Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200251
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200251.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu

JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne a. s., Mlynské
nivy 47, 821 09 Bratislava, zastúpený: Barger Prekop s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
104443179/2016 zo dňa 09.12.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016

zamietlo námietku regulovanej osoby Slovenské elektrárne a. s., Mlynské nivy 47, Bratislava proti
rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016,
ktorým bol podľa § 9 ods. 5 zák. č. 235/2012 Z.z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných
odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na základe
vykonania zúčtovania odvodov určený nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XX.XXX.XXX,XX,-
€ za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015.

2. Slovenské elektrárne a. s. platili za odvodové obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015 patriace
do účtovného obdobia roku 2015, osobitný odvod z podnikania v regulovaných odvetviach podľa
príslušných ustanovení zákona o osobitnom odvode. Za odvodové obdobie od 01.01.2015 do
31.12.2015 zaplatila odvody v celkovej výške XX.XXX.XXX,XX,- €.

3. Dňa 28.07.2016 spoločnosť podala Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty oznámenie
v zmysle § 8 ods. 3 zákona o osobitnom odvode, v ktorom ako príslušný výsledok hospodárenia

uviedla výsledok hospodárenia za účtovné obdobie roku 2015 vykázané podľa IFRS v celkovej výške
XX.XXX.XXX,XX,- €.
Spoločnosť riadne uložila v registri účtovných závierok riadne individuálnu účtovú závierku za rok 2015
a podala daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2015.4. Spoločnosť podaním z 21.10.2016 oznámila daňovému úradu skutočnosti vyplývajúce na zúčtovanie
odvodu podľa § 9 zákona o osobitnom odvode za odvodové obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015 a

predložila dôkazy, ktoré tvorili prílohu oznámenia 2.
Spoločnosť v oznámení 2 vysvetlila, prečo má daňový úrad podľa príslušných ustanovení zákona o
osobitnom odvode pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015 ako základ
odvodu použiť výsledok hospodárenia spoločnosti za účtovné obdobie roka 2015 vykázaný podľa IFRS
a že do základu odvodu nemôže byť započítaná suma zodpovedajúca celkovej hodnote, o ktorú sa čisto

účtovne zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv k 31.12.2015.

5. Dňa 03.11.2016 bolo spoločnosti doručené rozhodnutie daňového úradu č. 104200255/2016 z
31.10.2016 o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015 podľa § 9 ods. 5
zákona o osobitnom odvode. Daňový úrad do základu odvodu započítal sumu zodpovedajúcu celkovej
hodnote, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv k

31.12.2015.

6. Dňa 11.11.2016 spoločnosť podala proti rozhodnutiu námietku podľa § 8 ods. 2 zákona o osobitnom
odvode, ktorá smerovala proti základu odvodu, výške odvodu a výške zúčtovania odvodov.

7. Dňa 16.12.2016 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky doručilo spoločnosti Slovenské elektrárne
a. s. rozhodnutie č. 104443179/2016 z 09.12.2016, ktorým námietku zamietlo. Rozhodnutie o námietke
nadobudlo právoplatnosť doručením dňa 16.12.2016. Keďže proti rozhodnutiu o námietke nie sú
prípustné opravné prostriedky, spoločnosť Slovenské elektrárne a. s. podala na správnom súde správnu
žalobu.

8. Nakoľko proti rozhodnutiu daňového úradu č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 nebol prípustný
riadny opravný prostriedok, Slovenské elektrárne a. s. napadla uvedené rozhodnutie všeobecnou
správnou žalobou na Krajskom súde v Bratislave a toto konanie bolo vedené pod sp. zn. 1S/254/2016.
Krajský súd v Bratislave v danom konaní vyhlásil rozsudok č. k. 1S/254/2016-106 zo dňa 09.02.2017,

ktorým zrušil rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.
Žalobné dôvody

9. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 16.02.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil
rozhodnutie žalovaného č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016, ktorým zamietol námietku žalobcu proti
rozhodnutiu daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 10420055/2016 zo dňa 31.10.2016, ktorým
bol podľa § 9 ods. 5 zák. č. 235/2012, na základe vykonania zúčtovania odvodov určený nedoplatok zo

zúčtovania odvodov vo výške XX.XXX.XXX,XX,- € za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia
od 01.01.2015 do 31.12.2015.

10. Žalobca v žalobe uviedol, že rozhodnutie je nezákonné, pretože FR SR sa nevysporiadalo s jeho
námietkou, že žalobca sa nikdy nestal regulovanou osobou v zmysle zákona o osobitnom odvode.

Vec v tejto časti nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav a jeho odôvodnenie je
nedostatočné, resp. a nezrozumiteľné.
Pre prípad, ak by aj žalobca bol regulovanou osobou (s čím však nesúhlasí), tak FR SR sa
nevysporiadalo s námietkou žalobcu, že pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov sa ako
základ odvodu mal použiť IFRS výsledok hospodárenia žalobcu. Vec v tejto časti nesprávne právne

posúdil a jeho odôvodnenie je nedostatočné, nezrozumiteľné.
FR SR sa nevysporiadalo s námietkou spoločnosti, že do základu odvodu sa nemala započítať
suma zodpovedajúca celkovej hodnote, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia žalobcu v dôsledku
rozpustenia časti jej rezerv k 31. decembru 2015, nakoľko takéto započítanie je v rozpore s princípom
zákazu retroaktivity.

11. FR SR sa nevysporiadalo s námietkou spoločnosti, že zákon o osobitnom odvode je v rozpore s
právom EU. Žalovaný ani daňový úrad sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, že zákon o osobitnom
odvode je v časti vzťahujúcej sa na zvýšenie výsledku hospodárenia v dôsledku rozpustenia rezerv,vytvorených pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode, v rozpore s Ústavou, Dohovorom i Chartou.
Vec v tejto časti nesprávne právne posúdilo.

12. FR SR sa nevysporiadalo s námietkou Spoločnosti, že určenie základu odvodu, výšky odvodu a
výšky zúčtovania Odvodov je v rozpore s čl. 59 Ústavy a čl. 11 Listiny. Vec v tejto časti nesprávne právne
posúdil. Žalovaný a daňový úrad sa nevysporiadalo s námietkou žalobcu, že určenie základu odvodu,
výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov je v rozpore so všeobecnými ústavnými limitmi pre zásahy
do základných práv a slobôd. Vec v tejto časti nesprávne právne posúdil. Rozhodnutie o námietke je v

tomto ohľade zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

13. Žalobca v námietke namietala, že sa nikdy nestala regulovanou osobou v zmysle Zákona o
osobitnom odvode, nakoľko nikdy nebola splnená podmienka, v zmysle ktorej povinnosť platiť Odvod
vzniká tým držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaných Úradom, u ktorých pomer výnosov z
takejtoregulovanejčinnostizaúčtovnéobdobiedosiaholaspoň50%celkovýchvýnosovtohtoúčtovného

obdobia.

14. Žalobca predložil FR SR prehľad tržieb Spoločnosti za roky 2011 až 2015, z ktorých vyplýva, že
výnosy z takejto regulovanej činnosti nedosiahli ani v jednom z dotknutých rokov pomer aspoň 50%
celkových výnosov Spoločnosti za relevantné účtovné obdobie. Konkrétne, ako vyplýva z predloženého

prehľadu tržieb Spoločnosti, uvedené pomery dosahovali v jednotlivých rokoch 2011 až 2015 úroveň
47,43%, 42,99%, 42,17%, 48,48%, resp. 40,13%.

15. Žalobca upozornil FR SR, že v predmetnom prehľade nie sú do výnosov z regulovanej činnosti na
účelyZákonaoosobitnomodvodezahrnutévýnosy,ktoréSpoločnosťvrokoch2011až2015dosahovala

zdodávokelektrinyvzahraničí(konkrétnevNemecku,Poľsku,ČeskejrepublikeaMaďarsku)nazáklade
iných oprávnení ako oprávnení na výkon regulovanej činnosti vydaných Úradom. Vysvetlila, že takéto
výnosy nie sú výnosmi z regulovanej činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o osobitnom odvode (na
rozdiel od výnosov z regulovanej činnosti dosiahnutých z činnosti vykonávanej na základe oprávnenia
na výkon regulovanej / činnosti v oblasti energetiky vydaného Úradom). Vzhľadom na vyššie uvedené

je zrejmé, že Spoločnosť nie je a nikdy nebola regulovanou osobou podľa Zákona o osobitnom odvode.

16. Napriek týmto skutočnostiam, FR SR (rovnako ako Daňový úrad) ďalej postupovalo so spoločnosťou
ako s regulovanou osobou v zmysle Zákona o osobitnom odvode. FR SR si pritom nijakým spôsobom
nepreverovalo tieto tvrdenia a podklady Spoločnosti a ani inak nezisťovalo skutkový stav.

Navyše, v Rozhodnutí o Námietke FR SR len stroho uviedlo, že „podľa [FR SR], sú tieto tvrdenia
regulovanej osoby nesprávne, zavádzajúce, založené na nesprávnych odborných argumentoch k
samotnému zákonu o osobitnom odvode.“ Prečo však FR SR považovalo tieto tvrdenia za „nesprávne,
zavádzajúce a založené na nesprávnych odborných argumentoch“, už nijak nevysvetlilo.

17. Žalobca upozornil, že tieto jeho tvrdenia boli plne v súlade s usmernením samotného žalobcu zákona
oosobitnomodvode(MFSR)obsiahnutomvlisteč.MF/15954/2012-71z15.októbra2012adresovanom
Spoločnosti. Tento list malo FR SR v konaní k dispozícii, nakoľko tvoril prílohu k Oznámeniu.

18. FR SR sa nevysporiadalo s námietkou spoločnosti, že pri výkone zúčtovania odvodov sa mal ako

základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti. Vec v tejto časti nesprávne právne
posúdil a jeho odôvodnenie je nedostatočné, resp. nezrozumiteľné.

