Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. október 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/61/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6314010433
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Paluda
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6314010433.1

Uznesenie

I. súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov JUDr.
Františka Moznera a JUDr. Martina Piovartsyho na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. októbra
2018 v Bratislave v trestnej veci obvineného R. W. pre zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 ods.
1 k § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného R. W. proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. mája 2015, sp. zn. 3To/57/2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. W. sa o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie predchádzajúce dovolaniu

Rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej aj „prvostupňový súd“) z 13. apríla 2015, sp. zn.

1T/130/2014, bol obvinený R. W. uznaný za vinného zo zločinu znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 k § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a z prečinu súlože medzi príbuznými v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 203 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 29. augusta 2014 v popoludňajších hodinách v k. ú. obce Pohronská Polhora, v lokalite zvanej
N., kde bol so svojou dcérou W. W., nar. XX. F. XXXX zbierať huby, ju počas oddychu zvalil na zem,

obkročmo si na ňu kľakol, nohami ju zvieral v oblasti hrudníka, keď kričala, snažil sa jej zakryť ústa
bundou, na ktorej predtým sedel, rukami jej vyhrnul tričko spolu s podprsenkou nad prsia a vzápätí jej
stiahol nohavice spolu s nohavičkami ku členkom nôh, na to sa jej dotýkal pŕs a pohlavného orgánu, keď
sa W. W. bránila tak, že ho udierala rukami do hlavy a tela, pričom kričala, zakryl jej rukou ústa a údery
jej vrátil tak, že ju najmenej trikrát udrel otvorenou dlaňou do pravej lícnej časti tváre, súčasne jej hovoril,
aby prestala kričať, že tam nikto nie je, lebo ak tak neurobí, už sa nenadýchne, že ju zakope a on to uhrá

na nejakú nehodu, že sa stratila, zároveň sa pokúšal vyzliecť si nohavice, čo sa mu však nepodarilo a
k pohlavnému styku, ani iným sexuálnym praktikám už nedošlo, nakoniec od svojho ďalšieho konania
upustil, avšak v dôsledku jeho fyzického útoku utrpela W. W. pomliaždenie tváre v oblasti pravej sánky,
odreninu tváre pod pravým nosovým krídlom, pomliaždenie hrudníka, odreniny driekovej oblasti vpravo
a vľavo a odreninu zadnej strany ľavého stehna s dobou liečenia najmenej tri dni bez práceneschopnosti.

Za to mu prvostupňový súd uložil podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 37 písm. h), písm.
m), § 38 ods. 2, ods. 4, ods. 8, § 41 ods. 1, § 34 ods. 5 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 9 (deväť) rokov a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obvineného na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.Podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenej
W. W., nar. XX. F. XXXX v Z., trvale bytom G., M. XXX, do rúk jej opatrovníka Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v Rimavskej Sobote škodu vo výške 576,80 eur.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúc o odvolaní obvineného R. W. proti uvedenému rozsudku súdu
prvého stupňa uznesením z 27. mája 2015, sp. zn. 3To/57/2015, odvolanie obvineného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol.

II.
D o v o l a n i e
a vyjadrenie k nemu

Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj proti rozsudku Okresného súdu
Brezno podal obvinený R. W. dovolanie prostredníctvom ustanoveného obhajcu podaním z 21. augusta

2017, osobne podaným na Okresnom súde Brezno 28. augusta 2017, z dôvodov uvedených v § 371
ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) a § 374 ods. 3 Trestného poriadku.

V podanom dovolaní obvinený poukázal na to, že v predmetnej veci žiadny z dôkazných prostriedkov
priamo, jednoznačne a nespochybniteľne nepreukázal, že obvinený skutok spáchal, resp. že svojim

konaním naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty zločinu znásilnenia a prečinu súlože
medzi príbuznými v štádiu pokusu. Z hľadiska subjektívnej stránky u obvineného absentuje priamy
úmysel a rovnako tak z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by konal premyslene a mal by úmysel
súložiť s poškodenou. Uvedenú skutočnosť preukazuje aj nahrávka zvukového záznamu vyhotoveného
poškodenou jej mobilným telefónom, pričom obvinený o tomto nahrávaní nevedel, čo z nahrávky síce

robí nezákonný dôkaz, ale na druhej strane z nej jednoznačne vyplýva, že obvinený poškodenú nechcel
znásilniť ani s ňou vykonať súlož či inú sexuálnu praktiku.

