Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414010524
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4414010524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu Mgr.

Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci obžalovaného O. O. , pre zločin porušovania
domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ (§ 139 odsek 1 písmeno c/, písmeno
e/, písmeno f/) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného O. O. proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky (ďalej len „súd prvého stupňa") zo 04.12.2014, sp. zn. 2T/141/2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok"), na verejnom zasadnutí konanom v Nitre 12. februára 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/, odsek 3 Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnutý
rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku s a

obžalovaný
O. O. , narodený XX.XX.XXXX v I. E., trvale
bytom I. E., bez udania adresy, od
12.05.2014 vo väzbe v Ústave na výkon väzby

a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Nitra,

o d s u d z u j e :

Podľa § 194 odsek 3 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona (po nezistení žiadnej
v § 36 Trestného zákona uvedenej poľahčujúcej ani v § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej
okolnosti) a § 38 odsek 5 Trestného zákona na trest odňatia slobody 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona s a na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa konajúci samosudkyňou napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného O. O. (ďalej
len „obžalovaný“) vinným zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1,
odsek 3 písmeno a/ (§ 139 odsek 1 písmeno c/, písmeno e/, písmeno f/) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že:

dňa 12.05.2014 v doobedňajších hodinách, v R. poschodí bytového domu vošiel do bytu číslo X v
bezpodielovom spoluvlastníctve manželov - otca obžalovaného B. O. narodeného XX.XX.XXXX, ktorý
je osobou nepočujúcou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony (ďalej len „otec obžalovaného“) a
matky obžalovaného Y. O. narodenej XX.XX.XXXX, ktorá je osobou nepočujúcou (ďalej len „matkaobžalovaného“), a to bez súhlasu vlastníka tohto bytu, výzve svojej matkjy na opustenie bytu nevyhovel
a tento opustil až na opakovanú výzvu privolanej hliadky Obvodného oddelenia PZ Nové Zámky,
pričom tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom súdu prvého stupňa z 30.08.2007

sp. zn. 3T/126/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.09.2007 uznaný vinným zo spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona za ktorý
mu bol uložený trest odňatia slobody tri roky so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.

Za tento zločin uložil súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému podľa § 194 odsek 3
Trestnéhozákonaspoužitím §38odsek2,odsek5Trestnéhozákona(ponezistenížiadnejpoľahčujúcej
okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 Trestného zákona a po zistení priťažujúcej okolnosti uvedenej v
§ 37 písmeno m/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov, na výkon ktorého ho
podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Obžalovaný, ktorému (rovnako ako prokurátorke Okresnej prokuratúry Nové Zámky, ďalej len „okresný
prokurátor“) bol napadnutý rozsudok oznámený vyhlásením v jeho prítomnosti na hlavnom pojednávaní
súdu prvého stupňa konanom 04.12.2014, ihneď po tomto oznámení, teda včas podal odvolanie
smerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste napadnutého rozsudku, ktoré odôvodnil
prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 14.01.2015

predovšetkým tvrdením, že vina mu nebola riadne preukázaná.

Obžalovaný súdu prvého stupňa vytkol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku „cituje len časti
výpovede svedectiev, ktoré údajne menovaného usvedčujú zo spáchania uvedeného trestného činu“,
pričom poukázal na to, že poškodená matka obžalovaného „využila svoje právo vypovedať na hlavnom

pojednávaní, čo možno interpretovať aj tak, že odmietla svedčiť zoči voči vlastnému synovi, resp.
mala pochybnosti o svojej predošlej svedeckej výpovedi a preto sa bála konfrontácie“. Súd prvého
stupňa tak odsúdenie obžalovaného založil na skutkovom zistení v podstate vyplývajúcom iba z tvrdení
jeho matky ako jediného svedka aj to iba z prípravného konania a preto je obžalovaný presvedčený,
že za súčasného dôkazného stavu mu nebola vina preukázaná. Poukázal na zásadu „in dubio

pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“ konštatujúc, že porušenie práva garantujúceho
prezumpciu neviny v konečnom dôsledku znamená porušenie základného ľudského práva resp. práva
garantovaného priamo Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Obžalovaný mal za to, že
existujú dôvodné pochybnosti o zásadnej skutkovej otázke, či „vkĺzol do bytu alebo bol jeho otcom
vpustený“ a tieto nemožno odstrániť (vyplniť) inými dostupnými dôkazmi a je nevyhnutné, aby súd

rozhodol v jeho prospech, a to najmä postupom podľa § 285 písmeno c/ Trestného poriadku.

