Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/36/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116229027
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116229027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Ľuboslava Vanková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, C., zastúpená advokátom: JUDr. Dušan Slanina, so sídlom Horné bašty 25, Trnava, proti žalovaným:
1) MILS, s.r.o., so sídlom Hospodárska 55, Trnava, IČO: 36 743 275, 2) V. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XX, C., žalovaní 1) a 2) zastúpení: Pacalaj, Palla a partneri s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, Trnava,
IČO: 36 857 548, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných 1) a 2) proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 27C/259/2016-120 zo dňa 12.decembra 2018, v časti výroku II, v ktorej súd žalobe
vyhovel a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovaným 1) a 2) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, výrokom I. súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol v časti určenia,
že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v 1/2-ici nehnuteľností zapísaných katastrálnym odborom
Okresného úradu Trnava, pre katastrálne územie C. na LV č. XXXX, parc. reg. „C“ č. 3436/4, zastavané

plochy a nádvoria o výmere 313 m2, parc. č. 3436/5, zastavané plochy a nádvoria o výmere 77 m2, parc.
č. 3436/6, zastavané plochy a nádvoria o výmere 75 m2, parc. č. 3436/8, zastavané plochy a nádvoria
o výmere 640 m2 a stavby so súpisným č. XXXX predajňa a sklady postavené na parc. č. 3436/4,
so súpisným č. XXXX sklad postavený na parc. č. 3436/6, so súpisným č. XXXX priemyselná budova
postavená na parc. č. 3436/5. Výrokom II. súd určil, že žalovaný 2) je podielovým spoluvlastníkom v 1/2-
ici nehnuteľností zapísaných katastrálnym odborom Okresného úradu Trnava, pre katastrálne územie
C., na LV č. XXXX parc. reg. „C“ č. 3436/4, zastavané plochy a nádvoria o výmere 313 m2, parc. č.

3436/5, zastavané plochy a nádvoria o výmere 77 m2, parc. č. 3436/6, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 75 m2, parc. č. 3436/8, zastavané plochy a nádvoria o výmere 640 m2 a stavby so súpisným
č. XXXX predajňa a sklady postavené na parc. č. 3436/4, so súpisným č. XXXX sklad postavený na
parc. č. 3436/6, so súpisným č. XXXX priemyselná budova postavená na parc. č. 3436/5. Výrokom III.
rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil po právne stránke použitím § 137 písm. c) Civilného

sporového poriadku (ďalej len CSP), § 133 ods. 2, § 116 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), §
59a ods. 1 , 3 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 28 ods. 2, § 70 ods. 1 zák č. 162/1995 Z.z.
katastrálneho zákona, vecne napadnutý výrok II. odôvodnil tým, že predmetom konania je určenie,
že žalobkyňa a žalovaný 2) sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, každý v 1/2-ici. V častiurčenia spoluvlastníctva žalovaného 2) súd dospel k záveru, že žalobkyňa má na požadovanom určení
naliehavý právny záujem, nakoľko bez rozhodnutia súdu je jej postavenie neisté. Medzi stranami sporu,
prípadne s právnym predchodcom žalobkyne sa viedlo viacero konaní na tunajšom súde, v ktorých

výsledok závisel od vecnej legitimácie strán sporu, pričom bola opakovane riešená ako predbežná
otázka neúčinnosť kúpnej zmluvy, následkom čoho bolo zamietnutie podaných žalôb, vrátane žaloby na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa nemá inú možnosť, ako sa domáhať
určenia, kto je jej podielovým spoluvlastníkom, aby sa v budúcnosti mohli vyriešiť prípadné spory
vyplývajúce zo spoluvlastníctva nehnuteľností. Z týchto dôvodov preto ani podanie žaloby nie je v

rozpore s dobrými mravmi. Iný účinný prostriedok na obranu svojich práv k dispozícii nemá.

3. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť, že účastníci majú
vecnú legitimáciu. V konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, má vecnú legitimáciu
ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, alebo ten, koho právnej sféry
sa sporný právny vzťah alebo spoločné právo týka. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny

vzťah alebo právo je či nie je, nemajú výlučne len tí, ktorí sú účastníkmi sporného vzťahu alebo práva;
prípustné je tiež určenie právneho vzťahu alebo práva, ktorých sa žalobca z hľadiska hmotného práva
nezúčastnil, ak sa takto právny vzťah alebo právo dotýka jeho právnej sféry a ním požadované určenie
preto môže ovplyvniť jeho právne postavenie. (z uznesenia NS SR 3 Cdo/51/2009 zo dňa 28.10.2010).
I keď žalobkyňa nebola účastníčkou kúpnej zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu je aktívne

vecne legitimovaná na podanie žaloby. Určenie druhého spoluvlastníka nehnuteľností ovplyvňuje právne
postavenie žalobkyne, nakoľko len voči spoluvlastníkovi sa môže domáhať svojich práv, napr. zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, dohodnúť sa o spoločnom hospodárení s vecou a pod.
Obaja žalovaní sú pasívne vecne legitimovaní, z dôvodu, že uzatvorili kúpnu zmluvy, na základe ktorej
previedol svoj spoluvlastnícky podiel žalovaný 2) na žalovaného 1).

