Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. október 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 15C/271/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110224359
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Slebodníková

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7110224359.20

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Ivetou Slebodníkovou v spore žalobcu: N. bytom S., zastúpeného

JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovanej: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou na tunajší súd dňa 4. 10. 2010 domáhal proti žalovanej náhrady
nemajetkovej škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov, za citovú ujmu,
ktorú mu spôsobil Okresný súd Košice II prieťahmi v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002 a sp.
zn. 13C/201/2009. Podľa odôvodnenia žaloby, žalobca v roku 1998 napísal list bývalému premiérovi
Q. v ktorom poukázal na nedostatky u bývalého zamestnávateľa, ako rodinkárstvo, korupcia, pranie
špinavých peňazí v zbore. S tým istým problémom sa obrátil na svojich nadriadených a na televíziu
Markíza a televíziu JOJ. Za to že poukázal na uvedené problémy bol dňa 30. 9. 1998 prepustený po
17-tich rokoch služby v zbore, tiež prostredníctvom posudkov psychiatrov, že je neschopný pôsobiť v

službách väzenstva. Žalobca v žalobe opísal procesný postup v konaní Okresného súdu Košice II pod
sp. zn. 20C/949/2002 a sp. zn. 13C/201/2009.
2. Žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie nemajetkovej škody vo výške 155 000,- Eur za citovú
ujmu spôsobenú prieťahmi v súdnom konaní.
3. Žalobca pripojil k žalobe vyjadrenia príslušných orgánov k písomným sťažnostiam žalobcu,
rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže SR zo dňa 20. 8. 1998, lekársky
posudok o zdravotnej spôsobilosti zo dňa 20. 8. 1998, rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.

20C/949/2002, rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 13C/201/2009, lekárske správy
o vyšetrení zdravotného stavu žalobcu, personálny rozkaz riaditeľa NU Košice - Šaca č. 299 zo dňa
10. 7. 1998.

4. Okresný súd Košice II v písomnom vyjadrení zo dňa 12. 12. 2012 žiadal, aby súd žalobu zamietol.
Žaloba opisuje len výpočet niektorých úkonov a dôkazov vykonaných vo veci pod sp. zn. 20C/949/2002
a v niektorých častiach obsahuje neadekvátne a urážlivé podania voči štátnej správe súdu, sudkyni

i v konaní ustanovenej súdnej znalkyni. Žiadnym spôsobom však neposkytuje akýkoľvek dôkaz, ale
ani len predpoklad možnosti naplnenia skutkového základu pre uplatnenie práva na ochranu osobnosti
žalobcu.Žalobanemážiadenreálnyprávnypodkladamožnojuchápaťlenakovyjadreniesubjektívneho
postoja k procesnému postupu súdu a jeho rozhodnutiu. Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, tieto bolipriebežne vyhodnocované štátnou správou súdu po podaní každej sťažnosti, pričom dĺžka konania bola
ovplyvnenápredovšetkýmsamotnýmžalobcompodávanímjehoprocesnýchnávrhovapodaní,sktorými
sa musel súd opakovane oboznamovať.

5. Žalobca listom zo dňa 8. 1. 2013 žiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov.

6. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 4. 10. 2012 uviedol, že súd svojou nečinnosťou
v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002 spôsobil, že nemohol ísť 14 rokov do dôchodkového
zabezpečenia. Žalobca stratil svoje uplatnenie v spoločnosti, lebo nemal žiadnu zárobkovú činnosť,
manželka sa s ním po 25-tich rokoch manželstva rozviedla, deti od doby prepustenia prestali s ním
komunikovať. K vyjadreniu pripojil kópie listinných dôkazov zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn.
20C/949/2002.

7. Uznesením zo dňa 5. 3. 2013 č.k. 15C/271/2010-453 na návrh žalobcu, súd podľa ust. § 92 O.s.p.
pripustil, aby z konania na strane žalovanej vystúpil Okresný súd Košice II, Štúrova 29, Košice a na
jeho miesto vstúpila žalovaná - Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava.