Obžalovaný tiež tvrdil, že napadnutým rozsudkom mu uložený trest je neprimerane prísny, že súd prvého
stupňa nebral ohľad na všetky skutočnosti a okolnosti uvedené v § 34 odsek 4 Trestného zákona, zvlášť
na jeho pomery a osobitosti prejednávaného prípadu majúc za to, že v ňom hrali dôležitú úlohu samotné

vzájomné vzťahy medzi ním a jeho poškodenými rodičmi. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na
ustanovenie § 62 odsek 2 Zákona o rodine, podľa ktorého obaja rodičia prispievajú na výživu svojich
detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov, upozorniac, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nie je vekovo ohraničená
a že napriek dospelosti stále zostáva dieťaťom svojich rodičov. Súdu prvého stupňa vytkol, že nebral

ohľad na to, že v čase v prejednávanej veci zažalovaného domnelého skutku bol na ulici, v podstate
bezdomovcom, že neprihliadol na sociálny rozmer danej situácie ani neskúmal „akou mierou sa rodičia
obžalovaného pričinili o to, aby ich dieťa neostalo bez strechy nad hlavou“, pričom na vznik konfliktných
situácií mohol mať vplyv aj zdravotný stav zainteresovaných. Následne obžalovaný jednak dospel k
záveru, že ak by súd prvého stupňa bol vyššie uvedeným spôsobom postupoval, „mohlo dôjsť aj k

mimoriadnemu zníženiu trestu pod dolnú hranicu“, jednak zdôraznil, že primeraným v zmysle článku
1 odsek 1 a článku 13 odsek 4 ústavy je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je v
demokratickom a právnom štáte na dosiahnutie verejného záujmu (takýto zásah ospravedlňujúceho)
nevyhnutnýasledovanýcieľnemožnodosiahnuťmiernejšímiprostriedkamiuvedúcvtomtosmereďalšie
právne úvahy súvisiace s článkom 17 odsek 1 ústavy, § 34 odsek 1 Trestného zákona a § 38 odsek

5 Trestného zákona, v súvislosti s ktorým upozornil na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
28.11.2012 sp. zn. PL.US 106/2011 tvrdiac, že jeho automatická aplikácia je rovnako protiústavná,
ako asperačná zásada.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov obžalovaný Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“)
navrhol, aby napadnutý rozsudok „zrušil v celom rozsahu a konanie zastavil“.

Okresný prokurátor sa k odôvodneniu obžalovaným proti napadnutému rozsudku podaného odvolania
vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 16.01.2015 tak, že napadnutý rozsudok
považuje za zákonný a správny v oboch jeho výrokoch, pretože súd prvého stupňa správne vyhodnotil
v prejednávanej veci vykonané dôkazy a rovnako správne obžalovanému uložil nepodmienečný trest
odňatia slobody so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,

z ktorých všetkých dôvodov odvolaciemu súdu navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 trestného
poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu vyjadriac sa zhodne
s obsahom vyššie označeného písomného vyjadrenia okresného prokurátora v konečnom návrhu
odvolaciemu súdu navrhla odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné

zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zhodne s obsahom svojich ústnych
a písomných vyjadrení v prejednávanej veci, zvlášť písomných dôvodov proti napadnutému rozsudku
obžalovaným podaného odvolania tvrdil, že obžalovanému uložený trest nespĺňa kritériá rozhodné

pre jeho výmeru, nebol uložený v súlade so zákonom a nespĺňa ani požiadavky individualizácie pri
jeho ukladaní, pretože súd prvého stupňa neprihliadol na okolnosti prejednávaného prípadu a na
určitý podiel poškodených rodičov obžalovaného na v prejednávanej veci zažalovanom skutku, v ktorej
súvislosti opätovne dôvodil vzájomnou, vekom neohraničenou vyživovacou povinnosťou rodičov a detí.
V konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol odvolaniu obžalovaného vyhovieť a to buď zastavením

trestného stíhania alebo zmiernením trestu.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu tvrdil, že nemal v úmysle ublížiť svojim rodičom,
chcel sa len osprchovať, v ktorej súvislosti upozornil, že bol rok na ulici a prespával u bezdomovcov. V
konečnom návrhu sa pripojil ku konečnému návrhu svojho obhajcu.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.

V rámci plnenia tejto svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu prieskumnej
povinnosti odvolací súd (ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec, v ktorej bola obžaloba
podaná 22.10.2014, na rozhodnutie 15.01.2015) preskúmal výrok o vine a výrok o treste napadnutého

rozsudku, proti ktorým odvolanie obžalovaného smerovalo a správnosť postupu konania obom týmto
výrokom napadnutého rozsudku predchádzajúceho, a to aj v rozsahu zistenia prípadných, odvolaním
obžalovaného nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania z niektorého z dôvodov
uvedených v § 371 odsek 1 Trestného zákona.

Plnením svojej prieskumnej povinnosti v tomto jej rozsahu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného
poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych takých podstatných
chýb, ktoré boli porušením ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321
odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku).

