Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. december 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/120/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118010937
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118010937.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaných C. Q., nar. XX.XX.XXXX
a R. W., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods.
1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k
§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu

Trnava, č. k. 1T/27/2018-728 zo dňa 19.03.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.12.2019 v
Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných C. Q., nar. XX.XX.XXXX a R. W., nar.
XX.XX.XXXX, z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 1T/27/2018-728 zo dňa 19.03.2019 boli

obžalovaní C. Q., nar. XX.XX.XXXX a R. W., nar. XX.XX.XXXX, uznaní vinnými z prečinu ublíženia
na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe,

že

dňa 01.10. 2016 v čase približne od 04:00 hod. do 04:15 hod. v Hlohovci na Námestí sv. Michala č.
16, na verejnom priestranstve v blízkosti predajne novín a prevádzky BB burger, po predchádzajúcom
fyzickom konflikte v priestoroch diskotéky ONE CLUB s V. X. a V. S., obvinení spolu s už medzičasom

odsúdenými pre tento skutok B. B. a V. M. vybehli zvnútra diskotéky za V. X. na ulicu, kde ho spoločne
fyzicky napadli tým spôsobom, že V. X. udierali päsťami do oblasti hlavy a následne, ako spadol na zem,
V. X. kopali do oblasti brucha, hrudníka, chrbta, rúk, nôh a hlavy, pričom keď na miesto prišiel Q. F. a
pýtal sa obvinených a B. B. a V. M., prečo ho kopú a čo im urobil, tak už odsúdený pre tento skutok V. M.
sa otočil a podišiel k Q. F., ktorého udrel päsťou do oblasti tváre a kopol do chrbta - hrudníka, v dôsledku
čoho Q. F. spadol na zem, čím obvinení spoločne so B. B. a V. M. spôsobili V. X. zranenia: otras mozgu

s pomliaždením a krvnými výronmi, odreninami kože hlavne na pravej strane hlavy - tváre, zlomeniu VII.
rebra vľavo, ktoré si vyžiadali dobu liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života poškodeného v
trvaní4týždneaž1mesiac,užodsúdenýpretentoskutokV.M.spôsobilQ.F.zraneniazlomeninubočnej
- vnútornej steny a spodiny ľavej očnice, zlomeninu vnútornej a prednej steny čeľustnej dutiny vľavo so
zakrvácaním do čeľustnej dutiny, zlomeninu nosových kostí s posunom kostných úlomkov, otras mozgu
s pomliaždením a krvným výronom ľavej strany tváre a pomliaždenie mäkkých tkanív s odreninu kože v

oblasti ľavého predlaktia, ktoré si vyžiadali dobu liečenia, práceneschopnosť a obmedzenia v obvyklom
spôsobe života poškodeného v trvaní až do 5 týždňov, t.j. od 01.10.2016 do 05.11.2016,teda spoločným konaním inému ublížili na zdraví a spoločným konaním sa dopustili fyzicky a na mieste
verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadli iného

čím sa dopustili spáchania prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1
Trestnéhozákonaaprečinuvýtržníctvaspolupáchateľstvompodľa§20k§364ods.1písm.a)Trestného
zákona.

Za tieto skutky okresný súd uložil obom obžalovaným podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím
§ 37 písm. h) Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného
zákonaúhrnnýtrestodňatiaslobodyvtrvaní15(pätnásť)mesiacov.Podľa§49ods.1písm.a)Trestného
zákona okresný súd obžalovaným výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50
ods. 1 Trestného zákona obžalovaným určil skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Zároveň okresný súd
postupom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal oboch obžalovaných spolu s už medzičasom

odsúdenými B. B. a V. M. na náhradu škody vo výške 149,21- eur poškodenej Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd poškodeného Q. F., nar. XX.XX.XXXX v
C., trvale bytom B. XXXX/X, W. odkázal s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 728-740.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 11.04.2018 podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Trnava na Okresný súd Trnava obžalobu na obvinených spolu s ďalšími obvinenými B. B.
a V. M. pre skutky kvalifikované ako prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156

ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe obžaloby. Trestným rozkazom č. k.
1T/27/2018-548zodňa25.04.2018bolivšetciobvineníuznanívinnýmizoskutkovuvedenýchvobžalobe
pri nezmenenom skutkovom ako aj právnom základe za čo im boli uložené tresty (viď výrok trestného
rozkazu na č.l. 548 spisu). Tento trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť čo do výroku o vine, treste

ako aj náhrade škody u obvineného B. B. dňa XX.XX.XXXX a u obvineného V. M. dňa XX.XX.XXXX. V
dôsledku podaného odporu voči tomuto trestnému rozkazu obvinenými C. Q. a R. W., okresný prokurátor
nahlavnompojednávanídňa20.11.2018predniesolobžalobuprinezmenenejprávnejkvalifikáciískutku.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním výpovedí obžalovaných C. Q. a

R.W.zprípravnéhokonania,výsluchompoškodenýchV.X.aQ.F.,výsluchomsvedkovV.M.,B.B.,V.S.,
R. Y., M. M., J. C., prečítaním výpovedí splnomocnenej zástupkyne poškodenej Všeobecnej zdravotnej
poisťovne, a.s., svedkov V. K., V. K., Mgr. F. M., T. M., V. K., K. K., R. K. a W. C., prečítaním Znaleckého
posudku č. 132/16 vypracovaného znalcom MUDr. Mariánom Pamulom a zápisnicou o výsluchu tohto
znalca, a tiež oboznámením a prehratím obrazovo-zvukových záznamov z kamerových záznamov ako

aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise.

Po vyhodnotení všetkých dôkazov (č.l. 735-738 rozsudku) bolo podľa názoru okresného súdu
dostatočne preukázané najmä z výpovedí poškodeného Q. F. a svedkýň R. Y. a J. C., taktiež z vykonanej
rekognície so svedkyňou J. C., ako aj z kamerových záznamov z diskotéky ONE CLUB, že poškodeného

V. X. fyzicky napadli spolu s už odsúdenými B. B. a V. M. aj obžalovaní C. Q. a R. W., pričom už len
odsúdený V. M. napadol následne aj poškodeného Q. F.. Y. Q. a W. tak svojim konaním naplnili všetky
znaky skutkových podstát prečinov kladených im obžalobou za vinu. Vzhľadom na skutkový stav nebolo
možné aplikovať tzv. materiálny korektív (§ 10 ods. 2 Trestného zákona), nakoľko závažnosť prečinov
nebola nepatrná. Obaja obžalovaní konali v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona. Na

strane obžalovaných zároveň neboli zistené žiadne okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť.

Pri určovaní druhu a výmery trestu okresný súd prihliadol na spôsob spáchania trestného činu
a jeho následok, zavinenie a jeho mieru, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, na osoby
obžalovaných, ich osobné pomery a možnosť ich nápravy. U obžalovaných neboli zistené žiadne

poľahčujúce okolnosti, pričom u každého z obžalovaných okresný súd zistil jednu priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchali viac trestných činov). Okresný súd dospel k záveru,
že obom obžalovaným je potrebné uložiť úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov (na
spodnej hranici trestného činu najprísnejšie trestného podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona) po úpravedolnej hranice trestnej sadzby vzhľadom na prevažujúci pomer priťažujúcich okolností, s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu 2 roky. Účel trestu u oboch obžalovaných bude podľa názoru okresného
súdu naplnený takto uloženým trestom, ktorý ich bude viesť pod hrozbou výkonu trestu k vedeniu

riadneho života. Okresný súd zároveň nezistil u obžalovaných dôvody na mimoriadne zníženie trestu
v zmysle § 39 Trestného zákona.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., okresný
súd zaviazal oboch obžalovaných spolu s už predtým odsúdenými B. B. a V. M. na náhradu škody

poškodenej vo výške 149,21- eur spoločne, nakoľko si poškodená nárok riadne a včas uplatnila. V
prípade poškodeného Q. F., o jeho nároku nebolo možné v tomto konaní rozhodnúť, nakoľko tento
nepreukázal jeho oprávnenosť. Práve preto okresný súd odkázal tohto poškodeného s jeho nárokom
na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obaja obžalovaní

prostredníctvom obhajcu, a to čo do výroku o vine ako aj výroku o treste, ktoré písomne odôvodnili na
č.l. 720-725 a následne doplnili podaním na č.l. 741-742.