8. Žalovaná v písomnom podaní doručenom súdu dňa 30. 9. 2013 žiadala žalobu zamietnuť. Vzniesla
námietku premlčania časti nároku žalobcu podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorej úkony súdu, ktoré boli urobené pred 25. 10. 2010, je potrebné považovať za premlčané.
V konaniach vedených pod sp. zn. 20C/949/2002 a 13C/201/2009 žalobca nepreukázal splnenie

zákonných predpokladov zodpovednosti za ujmu, t.j. vznik nemajetkovej ujmy a existenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou. Výška nemajetkovej ujmy 155
000,- Eur pre žalobcu primeraná nie je. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška
náhradyposkytovanáosobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmipodľaosobitnéhopredpisuanebol
ani preukázaný taký zásah do práv žalobcu, ktorý by priznanie takéhoto nároku odôvodňoval.

9. Žalobca vo výpovedi uviedol, že dlhú dobu pôsobil ako samostatný strážny Oddelenia ochrany a
obrany v Zbore väzenskej a justičnej stráže Košice - Šaca. V roku 1998 bol prepustený zo zamestnania,
lebo vtedajšiemu premiérovi T. napísal list, kde poukázal na negatívne podmienky, ktoré boli v tom čase
u zamestnávateľa. Na základe stanovenej diagnózy F 61 - zmiešaná porucha osobnosti bol prepustený

zo zamestnania a následne ho s touto diagnózou nikto nezamestnal. Žalobca je odvtedy nezamestnaný,
vedený na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach. V dôsledku prieťahov súdu sa mu i zhoršil
zdravotný stav, manželka sa s ním rozviedla, prišiel o dôchodkové zabezpečenie, nekomunikujú s ním
deti a nevie si svoj život do budúcna zariadiť.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze č. IV. ÚS 252/2011-66 zo dňa 3. 11. 2011
na podklade ústavnej sťažnosti žalobcu konštatoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Košice
II pod sp. zn. 20C/271/2010. Podľa nálezu, konanie od 4. 6. 2002 do prvého pojednávania dňa 3. 2.
2004, trvalo viac ako 19 mesiacov, obdobie od odročenia pojednávania na neurčito na účely ustanovenia
znalca a vypracovania znaleckého posudku v trvaní 9 mesiacov, pričom znalec bol ustanovený po 6

rokoch od začatia konania, neefektívna činnosť súdu, zamietnutie žaloby sťažovateľa z 1. 6. 2001 z
dôvodu, že podanie sťažovateľa neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, ktoré odvolací súd
zrušil, predloženie námietky zaujatosti sudcu na rozhodnutie a vrátenie veci okresnému súdu - január
až apríl 2002, ustanovenie znalkyne na vykonanie znaleckého posudku, nerešpektovanie žiadosti o
zrušenie uznesenia o jej ustanovení, nesústredený postup súdu po podaní odvolania sťažovateľa proti

rozsudku - december 2007 až október 2007, nedostatky v postupe súdu zistené v dovolacom konaní
25. 3. 2011. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že súd svojou nečinnosťou a neefektívnou
činnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002 s prihliadnutím na dĺžku konania (viac ako 11
rokov) spôsobil prieťahy v konaní a priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- Eur.
Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmavať len
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa troch základných kritérií, za ktoré považuje zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu (I. US 41/02).11. Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 20C/949/2002 vyplýva, že Najvyšší súd SR rozsudok
KrajskéhosúduvKošiciachzodňa27.10.2008sp.zn.5Co/62/2008arozsudokOkresnéhosúduKošice

II zo dňa 11. 12. 2007 č.k. 20C/949/2002-695 uznesením zo dňa 14. 3. 2011 č.k. 3Cdo/267/2009-1109,
ktorým žalobe žalobcu vyhovel, zrušil pre procesné vady prvostupňového súdu s poukazom na § 237
písm. f/ O.s.p..
12. Uznesením zo dňa 28. 9. 2012 č.k. 20C/949/2002-1516 Okresný súd Košice II konanie o ochranu
osobnosti zastavil pre späťvzatie žaloby žalobcom podľa ust. § 96 O.s.p..

13. Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 13C/201/2009 vyplýva, že súd žalobu žalobcu o ochranu
osobnosti zamietol rozsudkom zo dňa 23. 6. 2010 sp. zn. 13C/201/2009. Krajský súd v Košiciach
rozsudkom zo dňa 21. 9. 2011 č.k. 11Co/240/2010-416 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil ako
vecne správny.
14. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. 4. 2015 č.k. 2Cdo/277/2013-827 dovolanie žalobcu odmietol.

15. Uznesením zo dňa 14. 1. 2014 č.k. 2Nc/48/2013-604 Krajský súd v Košiciach rozhodol o námietke
žalobcutak,žezákonnásudkyňaJUDr.IvetaSlebodníkovániejevylúčenázprejednaniaarozhodovania
veci.

16. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 22. 4. 2014 č.k. 15C/271/2010-657 žalobu žalobcu o
ochranu osobnosti zamietol, lebo finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- Eur priznané žalobcovi
Ústavným súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002 považoval za dostačujúcu náhradu.
Pri posúdení spôsobu a rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy sa súd zaoberal vecou z toho hľadiska, či
vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej žalobcovi prieťahmi súdu, nie je dostatočným zadosťučinením

konštatovanie porušenia práva a priznanie finančnej náhrady vo výške 5 000,- Eur. Krajský súd v
Košiciach uznesením zo dňa 26. 2. 2016 č.k. 1Co/778/2014-729 zrušil rozsudok prvostupňového súdu
a uložil súdu opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu. V odôvodnení uznesenia uviedol, že z citovaných
zákonných ustanovení vyplýva, že uvedený zákon má osobitne upravenú premlčaciu lehotu a to jednak
premlčaciu lehotu subjektívnu upravenú v ods. 1 a taktiež lehotu objektívnu upravenú v ods. 2. Za

rozhodujúcu skutočnosť pre začiatok plynutia premlčacej lehoty, za ktorú súd prvého stupňa považoval
dátum doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, platí iba
pre lehotu objektívnu v trvaní 10 rokov. Pre začiatok plynutia subjektívnej trojročnej lehoty je však
rozhodujúca skutočnosť, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Táto otázka je upravená v § 9 ods. 2
citovaného zákona, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho

v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Pokiaľ teda z citovaného ustanovenia vyplýva, že záver o nesprávnom úradnom
postupe súdu spočívajúcom v povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote, prípadne v nečinnosti a v prieťahoch môže vyplývať iba z rozhodnutia konkrétne označených
subjektov, nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že poškodený sa o takejto škode môže reálne dozvedieť
iba na základe rozhodnutia týchto subjektov a teda iba vydaním takéhoto rozhodnutia je splnená jedna
z podmienok pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty (kedy sa poškodený dozvie o škode).
Pokiaľ teda žalobca v konaní svoj nárok odvodzoval od výsledkov vybavenia sťažnosti na jeho prieťahy

v konaní vybavenej príslušným predsedom súdu, resp. od rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý
konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bolo povinnosťou súdu
vyhodnocovať nárok žalobcu práve v nadväznosti na tieto skutočnosti v zmysle vyššie uvedenej zásady.
Iba vydaním týchto rozhodnutí teda mohla žalobcovi začať plynúť subjektívna premlčacia lehota.

17. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 13. 6. 2016 č.k. 15C/271/2010-824 zaviazal žalovanú k
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1 000,- Eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.18. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29. 12. 2017 č.k. 1Co/484/2016-940 zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu
rozsudkom, ktorý je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný. V dôvodoch rozsudku sa nevyporiadal

sozákonnýmipodmienkamivznikuzodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom
pri výkone verejnej moci, teda ustanovenia, ktoré súd použil ako hmotnoprávny základ pre rozhodnutie
vo veci. Žalobou, ktorú žalobca uplatnil na súde ešte dňa 4. 10. 2010 sa tento domáhal pôvodne voči
žalovanému Okresnému súdu Košice II zaplatenia sumy 155 000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v žalobe popísal skutkové okolnosti od r. 1998, kedy

Generálne riaditeľstvo zboru väzenskej a justičnej stráže SR vydalo rozhodnutie o jeho prepustení zo
služieb väzenskej a justičnej stráže. V žalobe uviedol, že Okresný súd Košice II v konaniach pod sp.
zn. 20C/949/2002 a 13C/201/2009 v dôsledku obrovských prieťahov zabránili mu včas a spravodlivo
vyriešiť jeho žalobu, v dôsledku čoho tento natrvalo ostal figurovať v zozname nezamestnaných od 30.
9. 1998. Od tejto doby je držaný v domácom väzení s diagnózou F61-zmiešaná porucha osobnosti,
bolo mu zabránené zapojiť sa do normálneho života, zamestnať sa, prišiel o roky dôchodkového

