2013, č. k. 3Co/75/2011-396) domáhal určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom

konania, sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s. IČO: 36 180 963, so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
X. 39, PSČ: 052 01, evidovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I., oddiel Sa, vo vložke
č. 930/V. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací vzal pri tomto rozhodovaní do úvahy aj ust. § 75a
Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa
zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého štatutárneho orgánu,
jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku
bývalej spoločnosti a vymenuje likvidátora. Pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť

pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného registra sa rozhodnutím súdu o
dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.Požadovaného určenia sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že spoločnosť E., s.r.o. bol na
základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti z 27. januára 2005, uzatvorenej medzi ním
a spoločnosťou O., a.s. zapísaný ako vlastník nehnuteľností evidovaných Správou katastra Michalovce

na LV č. XXXX k. ú. X., pričom žalobca považoval za nesporné, že E., s.r.o. nadobudol nehnuteľnosti
na pozemkoch na základe neplatného právneho úkonu, pretože predmetná kúpna zmluva je z dôvodu
existencie vykonateľného rozhodnutia, a to predbežného opatrenia z 24. októbra 2003, sp. zn.
10C/121/03, ktorým sa spoločnosti O., a.s. zakázalo nehnuteľnosti predať, absolútne neplatná. Žalobca
namietal neplatnosť právneho úkonu - predaja nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom predbežného

opatrenia - z dôvodu, že týmto úkonom bola zosilnená obava žalobcu z ohrozenia budúceho výkonu
súdneho rozhodnutia povinne zo strany žalobcu, ale aj ohrozenia výkonu právoplatne vykonateľných
súdnych rozhodnutí priznávajúcich žalobcovi pohľadávky voči spoločnosti O., a.s., pričom napadnutou
zmluvou prevádzané nehnuteľnosti predstavujú jediný majetok spoločnosti O., a.s.. Súd prvého stupňa
vo veci rozhodol predchádzajúcim rozsudkom z 10 decembra 2010, č. k. 10C/122/2009-291; určil, že
vlastníkom sporných nehnuteľností je spoločnosť O., a.s.. Predmetný rozsudok bol zrušený uznesením

Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013, č. k. 3Co/75/2011-423 a vec bola vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

V zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu vykonal súd prvého stupňa vo veci ďalšie dokazovanie
(prednesmi právnych zástupcov účastníkov, ktorí vo svojich argumentáciách produkovali množstvo

rozhodnutí súdov a správnych orgánov) a s poukázaním na ustanovenia § 44 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ako aj § 76 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „O.s.p.“) uzavrel, že žaloba je dôvodná, preto jej vyhovel. Súd poukázal na argumentáciu
žalobcu o neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, predovšetkým na rozhodnutie publikované v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. XX roč. XXXX na str. XXX o tom, že kúpna zmluva,

ktorou predávajúci porušil zákaz prevodu vecí (nehnuteľností) uložených v predbežnom opatrení v
zmysle § 76 ods. 1 písm. e) O.s.p., je absolútne neplatná pre počiatočnú právnu nemožnosť plnenia,
resp. pre rozpor so zákonom. Rovnako poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 27Cdo
870/2003, v ktorom súd vyslovil právny názor, že počiatočná právna nemožnosť plnenia môže byť
právna alebo fyzická. Počiatočná právna nemožnosť plnenia prichádza do úvahy tam, kde je predmet

plnenia(vprípadeposudzovanejvecitohtokonaniazáväzokpreviesťvlastníckeprávo)neuskutočniteľný
v dôsledku určitej právnej prekážky existujúcej v dobe učinenia právneho úkonu. V prípade počiatočnej
nemožnostiplneniasajednáostavsubjektívnehorozporusprávnom,okreminého,ajrozporusúradným
rozhodnutím existujúcim už v dobe vzniku právneho úkonu. Žalovaný naďalej namietal skutočnosť,
že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Poukázal najmä na názor

súdu v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžo 101/2007, kde konštatoval, že dočasné obmedzenie uložené súdnym
rozhodnutím by v zásade nemalo počas svojho trvania vyvolávať trvalé a nezvratné účinky, ktoré
nie je možné odstrániť po zániku predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie je inštitút predbežne
zabezpečovacej povahy a splnením jeho účelu jeho účinky zanikajú. V tejto súvislosti poukázal na to,
že súdne rozhodnutie sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku.

Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejavuje až v čase účinnosti právneho úkonu.

Súd prvého stupňa právny názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1Sžo 101/2007 (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poznámka odvolacieho súdu), v zmysle ktorého sa zákaz
nakladania s nehnuteľnosťou dotýka iba účinkov právneho úkonu, no zároveň uvádza, že nakladanie

s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu (po dôslednom vyhodnotení právnej
argumentácie účastníkov v tejto otázke) nemôže považovať za smerodajný a aplikovateľný už len
z toho dôvodu, že jeho závery nekorešpondujú s rozlišovaním účinnosti právneho úkonu (kúpnej
zmluvy v posudzovanom prípade) a účinkov právneho úkonu (vecno-právnych v podobe nadobudnutia
vlastníckeho práva povolením vkladu).

Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Michalovce z 24. októbra
2003, sp. zn. 10C 121/2003, bolo spoločnosti O., a.s. ako účastníkovi daného konania výslovne
zakázané predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnosti do skončenia konania o zaplatenie 44.220,-
Sk. Kúpnou zmluvou z 27. januára 2005 bol tento súdny zákaz výslovne porušený. Súd považoval za

potrebné uviesť, že spoločnosti O., a.s. bolo zakázané predať nehnuteľnosti. Zákaz predať nehnuteľnosť
savzťahujenaprávnyúkon,ktorýmsanehnuteľnosťpredáva,t.j.nauzatvoreniekúpno-predajnejzmluvy
a na účastníka konania, ktorému je uložený. V tomto smere sa potom nemožno stotožniť so záverom
vyššie citovaného rozhodnutia, že predbežné opatrenie nemá spôsobovať neplatnosť takéhoto výslovnenedovoleného, po dobu trvania predbežného opatrenia, účastníkovi zakázaného, právneho úkonu. Súd
sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že účastníkovi konania, ktorému bol zákaz
právneho nakladania s nehnuteľnosťami v podobe predbežného opatrenia uložený, súdne rozhodnutie

nespôsobí trvalé a nezvratné následky, pretože nič mu nebráni v tom, aby uzavrel zmluvu o prevode
nehnuteľnosti potom, čo zákaz uložený mu súdnym rozhodnutím, pominie. Súd poukázal na to, že
účastník musí rešpektovať, že i keď súdne rozhodnutie v podobe zákazu nakladania s nehnuteľnosťami
je zákazom dočasným, je jeho povinnosťou ho dočasne rešpektovať, a to aj pod dôsledkom neplatnosti
právnych úkonov, jemu v tom čase zakázaných. Súd poukázal aj na ust. § 77 ods. 3 O.s.p., ktoré

umožňuje náhradu ujmy spôsobenej dočasným predbežným opatrením ako kompenzáciu, napr. aj
za to, že nebude môcť predať nehnuteľnosť po dobu trvania predbežného opatrenia. Podľa názoru
súdu je právny názor v odôvodnení rozhodnutia 1Sžo 101/2007 neudržateľný aj z toho dôvodu, že
účastníkovi,ktorémuboluloženýzákazpredaťnehnuteľnosťvpodstateadresuje,žetentozákaznetreba
rešpektovať, t.j. uzavretie zmluvy a porušenie zákazu, vlastne nepostihuje.

Ďalej súd s poukázaním na ust. § 80 písm. c) O.s.p. súd uzavrel, že žalobca dostatočne preukázal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, t.j., že označené nehnuteľnosti patria do majetku
zaniknutej spoločnosti O., a.s.. Tento svoj naliehavý právny záujem preukázal existenciou pohľadávok
uplatnených v exekučnom konaní u exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana v konaniach vedených
pod EX 294/06, EX 1005/07, EX 523/04, EX 535/05 voči zaniknutej spoločnosti O., a.s.. O tom,

že spoločnosť O. nemala iný majetok, súd má za preukázané aj z listov exekútora JUDr. Miroslava
Zahorjana adresovaných právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Katunskému z 23. mája 2007, kde bolo
voči spoločnosti O., a.s. začaté exekučné konanie o vymoženie pohľadávky vo výške 60.158,- Sk,
pričom zistil, že Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Michalovce, mu listom z 21. júla 2006
vrátila exekučný príkaz na predaj nehnuteľnosti s odôvodnením, že kúpnou zmluvou V 1767/05-Čz,

1372/05 došlo k zmene vlastníka z firmy O. na firmu E. s.r.o. Z uvedeného je zrejmé, že nejestvuje
iný majetok na uspokojenie oprávneného, okrem nehnuteľností, ktoré žiada určiť žalobca do majetku
zaniknutej spoločnosti O., a.s., z ktorého by bolo možné pohľadávku žalobcu uspokojiť. Súd poukázal
aj na možnosť postupu podľa ust. § 75a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníka (ďalej len „ObZ“),
ktorý odôvodňuje existenciu naliehavého právneho záujmu, určenia ktorého sa žalobca domáha aj po

zániku spoločnosti O., a.s. (súd poznamenáva, že inak t.j. nebyť tohto ustanovenia by na podklade tohto
rozsudku nebolo možné viesť pre pohľadávky žalobcu nútený výkon súdneho rozhodnutia exekúciou
voči spoločnosti O., a.s., ktorá bola vymazaná z obchodného registra a týmto výmazom zanikla).
Žalovanývkonanítvrdil,žežalobcanepreukázalexistenciunaliehavéhoprávnehozáujmuzdôvodov:1./
existencie súdnych a správnych rozhodnutí potvrdzujúcich vlastnícke právo žalovaného, 2./ existencie

možnosti domáhať sa veriteľských práv postupom podľa § 42b OZ, 3./ konania pred správnym súdom
s rovnakým obsahom, dôvodmi a cieľom iniciované spoločnosťou Q. s.r.o.. Súd aj s poukazom na
odôvodnenieuzneseniaKrajskéhosúduvKošiciach,sp.zn.3Co/75/2011uzavrel,žeexistenciasúdnych
rozhodnutí v správnom súdnictve, ani rozhodnutie správnych orgánov nemôže vylúčiť prípustnosť
určovacej žaloby žalobcu aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS

137/2008. Súd poukázal aj na právny názor vyslovený krajským súdom, že správne orgány a súdy
v správnom súdnictve v konaniach, na ktoré poukazoval žalovaný, neriešili otázku platnosti kúpnej
zmluvy z 27. januára 2005 v merite veci, ale iba ako otázku predbežnú a preto súd považoval námietky
žalovaného o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu za neopodstatnené. Súd sa zaoberal
aj námietkami žalovaného uvedenými v bode 2, t.j. existenciou možnosti domáhať sa veriteľských práv

postupom podľa § 42b OZ, pričom tieto rovnako vyhodnotil ako neopodstatnené z dôvodu, že právo
domáhať sa vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu (odporovať právnemu úkonu dlžníka) je možné
iba vo vzťahu k právnemu úkonu, ktorý je platným právnym úkonom. Ak sa potom žalobca domáhal
určenia neplatnosti právneho úkonu resp. určenia vlastníckeho práva, ktorému predchádza vyriešenie
otázky neplatnosti právneho úkonu, nemožno s poukazom na ust. § 42b OZ dôvodiť neexistenciu

naliehavého právneho záujmu. Súd ma v tomto konaní za preukázané, že sa jedná o absolútne neplatný
právny úkon zo strany žalovaného. K námietke žalovaného, uvedenej v bode 3 - pred správnym
súdom s rovnakým obsahom, dôvodmi a cieľmi iniciované spoločnosťou Q. - súd právne uzavrel, že
existencia súdnych rozhodnutí v správnom súdnictve, ani rozhodnutí správnych orgánov, nemôže vylúčiť
prípustnosť určovacej žaloby žalobcu aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS

137/2008, ako aj z dôvodu, že súd nemôže stotožňovať dva rozličné subjekty práva (bez ohľadu na
osoby, spoločníkov a konateľov).Vzhľadom k tomu, že súd má za preukázané existenciu naliehavého právneho záujmu, zaoberal sa
základnou právnou otázkou, ktorou je otázka platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005. Poukázal
na ust. § 37 ods. 2 a § 39 OZ, pričom dospel k záveru, že uvedená zmluva je absolútne neplatný

právny úkon, nakoľko bola uzatvorená v čase, keď právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v
Michalovciach sp. zn. 10C 121/2003 bolo spoločnosti O., a.s. zakázané predať, darovať alebo inak
scudziť nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpnopredajnej zmluvy z 27. januára 2005, uzavretej medzi
spoločnosťou O., a.s. a žalovaným. Nakladanie s nehnuteľnosťou predstavuje už samotné uzatvorenie
kúpnej zmluvy (jej podpísanie alebo prijatie návrhu kúpnej zmluvy), čo napokon vyplýva aj priamo

z ust. § 76 O.s.p., ktorý dáva súdu právomoc nariadiť účastníkovi (nie orgánu na úseku katastra
nehnuteľností), aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Súd poukázal aj na to, že v prípade
zákazu, uloženého spoločnosti O., a.s. predať, darovať alebo inak scudziť vec, sa jedná o zákaz
nakladania s právom k nehnuteľnosti, t.j. zákaz nakladania s vlastníckym právom a nakladanie s
vlastníckym právom nesporne zavŕšené zo strany vlastníka uzavretím kúpnej zmluvy, kde definitívne
prejavuje svoju vôľu previesť vlastnícke právo na kupujúceho. Aj s poukazom na uvedené, súd

nepovažoval závery v odôvodnení rozhodnutia 1Sžo 101/2007, že súdne rozhodnutie, obsahom ktorého
je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, za správne.
Nakladanie s nehnuteľnosťou, presnejšie povedané, nakladanie s právom k nehnuteľnosti, predstavuje
totiž uskutočnenie právneho úkonu, v posudzovanom prípade uzavretie kúpnej zmluvy z 27. januára
2005 zo strany spoločnosti O., a.s. ako predávajúceho, ktorý mal takéto právne nakladanie s právom

k nehnuteľnosti zakázané súdnym rozhodnutím, uznesením Okresného súdu Michalovce z 24. októbra
2003, sp. zn. 10C 121/2003.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v intenciách uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 28. februára
2013, sp. zn. 3Co/75/2011, sa zaoberal aj námietkami žalovaného, týkajúcimi sa vykonateľnosťou

uznesenia Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/2003, ktoré smerovali k
výhradám voči nedostatočnému spôsobu charakteristiky a popisu veci - nehnuteľnosti, na ktoré sa zákaz
predať, darovať či inak scudziť, vzťahoval. K tejto otázke súd uviedol, že zákaz predať, darovať či inak
scudziť nehnuteľnosti, je adresovaný priamo zo zákona (§ 76 ods. 1 O.s.p.) účastníkovi konania. Znenie
výroku uznesenia označuje, že zákaz nakladania sa vzťahuje na stavbu stojacu na parcele č. KN 1020/2

a parcelu č. KN XXXX v k.ú. X., s označením č. LV XXXX a Z. úradu v Z., V. katastra X.. Preto v otázke
určitosti voči akým predmetom vlastníckeho práva zákaz smeruje, je tento zreteľný v tom význame, že
stavby, na ktoré sa zákaz vzťahuje, sú nezameniteľné s inými. Na LV č. XXXX k.ú. X. boli a sú evidované
jedine stavba „Obchodný dom O.“ na parcele č. XXXX/X a stavba „Z.“ na parcele č. XXXX. Súd považuje
za nevyhnutné uviesť, že v tomto konaní je hlavnou právnou otázkou posudzovanie platnosti kúpnej

zmluvy z 27. januára 2005 a podľa presvedčenia súdu je potrebné posudzovať uznesenie Okresného
súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/2003, vo vzťahu k posúdeniu dôsledku jeho
znenia na otázku právnej dovolenosti konania spoločnosti O., a.s., ktorým došlo k uzavretiu kúpnej
zmluvy z 27. januára 2005. Súd právne uzavrel, že je výslovne zreteľné, že spoločnosti O., a.s. bolo
zakázané predať, darovať či inak scudziť nehnuteľnosť - stavbu na parc. č. 1020/2 Obchodný dom O. a

stavbu na parc. č. XXXX Kotolňa v k.ú. X.. Žalovaným napádané skutočnosti o náležitostiach v zákone
o katastri nehnuteľností podľa § 42 ods. 2 písm. c) na označenie stavieb, sa vzťahujú k otázke zápisu
listiny do katastra nehnuteľností, nie však k otázke platnosti právneho úkonu, ktorý je neplatným už
v dôsledku toho, že účastník zmluvy mal zákaz nehnuteľnosť predať a toto uznesenie o zákaze mu
bolo riadne doručené. Súd v tejto súvislosti poznamenal, že predmetné predbežné opatrenie bolo v

katastri nehnuteľnosti napokon riadne zapísané. Keďže žalobca sa v konaní domáha určenia, že všetky
nehnuteľnosti na LV č. XXXX v k.ú. X. patria do majetku zaniknutej spoločnosti O., a.s., musel sa súd
zaoberať aj otázkou, či zákaz predať, darovať, či inak scudziť nehnuteľnosti - stavby na LV č. XXXX,
spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy len v dotknutej časti alebo neplatnosť kúpnej zmluvy ako celku. V
tomto smere súd po vyhodnotení obsahu zmluvy dospel k právnemu záveru, že absolútne neplatnou je

celákúpnazmluva.Akopredmetpredajavkúpnejzmluvez27.januára2005bolizapísanénehnuteľnosti
pozemok parc. č. XXXX, parc. č. XXXX/X, stavba súp. č. XXX, stavba postavená na pozemku parc.
č. XXXX vrátane vonkajších úprav a príslušenstva. Kúpna cena bola zmluvnými stranami dohodnutá
vo výške 8.200.000,-Sk podľa článku 3.2. kúpnej zmluvy, avšak tak, že predstavuje kúpnu cenu za
všetky menované nehnuteľnosti dokopy. S poukazom na ust. § 41 OZ pre posúdenie oddeliteľnosti časti

právneho úkonu súd považoval za potrebné v prvom rade skúmať, či je možné oddeliť právny úkon
od ostatného obsahu, aby sa zachovali náležitosti i jeho platnosti aj v oddelených častiach, t.j. v tomto
prípade stav dvoch kúpnych zmlúv, i keď len v jednej listine, a to kúpnej zmluvy týkajúcej sa stavieb
a kúpnej zmluvy týkajúcej sa pozemkov a príslušenstva. Po preskúmaní obsahu zmluvy súd dospel kzáveru, že už len s ohľadom na zjavnú neoddeliteľnosť resp. nevyjadrené členenie kúpnej ceny na tieto
dva súbory nehnuteľností (pozemkov a stavieb), nie je možné odčleniť z kúpnej zmluvy časť, týkajúcu
sa pozemkov, od časti týkajúcej sa stavieb, preto táto zmluva je absolútne neplatná ako celok. Z kúpnej

zmluvyajejsamotnéhozneniasanavyšedôvodnemožnodomnievať,žekupujúcikupovalnehnuteľnosti
so záujmom ako o súbor.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamietne a vec vráti okresnému súdu na rozhodnutie o trovách konania, vrátane

trov odvolacieho konania. Zároveň navrhol, aby odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil
dovolanie v prípade, že odvolací súd neprijme argumentáciu žalovaného a rozhodnutie prvostupňového
súdu potvrdí. Predmetný návrh odôvodnil existenciou spoločenskej diskusie ohľadom platnosti zmlúv
uzavretých v čase účinnosti predbežných opatrení a tiež ohľadom existencie naliehavého právneho
záujmu na určení vlastníckeho práva v situácii, kedy sa tvrdenými dôvodmi neplatnosti prevodu
vlastníckeho práva už zaoberali iné súdy SR.

Žalovaný uviedol nasledovné odvolacie dôvody:

Naliehavý právny záujem pohľadávky žalobcu (nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové
zistenia)

Prvostupňový súd prijíma argumentáciu žalobcu o existencii naliehavosti právneho záujmu na určení
o.i. vznikom pohľadávky (v exekučných konaniach exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana - EX 294/06,
EX 1005/07, EX 523/04 a EX 535/05), ktorá patrí osobe odlišnej od žalobcu, hoci sám uvádza, že „súd
nemôže stotožňovať dva rozličné subjekty práva“. Ak sa súd uspokojil s neurčitým tvrdením žalobcu

o existencii pohľadávok voči spoločnosti O. a.s a v správe exekútora, opierajúcej sa o vyjadrenie
SKN Michalovce o nemožnosti exekúcie na nehnuteľnom majetku O. a.s., nekonal správne, osobitne
tiež s prihliadnutím na tvrdenie žalovaného o existencii hnuteľného majetku spoločnosti O. a.s., ktorý
ostal v budove obchodného domu O.. Pohľadávky, ktoré by podľa tvrdenia súdu mali odôvodňovať
naliehavýprávnyzáujemnaurčovacomsporežalobcu,vzniklivšetkyvsúvislostisporušením(obídením)

predbežného opatrenia Okresného súdu Michalovce z 3. júla 2001, sp. zn. 9Nc/300/01, ukladajúcom
povinnosť odstrániť oplotenie, ktoré žalobca okolo stavby OD O. vybudoval 1. júla 2001 a označil ako
„kvetinovávýzdoba“.Žalovanýtvrdí,ženieje,aaninikdynebolozáujmomžalobcuuspokojiťpohľadávky,
ktorých neuspokojenie súd hodnotí ako dôvod preukazujúci existenciu naliehavého právneho záujmu.
Žalovaný má za to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, ak uzavrel, že

žalobca má naliehavý právny záujem na určení veci. Domnieva sa, že zo strany žalobcu ide o výkon
práv veriteľa, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a následne postup prvostupňového súdu postupom
v rozpore s § 2 O.s.p..

Naliehavý právny záujem a prekážka rozhodnutej veci v konaní o určenie vlastníckeho práva (nesprávne

právne posúdenie veci)

Žalovaný považuje za nesprávny názor súdu, odvolávajúci sa na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, na ktorý upozornil ešte odvolací súd, že existencia iných
rozhodnutí nie je dôvodom pre konštatovanie neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu.

V odvolaní poukazuje na to, žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie
určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, hoci takto svoju žalobu dôvodí. Všeobecné súdy
už konali vo veci o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, a to v konaniach sp. zn.
8C/199/2005 na návrh spoločnosti žalobcu - Q. s.r.o., sp. zn. 12C/98/2009 na návrh Dr. Pavla P., brata

žalobcu, a najmä 6C/105/2009 na návrh žalobcu, ktoré začalo skôr ako predmetný spor, avšak bolo z
dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím pojednávania zastavené 17. augusta 2009. Prvostupňový súd
napriek tomu spor definuje ako spor o platnosť kúpnej zmluvy z 27. januára 2005.

