Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/464/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111206340
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4111206340.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. v právnej veci žalobcu: BPT LEASING,
a.s., so sídlom Bratislava, Drieňová 34, IČO: 31 357 814, zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, so
sídlom Bratislava, Rožňavská 2, proti žalovaným: 1. F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, 2. L. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, obaja zastúpený: JUDr. Vladimír Fraňo, advokát, so sídlom Haškova 18,

Nové Mesto nad Váhom, o neúčinnosť darovacej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra č. k. 12C/55/2011-287 zo dňa 20. júla 2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Súd prvej inštancie dôvodil tým, že Okresný súd
Nitra v poradí prvým rozsudkom č. k. 12C/55/2011-150 zo dňa 05.12.2011 zamietol žalobu žalobcu o
neúčinnosť právneho úkonu. Uznesením Krajského súdu Nitra č. k. 8Co/38/2012-172 zo dňa 06.12.2012
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 12C/55/2011-224 zo dňa 04.12.2013 v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu Nitra č. k. 8Co/142/2014-251 zo dňa 29.01.2015 súd vyhovel žalobe žalobcu
voči žalovaným o neúčinnosť právneho úkonu. Žalobca si podaním zo dňa 13.11.2013 uplatnil trovy
konania v celkovej výške 2 133,59 eur, ktoré podaním zo dňa 19.2.2014 navýšil o trovy odvolacieho
konania vo výške 83,87 eur. Súd prvej inštancie skúmal, či v zmysle § 150 ods. 1 OSP existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania úspešným účastníkom nepriznal,
resp. by znížil. V danom prípade vzhliadol existenciu výnimočných okolností, napriek skutočnosti, že

sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania žalobcovi. Za dôvody hodného
osobitného zreteľa súd považoval jednak skutočnosť, že samotní žalovaní nedali príčinu na začatie
tohto konania. Žalovaní ako pôvodní vlastníci nehnuteľnosti, ktorá je predmetom darovacej zmluvy, túto
previedli do bezpodielového spoluvlastníctva zaťovi a svojej dcére, ktorí sa tu hodlali usadiť, no keďže
k tomu nedošlo, zať s dcérou previedli nehnuteľnosti žalovaným späť predmetnou darovacou zmluvou.
Konštatoval, že žalovaní sú ľudia so základným vzdelaním, ktorí vzhľadom na svoj vek, vzdelanie a

spôsob života nevyvinuli náležitú starostlivosť, ktorú sú v zmysle zákona povinní vynaložiť, aby predišli
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, o tieto skutočnosti sa nikdy nezaujímali, v dôsledku čoho v konaní
neuniesli dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie dospel v danej právnej veci k záveru o dôvodnosti
aplikácie § 150 OSP. Dôvodil tým, že prihliadol na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania. Poukázal na to, že strane žalovaných ide o starobných dôchodcov s vyšším vekom,
žalovaní spolu poberajú starobný dôchodok vo výške 792,20 eur a majú mesačné náklady vo výške

260,11 eur (elektrina 59,40 eur, plyn 126,11 eur, telefón 10,00 eur, iné 9,60 eur, lieky 55 eur) a na
strane žalobcu vystupuje fungujúca spoločnosť, ktorá sa s majetkovou stratou vysporiada oveľa ľahšieako žalovaní, ktorí by sa v dôsledku úhrady trov konania protistrane museli zbavovať svojho majetku,
príp. dokonca by mohli dôjsť o bývanie, čo súd prvej inštancie považoval za neprimerane tvrdé.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnuté uznesenie a priznal mu náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie. Dôvodil
tým, že súd nebral do úvahy skutočnosť, že do situácie vedúcej k súdnemu sporu dostal žalovaných
ich zať, ktorý zjavne organizoval a zrejme aj hradil ich právne zastúpenie, podporoval ich v procesnom
postupe,pričomžalovanímohlinárokžalobcuakceptovaťhneďpopodanížalobyanemuselispôsobovať

