Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. december 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117209456
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7117209456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu : Š. F., nar. XX.X.XXXX, bytom
v E.iach, B. XX, zastúpeného JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom AK so sídlom v Košiciach,
Floriánska19,protižalovaným:1.Slovenskárepublika,zaktorúkonáGenerálnaprokuratúraSlovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, 2. Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody, o
odvolaní žalobcu a žalovaného v 2 rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 22. septembra
2017, sp.zn. 16C 1/2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v I. výroku, ktorým súd uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 39.743,92 € s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 6.6.2003 do zaplatenia.

M e n í rozsudok vo výroku I. o lehote na plnenie priznaného nároku tak, že žalovaný v 2. rade je
povinný priznanú sumu uhradiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku

IV., ktorým súd žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 88,24%.

N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 22.
septembra 2017, č.k. 16C 1/2017-65 rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 39.743,92 EUR s úrokom z omeškania vo výške
13% ročne od 6.6.2003 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, žalovanému v 1. rade náhradu trov konania voči
žalobcovi n e p r i z n á v a .
IV. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania
voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 88,24 %.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 12.6.2002, ktorou sa žalobca domáhal pôvodne
voči žalovanému: Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,

zaplatenia sumy 1.272.101,20,- Sk (42.226,02 EUR) a úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne zo
sumy 1.413.786,20,- Sk (46.929,10 EUR) od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 1.197.324,20,- Sk
(39.743,88 EUR) od 1.1.2002 do zaplatenia.3. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach
bolo voči nemu dňa 11.11.1997 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo
spáchania trestného činu neoprávneného podnikania, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa §

9 ods. 2 a § 118 ods. 1,3 Trestného zákona a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti,
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 252 ods. 1 Trestného zákona. Po vznesení
obvinenia Krajská prokuratúra v Košiciach dňa 5.2.1998 vydala opatrenie sp. zn. 2Kv 53/97 podľa ust.
§ 79b Trestného poriadku, ktorým zaistila peňažné prostriedky na podnikateľských, ako aj súkromných
účtoch žalobcu, vedených v ČSOB, a.s. pobočka Košice a v AG Banke, a.s., pobočka Košice.

4. Pretože v roku 1999 odborníci začali avizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a.s. žalobca,
v snahe predísť škode, listami zo dňa 22.7.1999 a z 1.12.1999 požiadal Krajskú prokuratúru v Košiciach
o prevod zaistených peňažných prostriedkov v AG Banke, a.s. do inej bankovej inštitúcie. Žiadosti
žalobcu nebolo vyhovené s odôvodnením, že prokuratúra nie je oprávnená zasahovať do činnosti
bánk, nie je orgánom vykonávajúcim bankový dohľad a nemôže zodpovedať za hospodárnosť činnosti

jednotlivých bánk. Žalobca mal za to, že ak by prokurátor vyhovel jeho žiadosti a nariadil, resp.
súhlasil s prevodom peňažných prostriedkov napr. na účet žalobcu v ČSOB, a.s. Košice, ktorý taktiež
podliehal zaisteniu, takýto postup by nebol v rozpore s účelom zaistenia peňažných prostriedkov v
trestnomkonaní.DôvodnosťobávžalobcuohľadomjehopeňažnýchprostriedkovnaúčtochvAGBanke,
a.s. sa naplnila dňa 3.12.1999, kedy Národná banka Slovenska vyhlásila AG Banku za neschopnú

vyplácať vklady a zároveň došlo k opatreniu - zákazu disponovania so všetkými účtami vedenými
v tejto banke, ktoré sa stali nedostupnými pre majiteľov účtov. Žalobca mal v AG Banke, a.s. ku
dňu 3.12.1999 na zaistenom súkromnom devízovom účte č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX finančné
prostriedkyvovýške27.025,88USD,čoprikurze42,673,-Sk/1USDplatnomk3.12.1999,predstavovalo
sumu 1.153.275,30,- Sk a na zaistenom korunovom podnikateľskom účte č. XXXXXXXX/XXXX sumu

260.512,12,- Sk, spolu 1.413.787,40,- Sk.

5. Trestné stíhanie žalobcu bolo skončené uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ SR v Košiciach zo dňa
29.6.2001 ČVS: VP-46/20-1997 podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku tak, že trestné stíhanie
bolo zastavené, pretože skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001.V súvislosti so zastavením
trestného stíhania prokurátor dňa 28.6.2001 vydal rozhodnutie o zrušení príkazu na zaistenie vyššie
uvedených účtov.

6. V dôsledku vyhlásenia neschopnosti AG Banky vyplácať vklady a zákazu disponovania so všetkými

účtami vedenými v tejto banke sa stali aj prostriedky pôvodne zaistené na účtoch žalobcu pre
neho nedostupnými. Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi finančnú náhradu, avšak len vo výške
216.461,97,- Sk, čo predstavuje len časť z celkovej sumy 1.413.786,20,- Sk, zaistenej opatrením
prokurátora. Žalobcovi tak v súvislosti s trestným stíhaním vznikla škoda, predstavujúca rozdiel medzi
výškou zaistených finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na zaistených účtoch a náhradou

vyplatenou Fondom ochrany vkladov vo výške 1.197.324,20,- Sk. Žalobcov nárok nebol uspokojený ani
v rámci konkurzného konania úpadcu AG Banka, a.s..

7. Okrem vyššie uvedeného žalobca tvrdil, že v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním a zaistením jeho
účtov, mu vznikla aj ďalšia škoda a to vo výške 74.777,- Sk. Žalobca bol povinný správcovi dane zaplatiť

daň z príjmu, avšak zaistením účtov mu bolo znemožnené disponovať s jeho peňažnými prostriedkami v
plnom rozsahu. Preto dňa 30.3.1998 požiadal prokurátora o uvoľnenie blokácie peňažných prostriedkov
na zaistených účtoch v čiastke, ktorá zodpovedala výške dane z príjmu. Žiadosti prokurátor nevyhovel.
Žalobca preto požiadal správcu dane - Daňový úrad Košice III o povolenie odkladu zaplatenia dane
z príjmu fyzických osôb za r. 1998 od 1.4.1998 do 31.3.1999, jeho žiadosti bolo vyhovené, avšak

po uplynutí doby odkladu správca dane rozhodnutím zo dňa 2.7.1999 č. 697/240/14898-Eč/99Dem
žalobcovi vyrubil podľa ust. § 59 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. úrok vo výške 140 % dvojnásobku
diskontnej sadzby vo výške 106.824,- Sk, z dôvodu povolenia odkladu. Neskôr, na základe žiadosti
žalobcu, správca dane rozhodnutím zo dňa 22.9.1999 povolil úľavu z úroku v sume 32.047,- Sk a výška
úroku za povolenie odkladu sa znížila na 74.777,- Sk.

8. Žalobca teda tvrdil, že v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným nesprávnym úradným postupom
prokurátora mu vznikla škoda v celkovej výške 1.272.101,20,- Sk (1.197.324,20,- Sk + 74.777,- Sk).9. Na základe návrhu žalobcu súd uznesením č.k. 23C/415/2002-94 zo dňa 28.7.2003 v spojení s
opravným uznesením č.k. 23C/415/2002-341 zo dňa 3.8.2009 pripustil, aby do konania na strane
žalovaného v 2. rade vstúpila SR, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

10. Žalovaný v 2. rade uplatnený nárok neuznal a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

11. Okresný súd Košice I vo veci rozhodol rozsudkom označeným v záhlaví opakovane po tom,
ako jeho skoršie rozhodnutie, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 2 Co 472/2016-161

zo dňa 25.1.2017, zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Krajský súd v
Košiciach sa v zrušujúcom uznesení opieral o názor Ústavného súdu SR vyjadrený v náleze zo dňa
14.9.2016 č.k. I. ÚS 395/2016-26. Ten vychádzal z úvahy, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá výklad, podľa ktorého by mala byť každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi odčinená. Uvedené korešponduje aj so
záverom vysloveným Ústavným súdom SR v náleze č.k. III. ÚS 117/2006-53 z 23.8.2006. Podstatou

princípu prezumpcie neviny podľa článku 50 ods. 2 Ústavy, je zásada, že osoba obvinená, ktorej
obvinenie bolo neskôr zrušené, by nemala znášať negatívne dôsledky z obvinenia rovnajúce sa
následkom súdneho rozhodnutia o vine. Výklad relevantných právnych noriem (§ 79b Tr. por. účinného
v čase zaistenia v nadväznosti na § 18 zákona č. 58/1969 Zb.) obmedzujúci sa na skúmanie či
orgány prokuratúry neporušili výslovne v právnych normách formulované právomoci (postupy), ktoré

by jedine mohli odôvodňovať zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry,
považoval Ústavný súd SR za neprimerane reštriktívny a rozporný s už formulovanými zásadami, ktoré
sú podstatným korektívom pre výklad pojmu nesprávny úradný postup, a takýto výklad nezohľadňuje
rozvíjajúcu sa súdnu prax.