Rovnako tak ani rozsah zranení poškodenej podľa záverov znaleckého posudku znalca z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatológia, žiadnym spôsobom nedokazuje príčinnú

súvislosť medzi konaním obvineného a vzniknutými zraneniami poškodenej. V konaní navyše neboli
orgánmi činnými v trestnom konaní zaistené žiadne biologické stopy, čo znamená, že predmetné
zranenia na tele poškodenej mohli vzniknúť aj iným spôsobom.

Obvinený vo svojej výpovedi uviedol, že spôsob, akým chcel dcére dokázať, že jej matka nemá pravdu

v tom, že on je násilníkom, nebol správny a vhodný, avšak zároveň týmto svojim konaním nenaplnil
zákonné znaky uvedených trestných činov, pretože sám upustil od konania smerujúceho k dokonaniu
trestnéhočinuaodstránilnebezpečenstvo,ktorévzniklozáujmuchránenémutýmtozákonomzúdajného
pokusu, pričom pokiaľ by mal skutočný úmysel znásilniť poškodenú, na dokonanie činu nemal žiadne
prekážky.

V ďalšej časti podaného dovolania poukázal na výpoveď poškodenej z prípravného konania, ktorá sa
uskutočnila 31. augusta 2014 bez prítomnosti obhajcu obvineného, pričom tento mu bol ustanovený
až 2. septembra 2014. Po zrušení rozsudku Okresného súdu Brezno uznesením Krajského súdu v
BanskejBystricizo4.marca2015,sp.zn.3To/21/2015,avrátenívecinanovéprejednaniearozhodnutie,

bol vykonaný výsluch poškodenej - osoby mladšej ako 18 rokov, čo však bolo po viac ako siedmych
mesiacoch od jej prvého výsluchu z 31. augusta 2014. Uvedené má podľa obvineného za následok, že
ide o neúčinný dôkaz, pretože je ním dôkazná situácia oslabená, resp. zmarená. Poškodená vo svojej
výpovedi navyše uviedla, že ako prvému volala rodinnému známemu, ktorý je právnikom (nie matke, ani
bratovi, ani na políciu), a tiež uviedla, že v lokalite, kde malo dôjsť ku spáchaniu skutku, už predtým bola,

napriek tomu tvrdila, že nepoznala cestu, nevedela uviesť, či je obvinený pravák alebo ľavák, nevedela
uviesť, aké mal zapínanie nohavíc a navyše nejavila žiadne známky traumy.

Na hlavnom pojednávaní konanom 12. januára 2015 obvinený navrhol ako dôkaz zabezpečiť výpis
hovorov z mobilného telefónu poškodenej z 29. augusta 2014 (zo dňa, kedy malo dôjsť ku spáchaniu

skutku),zaúčelomzistenia,komupoškodenávtendeňvolala,avšaktentonavrhnutýdôkazsúdodmietol
vykonať.Obvinený tiež poukázal na skutočnosť, že z jeho doterajších odsúdení vyplýva, že v minulosti nebol
stíhaný ani odsúdený pre trestný čin so sexuálnym alebo obdobným motívom, napriek tomu mu súd
zohľadnil priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že už bol za trestný čin odsúdený [§ 37 písm. m)

Trestného zákona], pričom však podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia súd na túto skutočnosť
nemusel prihliadať. Uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 8 mesiacov považuje za
neprimerane prísny a poukazuje na možnosť aplikácie § 39 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
v predmetnej veci.

V závere podaného dovolania poukázal na to, že odôvodnenie dovolaním napadnutého konečného
rozhodnutia je nedostatočné, v rozpore s § 168 ods. 1 v spojení s § 180 Trestného poriadku.

Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby dovolací súd rozsudkom podľa § 386 ods. 1 Trestného
poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. mája 2015, sp. zn. 3To/57/2015,
a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvineného, podľa § 386 ods. 2

Trestného poriadku napadnuté uznesenie v spojení s rozsudkom Okresného súdu Brezno z 12. januára
2015, sp. zn. 1T/130/2014, zrušil a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu
Brezno, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu obvineného sa podaním z 18. septembra 2017 vyjadril okresný prokurátor Okresnej

prokuratúry Brezno, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutie Okresného súdu Brezno, ako aj
Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za zákonné a dostatočne odôvodnené, pričom skutočnosti,
ktoré obvinený v podanom dovolaní uvádza, nevychádzajú zo zisteného skutkového stavu. Prokurátor
má za to, že v predmetnej veci neexistujú dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a z tohto
dôvodu navrhol, aby dovolací súd predmetné dovolanie odmietol.