4. V konaní bolo preukázané, že žalovaný 1) je zapísaný v katastri nehnuteľností ako podielový
spoluvlastník na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 09.09.2009, ktorej vklad bol povolený dňa
21.09.2009. Nebolo sporné, že spoluvlastnícky podiel žalovaný 1) nadobudol od otca spoločníkov,
žalovaného 2). Pretože základné imanie žalobcu k uvedenému dňu predstavovalo 6.640 eur a cena,

ktorú mal za tento podiel zaplatiť bola 94.000 eur, nadobúdal ho za protihodnotu vyššiu ako 10 %
základného imania. V zmysle § 59a ods. 1 ObZ zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude
uložená spolu so znaleckým posudkom, vyhotoveným za týmto účelom, do zbierky listín pred zápisom
do osobitnej evidencie, katastra nehnuteľností. Kúpna zmluva do zbierky listín obchodného registra
uložená nebola až dňa 29.12.2017, t.j. viac ako osem rokov po zavkladovaní zmluvy dňa 21.09.2009

a znalecký posudok za účelom uzatvorenia kúpnej zmluvy nebol vôbec vypracovaný a do zbierky listín
boli vložené znalecké posudky z roku 2006 a 2016, teda nesúvisiace s kúpnou zmluvou. Z týchto
dôvodov kúpna zmluva nikdy nenadobudla účinnosť. Vklad do katastra vedie k nadobudnutiu vlastníctva
len vtedy, ak sa zakladá na riadnom titule, ktorým nemôže byť zmluva, ktorej zákon z akéhokoľvek
dôvodu odopiera účinnosť. Neexistencia riadneho titulu podľa § 133 ods. 2 OZ znamená, že nemôže

dôjsť k prevodu vlastníckeho práva, pretože chýba jedna z jeho podmienok. Riadny (platný a účinný)
titul v čase prevodu vlastníckeho práva vôbec neexistoval, a preto nemohlo dôjsť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach žalovaným 1). Z týchto dôvodov
súd vyhovel v časti a určil, že žalovaný 2) je podielovým spoluvlastníkom v 1/2-ici nehnuteľností. K
ďalším námietkam žalovaných súd uvádza, že vo svojom vyjadrení citovali aj § 59a ods. 4 ObZ, avšak

neuviedli žiadne skutkové zdôvodnenie, z ktorého by vyplývalo, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo
pri bežnom obchodnom styku a tiež nedoplnili žiadne dôkazy súvisiace s týmto ustanovením. Preto sa
súd osobitne k citovanému ustanoveniu nevyjadroval.

5. Súd po vykonanom dokazovaní a oboznámení sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými

stranami sporu mal preukázané, že len v jedinom konaní č. 13C/195/2012 vedenom na Okresnom
súde Trnava bola zamietnutá žaloba súdom prvého stupňa. Súd rozhodoval dňa 22.03.2016 a
odvolací súd dňa 22.08.2017, pričom žiadna zo strán nenamietala neúčinnosť kúpnej zmluvy z
dôvodov uvedených vyššie, preto sa súd s touto otázkou ani nemohol vysporiadať. V ostatných
konaniach už súd riešil vecnú legitimáciou žalovaného 1), ako spoluvlastníka zapísaného v katastri

nehnuteľností, z dôvodu neúčinnosti kúpnej zmluvy. Túto otázku riešil ako predbežnú a to vo všetkých
veciach s rovnakým záverom, že zmluva nenadobudla účinnosť (viď rozhodnutia Krajského súdu
č.k. 10Co/82/2017 z 27.03.2018, č.k. 31Cob/71/2017 zo dňa 15.08.2018, 23Co/269/2017 zo dňa
20.08.2018). V podrobnostiach súd odkazuje aj na závery uvedené v citovaných rozhodnutiach. Súd povykonanomdokazovanínezistilžiadnydôvod,prečobysamalodchýliťodprávnehonázoruvysloveného
v predchádzajúcich konaniach.

6. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Obe strany boli čiastočne úspešné,
nakoľko súd v časti žalobe vyhovel a v časti žalobu zamietol, preto žiadnej zo strán nepriznal právo na
náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní 1) a 2) prostredníctvom právneho

zástupcu z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP); súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

8. Prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie dostatočné pre možnosť rozhodnutia vo veci samej a

ani sa nevysporiadal so všetkými relevantnými otázkami, najmä z dôvodu, že sa vôbec nezaoberal
pre rozhodnutie vo veci samej podstatnou skutočnosťou, že § 59a ObZ v čase uskutočnenia prevodu
spoluvlastníckeho podielu žalovaného 2) na nehnuteľnostiach na žalovaného 1) je nesprávnou
implementáciou Druhej smernice Rady (kapitálová smernica) o právnej úprave obchodných spoločností
z 13.12.1976, 77/91/EHS o predpisoch pre zakladanie akciových spoločností a zachovávaní a zmien ich

základnéhoimaniavznenísmernice92/101/EHS,OJ1992L247/64(ďalejlenakoKapitálovásmernica).
Skutočnosť, že § 59a ObZ v tom čase (september 2009) predstavovalo nesprávnu implementáciu
Kapitálovej smernice, bola potvrdená aj neskoršou novelou ObZ z. č. 87/2015, ktorá správne vypustila
s.r.o. z § 59a ObZ, pretože už z čl. 1 Kapitálovej smernice je zrejmé, že táto sa mala vždy týkať len
akciových spoločností, čo je explicitne uvedené aj v prílohe č. 1 Kapitálovej smernice. Ustanovenie