19. žalobca spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 Zákona o osobitnom odvode pri určovaní základu
jej odvodu, nakoľko je účtovnou jednotkou podľa zákona o účtovníctve a súčasne vykazuje výsledok

hospodárenia pred zdanením podľa zákona o účtovníctve, na ktorý § 5 ods. 3 Zákona o osobitnom
odvode odkazuje. Podľa Zákona o účtovníctve Spoločnosť vykazuje IFRS výsledok hospodárenia.

20. Daňový úrad (a následne aj FR SR) tak mal v prípade žalobcu postupovať podľa § 5 ods. 3 Zákona
o osobitnom odvode a počítať Odvod z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS.

21. Žalobca poukázal na ustanovenie § 13 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého bolo potrebné
posúdiť, či spoločnosť ako držiteľ oprávnenia na regulovanú činnosť bude platiteľom odvodu. Predmetné
ustanovenie dotknutým osobám ukladá povinnosť platiť odvod z výsledku ich hospodárenia, avšaknehovorí nič o tom, že by nemalo ísť o výsledok hospodárenia podľa IFRS. Spoločnosť v tejto súvislosti
oslovila navrhovateľa zákona o osobitnom odvode (MF SR), ktoré v listoch adresovaných žalovanému
výslovne potvrdilo, že tento má pri výpočte prvého odvodu (podľa § 13 Zákona o osobitnom odvode)

vychádzať z výsledku hospodárenia „relevantného účtovného obdobia tak, ako ho regulovaná osoba
vykázala v účtovnej závierke“, t.j. z IFRS výsledku hospodárenia. Neexistuje žiaden zákonný podklad
ani rozumný dôvod, prečo by spoločnosť mala na účely prvého odvodu vychádzať z IFRS výsledku
hospodárenia a potom na účely nasledujúcich odvodov podľa SAS výsledku hospodárenia. Inými
slovami, aj systematický výklad Zákona o osobitnom odvode podporuje legitímnosť zúčtovania odvodu

spoločnosti za rok 2015 z výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS.

22. Žalobca v Námietke namietal, že započítanie sumy zodpovedajúcej celkovej hodnote, o ktorú
sa zvýšil výsledok hospodárenia spoločnosti v dôsledku rozpustenia časti jej rezerv vo výške
XXX.XXX.XXX,- EUR (a podľa SAS o sumu XXX.XXX.XXX,- EUR), do základu Odvodu je v rozpore s
princípom retroaktivity a zákazu diskriminácie. Daňový úrad (a následne FR SR) nielenže nezohľadnil

uvedené v IFRS režime, ale uvedené nevzal do úvahy ani v ním aplikovanom režime SAS výsledku
hospodárenia. Spoločnosť pritom tento záver podrobne vysvetlila.

23. žalobca zdôraznil, že za účtovné obdobia, v rámci ktorých došlo k vytvoreniu rezerv, riadne zaplatil s
tým súvisiace povinné verejné dávky v zmysle právnych predpisov účinných počas týchto relevantných

účtovných období. Konkrétne, nakoľko išlo o tvorbu rezerv, ktoré sa nepovažujú za daňové výdavky v
zmysle ZDP, náklady na takúto tvorbu vstúpili do základu dane z príjmov ako pripočítateľná položka k
základu dane a žalobca z takto určeného základu dane riadne daň zaplatila. Podľa vtom čase účinných
právnych predpisov tvorba rezerv nepodliehala iným verejným dávkam. Zároveň s ohľadom na § 17
ods. 23 ZDP Žalobca legitímne očakával, že neskoršie prípadné rozpustenie predmetných rezerv sa do

základu dane (a ani inej verejnej dávky) už opätovne nezahrnie. Je neprípustné, aby Daňový úrad (resp.
FR SR) následne, po splnení všetkých povinností Spoločnosti uvalili na rezervy z titulu ich rozpustenia
ďalšie, úplné nové verejné dávky, ktoré Spoločnosť v čase tvorby rezerv a ich „zdaňovania“ nemohla
rozumne očakávať (nakoľko ešte v právnom poriadku neexistovali).

24. Žalobca poskytol všetky informácie a podklady, ktoré v tejto súvislosti bol povinný Daňovému úradu
poskytnúť. Uvedené informácie sú detailne vysvetlené v nasledovných dokumentoch:
- Individuálna účtovná závierka zostavená podľa Medzinárodných štandardov finančného výkazníctva
prijatými v EÚ a Správa nezávislého audítora za rok končiaci 31. decembra 2014 v bode 15. Rezerva
na vyraďovanie a likvidáciu jadrovoenergetických zariadení a náklady na ukladanie vyhoretého paliva.

- Individuálna účtovná závierka zostavená podľa Medzinárodných štandardov finančného výkazníctva
prijatými v EÚ za rok končiaci 31. decembra 2015 v bode 15. Rezerva na vyraďovanie a likvidáciu
jadrovoenergetických zariadení a náklady na ukladanie vyhoretého paliva.

25. Oba uvedené dokumenty mal daňový úrad k dispozícii, išlo o informácie, ktoré mu boli známe z jeho

úradnej činnosti a mohol, resp. mal na ne prihliadať.

26. Tým, že daňový úrad a ani FR SR neoboznámili žalobcu o svojich pochybnostiach ohľadom tvorby
a rozpustenia rezerv spoločnosti pred rozhodnutím, resp. rozhodnutím o námietke, neumožnili jej ďalej
aktívne participovať na objasňovaní veci a konali v rozpore so zásadou súčinnosti, materiálnej pravdy

a pravidlami dokazovania a zisťovania skutočností potrebných pre správne zistenie odvodu. Tým došlo
k podstatnému porušeniu procesných práv spoločnosti a ustanovení o konaní v zmysle Daňového
poriadku.Uvedenésamoosebezakladánezákonnosťrozhodnutiaonámietke,apretomusíbyťzrušené.

27. FR SR sa nevysporiadalo s námietkou spoločnosti, že určenie základu odvodu, výšky odvodu a

výšky zúčtovania odvodu je v rozpore s právom EÚ. Vec v tejto časti nesprávne právne posúdilo a jeho
odôvodnenie je nedostatočné, resp. nezrozumiteľné.

28. Žalobca uviedol, že odvod je nepochybne opatrením voči regulovaným subjektom, a to vrátane
subjektov vykonávajúcich regulovanú činnosť v elektroenergetike. V roku 2009 prijala EÚ tzv. Tretí

energetický balík, vrátane Tretej elektroenergetickej smernice. Zákon o osobitnom odvode bol de
facto prijatý ako súčasť novej energetickej legislatívy, ktorá implementovala Tretiu elektroenergetickú
smernicu.29. Jedným zo základných cieľov Tretej elektroenergetickej smernice je zabezpečiť úplné otvorenie trhu
s elektrinou v EÚ.

30.Článok3ods.1Tretejelektroenergetickejsmernicestýmtocieľomuložilčlenskýmštátomzabezpečiť
úplne otvorený a funkčný trh s elektrinou.

31. Článok 3 ods. 4 Tretej elektroenergetickej smernice členským štátom ukladá, aby zabezpečili, že
držiteľ povolenia na dodávku elektriny vydaného v jednom štáte mohol dodávať elektrinu aj v inom

členskom štáte.

32. Z aplikovateľnej judikatúry SDEÚ tiež vyplýva, že členské štáty nemôžu deformovať cenu dodávky,
ale že táto cena musí byť výsledkom ponuky a dopytu v rámci celej EÚ.

33. Slovenská republika transponovala Tretiu elektroenergetickú smernicu prostredníctvom Zákona o

energetike a Zákona o regulácii. Oba zákony nadobudli účinnosť 1. septembra 2012.

34. K 1. septembru 2012 nadobudol účinnosť aj zákon o osobitnom odvode.

35. Zákon o osobitnom odvode je vo svojej podstate zásahom štátu do tvorby ceny elektriny a do

konkurencie medzi dodávateľmi elektriny z jednotlivých členských štátov na Slovensku a v zahraničí.

36. Zákon o osobitnom odvode je preto svojou povahou v rozpore s cieľom dosiahnutia otvoreného
a konkurenčného trhu a prináša narušenie rovnosti dodávateľov na trhoch s elektrinou. Je pritom
irelevantné, aká je skutočná miera, ktorou Zákon o osobitnom odvode odporuje cieľu Tretej

elektroenergetickej smernice, pretože plne a skutočne otvorený trh s elektrinou môže vzniknúť, len ak
nedochádza k žiadnej jeho umelej deformácii.

37. Zjednodušene povedané, Tretia elektroenergetická smernica umožňuje prijať vhodné opatrenia
brániace účinnému otvoreniu trhu s elektrinou v EU, ak ich cieľom je zabezpečiť ciele v oblasti sociálnej

a hospodárskej súdržnosti, musí však ísť výlučne o prostriedky na boj proti zmene klímy, o prostriedky
súvisiace s bezpečnosťou dodávky elektriny. V zmysle nedávnej judikatúry SDEU sa tiež zdá, že
opatrenie môžu sledovať aj iné ciele ako v oblasti sociálnej a hospodárskej súdržnosti, avšak musí ísť
o ciele sledované Treťou elektroenergetickou smernicou ako je napríklad podpora územnej súdržnosti.

38. Na tomto základe možno argumentovať, že Zákon o osobitnom odvode je opatrením na dosiahnutie
cieľa v oblasti sociálnej a hospodárskej súdržnosti. Niet však pochýb, že nie je prostriedkom na boj proti
zmeneklímyaleboprostriedkomsúvisiacimsbezpečnosťoudodávkyelektriny.PretoZákonoosobitnom
odvode v časti vzťahujúcej sa na regulované subjekty podnikajúce v elektroenergetike nie je v súlade s
Treťou elektroenergetickou smernicou a ako taký predstavuje prekážku pre úplne a skutočne otvorený

a konkurenčný trhu s elektrinou.

39. Žalobca v námietke ďalej vysvetlil, že ak by mal byť akceptovaný výklad daňovej správy,
zákon o osobitnom odvode v časti vzťahujúcej sa na regulované subjekty podnikajúce v
elektroenergetike nespĺňa osobitné požiadavky Tretej elektroenergetickej smernice na opatrenia

prijímané v elektroenergetike.