III.
Konanie pred dovolacím súdom

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní

skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému
rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b)
Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku),
a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem
toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá,

keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto
bolo rozhodnuté.

Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g),

písm. i) Trestného poriadku.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má
zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371
ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (s výnimkou

dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Úvodom je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo
30/2011, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 120, roč. 2012 [podľa ktorého „viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania
uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371
Trestného poriadku], sa najvyšší súd zaoberal jednotlivými dovolacími námietkami obvineného v rámci

nimi obsahovo zodpovedajúcimi dovolacími dôvodmi.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu je potrebné chápaťako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods.
4 Trestného poriadku).

Pod tento dovolací dôvod obsahovo spadajú dovolacie námietky obvineného týkajúce sa odmietnutia
vykonania ním navrhovaného dôkazu a namietané vykonanie výsluchu poškodenej v prípravnom konaní
bez účasti jeho obhajcu. Vo vzťahu k obvineným namietanému nevykonaniu dôkazu spočívajúceho
v zabezpečení výpisu hovorov z mobilného telefónu poškodenej je potrebné poukázať na uznesenie
najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7, roč. 2011, v zmysle ktorého „za
porušenieprávanaobhajobupodľa§371ods.1písm.c)Trestnéhoporiadkunemožnopovažovaťobsah
a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený
v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a

že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je
posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“

Návrh na vykonanie vyššie uvedeného dôkazu obvinený predniesol na hlavnom pojednávaní 12. januára
2015, pričom prvostupňový súd o tomto návrhu na predmetnom hlavnom pojednávaní rozhodol tak, že
podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku tento dôkaz odmietol vykonať s odôvodnením, že navrhnutý
dôkaz sa týka okolností nepodstatných pre rozhodnutie, ktoré naviac nie sú sporné a nebolo by
možné, okrem času a účastníkov hovoru, zistiť ich obsah (č.l. 243 spisu). Z uvedeného je zrejmé,

že s návrhom na doplnenie dokazovania sa prvostupňový súd vysporiadal, pričom jeho vykonanie
nepovažoval za potrebné pre zisťovanie skutkového stavu a z tohto dôvodu jeho nevykonanie nemôže
zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o obvineným namietaný výsluch poškodenej v prípravnom konaní bez prítomnosti jeho

obhajcu, v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že poškodená bola na základe pokynu krajského
súdu, uvedeného v zrušujúcom uznesením zo 4. marca 2015, sp. zn. 1T/130/2014, opätovne vypočutá
na hlavnom pojednávaní 13. apríla 2015, na ktorom mali obvinený, ako aj jeho obhajca možnosť klásť jej
otázky, pričom toto svoje právo aj využili. Navyše je potrebné podotknúť, že súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal len z tohto, kontradiktórne vykonaného výsluchu poškodenej, a neprihliadal na jej výpoveď

z prípravného konania, čo je zrejmé z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu. Samotný obsah
výpovede tejto svedkyne je skutočnosťou týkajúcou sa zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť
a úplnosť dovolací súd nemôže s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, časť vety za
bodkočiarkou, skúmať ani meniť.

Možno preto konštatovať, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v
predmetnej veci naplnený nebol.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Aj napriek skutočnosti, že obvinený uvedený dovolací dôvod v podanom dovolaní uplatnil, obsahovo
do jeho rámca nespadá žiadna z ním prezentovaných dovolacích námietok a z tohto dôvodu možno
konštatovať, že ani tento dovolací dôvod v predmetnej veci naplnený nebol.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci
posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd oprávnený skúmať iba to, či skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu

upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do
úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že
skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu možno v prvom rade uviesť, že do jeho rámca spadá
väčšina dovolacích námietok obvineného. Prevažná časť týchto dovolacích námietok sa však netýka

nesprávneho právneho posúdenia skutku, ale zisteného skutkového stavu a z tohto dôvodu stoja
obsahovo zjavne mimo dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý
pripúšťa výhradne námietky právnej povahy a nie skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený,
vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i)

Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou]. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní možný len
v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného
poriadku.