Odvolací súd plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti tiež zistil, že dokazovaním vykonaným v
prejednávanej veci na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné
skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/, až
písmeno e/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie tak o vine,

ako aj o treste ukladanom obžalovanému (§ 321 písmeno c/ Trestného poriadku).

Z dôvodov vyššie uvedených skutkové zistenia, ktoré mal súd prvého stupňa v prejednávanej veci
za preukázané, podľa názoru odvolacieho súdu jednak vychádzajú z výsledkov úplného a zákonnýmspôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v § 2 odsek 10
Trestného poriadku, jednak súd prvého stupňa k nim dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil
v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda

predovšetkým jednotlivo aj v ich súhrne a nepochybne aj podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu (a napokon aj v súlade so zásadami
logického myslenia a uvažovania).
V odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré je v tomto smere úplne v súlade s požiadavkami
ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku, súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu podrobne

uviedol,ktoréskutočnostivzalzadokázané,oktorédôkazyoprelsvojeskutkovézistenia,akýmiúvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä tých, ktoré si navzájom odporujú, ako sa
vyrovnal s obranou obžalovaného a napokon aj právne úvahy, ktorými sa spravoval, keď dokázané
skutočnosti posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, s ktorými sa aj odvolací
súd bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré (nepovažujúc za potrebné ich
ani doplniť a už tobôž nie zmeniť) ako na správne (vykonaným dôkazom opodstatnené a zákonu

zodpovedajúce) poukazuje s tým, že odvolaním obžalovaného jednak (a predovšetkým) hodnoteniu
dôkazov súdom prvého stupňa a jeho právnym úvahám vytýkané nedostatky odvolací súd nepovažuje
ani za opodstatnené, ani za relevantné.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že vykonaním v prejednávanej veci

dostupných a pre rozhodnutie o vine obžalovaného potrebných dôkazov ani ohľadne skutkových otázok
uvedených v § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno e/ Trestného poriadku (či sa skutok stal,
či má znaky trestného činu, kto ho spáchal a z akých pohnútok a aký je jeho následok) nezostali žiadne
také dôvodné pochybnosti, ktoré by opodstatňovali aplikáciu jedného z dvoch pravidiel vyplývajúcich pri
dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku (v ktorom

je upravená prezumpcia neviny), ktorým je pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech
obvineného“ (§ 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku).

V hore naznačenej súvislosti a s poukazom na v písomnom odôvodnení odvolania obžalovaného
obsiahnuté predovšetkým právne úvahy považuje odvolací súd za potrebné tohto odvolateľa upozorniť

aj (a predovšetkým) na ustanovenie § 62 odsek 1 Zákona o rodine podľa ktorého plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá iba do času, kým deti nie sú schopné
samé sa živiť a že podľa § 62 odsek 2 veta druhá Zákona o rodine, síce dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov, avšak toto si zrejme nemôže „uplatňovať“ svojpomocne, zvlášť keď obžalovaný,
ktorý sa tohto práva domáha, bol právoplatným rozsudkom súdu prvého stupňa z 30.08.2007 sp.

zn. 3T/126/2007 (ďalej len „skoršie právoplatné odsúdenie“) odsúdený a v ústave na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia čiastočným výkonom trojročného nepodmienečného trestu odňatia
slobody aj potrestaný za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno
a/ Trestného zákona spáchaný od mesiaca október 2005 do 25.01.2007 voči obom svojim rodičom a v
tom istom byte, do ktorého v prejednávanej veci zažalovaným skutkom bez ich súhlasu vnikol a v ňom

zotrval (špeciálna recidíva).

Po zákonu zodpovedajúcom a vykonaným dôkazom opodstatnenom právnom posúdení v prejednávanej
veci zažalovaného skutku ako zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek
3 písmeno a (§ 139 odsek 1 písmeno c/, písmeno e/, písmeno f/) Trestného zákona súd prvého

stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému ukladal trest odňatia slobody podľa zákonnej sadzby
ustanovenej v odseku 3 § 194 Trestného zákona činiacej tri roky až osem rokov opodstatnene upravenej
iba s použitím § 38 odsek 2, odsek 5, odsek 8 Trestného zákona a to zvýšením jej dolnej hranice
o jednu polovicu, teda na päť rokov a šesť mesiacov. Aj keď to na určenie zákonom ustanovenej
trestnej sadzby vzhľadom na ustanovenie § 38 odsek 7 trestného zákona nemalo žiadny vplyv a

význam, pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že súd prvého stupňa popri opodstatnenom nezistení
žiadnej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 Trestného zákona, na skoršie právoplatné odsúdenie
obžalovaného v prejednávanej veci prihliadol nielen ako na recidívu opodstatňujúcu použitie § 38 odsek
5 trestného zákona, ale v rozpore s ustanovením § 38 odsek 1 Trestného zákona ju zistil aj ako
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona (§ 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno

d/ Trestného poriadku).