zabezpečenia, o vyplatenie odchodného, o mesačný príjem, odmeny, hodnostné, postup hodnosti,
prišiel o rodinu a zhoršil sa mu zdravotný stav. Žalobca počas konania opakovane podával na súd
svoje obsiahle podania, ku ktorým pripájal obrovské množstvo listín, čo objektívne vyvolalo potrebu zo
strany súdu vysporiadať sa s týmto obrovským množstvom skutkových tvrdení z hľadiska skutočností,
ktoré sú pre rozhodnutie o nároku žalobcu právne významné. V ustanovení § 9 ods. 1, 2 zákona č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vymedzená základná
podmienka vzniku zodpovednosti za škodu spočívajúcu v nemajetkovej ujme spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomprivýkoneverejnejmoci.Nesprávnyúradnýpostupakozákonnúpodmienkunemôže
súd sám vyhodnocovať v konaní, ale v tomto smere je viazaný rozhodnutiami príslušných orgánov
konštatujúcich nesprávny úradný postup. Medzi takéto rozhodnutie patrí aj právoplatné rozhodnutie

Ústavného súdu SR v rámci konania o ústavnej sťažnosti, ktorým tento konštatuje, že došlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedenú zákonnú podmienku ustálil súd prvej
inštancie správne za preukázanú s poukazom na konkrétny nález Ústavného súdu SR č. IV. ÚS
252/2011-66 zo dňa 3. 11. 2011. V tomto náleze Ústavný súd SR skonštatoval konkrétne prieťahy,
za konkrétne obdobia konania vedeného pod sp. zn. 20C/949/2002 pred Okresným súdom Košice

II. Týmto došlo zároveň k vymedzeniu nesprávneho úradného postupu aj z hľadiska jeho časového
úseku. Toto časové vymedzenie je právne významné pre posúdenie ďalších zákonných podmienok
pre vznik zodpovednosti a to žalobcom tvrdenej príčinnej súvislosti medzi týmto nesprávnym úradným
postupom a ním tvrdenými skutkovými následkami, ktoré mali u neho vyvolať nemajetkovú ujmu. Súd
prvej inštancie síce v dôvodoch rozsudku rozsiahlo citoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a

vykonal aj všeobecný výklad jeho ustanovení. V dôvodoch jeho rozsudku však chýba odôvodnenie
základných náležitostí vzniku zodpovednosti, a to vyhodnotenie, či žalobcom tvrdené následky vznikli
v príčinnej súvislosti s ustáleným nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie v dôvodoch
rozsudku žiadnym spôsobom nekonkretizoval svoj veľmi stručný záver o tom, že žalobca utrpel v konaní
vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002 následok spočívajúci v nemožnosti sa zamestnať, v zhoršení

zdravotného stavu z dôvodu dlho trvajúceho súdneho sporu a to napriek tomu, že sám v dôvodoch
konštatoval, že k strate zamestnania žalobcu došlo ešte v r. 1998, kedy u neho bola zistená konkrétna
zdravotná diagnóza - zmiešaná porucha osobnosti. Ide teda o skutočnosti, ktoré sa udiali dávno pred tým
ako boli Ústavným súdom SR skonštatované prieťahy v konaní 20C/949/2002, kde obdobia nečinnosti
súdu boli ustálené v období od 4. 6. 2002. V dôvodoch rozsudku teda niet žiadnej zmienky o tom, na

základe čoho súd ustálil príčinnú súvislosť medzi stratou zamestnania žalobcu a jeho nepriaznivým
zdravotným stavom, ako aj rozpadom jeho manželstva, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Košice I ešte dňa 10. 9. 1999, teda dávno pred obdobím, za ktoré Ústavný súd SR skonštatoval
prieťahy v konaní. Súd prvej inštancie úplne pominul tvrdenie žalobcu, že ďalší nesprávny úradný
postup Okresného súdu Košice II má vyplývať z bližšie nekonkretizovaného vyjadrenia predsedu súdu

zo dňa 12. 12. 2012 k jeho sťažnosti na prieťahy v konaní, a to napriek tomu, že v zmysle ust. § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ide o právne relevantné tvrdenie. Za správne považoval odvolací súd
všeobecné závery súdu prvej inštancie, v ktorých tento konštatoval, že samotné prieťahy v súdnom
konaní nepochybne znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu spočívajúcu v neprimerane a
neodôvodnene dlhej neistote poškodeného ohľadom výsledku súdneho konania, ktorého je účastníkom.