Rovnako vo vzťahu k obvineným namietanému nepreukázaniu subjektívnej stránky predmetných
trestných činov možno poukázať na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu prijaté

14. júna 2010, sp. zn. Tpj 39/2010, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 3, roč. 2011, v zmysle ktorého „dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a
druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku preto nemôže
napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka

trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie
je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré
je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm.i)Trestnéhoporiadkupotommôžebyťužlennesprávneprávneposúdenietaktoustálenéhoskutku
v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové

zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.“ Z uvedeného je zrejmé,
že prieskum obvineným uplatnených dovolacích námietok vo vzťahu k nepreukázaniu subjektívnej
stránky predmetných trestných činov je pri ním podanom dovolaní vylúčené.

Pokiaľ ide o obvineným namietané neaplikovanie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods.

1 Trestného zákona, dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, prijaté 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5, roč. 2011, v zmysle ktorého „hmotnoprávne
ustanovenie § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára
2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom sa primkýna ku

všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods.
4 Trestného zákona a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a
súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale
kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“,
zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine,
možno výrok o treste nepadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku

Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a § 371 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý
špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom
vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy
viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len

prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému
nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do
1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné

oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno
tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého
bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona resp. § 40 Trestného
zákona v znení účinnom do 1. januára 2006 nezakladá žiadny dovolací dôvod.“Zuvedenéhojezrejmé,žeskutočnosť,žekonajúcesúdypriukladanítrestuobvinenémunepoužiliinštitút
mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, sama o sebe nemôže zakladať

žiaden dovolací dôvod.

Napokon, vo vzťahu k obvineným namietanému zohľadneniu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona, spočívajúcej v predchádzajúcom odsúdení za trestný čin, na ktorú súd môže podľa
povahy predchádzajúceho odsúdenia neprihliadať, je potrebné uviesť, že použitie priťažujúcej okolnosti

podľa § 37 písm. m) Trestného zákona je založené na tzv. materiálnom chápaní recidívy, čo znamená, že
súdmusískúmaťokolnosticharakterizujúcevzťahobvinenéhoktrestnejčinnosti,možnostijehonápravy,
povahu trestnej činnosti a jej závažnosť. Keďže nepoužitie ustanovenia § 37 písm. m) Trestného zákona
je podobne ako aplikácia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu fakultatívne, jeho použitie konajúcimi
súdmi v predmetnej veci samo o sebe nemôže zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ani podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku a ani žiadneho

iného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Trestného poriadku. Nad rámec uvedeného je potrebné
poukázať na skutočnosť, že okrem priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona bola
konajúcimisúdmivpredmetnejvecizistenáajpriťažujúcaokolnosťpodľa§37písm.h)Trestnéhozákona
(spočívajúca v spáchaní viacerých trestných činov), čo znamená, že aj v prípade, ak by konajúce súdy
neprihliadali na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, postavenie obvineného

by to žiadnym spôsobom neovplyvnilo [z dôvodu existencie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h)
Trestného zákona].

Záverom, vo vzťahu k obvineným uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 374 ods. 3 Trestného
poriadku, je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo

73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 47, roč. 2014, v zmysle ktorého „ustanovenie § 374 ods. 3 Trestného poriadku nemožno uplatňovať
ako samostatný dôvod dovolania. Toto ustanovenie len v nadväznosti na § 369 Trestného poriadku
a § 372 ods. 1 Trestného poriadku vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371
ods. 1 Trestného poriadku dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem dovolania

podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa,
ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak dovolateľ
namieta chybu konania na súde prvého stupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov
dovolania uvedenému v § 371 ods. 1 Trestného poriadku a takto musí byť aj v dovolaní označená (374
ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku).“ Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľom vytýkané chyby konania

nie je možné samostatne podradiť pod dovolací dôvod podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku, v rámci
jednotlivých dovolacích dôvodov sa nimi však najvyšší súd podrobne zaoberal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej
veci nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c), písm. g),

písm. i) Trestného poriadku a z tohto dôvodu dovolanie obvineného R. W. na neverejnom zasadnutí
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.