§ 59a ObZ preto nemožno v žiadnom prípade aplikovať proti zneniu čl. 1 Kapitálovej smernice a
prílohy č. 1 Kapitálovej smernice, ale ani proti účelu a zmyslu čl. 11 Kapitálovej smernice, tak ako
to nesprávne urobil súd v rozsudku. Hlavným účelom a zmyslom čl. 11 Kapitálovej smernice je
predchádzanie skrytému zmenšovaniu majetku akciových spoločností bez vedomia ich účastinárov,
resp. akcionárov, keďže títo sa nepodieľajú na riadení samotnej akciovej spoločnosti, a teda ochrana má

byť poskytnutá práve takýmto osobám, ktoré by sa o zmenšení majetku akciovej spoločnosti nemuseli
vôbec dozvedieť. V danej veci však kúpna zmluva zo dňa 09.09.2009 (ďalej len ,,Kúpna zmluva“)
bola uzatvorená medzi žalovaným 2) a žalovaným 1) ako dvojosobovou s.r.o., dokonca s.r.o. dvoch
súrodencov, v ktorej sú obaja zároveň jej konateľmi, nie je dôvod na aplikáciu § 59a ObZ. Ak štát
nesprávne implementoval ustanovenia Kapitálovej smernice do nášho právneho poriadku, mal by súd

náležite chrániť subjekt, ktorý je takýmto konaním poškodený a obmedzovaný na svojich právach, t. j.
predovšetkým žalovaného 1) a nie poskytovať ochranu žalobkyni, ktorá nie je poškodená na svojich
právach (hoci účelovo tvrdí, že bola porušená na svojich právach) a ani nijako obmedzovaná. V tejto
súvislostipoukázaližalovanína dôvodovúsprávukzákonuč.87/2015Z.z.(ktorýmbolodoObchodného
zákonníka zmenené ust. § 59a ods. 5 a vložené ust. § 59a ods. 7), podľa ktorej regulácia transakcií

s konfliktom záujmov v spoločnosti s ručením obmedzeným predstavuje neprimeranú administratívnu
záťaž. Každá transakcia s konfliktom záujmov nad sumu (spravidla 500 euro), na účely zamedzenia
skrytým nepeňažným vkladom, je z hľadiska spoločnosti administratívne a nákladovo značne náročná.
Pravidlá pre transakcie s konfliktom záujmov je potrebné ponechať len pre akciové spoločnosti, kde majú
vecné opodstatnenie. Spoločnosť s ručením obmedzeným bude pred skrytými nepeňažnými vkladmi

chránená prepracovanými ustanoveniami o zákaze vrátenia vkladu; ďalej žalovaní citovali čl. 1, 11
Kapitálovej smernice, prílohu 1 Kapitálovej smernice, článok 13 ods. 3 a 4, čl. 20 Ústavy SR (č. 460/1992
Zb.) a bližšie vysvetľujú, čo bolo reálnym úmyslom zákonodarcu pri prijímaní ustanovenia § 59a ObZ,
resp.čoúmyslomneboloapoukazujenarozhodnutieveľkéhosenátuNajvyššiehosúduČeskejrepubliky
v rozhodnutí č. k. 31Cdo 3986/2009 zo dňa 08.02.2012.

9. Prvoinštančný súd rovnako nesprávne vyhodnotil dodatočné doloženie znaleckého posudku a kúpnej
zmluvy do Zbierky listín, keď iba formalisticky, nesprávne a bez logických súvislostí izolovane aplikoval
§ 59a ods. 1 poslednej vety ObZ. Na samotnú účinnosť (počiatočný okamih uplatňovania právnych
následkov) kúpnej zmluvy ako takej sa totiž nevyžaduje zápis do príslušného katastra nehnuteľností,

keďže neúčinná kúpna zmluva nemôže byť pre príslušný správny orgán vôbec podkladom návrhu
na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (chýbal by titul prevodu). Kúpna zmluva však nemôže
byť predmetom úspešného návrhu na vklad ani vtedy, ak chýba platná a účinná solučná klauzula, t.
j. splnenie povinnosti predávajúceho (prejavom vôle previesť vlastnícke právo), ktorú tento na sebaprevzal uzatvorením samotnej kúpnej zmluvy. Preto ust. § 59a ods. 1 posledná veta ObZ sa nemôže
vzťahovať na zmluvy o prevode nehnuteľností, keďže v prípade týchto zmlúv nie je ich účinnosť
podmienená zápisom do osobitnej evidencie, opačný záver by bol v rozpore so závermi rozsudku

NS SR, sp. zn. 2 Cdo 124/2003 zo dňa 01.01.2003, pričom to ale neplatí ani pre tzv. „vecno-právne
účinky“ kúpnej zmluvy, pretože takéto samy osebe neexistujú, tieto môžu nastať až po realizácii solučnej
klauzuly. V tejto súvislosti žalovaní poukázali aj na právny názor a výklad, ktorý podáva autor odborného
príspevku, v súčasnosti sudca Krajského súdu Trnava, v rámci odbornej právnej diskusie (na S.).
Samotný autor v odbornom príspevku poukazuje na význam právnych následkov solučného úkonu,

bez ktorého by nebol možný ani samotný vklad vlastníckeho práva. Prvoinštančný súd však tvrdí, že
bez účinnej zmluvy nemôže údajne byť prevedené vlastnícke právo, čo odvodzuje z § 133 ods. 2
OZ. Tento právny názor žalovaní 1) a 2) nepovažujú za správny (zákonný), hoci je zjavne inšpirovaný
právnym názorom prvostupňového súdu (JUDr. M.) v konaní č. 8C/152/2015 pred Okresným súdom
Trnava, po vyslovení ktorého náhle a odrazu vo všetkých ďalších prebiehajúcich súdnych sporoch
týkajúcich sa žalovaného 1), žalobkyne a právneho predchodcu žalobkyne tak prvoinštančný súd v

konaniach č. 7Cb/2/2012 a č. 17C/95/2012, ako aj odvolací súd v konaniach č. 31Cob/71/2017, č.
23Co/269/2017 a č. 10Co/82/2017 zmenili v rozpore s princípom právnej istoty právny názor tak, že
nepovažujú žalovaného 1) za podielového spoluvlastníka nehnuteľností, hoci dovtedy všetky senáty
prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu považovali žalovaného 1) za podielového spoluvlastníka
nehnuteľností v dovtedy skončených konaniach č. 8C/108/2010, č. 37C/100/2012, č. 13C/195/2012