Rovnako správne súd konštatoval, že je potrebné vyhodnotiť, či vzhľadom na konkrétne okolnosti
veci ide o ujmu nepatrnú alebo o ujmu značnú, pri ktorej už nepostačuje samotné konštatovanie
porušenia jeho práva, ale odôvodňuje aj záver o potrebe odškodnenia formou imateriálnej ujmy v
peniazoch. Takéto úvahy súdu však musia byť logickým vyústením z konkrétne vykonaných dôkazov.Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadaval s dôvodnosťou
vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej, a to pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty, a to napriek tomu, že odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení jednoznačne zaujal záver o tom, na základe ktorých skutočností je potrebné uvedenú otázku
vyhodnotiť. Súd prvej inštancie v tomto smere teda nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho
súdu a otázku premlčania opätovne hodnotil obdobným spôsobom ako v predchádzajúcom rozsudku. K
odvolacej námietke žalovanej ohľadne vzťahu odškodnenia priznaného žalobcovi nálezom ústavného
súdu a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa odvolací súd vyjadril už vo svojom predchádzajúcom

zrušujúcom uznesení a na tomto vyjadrení zotrváva.

19. Uznesením zo dňa 14. 6. 2018 č.k. 15C/271/2010-1045 súd vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní odo
dňa doručenia tohto uznesenia odstránil vady žaloby, ktoré bránia pokračovaniu v konaní.
20. Uložil žalobcovi doplniť žalobu v dvoch písomných vyhotoveniach v súdom stanovenej lehote a
uviesť najmä:

- či sa žalobou domáha nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu v podobe
prieťahov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov alebo sa nároku domáha aj z iného dôvodu, ktorý je
potom potrebné jednoznačne a konkrétne uviesť (v konaní pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn.
20C/949/2002),

- či sa žalobou domáha nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu v podobe
prieťahov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov alebo z iného dôvodu, ktorý treba jednoznačne a konkrétne
uviesť (v konaní pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 13C/201/2009),
- špecifikovať nemožnosť žalobcu sa zamestnať, zhoršenie zdravotného stavu žalobcu s predložením

dôkazov, príčinnú súvislosť medzi stratou zamestnania žalobcu a jeho zdravotným stavom (podľa bodu
15 uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 12. 2017 č.k. 1Co/484/2016-940),
- v čom konkrétne spočíval nesprávny úradný postup Okresného súdu Košice II vo vyjadrení predsedu
tohto súdu zo dňa 12. 12. 2012, lebo dôkazné bremeno znáša poškodený, teda žalobca (podľa bodu
16 citovaného uznesenia odvolacieho súdu).

21. Na pojednávanie nariadené dňa 4. 9. 2018 sa žalobca nedostavil. Advokátka žalobcu ospravedlnila
neúčasť žalobcu z dôvodu zdravotných ťažkostí.

22. Podľa článku 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo

veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

23. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

24. Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto
zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii
konania, ak by boli v neprospech strany.

25. Podľa § 391 ods. 1, 2, 3 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže
podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie,
schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Ak bolo
rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a
vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to,
ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

26. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

27. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.28. Navrhovanie dôkazov má priamu súvislosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže strana
sporu v konaní uplatniť od jeho samotného začiatku, pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje
na všetky tvrdenia strany sporu s tým, že nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou hrozbu

takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo dostatočne
nesplnilasvojudôkaznúpovinnosť.Dôkaznýmbremenompritomrozumiemezodpovednosťstranysporu
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V prípade dôkaznej
núdze sa neúspech pričíta tej strane sporu, na ktorej podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska práva.

29. Podľa § 1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení neskorších právnych predpisov tento zákon upravuje a) zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a
vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

30. Podľa § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

31. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

32. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
33. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

34.Podľa§15ods.1citovanéhozákonanároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

35. Podľa § 16 ods. 1, 2 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada,
ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súdeje poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý
mu škodu spôsobil. Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku
1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie

je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia
nároku alebo jeho časti na súde.

36. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

37. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
38. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

39. Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

40. Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

41. Predmetom konania je náhrada nemajetkovej škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobená
právoplatným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný

súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002.

42. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších

právnych predpisov sú zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené. Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, ďalším predpokladom je vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy a poslednou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody
a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť (§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z.).

43. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je sprostredkovaný. Dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia týchto zákonných podmienok znáša poškodený.
44. Zodpovednosť za škodu je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť. Podľa zákonného
ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Teda zo strany

žalobcu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu či nedbanlivosti, stačí preukázať, že
škoda, ak vznikla, je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

45. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z..