Žalovaný v odvolaní poukazuje na ust. § 133 ods. 2 OZ a na § 31 ods. 1 KZ (v znení v čase rozhodovania

o vklade), ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7sp/65/2009-95, ako aj iných súdov,
prokuratúry a orgánov katastra a zdôrazňuje, že už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 27. mája
2008,sp.zn.1Sžo101/2007konštatuje,že„...zákonodarcazverildoprávomocisprávykatastravkonaní
o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy, okrem splneniaďalších zákonných podmienok, skúmať jej platnosť a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s
nehnuteľnosťou nie je obmedzené.“ V danom prípade správny orgán (SKN Michalovce) predbežne
posúdil platnosť kúpnej zmluvy a 27. júna 2005 dospel k záveru, že kúpna zmluva je platným právnym

úkonom, preto vklad vlastníckeho práva povolil. V dôsledku protestu prokurátora z 18. septembra 2005
svoje rozhodnutie síce zrušil, avšak nie z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy. Neplatnosť kúpnej zmluvy
napokon nekonštatoval ani dozorujúci Okresný prokurátor v Michalovciach. Až Krajský katastrálny úrad
1.februára2006konštatovalneplatnosťkúpnejzmluvy.Dňa3.apríla2006,rešpektujúcvyslovenýprávny
názor KU Košice, konštatovala SKN Michalovce v novom rozhodnutí neplatnosť kúpnej zmluvy, keď

návrh na vklad vlastníckeho práva zamietla. Krajský súd v Košiciach sa vo svojom rozhodnutí zo 17.
apríla 2007 priklonil k názoru (KÚ Košice, prezentovanom SKN Michalovce) o neplatnosti kúpnej zmluvy.
Tento názor ale jednoznačne poprel Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 27. mája 2008, sp. zn.
lSžo 101/2007, ako to napokon citoval aj odvolací senát v tejto veci. Pod vplyvom tohto rozhodnutia
vyjadril10.novembra2008ÚGKaKSRzáveroplatnostikúpnejzmluvyatentozávernazákladerozkladu
podaného spoločnosťou Q. s.r.o. potvrdil 5. marca 2009 aj Predseda ÚGKaK SR. Uvedené rozhodnutia

boli na návrh spoločnosti Q. s.r.o. opäť predmetom súdneho prieskumu v konaní pred Krajským súdom v
Bratislave pod sp. zn. 2S/59/2008. Súd sa opäť nestotožnil s argumentáciou o neplatnosti kúpnej zmluvy,
prezentovanou z identických dôvodov, ako to činí žalobca v predmetnom konaní, ktorú spoločnosť Q.
s.r.o. označila za otázku zásadného právneho významu. Naopak, uzavrel, že kúpna zmluva je platným
právnym úkonom. Príslušný senát sa ale zaoberal aj účinkami nariadených predbežných opatrení, ktoré

podľa tvrdení spoločnosti Q. s.r.o. mali byť prekážkou povolenia vkladu vlastníckeho práva. Spoločnosť
Q. s.r.o. svoje procesné právo na podanie odvolania nevyužila. Dňa 28. apríla 2009 KÚ Košice zmenil
svoj názor ohľadom neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú považuje za platnú. aj, keď opätovne rozhodoval
o proteste OP Michalovce z 20. októbra 2005. Na podklade odvolania spoločnosti Q. s.r.o. ÚGKaK
SR v rozhodnutí z 10. júla 2009, sp. zn. LPO-4405/2009/Ja zopakoval svoj právny názor ohľadom

platnosti kúpnej zmluvy, odkazujúc na (aj tu uvádzané) rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pričom tiež
zdôraznil, že predpokladom výkonu rozhodnutia je určenie práv presným a nepochybným spôsobom.
Dôsledkom zamietnutia protestu prokurátora bol spor vedený Krajským súdom v Košiciach pod sp.
zn. 7Sp/65/2009, ktorý rovnako riešil otázku platnosti kúpnej zmluvy, ako aj zákonnosti rozhodnutia
o povolení vkladu z 27. júna 2005. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 6. októbra 2011, sp. zn.

7Sp/65/2009-95, právoplatným v merite veci 3. marca 2012, potvrdil ako platnosť kúpnej zmluvy, tak i
zákonnosť rozhodnutia o povolení vkladu. KP Košice voči rozhodnutiu už nepodala opravný prostriedok,
preto má žalovaný za to, že svoj právny názor rovnako zmenila, resp. prinajmenšom rešpektovala. Bol
to teda súd, ktorý preskúmal zákonnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného a právoplatným
rozsudkom (k 3.3.2012) potvrdil riadne nadobudnutie vlastníckeho práva. V tejto súvislosti podotýka, že

odvolací súd v čase rozhodovania uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423 nesprávne
konštatoval neexistenciu právoplatnosti cit. rozhodnutia, nakoľko ešte nebolo rozhodnuté len o trovách
konania.

Žalovaný v odvolaní poukázal na názor Ústavného súdu SR (sp. zn. III. ÚS 97/2010 z 9. marca

2010), v zmysle ktorého „Zo znenia legálnej definície obsahovej náplne súdneho prieskumu správnych
rozhodnutí uvedenej v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je možné identifikovať primárny
cieľ prieskumu, ktorým je zistenie zákonnosti (resp. tvrdenej nezákonnosti) právoplatných rozhodnutí
správnych orgánov.“ Podľa ďalšieho názoru Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS SR 197/07 z 21.
februára 2008) „Správny súd „nie je súdom skutkovým“ a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí,
teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.“ V prípade, ak správny súd nezistí (tvrdenú)
nezákonnosť rozhodnutia, žalobu zamietne, inak uplatní svoju kasačnú právomoc a rozhodnutie
zruší. Zrušenie rozhodnutia nemusí znamenať jeho nezákonnosť. Potvrdenie rozhodnutia je ale vždy

dôsledkom konštatovania zákonnosti v medziach vymedzeného súdneho prieskumu. V danej veci
citované a súdom predložené rozhodnutia správnych súdov rozhodli o všetkých dôvodoch tvrdenej
nezákonnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva. Práve z uvedeného dôvodu je daná
viazanosť ostatných (vrátane všeobecných súdov) uvedenými súdnymi rozhodnutiami. Ak je predmetom
sporu určenie vlastníckeho práva, a ak vlastnícke právo prechádza na nadobúdateľa (žalovaného)

rozhodnutím o povolení vkladu a ak je zákonnosť a postup rozhodovania správneho orgánu (Správy
katastra Michalovce) vo vzťahu k prezentovaným argumentom žalobcu potvrdená právoplatným súdnym
rozhodnutím, žalovaný sa domnieva, že ide o rozhodnutú vec, ktorá tvorí prekážku pre tvrdenie o
naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Preto žalovaný konštatuje, že napádanérozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom existencie naliehavého
právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva.

Odvolateľ poukazuje aj na procesnú pasivitu osoby ovládanej žalobcom v konaní na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 2S/59/2008, ktoré spoločnosť Q. s.r.o. sama iniciovala, ale nevyužila svoje
procesné práva a nepodala voči rozhodnutiu, ktoré v konaní žalobca hodnotí ako nesprávne, odvolanie.
Prvostupňový súd túto skutočnosť nepovažuje za právne významnú s odkazom na odlišnosť spoločnosti
Q. s.r.o. s osobou žalobcu. Súd pritom opomína, že je to práve žalobca, ktorý v súvislosti s celým

menovaným sporom o prevod vlastníckeho práva (teda nielen tohto konania) ľubovoľne a neustále
zamieňa a používa menovanú spoločnosť na presadzovanie svojich záujmov a právnych stanovísk
v sporoch o obchodný dom O. už od roku 2001, teda od vzniku uvedenej spoločnosti. Žalovaný
sa domnieva, že ide o právnu skutočnosť rovnako významnú pre posúdenie existencie naliehavého
právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, ktorá v spojení s ostatnými uvádzanými argumentmi,
ale osobitne z dôvodu správania žalobcu, tvorí prekážku pre tvrdenie o naliehavosti právneho záujmu

na určení vlastníckeho práva.

Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, podľa ktorého existencia
inýchsúdnychrozhodnutíniejedôvodomprekonštatovanieneexistencienaliehavéhoprávnehozáujmu,
žalovaný upriamuje pozornosť na okolnosti vzniku súdom (súdmi) citovaného nálezu Ústavného súdu

SR, v ktorom išlo o hodnotenie vzťahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré predbežne posudzovali
otázku platnosti právneho úkonu a konania podľa III. resp. IV. časti O.s.p. V prejednávanej veci ale
existuje právoplatné meritórne rozhodnutie súdu - Krajského súdu v Košiciach zo 6. októbra 2011, sp. zn.
7sp/65/2009-95, právoplatné 3. marca 2012 a ďalšie tri iné rozhodnutia súdov (NS SR, KS Bratislava),
ktoré zhodne konštatujú jednak platnosť kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 a jednak zákonnosť

rozhodnutia SKN Michalovce o povolení vkladu vlastníckeho práva, teda nadobudnutie vlastníckeho
práva spoločnosťou žalovaného. Pokiaľ je Slovenská republika právnym štátom, rešpektujúcim ústavné
(a základné ľudské) práva, je potrebné rešpektovať existujúce súdne rozhodnutia, a teda nepripustiť
obnovenie diskusie o zákonnosti (platnosti) prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť žalovaného v
situácii, kedy o nej už právoplatne rozhodli (iné) súdy SR, vrátane Najvyššieho súdu SR. Zákonom

predpokladanými prostriedkami zásahu do právoplatných rozhodnutí súdov sú len mimoriadne opravné
prostriedky (dovolanie, mimoriadne dovolanie a obnova konania), nie však nový určovací spor podľa
III. časti O.s.p.. Už odvolací súd správne zdôrazňuje princíp právnej istoty, niekedy kladený na jednu
úroveň so spravodlivosťou. Uvedenú problematiku analyzoval opakovane Ústavný súd SR pri riešení
konfliktu medzi princípom právnej istoty a princípom ústavnosti. Podľa názoru Ústavného súdu SR (sp.

zn. II. ÚS 19/2009 z 2. apríla 2009).

Záver prvostupňového súdu v otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení preto žalovaný
hodnotí ako nesprávne právne posúdenie veci. Osobitne s prihliadnutím na procesné správanie žalobcu
(späťvzatie vo veci Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 6C/105/2009) a tiež ním ovládanej osoby Q.

s.r.o. (procesná pasivita vo veci Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/59/2008) opakuje, že ide o výkon
práv, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a následný postup prvostupňového súdu je potom postupom
v rozpore s § 2 O.s.p.

Predbežné opatrenie a jeho účinky (nesprávne právne posúdenie veci)

Prvostupňový súd (aj podľa pokynu odvolacieho súdu) opätovne hodnotí svoje vlastné rozhodnutie -
predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/03. Samotnú túto
skutočnosť (kedy sudca má hodnotiť vlastné rozhodnutie) považuje za nešťastnú, spôsobilú zasiahnuť
do procesných práv žalovaného na spravodlivý proces. V konaní vyslovili domnienku o úmyselnom

konaní žalobcu a jeho brata (podaniami pod sp. zn. 12C/98/2009 a 6C/105/2009 a ich následným
späťvzatím) zabezpečiť nápad veci práve do 10 civilného senátu OS Michalovce. Na tento „nedostatok“
upozorňoval už v prvom odvolaní. Predmetným predbežným opatrením bolo - v súlade s vtedajším
návrhom žalobcu spoločnosti O. a.s. zakázané: „predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnosť -
stavbu stojacu na pare. č. XXXX/X a na pare. č. XXXX evidovanej na LV č. XXXX pre k.ú. X.“.

Rozpor medzi označením nehnuteľností v katastrálnom operáte a predbežnom opatrení prvostupňový
súd prehliada s odôvodnením, že „stavby, na ktoré sa zákaz vzťahuje sú nezameniteľné s inými.“ Na
LV č. XXXX k.ú. X. boli a sú evidované jedine OD O. a Kotolňa. Prvostupňový súd zrejme prehliada, žekým jeho zákaz sa mal vzťahovať na stavbu, vykonateľnosť zákazu bez ďalšieho zdôvodňuje stavbami.
Znenie predbežného opatrenia ale žiaden plurál nepoužíva. To zjavne nebráni prvostupňovému súdu
uvádzať výraz „zákaz predať, darovať, či inak scudziť nehnuteľnosti...“ priamo v časti zdôvodňujúcej

ním predkladané vysvetlenie a výklad výroku predbežného opatrenia. Podľa rozhodnutia R 21/1981
je nevyhnutným predpokladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia, aby práva a im zodpovedajúce
povinnosti boli vo vykonávanom rozhodnutí určené presným a nepochybným spôsobom. Rozhodnutie
musí vždy obsahovať .... presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, ako aj presný rozsah a obsah
plnenia.Hocikatastrálnyzákonjasnestanovujeaivčasenariadeniapredbežnéhoopatreniastanovoval,

ako identifikovať nehnuteľnosť, žalovaný konštatuje, že predmetné predbežné opatrenie (rovnako
ako aj predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 10C/187/2003) takúto identifikáciu
neobsahovalo, hoci napr. predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11C/164/2005 už
túto vadu nevykazovalo. Hoci žalovaný pred súdom argumentoval otázkou určitosti a zrozumiteľnosti
súdnych rozhodnutí ako podmienky ich vykonateľnosti, a na tento aspekt upozornil aj odvolací senát,
konštatuje, že predložené zdôvodnenie prvostupňového súdu o vykonateľnosti predbežného opatrenia,

o ktoré opiera svoju argumentáciu, dôvodiac nepochybnosťou na strane spoločnosti O. a.s., ktoré
nehnuteľnosti? (rozhodnutie hovorí o jedinej nehnuteľnosti) sú predmetom obmedzenia prevodu, je i
naďalej nepresvedčivé, teda nedostatočné i z pohľadu pokynu uloženého odvolacím súdom. Výklad
obsahu predbežného opatrenia činený súdom je o to viac prekvapivý, ak ide o výrok, ktorý navrhol
návrhom na nariadenie predbežného opatrenia samotný žalobca.