(vrátane nadväzného odvolacieho konania č. 9Co/161/2016), ale najmä aj v dovtedy prebiehajúcich
konaniach č. 7Cb/2/2012 a č. 17C/95/2012, kde v oboch prípadoch súdy vykonávali viac rokov na
viacerých pojednávaniach rozsiahle dokazovanie.

10. Žalovaní v ďalšej časti odvolania poukazujú na ustanovenia § 133 ods. 2 OZ a § 28 ods. 1

až 3 Katastrálneho zákona a odôvodňujú úmysel zákonodarcu pri prijímaní uvedených ustanovení
vychádzajúcznemeckejprávnejúpravypreferujúcejtzv.abstraktionsprincip(solučnývecno-právnyúkon
je nezávislý od kauzálneho obligačného a uzatvára, že žalovaný 1) sa podľa § 28 ods. 2 Katastrálneho
zákona stal spoluvlastníkom nehnuteľnosti dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho
orgánu o povolení vkladu v konaní č. V 3756/09, výrok rozsudku je z vyššie uvedených dôvodov

nezákonný. Súd výrokom II. rozsudku nebol oprávnený rozhodnúť o odňatí vlastníckeho práva
žalovaného 1) a o určení, že vlastníkom je žalovaný 2). Súd bol v rozsudku oprávnený určiť iba
deklaratórne aktuálny právny stav, t. z. či tu právo je alebo nie je, v žiadnom prípade nie je prípustné
a je v rozpore so zákonom aj so zachovaním právnej istoty žalovaných, aby súd v konaní o určenie
vlastníckeho práva spätne odnímal žalovanému 1) vlastnícke právo. Súd by tak mohol urobiť iba vtedy,

ak by medzitým od rozhodnutia nastala ďalšia právotvorná (konštitutívna) skutočnosť, ktorú je potrebné
deklarovať (napr. vydržanie). Navyše, žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, ak je súd oprávnený vlastnícke právo posúdiť ako predbežnú otázku (ako napr. urobil v konaní č.
17C/95/2012), pretože sa môže priamo domáhať zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
alebo určenia hospodárenia so spoločnou vecou voči tomu, kto má byť vlastníkom. Následne sa žalovaní

vyjadrujú k iným konaniam, v ktorých boli so žalobkyňou účastníkmi (č. 17C/95/2012, 8C/152/2015,
17C/95/2012, 27C/259/2016).

11. Prvoinštančný súd predovšetkým na základe tvrdení žalobkyne nesprávne právne vyhodnotil, že
existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva inej osoby ako spoluvlastníka. Žalobkyňa

v konaní nepreukázala žiadnym spôsobom naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
žalovaného 2) k spoluvlastníckemu podielu k nehnuteľnostiam (t. j. na určení vlastníckeho práva tretej
osoby), najmä preto, že právny stav, ktorý je v zapísaný v katastri nehnuteľností tu bol už dávno pred
podaním žaloby žalobkyne, od toho času sa nijakým spôsobom nezasiahlo do výkonu jej vlastníckeho
práva ani jej vlastnícke právo nebolo predtým ohrozené a rovnako tak nie je nijako ohrozené ani

v súčasnosti; v rozpore s účelom určovacej žaloby sa domáha určenia vlastníckeho práva tretej
osoby, aj keď úpravu vzťahov medzi spoluvlastníkmi možno procesne riešiť či už žalobou o zrušenie
a vyporiadanie spoluvlastníckeho podielu podľa § 142 ods. 1 OZ, alebo žalobou na rozhodnutie o
hospodárení so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 OZ, v ktorých súd aj posudzuje vlastnícke vzťahy
ako predbežnú otázku, viď konanie č. 17C/95/2012 pred Okresným súdom Trnava, kde pri totožných

nehnuteľnostiach a totožných spoluvlastníkoch presne takto súd postupoval; podaná žaloba nielen
nie je procesne vhodným nástrojom na riešenie spoluvlastníckeho vzťahu, ale navyše sa žalobkyňa
žalobou snažila nie o odstránenie spornosti a neistoty v jej spoluvlastníckom vzťahu, ale o navrátenie
predchádzajúceho právneho stavu v roku 2009, a to z dôvodu, aby upravila právne postavenie svojhootca, J. K. voči žalovanému 2) v iných právnych vzťahoch, ktoré nemajú so spoluvlastníckym vzťahom
medzi žalobkyňou a žalovaným 1) nič spoločné; naliehavý právny záujem nie je daný, ak vyriešenie
otázky určenia vlastníckeho práva podľa žaloby neznamená úplné vyriešenie obsahu žalobkyňou

tvrdenej existujúcej spornosti spoluvlastníckeho vzťahu (možno predpokladať budúce súdne spory). V
tejto súvislosti žalovaní poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.11.2008, sp. zn. 5 Obdo
10/2008.