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa jeho výroku o treste je podľa prieskumných
zistení odvolacieho súdu až na vyššie uvedenú chybu tiež v súlade s požiadavkami ustanovenými v §168 odsek 1 Trestného poriadku, pretože súd prvého stupňa v ňom uviedol, ktoré všetky skutočnosti
a z akých dôvodov vzal aj z ostatných hľadísk určenia druhu trestu a jeho výmery (§ 34 odsek 1,
odsek 4 Trestného zákona) za dokázané, o ktoré dôkazy oprel tieto svoje zistenia a akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení v tomto smere vykonaných dôkazov, s ktorými (vrátane právnych úvah, ktorými
sa súd prvého stupňa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke trestu) sa aj odvolací súd stotožňuje a považuje ich predovšetkým za opodstatnené a
zákonu zodpovedajúce a až na výnimku ďalej uvedenú aj za úplné (§ 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného
poriadku).

Pokiaľideovýmeruobžalovanémunapadnutýmrozsudkomuloženéhonepodmienečnéhotrestuodňatia
slobody, aj (a predovšetkým) vzhľadom na písomné odôvodnenie ním podaného odvolania považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa jeho názoru:

- na strane jednej neboli v prejednávanej veci splnené podmienky a predpoklady použitia ustanovenia

§ 39 odsek 1, odsek 3 písmeno e/ Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu, pretože takýto
postup a rozhodnutie neodôvodňovali ani okolnosti prejednávaného prípadu, ani pomery obžalovaného,
a navyše (a zvlášť) nebolo možné považovať použitie vyššie uvedenej zákonom ustanovenej trestnej
sadzby pre obžalovaného za neprimerane prísne ani za na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačujúce, a to práve v dôsledku špeciálnej recidívy spočívajúcej v jeho skoršom právoplatnom

odsúdení (a potrestaní), ktoré sa u neho zrejme minulo predpokladaným výchovným účinkom);

- na strane druhej všetky v prejednávanej veci zistené okolnosti prípadu a pomery obžalovaného,
ktoré vo svojom súhrne nielen z hľadiska druhu trestu, uloženie ktorého obžalovanému prichádzalo
do úvahy, ale aj (a predovšetkým) jeho výmery a napokon (a zvlášť) dosiahnutia jeho účelu podľa

§ 34 odsek 1 Trestného zákona mali a majú zásadnú povahu a význam, jednotlivo, ale aj vo svojom
súhrne neopodstaňovali jeho uloženie vo výmere prevyšujúcej dolnú hranicu vyššie uvedenej zákonom
ustanovenej trestnej sadzby.

Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj:

- pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení
alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (písmeno
b/);

- ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona (písmeno d/).

Podľa § 321 odsek 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;
ak však zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,

ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Vzhľadom na to, že odvolací súd zistil iba vyššie uvedené dôvody, podľa § 321 odsek 1 písmeno b/,

písmeno d/ odsek 3 Trestného poriadku zrušil odvolaním obžalovaného napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa iba vo výroku o treste a za splnenia podmienok ustanovených v § 322 odsek 3 Trestného
poriadku sám v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom tak, že na podklade súdom prvého stupňa
zistených skutočností a okolností majúcich vplyv a význam pre určenie druhu trestu a jeho výmery,
avšak po ich zákonu zodpovedajúcom vyhodnotení a posúdení obžalovanému uložil podľa § 194 odsek

3 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona (po nezistení žiadnej,
v § 36 Trestného zákona uvedenej poľahčujúcej ani v § 37 Trestného zákona uvedenej priťažujúcej
okolnosti) a § 38 odsek 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a šesť mesiacov,
na výkon ktorého ho podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestuso stredným stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu v
prejednávanej veci bol vo výkone trestu odňatia slobody uloženého mu za úmyselný trestný čin (skoršie
právoplatné odsúdenie).

Odvolací súd mal za to, že tento druh a výmera obžalovanému v prejednávanej veci odvolacím súdom
uloženého trestu zodpovedá všetkým kritériám ustanoveným pre ukladanie trestu v § 34 odsek 4
Trestného zákona (spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, nezistená poľahčujúca
ani priťažujúca okolnosť, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy) a preto je spôsobilý

na dosiahnutie účelu trestu podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona a to tak v oblasti individuálnej ako aj
v oblasti generálnej prevencie, pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tak, že mu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život, súčasne aj iných odradí od páchania trestných činov a zároveň dostatočne vyjadrí aj morálne
odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.