Zároveň žalovaný dáva do pozornosti, že predmetné predbežné opatrenie sa nijako nedotýkalo
zastavaných pozemkov, ktoré boli rovnako predmetom kúpnej zmluvy z 27. januára 2005. Nedôvodnú
extenziu vo výklade vlastného rozhodnutia činí prvostupňový súd aj v tejto otázke. Prijímajúc argument
žalobcu opakuje, že kúpna zmluva z 27. januára 2005 je neplatná i z dôvodu prevodu pozemkov, pretože

tieto údajne nemožno oddeliť od stavieb. Zo znenia kúpnej zmluvy vyplýva, že cena bola určená s
prihliadnutímnaznaleckýposudokznalcaIng.ŠtefanaBálintač.14/2004z17.3.2004.Tvrdeniežalobcu,
ktoré si bez náležitého dokazovania osvojil prvostupňový súd, potom ani z tohto dôvodu neobstojí, keďže
na základe uvedeného ocenenia nie je najmenší problém dodatočne určiť cenu za stavby a pozemky.

Ďalej žalovaný v odvolaní namieta správnosť záverov súdu ohľadom výkladu formulácie „Zákaz
predať, darovať alebo inak scudziť.“ Súd predbežné opatrenie vykladá ako „súdny zákaz nakladania
s vlastníckym právom“. Uvedený záver pritom nemá žiadnu oporu vo výroku súdneho rozhodnutia,
ako ho dnes interpretuje prvostupňový súd. Pojem „nakladať“ je napokon tak široký, že je nevyhnutné
ho v záujme určitosti právnych úkonov konkretizovať. Kým žalobca (a prvostupňový súd) hodnotia

uvedenú formuláciu ako „zákaz uzavrieť kúpnu zmluvu“, žalovaný konštatuje, že pre posúdenie veci je
právne rozhodný pojem použitý v samotnom súdnom rozhodnutí: zákaz scudziť, teda zmenšiť majetok
zabezpečovaný uvedenýmprocesným zabezpečovacím právnym prostriedkom. Tvrdí, že pokiaľ mal súd
(resp. žalobca ako navrhovateľ predmetného predbežného opatrenia) na mysli zákaz uzavrieť kúpnu
zmluvu, mal byť výrok práve takto formulovaný, čo sa dnes prvostupňový súd usiluje dosiahnuť svojím

extenzívnym výkladom. Vo všeobecnosti je cieľom predbežného opatrenia podľa názoru žalovaného
zabezpečenie spornej pohľadávky veriteľa - účastníka sporu, ktorá sa dosahuje tým, že sa znemožní
zmenšenie majetku dlžníka - účastníka sporu. Podľa Slovníka slovenského jazyka výraz „scudziť“
znamená „predajom alebo darovaním odovzdať do vlastníctva inej osoby“; inými slovami pojem scudziť
je totožný s pojmom „traditio“ - teda odovzdanie, ktoré ale s odkazom na § 133 ods. 2 OZ nastáva

najskôr právoplatnosťou rozhodnutia príslušnej SKN o povolení vkladu. Dnešný OZ sa tak vrátil k skoršej
právnej teórii o dvojfázovosti prevodu vlastníckeho práva, a to dôsledne v prípade nehnuteľností, pričom
len pri hnuteľných veciach ponechal alternatívne nadobudnutie vlastníctva len na základe samotnej
zmluvy. Práve tieto skutočnosti zdôrazňuje vo svojich záveroch Najvyšší súd SR v cit. rozhodnutí sp.
zn. lSžo 101/2007, ktorý analyzoval odvolací súd v uznesení sp. zn. 3Co/75/2011-423. Ak Najvyšší

súd SR používa pojem „účinky právneho úkonu“, má tým bezpochyby na mysli „vecnoprávne účinky“
kúpnej zmluvy, a nie účinky obligačné. Iný záver by znemožňoval logický dôsledok, ktorým bolo zrušenie
rozhodnutiaSKNMichalovceozamietnutínávrhunavkladvlastníckehoprávaakonezákonnéauloženie
povinnosti znovu skúmať splnenie podmienok pre povolenie vkladu. Tento záver jednoznačne vyjadril
Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku zo 6. októbra 2011, sp. zn. 7sp/65/2009-95. Ak by mal

Najvyšší súd SR dospieť k záveru, že kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom, nebol by dôvod
rušiť právoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva. Prvostupňový súd
argumentáciu žalovaného celkom prehliada a len stroho konštatuje (a to dokonca už v úvode svojho
odôvodnenia), že kúpna zmluvy z 27. januára 2005 je neplatná, s pojmom ktorým narába ako axiómou.Jeho zdôvodnenia sú následne nutne tautologické, a teda právne neudržateľné a nepresvedčivé. Potom
len stroho bez bližšej analýzy, ktorej absenciu mu práve odvolací súd výslovne vyčítal, konštatuje, že sa
s názorom ostatných súdov ohľadom platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, nestotožňuje.

Neplatnosť kúpnej zmluvy (nesprávne právne posúdenie veci)

Prvostupňový súd považuje za základ sporu určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, hoci
predmetomkonaniajeurčenievlastníckehopráva,anieneplatnostikúpnejzmluvy.Vzmysleusmernenia

odvolacieho súdu potom uzaviera, že právne závery prezentované Najvyšším súdom SR, sp. zn. lSžo
101/2007, ktoré analyzoval odvolací súd v uznesení z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423,
považuje za rozporné pretože „nekorešpondujú s rozlišovaním účinnosti právneho úkonu a účinkov
právneho úkonu“. Najvyšší súd SR sa v konaní pod sp. zn. lSžo 101/2007 o posúdení zákonnosti
rozhodnutí správnych orgánov o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva vyjadril, že „..dočasné
obmedzenie uložené súdnym rozhodnutím by v zásade nemalo počas svojho trvania vyvolávať trvalé a

nezvratné účinky, ktoré nie je možné odstrániť po zániku predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie
je inštitút predbežnej (zabezpečovacej) povahy a splnením jeho účelu jeho účinky zanikajú. Súčasne
má predbežné opatrenie pôsobiť iba v nevyhnutnom rozsahu, aby sa dosiahol jeho účel.“ (str. 7
predposlednýodsekrozsudku)„Zrušeniedočasnéhoobmedzeniaprevodcunakladaťsnehnuteľnosťami
v dôsledku zániku dôvodu jeho nariadenia (zaplatenie zábezpeky dňa 30.3.2005) súdnym rozhodnutím

(uznesenie KS v Košiciach ...) patrí v zmysle § 31 ods. 3 KZ medzi také skutkové a právne skutočnosti,
ktorémajúvplyvnarozhodnutiesprávykatastraopovolenívkladu“(str.8druhýodsekrozsudku)„..súdne
rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov
právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase
účinnosti právneho úkonu. Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy

katastra o jeho povolení (§ 28 ods. 3 katastrálneho zákona)“ Na inom mieste zdôrazňuje, že „Inštitút
vkladu je založený na princípe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam
vznikajú menia sa a zanikajú až vkladom do katastra.“ Najvyšší súd SR veľmi dôsledne nasleduje v
slovenskom právnom poriadku aplikovanú dvojfázovosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Podľa teórie práva pojem „účinnosť“, resp. „účinky“ právneho úkonu je totožný s pojmom „právne
následky“ právneho úkonu. Účinný právny úkon je potom taký, z ktorého už nastávajú tieto právne
následky, ktorými sú v zmysle § 34 OZ vznik, zmena alebo zánik práv a povinností. Právnymi následkami
(účinkami) zmluvy o kúpe nehnuteľností je s prihliadnutím k § 133 OZ vznik záväzku previesť vlastnícke
právo a vznik povinnosti uhradiť kúpnu cenu. Ide o tzv. obligačné účinky zmluvy, ktoré analyzuje aj

odvolací súd. Zmena vlastníctva je v judikatúre SR definovaná ako vecnoprávne účinky zmluvy o kúpe
nehnuteľnosti (R 59/2007).

Prvostupňový súd vo svojom odôvodnení priraďuje Najvyšším súdom SR použitému pojmu „účinky
právneho úkonu“ ich vecnoprávny následok, zatiaľ čo pojmu „účinnosť právneho úkonu“ ich

obligačnoprávny dôsledok. Žalovaný namieta, že takýto výklad z formulácií odôvodnenia Najvyššieho
súdu SR nevyplýva a - s prihliadnutím ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR riešil otázku zákonnosti
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva - sú oba pojmy použité v zmysle
vecnoprávnych následkov kúpnej zmluvy.

Prvostupňový súd uzaviera, že nariadením predbežného opatrenia zakázal spoločnosti O. a.s. s
nehnuteľnosťami nakladať. Pričom nakladaním rozumie už samotné uzavretie kúpnej zmluvy, preto
je kúpna zmluvy z 27. januára 2005 neplatná. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 76 ods. 1)
O.s.p. [zrejme písm. e) O.s.p.]. Výraz „zákaz nakladať s nehnuteľnosťou“ prvostupňový súd napokon
upresňuje - zamieňa výrazom „zákaz nakladania s vlastníckym právom“. Pojem „nakladať“ (disponovať)

s vecou zákon nedefinuje. Rozumie sa ním ale široká škála právnych úkonov odlišných od práva držby,
užívacieho a požívacieho práva (§ 123 OZ). To je napokon dôvod, prečo je pojem „nakladať“ považovaný
za nedostatočne určitý, ktorý je potrebné bližšie špecifikovať. Uvedenú špecifikáciu pritom súd vykonal
v hodnotenom predbežnom opatrení, kedy bol zákaz nakladania na návrh žalobcu konkretizovaný
zákazom predať, darovať alebo inak scudziť. Pojem „predať“ dnešný Občiansky zákonník nedefinuje.

Žalovaný sa domnieva, že pojmom „predať“ zákonodarca označuje úkony, ktorých právnym následkom
je zámena vlastníckeho práva k veci za vlastnícke právo k peniazom. Predajom tak rozumieme
zavŕšenie kúpnej zmluvy, a nie jej započatie, teda uzavretie. Tento záver vyplýva aj z v predbežnom
opatrení použitého pojmu „inak scudziť“, ďalej z účelu predbežného opatrenia zakazujúceho nakladaťs vecou, ktorým je zmenšenie majetku povinného. Rovnaký záver jednoznačne prezentovali súdy a
ostatné štátne orgány, menované v úvode tohto odvolania.

Predmetné predbežné opatrenie zakazuje predať, darovať alebo inak scudziť stavbu, teda vec. Ak by
malo ísť o zákaz nakladania s vlastníckym právom, ako dôvodí prvostupňový súd, malo by to byť - s
prihliadnutím na znenie § 76 ods. 1 písm. e) O.s.p., ktoré rozlišuje medzi vecami a právami, uvedené
vo výroku. Ohľadom ust. § 39 OZ a § 37 ods. 2 OZ, o ktorých údajným porušením dôvodí prvostupňový
súd, žalovaný odkazuje na jeho skoršie vyjadrenia.