40. Po prvé, zákon o osobitnom odvode nie je možné považovať za proporcionálne opatrenie, pretože
cieľ sledovaný Zákonom o osobitnom odvode bolo možné dosiahnuť vhodnejším, menej invazívnym
spôsobom, ako napríklad prostredníctvom nepriamych daní, sieťových poplatkov, či iných povinností

uvalených na všetkých podnikateľov vykonávajúcich činnosť na Slovensku, ktorých hospodársky
výsledok prekračuje určitú hranicu. Bremeno mohlo byť uvalené v rámci detailne upraveného,
transparentného legislatívneho rámca daňovej správy a len v nevyhnutnej miere - ak vôbec - by zasiahlo
regulované subjekty podliehajúce regulácii v zmysle Zákona o regulácii.

41. Po druhé, aj keby Zákon o osobitnom odvode predstavoval vo všeobecnosti proporčný zásah,
neproporčnou je nepochybne aspoň tá jeho časť, ktorá zaťažuje Odvodom dodávky elektriny v zahraničí.42. Po tretie, aj keby Zákon o osobitnom odvode predstavoval vo všeobecnosti proporčný zásah,
neproporčnou je nepochybne aspoň tá jeho časť, ktorá zaťažuje Odvodom časť výsledku hospodárenia
vyplývajúceho z rozpustenia rezerv vytvorených z výnosov z regulovanej činnosti dosiahnutých pred

účinnosťou Zákona o osobitnom odvode.

43. Po štvrté, aj keby Zákon o osobitnom odvode predstavoval vo všeobecnosti proporčný zásah,
neproporčnou je nepochybne aspoň tá jeho časť, ktorá zaťažuje Odvodom regulovanú osobu len preto,
že je držiteľom povolenia na výkon regulovanej činnosti.

44. V tejto súvislosti tiež podotýkame, že zákon o osobitnom odvode odporuje aj judikatúre SDEU
primáme sa týkajúcej sektora telekomunikácií , ktorú ale možno primerane aplikovať aj na sektor
energetiky. Túto judikatúru možno interpretovať tak, že ak má byť trh v zmysle príslušnej smernice
EÚ plne otvorený, tak vnútroštátny predpis nesmie zaťažiť regulovaný subjekt určitým poplatkom len
z dôvodu, že je držiteľom povolenia v danom sektore, a ani nesmie vylúčiť možnosť, aby regulovaný

subjekt preniesol Odvod na koncového zákazníka.
Zákon o osobitnom odvode nespĺňa ani ostatné požiadavky, ktoré vyžaduje článok 3 Tretej
elektroenergetickej smernice, napríklad požiadavky overiteľnosti, nediskriminácie a zaručenia rovnosti
prístupu.

45. Žalobca v námietke pripomenul, že podľa aplikovateľnej judikatúry SDEÚ, z prednosti a priameho
účinku práva EÚ vyplýva, že vnútroštátny orgán členského štátu EU „[...] je povinný zabezpečiť plný
účinok týchto noriem a z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne rozhodnutie, hoci by išlo
o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom [EU], bez toho, aby musel najprv žiadať alebo
čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom.“ SDEÚ navyše výslovne

judikoval, že povinnosť uprednostniť právo EÚ (vrátane smerníc) pred vnútroštátnou právnou normou,
ktorá je s ním v rozpore, majú aj orgány štátnej správy a samosprávy.

46. Tretia elektroenergetická smernica je právnym predpisom EÚ. Zákon o osobitnom odvode je
vnútroštátnym právnym predpisom. V zmysle vyššie uvedeného, Tretia elektroenergetická smernica má

pred Zákonom o osobitnom odvode prednosť.

47. Článok 3 Tretej elektroenergetickej smernice umožňuje členským štátom prijať vhodné opatrenia,
ktoré síce bránia účinnému otvoreniu trhu s elektrinou v EÚ, ak ich cieľom je zabezpečiť konkrétne ciele
v oblasti sociálnej a hospodárskej súdržnosti, musí však ísť výlučne o prostriedky na boj proti zmene

klímy, o prostriedky súvisiace s bezpečnosťou dodávky elektriny.

48. FR SR sa nevysporiadalo s námietkou spoločnosti, že zákon o osobitnom odvode je v časti
vzťahujúcej sa na zvýšenie výsledku hospodárenia z titulu rozpustenia rezerv vytvorených v období pred
účinnosťou zákona o osobitnom odvode v rozpore s Ústavou, Dohovorom i Chartou. Vec v tejto časti

nesprávne právne posúdilo. Rozhodnutie o námietke je v tomto ohľade zároveň nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

49. Tým, že Daňový úrad rozhodnutím retroaktívne uvalil odvodovú povinnosť aj na „umelo“ vytvorenú
situáciu akou je rozpustenie rezerv vytvorených v období pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode,

zákonodarca neodôvodnene, diskriminačné a v rozpore s princípom proporcionality zasiahol do právnej
istoty, legitímnych očakávaní, práva vlastniť majetok a práva na podnikanie regulovaných osôb.

50. Zaťaženie regulovaných osôb Odvodom v rozsahu, v ktorom sa vzťahuje na rozpustenie rezerv, ako
je tomu v tomto prípade je preto v rozpore, okrem iného, s článkom 1 ods. 1 Ústavy, článkom 2 ods.

2 Ústavy, článkom 12 ods. 2 Ústavy, článkom 20 ods. 1 Ústavy a článkom 35 ods. 1 Ústavy, ako aj im
zodpovedajúcim článkom Dohovoru a Charty.

51. FR SR sa nevysporiadalo s námietkou spoločnosti, že určenie základu odvodu, výšky odvodu a
výšky zúčtovania odvodov je v rozpore s čl. 59 Ústavy a čl. 11 Listiny. Vec v tejto časti nesprávne právne

posúdil. Rozhodnutie o námietke je v tomto ohľade zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.52. Žalobca v námietke namietal a vysvetlil, že v zmysle čl. 59 Ústavy (resp. čl. 11 ods. 5 Listiny), štát je
oprávnený ukladať „dane a poplatky“, v medziach čoho je v princípe aprobovaný zásah do vlastníckeho
práva, ku ktorému v súvislosti s ich uložením a vyberaním dochádza.

Listina ani Ústava však nedovoľuje zákonodarcovi ukladať iné verejné dávky a príspevky než dane a
poplatky.

53. Aj podľa jedného z najrenomovanejších právnych komentárov k Ústave „(d)oslovný výklad Ústavy
neumožňuje rozšíriť úpravu čl. 59 na iné verejné dávky a príspevky. Ukladať možno iba dane a poplatky.

Verejné dávky a príspevky, ktoré nemajú charakter daní a poplatkov, v súlade s čl. 59 vôbec nemožno
ukladať. Irelevantné je, či sa iná verejná dávka alebo príspevok uloží zákonom, na základe zákona alebo
celkom mimoprávne, lebo vždy pôjde o verejnú dávku odporujúcu Ústave.“ Zároveň upozorňuje, že ,,s
doslovným výkladom nezlučiteľná je existencia odvodov, ktorá signalizuje potrebu extenzívneho výkladu
úpravy čl. 59 Ústavy, Prijatie extenzívneho výkladu sa zase spája s hrozbou „ strhnutia bariér popretia
účelu ústavnej ochrany priznanej ukladaniu verejných dávok v Slovenskej republike.''

54.FRSRsanevysporiadalosnámietkouspoločnosti,žeurčeniezákladuodvodu,výškyodvoduavýšky
zúčtovania odvodov je v rozpore so Všeobecnými ústavnými limitmi pre zásahy do základných práv a
slobôd. Rozhodnutie o námietke je v tomto ohľade zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

55.Žalobcavnámietkepodrobnevysvetlil,žeajkebysaodvodmalpovažovaťzaverejnúdávkuvzmysle
čl. 59 Ústavy (a čl. 11 ods. 5 Listiny), jeho samotné zavedenie prostredníctvom zákona o osobitnom
odvode porušuje viaceré ďalšie ústavné limity.

56. Žalobca pripomenul, že ukladanie verejných dávok (ako je odvod) predstavuje nepochybne zásah

do Ústavou (resp. Listinou) garantovaných práv. Akýkoľvek takýto zásah musí rešpektovať všeobecné
ústavné princípy (vrátane princípu proporcionality, rovnosti a zákazu diskriminácie, právnej istoty a
ďalších) a všeobecné obmedzenia podľa článku 13 ods. 2 až 4 Ústavy.
Zavedenie Odvodu spôsobom, akým to urobil Zákon o osobitnom odvode, tieto ústavné limity
nerešpektovalo, minimálne z nasledovných dôvodov.

57. Zákon o osobitnom odvode je v rozpore s princípom proporcionality. Žalobca v námietke vysvetlil,
že proporcionalita vyžaduje, aby cieľ sledovaný legislatívnym opatrením bol legitímny a aby takýto cieľ
bol dosiahnutý legitímnym prostriedkom. Prostriedok (okrem toho, že musí byť legitímny), musí byť
na dosiahnutie cieľa navyše aj vhodný, nevyhnutný, a primeraný. Nesplnenie ktoréhokoľvek z vyššie

uvedených kritérií zakladá protiústavnosť legislatívneho opatrenia.
Ďalej je vyššie uvedený zákon v rozpore s princípom rovnosti a zákazu diskriminácie.

58. Žalobca uviedol, že štát pri zasahovaní do Ústavou garantovaných práv a záujmov nesmie porušiť
princíp rovnosti v jeho akcesorickej (t.j. v súvislosti s iným základným právom) alebo neakcesorickej

podobe. Táto požiadavka zabezpečuje, aby „zákonodarca nemohol stanoviť ako predmet zdanenia
úplne iracionálne zvolené jednanie, konanie alebo správanie osôb, pretože takýmto postupom by sa
dopustil zjavného, resp. svojvoľného porušenia ústavného princípu rovnosti“.