Obžalovaní namietajú nesprávne právne posúdenie a závažné porušenie práva na obhajobu. V spise
sú založené dva nezákonné dôkazy, ktoré súd vyhodnotil rovnako v rozpore so zákonom ako zákonné a

o tieto dôkazy oprel o rozhodnutie o vine obžalovaných. Týmito dôkazmi sú jednak kamerový záznam z
priestorov diskotéky ONE CLUB a jednak záznam o rekognícií svedkyne J. C.. Kamerový záznam ako aj
následné fotografie z neho sú nezákonným dôkazom keďže v celom vyšetrovacom ako aj súdnom spise
absentuje buď zápisnica o dobrovoľnom vydaní veci, resp. odňatí veci, preto je ako dôkaz procesne
nepoužiteľný a súd naň nemal prihliadať.

Vo vzťahu k obžalovaného W. obhajoba namieta skutočnosť, že pri rekognícií svedkyne J. C. bola ako
nezúčastnená osoba prítomná npor. Mgr. Q. A., ktorá bola príslušníčkou Policajného zboru SR a táto
osoba zároveň spisovala ako poverený príslušník v tejto trestnej veci zápisnicu o trestnom oznámení z
02.10.2016 so svedkyňou W. C.. Táto osoba dokonca ani nebola pribratá ako nezúčastnená osoba v

zmysle Trestného poriadku. Z tohto dôvodu je potom rekognícia nezákonným dôkazom a nie je možné
ju využiť v trestnom konaní.

Vo vzťahu k obžalovanému Q., obvinenie a následne obžaloba voči nemu je založená na jedinom
dôkaze, a to výsluchu svedkyne R. Y., ktorá na prvom výsluchu uviedla, že medzi osobami podieľajúcimi

sa na spáchaní skutku bol aj obžalovaný Q., avšak následne počas druhého výsluchu uviedla, že
obžalovaný Q. sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. Takáto výpoveď svedkyne je podľa
obhajoby procesne nespôsobilá. Vzhľadom na nezákonnosť kamerového záznamu nebol po celý čas
konania produkovaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval vinu obžalovaného Q..

Obhajoba ďalej v odvolaní poukazuje na jednotlivé svedecké výpovede ako aj výpovede poškodených,
rozpory v nich a závery, podľa ktorých zo žiadnej z výpovedi nemožno vyvodiť záver o vine oboch
obžalovaných. V doplnení odvolania obhajoba poukazuje opätovne na skutočnosti, ktoré uviedla už v
samotnom odvolaní.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhuje oboch obžalovaných podľa § 285 písm. c)
Trestného poriadku oslobodiť spod obžaloby.

Okresný prokurátor sa k odvolaniu obžalovaných nevyjadril.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 05.12.2019 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry Trnava a obhajcu obžalovaných a zároveň v neprítomnosti obžalovaných a poškodených
Všeobecnejzdravotnejpoisťovne,a.s.aQ.F.Poškodenísaverejnéhozasadnutianezúčastniliajnapriek
riadne doručenému predvolaniu (dňa 18.11.2019), pričom obaja poškodení boli poučení o možnosti
vykonať verejné zasadnutie v ich neprítomnosti, svoju účasť kvalifikovaných spôsobom neospravedlnili,