46.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojomNálezeč.IV.z3.11.2011konštatovalzbytočnéprieťahy
v konaní súdu spočívajúce v dĺžke konania 11 rokov a priznal žalobcovi finančné zadosťučinenia vo
výške 5 000,- Eur (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
47. Pri posudzovaní spôsobu a rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádzal z ust. § 17 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možno
uspokojiť ju inak.48. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zadosťučinenie v peňažnej forme je v zákone upravené
ako spôsob subsidiárny, nastupujúci vtedy, ak dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví samotné
konštatovanie práva, resp. ak nie je možno nemajetkovú ujmu uspokojiť inak. Zákon neuvádza

v súvislosti s určením vhodnej formy zadosťučinenia žiadne okolnosti, podľa ktorých sa forma
zadosťučinenia určuje.
49. Pri úvahe o forme zadosťučinenia súd vychádzal z kritérií uvedených v ust. § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., v ktorom sú síce vymenované viaceré kritériá, ide však o výpočet demonštratívny.
50. Nárok na nemajetkovú ujmu môže súd priznať s poukazom na ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona

najmä s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje.
51. Posúdenie okolností, za ktorých malo dôjsť k ujme žalobcu zahrňuje správanie žalobcu počas
súdneho konania. Za okolnosť dôležitú pre stanovenie formy zadosťučinenia, súd považoval meritórne
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, pričom odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil.
Dovolací súd zrušil rozhodnutia oboch súdov z procesných dôvodov a žalobca napokon zobral žalobu
v celom rozsahu späť bez odôvodnenia.

52.Správaniežalobcu,ktorýzobralžalobuspäťbezodôvodnenia,tedaprispeloktomu,žedĺžkakonania
pred súdom dosiahla 11 rokov.
53. Námietka žalobcu, že predseda súdu vo vyjadrení zo dňa 12. 12. 2012 sám konštatoval prieťahy
súdu, ktoré vznikli neskorým vytýčením pojednávania, je neopodstatnená, lebo súd zastavil konanie pre
späťvzatie žaloby skôr, ako sa vyjadril predseda súdu, a to uznesením zo dňa 28. 9. 2012, čo vyplynulo

z obsahu spisu sp. zn. 20C/949/2002.
54. Žalobca vo svojich vyjadreniach dokazoval, že dňom 1. 10. 1998 bol prepustený zo zamestnania
z dôvodu zmeny jeho zdravotnej klasifikácie, bol zaradený do skupiny „D“ - ako neschopný služby v
ZV a JS SR, od 5. 10. 1998 bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach ako
občan v hmotnej núdzi, s výškou priznaných dávok v hmotnej núdzi 118,30 Eur mesačne od 1. 11. 2008,

za rok 2009 vo výške 1 373,60 Eur, odvtedy sa zamestnal 1-krát v strážnej službe - L. odkiaľ bol po
mesiaci prepustený. Žalobca predložil lekársku správu P. o existencii pochybností o psychickom stave
žalobcu zo dňa 20. 1. 1997, správu P. zo dňa 30. 9. 1998 o zistení zmiešanej poruchy osobnosti žalobcu,
rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže SR zo dňa 20. 9. 1998, ktorým
bol žalobca dňom 30. 9. 1998 prepustený zo služobného pomeru a lekárske správy o zdravotnom stave

žalobcu z obdobia pred skončením služobného pomeru, po skončení služobného pomeru a z obdobia
po skončení konania súdu.
55. Súd zistil, že u žalobcu bolo počas konania vedeného pod sp. zn. 13C/201/2009 stanovené
psychiatrické zdravotné ochorenie znaleckým posudkom č. 116/2007 zo dňa 24. 11. 2007
vypracovaným P., podľa ktorého sa u žalobcu jedná o vývoj paranoidne kverulačného bludu, pričom

začiatok súdna znalkyňa datovala od obdobia 90-tych rokov. Porucha bola indikovaná k psychiatrickej
liečbe, ktorú však žalobca odmietol od začiatku, bol k svojim neprimeranostiam v správaní nekritický
a necítil sa duševne chorý. Dôvodom zániku manželstva žalobcu podľa odôvodnenia rozhodnutia
Okresného súdu Košice I zo dňa 10. 9. 1999 č.k. 18C/310/1999-10 bol rozvrat manželstva pre dlhodobo
pretrvávajúci formálny zväzok medzi manželmi. Q., bývalá manželka žalobcu, vypovedala, že dôvodom

rozvodu manželstva bolo požívanie alkoholu žalobcom pre dlhodobé problémy v práci.