12.Súdprvejinštanciepovažovalzanesporné,žeuznesenímKrajskéhoúraduvyšetrovaniaPolicajného
zboru Košice ČVS:KÚV-46/20-97 zo dňa 11.11.1997 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za trestný
čin neoprávneného podnikania spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 3 k § 118 ods.
1, ods. 3 Trestného zákona a za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a/ ods. 3 písm. b/, ods. 4 Trestného

zákona pre skutok bližšie opísaný v uvedenom uznesení. Rovnako v konaní nebolo sporné, že v
súvislosti so začatím trestného stíhania prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach opatrením č.
2Kv0053/97-262 zo dňa 5.2.1998 podľa § 79b ods. 1 Trestného poriadku prikázal zaistiť priamo na účte:
1. č. XXXXXXXXXXXXX-XXX/XXXX vedenom na meno Š. F. v AG Banke, a.s. Košice, Štúrova 11 sumu
27.576,95 USD a 2. č. 381836-644/6900 vedenom ako podnikateľský účet na firmu Unicar - Š. F. v AG

Banke, a.s. Košice, ul. Štúrova 11 sumu 256.675,13 Sk a zároveň, podľa ust. § 79b ods. 3 Trestného
poriadku zakázal výber a prevod finančných prostriedkov z týchto účtov.

13. V konaní nebolo sporné, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach ČVS:
VP-46/20-1997 zo dňa 29.6.2001 bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené z dôvodu, že skutok,

pre ktorý sa vedie trestné konanie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001. Taktiež nebolo sporné, že opatrením Krajskej prokuratúry v
Košiciach č. 2Kv53/97-708 zo dňa 28.6.2001 bolo zrušené zaistenie 1. sumy 27.576,95 USD na účte č.
XXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX vedenom v AG Banke, a.s. Banská Bystrica, pobočka Košice, ul. Štúrova
11, na meno Š. F. a 2. sumy 256.675,13,- Sk na účte č. XXXXXX-XXX/XXXX, vedenom v AG Banke a.s.

Banská Bystrica, pobočka Košice, ul. Štúrova 11. V odôvodnení opatrenia je uvedené, že výsledkami
vyšetrovania nebolo preukázané spáchanie trestného činu a pominuli dôvody pre zaistenie peňazí na
účtoch.

14. Z výpisu účtu žalobcu č. 13 č. XXXXXX-XXXXXXX (staré číslo účtu XXXXXXXXXX-XXXXXX) zo

dňa 31.12.1999 súd zistil, že zostatok na tomto účte bol ku dňu 31.12.1999 vo výške 27.025,85 USD.

15. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 17.3.1998 súd zistil, že žalobca v nadväznosti na blížiaci sa termín
odovzdávania daňových priznaní za r. 1997 požiadal prokurátora o uvoľnenie čiastky 250.000,- Sk z jeho
podnikateľského účtu č. XXXXXX-XXX/XXXX a taktiež čiastky 21.500 USD (okolo 750.000,- Sk) z jeho

súkromného devízového účtu č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX, vedených v AG Banke v Košiciach,
za účelom zaplatenia daní z podnikateľskej činnosti žalobcu za uvedené obdobie.16. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 22.7.1998 súd zistil, že žalobca požiadal prokurátora o prevod zaistených
finančných prostriedkov na účte AG Banke do inej, napr. do Obchodnej banky, VÚB, resp. inej bankovej
inštitúcie v súvislosti so spoločensko-politickou situáciou, ktorá vládne okolo bankových inštitúcií a

nepriamo odzrkadľuje aj postavenie AG Banky.

17. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 1.12.1999 súd zistil, že žalobca opätovne požiadal prokurátora o
uvoľnenie jeho finančných prostriedkov. Žalobca v tejto žiadosti uviedol, že podľa jeho názoru od
zahájenia vyšetrovania uplynula dostatočne dlhá doba, aby orgány činné v trestnom konaní dospeli k

záveru, že finančné prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti. Zároveň upozornil na skutočnosť,
že celá vec sa môže skomplikovať súčasnou objektívnou situáciou a to hroziacim bankrotom (stratou
licencie) AG Banky, v ktorej sú blokované jeho finančné prostriedky. V záujme predchádzania možných
komplikácií a vzniku škody navrhol previesť finančné prostriedky z AG Banky na depozitný účet
prokuratúry alebo súdu, resp. na jeho devízový účet vedený v ČSOB, ktorý je tiež predmetom zaistenia.

18. Z vyjadrenia Národnej banky Slovenska (ďalej len NBS) zo dňa 19.12.2003 súd zistil, že AG Banka,
a.s. získala povolenie na založenie banky rozhodnutím NBS zo dňa 11.4.1997 a rozhodnutím NBS č.
ÚBD 707/1997 zo dňa 23.4.1997 jej bolo udelené povolenie na výkon bankových činností. Rozhodnutím
NBS č. ÚBD-2337/2/1999 zo dňa 1.12.1999 bolo bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a
zároveň jej bolo rozhodnutím NBS č. ÚBD-1801/3/1999 zo dňa 1.12.1999 uložené zdržať sa prijímania

vkladov,poskytovaniaúverovavykonávaniaďalšíchčinností,uvedenýchvpovolenínavýkonbankových
činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie pohľadávok a záväzkov vzniknutých pred
nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutím NBS č. SGU-2451/1/1999 zo dňa 3.12.1999
bola AG Banka, a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods. 3 zákona č. 118/1996
Z.z. o ochrane vkladov a rozhodnutím NBS č. ÚBD-467/9/2000 zo dňa 13.4.2000, právoplatným dňa

3.5.2000 odobraté povolenie pôsobiť ako banka.

19. Súd v konaní zistil, že na Krajskom súde v Bratislave pod č.k. K1/2000-5490 bolo vedené konkurzné
konanie úpadcu AG Banka, a.s., pričom v zmysle vyjadrenia správcu konkurznej podstaty tohto úpadcu
pohľadávka žalobcu nebola ani z časti uspokojená z dôvodu, že výťažok zo speňaženého majetku

úpadcu nepostačuje na uspokojenie týchto pohľadávok.

20. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spolu s § 1 ods. 1, 2, § 2, § 3, § 4 ods. 2, § 9 ods. 1,
2, § 10, § 18 ods. 1, 2, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

21. V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou žalovaného v 2. rade, týkajúcou sa nedostatku jeho
pasívnej legitimácie v spore. Zdôraznil, že z ustálenej súdnej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pasívne
legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom štátu je štát, t.j. Slovenská

republika. V predmetnej veci žalovaný od počiatku žaluje Slovenskú republiku, teda vecne pasívne
legitimovanú osobu. Inou otázkou je subjekt, s ktorým je potrebné predbežné prerokovanie nároku resp.
subjekt, ktorý zastupuje štát v konaní o náhradu škody. Poukázal na to, že zákon č.58/1969 Zb. za
ústredný orgán konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená v trestnom
konaní, označuje len jediný subjekt a to Ministerstvo spravodlivosti SR ( § 9 ods. 1).

22. Ďalej súd poukázal na to, že hoci žalobca od podania žaloby vychádzal z toho, že škoda mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom prokuratúry (pretože v rámci trestného stíhania
nezabezpečila ochranu zaistených finančných prostriedkov), právne posúdenie resp. podradenie
neoprávneného zásahu resp. protiprávneho konania orgánu štátu pod konkrétnu skutkovú podstatu

príslušnej právnej normy, patrí výlučne súdu.

23. Dôvodil, že zo zákona č.58/1969 Zb. vyplývajú dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Ide o
škodu, ktorá bola spôsobená: a/ rozhodnutím, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní, v
správnom konaní alebo v trestnom konaní, b/ nesprávnym úradným postupom. Následne sa súd

zaoberal posúdením formy zodpovednosti štátu za škodu a teda, či v danej veci bola škoda spôsobená
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.24. Vo vzťahu k rozlíšeniu dvoch foriem zodpovednosti štátu súd vychádzal z úvahy, že aj postup
štátneho orgánu, ktorý je v súlade s jeho právnou úpravou, sa môže skončiť vydaním nezákonného
rozhodnutia. Naopak, konanie orgánov štátu, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môže byť

ukončené vydaním zákonného rozhodnutia. Nemožno však vylúčiť ani kumuláciu oboch prípadov, teda
nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ktorý sa končí vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade
uvedenej kumulácie je však potrebné odlišovať, či príčinou vzniku škody bolo nezákonné rozhodnutie
alebonesprávnyúradnýpostup.Nemožnovylúčiťaniprípad,žeškodavznikneajzdôvodunezákonného
rozhodnutia, aj nesprávneho úradného postupu.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za to, že v danej veci ide o prípad, kedy sa trestné konanie
ako celok skončilo s výsledkom, že uznesenie o začatí trestného stíhania bolo nezákonné a zároveň,
v priebehu trestného konania sa orgán štátu dopustil aj nesprávneho úradného postupu (kumulácia).
Podľa názoru súdu príčina vzniku škody sa v danej veci môže odvíjať aj od nezákonného rozhodnutia,
aj od nesprávneho úradného postupu.

26. Súd mal za to, že v rámci trestného konania sa prokurátor dopustil nesprávneho úradného postupu
zohľadniac,ženormatívnevyjadrenieúradnéhopostupuprizaistenípeňazínaúčtevbanke jevyjadrené
v ust. § 79b zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), účinného do
31.10.1999. Považoval za preukázané, že po zaistení peňazí žalobca v priebehu trestného konania tri

krát neúspešne žiadal prokurátora o ochranu zaistených peňazí (22.7.1998, 1.12.1999 a 27.1.2000) s
poukazom na eventuálne hroziacu škodu z dôvodu straty likvidity banky, v ktorej boli peniaze zaistené.
Súd mal za preukázané, že obavy žalobcu boli dôvodné, pretože rozhodnutím NBS zo dňa 1.12.1999
bolo AG Banke odobraté bankové povolenie pôsobiť ako banka a uložené zdržať sa prijímania vkladov,
poskytovania úverov a vykonávania ďalších činností a rozhodnutím NBS zo dňa 3.12.1999 bola AG

Banka, a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods. 3 zákona č. 118/1996 Z.z. o
ochrane vkladov. Prokurátor opakovaným žiadostiam žalobcu nevyhovel s poukazom na normatívny
postup vyjadrený v ust. § 79b Trestného poriadku, ktorý neumožňuje postupovať inak, ako v intenciách
zaistenia, obmedzenia a zrušenia zaistenia finančných prostriedkov. Až v súvislosti so zastavením
trestného stíhania bolo zaistenie zrušené opatrením č. 2Kv53/97-708 zo dňa 28.6.2001, teda v čase,

kedy AG Banka už nebola schopná vyplácať vklady.