12. Prvoinštančný súd rovnako právne nesprávne určil, že žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná vo

vzťahu k spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1). Aktívnu legitimáciu pri žalobe o určenie vlastníckeho
práva však zakladá iba vzťah z hmotného práva, žalobkyňa ale podľa hmotného práva nie je nositeľom
žiadnych práv vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu druhého spoluvlastníka, t. j. žalovaného 1).
Prostredníctvom podanej žaloby je len evidentný zámer žalobkyne rozhodovať o spoluvlastníckom
podiele žalovaného 1), ktorý má charakter samostatnej veci, čo nemá oporu v hmotnom práve. Iba
skutočnosť, že je podielovou spoluvlastníčkou, jej nezakladá aktívnu vecnú legitimáciu pre podanie

žaloby, keďže ani v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi žalobkyňou a
žalovaným 1), č. k. 17C/95/2012, nebola jej žaloba zamietnutá preto, že by nebol určený spoluvlastník,
ale preto, že žalobkyňa podľa názoru súdu nesprávne určila spoluvlastníka k nehnuteľnostiam a z
toho logicky vyplýva, že ak by ho určila v súlade s názorom súdu, následne by musel súd o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozhodnúť meritórnym spôsobom jedným zo spôsobov

vyporiadania podľa § 142 ods. 1 OZ.

13. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaní 1) a 2) navrhli, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal právo
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

14. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že rozsudok
súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, poukázala na predchádzajúce konania so
žalovanými, resp. niektorým z nich, 8C/152/2015 potvrdené odvolacím súdom, rozsudkom KS v TT
č.k, 23Co/269/2017-157 zo dňa 20.08.2018; 18C/446/2015, 10C/408/2015, 7Cb/2/2012 (potvrdené

rozsudkomKSvTTsp.zn.31Cob/71/2017zodňa15.08.2018);17C/95/2012,10Co/82/2017-547zodňa
27.03.2018. Uvedené rozhodnutia preukazujú, že žalovaný 1) nepreukázal, že pri snahe nadobudnúť
spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti si bol vôbec vedomý existencie § 59a ObZ a že by
svoje zákonné povinnosti vyplývajúce z uvedeného zákonného ustanovenia dodržal. Počas tohto, ale
aj vyššie uvedených konaní, nielenže splnenie povinnosti nepreukazoval, ale navyše po celý čas len

produkoval rôzne pochybné argumenty podporujúce jeho teóriu, že sa táto povinnosť na neho nemala
vzťahovať. Ani jednu zo svojich teórii žalovaný 1) ani v jednom z konaní nepreukázal. Žalovaný 1)
nepreukázal, že pri pokuse o nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti išlo
o bežný obchodný styk spadajúci pod jeho bežnú obchodnú činnosť, ktorý by ho zbavoval povinnosti
vypracovať znalecký posudok a tento spolu so zmluvou o kúpe spoluvlastníckeho podielu vložiť do

zbierky listín. Takúto okolnosť žalovaný v prvom rade netvrdil ani pri prvej výzve súdu na pojednávaní
v konaní 8C/152/2015 dňa 02.12.2016, kedy len všeobecne uvádzal, že pri kúpe nehnuteľnosti v roku
2009 nebolo potrebné znalecký posudok vypracovať. Teóriu o bežnom obchodnom styku žalovaný
1) vyprodukoval až neskôr, keď zistil, že sa skutočne v roku 2009 dopustil závažného pochybenia
s následkom minimálne neúčinnosti kúpnej zmluvy. Všetky uvedené rozhodnutia zhodne uvádzajú

právne dôsledky nesplnenia si povinnosti vyplývajúcich z §59a ObZ, Takto to uvádza aj uznesenie
Krajského súdu v Trnave č.k, 10Co/82/2017-547 z 27.03.2018, ktoré naviac obsahuje aj poukaz na
nesplnenie zákonnej povinnosti príslušného katastra nehnuteľností ktorému § 31 Katastrálneho zákona
ukladá povinnosť preskúmať zmluvu z hľadiska súladu jej obsahu s platnými právnymi predpismi, ktorú
povinnosť si katastrálny úrad nesplnil.

15. Z absurdných tvrdení žalovaných v podstate vyplýva záver, že podľa ich názoru mal prvoinštančný
súd rozhodovať v priamom rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v § 59a ObZ v znení účinnom v roku
2009anavyšeajrozhodnúťretroaktívnesohľadomnaneskoršiezmenyprávnejúpravy.Vtejtosúvislosti
žalobkyňa opätovne poukazuje na skutočnosť, že smernica, ako sekundárny prameň európskeho práva,

zaväzuje členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
voľba foriem a metód sa ponecháva na orgány členského štátu. Nezaväzuje a nezakladá práva a
povinnosti priamo fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje si implementáciu do vnútroštátneho práva
prostredníctvom vnútroštátnej právnej normy. Forma a právna silu predpisu implementácie smernice jeponechaná na členský štát, t.j. na jednotlivých členských štátoch ponecháva aké sankcie za porušenie
týchto povinností vo svojich právnych predpisoch uzákonia, Predstavuje minimálny štandard právnej
úpravy čo do účinku zamýšľaného smernicou a členským štátom nič nebráni v tom, aby prijali právnu

úpravu prísnejšiu, alebo aby povinnosti vyžadované smernicou rozšírili na väčší počet subjektov aj nad
rámec smernice, pokiaľ takéto rozšírenie nie je v priamom rozpore s účelom smernice. Rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 31Cdo/3986/2009 zo dňa 08.02.2012, na ktoré poukazujú žalovaní nie je možné pri
rozhodovacej činnosti súdov SR aplikovať, a to predovšetkým z dôvodu odlišností úprav predmetnej
otázky v ČR a v SR.