59. Princíp rovnosti v neakcesorickej podobe je princípom rovnosti v právach, resp. rovnosti pred

zákonom, s tým, že „rovnosť je treba chápať ako kategóriu relatívnu, nie absolútnu“. Nie každé
nerovnaké zaobchádzanie s rôznymi subjektmi je možné kvalifikovať ako porušenie princípu rovnosti,
aby k porušeniu došlo, musia byť splnené nasledovné podmienky: „musí ísť o rôzne subjekty, ktoré sa
nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, s ktorými sa zaobchádza rozdielnym spôsobom a
to bez toho aby existovali objektívne alebo rozumné dôvody pre uplatnený rozdielny prístup“.

Princíp rovnosti v jeho akcesorickej podobe vyplýva z článku 12 ods. 2 Ústavy v spojení s relevantným
základným právom, resp. či. 3 ods. 1 Listiny v spojení s čl. 11 ods. 1 a 5 (v prípade daňovej diskriminácie)
a zakazuje diskriminovať osoby pri výkone základných práv.

60. Na základe skutočností uvedených v žalobe, žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného

č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016 (alternatívne vrátil žalovanému na ďalšie konanie) a priznal mu
náhradu trov konania.
Zároveň žalobca žiadal prerušiť konanie z dôvodu, aby konajúci súd predložil Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade § 3 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 4 ods. 1, ods. 3 a ods. 7, § 5 ods. 1 až ods. 4 a § 13ods. 1 a ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.
12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13 ods. 2 až ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a čl. 59 Ústavy s

čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až ods. 4 v spojení s čl. 11 ods. 1 a ods. 5 a čl. 26 ods.
1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky s čl. 16, 17, 20, 21 a 52
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a s čl. 14 a 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd („Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.

61. Ďalej žalobca žiadal položiť Súdnemu dvoru EÚ otázku, ktorú bližšie špecifikoval v petite žaloby.

III.
Vyjadrenie žalovaného

62. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 26.04.2017 uviedol k
časti (A) žaloby, že žalobca sa nikdy nestal regulovanou osobu v zmysle zákona o osobitnom odvode,
žalovaný poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a b) zákona o osobitnom odvode boli podmienkami získania statusu
regulovanej osoby oprávnenie na výkon regulovanej činnosti a predpoklad, že výnosy z regulovanej

činnosti dosiahnu aspoň 50 % celkových výnosov.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o osobitnom odvode sa osoba alebo organizačná zložka zahraničnej
osoby po splnení vyššie uvedených podmienok automaticky považovala za regulovanú osobu a takejto
regulovanej osobe vznikla povinnosť platiť odvod počnúc odvodovým obdobím, ktorým bol september
2012.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode, regulovaná osoba, ktorej vznikla povinnosť platiť odvod
podľa odseku 1, bola povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového
obdobia, ktorým je september 2012, ktoré obsahovalo:
a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti,
b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a),

c) sumu výsledku hospodárenia za účtovné obdobie podľa odseku 1,
d) výšku odvodu, ktorú bola povinná platiť.

63. Z citovaných ustanovení vyplýva, že posúdenie postavenia osoby ako regulovanej osoby zákon o
osobitnom odvode „ponechal“ na každej osobe, ktorá po vyhodnotení podmienok uvedených v § 3 ods.

1 písm. a) a b) mala sama „nahlásiť“ správcovi odvodu, že je regulovanou osobou. Z uvedeného postupu
upraveného zákonom o osobitnom odvode vyplýva, že osobitný odvod od účinnosti tohto zákona a aj
nasledujúce odvodové obdobia je vyrubený „samovyrubením“ regulovanou osobou v oznámení, ktoré
doručuje správcovi odvodu. Správca odvodu len vtedy, ak výška odvodu nie je vypočítaná správne, vydá
podľa § 8 ods. 4 rozhodnutie, v ktorom určí správnu výšku odvodu.

64. Takto postupoval aj žalobca, keď podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode doručil v určenej
lehote dňa 25.09.2012 prvé oznámenie o tom, že je regulovanou osobou a bude platiť mesačný odvod
počnúc odvodovým obdobím, ktorým bol september 2012 vo výške, ktorú uviedol v tomto oznámení. Aj
nasledujúce odvodové obdobia 2013 - 2016 žalobca opätovne doručil správcovi odvodu oznámenia s

požadovanými údajmi podľa § 8 ods. 3 zákona o osobitnom odvode.

65. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sám podal v roku 2012 a aj nasledujúce roky oznámenia, v
ktorých deklaroval status regulovanej osoby, musel splniť aj druhú podmienku, ktorou je dosiahnutie
výnosov z regulovanej činnosti, t. j. činnosti, na ktorú mal oprávnenie podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona

o osobitnom odvode, aspoň 50 % celkových výnosov príslušného účtovného obdobia.

66. Žalobca v námietke aj žalobe uviedol, že dosiahol výnosy z dodávok elektriny v zahraničí (konkrétne
v Nemecku, Poľsku, Českej republike a Maďarsku) na základe iných oprávnení ako oprávnení na výkon
regulovanej činnosti vydaných Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, pričom vôbec nešpecifikoval na

základe akých iných povolení predaj elektriny realizoval. K uvedenému žalovaný uvádza:

67. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 11 zákona o osobitnom odvode regulovanou osobu je aj osoba alebo
organizačnázložkazahraničnejosoby,ktorámáoprávnenienavýkončinnostivoblastiuvedenejvprvomaž desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý
je zmluvnou stranou Dohody o európskom hospodárskom priestore. Z uvedeného vyplýva, že tuzemská
regulovaná osoba môže predávať elektrinu v zahraničí len na základe povolenia vydaného v inom

členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o o európskom hospodárskom
priestore. Z uvedeného legislatívneho znenia zákona o osobitnom odvode tiež vyplýva, že do celkových
výnosov z regulovanej činnosti sa zahŕňajú aj výnosy z predaja elektriny v zahraničí.

68. Z hľadiska účtovania podľa Opatrenia MF SR č. 23054/2002-92 zo 16. decembra 2002, ktorým sa

ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich
v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov, (ďalej len „Postupy účtovania“) ako aj
účtovania a vykazovania podľa medzinárodných účtovných noriem (ďalej len „IFRS“) sa do celkových
výnosov zahŕňajú výnosy narastajúcim spôsobom od začiatku účtovného obdobia za celé účtovné
obdobie,pričomvýslednásumadosiahnutýchvýnosovsauvedievúčtovnejzávierkeakovýnosycelkom.
Z tejto sumy regulovaná osoba podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o osobitnom odvode vyčísľuje celkové

výnosy dosiahnuté v oblasti regulovanej činnosti neznižované o výnosy z regulovanej činnosti z dodávok
elektriny do zahraničia.

69. Je dôležité uviesť a upozorniť na skutočnosť, že zákon o osobitnom odvode účinný do 30.12.2016
neupravoval zrušenie postavenia regulovanej osoby v prípade, že táto osoba nedosiahla výnosy z

regulovanej činnosti vo výške 50 % celkových výnosov za príslušné účtovné obdobie. Práve naopak,
zákon o osobitnom odvode upravoval v § 3 ods. 4 postavenie osoby ako regulovanej osoby aj v prípade,
ak za príslušné účtovné obdobie táto osoba nedosiahne výnosy z regulovanej činnosti 50 % celkových
výnosov.

70. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca odvodu a ani žalovaný od účinnosti zákona o osobitnom
odvodenemalprižalobcovipochybnosti,ženiejeregulovanouosobouarovnakoaniotom,žepovinnosť
platiť osobitný odvod nesplnil, keď podľa údajov v účtovníctve o výnosoch z regulovanej činnosti tieto
predstavujú až 99,20 % celkových výnosov.

71. K časti (B) žaloby, že pri výkone zúčtovania odvodov sa mal ako základ odvodu použiť IFRS výsledok
hospodárenia žalobcu, žalovaný uvádza:

72. Žalobca v žalobe uvádza, že v námietke namietal, aby pri určení základu odvodu za odvodové
obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015 bol uplatnený § 5 ods. 3 a nie odsek 4 zákona o osobitnom

odvode, t.j. aby základom odvodu nebol výsledok hospodárenia vykázaný podľa IFRS prepočítaný
podľa Opatrenia MF SR č. MF/011053/2006-72 z 15. februára 2006, ktorým sa ustanovuje spôsob
úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovne závierke podľa
medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo (ďalej len „prevodový mostík“) ako ustanovuje §
5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, ale výsledok hospodárenia podľa IFRS neupravený prevodovým

mostíkom.

73. K uvedenému žalovaný uvádza, že určiť základ odvodu ako výsledok hospodárenia vykázaný podľa
IFRS bez jeho úpravy prevodovým mostíkom zákon o osobitnom odvode neupravuje a takýto postup
určenia základu odvodu by bol v príkrom rozpore so zásadami správy daní, najmä zásadou zákonnosti a

Ústavou SR; štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.

74. Žalobca ako účtovná jednotka spĺňa podmienky na vedenie účtovníctva a vykonanie individuálnej
účtovnej závierky podľa § 17a zákona č. 431/2002 Z. z. zákona o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“); je povinná účtovať a vykazovať výsledok hospodárenia pred
zdanením podľa IFRS.

75. Za účelom správneho vyčíslenia základu odvodu je regulovaná osoba, ktorá účtuje a vykazuje
výsledok hospodárenia podľa IFRS, povinná postupovať pri vykazovaní základu odvodu podľa § 5 ods. 4

zákona o osobitnom odvode. Na účely vyčíslenia základu odvodu ako ustanovuje § 5 ods. 1 a 4 zákona o
osobitnom odvode, je táto regulovaná osoba povinná výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný
podľa IFRS upraviť podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom prevodový mostík. Toutoúpravou sa výsledok hospodárenia tejto regulovanej osoby dostane na rovnakú úroveň, ako by ho
vykazovala regulovaná osoba (účtovná jednotka), ktorá účtuje podľa Postupov účtovania.