27. Súd vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveným v jeho náleze č. I ÚS
395/2016-26 zo dňa 14.9.2016, ktorým ústavný súd rozhodoval o porušení práva žalobcu vlastniť
majetok a na ochranu vlastníctva. Uzavrel, že prokurátor nepostupoval správne, keďže porušil zákonnú

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní, v rámci základného práva vlastniť majetok, zabezpečiť aj
ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania, zodpovedajúcu okolnostiam
prípadu. K týmto záverom dospel s ohľadom na základnú zásadu trestného konania uvedenú v § 2
ods. 4 prvej vety v tom čase platného Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní
okrem iného mali i dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Prokurátor postupoval

nesprávne, pokiaľ prísnym gramatickým výkladom aplikoval výklad príslušných ustanovení Trestného
poriadku, umožňujúcich len zaistenie a zrušenie zaistenia finančných prostriedkov. Nezohľadnil však
zodpovednosť orgánov prokuratúry za ochranu zaisteného majetku v kontexte platných zásad jej
činnosti, normatívne vyjadrených v § 3 zákona č.314/1996 Z.z. o prokuratúre, v zmysle ktorých bola
prokuratúra pri výkone svojej pôsobnosti povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa

zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb a štátu. Tak ako úschova veci, zaistenej v trestnom konaní orgánom Policajného
zboru pre účely trestného konania, tak aj zaistenie peňažných prostriedkov na účte v banke, predstavujú
činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ pri výkone tejto
právomoci nebola zabezpečená ochrana zaistenej veci, a teda aj zaistených finančných prostriedkov

tak, aby nedošlo k poškodeniu veci, jej zničeniu alebo jej strate, ide o nesprávny úradný postup orgánu
štátu pri úschove zaistenej veci, resp. zaistených finančných prostriedkov.

28. Súd dodal, že sám žalobca navrhoval prijateľný spôsob zabezpečenia ochrany jeho finančných
prostriedkov aj z hľadiska účelu prebiehajúceho trestného konania, keď žiadal o prevod zaistených

peňazí z likviditou ohrozenej banky na iný účet, ktorý bol tiež predmetom zaistenia, avšak v banke, ktorá
likviditou ohrozená nebola. Súd bol presvedčený, že príslušným orgánom činným v trestnom konaní nič
nebránilo, aby vydali opatrenie tohto charakteru, smerujúce k zabezpečeniu zaistených peňazí.29. K druhej z foriem zodpovednosti štátu za škodu, ktorou je škoda spôsobená nezákonným
rozhodnutím súd poukázal na to, že predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je predovšetkým
existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom.

Pretože uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4
ods. 2 citovaného zákona, zaoberal sa otázkou, či následné zastavenie trestného stíhania má rovnaký
význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Vychádzal pri tom z ustálenej súdnej praxe , v zmysle
ktorej sa nevyžaduje zrušenie rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, pretože podstata nároku
na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov

činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného
stíhania.

30. V tomto smere súd poukázal na právne závery Ústavného súdu SR, vyjadrené v náleze č. I
ÚS 395/2016-26 zo dňa 14.9.2016, ktorým ústavný súd rozhodoval o práve žalobcu. Ústavný súd
konštatoval, že právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie skončilo,

čo znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania voči žalobcovi teda znamená, že výsledky trestného konania ukázali, že nešlo o
trestný čin, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a teda vyšla najavo nezákonnosť
uznesenia o začatí trestného stíhania. Ústavný súd zdôraznil, že nárok na náhradu škody spôsobenej
začatímtrestnéhostíhania,ktorébolozastavené, saposudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím.

31. Na základe vyššie uvedeného súd uzavrel, že v danom prípade bol splnený predpoklad pre záver
o zodpovednosti štátu za vznik škody a to existencia nezákonného rozhodnutia.
Podľa súdu prvej inštancie je totiž zrejmé, že nebyť nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia,

prokuratúra by nemohla v rámci úradného postupu vydať opatrenie o zaistení finančných prostriedkov
žalobcu na účte a teda, nevyvstala by ani otázka ďalšieho postupu pri ochrane zaistených finančných
prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou. Nezákonné rozhodnutie je teda primárnou príčinou
vzniku škody.

32. Súd sa zaoberal aj otázkou splnenia základnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,ktorouje prerokovanienárokuspríslušnýmústrednýmorgánom.
Týmto je v danej veci Ministerstvo spravodlivosti SR, t.j. zástupca žalovaného v 2. rade v tomto konaní
(§ 9 ods. 1 citovaného zákona).

33. Súd konštatoval, že vyššie uvedená podmienka splnená bola. Súd pri posúdení uvedenej otázky
vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky - rozsudok NS ČR zo dňa
16.6.2010 sp. zn. 25Cdo/737/2008, rozsudok NS ČR zo dňa 10.3.2011 sp. zn. 30Cdo/2742/2009, v
zmysle ktorých podanie samostatnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nie je potrebné, ak
príslušnému orgánu bola doručená žaloba. Rovnaký názor je vyjadrený aj rozhodnutí Najvyššieho

súdu ČR z 27.4.2012 sp. zn. 30Cdo 727/2011, podľa ktorého zo strany žalobcu nie je potrebné
podať samostatnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, keď výnimku z tohto pravidla predstavuje
situácia, kedy súd I. stupňa nesplnenie uvedenej podmienky konania včas nerozpoznal, žaloba
obsahujúca požiadavku na náhradu škody bola doručená úradu, u ktorého mal byť nárok predbežne
prerokovaný, uplynula lehota 6 mesiacov, v ktorom uplatnený nárok nebol uspokojený a príslušný úrad

dal najavo, že ju uspokojiť nehodlá.

34. V konaní nie je sporné, že žalobca samostatnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pred
podaním žaloby nepodal, keďže od počiatku súdneho konania bol toho názoru, že jeho nárok vychádza
z nesprávneho úradného postupu, pri ktorom splnenie tejto podmienky zákon nevyžaduje. Žalobcovi

v 2. rade, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR však bola žaloba doručená dňa 10.3.2003 a
žalovaný v 2. rade sa k nej vyjadril podaním zo dňa 29.5.2003 doručeným súdu dňa 5.6.2003 tak, že
nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva.

35. Súd dodal, že je irelevantné, že žalobca svoj nárok v žalobe kvalifikoval tak, že škoda mu bola

spôsobená nesprávnym úradným postupom a že netvrdil, že sa tak stalo z dôvodu nezákonného
rozhodnutia. Škoda, ktorá mu vznikla, je jedna a tá istá a predovšetkým, vychádza z presne
špecifikovaných,konkrétnychskutkovýchokolností,uvedenýchvžalobe.Žalovanýsvojnárokvpriebehu
konania nezmenil; nedošlo k zmene žaloby, či už vo forme rozšírenia výšky uplatneného nárokualebo vo forme zmeny alebo doplnenia skutkových okolností, zakladajúcich nárok na náhradu škody.
To, že napokon súd po právnej stránke kvalifikoval uplatnený nárok ako náhradu škody spôsobenej
aj nezákonným rozhodnutím, je vecou právneho posúdenia, ktoré patrí súdu. V nadväznosti na

uvedené potom platí, že žalovaný v 2. rade sa okamihom doručenia žaloby dozvedel všetky relevantné
skutočnosti, zakladajúce nárok žalobcu na náhradu škody voči štátu a bolo v záujme žalovaného, aby
v rámci svojho odborného aparátu posúdil, či skutkové okolnosti, tvrdené žalobcom, môžu zakladať aj
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

36. Pri skúmaní existencie škody, ako ďalšieho predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu za škodu
citujúc ust. § 442 ods. 1,3 a § 443 Občianskeho zákonníka poukázal na to, že žalobca sa domáhal
náhrady vecnej škody, spočívajúcej v zmenšení jeho majetku - peňažných prostriedkov, ktoré mal
uložené na účtoch v AG Banke, a.s., ktoré boli predmetom zaistenia a ktoré mu po skončení zaistenia a
trestného stíhania neboli v celom rozsahu vrátené. Súd mal za preukázané, že žalobca mal v AG Banke,
a.s. ku dňu 3.12.1999 na zaistenom súkromnom devízovom účte č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX

finančné prostriedky vo výške 27.025,88 USD, čo pri kurze 42,673,- Sk/1 USD platnom k 3.12.1999,
predstavovalo sumu 1.153.275,30,- Sk a na zaistenom korunovom podnikateľskom účte č. XXXXXXXX/
XXXX sumu 260.512,12,- Sk, spolu 1.413.787,40,- Sk. Po zastavení trestného stíhania a zrušení
zaistenia Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi finančnú náhradu, avšak len vo výške 216.461,97,-
Sk. V konaní nebolo sporné a súd mal na základe výsledkov konkurzného konania za preukázané, že

nárok žalobcu doposiaľ nebol uspokojený ani v rámci konkurzného konania, vedeného na úpadcu AG
Banka, a.s..

37. Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že žalobcovi tak vznikla škoda, predstavujúca zmenšenie
jeho majetku o rozdiel medzi výškou zaistených finančných prostriedkov a náhradou vyplatenou fondom

ochrany vkladov vo výške 1.197.324,20,- Sk, t.j. 39.743,88 EUR.

38. Pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom (nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou, ako tretieho predpokladu pre
záver o zodpovednosti štátu za škodu, súd skúmal či medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou

škodou (a rovnako medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) je vzťah príčiny
a následku. Považoval za nesporné, že škoda na majetku žalobcu vznikla v príčinnej súvislosti
s porušením právnej povinnosti, ktorou je primárne nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania. Inak povedané, nebyť nezákonného začatia trestného stíhania, nemohlo by dôjsť ani k
zaisteniu finančných prostriedkov a nevyvstala by ani otázka ďalšieho postupu pri ochrane zaistených

finančných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou. Bezprostrednou príčinou vzniku škody v
rámci nezákonného trestného stíhania ako celku považoval aj vyššie popísaný nesprávny úradný postup
orgánov činných v trestnom konaní, resp. prokuratúry, ktorá pri výkone svojej právomoci nezabezpečila
ochranu zaistených finančných prostriedkov tak, aby nedošlo k ich zmenšeniu (úbytku), resp. strate.
Inak povedané, nebyť nečinnosti príslušného orgánu pri zabezpečení zaisteného majetku žalobcu, ku

škode by nedošlo.

39. Vychádzajúc z týchto úvah súd konštatoval, že boli splnené všetky podmienky pre záver o
zodpovednosti štátu za vznik škody a zaviazal žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 1.197.324,20,-
Sk, t.j. 39.743,92 EUR.

40. Vo vzťahu k žalobcom sa požadovaných úrokov z omeškania zo sumy 1.413.786,20,- Sk (z výšky
celkom zaistených finančných prostriedkov a ďalšej škody) vo výške 17,6% ročne od 3.12.1999 do
31.12.2001 a zo sumy 39.743,92 EUR (1.197.324,20,- Sk) od 1.1.2002 do zaplatenia súd aplikoval
ustanovenie § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, spolu s ust. § 3 a § 10a Nariadenia

vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z

41. V danom prípade súd pri ustálení omeškania žalovaného v 2. rade so splnením peňažného dlhu
vzal za rozhodujúce, že žalovaný v 2. rade dňa 5.6.2003 doručil súdu svoje vyjadrenie, v zmysle ktorého
nárok žalobcu neuznáva, a preto dňom 6.6.2003 sa dostal do omeškania so splnením svojho peňažného

dlhu. Preto žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania odo dňa 6.6.2003, kedy základná diskontná
sadzba stanovená Národnou bankou Slovenska bola vo výške 6,25% a dvojnásobok diskontnej sadzby
preto je vo výške 13%. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy
39.743,92 EUR od 6.6.2003 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobcom žiadaný úrok z omeškania nad13% ročne zo sumy 39.743,92 EUR od 1.1.2002 do 5.6.2003 a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne
zo sumy 46.929,10 EUR (1.413.786,20,- Sk) od 3.12.1999 do 31.12.2009 súd považoval za nedôvodný
a v tejto časti žalobu zamietol.

42. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania nároku vznesenou žalovaným v 2. rade v spore
aplikujúc ustanovenie § 22 ods. 1 a § 22 ods. 3 zákona č.58/1969 Zb.. Vychádzal z úvahy, že začiatok
plynutia premlčacej doby podľa cit. ust. § 22 ods. 1 citovaného zákona sa odvíja od momentu, kedy
sa poškodený dozvedel o škode. K zrušeniu zaistenia peňazí na účte došlo v súvislosti s uznesením

KÚV PZ v Košiciach ČVS: VP-46/20-1997 zo dňa 29.6.2001, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie
voči žalobcovi. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001. Po zastavení trestného
stíhania a zrušení zaistenia Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi čiastočnú finančnú náhradu. Súd
preto konštatoval, že najskôr uvedeným dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá skončila
dňa 20.7.2004. Žalobca svoj nárok voči žalovanému v 2. rade uplatnil dňa 19.12.2002, kedy súdu doručil
procesný návrh na jeho pristúpenie do konania. Preto tak učinil v rámci plynutia trojročnej premlčacej

doby. Súd preto námietku premlčania považoval za nedôvodnú.

43. O náhrade trov celého, aj predchádzajúceho konania vedeného pod sp. zn. 23C/415/2002 medzi
žalobcom a žalovaným v 2. rade súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP v spojení
§ 255 ods. 2 CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 42.226,02 EUR. Úspech mal v časti o

zaplatenie sumy 39.743,92 EUR s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 6.6.2003 do zaplatenia
v ktorej súd žalovaného v 2. rade zaviazal na zaplatenie tohto nároku. V percentuálnom vyjadrení jeho
úspech predstavuje 94,12%. Za neúspech súd považoval zostávajúcu časť nároku o zaplatenie sumy
2482,10 EUR s prísl., v ktorej bola žaloba voči žalovanému v 2. rade zamietnutá. Neúspech žalobcu v
percentuálnom vyjadrení predstavuje 5,88%. Pomer úspechu a neúspechu teda činí 88,24%.

44. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP. Žalovanému v 1. rade ako úspešnej strane voči žalobcovi by patrila plná náhrada trov konania,
avšak nakoľko žalovaný v 1. rade náhradu trov konania voči žalobcovi si neuplatnil, súd vyhlásil, že
žalovanému v 1. rade voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

45. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný v 2. rade.

46. Žalobca podal odvolanie proti výroku č. II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
výroku č. IV., ktorým súd rozhodol o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného v 2.rade aj k povinnosti
zaplatiť prevyšujúcu časť istiny vo výške 2.482,14 € (74.777,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 17,6% ročne zo sumy 46.929,10 € od 3.12.1999 do 31.12.2009 a úrok z omeškania vo výške

13% ročne zo sumy 39.743,88 € od 1.1.2002 do 5.6.2003 spolu s priznaním náhrady trov konania
voči žalovanému v 2.rade v rozsahu 100%. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k
priznaným úrokom z omeškania (keď súd úrok z omeškania nad 13% zo sumy 39.743,92 € od 1.1.2002
do 5.6.2003 a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 46.929,10 € od 3.12.1999 do 31.12.2009
považoval za nedôvodný). Žalobca nesúhlasí s názorom súdu, že úrok je možné priznať až od podaného

vyjadrenia žalovaného zo dňa 5.6.2003, ktorým žalobu žalovaný v 2.rade neuznal. Zároveň nesúhlasil
s nepriznaním ďalšej časti istiny vo výške 2.482,14 € (74.777,- Sk), kde však neuviedol bližšie dôvody.
V nadväznosti na uvedené namietal aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keď požadoval, aby
bol žalovaný v 2.rade zaviazaný na úhradu náhrady trov konania žalobcovi v plnej výške 100%, keďže
nie sú dôvody na zníženie istiny ani úrokov z omeškania.

47. Žalovaný v 2.rade podal odvolanie proti výroku I., ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 39.743,92 € s príslušenstvom a proti súvisiacemu výroku IV., ktorým súd
rozhodol o trovách konania. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.b/, f/ a h/ CSP,
nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v 2.rade preto žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu aj v napadnutejčasti zamietne a žalovanému v 2.rade prizná nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
ako aj pred odvolacím súdom.

48. Ako prvé žalovaný namietal nedostatok oprávnenia zastupovať v konaní štát, keď citoval ust. § 9
ods.1 zák. č. 58/1969 Zb. majúc za to, že vo veci náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu
prokurátora podľa zák. č. 58/1969 Zb. nie je oprávnené zastupovať štát Ministerstvo spravodlivosti
SR, ale Generálna prokuratúra SR, čo bolo v súdnej praxi SR už vyriešené (tu poukázal na rozsudok
Okresného súdu Poprad sp.zn. 17C/199/2011). Odvolateľ uzavrel, že pokiaľ súd prvej inštancie za

orgán oprávnený zastupovať štát v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu
prokurátora pri zaistení finančných prostriedkov podľa zák. č. 58/1963 Zb. považoval Ministerstvo
spravodlivosti SR, dopustil sa tým nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod
podľa § 365 ods.1 písm.h/ CSP.

49. Ďalej žalobca poukázal na chronológiu rozhodnutí v predmetnej veci, ako aj na skutočnosť, že až

na pojednávaní dňa 9.6.2017 žalobca prvý krát uplatnil nárok na náhradu škody titulom nezákonného
rozhodnutia t.j. uznesenia o vznesení obvinenia (nie len titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom), ergo podľa odvolateľa nanovo skutkovo vymedzil príčinu vzniku škody. Preto
žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu a to jednak v subjektívnej trojročnej, ako aj v
objektívnej 10 ročnej premlčacej lehote. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na právo strany sporu

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady práva na spravodlivé
súdne konanie a vyjadril názor, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
relevantne nezaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu vznesenou zo strany žalovaného v
subjektívnej lehote, zároveň úplne opomenul posúdiť premlčanie nároku v objektívnej premlčacej lehote.
Týmjepodľažalovanéhodanýodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b/CSPa ajodvolacídôvodpodľa

§ 365 ods.1 písm. h/ CSP, nakoľko ak súd prvej inštancie uplatnený nárok nevyhodnotil ako premlčaný,
vec nesprávne právne posúdil.