16. Základný právny rámec pre vznik a zánik vlastníckeho práva nielen k nehnuteľnostiam predstavuje
Občiansky zákonník ako základný hmotnoprávny predpis upravujúci súkromnoprávne vzťahy (§ 133
ods. 2 OZ) V zásade sa tak na vznik vlastníckeho práva, resp. na jeho prechod z jednej osoby na
druhú, vyžaduje kumulatívne splnení dvoch zákonných predpokladov a to spôsobilý titul (t.j. perfektná
zmluva) a modus (spôsob nadobudnutia, rozhodnutie o povolení vkladu). Ani perfektný modus však

nedokáže konvalidovať nedostatky právneho titulu, špeciálne pokiaľ sú tie vady v takom rozsahu, že
titul nadobudnutia, t.j. kúpna zmluva, nemá právne účinky, či už z dôvodu neúčinnosti alebo neplatnosti.
Tvrdenie žalobcu, že súd pri aplikácii zásady iura novit curia nemá právomoc posúdiť platnosť resp.
neplatnosť právneho úkonu a že by v tomto prípade takouto právomocou disponoval výlučne správny
orgán, nemá v našom právnom poriadku oporu. Súdy historicky a nepretržite posudzovali platnosť, resp.

neplatnosť rozličných právnych úkonov, a to či už v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu alebo
v iných typoch konaní ako predbežnú otázku.

17. Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení vyplýva priamo z ustanovení
Občianskeho zákonníka citovaných v priebehu konania žalovanými. Žalobkyňa ako podielová

spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností nebola účastníčkou katastrálneho konania a teda ani
nedisponuje opravnými prostriedkami v prípade povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej
zmluvy uzatvorenej medzi druhým podielovým spoluvlastníkom a treťou osobou. Podanie žaloby o
určenie, kto je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, je navyše plne legitímnym
spôsobom odvrátenia právnej neistoty v prípade, kedy je vlastníctvo k spoluvlastníckemu podielu

spochybnené priamo výrokom súdu, o to viac za situácie ideálnosti podielov. Vychádzajúc z faktu,
že podieloví spoluvlastníci sú z dôvodu existencie ideálnych podielov na spoločnej veci vzájomne
prepojení množstvom práv a povinností, nachádza sa podielový spoluvlastník, a to aj ten ktorého
vlastnícke právo nebolo spochybnené, v právne neistom postavení, voči komu je povinný plniť svoje
povinnosti a dožadovať sa svojich práva spoluvlastníckych oprávnení. Či voči osobe, ktorá je ako

podielový spoluvlastník zapísaná na príslušnom liste vlastníctva na základe neplatného, prípadne
neúčinného nadobúdacieho titulu, alebo voči osobe, ktorej vlastnícke právo predpokladá súd v rámci
riešenia predbežnej otázky. Pokiaľ by súd uzavrel, že žalobkyňa nemá v predmetnej veci naliehavý
právny záujem, nepochybne by zasiahol do jej ústavného práva na súdnu ochranu voči osobe, ktorá
vlastnícke právo platne nenadobudla a napriek tomu vystupuje ako podielový spoluvlastník a domáha

sa výkonu práv z podielového spoluvlastníctva vyplývajúcich. Tvrdenie žalovaných, že žalobkyni
do jej spoluvlastníckeho podielu nikto nezasahuje a preto vlastne na tomto určení nemá naliehavý
právny záujem nie ej správny o čom svedčí niekoľko súdnych sporov, ktoré inicioval žalovaný 1).
Naliehavosť právneho záujmu je v zmysle konštantnej judikatúry (a to aj tej citovanej žalovanými v
ich vyjadrení, t.j. uznesenie NS SR 3Cdo/5l/2009 a 5MCdo/l/2010) charakterizovaná určitými aspektmi,

odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru navrhovateľa, teda
je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho
stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi; jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a
toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím spôsobom). V tomto prípade je sporný samotný
fakt, či podielovými spoluvlastníkmi, ktorí sú nielen voči spoločnej veci, ale aj voči sebe navzájom v

synalagmatickom vzťahu, t.j. viazaní vzájomnými právami a povinnosťami, sú žalobkyňa a žalovaný 1)
alebo žalobkyňa a žalovaný 2). Túto právnu neistotu nemôže odstrániť žiadny iný orgán verejnej moci,
ale len súd.

18.Žalovanísíceuvádzajú,alebližšienešpecifikujú,akékonkrétnedôkazysúdprvejinštancienevykonal

a mal vykonať, v celom texte odvolania sa zameriavajú len na spochybňovanie právneho posúdenia
veci a poukazovanie na domnelé nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Z uvedeného je
možné bezpochyby uzavrieť, že tento žalovanými uvádzaný odvolací dôvod neexistuje. Žalovaní kreujú
nesprávny záver o domnelom potvrdení nesprávnej implementácie Kapitálovej smernice s poukazom naneskoršiu zmenu právnej úpravy. Takýto záver žalovaných nemá oporu nielen v rozhodovacej činnosti
súdov (a to tak vnútroštátnych, ako ani v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora), ale ani v dôvodovej
správe k zák. č. 87/2015 Z.z., na ktorú žalovaní odkazujú v bode 8 odvolania. V citovanej časti dôvodovej

správy samotný zákonodarca pochybenia pri implementácii neuvádza. Nesprávnosť a účelovosť teórie
obligačného a solučného úkonu (kúpnej zmluvy) žalovaných v tomto smere potvrdzuje aj odborná
literatúra. S ohľadom na vyššie uvedené žalobkyňa zastáva názor, že akýkoľvek iný výklad § 59a ods.
1 ObZ týkajúci sa osobitnej evidencie, než aký zaujal súd prvej inštancie, by bol v rozpore s princípom
právnej istoty.