náklady na právne zastúpenie, odvolávať sa, dokonca aktuálne podať dovolanie, keď od začiatku bolo
zrejmé, že ich obrana v konaní nemôže vzhľadom na zákonnú úpravu obstáť. Žalobca po právoplatnom
skončení veci oslovil zaťa žalovaných, s cieľom vyriešiť vec bez exekúcie a stresovania žalovaných, ten
sa k veci postavil veľmi nekonštruktívne až agresívne, neskôr sa úplne odmlčal. Následne žalobca zistil,
že žalovaní vo veci podali dovolanie. Poukázal na to, že je možné, že z ľudského, nie právneho hľadiska
žalovaní na vykonaní odporovaného úkonu žiadnu vinu nenesú, následný priebeh súdneho sporu a

spôsobovanie nákladov žalobcovi však už žalovaným pričítať treba. Uviedol, že podľa vyjadrenia zaťa
žalovaných pri mimosúdnom rokovaní hodnota prevedeného nehnuteľného majetku je cca 3.000 eur,
teda skoro vo výške trov konania. Žalobca by tak bol paradoxne formálne síce úspešným v konaní, ale
ekonomicky by vlastne súdnym sporom nič nezískal, keďže na súdny spor by vynaložil približne hodnotu
ušlého majetku. Namietal, že uplatňovaná náhrada trov pritom nepredstavuje sumu, ktorú by žalovaní

v splátkach uhradiť nemohli, a nie je dôvod domnievať sa, že by jej prípadné vymáhanie malo pripraviť
žalovaných o strechu nad hlavou. V závere poukázal na to, že je za danej situácie nespravodlivé, aby
žalobcovi neboli kompenzované náklady súdneho konania, keď ich v prevažnej miere zapríčinili práve
žalovaní a nutnosť podať žalobu zapríčinil ich zať.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a §
380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní uznesenia v dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b)
CSP a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP.

5. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. S účinnosťou od 01.07.2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade

s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý
znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z
tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

9. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 169
ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP)).

Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a
toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21.januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

11. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie, nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 169 ods. 1 OSP,
a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu, za nepreskúmateľné v

takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

12. Predmetom odvolacieho konania je rozhodovanie o náhrade trov konania, keď základné konanie
bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 12C/55/2011-224 zo dňa 04.12.2013, v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/142/2014-251 zo dňa 29.01.2015.

Predmetom konania vo veci samej bola žaloba o určenie, že darovacia zmluva uzatvorená dňa
02.06.2008 v znení dodatku uzatvoreného dňa 01.10.2008 medzi T. L. a F. L., rod. U. ako darcami a
žalovanými v 1. a 2. rade ako obdarovanými, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva nehnuteľností
zapísaných na VL č. XXX, kat. úz. F., okres M., parc. č. XXX/XX o výmere 650 m2 zastavané plochy a
nádvoria, parc.č. XXX/XX o výmere 473 m2 záhrada s domom súp. č. XXX postaveným na parc. č. XXX/

XX, ktorej vklad bol SK povolený pod V 3889/08 dňa 13.10.2008, je voči žalobcovi právne neúčinná.
Súd prvej inštancie svojím rozsudkom rozhodol o žalobe tak, že určil, že darovacia zmluva uzatvorená
dňa 02.06.2008 v znení dodatku uzatvoreného dňa 01.10.2008 medzi T. L. a F. L., rod. U. ako darcami
a žalovanými v 1. a 2. rade ako obdarovanými, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva nehnuteľností
zapísaných na VL č. XXX, kat. úz. F., okres M., parc. č. XXX/XX o výmere 650 m2 zastavané plochy a

nádvoria, parc.č. XXX/XX o výmere 473 m2 záhrada s domom súp. č. XXX postaveným na parc. č. XXX/
XX, ktorej vklad bol SK povolený pod V 3889/08 dňa 13.10.2008, je voči žalobcovi právne neúčinná.
Zároveň si v základnom konaní rozhodnutie o trovách konania vymienil na samostatné rozhodnutie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti rozsudku prvej inštancie podali v zákonnej lehote
odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozsudkom napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil.

13. Predmetom preskúmania odvolacím súdom je uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o
trovách celého konania, tak, že nepriznal žalobcovi náhradu trov konania aplikujúc ustanovenia § 142
ods.1 a § 150 ods. 1 OSP.

14. Podľa § 142 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.15. Podľa § 150 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd

prihliadnenajmänaokolnosti,čiúčastník,ktorémusapriznávanáhradatrovkonania,uviedolskutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a
dôkazy uplatniť.

16. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

17. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18. Podľa § 257 CSP Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

19. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa
mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,

inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

20. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred
exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva
zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom

sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a
časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť
zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých
zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady

trov konania podľa § 257 CSP (predtým § 150 OSP).

21. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho
sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady,
vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok

na ich náhradu.

22. Odvolací súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na § 257 Civilného
sporového poriadku, ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách
konania, ktorá je charakteristická pre sporové konanie.

23. Ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 250 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom
ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára

sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

24. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu

v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a
nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach

u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do
úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiachna strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania
povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené
stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u

čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

25. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana,
ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej

procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a
prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

26. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s

veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda

potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého
majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

27. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010,
sp. zn. 2 M Cdo 17/2009. Ustanovenie § 257 ods. 1 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska

náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia
ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie

vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom
jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak
úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

28. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné ( Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať
dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie
spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať

základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

29. Napriek tomu, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene právnej úpravy, požiadavka na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia zostala zachovaná.

30. Odvolací súd preskúmavajúc odvolanie žalobcu dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je nedostatočné, pričom nedostatok riadneho odôvodnenia má za následok
nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia. Týmto postupom súdu bola stranám sporu odňatá
možnosťnáležiteskutkovoajprávneargumentovaťprotirozhodnutiusúdu,atýmajmožnosťefektívneho
využitia procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolaním. Ak je rozhodnutie

súdu prvej inštancie neodôvodnené, strana nemá možnosť vyjadriť sa v odvolaní ku skutočnostiam,
ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Nedostatok riadneho a náležitého
odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť.31. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie zisťoval osobné, majetkové a
finančné pomery žalovaných v 1. a 2. rade, keď ich vyzval výzvou zo dňa 5.5.2015 na poskytnutie
údajov o osobách, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti, mesačných príjmov, majetku väčšej hodnoty,

finančné záväzky, úspory, výpisy z účtov za posledných 12 mesiacov, výške mesačných nákladov na
živobytie, na dôchodok prípadne iné významné skutočnosti. Zároveň im zaslal tlačivo na deklarovanie
majetkových pomerov. Na Okresnom dopravnom inšpektoráte v Nitre žiadal o oznámenie, či žalovaní
sú vlastníkmi motorových vozidiel. Súd prvej inštancie nezisťoval aké sú majetkové pomery na strane
žalobcu, v odôvodnení uznesenia iba skonštatoval, že ide o fungujúcu spoločnosť, ktorá sa s majetkovou

stratou vysporiada oveľa ľahšie ako žalovaní. Súd prvej inštancie sa teda dostatočne nevysporiadal v
odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, ako zohľadnil osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch
strán, ako prihliadol na postoj strán v konaní, príp. iné okolnosti z ktorých by mohol vyvodiť záver k
záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane- žalobcovi. Teda je potrebné skúmať pomery
nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola
použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. S poukazom najmä na vyššie uvedené je konštatovanie

súdu prvej inštancie v tom, že „na strane žalobcu vystupuje fungujúca spoločnosť, ktorá sa s majetkovou
stratou vysporiada oveľa ľahšie ako žalovaní“, nepostačujúce a má za následok nepreskúmateľnosť
napadnutého uznesenia.

32. V ďalšom konaní bude musieť súd prvej inštancie náležite zistiť stav celkových pomerov oboch

strán sporu, prihliadnuť na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a až následne zváži
použitie ustanovenia § 257 CSP v danej veci, ktoré by odôvodňovalo rozhodnutie súdu, že procesne
úspešnému žalobcovi nemožno priznať náhradu trov konania v celom resp. čiastočnom rozsahu,
tak, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo dostatočne zrozumiteľné a presvedčivo zodpovedalo zisteným
skutočnostiam. Týmto postupom bude zároveň zachované právo účastníkov využiť prípadne možnosť

podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie a naplnený princíp
spravodlivého súdneho procesu.

33. S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej

inštancie v ďalšom konaní bude riadiť sa právne záväzným názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2
CSP), odstrániť vytýkané nedostatky, a opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť zákonným
spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 236 CSP.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).