nevyjadrili nesúhlas na konanie v ich neprítomnosti. Obhajca obžalovaných predložil odvolaciemu súdu
na nariadenom verejnom zasadnutí súhlas oboch obžalovaných s vykonaním verejného zasadnutia
v ich neprítomnosti, výlučne za účasti advokáta. Obhajca ako aj zástupkyňa Krajskej prokuratúry v
Trnave súhlasili s vykonaním verejného zasadnutie v neprítomnosti obžalovaných a poškodených, načo odvolací súd vyhlásil uznesenie o tom, že verejné zasadnutie vykoná v neprítomnosti obžalovaných
a poškodených. Senát odvolacieho súdu oboznámil zúčastnených s napadnutým rozsudkom okresného
súdu, odvolaním obžalovaných ako aj podstatným obsahom spisu. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry

poukázala na správnosť a zákonnosť rozsudku okresného súdu, odvolanie obžalovaných navrhla ako
nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaných zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní s poukazom
na nezákonnosť vykonaných dôkazov, navrhol oboch obžalovaných v zmysle § 285 písm. c) Trestného
poriadku oslobodiť spod obžaloby.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku,
preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie
obžalovaných nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal

všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaných jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri ukladaní trestu. Záverečný názor okresného súdu pri ukladaní trestu, keď
obžalovaným uložil úhrnné tresty odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov s podmienečným odkladom a

skúšobnou dobou v trvaní 2 roky je podľa názoru odvolacieho súdu zákonný. Pokiaľ ide o odôvodnenie
rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku
a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie
správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Úvodom odvolací súd konštatuje, že v danej veci boli splnené podmienky na vykonanie verejného
zasadnutia senátom odvolacieho súdu dňa 05.12.2019, v neprítomnosti obžalovaných C. Q. a R. W.
ako aj poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s.. Obžalovaní výslovne požiadali odvolací
súd o konanie v ich neprítomnosti, udelil súhlas, aby konanie prebiehalo výlučne za prítomnosti ich
obhajcu. Pokiaľ ide o poškodených, títo mali upovedomenie o nariadení verejného zasadnutia riadne

vykázané, s poučením o možnosti vykonať verejné zasadnutie v ich neprítomnosti, napriek tomu sa
nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili. Z toho odvolací súd správne vyvodil a uzavrel, že v tejto
veci nebolo potrebné verejné zasadnutie odročiť, a verejné zasadnutie vykonal aj napriek neprítomnosti
obžalovaných a poškodených v súlade so zákonnými podmienkami pričom zároveň nešlo o prípad, kedy
by verejné zasadnutie nemohlo byť vykonané v ich neprítomnosti tak ako to má na mysli ust. § 296 ods.

6, ods. 9 Trestného poriadku.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného por iadku,

orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok o vine, v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že

podstata obhajoby opätovne a výlučne (!) spočívala v spochybnení zákonnosti vykonaných dôkazov, a
to vykonanej rekognície so svedkyňou J. C. a kamerovými záznamami z diskotéky ONE CLUB. V tejto
súvislosti odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na precízne odôvodnenie okresného súdu pokiaľ ideo tieto námietky (str. 17 a 18 rozsudku), s ktorým sa bez výhrad stotožňuje a tieto závery považuje za
správne.

Aj napriek vyššie uvedenému ale odvolací súd pre potvrdenie správnosti záverov pokiaľ ide o zákonnosť
dôkazu - rekognície svedkyne J. C. dodáva:

Podľa §126 ods. 3 Trestného poriadku, k rekognícií treba vždy pribrať nezúčastnenú osobu.

Podstata námietky zákonnosti tohto dôkazu podľa obhajoby spočívala v tom, že osoba prítomná pri
vykonaní npor. Mgr. Q. A. nebola nezúčastnenou osobou v zmysle § 126 ods. 3 Trestného poriadku,
nakoľko táto osoba bola prítomná pri spísaní trestného oznámenia W. C. dňa 02.10.2016, preto na tento
dôkaz nemožno prihliadať Odvolací súd poukazuje na to, že zo zápisnice o vykonanej rekognícií so
svedkyňou J. C. zo dňa 14.10.2016 vyplýva, že pri vykonaní rekognície bola prítomná npor. Mgr. Jana
Beňová, ktorá je v zápisnici riadne podpísaná. Svedkyňa J. C. však v konaní pred súdom nevedela