76. Takto upravený výsledok hospodárenia ako ustanovuje § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode
je totožný s výsledkom hospodárenia, ktorý vykazuje regulovaná osoba podľa § 5 ods. 3 zákona, t.j.
sumataktovykázanéhovýsledkuhospodáreniaukaždejregulovanejosobynevykazuježiadnerozdielne
znaky nejednotného vyčíslenia výsledku hospodárenia, ktoré by malo za následok zvýhodnenie alebo
nezvýhodnenie niektorej zo skupín regulovaných osôb na účely vykazovania základu odvodu, a to

bez ohľadu na to, akým spôsobom účtuje a vykazuje regulovaná osoba výsledok hospodárenia pred
zdanením.

77. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na samotný zámer predkladateľa návrhu tohto zákona
(Ministerstvo financií SR), ktorý v dôvodovej správe k § 5 uviedol odôvodnenie postupu jednotného
vyčíslenia základu odvodu. V danom prípade išlo o vecné zdôvodnenie výpočtu základu odvodu tak, aby

všetky regulované osoby pri vyčíslení základu odvodu vychádzali z jednotného výsledku hospodárenia
pred zdanením bez ohľadu na to, akým spôsobom účtujú a vykazujú výsledok hospodárenia.

78. Pri aplikácii tohto ustanovenia od jeho účinnosti, t.j. od 1. septembra 2012 je základom odvodu pre
výpočet osobitného odvodu podľa § 5 ods. 1 zákona o osobitnom odvode suma výsledku hospodárenia,

ktorú regulovaná osoba uvádza na r. 100 daňového priznania podľa § 5 ods. 3 alebo podľa § 5 ods. 4
zákona o osobitnom odvode vrátane účtovnej úpravy výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS
prevodovým mostíkom.

79. Zákon o osobitnom odvode upravuje sumu výsledku hospodárenia na r. 100 daňového priznania,

ktorá je základom odvodu podľa
a) § 4 ods. 2 ako zníženie o sumu 3 mil. eur
b) § 5 ods. 5 ako zníženie alebo zvýšenie o sumu nároku na podiel na zisku od regulovanej osoby, ak táto
regulovaná osoba zaplatila odvod z výsledku hospodárenia; táto úprava základu odvodu sa vzťahuje na
všetky regulované osoby bez výnimky, pričom ďalšie úpravy základu odvodu zákon o osobitnom odvode

neumožňuje.

80. Správca odvodu pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia 2015
postupoval v intenciách § 5 a § 9 zákona o osobitnom odvode; sumu základu odvodu vyčíslenú podľa §
5 ods. 1 zákona znížil len o sumu 3 mil. eur ako ustanovuje § 4 ods. 2 zákona, keďže žalobca neuplatnil

zníženie základu odvodu podľa § 5 ods. 5 zákona o osobitnom odvode.

81. Výsledkom zúčtovania odvodov bolo vydané rozhodnutie, ktorým správca odvodu po zohľadnení
zaplateného odvodu za odvodové obdobia január - december 2015 určil žalobcovi nedoplatok odvodu
v sume XX.XXX.XXX,XX eura takto:

a) Suma výsledku hospodárenia pred zdanením upravená prevodovým mostíkom uvedená na r. 100
DP.......................................................................XXX.XXX.XXX,XX eura
znížená o sumu 3. mil. eur podľa § 4 ods. 2 zákona............................-X.XXX.XXX,XX eur
základ odvodu..................................................................................XXX.XXX.XXX,XX eura

vypočítaný odvod celkom z r. 100 DP................................................XX.XXX.XXX,XX eur
(524186093,82 x 0,00363 x 12)
zaplatený odvod za mesiac január - december 2015........................XX.XXX.XXX,XX eura
záporný rozdiel - nedoplatok odvodu k úhrade ................................XX.XXX.XXX,XX eura

Výpočet výsledku hospodárenia pred zdanením po úprave prevodovým mostíkom (r. 100 DP):
- výnosy celkom ..................................X.XXX.XXX.XXX,XX eura
- náklady celkom..................................X.XXX.XXX.XXX,XX eura
Výsledok hospodárenia prepočítaný prevodovým mostíkom..................... XXX.XXX.XXX,XX eura

b) Suma výsledku hospodárenia podľa IFRS........................................XX.XXX.XXX,XX eura

Výpočet výsledku hospodárenia podľa IFRS pred úpravou
- výnosy celkom..............................................................................X.XXX.XXX.XXX,XX eura- náklady celkom.............................................................................X.XXX.XXX.XXX,XX eura
Výsledok hospodárenia podľa IFRS........................................................XX.XXX.XXX,XX eura

c) Rozdiel medzi výsledkom hospodárenia upraveným prevodovým mostíkom a výsledkom
hospodárenia vykázaným podľa IFRS je vo výške ..........XXX.XXX.XXX,XX eura, o ktorú sa zvyšuje
výsledok hospodárenia podľa prevodového mostíka na sumu...................................XXX.XXX.XXX,XX
eur, pričom nedošlo účtovne len k zvýšeniu výnosov z dôvodu rozpustenia rezerv, ako tvrdí žalobca,
alebo k zníženiu nákladov a to o nasledovné sumy

a) zvýšenie výnosov o ...............................................XXX.XXX.XXX,XX eura
b) zníženie nákladov o ........................................XXX.XXX.XXX,XX eura, čo žalobca nezdôvodnil.

82. Z uvedeného vyčíslenia rozdielov výnosov a nákladov vyplýva, že nejde len o rozpustenie položky
rezervy, ako tvrdí žalobca, ale aj iných účtovných položiek.

83.Žalovanýpoukázalnaskutočnosť,ženemaldôvodpodrobnesazaoberaťazdôvodňovaťskutočnosti
o vyčíslení základu odvodu žalobcu, ktorý vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS nadväzne na §
5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého regulovaná osoba, na ktorú sa toto ustanovenie
vzťahuje, je povinná ho uplatniť pri vyčíslení základu odvodu. Na tento zákonný postup vyčíslenia
základu odvodu prostredníctvom prevodového mostíka poukazuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5Sžf/26/2016 zo dňa 26.01.2017.

84. Na základe uvedeného zákonného postupu výpočtu základu odvodu, ktoré je plne v súlade s § 5
a § 9 zákona o osobitnom odvode a zásadou zákonnosti upravenej v § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), je tvrdenie žalobcu v námietke i v žalobe, že spĺňa podmienky
pre aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pri určovaní základu odvodu a nie je splnená
hypotéza podľa § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, preto tento nemôže byť aplikovaný, v rozpore so
zákonným postupom vykazovania základu odvodu regulovanej osoby, ktorá účtuje a vykazuje výsledok
hospodárenia podľa IFRS.

85. V tejto súvislosti považuje žalovaný za potrebné opätovne poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Sžf/26/2016 zo dňa 26.01.2017, konkrétne na body 104-108, kde sa najvyšší súd touto
problematikou podrobne zaoberal.

86. Podľa štandardu IAS 37 suma vykázaná ako rezerva, by mala byť čo najpresnejším odhadom
výdavkov požadovaných na vysporiadanie súčasnej povinnosti ku koncu vykazovaného obdobia a pri
stanovení výšky rezerv sa vyžaduje, aby účtovná jednotka vzala do úvahy riziká a neistoty, pričom
neistoty neospravedlňujú vytvorenie nadmerných rezerv alebo úmyselné nadhodnotenie záväzkov.

87. Podľa štandardu IAS 37 rezervy by mali byť revidované ku koncu každého vykazovaného obdobia a
upravené tak, aby odzrkadľovali aktuálny najlepší odhad. Ak je viac pravdepodobné, že úbytok zdrojov,
ktoré predstavujú ekonomické úžitky bude žiaduci a nevyhnutný na vysporiadanie povinností, rezerva
by mala byť zrušená; rezerva by nemala vykazovať budúce prevádzkové straty; na tento účel, t.j. na
zníženie hodnoty majetku sa uplatní IAS 36 - zníženie hodnoty majetku.

88. Podľa žalovaného, k priebežnému revidovaniu tvorby a následnému rozpusteniu rezerv zo strany
žalobcu nedochádzalo v takom rozsahu a zodpovednosti, ako si táto oblasť účtovníctva vyžaduje; práve
naopak,tvorbarezerv,čizákonnýchalebonezákonnýchzhľadiskazákonaodanizpríjmov,saúčtovným
spôsobom každoročne zvyšovala, pričom jej použitie alebo rozpustenie nebolo adekvátne jej výške

tvorby v jednotlivých účtovných obdobiach.

89. Pri porovnaní vyčísleného rozdielu, o ktorý bol upravený výsledok hospodárenia pred zdanením
vykázaný podľa IFRS prostredníctvom prevodového mostíka, je suma takto upraveného výsledku
hospodárenia uvedená na riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov. Z Poznámok k individuálnej

účtovnej závierke za rok končiaci 31.12.2015 nie je, podľa žalovaného, dostatočne preukázané a
ani popisným spôsobom hodnoverne zdôvodnené, či tento rozdiel vznikol len z rozpustenia rezerv,
alebo, či nevznikol aj z precenenia majetku cez rezervu z precenenia vo vlastnom imaní alebo aj z
iných účtovne vykonaných úprav - precenenia majetku alebo záväzkov, ako je uvedené v bode 15-16Poznámok k individuálnej účtovnej závierke za rok 2015; v tejto časti teda ide len konštatovanie žalobcu
bez podrobnejšej analýzy o opodstatnenosti tvorby rezerv z časového hľadiska (podľa rokov) a ich
rozpustenie práve v roku 2015.

90. Žalobca v námietke uviedol, že v dôsledku prehodnotenia výšky rezerv sa výsledok hospodárenia
„čisto účtovne“ (umelo) zvýšil celkovo o sumu XXX.XXX.XXX,XX eur a podľa postupov účtovníctva
o sumu XXX.XXX.XXX,XX eur. Z uvedených súm, ktoré sa premietli do úpravy sumy výsledku
hospodárenia uvedeného na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov za rok 2015 je zrejmé, že ide

o rozdielne sumy, ktoré, podľa žalovaného zahŕňajú aj iné účtovné zápisy (účtovné operácie) a nielen
rozpustenie rezerv, na ktoré osobitne poukazuje žalobca.