50. Odvolateľ sa ďalej vyjadril k tvrdeniu o nesprávnom úradnom postupe prokurátora, ktorého sa
mal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach dopustiť tým, že prísnym gramatickým výkladom

aplikoval výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku umožňujúcich zaistenie a zrušenie zaistenia
finančných prostriedkov a nezohľadnil zodpovednosť orgánov činných v trestnom konaní za zaistený
majetok. Súd však dostatočne nevysvetlil, v čom konkrétne spočíva nesprávny úradný postup
prokurátora, pričom súd prvej inštancie mal uviesť, aký postup prokurátora by bol správny. Opakovane
žalovaný poukázal na to, že z ust. § 79b ods.1 a ods.2 Tr.por. účinného do 31.10.1999 jednoznačne

vyplýva možnosť prokurátora pre účely trestného stíhania zaistiť peňažné prostriedky a takéto zaistenie
zrušiť, ak nie je potrebné pre účely trestného stíhania, avšak neumožňoval prokurátorovi zaistené
prostriedky prevádzať na iné bankové účty alebo tieto prostriedky na žiadosti dotknutej osoby uvoľňovať.
Preto sa prokurátor podľa odvolateľa nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti taktiež žiadnym spôsobom nezohľadnil časové okolnosti danej veci, keď

žalobca relevantným spôsobom oslovil so svojou žiadosťou prokurátora až v čase, keď už by prokurátor
s prostriedkami žalobcu nemohol žiadnym spôsobom narábať. Tým je podľa odvolateľa daný odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm.b/ CSP a zároveň odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.h/ CSP.

51. V odvolaní ďalej žalovaný zdôraznil, že v konaní nebola sporná tá skutočnosť, že žalobca

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nepodal, keďže si nárok na náhradu
škody uplatňoval titulom nesprávneho úradného postupu prokurátora, pri ktorom zákon splnenie tejto
podmienky nevyžaduje. Žalovaný v 2.rade vyjadril názor, že výnimku, o ktorú svoj právny názor
opiera súd prvej inštancie (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/737/2008, 30Cdo/2742/2009,
30Cdo/727/2011, v ktorých nepovažoval za nepotrebné podanie samostatnej žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody v určitých špecifických prípadoch) nie je možné aplikovať na
právnu vec žalobcu. Poukázal na to, že pre použitie takejto výnimky sa musí jednať o situáciu, keď
súd nemohol včas rozpoznať nesplnenie podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody, ktorá v prípade žalobcu nie je daná. V danom prípade podľa odvolateľa súd prvej inštancie
nemohol rozpoznať nesplnenie podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody,

pretože, nakoľko žalobca si od počiatku uplatňoval nárok na náhradu škody iba titulom nesprávneho
úradného postupu prokurátora, kde nie je zákonom stanovená obligatórna podmienka predbežného
prerokovania nároku. Nemožno tak podanie žaloby a jej následné doručenie žalovanému v 2.rade (a
vyjadreniežalovanéhov2.rade)stotožňovaťsosplnenímpodmienkypredbežnéhoprerokovanianároku.V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/189/2007, Krajského
súdu v Bratislave 14Co/18/2013, Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/3375/2008 a vyjadril názor, že pokiaľ
súd prvej inštancie považoval za splnenie obligatórnej podmienky predbežného prerokovania nároku na

náhradu škody doručenie žalobného návrhu žalovanému v 2.rade, dospel tak na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/
CSP a zároveň sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h/ CSP.

52. K priznaným úrokom z omeškania žalovaný 2.rade zdôraznil, že až na pojednávaní dňa 9.6.2017
si žalobca po prvýkrát uplatnil nárok na náhradu škodu titulom nezákonného rozhodnutia, preto sa
žalovaný v 2.rade s uspokojením nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia nemohol
dostať do omeškania skôr, ako dňa 10.6.2017.

53. Napokon žalovaný v 2.rade poukázal na to, že príčinná súvislosť je podstatným prvkom

zodpovednostnej skutkovej podstaty v zmysle ktorej sa vyžaduje, aby protiprávne konanie bolo príčinou
a vznik škody (vrátane jej rozsahu) následkom tejto príčiny, pričom nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii. Príčinou vzniku škody teda môže len také
konanie (alebo opomenutie) bez ktorého by škodný následok nevznikol. Žalovaný zdôraznil, že nie
je možné, aby všetky tri tituly na ktoré poukázal súd prvej inštancie t.j. uznesenie o začatí trestného

stíhania, uznesenie o vznesení obvinenia a nesprávny úradný postup prokurátora, boli súčasne príčinou
vzniku škody. Podľa názoru žalovaného v 2.rade vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu,
alebo uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi, neprišlo k zaisteniu finančných prostriedkov žalobcu
a neexistuje príčinná súvislosť medzi týmito rozhodnutiami a škodou. Rovnako žalovaný nevzhliadol
príčinnú súvislosť medzi postupom prokurátora a vzniknutou škodou, najmä zohľadniac, že žalobca

poukazovalnamožnýbankrotAGbankya.s.ažvčase,kedyužprokurátoružspeňažnýmiprostriedkami
žalobcu nemohol žiadnym spôsobom disponovať, a teda ani ich previesť na iný účet a príčinnú súvislosť
možno hľadať výlučne v skutočnosti, že AG banka a.s. sa stala platobne neschopnou. Ak súd prvej
inštancie mal za to, že je daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi škodou a súčasne tromi
titulmi vyššie uvedenými, poznačil svoj rozsudok zmätočnosťou a nepreskúmateľnosťou, čím je daný

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a zároveň dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a vec nesprávne právne posúdil, čo napĺňa
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

54. Napokon pre prípad, ak by odvolací súd zaviazal žalovaného v 2.rade na náhradu akejkoľvek

sumy, žalovaný v súlade s § 232 CSP žiadal odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, aby
určil na plnenie podľa rozsudku 30-dňovú paričnú lehotu s odôvodnením administratívno časovou
náročnosťouúhradydanouoneskorenímprizisťovaníavyznačovaníprávoplatnostisúdnychrozhodnutí,
potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej za účelom vykonania základnej finančnej kontroly
a časovým obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady, ako aj výškou doposiaľ priznanej náhrady

škody.

55. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.

56. Výrok rozsudku, ktorým súd žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal (III. výrok)

nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
Žalovaný v 1. rade preto nie je stranou sporu tohto odvolacieho konania (ani v časti trov konania).

57. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného
(žalovaného v 2.rade) ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že odvolaniam žalobcu a žalovaného nie je možné vyhovieť, okrem žiadosti žalovaného o
zmenu lehoty na plnenie priznaného nároku.

58. Rozsudok je vo výroku (okrem časti I. výroku o lehote na plnenie) vecne správny, a preto ho odvolací
súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.59. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.12.2018 o 11.10 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 4.12.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219

ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

60. Žalobca aj žalovaný v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

61. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať

eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,

v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
62. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
vo veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o
situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.

63. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.
64. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

65. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by do úvahy vzal skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok

jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
§ 191 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

66. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané

dôkazyvyhodnotilpodľa§191a§192CSP.Ztýchtodôkazovdospelajksprávnymskutkovýmzisteniam,
na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.67. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody
napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach
odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

68. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobcu aj
žalovaného, podrobne sú uvedené aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci s odkazom na
zistený skutkový stav a aplikované právne predpisy, aj s ich podrobným rozborom.
69. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam odvolací súd

uvádza nasledovné :

70. Odvolací súd dospel k záveru, že nebolo možné vyhovieť odvolaniu žalobcu, pokiaľ navrhoval, aby
odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku tak, že by zaviazal
žalovaného v 2.rade aj k povinnosti zaplatiť prevyšujúcu časť istiny vo výške 2.482,14 € (74.777,-Sk),
spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 46.929,10 € od 3.12.1999 do 31.12.2009

a úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 39.743,88 € od 1.1.2002 do 5.6.2003. Tento návrh sa
vymyká rámcu prejednania stanovenému tým, čo bolo predmetom konania v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie (o čom bolo rozhodované preskúmavaným rozhodnutím).

71. Vo vzťahu k požadovanej istine 74.777,- Sk a úrokom z omeškania vypočítaným zo sumy

prevyšujúcej čiastku 38.281,68 € od 3.12.1999 a sumy prevyšujúcej čiastku 31.096,49 € od 1.1.2002
do zaplatenia odvolací súd poukazuje na to, že Okresný súd Košice I skorším rozsudkom č.k.
23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009 zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 39.616,54
EUR a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 38.281,68 EUR od 3.12.1999 do 31.12.2001
a zo sumy 31.096,49 EUR od 1.1.2002 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 2.

rade zamietol a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade žalobu zamietol v celom rozsahu.

72. Žalobca nepodal odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 23C/415/2002-367.
Odvolanie podal iba žalovaný v 2. rade, ktorý napadol zaväzujúci výrok a Krajský súd v Košiciach
rozsudkom č.k. 4Co/53/2010-406 zo dňa 30.9.2010 potvrdil vyššie uvedený rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania.

73. Uvedený rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009, teda
nebol odvolaním napadnutý vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade (v časti istiny 74.777,- Sk (2.482,14 €) a časti príslušenstva) ani vo výroku,

ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. V týchto výrokoch preto
nadobudol právoplatnosť dňa 13.1.2010.

74. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3MCdo 18/2011 zo dňa 13.9.2012
zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.9.2010 č.k. 4Co/53/2010, ako aj rozsudok

Okresného súdu Košice I zo dňa 8.10.2009 č.k. 23C/415/2002-367 vo výroku, ktorým bol žalovaný v 2.
rade zaviazaný zaplatiť žalobcovi 39.616,54 EUR a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy
38.281,68 EUR od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 EUR od 1.1.2002 do zaplatenia a
zároveň zrušil výrok tohto rozsudku o trovách konania. Vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu
Košice I na ďalšie konanie.

75. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR na ďalšie konanie tak ostal predmetom konania nárok žalobcu
voči žalovanému v 2. rade na zaplatenie sumy 39.743,92 EUR s úrokom z omeškania vo výške 17,6%
ročne zo sumy 38.281,68 EUR od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 EUR od 1.1.2002 do
zaplatenia (a náhrada trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade).

76. Uvedené, t.j. že predmetom rozhodovania súdu v čase vyhlásenia preskúmavaného rozhodnutia bol
iba vyššie uvedený nárok na zaplatenie sumy 39.743,92 EUR s úrokom z omeškania vo výške 17,6%
ročne zo sumy 38.281,68 EUR od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 EUR od 1.1.2002 do
zaplatenia, vyplýva aj z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia. Súd v ňom vo vzťahu k uplatnenej

istine uzavrel, že boli splnené všetky podmienky pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody a
zaviazal žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 1.197.324,20,- Sk, t.j. 39.743,92 EUR, bez toho aby
uviedol, že v nejakej časti istiny žalobu zamieta.77. Súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku následne konštatoval, že sa žalobca domáhal aj
priznania úrokov z omeškania a uviedol, že priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 13% ročne
zo sumy 39.743,92 EUR od 6.6.2003 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobcom žiadaný úrok z

omeškania nad 13% ročne zo sumy 39.743,92 EUR od 1.1.2002 do 5.6.2003 a úrok z omeškania
vo výške 17,6% ročne zo sumy 46.929,10 EUR (1.413.786,20,- Sk) od 3.12.1999 do 31.12.2009 súd
považoval za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol.

78. Je teda zrejmé, že druhým (zamietavým) výrokom došlo iba k zamietnutiu časti príslušenstva. Tento

zamietavý výrok sa nevzťahoval na istinu, t.j. ani na tú časť istiny (74.777,- Sk), ktorej priznania sa
žalobca domáha v odvolaní. O tomto nároku (istine 74.777,- Sk) už bolo právoplatne rozhodnuté skorším
rozsudkom (nárok bol zamietnutý).

79. Odvolací súd dospel k záveru, že nebolo možné vyhovieť ani odvolaniu žalovaného v 2. rade (mimo
žiadostiozmenuparičnejlehoty), nakoľkosastotožňujesozáveromsúduprvejinštancie,ževykonaným

dokazovaním bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok pre záver o zodpovednosti
štátu za vznik škody spôsobenej žalobcovi v sume 1.197.324,20,- Sk, t. j. 39.743,92 €.

80. Žalobca v odvolaní uvádza argumenty, ktoré už tvrdil pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd
prvej prvej inštancie náležite a správne vysporiadal v odôvodnení rozsudku, preto odvolacie námietky

žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať
iné závery ako tie, ktoré prijal súd prvej inštancie (mimo žiadosti o zmenu paričnej lehoty).

81. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

82. Súd správne vychádzal z úvahy, že pri zodpovednosti štátu ide o zodpovednosť objektívnu, ktorej sa
nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok : existencia nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, príčinná
súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Rovnako zohľadnil správne aj tú skutočnosť, že zo zákona číslo 58/1969 Zb. vyplývajú dve

formy zodpovednosti štátu za škodu, a to škodu, ktorá bola spôsobená a) nezákonným rozhodnutím
(vydaným v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo trestnom konaní), b) nesprávnym
úradným postupom. Nemožno vylúčiť ani prípad, že škoda vznikne v konaní, v ktorom došlo jednak
k vydaniu nezákonného rozhodnutia a zároveň aj k nesprávnemu úradnému postupu (t.j. ku kumulácii
oboch dôvodov).

83. Súd prvej inštancie zároveň postupoval správne pokiaľ sa riadil úvahami ústavného súdu
(vyjadrenými v nálezoch týkajúcich sa predmetnej veci), že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá výklad, podľa ktorého by mala byť každá majetková ujma spôsobená nesprávnym,
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi odčinená, zohľadňujúc dopad princípu prezumpcie neviny

podľa čl. 50 ods. 2 ústavy na občana, podstatou ktorého je zásada, že osoba obvinená, ktorej obvinenie
boloneskôrzrušené,bynemalaznášať negatívnedôsledkyobvineniarovnajúcesanásledkomsúdneho
rozhodnutia o vine. Tieto úvahy ako základný postoj k riešeniu danej problematiky potom súd prvej
inštancie pretavil do svojich ďalších jednotlivých záverov.

84. Odvolací súd sa stotožňuje s úvahami súdu prvej inštancie, ktorými sa riadil pri posúdení námietky
žalovaného v 2. rade o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore, kde vychádzal z úvahy, že
pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom štátu je vždy štát, t.
j. Slovenská republika, od čoho je potrebné odlišovať otázku, ktorý subjekt zastupuje štát v konaní o
náhradu škody (resp. s ktorým subjektom je potrebné predbežne prerokovať nárok).

85. Aj odvolací súd je toho názoru, že samotným zodpovedným subjektom je vždy Slovenská republika
bez ohľadu na to, ktorý štátny orgán koná v jej mene. Zároveň zdôrazňuje, že vyriešenie otázky, ktorý
orgán koná v mene Slovenskej republiky je otázkou procesného zastúpenia. Je preto namieste záver, že
v predmetnej veci je žalovanou od počiatku Slovenská republika, ktorá je vecne pasívne legitimovanou

osobou. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s tým, ktorý orgán zastupuje Slovenskú republiku
v tomto konaní, keďže právna úprava obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. (§ 9 ods. 1 ) za ústredný orgán
konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená v trestnom konaní označuje len
jediný subjekt, a to Ministerstvo spravodlivosti SR.86. Odvolací súd sa s týmito úvahami súdu prvej inštancie plne stotožňuje. Poukazuje na to, že k
tejto otázke sa vyjadroval Krajský súd v Košiciach aj v rozsudku č. k. 14Co/301/04-188, kedy vyjadril

jednoznačný názor, že v zmysle platnej úpravy danej zákonom č. 58/1969 Zb. Generálna prokuratúra nie
je orgánom zastupujúcim štát v tomto prípade. Ani pri rozhodovaní o napadnutom rozhodnutí odvolací
súd nedospel k inému záveru.

87. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že aj novšia judikatúra riešiaca otázku, ktorý orgán je orgánom

konajúcim v mene štátu vo veciach náhrady škody (v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. - aj v dôsledku
novelizácie ustanovení upravujúcich orgány pôsobnosti konajúce v mene štátu) vychádzala zo základnej
úvahy, že účelom úpravy obsiahnutej v zákonoch upravujúcich zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (a jej prípadných zmien) je vytvoriť legislatívne podmienky na ďalšie zlepšenie
fungovania inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, reagujúc na určité
problémy aplikačnej praxe, snažiac sa aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré komplikujú

proces uplatňovania zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci občanmi Slovenskej republiky.
Aj s poukazom na uvedené by nebolo súladné s cieľmi, ktoré chcel dosiahnuť zákonodarca úpravou
obsiahnutou v zákone č. 58/1969 Zb. (resp. zákonom č. 514/2003 Z.z.) pokiaľ by v tomto štádiu
konania (po opakovaných rozhodnutiach súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu, Najvyššieho súdu
SR, za súčasného rozhodovania nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky), a za stavu keď

voči žalovanému v 2. rade (Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky) bol návrh právoplatne zamietnutý, došlo k nevyhoveniu žalobnému nároku v dôsledku úvah
o nesprávnom označení orgánu ktorý za štát koná.

88. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou odvolateľa (žalovaného) vzťahujúcou sa k premlčaniu

nároku žalobcu, ktorý vychádzal z úvahy, že až na pojednávaní konanom dňa 9.6.2017 žalobca prvýkrát
uplatnil nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, v dôsledku čoho malo dôjsť k
márnemu uplynutiu subjektívne aj objektívnej premlčacej lehoty stanovenej podľa § 22 ods. 1, 2 zákona
č. 58/1969 Zb.

89. Nebolo možné akceptovať tvrdenie žalovaného, že žalobca nanovo skutkovo vymedzil príčinu vzniku
škody na pojednávaní dňa 9.6.2017. Naopak podľa názoru odvolacieho súdu (v zhode s názorom
súdu prvej inštancie) k márnemu uplynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty nedošlo z tohto
dôvodu, že žalobca jednotlivé skutkové okolnosti týkajúce sa vzniku škody uviedol už vo svojej pôvodnej
žalobe doručenej súdu dňa 12.6.2002. Aj podľa odvolacieho súdu je irelevantné, že žalobca svoj nárok v

žalobekvalifikovaltak,že škodamubolaspôsobenánesprávnymúradnýmpostupomaženetvrdil,žesa
tak stalo z dôvodu nezákonného rozhodnutia. Škoda, ktorá mu vznikla, je jedna a tá istá a predovšetkým,
vychádza z presne špecifikovaných, konkrétnych skutkových okolností, uvedených v žalobe. Žalovaný
svoj nárok v priebehu konania nezmenil; nedošlo k zmene žaloby, či už vo forme rozšírenia výšky
uplatneného nároku alebo vo forme zmeny alebo doplnenia skutkových okolností, zakladajúcich nárok

na náhradu škody. To, že napokon súd po právnej stránke kvalifikoval uplatnený nárok ako náhradu
škody spôsobenej aj nezákonným rozhodnutím, je vecou právneho posúdenia, ktoré patrí súdu.

90. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania
nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia

je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo
obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod
hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,
prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také
skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája
nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec
podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

91. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú

posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky
vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie,
než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu
na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedenýnesprávne.Nemožnopretouprieťsúdu,abyvspojenísoskutkovýmizisteniamiurobilsámodlišné,právu
zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia.

92. Opierajúc sa o názor ústavného súdu vyjadrený v náleze, ktorý okrem iného odkazoval aj
na judikatúru vzťahujúcu sa na nároky na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(4MCdo15/2009), bolo aj v danom prípade potrebné posúdiť či žalobcom tvrdené skutočnosti ne/
možno podriadiť pod hypotézu niektorej inej právnej normy (mimo tých, na ktoré poukázal žalobca),
z ktorej by bolo možné vyvodiť požadované plnenie. Bolo preto potrebné vysporiadať sa s úvahou či

skutkové okolnosti uvádzané žalobcom umožňujú posúdiť jeho nárok nielen ako nárok vyplývajúci zo
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ale aj ako nárok vyplývajúci
zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

93. Úlohou súdu prvej inštancie bolo teda už na základe pôvodne podanej žaloby posúdiť skutkové
okolnosti uvedené v žalobe, nie len z pohľadu, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ale rovnako

aj preskúmať, či sa nejedná o škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím, resp. či nedošlo ku
kumulácii oboch dôvodov.

94. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že po vyriešení otázky pasívnej legitimácie sa súd ďalej
zaoberal práve posúdením, resp. určením formy zodpovednosti štátu za škodu, zohľadniac vyššie

uvádzanú zásadu iuranovit curia, v zmysle ktorej nemožno uprieť súdu, aby zo skutkových zistení urobil
sám právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia, ktoré je prípadne aj odlišné ako to,
ktoré realizovala strana sporu.

95. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel v danom prípade aj k správnemu záveru

o kumulácií oboch foriem zodpovednosti štátu za škodu, majúc za to, že došlo jednak k nesprávnemu
úradnému postupu prokurátora a zároveň k nezákonnému rozhodnutiu (uznesenie o začatí trestného
stíhania).

96. Nebolo možné akceptovať námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie dostatočne nešpecifikoval

v čom konkrétne vzhliadol nesprávny úradný postup prokurátora, v dôsledku čoho má byť rozhodnutie
poznačené nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou.

97. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí jasne uviedol, že prokurátor nepostupoval správne,
keďže porušil zákonnú povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť aj ochranu

zaistených peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania, zodpovedajúcu okolnostiam prípadu,
s ohľadom na základnú zásadu trestného konania, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní musia
dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. V odôvodnení poukázal na to, že prokurátor
postupoval nesprávne, pokiaľ prísnym gramatickým výkladom aplikoval výklad príslušných ustanovení
Trestného poriadku, umožňujúcich len zaistenie a zrušenie zaistenia finančných prostriedkov, pričom

všaknezohľadnilzodpovednosťorgánovprokuratúryzaochranuzaistenéhomajetkuvkontexteplatných
zásad jej činnosti, normatívne vyjadrených v § 3 zákona č.314/1996 Z.z. o prokuratúre. Vysvetlil
svoje úvahy, v zmysle ktorých zaistenie peňažných prostriedkov na účte v banke, predstavuje činnosť
spojenú s výkonom právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ pri výkone tejto právomoci
nebola zabezpečená ochrana zaistenej veci a teda, aj zaistených finančných prostriedkov tak, aby

nedošlo k poškodeniu veci, jej zničeniu alebo jej strate, ide o nesprávny úradný postup orgánu štátu
pri úschove zaistenej veci, resp. zaistených finančných prostriedkov. Pri týchto záveroch súd prvej
inštancie v plnej miere vychádzal z právneho názoru vysloveného Ústavným súdom SR v jeho Náleze
č. I.ÚS/395/2016-26 zo dňa 14.9.2016.

98. Odvolací súd sa s uvedenými úvahami stotožňuje a poukazuje na to, že súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale môže a musí sa od neho odchýliť v prípade,
ak to vyžaduje história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako celku. Upriamuje pritom pozornosť na závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v náleze III. ÚS 341/07 v zmysle ktorých „Súd môže, ba

dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky).V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej
normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“

99. Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia
určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Slovom,
výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef Prusák: „Teória práva“,
vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296). Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám.
Pri výklade právnej normy je ale limitovaný ústavou. Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný

výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel
interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd
je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí
súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej normy sa súd
niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy, predovšetkým
vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý systematický výklad, ktorý umožňuje vnímať

vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Takýto prístup všeobecného súdu však musí byť
podložený racionálnou a celistvou argumentáciou, ktorá nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne
zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme
alebo subsystéme právnych noriem tvoriacich právne inštitúcie. Výkladom nemožno dať normatívnym
slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom (rozs.

NS SR 5Cdo171/2009).

100. Za správny odvolací súd považuje aj záver súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade je
preukázaná aj druhá z foriem vzniku zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu - existencia nezákonného
rozhodnutia, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi a to aj napriek tomu, že toto

uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené. Súd prvej inštancie tu vychádzal zo správnych úvah,
že podstatným v takýchto prípadoch je samotný výsledok celého trestného stíhania. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikli účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia. Výsledky trestného konania pritom
ukázali, že nešlo o trestný čin (podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo), čím teda vyšla

najavo nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania, resp. nezákonnosť uznesenia o vznesení
obvinenia.

101.OdvolacísúdpoukazujenapostupnývývojjudikatúrysúdovSR,vzmyslektorejzodpovednosťštátu
vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné, pričom zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za

nezákonné rozhodnutie štátu. Vo všeobecnosti pod nezákonným rozhodnutím treba rozumieť akékoľvek
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Aj keď pôvodný výklad bol taký, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná
priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, neskôr súdna prax dospel k výkladu, že

je možné vychádzať aj z výsledkov konania (napr. výsledkov trestného konania, tak ako je to vyššie
uvedené). V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (4M Cdo/15/2009, 4M Cdo/183/2009,
1Cdo/53/1993) a Ústavného súdu SR teda za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ( ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto,

že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným ) má rovnaké dôsledky, ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Uvedené rozhodnutia
vychádzajú z úvahy, že ústavnoprávny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania,
ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby treba hľadať nielen v čl. 46 ods.3 Ústavy
SR, ale aj vo všeobecnej rovine, teda v čl. 1 ods.1 tohto Ústavného zákona, t.j. v princípoch materiálneho

štátu. Ak má byť štát považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je
povinnosťou orgánu činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do ich základných práv. Teda nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili

pôvodné podozrenie, ale rozhodné je to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

102. V danom prípade teda došlo ku kumulácii oboch foriem zodpovednosti štátu za škodu, teda k
nesprávnemu úradnému postupu štátneho orgánu, aj k vydaniu nezákonného rozhodnutia. V prípadeuvedenej kumulácie bolo preto potrebné posúdiť, či príčinou vzniku škody bolo nezákonné rozhodnutie
alebo nesprávny úradný postup, pričom nemožno vylúčiť ani prípad, že škoda vznikla aj z dôvodu
nezákonného rozhodnutia, aj nesprávneho úradného postupu.

103. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že bezprostrednou príčinou vzniku
škody v danom prípade mala byť nečinnosť prokurátora pri zabezpečení zaisteného majetku žalobcu,
t.j. zaistených finančných prostriedkov a ich ochrane. Pokiaľ však prokurátorovi zákon neumožňoval
postupovať spôsobom tak, aby zaistené finančné prostriedky ochránil, t.j. nemohol si splniť základnú

povinnosť vyplývajúcu mu z Ústavy SR (tak ako na to upozorňoval Ústavný súd SR vo svojich nálezoch),
nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že vznik škody v danom prípade je v priamej príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia), pretože bez uznesenia o
vznesení obvinenia, by nemohlo dôjsť k zaisteniu majetku - finančných prostriedkov.

104. Správne súd prvej inštancie poukázal aj na to, že nebyť nezákonného uznesenia o vznesení

obvinenia prokurátora, by nemohlo dôjsť v rámci úradného postupu k vydaniu opatrenie o zaistení
finančných prostriedkov žalobcu na účte, a teda nevyvstala by ani otázka ďalšieho postupu pri
ochrane zaistených finančných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou, preto takéto nezákonné
rozhodnutie je primárnou príčinou vzniku škody. Nebyť nezákonného začatia trestného stíhania nemohlo
by dôjsť ani k zaisteniu finančných prostriedkov a nevyvstala by ani otázka ďalšieho postupu pri ochrane

zaistených finančných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou.

105. Odvolací súd aj pri posudzovaní otázky príčinnej súvislosti opakovane zdôrazňuje, že je potrebné
vychádzať z vyššie uvedeného základného princípu a zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu a realizovať výklad, podľa ktorého má byť každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či

nezákonným zásahom štátu proti občanovi odčinená, aby bol naplnený cieľ úpravy zákona č. 58/1969
Zb. (resp. neskôr zákona č. 514/2003 Z.z.).

