Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. september 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 16C/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117209456
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ildikó Vekrbauerová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7117209456.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Ildikó Vekrbauerovou v spore žalobcu: Š. F., nar. XX.X.XXXX,

bytom B. XX, XXX XX E., zast. JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom AK so sídlom Floriánska
19, 040 01 Košice, proti žalovaným: v 1. rade Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova 2, 821 85 Bratislava, v 2. rade Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vo vzťahu k žalovanému v 1. rade len v časti konania o
náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 39.743,92 EUR s úrokom z omeškania vo výške

13% ročne od 6.6.2003 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, žalovanému v 1. rade náhradu trov konania voči
žalobcovi n e p r i z n á v a .

IV. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania
voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 88,24 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.6.2002 domáhal voči žalovanému v 1. rade zaplatenia
sumy 1.272.101,20,- Sk (42.226,02 EUR) a úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy
1.413.786,20,-Sk(46.929,10EUR)od3.12.1999do31.12.2001azosumy1.197.324,20,-Sk(39.743,88
EUR) od 1.1.2002 do zaplatenia. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 23C/415/2002.

2. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach

bolo voči nemu dňa 11.11.1997 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo
spáchania trestného činu neoprávneného podnikania, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa §
9 ods. 2 a § 118 ods. 1,3 Trestného zákona a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti,
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a k § 252 ods. 1 Trestného zákona. Trestné
stíhanie žalobcu bolo skončené uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ SR v Košiciach zo dňa 29.6.2001
ČVS: VP-46/20-1997 podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku tak, že trestné stíhanie bolo
zastavené, pretože skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na

postúpenie veci. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001.

3. Po vznesení obvinenia Krajská prokuratúra v Košiciach dňa 5.2.1998 vydala opatrenie sp. zn. 2Kv
53/97 podľa ust. § 79b Trestného poriadku, ktorým zaistila peňažné prostriedky na podnikateľskýchako aj súkromných účtoch žalobcu, vedené v ČSOB, a.s. pobočka Košice a v AG Banke, a.s.,
pobočka Košice. Opatrením prokurátora Krajskej prokuratúry boli zaistené peňažné prostriedky žalobcu
vedené na týchto účtoch: 1. súkromný devízový účet č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX, na ktorom sa

nachádzala ku dňu 3.12.1999 suma 27.025,88 USD, 2. podnikateľský korunový účet č. XXXXXXXX/
XXXX, na ktorom sa nachádzala ku dňu 31.3.2000 suma 260.512,12,- Sk. Žalobca sa o zaistení svojich
peňažných prostriedkov na základe uvedeného opatrenia dozvedel až od peňažných ústavov.

4. V roku 1999 odborníci začali avizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a.s.. Žalobca,

v snahe predísť škode, preto listom zo dňa 22.7.1999 požiadal Krajskú prokuratúru v Košiciach o
prevod zaistených peňažných prostriedkov v AG Banke, a.s. do inej bankovej inštitúcie. Žiadosti
žalobcu nebolo vyhovené s odôvodnením, že prokuratúra nie je oprávnená zasahovať do činnosti
bánk. Žalobca, vedomý si následkov vyhlásenia nútenej správy na AG Banku, a.s., preto listom zo
dňa 1.12.1999 opätovne požiadal prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach o prevod zaistených
peňažných prostriedkov do inej bankovej inštitúcie, opäť bezúspešne. Proti postupu prokurátora podal

žalobca dňa 27.1.2000 sťažnosť, adresovanú žalovanému v 1. rade, ktorý ho písomne upovedomil,
že sťažnosť bola postúpená na vybavenie krajskému prokurátorovi v Košiciach. Po viacerých výzvach
žalobcu, až po uplynutí takmer 4 mesiacov, dňa 7.4.2000 opätovne prokurátor Krajskej prokuratúry
oznámil žalobcovi, že prokurátora nie je orgánom vykonávajúcim bankový dohľad a nemôže zodpovedať
za hospodárnosť činnosti jednotlivých bánk. Žalobca mal za to, že ak by prokurátor vyhovel jeho žiadosti

a nariadil, resp. súhlasil s prevodom peňažných prostriedkov napr. na účet žalobcu v ČSOB, a.s.
Košice, ktorý taktiež podliehal zaisteniu, takýto postup by nebol v rozpore s účelom zaistenia peňažných
prostriedkov v trestnom konaní. Dôvodnosť obáv žalobcu ohľadom jeho peňažných prostriedkov na
účtoch v AG Banke, a.s. sa naplnila dňa 3.12.1999, kedy Národná banka Slovenska vyhlásila AG
Banku za neschopnú vyplácať vklady a zároveň došlo k opatreniu - zákazu disponovania so všetkými