uviesť, či takáto osoba pri vykonaní tohto úkonu skutočne prítomná bola. Za osobu, ktorá bola nepretržite
prítomná označila muža - policajta, k otázke či bola prítomná aj npor. Mgr. Q. A. sa vyjadriť nevedela,
uviedla„možnoajáno“,podľaslovsvedkynesavmiestnostisastáleniektopohyboval,neustáleprítomný
bol len policajt. Pokiaľ ide o trestné oznámenie W. C. zo dňa 02.10.2016 na ktoré tiež poukazuje
obhajoba, išlo o trestné oznámenie na neznámych páchateľov, ktorých podávateľka neoznačila žiadnymi

menami ani inými identifikačnými údajmi (teda npor. Mgr. Jana Beňová v čase podania trestného
oznámenia preukázateľne nepoznala totožnosť ani jedného z obžalovaných). Preto pokiaľ by aj npor.
Mgr. Jana Beňová bola prítomná pri rekognícií so svedkyňou J. C., nie je možné vyvodiť záver, že by
tu mohla vzniknúť pochybnosť o nezaujatosti. Navyše, pri výsluchu tejto svedkyne zo dňa 14.10.2016
už táto osoba prítomná nebola. Pokiaľ aj npor. Mgr. Jana Beňová bola pri vykonaní rekognície, nešlo o

také pochybenie, ktoré by zhoršilo postavenie obvinených, nakoľko tí boli bez akéhokoľvek zaváhania
v jednotlivých fotoalbumoch predložených svedkyni s istotou opoznaní a tiež preto, že nešlo o jediný
dôkaz, na základe ktorého bola uznaná vina obžalovaných.

Pokiaľ ide o zákonnosť dôkazu - kamerového záznamu z diskotéky ONE CLUB, tu odvolací súd dodáva:

Podľa § 89 ods. 1 alinea prvá Trestného poriadku, kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie,
je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ak ju treba na účely trestného
konania zaistiť, je povinný na vyzvanie týmto orgánom vydať.

Tu obhajoba namieta, že vo vyšetrovacom spise ani súdnom spise absentuje zápisnica, resp. záznam o
vydaní alebo odňatí veci - kamerového záznamy, v dôsledku čoho je tento dôkaz nepoužiteľný. Odvolací
súd vo vyššie uvedenom ustanovení zámerne zvýraznil časť „na vyzvanie“, pretože zákonná úprava
okrem povinnosti vydať vec dôležitú pre trestné konanie na vyzvanie nijakým spôsobom neupravuje
procesný postup, ktorým má byť zabezpečený dôkaz - kamerový záznam pre potreby trestného konania.

Z vyšetrovacieho spisu (č.l. 414b) celkom jasne vyplýva, že vydaniu predmetného kamerového systému
predchádzala „Žiadosť o predloženie video záznamu“ zo dňa 04.10.2016, ktorou bol záznam vyžiadaný
povereným príslušníkom OO PZ v Hlohovci. Tu je potrebné poukázať aj na to, že v zmysle § 89
ods. 1 Trestného poriadku vecou dôležitou pre trestné konanie je bezpochyby aj obrazovo-zvukový
záznam. Rovnako významnou skutočnosťou je tá, že zákon pre samotnú výzvu v zmysle § 89 ods. 1

Trestného poriadku neustanovuje predpísanú formu. Výzva môže byť ústna ako aj písomná. Pokiaľ ide
o písomnú výzvu, táto môže byť súčasťou inej písomnosti (napr. predvolania na vykonanie procesného
úkonu). Len pokiaľ ide o ústnu výzvu, výzva v takejto forme sa zaznamenáva „zaprotokolovaním“ do
zápisnice o vykonaní úkonu. (Tieto závery nesporne vyplývajú z Komentára k Trestnému poriadku,
spracovaný pod vedením autorského kolektívu Doc. JUDr. Jozefom Čentéšom, PhD., II/1-1-180, str.