106. Odvolací súd vychádza z úvahy, že aj keby zákon prokurátorovi neumožňoval postupovať
tak, aby finančné prostriedky ochránil, nemožno túto skutočnosť pričítať v neprospech občana,

ktorého prostriedky boli zaistené. Úlohou štátu bolo zabezpečiť, aby právna úprava bola taká, aby
možnosť ochrany finančných prostriedkov bola zabezpečená, nemôže sa preto zbaviť svojej objektívnej
zodpovednosti za vzniknutú škodu. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že právna úprava upravujúca
postup prokurátora, vo vzťahu k zaisteným finančným prostriedkom na účte, sa následne vyvinula práve
takým spôsobom, aby umožňovala prokurátorovi disponovať so zaistenými prostriedkami tak, aby ich

mohol ochrániť (t.j. prokurátor v zmysle novelizovanej právnej úpravy už mohol postupovať aj iným
spôsobom, nielen vydať uznesenie o zaistení prostriedkov a o zrušení zaistenia tak, ako tomu bolo v
zmysle právnej úpravy účinnej v čase, keď prokurátor rozhodoval o finančných prostriedkoch žalobcu).

107. Ani námietku odvolateľa o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu

nebolo možné akceptovať. Vo vzťahu k škode uplatnenej z titulu nesprávneho úradného postupu
prokurátora sa nejedná o obligatórnu podmienku, t.j. zákon nevyžaduje jej splnenie. Vo vzťahu
k posúdeniu zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím, ktorým malo byť
uznesenie o vznesení obvinenia, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zohľadnil
judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá upravuje výnimku z tejto obligatórnej požiadavky

(prerokovania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom).

108. Je nesporné, že žalobca samostatnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pred podaním
žaloby nepodal, keďže od počiatku súdneho konania bol toho názoru, že jeho nárok vychádza z
nesprávneho úradného postupu, pri ktorom splnenie tejto podmienky zákon nevyžaduje. Žalobcovi v

2. rade, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR však bola žaloba doručená dňa 10.3.2003 a
žalovaný v 2. rade sa k nej vyjadril podaním zo dňa 29.5.2003 doručeným súdu dňa 5.6.2003 tak, že
nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Súd pri posúdení uvedenej otázky vychádzal z rozhodovacej
činnostiNajvyššiehosúduČeskejrepubliky-rozsudokNSČRzodňa16.6.2010sp.zn.25Cdo/737/2008,
rozsudok NS ČR zo dňa 10.3.2011 sp. zn. 30Cdo/2742/2009, v zmysle ktorých podanie samostatnej

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nie je potrebné, ak príslušnému orgánu bola doručená žaloba.
Rovnaký názor je vyjadrený aj rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR z 27.4.2012 sp. zn. 30Cdo 727/2011,
podľa ktorého zo strany žalobcu nie je potrebné podať samostatnú žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku, keď výnimku z tohto pravidla predstavuje situácia, kedy súd I. stupňa nesplnenie uvedenejpodmienky konania včas nerozpoznal, žaloba obsahujúca požiadavku na náhradu škody bola doručená
úradu, u ktorého mal byť nárok predbežne prerokovaný, uplynula lehota 6 mesiacov, v ktorom uplatnený
nárok nebol uspokojený a príslušný úrad dal najavo, že ju uspokojiť nehodlá.

109. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že použitú judikatúru nie je možné aplikovať
na právnu vec žalobcu. Naopak odvolací súd má za to, že práve prípad žalobcu je tým, ktorý
možno považovať za výnimku (z obligatórnej požiadavky prerokovania nároku na náhradu škody s
príslušným orgánom), pretože súd prvej inštancie nerozpoznal nesplnenie podmienky predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na už uvedené
úvahy o povinnosti súdu posúdiť skutkové okolnosti obsiahnuté v žalobe a v žalobe uplatnený nárok
podľa vlastného právneho posúdenia a určiť tak správnu kvalifikáciu veci. Je teda povinnosťou súdu
uplatnený nárok podriadiť pod správne hmotnoprávne ustanovenia bez ohľadu na to, aký právny titul
uvádza žalobca v žalobe, preto aj v danom prípade bolo potrebné, aby súd prvej inštancie skúmal
nielen, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu prokurátora, ale posúdiť aj to, či sa nejedná o

prípad nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ tak súd prvej inštancie od počiatku nepostupoval (nevychádzal
dôsledne zo zásady iura novit curia), v dôsledku čoho posudzoval nárok iba ako nárok uplatnený
z titulu nesprávneho úradného postupu (neskúmal, či nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu), a preto
nerozpoznal potrebu splnenia (resp. nesplnenie) podmienky pre bežného prerokovania nároku na
náhradu škody. Vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky preto súd prvej inštancie

správne zohľadnil, že žaloba bola doručená žalovanému v 2. rade, ktorý sa k tejto žalobe vyjadril.
Uvedené súd prvej inštancie správne považoval za splnenie podmienky predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody (ako výnimky z obligatórnej požiadavky splnenia podmienky predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody pred podaním žaloby). Aj v tejto súvislosti opäť odvolací súd
poukazuje na základný cieľ a zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu tak ako je to vyššie

uvedené (tak, aby každá majetková ujma bola odčinená).

110. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca mal v AG Banke,
a.s. ku dňu 3.12.1999 na zaistenom súkromnom devízovom účte č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX
finančné prostriedky vo výške 27.025,88 USD, čo pri kurze 42,673,- Sk/1 USD platnom k 3.12.1999,

predstavovalo sumu 1.153.275,30,- Sk a na zaistenom korunovom podnikateľskom účte č. XXXXXXXX/
XXXX sumu 260.512,12,- Sk, spolu 1.413.787,40,- Sk. Po zastavení trestného stíhania a zrušení
zaistenia Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi finančnú náhradu, avšak len vo výške 216.461,97,-
Sk. V konaní nebolo sporné a súd mal (na základe výsledkov konkurzného konania) za preukázané,
že nárok žalobcu doposiaľ nebol uspokojený ani v rámci konkurzného konania, vedeného na úpadcu

AG Banka, a.s..

111. Zhrnúc vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi
tak vznikla škoda, predstavujúca zmenšenie jeho majetku o rozdiel medzi výškou zaistených finančných
prostriedkov a náhradou vyplatenou fondom ochrany vkladov vo výške 1.197.324,20,- Sk, t.j. 39.743,88

EUR.

112. Vychádzajúc z uvedených úvah odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odvolateľa
(žalovaného) vzťahujúcu sa na priznané úroky z omeškania, v zmysle ktorej po prvý krát až na
pojednávaní dňa 9.6.2017 žalobca uplatnil nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že sa nemohol dostať do omeškania skôr ako dňa
10.6.2017. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade pri
ustálení omeškania žalovaného v 2. rade so splnením peňažného dlhu je rozhodujúce, že žalovaný v 2.
radedňa5.6.2003doručilsúdusvojevyjadrenie,vzmyslektoréhonárokžalobcuneuznávaapretodňom
6.6.2003 sa dostal do omeškania so splnením svojho peňažného dlhu. Na uvedenom závere nič nemení

skutočnosť, že žalobca svoj nárok v žalobe kvalifikoval tak, že škoda mu bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom a že netvrdil, že sa tak stalo z dôvodu nezákonného rozhodnutia. Škoda, ktorá mu
vznikla, je jedna a tá istá a predovšetkým, vychádza z presne špecifikovaných, konkrétnych skutkových
okolností, uvedených v žalobe. Žalovaný svoj nárok v priebehu konania nezmenil; nedošlo k zmene
žaloby, či už vo forme rozšírenia výšky uplatneného nároku alebo vo forme zmeny alebo doplnenia

skutkových okolností, zakladajúcich nárok na náhradu škody. To, že napokon súd po právnej stránke
kvalifikoval uplatnený nárok ako náhradu škody spôsobenej aj nezákonným rozhodnutím, je vecou
právneho posúdenia, ktoré patrí súdu. V nadväznosti na uvedené potom platí, že žalovaný v 2. rade
sa okamihom doručenia žaloby dozvedel všetky relevantné skutočnosti, zakladajúce nárok žalobcu nanáhradu škody voči štátu a bolo v záujme žalovaného, aby v rámci svojho odborného aparátu posúdil,
či skutkové okolnosti, tvrdené žalobcom, môžu zakladať aj zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.

113. Preto žalobca má nárok na úrok z omeškania odo dňa 6.6.2003, kedy základná diskontná
sadzba stanovená Národnou bankou Slovenska bola vo výške 6,25% a dvojnásobok diskontnej sadzby
preto je vo výške 13%. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy
39.743,92 EUR od 6.6.2003 do zaplatenia v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 3 Nariadenia

vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, účinného do 31.12.2008. V prevyšujúcej časti žalobcom žiadaný úrok z omeškania nad 13%
ročne zo sumy 39.743,92 EUR od 1.1.2002 do 5.6.2003 a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo
sumy 46.929,10 EUR (1.413.786,20,- Sk) od 3.12.1999 do 31.12.2009 súd považoval za nedôvodný a
v tejto časti žalobu zamietol.

114. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto
rozsudku, t.j. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie okrem rozhodnutia o lehote na plnenie priznaného
nároku.

115. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na
plnenie, ak nie je ustanovené inak. (§ 232 ods. 2 CSP)

116. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených
prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

(§ 232 ods. 3 CSP)

117. Vo vzťahu k lehote na plnenie odvolací súd považoval námietku žalovaného za dôvodnú a vyhovel
žiadosti žalovaného o určenie 30 dňovej paričnej lehoty vzhľadom na administratívno-časovú náročnosť
úhrady danú potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovaného za účelom vykonania základnej

finančnej kontroly, ako aj časovým obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady aj z ohľadom na
výšku priznanej náhrady škody.

118. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o trovách konania, preto odvolací súd potvrdil aj
výrok IV. napadnutého rozsudku.

119. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1
CSP. Žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní, preto žiadnemu z nich odvolací súd
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

119.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).