91. Pri porovnaní vyčísleného rozdielu, o ktorý bol upravený výsledok hospodárenia pred zdanením
vykázaný podľa IFRS prostredníctvom prevodového mostíka, je suma takto upraveného výsledku
hospodáreniauvedenánariadku100daňovéhopriznaniakdanizpríjmov.IdeosumuXXX.XXX.XXX,XX

eura, ktorá pozostáva zo sumy zvýšenia výnosov o celkovú sumu XXX.XXX.XXX, XX eura a zníženie
nákladov o celkovú sumu XXX.XXX.XXX,XX eura, to znamená, že prevodovým mostíkom žalobca
upravoval nielen sumu výnosov, ale aj nákladov, o čom sa žalobca vôbec nezmienil.

92. Žalovaný dáva do pozornosti, že z hľadiska účtovníctva má vo všeobecnosti každá tvorba rezerv ako

aj jej použitie alebo rozpustenie charakter účtovnej operácie, o ktorej účtovná jednotka účtuje v súlade
s osobitným predpisom (zákon o účtovníctve a Postupy účtovania, IAS). Nemožno súhlasiť z hľadiska
účtovníctva s vyhodnotením účtovných operácií o rozpustení rezerv, o tvorbe rezerv, o ktorých bolo
účtované v predchádzajúcich účtovných obdobiach, ako tvrdí žalobca, že došlo k rozpusteniu rezerv,
ktorými sa „umelo“ zvýšil výsledok hospodárenia. Žalobca týmto svojím tvrdením o rozpustení rezerv

(ale nie ich tvorbu) spochybňuje doteraz platný účtovný postup (účtovný princíp) tvorby a rozpustenia
rezerv podľa zákona o účtovníctve a § 19 postupov účtovania ako aj tvorbu a rozpustenie rezerv podľa
štandardu IAS 37 a ich vplyv na výsledok hospodárenia tak pri tvorbe rezerv ako aj pri rozpustení rezerv.

93. Žalovaný vo veci účtovania o tvorbe a rozpustení rezerv zastáva názor, že tento argument o tzv.

umelom zvýšení výsledku hospodárenia žalobcu neobstojí, nie je založený na základnom princípe
účtovania tvorby, čerpania a rozpustenia rezerv, pretože žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom
nepreukázal, že v účtovnom období 2015 účtovne rozpustil rezervy, ktorých tvorba bola vykonaná pred
rokom 2012. Ak toto bol podľa žalobcu, argument, ktorým bol porušený princíp zákazu retroaktivity a
princíp diskriminácie práve pred uplatnením zákonnosti (zákon o osobitnom odvode, prevodový mostík,

IAS 37 a zákon o účtovníctve), s takýmto nepodloženými argumentmi žalobcu nemožno súhlasiť.
Ale zároveň je potrebné uviesť, že aj v prípade predloženia, resp. doplnenia, spresnenia údajov o
tvorbe, čerpaní a rozpustení rezerv podľa historických údajov, o ktorých žalobca účtoval pred rokom
2012, toto nebude mať žiaden vplyv na určenie základu odvodu iným ako zákonným postupom,
ktorý ustanovuje zákon o osobitnom odvode. Iný ako zákonom ustanovený postup účtovania tvorby

rezerv a ich rozpustenia by mal za následok porušenie základnej zásady zákonnosti správy daní
upravenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku, Ústavy SR, zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej
Federatívnej republiky (ďalej len „Listina,,) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení neskorších protokolov, dojednaného v Ríme 4. novembra 1950, uverejneného v Oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“).

94. Na základe uvedeného je na mieste otázka, či tvorba týchto rezerv (absentuje podrobná analýza
tvorby, čerpania, a rozpustenia rezerv zo strany žalobcu) bola v minulosti skutočne aj opodstatnená,
keďže v účtovnom období 2015 došlo k pomerne veľkej sume rozpustenia rezerv bez ich následného

použitia, na účel ktorý bola tvorba rezervy účtovaná; a teda, či nedošlo zo strany žalobcu k vytvoreniu
nadmerných rezerv alebo k nadhodnoteniu záväzkov, ktoré v skutočnosti nevznikli, a ktoré v súlade s
postupmi účtovania a IAS v prípade ich neopodstatnenosti je účtovná jednotka povinná zrušiť a zreálniť
stav účtovníctva za každé účtovné obdobie.

95. Podľa žalovaného, rozpustenie rezerv v účtovnom období 2015 (žalobca účtovným spôsobom
účtoval o rozpustení rezerv aj v predchádzajúcich účtovných obdobiach v súvislosti so zásadou
opatrnosti z hľadiska účtovníctva na riziká a straty v budúcnosti, ak ich účtovná jednotka predpokladá
alebo sú jej už známe), bolo ovplyvnené objektívnymi ako aj subjektívnymi dôvodmi v súvislosti spripravovanými zmenami vlastníkov žalobcu ako aj organizačnými zmenami žalobcu. Následne žalobca
prehodnotil opodstatnenosť vysokého stavu rezerv vytvorených v predchádzajúcich rokoch s vplyvom
na vykazovaný stav majetku a záväzkov a rozhodol o ich zrušení riadnym, (nie umelo ako tvrdí žalobca)

účtovným spôsobom a vo výške ako žalobca uviedol.

96. Ďalšia argumentácia žalobcu, že je znevýhodnený oproti subjektom, ktoré tiež vytvárali rezervy, ale
tieto rozpustili pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode, je len v hypotetickej rovine samotného
žalobcu bez konkrétnej vierohodnej argumentácie. Zároveň žalovaný poznamenáva, že tvorba, použitie

a následné rozpustenie rezerv sa z hľadiska účtovníctva a aj IFRS považuje za bežné účtovné
operácie, pričom účtovanie všetkých účtovných operácii za príslušné účtovné obdobie spadá výlučne
do kompetencie účtovných jednotiek, ktoré zodpovedajú, aby individuálna účtovná závierka poskytovala
pravdivý a verný obraz finančnej situácie účtovnej jednotky, výsledku jej hospodárenia a peňažných
tokov v súlade s IFRS.

97. K časti (D) žaloby, že určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu je v rozpore
s právom EÚ, žalovaný uvádza:

98. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre
vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (ďalej len „Tretia elektroenergetická

smernica“) ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu
s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné
trhy s elektrinou v Spoločenstve. Ďalej ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania
elektroenergetického odvetvia, otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na
vyhlasovanie výberových konaní, udeľovania povolení a prevádzky sústav a stanovuje tiež povinnosti

univerzálnej služby a práva spotrebiteľov elektriny a objasňuje požiadavky týkajúce sa hospodárskej
súťaže. V čl. 3 ods. 1 Tretia elektroenergetická smernica zaviazala členské štáty, aby zabezpečili,
aby elektroenergetická podniky fungovali v súlade so zásadami tejto smernice s cieľom dosiahnuť
konkurencieschopný, bezpečný a vzhľadom na životné prostredie udržateľný trh s elektrinou, a aby tieto
podniky neboli diskriminované z hľadiska ich práv alebo povinností.

99. Čl. 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice stanovuje, že so zreteľom na príslušné ustanovenia
zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky
z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa
môžu vzťahovať na bezpečnosť, vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok

a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a
ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné
a pre elektroenergetické podniky Spoločenstva zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom.
Vo vzťahu k bezpečnosti dodávky, riadeniu energetickej účinnosti/riadeniu na strane dopytu a v záujme
plnenia cieľov v oblasti životného prostredia a cieľa pre energiu z obnoviteľných zdrojov uvedených v

tomto odseku môžu členské štáty zavádzať dlhodobé plánovanie, pričom vezmú do úvahy, že o prístup
do sústavy sa možno budú usilovať tretie strany. Žalovaný je však toho názoru, že zákon o osobitnom
odvode nie je takým opatrením, aký má na mysli čl. 3 ods. 2 Tretej elektroenergetickej smernice, a teda
ani nemôže byť v rozpore s týmto ustanovením.

100. V ďalších častiach žaloby (E), (F) a (G) ako aj v námietke žalobca opakovane uvádza, že zákon
o osobitnom odvode je v rozpore s Ústavou SR, Listinou, Dohovorom a Chartou základných práv
Európskej únie, v znení uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie 26. októbra 2012 (2012/C
326/02) (ďalej len „Charta“). K uvedeným námietkam žalovaný uvádza:

101. O nesúlade zákona o osobitnom odvode s právom EÚ alebo právom Slovenskej republiky nie je
oprávnenýkonaťarozhodovaťdaňovýúrad,anifinančnériaditeľstvo,aaniministerstvoakopredkladateľ
zákona o osobitnom odvode, ale orgány na to v rámci svojich kompetencií oprávnené podľa osobitných
predpisov, a to Ústavný súd SR, v prípade nesúladu s právom EÚ Súdny dvor EÚ.

102. Pôsobnosť orgánov štátnej správy ako je finančné riaditeľstvo a daňové úrady upravuje zákon č.
479/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov a zákon č. 333/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 333/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov finančné riaditeľstvo (aj
prostredníctvom daňových úradov) zabezpečuje jednotné uplatňovanie osobitných predpisov v oblastidaní, poplatkov a colníctva a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a navrhuje
ich zmeny. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty v rámci svojej pôsobnosti vykonáva podľa § 6 ods.
6 zákona č. 479/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov správu odvodu podľa osobitných predpisov,

ktorým je aj zákon o osobitnom odvode.

103. Žalovaný poukazuje na to, že v rámci legislatívnych pravidiel tvorby zákonov každý návrh zákona
musí obsahovať aj vyjadrenie o súlade, resp. nesúlade zákona s právom EÚ. Z dôvodovej správy k
návrhu zákona o osobitnom odvode vyplýva, že tento zákon je v súlade s Ústavou SR, ústavnými

zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, s právom EÚ a s
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

104. Žalovaný je toho názoru, že v súlade s princípom prezumpcie ústavnosti právnych noriem
vyplývajúcich z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (nález ÚS SR III. ÚS 247/07)
žalovaný aj správca odvodu sú povinné právnu normu považovať za súladnú s ústavou dovtedy,

kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. V tejto súvislosti dáva žalovaný
opätovne do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/26/2016, kde najvyšší súd
jednoznačne uviedol, že správne orgány sú povinné právnu normu aplikovať.