19. S ohľadom na vyššie uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny a právne dostatočne odôvodnený potvrdil a aby zaviazal žalovaných k
náhrade trov odvolacieho konania žalobkyni v rozsahu 100%.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1) a 2) nie je dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny.

21. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil, odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nestotožňuje sa s argumentáciou žalovaných 1) a 2) v

odvolaní, ktorí neuvádzajú žiadne nové skutočnosti či právne argumenty než tie, ktoré už uviedli pred
súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal.

22. Predmetom odvolacieho konania s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaných bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol správne ak výrokom II. určil, že žalovaný 2) je spoluvlastníkom

nehnuteľností žalobkyňou presne špecifikovaných v spoluvlastníckom podiele 1/2; či má žalobkyňa
naliehavý právny záujem na požadovanom určení; či je žalobkyňa v spore aktívne legitimovaná a či je
v spore pasívne legitimovaný žalovaný 2).

23. Žalovaní v odvolaní poukazovali na § 365 ods. 1 písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak na zistený
skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),
aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah
právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu

nesprávne aplikoval.

24. Podľa § 59a ods. 1 a 3 ObZ ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej
zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania,
musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť

účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy
potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým
posudkom uložená do zbierky listín pred zápisom do osobitnej evidencie.

25. Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami,

ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo
ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok
za protihodnotu vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania.26. V tejto súvislosti žalovaní poukazovali na nesprávnosť interpretácie § 59a ods. 1 ObZ súdom prvej
inštancie, ktorý konštatoval, že kúpna zmluva z 22.12.2006 na základe ktorej bolo zapísané vlastnícke
právo sporných nehnuteľností v prospech žalovaného 1) do katastra nehnuteľností, nenadobudla

účinnosť pre nesplnenie si povinností žalovaného 1) uložených mu v § 59a) ObZ (zmluva a znalecký
posudok neboli založené do zbierky listín), preto sa žalovaný 1) nestal spoluvlastníkom nehnuteľností
napriek tomu, že jeho vlastnícke právo bolo do príslušného katastra zapísané. Odvolací súd sa s
uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Kúpna zmluva bola uzavretá v roku 2006,
preto na jej právne posúdenie je potrebné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka účinného

v čase uzatvorenia zmluvy. Pokiaľ ustanovenie zákona ukladá subjektu splniť určité povinnosti pod
hrozbou sankcie (v tomto prípade neúčinnosťou zmluvy), je potrebné vyžadovať od povinného subjektu
naplnenie uvedeného ustanovenia, inak by išlo o výklad právnej normy contra legem. V danom prípade
nie je dôvod, aby bola citovaná právna norma vykladaná proti jej doslovnému zneniu, pretože táto právna
norma je jasná a zrozumiteľná. Odchýliť sa od doslovného znenia zákona je možné vo výnimočných
prípadoch (s poukazom na účel zákona), o takýto prípad však nejde. Ak aj neskôr bolo uvedené

ustanovenie zákona zmenené, z dôvodovej správy k zmenenému ustanoveniu nevyplýva, že by sa tak
stalo z dôvodu, že by odporovalo účelu, pre ktorý bolo ustanovenie prijaté, resp. že by odporovalo účelu
Smernice Rady 77/91/EHS ako to tvrdia žalovaní.

27. Súd prvej inštancie rovnako správne interpretoval § 133 ods. 2 OZ (ak sa prevádza nehnuteľná

vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných
predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak) a § 28 ods. 2 Katastrálneho zákona (práva k
nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak
tento zákon neustanovuje inak). Z citovaných ustanovení vyplýva, že na prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam je jednak potrebný zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a zároveň musí

existovať nie len platný právny úkon, ale aj účinný právny úkon. Pokiaľ nie je splnený niektorý z
uvedených predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva, nadobúdateľ v skutočnosti vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nenadobudne napriek tomu, že v jeho prospech svedčí zápis v katastri.
Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu nie je rozhodnutím, ktorým by bol súd viazaný v súvislosti
s posúdením otázky platnosti a účinnosti zmluvy. Je pravdou, že správa katastra predbežne, pred

zápisom vkladu vlastníckeho práva posudzuje právne úkony na základe ktorých sa vlastnícke právo
zapisuje na základe katastrálneho zákona (správneho poriadku), ale v prípade rozdielnosti názorov na
posúdenie otázky účinnosti zmluvy súd nie je právnym názorom správy katastra viazaný.

28. Súd prvej inštancie správne právne posúdil aj spornú otázku naliehavého právneho záujmu

žalobkyne na požadovanom určení.

29. Podľa rozsudku NS SR z 30.11.1998, sp. zn. 5Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych
rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku
súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je

(negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý
právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené
alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom
postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích
žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného

možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav
objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho
postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota
vznikla.Posúdenienaliehavéhoprávnehozáujmujeotázkouprávnejkvalifikácierozhodnýchskutočností
tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia

právnych povinností iným subjektom.

30. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS ČR, sp. zn. 22Cdo 2024/99 z 05.12.2000,
ktorý je aplikovateľný aj na prejednávanú vec, pretože vychádzal z veľmi podobného skutkového stavu
a ktorý konštatoval, že ak je žalobkyňa vo vzťahu k predmetným pozemkom menšinovou podielovou

spoluvlastníčkou, potom naliehavý právny záujem na určení, kto je spoluvlastníkom zostávajúceho
(väčšinového) podielu, pri spornosti tejto otázky má. Podľa názoru odvolacieho súdu aj v prejednávanej
veci pre výkon svojho spoluvlastníckeho práva žalobkyňa potrebuje vedieť, kto je spoluvlastníkom
nehnuteľnosti, s kým má konať o hospodárení so spoločnou vecou, aby jej kroky v tomto smere nebolineskôr spochybňované (nie je podstatné, že nie je menšinovou spoluvlastníčkou, ale spoluvlastníčkou
v 1/2-ici, v čom sa prejednávaná vec líši od skutkového stavu uvádzaného v citovanom rozhodnutí). Z
uvedeného je zrejmé, že posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení, kto je

ďalším spoluvlastníkom nehnuteľností už bola posúdená vyššou súdnou autoritou a nie je dôvod sa od
tohto názoru odkloniť.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný 2) bol vo veci pasívne legitimovaným a vo vzťahu
k nemu bola žalobkyňa aktívne legitimovanou v spore. Uvedený právny názor vyplýva aj z vyššie

uvedeného rozsudku NS ČR (aj v tomto prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, kto je spoluvlastníkom
nehnuteľnosti a ako žalovaných označila oboch účastníkov neplatnej zmluvy). Vecnou legitimáciou je
stav vyplývajúci z hmotného práva. Ak je žalovaný (žalobca) nositeľom tvrdeného práva, je v spore
pasívne (aktívne) legitimovaným. Podľa názoru odvolacieho súdu v spore je žalovaný 2) pasívne
legitimovaným, pretože o jeho právach sa koná, bol účastníkom záväzkového právneho vzťahu, ktorého
účinnosťžalobkyňanapádaanazákladevyhovujúcehorozsudkunebudenaďalejzapísanýmvlastníkom

nehnuteľností v príslušnom katastri. Nebolo by správne, keby svoje práva v súdnom konaní nemohol
brániť. Žalobkyňa je v takomto spore aktívne legitimovanou, pretože v prípade, ak jej žalobe súd vyhovie,
jej právne postavenie sa zmení, pretože nebude v spoluvlastníckom vzťahu so žalovaným 1) ale so
žalovaným 2). Na danú vec je podľa názoru odvolacieho súdu aplikovateľný rozsudok NS ČR 22Cdo
797/2000 ktorý konštatuje, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy v zmysle § 80

písm. c) OSP môže mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom zmluvy, ak by vyhovenie takejto žalobe mohlo
mať priaznivý dopad na jej právne postavenie. Aj keď v prejednávanej veci nie je predmetom konania
neplatnosť právneho úkonu, ale určenie vlastníckeho práva, súd sa musel prejudiciálne zaoberať
zmluvou (právnym úkonom), ktorej účastníkmi boli obaja žalovaní a ako už bolo vyššie uvedené,
vyhovením žaloby dôjde k zmene právneho postavenia žalobkyne.

32. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom žalovaných, že by
bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav
súd aplikoval príslušné právne normy a obsah právnych noriem správne interpretoval.

33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd

prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk
uvedených v § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon

ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
postupu, ktorý je súdu predpísaný v § 191 až § 194 CSP, § 205 CSP. Ak odvolací súd nezistí žiadnu z
uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nie je možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

34. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov, ako
aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Podľa § 132 ods. 1 CSP žalobkyňa
označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v žalobe a svoju povinnosť si riadne splnila, rovnako
žalovaný využil svoje právo prostriedkami procesnej obrany počas konania pred súdom prvej inštancie
a namietal tvrdenia žalobkyne. Žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie pripojením ďalších spisov,

poukazoval na mnohé spory, ktoré sú medzi stranami vedené a spochybňoval všetky konania a
rozhodnutia, ktoré boli vydané v jeho neprospech. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok
NS ČR 22Cdo 389/99 z 05.09.2000, z ktorého vyplýva, že v prípade rozporu medzi právnym stavom
evidovaným v katastri nehnuteľnosti a stavom skutočným, musí súd vychádzať zo stavu skutočného;
pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky, či zmluva, na ktorej základe došlo ku vkladu

práva, je platná, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, prípadne k iným skutočnostiam, ktoré
majú za následok nesúlad medzi stavom v katastri a skutočným stavom, aj keď skutkové okolnosti
porovnávanej veci nie sú totožné, ale sú podobné. Nie je preto opodstatnená námietka žalovaných, žesúd nevykonával dokazovanie pripojenými spismi a rozhodnutiami, ktoré boli v prospech žalovaných.
Žalovaní poukazovali na odôvodnenia rozhodnutí, ktorými súd v tomto konaní nie je viazaný.

35. Z uvedených dôvodov nebolo možné dospieť k záveru, že by bol naplnený odvolací dôvod podľa §
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP a tiež, že by bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
Žalovaní v odvolaní ani nešpecifikujú, ktoré nimi navrhované dôkazy súd prvej inštancie nevykonal.

36. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd i rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti výroku II. v súlade s § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.

37. Žalobkyňa má voči žalovaným 1) a 2) podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku,atosamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).