420). V tomto prípade však ako bolo uvedené vyššie orgány činné v trestnom konaní vyzvali dotknutú
osobu na predloženie kamerového systému riadnou písomnou výzvou, preto nie je dôvod pochybovať
o zákonnosti a následnej prípustnosti tohto dôkazu v trestnom konaní. Námietka obhajoby, ktorou sa
dovoláva na zápisnicu, resp. záznam o vydaní veci je v tomto smere nedôvodná.

S poukazom na vyššie uvedené potom vo vzťahu k týmto dôkazom je potrebné uzavrieť, že oba dôkazy
sú zákonné, spôsobilé spolu s ďalšími dôkazmi vyvodiť záver o vine obžalovaných.Okrem vyššie uvedených dôkazov to bola v hlavne výpoveď poškodeného Q. F., ktorá mala v konaní
nespochybniteľný význam a dôkaznú silu. Poškodený (ako jediný zo všetkých zainteresovaných osôb
na trestnom konaní) v deň spáchania skutku, v rozhodnom čase nepožíval alkohol, priebeh udalosti

si pamätal, opísal ich tak, že v jeho výpovedi nebola zaznamenaná žiadna protichodnosť. S jeho
výpoveďou korešpondovali výpovede ďalších poškodených X. a S.. Priebeh udalostí v rozhodnom čase
(od odchodu zo B., príchod na diskotéku ONE CLUB, roztržku na diskotéke, udalosti po opustení
diskotéky) je tiež v súlade so záznamami z kamerového systému. Z kamerových záznamov jednoznačne
vyplýva, že k incidentu došlo už na diskotéke, kedy V. X. ako prvý udrel päsťou B. B., na čo sa do potyčky

zapojil V. M., ktorý následne V. X. udrel päsťou do hlavy. Hneď po tom B. B. udrel päsťou V. S., ktorý
spadol na zem, kde ho ležiaceho kopol obžalovaný R. W.. Bezprostredne na to V. X. doslova uteká z
diskotéky a v podstate ihneď za ním (určite nie náhodne) opúšťajú diskotéku aj obžalovaný spolu s už
medzičasom odsúdenými. Z kamerového záznamu tiež vyplýva to, že pred vchodom na diskotéku za
zamestnanci diskotéky ONE CLUB snažili zabrániť roztržke medzi nimi, z čoho je nepochybne jasné,
že za V. X. vybehli s úmyslom zaútočiť naňho. Celý priebeh udalosti z ONE CLUBU bol dôveryhodne

opísaný poškodeným Q. F., ktorého výpoveď bola pre súd dôveryhodná, bez absencie akejkoľvek
motivácie krivo vypovedať a nedôvodne privodiť trestné stíhanie obžalovaným. Odvolací súd rovnako
ako súd prvého stupňa potom nemal dôvod neveriť poškodenému F., jeho výpoveď bola nemenná a
konzistentná, zodpovedala opisu udalostí a vykonaným dôkazov v konaní pred súdom. Pokiaľ ide o
samotný súdený skutok pred diskotékou ONE CLUB, priebeh skutku opísal nielen poškodený Diky, ale aj

svedkyne C. a Y. (ktorých výpovede boli verifikované aj svedkami M.). Z ich výpovedi je nepochybné, že
útočníkmi boli aj obžalovaný W. a Q.. Tieto závery spoľahlivo potvrdzovala prvotná výpoveď svedkyne Y.,
ktorájednoznačneoznačilaakoosobuktoráútočilanaX.ajobžalovanéhoQ..Obhajobanamietalapráve
svedeckú spôsobilosť tejto svedkyne, a to tým, že počas druhého výsluchu (po vznesení obvinenia)
táto svedkyňa neoznačila obžalovaného Q. ako útočníka. Tu odvolací súd poukazuje (rovnako ako

súd prvého stupňa), že druhá svedecká výpoveď nebola v konaní pred súdom vykonaná postupom
podľa § 263 a § 264 Trestného poriadku, preto na ňu nebolo možné prihliadať. Za zmienku stojí tiež
to, že svedkyňa Y. na prvotnej výpovedi zotrvala, uviedla, že prvotná výpoveď je pravdivá. Rozpornosť
nastala s najväčšou pravdepodobnosťou časovým hľadiskom, kedy od prvej výpovede uplynuli dva roky.
Pokiaľ ide o dôkaz - rekogníciu so svedkňou C., odvolací súd odkazuje na odôvodnenie v odsekoch

vyššie,kdesavysporiadalsozákonnosťoutohtodôkazu,ktorýmbolbezpochybyjednoznačneopoznaný
obžalovaný W. ako útočník.