105. Na základe uvedeného žalovaný trvá na svojom žalobou napadnutom rozhodnutí a navrhuje žalobu

ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania zo svojho.

IV.
Právne posúdenie krajským súdom a relevantné právne predpisy

106. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016 bolo potrebné
zrušiť.
Súd rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky

ustanovené v § 137 ods. 4 SSP, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na
úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke.

107. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov

orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

108.Podľa§177ods.1SSPsprávnoužalobousažalobcamôžedomáhaťochranysvojichsubjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.

109. Konajúci súd uznesením č. k. 5S 34/2017-77 zo dňa 04.02.2019 prerušil toto konanie do
právoplatného skončenia konania o prejudiciálnej otázke vedenom na Súdnom dvore EÚ pod sp. zn.
C-376/18.

110. Dňa 27.09.2019 bol súdu doručený návrh žalobcu na pokračovanie v konaní z dôvodu, že
predmetné konanie pred SDEÚ trvá už vyše roka a z dôvodu tohto prerušenia trvá konanie pred
správnym súdom vyše 2,5 roka. Urýchlené rozhodnutie vo veci je pritom pre Slovenské elektrárne, a. s.
dôležité z dôvodu materiálnej ochrany ich práv a tiež zabezpečenia právnej istoty.
Ďalej žalobca uviedol, že ďalšie oddiaľovanie rozhodnutia vo veci a čakanie na rozhodnutie SDEÚ nie je

podľa jeho názoru nevyhnutné. Konkrétne argumentácia strán pred správnym súdom má dve základné
roviny a to nesúlad rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR s vnútroštátnymi predpismi a nesúlad s
právom EÚ. Žalobca má za to, že otázka nesúladu s právom EÚ má relevanciu až potom, ako by správny
súd po preskúmaní vecnej stránky prípadu predbežne dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v
súladesvnútroštátnymprávom.Takýtodvojstupňovýpostupsprávnehosúdubybolvhodnýajsohľadom

na požiadavku zachovať hospodárnosť konania.
Žalobca poukázal na to, že správny súd sa s takouto argumentáciou ohľadom nesúladu s vnútroštátnym
právom už zaoberal a to v súvislosti s rozhodnutím zo dňa 09.02.2019 č. k. 1S 254/2016-106
o všeobecnej správnej žalobe spoločnosti Slovenské elektrárne a. s., proti Daňovému úradu prevybrané hospodárske subjekty. Aj s ohľadom na danú skutočnosť sa žalobca domnieva, že predmetné
rozhodovanie o tejto rovine argumentácie môže viesť k rýchlejšiemu hospodárnejšiemu vyriešeniu veci,
než čakanie na ukončenie konania pred SDEÚ a teda je vhodnejšie a navrhuje, aby správny súd

pokračoval v konaní vedenom pod sp. zn. 5S 34/2017.
Konajúci súd po zvážení argumentácie žalobcu pokračoval v konaní.

111. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 104443179/2016
zo dňa 09.12.2016.

Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj
rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť.

112. Súd z administratívneho spisu žalovaného zistil, že daňový úrad pre vybrané daňové subjekty
rozhodnutím č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 určil žalobcovi nedoplatok zo zúčtovania odvodov
za odvodové obdobia od 01.01.2015 do 31.12.2015 vo výške XX.XXX.XXX,XX,-€.

Nakoľko proti uvedenému rozhodnutiu nebol prípustný riadny opravný prostriedok, žalobca napadol
uvedené rozhodnutie správnou žalobou na Krajskom súde v Bratislave, ktoré je vedené pod sp. zn. 1S
254/2016.

113. Keďže zákon o osobitnom odvode nepripúšťa plnohodnotný riadny opravný prostriedok proti

rozhodnutiu o zúčtovaní odvodov a pripúšťa špecifický opravný prostriedok - námietky podľa § 8 ods. 6
zákona o osobitnom odvode, podal žalobca proti rozhodnutiu daňového úradu námietku.
O námietke rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 104443179/2016 zo dňa
09.12.2016, ktorým námietku žalobcu zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca správnu
žalobu, ktorá je vedená pod sp. zn. 5S 34/2017 a je predmetom tohto rozhodnutia.

114. V konaní vedenom pod sp. zn. 1S 254/2016, v ktorom sa preskúmavalo rozhodnutie daňového
úradu pre vybrané daňové subjekty č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016, Krajský súd Bratislava
rozhodol rozsudkom č. k. 1S 254/2016-106 dňa 09.02.2017 tak, že zrušil rozhodnutie Daňového úradu
pre vybrané daňové subjekty č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 podľa § 191 ods. 1 písm. c/, písm.

d/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

115. V konaní vedenom pod sp. zn. 5S 34/2017 sa preskúmava rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR
č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016, ktoré zamietlo námietky žalobcu proti rozhodnutiu Daňového
úradu pre vybrané daňové subjekty č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016.

116. Senát „5S“ Krajského súdu Bratislava dospel k zhodnému názoru ako senát „1S“ Krajského súdu
Bratislava a rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 104443179/2016 zo dňa 09.12.2016, ktorým
boli zamietnuté námietky žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 zrušil v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. c/ pre nesprávne právne

posúdenie a podľa písm. d/ SSP, nakoľko dané rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.
Z vyššie uvedených skutočností bude odôvodnenie tohto rozhodnutia identické ako odôvodnenia
rozhodnutia č. k. 1S 254/2016-106 zo dňa 09.02.2019.

117. Podľa § 1 zákona č. 235/2012 Z.z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), tento zákon upravuje
a) povinnosť platenia osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach regulovanou osobou,
b) výšku a spôsob platenia odvodu,
c) správu odvodu vykonávanú správcom odvodu, ktorým je daňový úrad príslušný na správu dane z

príjmov regulovanej osoby podľa osobitného predpisu.

118. Podľa ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona, regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka
zahraničnej osoby, ktorá

a) má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti
1. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného
predpisu,2. poisťovníctva a zaisťovníctva na základe povolenia vydaného Národnou bankou Slovenska podľa
osobitného predpisu,
3. verejného zdravotného poistenia na základe povolenia vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou podľa osobitného predpisu,
4. elektronických komunikácií na základe všeobecného povolenia alebo individuálneho práva na
používanie čísel alebo frekvencií udeleného Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a
poštových služieb podľa osobitného predpisu,
5. farmácie na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo

samosprávnym krajom podľa osobitného predpisu,
6. poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Úradom pre
reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu,
7. dopravy na dráhe na základe licencie vydanej Dopravným úradom podľa osobitného predpisu,
8. verejných vodovodov a verejných kanalizácií na základe živnostenského oprávnenia,
9. leteckej dopravy na základe licencie vydanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu,
10. poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe povolenia vydaného podľa osobitného predpisu
alebo
11. uvedenej v prvom až desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte
Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a

b) predpokladá, že bude činnosť v oblasti podľa písmena a) vykonávať celé odvodové obdobie.

119. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu
do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1 <>, písomné oznámenie, v ktorom uvedie

a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti,
b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a),
c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3 <> a predpokladaného koeficientu na účel výpočtu základu odvodu
podľa § 5 ods. 5 <>,
d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť.

120. Podľa ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona, regulovanej osobe okrem regulovanej osoby

podľa § 13 ods. 1 <predpisy/SK/ZZ/2012/235/20161231> a <predpisy/SK/ZZ/2012/23 5/20161231> vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc
odvodovýmobdobímnasledujúcimpokalendárnommesiaci,odktoréhojeoprávnenávykonávaťčinnosť
podľa § 3 ods. 1 písm. a) <predpisy/SK/ZZ/2012/23 5/20161231>,
za predpokladu, že jej výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, ak účtuje v

sústave jednoduchého účtovníctva, za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti
podľa § 3 ods. 1 písm. a) <>,
dosiahne aspoň sumu výsledku hospodárenia podľa odseku 2; to platí, aj ak činnosť podľa § 3 ods.
1 písm. a) <> vykonávala len za
časť tohto účtovného obdobia. Rovnako vzniká povinnosť platiť odvod aj regulovanej osobe, ktorej

odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa odseku 3 dosiahne aspoň sumu - výsledku
hospodárenia podľa odseku 2.

121. Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona, základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný
za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti podľa §

3 ods. 1 písm. a) <>, vynásobený
koeficientom podľa odseku 5; tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania
odvodov podľa § 9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol výsledok
hospodárenia vykázaný.

122. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, základom odvodu je pri výpočte odvodu na
účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2 <>, § 8 ods. 3 <> a § 13 ods. 2 <> alebo ods. 5 <> vynásobený koeficientom podľa odseku 5.

123. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, na účely odsekov 1 a 2 a § 4 <> sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením
vykázaný podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom.

124. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia

podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 a § 4 > sa
použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem
upravený podľa osobitného predpisu.

125. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa

vypočíta ako podiel výnosov alebo príjmov, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého
účtovníctva, z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) <> k celkovým výnosom alebo príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave
jednoduchého účtovníctva, podľa osobitného predpisu, patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol
vykázaný výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu na účely odsekov 1 a 2. Koeficient

sa zaokrúhľuje na dve desatinné miesta nadol.

126. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že za „regulovanú osobu“ je možné považovať fyzickú
alebo právnickú osobu, alebo organizačnú zložku zahraničnej osoby, ktorá má oprávnenie na výkon
činností v regulovanej oblasti a jej výnosy z regulovaných oblastí dosiahnu aspoň 50 % z celkových

výnosov.

127. Tieto dve podmienky musia byť podľa názoru súdu splnené kumulatívne.

128. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, či sa žalovaný vôbec zaoberal otázkou,

či žalobca je alebo nie je regulovanou osobu podľa zákona o osobitnom odvode.