K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý považuje napadnutý rozsudok za
vecne a právne správny, pričom odvolanie žalovaného a skutočnosti v ňom uvedené, nezakladajú dôvod
pre jeho zmenu.

Námietky žalovaného vo vzťahu k výške pohľadávok žalobcu sú bez právneho významu. Sám žalovaný

tieto odhaduje na výšku cca 4.000,00 Eur. Žalobca v prílohe svojej žaloby predložil súdu správu súdneho
exekútora povereného vedením exekúcie voči spol. O. a.s., ktorá zreteľne dokladuje, že spoločnosť O.
a.s. nemá žiaden iný majetok postihnuteľný výkonom exekúcie, teda jedine určenie, že nehnuteľnosti
na LV č. XXXX, kat. úz. X. patria do majetku zaniknutej spoločnosti O. a.s., môže viesť k uspokojeniu
pohľadávok žalobcu voči tejto spoločnosti. Zároveň žalobca poukazuje na Správu exekútora o stave veci

z 23. mája 2007, ktorá sa nachádza v súdnom spise. Pohľadávky žalobcu nie sú uspokojené a žalobca
sa legitímnym spôsobom domáha ich uspokojenia. Polemika a špekulácie žalovaného o naliehavom
právnom záujme sú preto podľa presvedčenia žalobcu bez právneho významu.

Žalovaný v najrozsiahlejšej časti odvolania popiera danosť existencie naliehavého právneho záujmu na

navrhovanom určení. Žalobca má za to, že ak k záveru o naliehavosti právneho záujmu na navrhovanom
určení dospel ako prvostupňový, tak aj odvolací súd, bolo by odopretie práva žalobcu domôcť sa
rozhodnutia „vo veci samej“, t.j. v otázke vlastníckeho práva, odopretím spravodlivosti. Žalobca má za
to, že podmienka naliehavého právneho záujmu nemá viesť k sťaženiu prístupu účastníka (žalobcu) k
vecnému súdnemu rozhodnutiu, ale má zamedziť vyvolávaniu zbytočných súdnych sporov bez vecného

(praktického) významu. Preto musí byť táto otázka posudzovaná veľmi citlivo, pričom vždy by mala
úvaha súdu smerovať viac k tomu, ako vec prejednať a meritóme rozhodnúť, a nie k tomu, ako sa
veci zbaviť. Ak totiž súd rozhodne vo veci správne a spravodlivo ale „zbytočne“ (i keď vecne správne
a spravodlivé rozhodnutie súdu nikdy nemôže byť úplne zbytočné), je to voči zásade spravodlivého
súdneho procesu rozhodne menší prehrešok, ako keď nerozhodne v merite veci vôbec tam, kde je jeho

rozhodnutie čo i len trochu potrebné. Prvostupňový súd, odvolací súd, a napokon predovšetkým Ústavný
súd SR v náleze z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008 vyslovili, že existencia súdnych rozhodnutí v
správnom súdnictve, ani rozhodnutí správnych orgánov, nemôže vylúčiť prípustnosť určovacej žaloby
žalobcu.

Žalobca vo vyjadrení zdôraznil, že všetky rozhodnutia, na ktoré žalovaný nesmierne obšírne poukazuje
vo svojom odvolaní, v podstate automaticky prevzali jedinú právnu vetu Uznesenia Najvyššieho súdu SR
z 27. mája 2008, sp. zn. lSžo 101/2007, ktoré sa zaoberalo (resp. správny senát Najvyššieho súdu SR)
otázkou platnosti predmetnej kúpnej zmluvy okrajovo v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu katastra, a preto prvostupňový, ako aj odvolací súd v tomto konaní správne konštatovali danosť

naliehavého právneho záujmu žalobcu na navrhovanom určení aj s poukazom na názory vyslovené v
spomínanom náleze Ústavného súdu SR. O tom, že je právne opodstatnené, aby sa v otázke určenia
vlastníckeho práva, a s tým spojenej otázke platnosti právneho úkonu, rozhodovalo v občianskom
súdnom konaní civilným (nie správnym) senátom, keďže sa jedná o primárnu právomoc všeobecných
súdov, svedčí aj to, že práve v tomto konaní o civilnej žalobe žalobcu otázka určenia vlastníckeho práva

a platnosti zmluvy dostala a dostáva náležitý priestor pre realizáciu práva na spravodlivé súdne konanie,
a to ako na strane žalobcu, tak aj žalovaného.

Právo žalobcu, aby súd rozhodol o jeho žalobe meritórne a danosť existencie naliehavého právneho
záujmu je podložená, okrem iného, aj tým, že napriek dovtedajšej konštantnej judikatúre správny

senát Najvyššieho súdu SR v uznesení z 27. mája 2008, sp. zn. lSžo 101/2007 (ktorého právnu vetu
automaticky bez ďalšieho preberali všetky rozhodnutia, na ktoré žalovaný poukazuje) dospel v odlišné
právne posúdenie veci o platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, uzavretej v čase zákazu uloženého
predbežným opatrením, než vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu ČR, konkrétne z:- rozhodnutia publikovaného v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 59 ročník 2001, str. 537,
- rozhodnutia publikovaného v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 30 ročník 2005,
ktorá sa už dlhodobo objavuje nielen v českých, ale aj slovenských právno-teoretických publikáciách

(Svoboda J. a kolektív, Občiansky zákonník Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, EUROUNION,
2005 str. 91), v dôsledku čoho je možné považovať ju za ustálenú aj v pomeroch slovenskej judikatúry a
ktorámáusubjektovprávapôsobiťvzmyslepredvídateľnostisúdnychrozhodnutíazaisteniufungovania
princípu právnej istoty.

K časti odvolania žalovaného, v ktorej sa snaží tvrdiť, že popis nehnuteľností v uznesení, ktorým bolo
nariadené predbežné opatrenie, nie je dostatočný na to, aby predmetné predbežné opatrenie bolo
vykonateľné, žalobca opakovane zdôrazňuje, že popis nehnuteľností je nezameniteľný, je označený list
vlastníctva, stavby, ktoré sa na ňom nachádzajú, ako aj na akých parcelných číslach sa nachádzajú.
Pohľadom na list vlastníctva je, a aj vždy bolo, možné zjavne určiť, ktoré stavby sa na liste vlastníctva
nachádzajú, takže z pohľadu zákazu ich predaja uloženého spoločnosti O. a.s. nemohlo predsa byť pre

spoločnosť O. a.s. nejasné, že by snáď mala mať zakázané predať nejaké iné nehnuteľnosti na nejakom
inom liste vlastníctva.

Význam vykonateľnosti, či nevykonateľnosti predbežného opatrenia žalovaný dáva do nesprávneho
kontextu. V tomto konaní totiž pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 nie je

rozhodná jeho formálna vykonateľnosť z pohľadu jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ale z pohľadu
zrozumiteľnosti zákazu, ktorý smeroval predbežným opatrením spoločnosti O. a.s., ktorá je jeho
adresátom. Bez ohľadu na uvedené má žalobca za to, že predbežné opatrenie - uznesenie Okresného
súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/03, bolo aj formálne vykonateľné. Zo znenia
výroku uznesenia o predbežnom opatrení je totiž zrejmé označenie, že zákaz nakladania sa vzťahuje na

stavbu stojacu na parc. č. KN XXXX/2 a na pare. č. KN XXXX v k.ú. X., s pokračujúcim označením čísla
listu vlastníctva XXXX a Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Michalovce. K uvedenému
je pritom potrebné zdôrazniť, že sa jedná o dve nehnuteľnosti, z ktorých stavba na parc. č. XXXX/X je
hlavnou (vecou) stavbou a stavba na parc. č. XXXX je príslušenstvom (veci) stavby (jedná sa totiž o
kotolňu), pretože je predovšetkým funkčne, resp. technicky trvalo určená, aby sa užívala spolu s hlavnou

vecou. Na základe uvedeného zdôrazňuje, že príslušenstvo hlavnej veci zdieľa právny osud hlavnej veci.

Napokon žalobca vo vyjadrení zdôrazňuje, že aj orgán Správy katastra toto uznesenie o nariadení
predbežného opatrenia zapísal, a dokonca ani spoločnosť O. a.s. voči neurčitosti tohto zákazu nijako
nenamietala.

Žalobca má za to, že argumentácia žalovaného sa vo svojej podstate dostáva stále len k jedinému
výsledku, ktorým je obhájiť zjavné porušenie, a nerešpektovanie predbežného opatrenia spoločnosťou
O. a.s., ktoré nemôže mať iný racionálny, legitímny a ústavne akceptovateľný dôsledok, než neplatnosť
takéhoto právneho úkonu, ktorým sa zákaz porušil.

Kčastiodvolaniažalovanéhooneplatnostikúpnejzmluvy(nesprávnomprávnomposúdeníveci)žalobca
uviedol, že v konaní k tejto otázke už predniesol značne rozsiahlu argumentáciu, preto poukazuje
v celosti na jeho písomné i ústne vyjadrenia a považuje napadnutým rozsudkom prezentované
dôvodenie za výstižné a presvedčivé. Opakovane zdôrazňuje, že argumentácia žalovaného smeruje

k neprípustnému a nebezpečnému záveru o tom, že nie je potrebné rešpektovať súdom nariadené
predbežné opatrenie s tým, že nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť (neplatnosť) právneho
úkonu, ktorým sa zákaz uložený predbežným opatrením poruší. Takýto záver je ústavne nekonformný, a
žalobca je z prirodzenoprávneho hľadiska presvedčený, že týmto spôsobom nemožno vykladať právne
normy, ani účinky súdneho rozhodnutia. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

ako vecne a právne správny potvrdil a vec postúpil prvostupňovému súdu na rozhodnutie o trovách
konania.

Kvyjadreniužalobcupodalpísomnévyjadreniežalovaný,vktoromuviedol,žejedenzdôvodov,prektoré
hodnotí napádané rozhodnutie ako nesprávne, je prevzatie tvrdenia žalobcu o existencii 4 pohľadávok, z

ktorých jedna vôbec nepatrí žalobcovi. Túto skutočnosť žalobca vo svojom ostatnom vyjadrení prehliada
a nijako sa k nej teraz, ani v konaní pred súdom prvého stupňa nevyjadruje. Žalovaný preto konštatuje,
že žalobca v celom súdnom konaní ani jediný raz riadne neurčil svoje pohľadávky, ktoré majú podľa jeho
tvrdenia ostať neuspokojené. Dokonca ani vo svojom ostatnom vyjadrení svoje pohľadávky nevyčísľuje,ale len preberá odhad žalovaného, ktorý je navyše za všetky žalobcom tvrdené pohľadávky, teda aj
pohľadávky tretej osoby. Pritom pohľadávku je potrebné špecifikovať čo do dôvodu vzniku, tak i výšky v
zmysle § 494 OZ. Je zrejmé, že žalobcovi o ich uspokojenie reálne vôbec nejde. Preto opakuje otázku,

aký je motív žalobcu na súdnom konaní a teda, či tu skutočne existuje naliehavý právny záujem na
určení vlastníckeho práva, ako uzavrel prvostupňový súd.

Už odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí vo veci správne zdôrazňuje princíp právnej istoty, niekedy
kladený na jednu úroveň so spravodlivosťou. Žalobca, odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu SR z

1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, zdôrazňuje, že „podmienka naliehavého právneho záujmu nemá
viesť k sťaženiu prístupu účastníka (navrhovateľa) k vecnému súdnemu rozhodnutiu, ale má zamedziť
vyvolávaniuzbytočnýchsúdnychsporovbezvecného(praktického)významu.“Vtejtosúvislostižalovaný
opäť upriamuje pozornosť na konanie žalobcu, jeho brata a nimi ovládanej spoločnosti Q. s.r.o. vo veci
„ovládnutia“ Obchodného domu O., o ktoré tu ide, tak ako to učinil naposledy v odvolaní. Konštatuje,
že žalobca mal k dispozícii všetky procesné nástroje, ktorými mohol pred súdmi SR prezentovať svoje

argumenty a tvrdenia, ako ich teraz opakuje v uvedenom určovacom spore. Tento spor, ktorý žalobca
vyvolal, je tak „zbytočný a bez vecného (praktického) významu“. Práve pre takéto prípady podmieňuje
zákonodarca konanie v určovacích sporoch existenciou naliehavého právneho záujmu, ktorý tu, podľa
názoru žalovaného nie je. Aplikácia nálezu Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, na
ktorý opakovane žalobca poukazuje, nie je podľa názoru žalovaného namieste z dôvodov, ktoré uvádza

v odvolaní. Na tieto argumenty žalobca vôbec nereaguje.