Naproti tomu, pokiaľ ide o výpovede obžalovaných Q. a W., tieto nemožno považovať za vierohodné.
Nielenženebolisúladnésďalšímidôkazmi,odporovalisinavzájom.ObžalovanýQ.tvrdil,žesažiadneho

protiprávneho konania nezúčastnil, čomu odporuje výpoveď svedkyne R. Y., ktorá ho jednoznačne
označila za osobu útočiacu na V. X., teda v čase spáchania skutku bol na mieste kde ku skutku došlo.
Obžalovaný Q. tvrdil, že z diskotéky odišiel spolu s obžalovaným W., aj toto tvrdenie však bolo vyvrátené
práve kamerovým záznamom, z ktorého je zrejmé, že po spáchaní skutku sa Q. vrátil späť na diskotéku,
avšak už bez W., ktorý sa už v tej deň na diskotéku nevrátil. Pokiaľ ide o výpoveď obžalovaného W., ktorý

bol svedkyňou C. jednoznačne opoznaný ako jeden z páchateľov, ani jeho výpovedi nemožno uveriť.
Tento tvrdil, že nebol prítomný pri potyčke medzi B. a X.. Aj toto tvrdenie bolo vyvrátené záznamom z
kamerového systému, z ktorého vyplýva, že nielenže v rozhodnom čase v priestoroch diskotéky bol,
ale do potyčky sa aj zapojil, keď fyzicky napadol svedka S., tak že ho kopal na zemi a opakovane
sácal. Vierohodnosť oboch obžalovaných znižuje aj skutočnosť, že nejde o tzv. prvopáchateľov trestnej

činnosti. Obaja obžalovaný majú záznamy jednak v registri priestupkov ako aj v Registri trestov. V oboch
prípadoch ide o osoby s kriminálnou minulosťou, kedy sa dopustili hrubého konania proti občianskeho
spolunažívaniu výtržnosťami (fyzickým napadnutím iného). U obžalovaného Q. ide navyše o osobu,
ktorá bola v minulosti odsúdená (konania sp. zn. 2T/39/09 a sp. zn. 9T/48/2017), a hoci sa v konaní
sp. zn. 2T/39/09 osvedčil, a v konaní sp. zn. 9T/48/2017 sa naňho hľadí akoby nebol odsúdený, v

oboch prípadoch sa zahladzuje len skutočnosť, že k odsúdeniu došlo, nie skutočnosť, že sa dopustil
protiprávneho konania.

V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
3Tz/72/1970, podľa ktorého „Ak obžalovaný svoju vinu popiera, je dôvod pre oslobodzujúci rozsudok

podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku len vtedy, ak ostatné vykonané dôkazy k usvedčeniu
obžalovaného nestačia a ďalšie dôkazy nie sú dostupné.“ Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v
konaní bolo dostatočne preukázané tak usvedčujúcou výpoveďou poškodeného Q. F. ako i ďalšími
podpornými dôkazmi (svedeckými výpoveďami, kamerovým záznamom, rekogníciou, znaleckýmposudkom), ktoré nebolo možné abstrahovať, že skutok spáchali obžalovaní Q. a W., a to i napriek ich
snahe presvedčiť súd o svojej nevine.

Pokiaľ ide o rozobratie jednotlivých svedeckých výpovedi obhajobou v odvolaní, odvolací súd
nepovažuje za potrebné vyjadriť sa ku každému jednému tvrdeniu, nakoľko v konaní prevažovali dôkazy
svedčiace o vine obžalovaných, ktorých spôsobilosť a vierohodnosť nebolo možné vyvrátiť obhajobou.
Odvolací súd sa vysporiadal práve s rozhodnými skutočnosťami a námietkami obhajoby, z čoho vyvodil
záver o vine obžalovaných Q. a W..