129. Neskúmal, či bol držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaným Úradom pre reguláciu
v sieťových odvetviach, u ktorého by pomer výnosov takejto činnosti za relevantné účtovné obdobie
dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov daného účtovného obdobia, pričom bolo potrebné zohľadniť

tržby za roky 2011 - 2015.

130. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, či žalovaný do výnosov z regulovanej činnosti
žalobcu zahrnul výnosy dosiahnuté len na základe oprávnení na výkon regulovanej činnosti, alebo aj
výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti dosiahnutých mimo územia SR.

131. K tejto problematike zaujal žalovaný svoje stanovisko vo vyjadrení k žalobe, avšak predmetom
súdneho prieskumu nie je vyjadrenie žalovaného, ale jeho rozhodnutie zo dňa 09.12.2016, v ktorom
odôvodnenie žalovaného týkajúce sa skúmania podmienok pre jednoznačné určenie, či žalobcu možno
považovať za regulovanú osobu a za splnenia akých kritérií absentuje, čo robí toto rozhodnutie

nepreskúmateľným.

132. Výklad žalovaného uvedený vo vyjadrení, podľa ktorého by sa pri určovaní, či sa žalobca stal
regulovanou osobou, za výnosy z regulovanej činnosti na účely posúdenia dosiahnutia ich 50 %
podielu na celkových výnosoch mali zarátavať aj výnosy dosiahnuté z regulovanej činnosti mimo

územia Slovenskej republiky na základe licencií regulátorov z iných členských krajín, nemá oporu
v zákone o osobitnom odvode. Podľa § 3 ods. 1 bod 11 je pre účely zákona o osobitnom odvode
relevantné aj oprávnenie na výkon činnosti v oblastiach uvedených v bodoch 1. až 10. ods. 1 § 3
zákona na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou
stranou na Dohody o Európskom hospodárskom priestore, tieto však môžu byť relevantné iba vo

vzťahu k výnosom dosiahnutým na území Slovenskej republiky na základe týchto oprávnení, najmä
organizačnými zložkami zahraničných osôb.133. Žalovaný mal sám postupovať tak, že v rámci konaní o vydaní rozhodnutí o zúčtovaní odvodov mal
najprv posúdiť, či je žalobca regulovanou osobou alebo nie, a túto skutočnosť riade odôvodniť. Nemôže
obstáť výklad žalovaného, že je, resp. bolo na rozhodnutí žalobcu, či spĺňa alebo nespĺňa definíciu

regulovanej osoby.

134. Definícia regulovanej osoby je stanovená zákonom o osobitnom odvode, ktorý je žalovaný povinný
dodržiavať, a to aj s ohľadom na princíp zákonnosti, ktorý sám žalovaný uvádza.

135. Žalovaný však bez ďalšieho považoval žalobcu za regulovanú osobu v zmysle zákona o osobitnom
odvode. Takýto postup žalovaného považoval súd za nepreskúmateľný.

136. Za nepreskúmateľné považoval súd rozhodnutie aj v časti, v ktorej žalovaný vychádzal pri určovaní
základu odvodu.

137. Nie je možné súhlasiť s postupom žalovaného, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
postupoval podľa zásady zákonnosti v zmysle čl. 3 ods. 1 Daňového poriadku a nijak sa nezaoberal
samotným znením § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode, len odkázal na dôvodovú správu k zákonu
oosobitnomodvode,podľaktorejmábyťzákladomodvodusumavýsledkuhospodáreniapredzdanením
uvedená na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby.

138. V tomto prípade žalovaný opätovne v rozhodnutí svoj postup nezdôvodnil.

139. K tejto otázke žalovaný zaujal stanovisko vo svojom vyjadrení k žalobe, kde uviedol, že keď žalobca
vyplnil oznámenie podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode (použijúc IFRS výsledok hospodárenia

ako základ odvodu), mal žalovaný za to, že v ňom uvedený výsledok hospodárenia a výška odvodu je
vypočítaný v súlade s § 5 zákona o osobitnom odvode a nemal povinnosť ho preverovať.

140. S takýmto postupom sa nie je možné stotožniť s ohľadom na to, že žalovaný bol povinný správnosť
tohto postupu skúmať podľa § 8 ods. 4 zákona o osobitnom odvode a ak výška odvodu uvedená v

písomnom oznámení podľa § 13 ods. 2 nebola vypočítaná podľa zákona o osobitnom odvode, žalovaný
bol povinný vydať rozhodnutie, v ktorom by určil správnu výšku odvodu, čo však žalovaný neurobil.

141. Žalovaný zahrnul do základu odvodu za rok 2015 sumu, o ktorú sa zvýšil výsledok hospodárenia
žalobcu v dôsledku rozpustenia jeho rezerv. Žalobca rozpustil rezervy v roku 2015, ale išlo o rezervy

vytvorené z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Napadnutým
rozhodnutím tak žalovaný v podstate vyrubil odvod aj z výsledkov hospodárenia období spred účinnosti
zákona o osobitnom odvode.

142. Žalovaný sa priebehom tvorby a rozpúšťania rezerv žalobcu k 31. decembru 2015 prvý krát zaoberá

až vo svojom vyjadrení k doplneniu žaloby, a to napriek tomu, že tento priebeh žalobca znova uviedol vo
svojom oznámení žalovanému ešte pred vydaním rozhodnutia, kedy žalovaný tvrdí vo svojom vyjadrení,
že žalobca tvorbu a rozpúšťanie rezerv dostatočne nepreukázal. Toto tvrdenie nemôže obstáť vzhľadom
na to, že týmto sa mal žalovaný zaoberať ešte pred samotným vydaným rozhodnutia, keď na ne žalobca
poukázal, a mal postupovať v súčinnosti so žalobcom a riadne preveriť a zaoberať sa skutočnosťami

potrebnými pre správne zistenie odvodu a vziať do úvahy skutočný obsah skutočností rozhodujúcich
pre zistenie alebo vyrubenie odvodu.

143. Žalovaný vyrubením odvodu aj na zvýšenú časť výsledku hospodárenia z dôvodu rozpustenia
týchto rezerv na základe rozhodnutia zaťažil odvodom výsledok hospodárenia dosiahnutý žalobcom

pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Tým sa dopustil konania v rozpore s princípom zákazu
retroaktivity.

144. Nemôže obstáť názor žalovaného, že nie je povinný vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať
ústavnekonformnývýkladzákonov,aležejepovinnýpostupovaťčistonazákladeprezumpcieústavnosti

zákona. Práve naopak, čl. 152 ods. 4 Ústavy zakotvuje povinnosť ústavne konformného výkladu
zákonov. Ústavný súd SR (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR zo 17. januára 2008, sp. zn. III.
ÚS 348/06-42; porovnaj tiež napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 6. marca 2008, sp. zn. IV. ÚS
209/07-36) v tejto súvislosti judikoval, že ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnejsily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná,
musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t.
j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej

v právnom predpise nižšej právnej sily.

145. Žalovaný tak bol pri vydávaní rozhodnutia povinný vykladať zákon o osobitnom odvode v súlade
s Ústavou SR (a z nej vyplývajúcimi princípmi) a s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu sa riadne
vysporiadať, ako aj v konaní aplikovať ustanovenia Tretej elektroenergetickej smernice 2009/72/ES.

146. Tretia elektroenergetická smernica 2009/72/ES z 13. júla 2009 je právnym predpisom EÚ. Zákon
o osobitnom odvode je vnútroštátnym právnym predpisom. Tretia elektroenergetická smernica má
pred zákonom o osobitnom odvode prednosť. Žalovaný teda nemal ustanovenia zákona o osobitnom
odvode na žalovaného ako elektroenergetický podnik aplikovať v rozsahu, v akom tieto odporujú
tretej elektroenergetickej smernici. Žalovaný sa ani nijako v odôvodnení rozhodnutí vyššie uvedeným

nezaoberal, okrem formálneho konštatovania, že dôvodová správa k zákonu stanoví, okrem iného, že
zákonjevsúladesprávomEU.Takýtoformalistickýprístup,bezakéhokoľvekhlbšiehoposúdeniasúladu
zákona s právom EÚ (najmä s tretou elektroenergetickou smernicou) zo strany žalovaného, ako subjektu
povinného na základe vyššie uvedeného postupovať v súlade s právom EÚ v prípade, že zákon je s ním
v rozporu a dostatočného odôvodnenia, zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

147. Na základe vyššie uvedených skutočností považoval súd rozhodnutie žalovaného S za
nepreskúmateľné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia, a preto rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

148. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného dôsledne sa zaoberať a jednoznačne preukázať, či
žalobcu je možné považovať za regulovanú osobu, vrátane preukázania „druhej podmienky“, týkajúcej
sa preukázania pomeru výnosov za rozhodné účtovné obdobie.

149. Je potrebné rešpektovať, že základom pre výpočet osobitného odvodu je výsledok hospodárenia

spoločnosti vykázaný v účtovnej závierke, ktorá sa predkladá spolu s daňovým priznaním. Základom
odvodu je teda výsledok hospodárenia upravený v súlade s § 5 zákona č. 235/2012 Z.z.

150. Podľa názoru súdu nie je možné zvýšiť základ odvodu % o hodnotu, o ktorú sa zvýšil výsledok
hospodárenia v dôsledku rozpustenia rezerv, ktoré vznikli do účinnosti zákona č. 235/2012 Z. z., teda

do 01.09.2012.

151. Nie je dôležité kedy tieto rezervy boli rozpustené, ale rozhodujúce je z výsledku hospodárenia
akého obdobia vznikli.

152. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere žalovaný rozhodne rozhodnutím, ktoré riadne
a náležité odôvodní, pričom v rozhodnutí je okrem iného povinný reagovať aj na námietky žalobcu
vyslovené v administratívnom konaní.

153. Podľa ust. § 191 ods. 6 S. s. p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu.

154. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 167 S. s. p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi
súd priznal nárok na náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté v samostatnom uznesení
súdu po právoplatnom skončení konania. Pribratému účastníkovi súd právo na náhradu trov konania
nepriznal.

155. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský

súd v Bratislave.V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.