Ohľadom žalobcom spochybňovaného Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn.
lSžo 101/2007, žalovaný opakovane zdôraznil, že išlo o právne posúdenie zákonnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva spoločnosťou žalovaného, teda právne posúdenie skutočnosti, ktoré by malo byť -

s ohľadom na vymedzenie predmetu sporu žalobcom ako určenie vlastníckeho práva, nie neplatnosti
právneho úkonu - pre ostatné súdy záväzné.

Zároveň žalovaný opakuje, že nejde o ojedinelý právny názor (ohľadom platnosti kúpnej zmluvy), ako
opakovane tvrdí žalobca, keďže rovnaký právny záver prezentoval už 3. správny senát v rozhodnutí z

31. júla 2005, sp. zn. 3 SžoKS 17/2005. Aj túto skutočnosť žalobca prehliada, opakujúc svoje tvrdenia,
opierajúce o rozhodovaciu činnosť českých súdov. Tvrdí, že nie je, a ani nikdy nebolo, záujmom
žalobcu uspokojiť pohľadávky, ktorých neuspokojenie súd hodnotí ako dôvod preukazujúci existenciu
naliehavého právneho záujmu. Podľa názoru žalovaného to celkom jednoznačne dokazuje vyjadrenie
žalobcu (prostredníctvom jeho PZ) na pojednávaní konanom 7. júna 2013, že k dohode (zmierčiemu

urovnaniu sporu), „pretože sa jedná o určenie vlastníckeho práva, mohlo by dôjsť len v tom prípade, že
by žalovaný uznal ich nárok“.

K nedostatku predbežného opatrenia Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn.
10C/121/03, na ktorý (nepriamo) upozornil už odvolací súd, sa vyjadril žalobca s tým, že „popis

nehnuteľností je nezameniteľný“. Nedostatky vlastného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
z roku 2003 dnes obhajuje tvrdeniami, že správny opis nehnuteľností (pritom sám uvádzal len
jednu nehnuteľnosť) je zrejmý z textu predbežného opatrenia. Žalovaný (zrejme žalobca, poznámka
odvolacieho súdu) dnes sám uvádza, že ide o nehnuteľnosti (stavby) dve, pričom stavbu bez súpisného
čísla označuje ako príslušenstvo (veci) stavby. Príslušenstvo hlavnej veci zdieľa právny osud veci

hlavnej. Skutočnosť, či sa vec stane príslušenstvom inej veci rozhoduje výlučne vlastník, teda nie
žalobca, ani súd. Argumentácii žalobcu preto žalovaný nerozumie. Trvá na tom, že predmetné
predbežné opatrenie súdu, ktorým malo byť zakázané nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom
tohto konania, trpí nezrozumiteľnosťou. Poznamenáva, že k argumentu, týkajúcemu sa výkladu pojmu
„predať“ v spojení s pojmom „alebo inak scudziť“ sa žalobca vôbec nevyjadril.

Následne žalobca k vyjadreniu žalovaného z 12. novembra 2013 podal písomné vyjadrenie z 27. októbra
2015, v ktorom uviedol, že námietky žalovaného vo vzťahu k výške pohľadávok sú bez právneho
významu,atojednakzdôvodu,žeexistenciasamotnýchpohľadávokniejevkonanísporná,priznávaich
ajsamotnýžalovanýaichvýškuodhadujeccanasumu4.000,00Eur,ajednakzdôvodu,ževkonaníbolo

vykonaným dokazovaním preukázané, že spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok postihnuteľný
výkonom exekúcie. V tejto súvislosti žalobca ani nepovažuje za podstatné skúmať samotnú výšku
pohľadávok, nakoľko vzhľadom na to, že zaniknutá spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok, môže
jedine určenie, že nehnuteľnosti na LV č. XXXX, kat. úz. X. patria do majetku zaniknutej spoločnostiO. a.s., viesť k uspokojeniu pohľadávok žalobcu voči tejto spoločnosti, a preto presné určenie výšky
pohľadávok nemá vplyv na určenie naliehavého právneho záujmu žalobcu na veci, z čoho následne
vyplýva, že dokazovanie ohľadom výšky pohľadávok by bolo nad rámec tohto konania.

Žalobca ďalej uvádza, že akékoľvek tvrdenia žalovaného o tom, že nie je, a ani nikdy nebolo, záujmom
žalobcu uspokojiť pohľadávky, ktorých neuspokojenie súd hodnotí ako dôvod preukazujúci existenciu
naliehavého právneho záujmu, považuje žalobca za účelové a ničím nepodložené. Žalobca má za
to, že argumentácia žalovaného, ktorou spochybňuje naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, sú bez právneho významu, nakoľko pohľadávky žalobcu nie sú do
dnešného dňa uspokojené a žalobca sa v tomto konaní legitímnym spôsobom domáha ich uspokojenia.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že celková argumentácia žalovaného smeruje k neprípustnému a
nebezpečnému záveru o tom, že nie je potrebné rešpektovať súdom nariadené predbežné opatrenie
s tým, že nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť právneho úkonu, ktorým sa zákaz uložený
predbežným opatrením poruší.

K písomnému vyjadreniu žalobcu z 27. októbra 2015, podal následne písomné vyjadrenie z 2.
marca 2016 žalovaný, v ktorom opakovane uviedol, že jeden z dôvodov, pre ktoré hodnotí napádané
rozhodnutie ako nesprávne, je prevzatie tvrdenia žalobcu o existencii 4 pohľadávok, z ktorých jedna
vôbec nepatrí žalobcovi, pričom túto skutočnosť žalobca vo svojom vyjadrení prehliada a nijako sa k

nej nevyjadril. Popiera aj pravdivosť tvrdenia, že spoločnosť O., a. s. nemá aj iný, hnuteľný majetok, z
ktorého by mohli byť pohľadávky žalobcu uspokojené.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 30. marca 2016 o 9,35 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1, 3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Z obsahu odvolania žalovaného vyplývajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd
vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie
je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázané,alebovyšlinajavo
počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a aninevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133

až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Aj keď je odôvodnenie napadnutého rozsudku
nadmieru obšírne, zvlášť sa to týka časti odôvodnenia, obsahom ktorého je takmer doslovný prepis
rozhodnutiaodvolaciehosúduopredchádzajúcomodvolanížalovaných,vkonečnomdôsledkurozsudok
vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza:

V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sa bude riadiť postupom podľa
relevantnej judikatúry, ktorá nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napríklad,
rozhodnutie ESĽP vo veci Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998).

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení a vecná legitimácia (pohľadávky žalobcu)

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojim návrhom (po pripustenej zmene žaloby uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2013, č.k. 3Co/75/2011-396) domáhal určenia, že
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s. IČO: 36 180
963, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská 39, PSČ: 052 01, evidovanej v Obchodnom registri

Okresného súdu Košice I., oddiel Sa, vo vložke č. 930/V.

Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci ide nepochybne o žalobu o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je.

Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je úspešná, musia byť z
procesného hľadiska splnené dve podmienky: po prvé, účastníci konania musia mať vecnú legitimáciu
a po druhé, navrhovateľ musí mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Určovacie žaloby
podľa § 80 písm. c) O.s.p. majú v zásade len preventívnu funkciu a smerujú k tomu, aby sa porušeniu
práva v budúcnosti predišlo. (porovnaj napr. R 17/1972, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. januára 2011, sp. zn. 5 M Cdo 1/2010)

Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je stav vyplývajúci z hmotného práva. Má ju zásadne ten, kto je
účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. To znamená, že účastník konania je
nositeľom práva, resp. povinností, o ktoré v súdnom konaní ide a je jedným z predpokladov úspešnosti

žaloby na určenie.

Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým
ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Vecná legitimácia (ako aj
naliehavý právny záujem na strane žalobcu) musí existovať v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1

O.s.p.). Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania a to z úradnej povinnosti.
Bez preukázanej existencie tohto záujmu musí súd návrh zamietnuť (ako neprípustný) bez toho, aby
sa zaoberal meritom veci.

Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia

(neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah
medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi
účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len
určovacím výrokom.Aktívne legitimovaný k žalobe na určenie môže byť aj subjekt, ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu
(práva), ak sa žalovaný právny vzťah (právo) týka priamo jeho právnej sféry. Inými slovami, žalobca sa

môže domáhať aj určenia, že vec (nehnuteľnosť) patrí do vlastníctva iného subjektu, než je samotný
žalobca.

V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 3 MCdo 7/2006, v ktorom súd vyslovil právny názor, že „Žalobca má naliehavý právny záujem

na určení, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti, ak by vyhovením žalobe došlo k priaznivému
ovplyvneniu jeho právneho postavenia v tom smere, že by mal právo na prednostný prevod nebytového
priestoru (bytu) do vlastníctva (§ 16 ods. 3 zák.č.182/1993 Zb.)“(pozri,napríklad:http://www.jasr.sk/files/
urcovacie_zaloby_prezentacia.
pdf)

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa právne posudzoval tak otázku
vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, pasívnej legitimácie žalovaného, ako aj existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení.

Pokiaľ ide o vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, pasívnu legitimáciu žalovaného a v súvislosti s tým o

existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca naliehavý právny záujem preukázal existenciou pohľadávok
uplatnených v exekučnom konaní exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana v konaniach vedených pod EX
294/06, EX 1005/07, EX 523/04, EX 535/05 voči zaniknutej spoločnosti O., a.s.. O tom, že spoločnosť O.
nemala iný majetok, súd má za preukázané aj z listov exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana právnemu

zástupcovi žalobcu JUDr. Katunskému z 23. mája 2007, kde bolo voči zaniknutej spoločnosti O., a.s.
začaté exekučné konanie o vymoženie pohľadávky vo výške 60.158,-Sk, pričom zistil, že Katastrálny
úrad v Košiciach, Správa katastra Michalovce mu listom zo dňa 21.7.2006 vrátila exekučný príkaz na
predaj nehnuteľnosti s odôvodnením, že kúpnou zmluvou V 1767/05-Čz, 1372/05 zo dňa 27.6.2005
došlokzmenevlastníkazfirmyO.nafirmuE.s.r.o.,X.XX,V.S.W..Zuvedenéhojezrejmé,ženejestvuje

iný majetok na uspokojenie oprávneného okrem nehnuteľností, ktoré žiada určiť žalobca do majetku
zaniknutej spoločnosti O., a.s., z ktorého by bolo možné pohľadávku žalobcu uspokojiť. Súd zároveň
poukázal na možnosť postupu podľa ust. § 75a ObZ, ktorý tiež odôvodňuje existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení aj po zániku spoločnosti O., a.s. (súd poznamenal, že
inak, t. j. nebyť tohto ustanovenia by na podklade tohto rozsudku nebolo možné viesť pre pohľadávky

žalobcu nútený výkon súdneho rozhodnutia exekúciou voči spoločnosti O., a.s., ktorá bola vymazaná z
obchodného registra a týmto výmazom zanikla).

Odvolací súd sa s vyššie uvedenou argumentáciou a závermi súdu prvého stupňa plne stotožňuje a
tieto považuje za správne a zákonné.