56. Žalobca napriek výzve súdu, uznesením zo dňa 14. 6. 2018 č.k. 15C/271/2010-1045, nepredložil
dôkazy o tom, že mu vznikla tvrdená citová ujma, pocit krivdy a nespravodlivosti počas konania súdu
vedeného pod sp. zn. 20C/949/2002 a ako sa prejavila na jeho zdraví.

57. Podľa názoru súdu, pokiaľ v dôsledku prieťahov súdu mala vzniknúť žalobcovi nemajetková ujma,
tzv. citová ujma, pocit krivdy a nespravodlivosti, bolo treba preukázať, že ujma žalobcu vznikla v priebehu
súdneho konania vedeného pod sp. zn. 20C/949/2002 a ujma je v príčinnej súvislosti s prieťahmi súdu.
Právny základ tohto nároku by potom spočíval v zodpovednosti žalovaného za prieťahy súdu, ktorý
mal konať sústredene a pokiaľ tak nekonal, bolo treba, aby žalobca preukázal, že práve nečinnosťou

a prieťahmi súdu vznikla žalobcovi tvrdená ujma. Žalobca bol lekársky liečený aj pred začatím konania
vedeného pod sp. zn. 20C/949/2002, o čom svedčí lekárske potvrdenie zo dňa 24. 2. 1992 na čl. 17,
lekárska správa zo dňa 7. 2. 1992 na čl. 18 a lekárska správa zo dňa 20. 1. 1997 na čl. 20, teda žalobca
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ujmou a prieťahmi súdu.
58. Žalobca ani nesplnil povinnosť tvrdením rozhodujúcich skutočností dostatočne vysvetliť motiváciu k

uplatneniu nároku na požadovanú peňažnú náhradu vo výške 155 000,- Eur.
59. Žalobca nešpecifikoval obdobie, kedy tvrdená ujma vznikla, preto je vylúčené, aby mu ujma vznikla
výlučne v príčinnej súvislosti s prieťahmi súdu. Nemožno klásť štátu za vinu, že žalobca mal určitézdravotné ťažkosti, ktoré vznikli ešte v 90-tych rokoch, teda pred začatím súdneho konania vedeného
pod sp. zn. 20C/949/2002.
60. Podmienky zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

sú určené kumulatívne a nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z..

61. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/949/2002 rozhodol dňa 11. 12. 2007,
odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil dňa 27. 10. 2008. Okresný súd Košice II konanie zastavil pre

späťvzatie žaloby dňa 28. 9. 2012.
62. Žaloba bola podaná na súde dňa 4. 10. 2010, teda v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby
stanovenej v ust. § 19 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a nárok žalobcu nie je premlčaný (právny názor
vyslovený Krajským súdom v Košiciach v uznesení zo dňa 26. 2. 2016 č.k. 1Co/778/2014-729).

63. Nesprávny úradný postup Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/201/2009

nebolžalobcompreukázaný.Žalobcavpísomnompodanízodňa27.6.2018uviedol,ževinýchsúdnych
konaniach nie sú tak výrazné prieťahy spôsobené prácou sudcov, súdne konania boli komplikované,
pretože súdy riešili odbornú otázku, a to duševný stav žalobcu. Dôkazmi žalobca nedisponuje, navrhol
vychádzať z tých, ktoré založil do súdneho spisu a posúdiť, či jeho nárok na majetkovú škodu je
opodstatnený a dostatočne preukázaný.

64. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie zákonných predpokladov zodpovednosti za
škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/201/2009, preto nevznikol
žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v
konaní vedenom pod sp. zn. 13C/201/2009.

65. Na základe všetkých uvedených dôvodov, ich vzájomnej súvislosti, žalobcovi nevznikol nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona č. 514/2003 Z.z., preto
súd žalobu ako celok zamietol.

66. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej voči žalobcovi

nárok na náhradu trov konania nepriznal, i keď mala v konaní plný úspech. Súd prihliadol na osobné,
majetkové a zárobkové pomery žalobcu (§ 257 CSP). Žalobca je dlhodobo nezamestnaný, nemajetný,
v domácej liečbe, liečený na vážnu duševnú chorobu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia na Okresnom súde Košice I písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, m ô ž e
žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.