Pokiaľ ide o výrok o treste (ako závislý výrok od výroku uznávajúceho vinu obžalovaných), odvolací súd
konštatuje, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste postupoval plne v súlade so zásadami v § 34
Trestného zákona, zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob spáchania činu,
jeho následok, osoby obžalovaných, ich pomery a možnosť ich nápravy. V konaní bolo nepochybne
preukázané, že obaja obžalovaní sa svojim konaním dopustili spáchania prečinu ublíženia na zdraví

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, preto do úvahy
prichádzalo uloženie úhrnného trestu v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona, a to podľa trestnej sadzby
skutku najprísnejšie trestného. V tomto prípade potom bolo potrebné ukladať trest odňatia slobody v
rozmedzí trestnej sadzby 1 - 3 roky podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona. Správne okresný súd vzhliadol

u oboch obžalovaných jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchali viac
trestných činov), bez zistenia poľahčujúcich okolnosti. Vzhľadom na prevahu priťažujúcich okolnosti
potom okresný súd taktiež správne pristúpil k modifikácií dolnej hranice trestnej sadzby o 1/3 v zmysle
§ 38 ods. 4 Trestného zákona, keď obžalovaným uložil trest odňatia slobody na samej spodnej hranici
takto upravenej dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 15 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky.

Takto uloženým trestov sa ale potrestanie obžalovaných nekončí. Ak sa v priebehu skúšobnej doby
obžalovaní dopustia akejkoľvek protiprávnej trestnej činnosti, za ktorú budú právoplatne odsúdení,
zakladajú takéto skutočnosti zákonný dôvod na premenu uloženého podmienečného trestu odňatia
slobody na nepodmienečný. Podmienečné odsúdenie pre obžalovaných znamená výstraha pred

páchaním akejkoľvek protiprávnej činnosti a zároveň motivácia k tomu, aby viedli riadny život.
Obžalovaní počas tejto doby preukážu, či hrozba výkonom trestu postačuje na ich nápravu a zaradenie
sa do riadneho života za súčasného dodržiavania spoločenských noriem, alebo je nevyhnutný výkon
uloženého trestu. Závisí už iba od správania sa obžalovaných počas skúšobnej doby, či využijú možnosti
prevýchovného trestu.

Odvolací súd si v tejto súvislosti neodpustí konštatovanie, že tresty uložené okresným súdom považuje
za mierne (uložené na samej spodnej hranici trestnej sadzby!!!). Od uloženia prísnejšieho trestu boli
obaja obžalovaní ušetrení v podstate len tým, že v konaní nebolo podané odvolanie aj zo strany
prokurátora v ich neprospech. Práve pre absenciu odvolania zo strany okresného prokurátora nemohol

odvolací súd uložiť obžalovaným prísnejší trest hoci videl priestor na takýto postup (s prihliadnutím na
veľmi brutálne a agresívne správanie sa obžalovaných voči poškodenému), nakoľko takýto postup by
bol v rozpore so zásadou reformatio in peius (zákaz zmeny rozhodnutia k horšiemu) podľa § 327 ods.
2 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o výroky o náhrade škody, tieto neboli napadnuté odvolaním poškodených, preto potom neboli
ani predmetom odvolacieho prieskumu.

Záverom odvolací súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne, skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa vo vzťahu v tomto prípade k obom odvolaniami napadnutým výrokom pokiaľ ide o

každý argument. (napr. R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu
kráľovstvu).Odvolacísúdmázato,ževrámciodvolaciehokonaniabolavenovanádostatočnápozornosťpodstatným
odvolacím námietkam obžalovaných, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by
viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel okresný súd. Preto s poukazom na vyššie

uvedené skutočnosti krajský súd odvolania obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku zamietol
ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.