Vzhľadom na vyššie uvedené aj odvolací súd zastáva názor, že žalobca má naliehavý právny záujem
na určení, že predmetné nehnuteľnosti sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s., nakoľko vyhovením
žalobe by došlo k priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia žalobcu, ktorý je vo vzťahu k zaniknutej
spoločnosti O., a.s., veriteľom v prebiehajúcich exekučných konaniach.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu v jeho písomnom vyjadrení z 27. októbra 2015, že
námietky žalovaného vo vzťahu k výške pohľadávok sú bez právneho významu z dôvodu, že existencia
samotných pohľadávok nie je v konaní sporná (Správu exekútora o stave veci z 23. mája 2007, ktorá
sa nachádza v súdnom spise), tiež z dôvodu, že existenciu pohľadávok priznáva aj samotný žalovaný

a ich výšku odhaduje cca na sumu 4.000,00 Eur. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané,
že spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok postihnuteľný výkonom exekúcie. Pokiaľ žalovaný v
odvolaní tvrdí opak, na toto svoje tvrdenie nepredložil žiaden dôkaz ani v samotnom odvolaní. Správny
je preto názor žalobcu, že presné určenie výšky pohľadávok nemá vplyv na existenciu naliehavého
právneho záujmu žalobcu vo veci, pričom ďalšie dokazovanie ohľadom výšky pohľadávok by bolo nad

rámec tohto konania, a teda z pohľadu hospodárnosti konania, aj neúčelné. Žalobca pritom v písomnom
vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že jeho pohľadávky nie sú do dnešného dňa uspokojené.

Naliehavý právny záujem a prekážka rozhodnutej veci v konaní o určenie vlastníckeho právaŽalovaný považuje za nesprávny názor súdu, odvolávajúci sa na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, na ktorý upozornil ešte odvolací súd, že existencia

iných rozhodnutí (vydaných v správnom súdnictve) nie je dôvodom pre konštatovanie neexistencie
naliehavého právneho záujmu žalobcu.

Zároveň žalovaný tvrdí, že všeobecné súdy už konali vo veci o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27.
januára 2005, a to v konaniach sp. zn. 8C/199/2005 na návrh spoločnosti žalobcu - Q. s.r.o., sp. zn.

XXC/XX/XXXX na návrh Dr. Q. P., brata žalobcu, a najmä 6C/105/2009 na návrh žalobcu, ktoré začalo
skôr ako predmetný spor, avšak bolo z dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím pojednávania zastavené
17. augusta 2009.

S uvedenými odvolacími dôvodmi sa odvolací súd nestotožňuje.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v
každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v
novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pritom nie
je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie
(či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie

žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní
procesné postavenie žalovaného). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).

Totožnosť veci je daná jednak totožnosťou účastníkov, jednak totožnosťou predmetu rozhodovania; v
prieskumnom konaní podľa § 244 a nasl. O.s.p. by išlo o totožný predmet rozhodovania, keby opravný
prostriedok smeroval proti tomu istému rozhodnutiu, ktoré už bolo súdom preskúmavané. (R 22/1979)

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že všeobecné súdy už konali vo veci určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy z 27. januára 2005 v konaniach sp. zn. 8C/199/2005 na návrh spoločnosti žalobcu - Q. s.r.o.,
sp. zn. 12C/98/2009 na návrh Dr. Q. P., brata žalobcu, a najmä pod sp. zn. 6C/105/2009 na návrh
žalobcu, ktoré začalo skôr ako predmetný spor, avšak bolo z dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím
pojednávania zastavené 17. augusta 2009, tak túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažuje za

dôvodnú,nakoľkoobespomínanékonaniabolizastavenéprespäťvzatiežaloby,pretovžiadnomprípade
nemôžu predstavovať prekážku teraz prejednávanej veci.

Odvolací súd v prejednávanej veci už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na genézu
súdnych rozhodnutí (v správnom súdnictve), v ktorých bola ako predbežná otázka riešená platnosť

kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, uzavretá medzi zaniknutou spoločnosťou O., a.s. a žalovaným, a to:
- rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. apríla 2007, sp. zn. 2Sp/7/2006-44 (strana 4 rozsudku
sp. zn. 2Sp/7/2006 na č. l. 378 spisu);
- rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. 1Sžo 101/2007, ktorým Najvyšší súd SR
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. apríla 2007, č. k. 2So/7/2006-44 zmenil tak, že rozhodnutie

odporcu, ktorým je správa katastra Michalovce, z 03. apríla 2006, číslo V1767/2005, zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (č. l. 373 spisu);
-rozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzo06.októbra2011,sp.zn.7Sp/65/2009-95vspojenísopravným
uznesením z 05. októbra 2011, sp. zn.. 7Sp/65/2009-112, ktorým zamietol žalobu Krajského prokurátora
v Košiciach, ktorou sa domáhal proti Správe katastra X., za účasti účastníkov konania O. a.s. a E.

s.r.o., preskúmania rozhodnutia žalovaného č. V1767/2005 z 27. júna 2005, ktorým Správa katastra
Michalovce rozhodnutím č. V1767/2005 z 27. júna 2005 povolila vklad vlastníckeho práva v prospech
E. s.r.o. k nehnuteľnostiam vedením na LV č. XXXX kat. úz. Michalovce, parcelné č. XXXX - zastavanáplocha s výmerou XXX m2, J. dom O. súp. č. XXX, postavená na parcele č. XXXX/X, stavba - kotolňa
postavená na parcele č. XXXX;
- rozhodnutie Z. úradu v Košiciach z 01. februára 2006, č. XX/XXXXPly-X, ktorým zmenil rozhodnutie

Správy katastra č. V1767/2005 z 20. októbra 2005, avšak odvolaniu spoločnosti O. a.s. v konečnom
dôsledkunevyhovel.Vodôvodnenírozhodnutiakatastrálnyúraduviedol,žekúpnazmluvabolaneplatná;
- rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR z 10. novembra 2008, č. LPO-5231/2008/Ja,
ktorým zmenil rozhodnutie Katastrálneho úradu z 01. februára 2006, č. 47/2006 Ply-8 tak, že rozhodnutie
Správy katastra č. V1767/2005 z 20. októbra 2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Úrad konštatoval,

že právny názor katastrálneho úradu, podľa ktorého kúpna zmluva bola neplatná, z dôvodu, že bola
uzatvorená v čase, keď malo platiť predbežné opatrenie súdu, ktorým bolo spoločnosti ELÁN a.s.
zakázané nakladať s nehnuteľnosťou, je nesprávny. Proti rozhodnutiu úradu č. LPO-5231/2008/Ja z
10. novembra 2008 podala spoločnosť Q. s.r.o. rozklad. Predseda úradu rozklad podaný proti tomuto
rozhodnutiu preskúmal a dospel k záveru, že nie je dôvodný. Následne vo veci rozhodol Katastrálny úrad
Košice 28. apríla 2009, rozhodnutím č. PO763/2009/Bc - 22, proti ktorému podala odvolanie spoločnosť

Q. s.r.o.. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR odvolanie zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie.
Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2009;

V citovanom rozsudku sp. zn. 7Sp/65/2009 Krajský súd v Košiciach za právne kľúčové pre posúdenie
dôvodnosti prokurátorskej žaloby v preskúmavanej právnej veci považuje dôvody uvedené v rozsudku

Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. 1Sžo 101/2007, ktorými sa súd cíti byť viazaný aj v
preskúmavanej právnej veci a z ktorých vychádzal aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku z 05. mája
2010, sp. zn. 2S/59/09-221, ktorým zamietol žalobu žalobcu Q. s.r.o. proti žalovanému predsedovi
Úradu geodézie, kartografie a katastra SR v konaní o preskúmanie rozhodnutia z 05. marca 2009, č.
P-1483/2009/Ja. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí považoval kúpnu zmluvu z 27. januára 2005

uzatvorenú medzi spoločnosťou O. a.s. a spoločnosťou E. s.r.o. za platnú.

Žalovaný v odvolaní podotýka, že odvolací súd v čase rozhodovania uznesením z 28. februára 2013,
sp. zn. 3Co/75/2011-423 nesprávne konštatoval neexistenciu právoplatnosti citovaného rozhodnutia,
nakoľko ešte nebolo rozhodnuté len o trovách konania.

Vychádzajúc zo zápisov v evidenčných pomôckach Krajského súdu v Košiciach, odvolací súd v
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení naozaj uviedol, že predmetný spis Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7Sp/65/2009 bol 20. marca 2012 v dôsledku odvolania predložený Najvyššiemu súdu SR na
odvolacie konanie, teda vec nie je právoplatne skončená. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím

rozhodnutímz27.marca2013,sp.zn.10Sžr44/2012rozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzo6.októbra
2011, č. k. 7Sp/65/2009-95, v spojení s opravným uznesením z 9. februára 2012, č. k. 7Sp/65/2009-122,
v napadnutej časti výroku o trovách konania potvrdil. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere je
preto opodstatnená, ale nemá dopad na vecnú správnosť napádaného rozhodnutia.

Odvolací súd si je vedomý názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku
z 25. júna 2014, sp. zn. 4 Cdo 231/2013 v zmysle ktorého „Rozsudok vyslovujúci, že určitý právny
vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159
ods. 2 O.s.p. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného
rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež záväzný pre

súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito
účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (por. Števček, Ficová a kol.,
Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné
súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva.“ Ďalej Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku uvádza, že „Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia

sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010
sp.zn.1Cdo133/2009,uzneseniez25.apríla2012sp.zn.5MCdo16/2010),aleajjudikatúraÚstavného
súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20.
januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom
na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako
aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či buderešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou
v súvislosti s riešením daného prípadu.“

Ako bolo uvedené vyššie, o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých
osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania

Vo veci Krajského súdu v Košiciach vedenej pod sp. zn. 7Sp/65/2009 boli účastníkmi konania: Krajský
prokurátor v Košiciach ako žalobca, proti žalovanej Správe katastra Michalovce, za účasti E. s.r.o., IČO:
36 176 516, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. V 1767/2005 z 27. júna 2005.

Z uvedeného je zrejmé, že účastníkom konania, vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
7Sp/65/2009 nebol žalobca E.. X. P. - H., preto odhliadnuc aj od skutočnosti, že sa jedná o rozhodnutie
správneho súdu podľa piatej časti O.s.p. (nie je totožný ani predmet konania, hoci súd v správnom
konaní posudzoval platnosť spornej kúpnej zmluvy ako otázku predbežnú), nemôže v danom prípade
toto rozhodnutie predstavovať prekážku rozhodnutej veci. Obdobná situácia bola aj v konaní vedenom

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sžo 101/2007.

Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že rozhodnutiu vo veci
bránili iné rozhodnutia, vydané v správnom konaní, vrátané rozhodnutí súdnych podľa piatej časti O.s.p..

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení z 28. februára 2013,
č. k. 3Co/75/2011, ako súd odvolací poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla
2008, sp. zn. II. ÚS 137/08, v zmysle ktorého „taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany
postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej

právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Účastník konania má právo na to, aby platnosť sporného občianskoprávneho
úkonu posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Na tomto práve nemôže nič zmeniť skutočnosť, že spornú právnu otázku môže ako predbežnú otázku
posúdiť aj správny orgán v správnom konaní.“

V danom prípade dospel odvolací súd k záveru, že uvedené rozhodnutia nemôžu predstavovať prekážku
rozsúdenej veci v tomto konaní a to predovšetkým z dôvodu, že rozhodnutia vydané správnymi orgánmi,

vrátane orgánov správneho súdnictva podľa piatej časti O.s.p., ktoré posudzovali otázku platnosti kúpnej
zmluvy z 27. januára 2005, ako otázku predbežnú, sa netýkali tých istých účastníkov, ktorí sú nimi aj
v prejednávanej veci.

Predbežné opatrenie a jeho účinky

Žalovanývodvolanínamieta,žeprvostupňovýsúd(ajpodľapokynuodvolaciehosúdu)opätovnehodnotí
svoje vlastné rozhodnutie - predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp.
zn. 10C 121/03. Samotnú túto skutočnosť (kedy sudca má hodnotiť vlastné rozhodnutie) považuje za
nešťastnú, spôsobilú zasiahnuť do procesných práv žalovaného na spravodlivý proces.

Odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka je vskutku nepatričná. Odvolací súd v
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení prvostupňovému súdu nedal pokyn „opätovne hodnotiť svoje
vlastné rozhodnutie“. Na strane 15 zrušujúceho uznesenia odvolací súd uznal dôvodnosť odvolacej
námietky žalovaného, spočívajúcej v absencii relevantných dôvodov v odôvodnení rozsudku, pokiaľ

ide o argumenty žalovaného, že nehnuteľnosť označená v predbežnom opatrení Okresného súdu
Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C/121/03 neexistuje, resp. znenie vyvoláva pochybnosť, ktorá
stavba ním mala byť dotknutá, v dôsledku čoho bol rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný.Súd prvého stupňa vytýkané pochybenie napravil, svoje rozhodnutie v teraz napádanom rozsudku
dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, pričom odvolací súd sa so závermi súdu prvého stupňa v uvedenej
otázke plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje (§ 2019 ods. 2 O.s.p.).

Zároveň odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, vysloveným vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného,
že význam vykonateľnosti, či nevykonateľnosti predbežného opatrenia žalovaný dáva do nesprávneho
kontextu. V tomto konaní totiž pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 nie je
rozhodná jeho formálna vykonateľnosť z pohľadu jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ale z pohľadu

zrozumiteľnosti zákazu, ktorý smeroval predbežným opatrením spoločnosti O. a.s., ktorá je jeho
adresátom.

Pre úplnosť žalobca vo vyjadrení správne zdôraznil, že aj orgán Správy katastra toto uznesenie o
nariadení predbežného opatrenia zapísal, a dokonca ani spoločnosť O. a.s. voči neurčitosti tohto zákazu
nijako nenamietala.

Odvolaciu námietku žalovaného, ktorou vytýka súdu nesprávne právne posúdenie v záveroch o
predbežnom opatrení a jeho účinkoch, považuje odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené, za
neopodstatnenú.

Neplatnosť kúpnej zmluvy

Žalovanývidínesprávnosťprávnehoposúdeniavecisúdomprvéhostupňaajvotázkeneplatnostikúpnej
zmluvy. Predovšetkým nesúhlasí so názorom súdu, že právne závery prezentované Najvyšším súdom
SRvrozhodnutísp.zn.lSžo101/2007(ktoréanalyzovalodvolacísúdvuzneseníz28.februára2013,sp.

zn. 3Co/75/2011-423), považuje za rozporné pretože nekorešpondujú s rozlišovaním účinnosti právneho
úkonu a účinkov vkladu.

Žalovaný súdu vytýka, že vo svojom odôvodnení priraďuje Najvyšším súdom SR použitému pojmu
„účinky právneho úkonu“ ich vecnoprávny následok, zatiaľ čo pojmu „účinnosť právneho úkonu“

ich obligačnoprávny dôsledok, pričom takýto výklad z formulácií odôvodnenia Najvyššieho súdu SR
nevyplýva a s prihliadnutím ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR riešil otázku zákonnosti rozhodnutia o
zamietnutínávrhunavkladvlastníckehopráva,súobapojmypoužitévzmyslevecnoprávnychnásledkov
kúpnej zmluvy.

S poukázaním na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 30. októbra 2007, sp. zn. I. ÚS 335/06, v
zmysle ktorého „Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných
dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto
postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení súdu

prvého stupňa vytkol, že s právnym argumentom účastníka konania, ktorý si osvojil z iného súdneho
rozhodnutia, sa nemusí stotožniť, ale je povinný svoj postup pri rozhodovaní náležite odôvodniť. Nakoľko
v preskúmavanej veci súd prvého stupňa akceptoval argumenty žalobcu bez toho, aby v rozhodnutí
odôvodnil, prečo argumenty protistrany, uvedené nielen v odvolaní, ale už aj v priebehu prvostupňového
konania - predovšetkým argument o platnosti kúpnej zmluvy - nepovažoval za relevantné. Rozhodnutie

súdu prvého stupňa bolo z uvedeného dôvodu nepreskúmateľné.

Riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, okresný súd vytýkané pochybenie napravil a svoje
rozhodnutie aj tomto smere náležite odôvodnil.

Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že Najvyšší súd SR sa v konaní pod sp. zn. lSžo 101/2007 o posúdení
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva vyjadril,
že „..dočasné obmedzenie uložené súdnym rozhodnutím by v zásade nemalo počas svojho trvania
vyvolávať trvalé a nezvratné účinky, ktoré nie je možné odstrániť po zániku predbežného opatrenia.
Predbežné opatrenie je inštitút predbežnej (zabezpečovacej) povahy a splnením jeho účelu jeho účinky

zanikajú. Súčasne má predbežné opatrenie pôsobiť iba v nevyhnutnom rozsahu, aby sa dosiahol jeho
účel.“ (str. 7 predposledný odsek rozsudku)Odvolací súd však poukazuje na ďalší odsek citovaného rozsudku na strane 7, v ktorom Najvyšší súd
SR vyslovil názor, že „V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukázal na to, že súdne rozhodnutie, obsahom
ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie

predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu.“

Vzhľadom na vyššie uvedený právny záver Najvyššieho súdu SR, odvolací súd v zrušujúcom uznesení z
28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423 upriamil pozornosť aj na iné rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR (rozsudok sp. zn. 2Cdo/124/2003), v ktorom vyslovil právny názor, že „Rozhodnutie správy katastra

o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal
vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účinky vkladu podľa § 133 ods.
2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecno-
právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych následkoch (účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným
prijatím návrhu na uzavretie zmluvy.“

Odvolací súd opätovne uvádza, že platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a
nadobúda účinnosť (§ 44 OZ). Platnosť zmluvy nastáva teda súčasne s jej účinnosťou, pokiaľ zákon (§
47) alebo dohoda účastníkov neustanovujú inak.

Účinnosť zmluvy teda predstavuje obligačno-právny následok zmluvy (viazanosť zmluvným prejavom)

a účinok vkladu predstavuje vecno-právny následok zmluvy (nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti).

Odvolací súd poukazuje aj na názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku z 20. júla 2011, sp.
zn. 6Sžo 229/2010, v zmysle ktorého obligačné účinky týkajúce sa prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti

trvajú len do doby, než sú nahradené účinkami vecno-právnymi.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že právna terminológia týkajúca sa účinnosti zmluvy, ako obligačno-
právnehonásledkuzmluvy(viazanosťzmluvnýmprejavom)anadruhejstraneúčinkuvkladu,akovecno-
právneho následku zmluvy (nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), nie je v súdnej praxi

jednotná.

Napriek argumentácii žalovaného v odvolaní, ktorým vykladá názor vyslovený Najvyšším súdom SR
v rozhodnutí sp. zn. lSžo 101/2007 zo svojho pohľadu, odvolací súd zotrváva na stanovisku, že
názory vyslovené v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR nie sú konzistentné a neumožňujú

jednoznačne rovnaký výklad.

Predovšetkým však odvolací súd zdôrazňuje, že v súlade s ust. § 159 O.s.p. materiálna stránka účinkov
právoplatného rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nakladanie s nehnuteľnosťou predstavuje
už samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy (jej podpísanie alebo prijatie návrhu kúpnej zmluvy), čo napokon
vyplýva aj priamo z ust. § 76 O.s.p., ktorý dáva súdu právomoc nariadiť účastníkovi (nie orgánu na úseku
katastra nehnuteľností), aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.

Preto podľa názoru odvolacieho súdu žalobca právom zdôraznil, že argumentácia žalovaného smeruje
k neprípustnému a nebezpečnému záveru o tom, že nie je potrebné rešpektovať súdom nariadené
predbežné opatrenie s tým, že nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť (neplatnosť) právneho
úkonu, ktorým sa zákaz uložený predbežným opatrením poruší.

Z uvedených dôvodov odvolací súd preto nepovažuje ani túto odvolaciu námietku za opodstatnenú.

Ostatné odvolacie dôvody a argumenty žalovaného nepovažoval odvolací súd za relevantné, preto na
nie v odôvodnení rozsudku ani nedáva odpoveď.

Dovolanie

Odvolací súd samostatným výrokom pripustil dovolanie, pretože rozhodnutie považuje za rozhodnutie
zásadného právneho významu v nasledovných otázkach:1/čimážalobcanaliehavýprávnyzáujemnaurčení,žepredmetnénehnuteľnostisúmajetkomzaniknutej
obchodnej spoločnosti, ak by vyhovením žalobe mohlo dôjsť v súlade s ustanovením § 75a ObZ k

priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia žalobcu, ktorý je vo vzťahu k zaniknutej spoločnosti
veriteľom v prebiehajúcich exekučných konaniach.

Odvolací súd zastáva právny názor, že uvedený postup je možný, už aj vzhľadom na sto, že aktívne
legitimovaný k žalobe na určenie môže byť aj subjekt, ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu (práva),

ak sa žalovaný právny vzťah (právo) týka aj právnej sféry žalobcu, ako napríklad v konaní o určenie,
že vec alebo právo patrí dedičstva alebo v situácii uvedenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 3 MCdo 7/2006 (na ktoré odvolací súd poukázal vyššie), v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny
názor, že „Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti, ak
by vyhovením žalobe došlo k priaznivému ovplyvneniu jeho právneho postavenia v tom smere, že by
mal právo na prednostný prevod nebytového priestoru (bytu) do vlastníctva (§ 16 ods. 3 zák. č. 182/1993

Zb.)“

2/ či vzhľadom na rozdielnosť obsahu právnych pojmov „účinnosť zmluvy“, ktorý predstavuje obligačno-
právny dôsledok zmluvy (viazanosť zmluvným prejavom) a „účinky vkladu“, resp. „vecno-právne
účinky zmluvy“, ktoré predstavujú jeho vecnoprávny následok (nadobudnutie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti), samotná „účinnosť zmluvy“ nepredstavuje prekážku a porušenie zákona - ustanovenia §
159 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p., pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
kúpnou zmluvou, uzavretou v čase právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia (teda v určenom čase, po ktorý malo predbežné opatrenie trvať) a to z dôvodu,
že súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba

účinkov právneho úkonu (zrejme vecno-právnych), nie predpokladov jeho vzniku s tým, že nakladanie
s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu. (právny názor vyslovený Najvyšším
súdom SR v rozhodnutí sp. zn. l Sžo 101/2007).

Odvolací súd zastáva názor, že uzavretie kúpnej zmluvy o kúpe a predaji nehnuteľnosti v čase

právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, obsahom
ktorého je zákaz nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou, predstavuje porušenie ustanovenia § 159
ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorých materiálna stránka účinkov právoplatného
rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány.

Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nakladanie
s nehnuteľnosťou predstavuje už samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy (jej podpísanie alebo prijatie
návrhu kúpnej zmluvy), čo napokon vyplýva aj priamo z ust. § 76 O.s.p., ktorý dáva súdu právomoc
nariadiť účastníkovi (nie orgánu na úseku katastra nehnuteľností), aby nenakladal s určitými vecami
alebo právami.

S poukázaním na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, odvolací súd zastáva názor, že platným
prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť (§ 44 OZ). Platnosť zmluvy
nastáva teda súčasne s jej účinnosťou, pokiaľ zákon (§ 47) alebo dohoda účastníkov neustanovujú
inak. Účinnosť zmluvy má teda za následok viazanosť zmluvným prejavom u oboch zmluvných strán

od okamihu platného prijatia návrhu zmluvy, preto podľa názoru odvolacieho súdu platným a účinným
uzavretím zmluvy v čase právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia o nariadení predbežného
opatrenia, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, dochádza k porušeniu zákona, a
to bez ohľadu na skutočnosť, že vecno-právny účinok zmluvy (účinok vkladu), ktorého následkom je
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nastane neskôr.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že benevolentný prístup k dodržiavaniu zákonnej povinnosti
rešpektovať právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, smeruje k neprípustnému záveru o tom,
že toto nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť (neplatnosť) právneho úkonu, ktorým sa
zákaz uložený predbežným opatrením poruší. Uvedený postup odvolací súd nepovažuje za spoločensky

želateľný, nakoľko neprispieva k formovaniu právneho vedomia, predovšetkým v tej rovine, že zákony
platia, a to pre každého rovnako.O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.), ktorý si
rozhodnutie o trovách vymienil na samostatné rozhodnutie po rozhodnutí vo veci samej podľa § 151
ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.