účtami vedenými v tejto banke, ktoré sa stali nedostupnými pre majiteľov účtov. Právny poriadok
Slovenskej republiky obsahuje čiastočnú ochranu vkladov zavedením zákona č. 118/1996 Z.z. o ochrane
vkladov, avšak podľa tohto zákona je poskytovaná len ochrana vkladov fyzických osôb, s výnimkou
vkladov fyzických osôb - podnikateľov zriadených na účely podnikania. Žalobca poukázal na § 9
vyššie uvedeného zákona a uviedol, že v prípade náhrady nedostupných vkladov AG Banky, a.s. bola

stanovená minimálna výška náhrady za nedostupný vklad do sumy 310.500,- Sk. Žalobca mal v AG
Banke, a.s. ku dňu 3.12.1999 na zaistenom súkromnom devízovom účte č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/
XXXX finančné prostriedky vo výške 27.025,88 USD, čo pri kurze 42,673,- Sk/1 USD platnom k
3.12.1999, predstavovalo sumu 1.153.275,30,- Sk a na zaistenom korunovom podnikateľskom účte č.
XXXXXXXX/XXXX sumu 260.512,12,- Sk, spolu 1.413.787,40,- Sk.

5. V súvislosti so zastavením trestného stíhania prokurátor dňa 28.6.2001 vydal rozhodnutie o
zrušení príkazu na zaistenie vyššie uvedených účtov. Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi
finančnú náhradu, avšak len vo výške 216.461,97,- Sk, čo predstavuje len časť z celkovej sumy
1.413.786,20,-Sk,zaistenejopatrenímprokurátora.Žalobcovitakvsúvislostistrestnýmstíhanímvznikla

škoda, predstavujúca rozdiel medzi výškou zaistených finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na
zaistených účtoch a náhradou vyplatenou Fondom ochrany vkladov vo výške 1.197.324,20,- Sk. Žalobca
tvrdil, že jeho nárok nebol uspokojený ani v rámci konkurzného konania úpadcu AG Banka, a.s..

6. Okrem vyššie uvedeného žalobca tvrdil, že v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním a zaistením jeho

účtov, mu vznikla aj ďalšia škoda a to vo výške 74.777,- Sk. Žalobca bol povinný zaplatiť správcovi dane
daň z príjmu, avšak zaistením účtov mu bolo znemožnené disponovať s jeho peňažnými prostriedkami v
plnom rozsahu. Preto dňa 30.3.1998 požiadal prokurátora o uvoľnenie blokácie peňažných prostriedkov
na zaistených účtoch v čiastke, ktorá zodpovedala výške dane z príjmu. Žiadosti prokurátor nevyhovel.
Žalobca preto požiadal správcu dane - Daňový úrad Košice III o povolenie odkladu zaplatenia dane

z príjmu fyzických osôb za r. 1998 od 1.4.1998 do 31.3.1999, jeho žiadosti bolo vyhovené, avšak
po uplynutí doby odkladu správca dane rozhodnutím zo dňa 2.7.1999 č. 697/240/14898-Eč/99Dem
žalobcovi vyrubil podľa ust. § 59 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov úrok vo výške
140 % dvojnásobku diskontnej sadzby vo výške 106.824,- Sk, z dôvodu povolenia odkladu. Neskôr, na
základe žiadosti žalobcu, správca dane rozhodnutím zo dňa 22.9.1999 povolil úľavu z úroku v sume

32.047,- Sk a výška úroku za povolenie odkladu sa znížila na 74.777,- Sk.

7. Žalobca teda tvrdil, že v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným nesprávnym úradným postupom
prokurátora mu vznikla škoda v celkovej výške 1.272.101,20,- Sk (1.197.324,20,- Sk + 74.777,- Sk).8. Na základe návrhu žalobcu súd uznesením č.k. 23C/415/2002-94 zo dňa 28.7.2003 v spojení s
opravným uznesením č.k. 23C/415/2002-341 zo dňa 3.8.2009 pripustil, aby do konania na strane

žalovaného v 2. rade vstúpila SR, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

9. Žalovaný v 2. rade uplatnený nárok neuznal a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

10. Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004, ktorým žalobu

zamietol. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 14Co 301/04-188 zo dňa 20.9.2005 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č.k. III ÚS 117/06-53 zo dňa 23.8.2006 rozhodol tak, že
základné právo žalobcu podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č.k. 14Co 301/04-188 zo dňa 20.9.2005 porušené, zrušil rozsudok Krajského súdu v

Košiciach č.k. 14Co 301/04-188 zo dňa 20.9.2005 a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej
znovu konal a rozhodol.

12. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 4Co/96/2007-219 zo dňa 10.10.2007 zrušil rozsudok
Okresného súdu Košice č.k. 23C/415/2002-154 zo dňa 17.6.2004 a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Okresný súd Košice I vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009,
ktorým zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 39.616,54 EUR a úrok z omeškania vo
výške 17,6% ročne zo sumy 38.281,68 EUR od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 EUR od

1.1.2002 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol a vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade žalobu zamietol v celom rozsahu.

14. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 4Co/53/2010-406 zo dňa 30.9.2010 potvrdil vyššie uvedený
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3MCdo 18/2011 zo dňa 13.9.2012 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.9.2010 č.k. 4Co/53/2010, ako aj rozsudok Okresného súdu
Košice I zo dňa 8.10.2009 č.k. 23C/415/2002-367 vo výroku, ktorým bol žalovaný v 2. rade zaviazaný
zaplatiť žalobcovi 39.616,54 EUR a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 38.281,68 EUR

od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 EUR od 1.1.2002 do zaplatenia a zároveň zrušil výrok
tohto rozsudku o trovách konania. Vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie
konanie.

16. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR na ďalšie konanie ostal predmetom konania nárok žalobcu

voči žalovanému v 2. rade na zaplatenie sumy 39.743,92 EUR s príslušenstvom a náhrada trov
konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Rozsudok Okresného súdu Košice I č.k.
23C/415/2002-367 zo dňa 8.10.2009, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade a vo výroku, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol vo vzťahu k žalovanému
v 1. rade, totiž nadobudol právoplatnosť dňa 13.1.2010. Výrok rozsudku, ktorým súd žalovanému v

1. rade náhradu trov konania nepriznal bol zrušený, preto žalovaný v 1. rade zostal účastníkom tohto
konania v časti trov konania.

17. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 23C/95/2012-56 zo dňa
17.1.2014, ktorým žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol (I. výrok), vo vzťahu medzi žalobcom a

žalovaným v 1. rade náhradu trov konania žalovanému v 1. rade nepriznal (II. výrok) a vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným v 2. rade náhradu trov konania žalovanému v 2. rade nepriznal (III. výrok).

18. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 4Co/283/2014-124 zo dňa 3.3.2016 rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo dňa 14.9.2016 č. I ÚS 395/2016-26 rozhodol tak,
že právo Š. F. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu
vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdbolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Co/283/2014-124 z 3.3.2016 porušené, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Co/283/2014-124 z 3.3.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že rozsudok krajského súdu je ústavne neudržateľný
a jeho vydaním došlo k neospravedlniteľnému zásahu do základného práva žalobcu vlastniť majetok,
zahŕňajúceho aj právo na ochranu zaistených peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania,
ktorému korešponduje zákonná povinnosť orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť ich ochranu
zodpovedajúcu okolnostiam prípadu s ohľadom na základnú zásadu trestného konania uvedenú v §

2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného Trestného poriadku, podľa ktorej tieto orgány okrem iného
mali i dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Povinnosťou krajského súdu bolo preto
posúdiť, či orgány činné v trestnom konaní interpretovali a aplikovali relevantné ustanovenia Trestného
poriadku resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných prostriedkov, ako aj
ochrany týchto prostriedkov pred eventuálnou hroziacou škodou ústavne súladným spôsobom podľa
č.162 ods. 4 ústavy. Ústavný súd konštatoval, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za

škodu zodpovedá výklad, podľa ktorého by mala byť každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) odčinená, pričom je zrejmé, že negatívnym
dôsledkom začatia trestného stíhania resp. obvinenia žalobcu je, že tento sa nemôže domôcť
uspokojenia svojej pohľadávky na vyplatenie peňažných prostriedkov vedených na účte úpadcu v
konkurznom konaní. Ústavný súd vytkol, že krajský súd prísnym gramatickým výkladom aplikoval výklad

príslušných ustanovení Trestného poriadku, umožňujúcich len zaistenie a zrušenie zaistenia finančných
prostriedkov, nezohľadnil však zodpovednosť orgánov prokuratúry za ochranu zaisteného majetku v
kontexte platných zásad jej činnosti, normatívne vyjadrených v § 3 zákona o prokuratúre, v zmysle
ktorých bola prokuratúra pri výkone svojej pôsobnosti povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak,
aby sa zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických

osôb, právnických osôb a štátu. Takýto výklad, súvisiaci s pojmom nesprávneho úradného postupu,
ústavný súd považoval za neprimerane reštriktívny a nezohľadňujúci rozvíjajúcu sa súdnu prax.

21. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 2Co/472/2016-161 zo dňa 25.1.2017 zrušil rozsudok č.k.
23C/95/2012-56 zo dňa 17.1.2014 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia poukázal na dva druhy
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a to a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím a b/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Kritéria pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

sú zhodné s kritériami pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím;
jediným rozdielom je odlišná príčina vzniku škody, ktorou je nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny
úradný postup. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup sa teda odlišujú okolnosťami,
ktoré odôvodňujú ich vznik. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup spolu ani priamo
nesúvisia. Konanie štátneho orgánu, ktoré je v súlade s jeho právnou úpravou, sa však môže skončiť

vydaním nezákonného rozhodnutia. Naopak, konanie orgánov štátu, ktoré je nesprávnym úradným
postupom, môže byť ukončené vydaním zákonného rozhodnutia. Nemožno však vylúčiť ani kumuláciu
oboch prípadov, teda nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ktorý sa končí vydaním nezákonného
rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je však potrebné odlišovať, či príčinou vzniku škody
bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup. Nemožno vylúčiť ani prípad, že škoda

vznikne aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, aj nesprávneho úradného postupu. V nadväznosti na
uvedené odvolací súd uviedol, že predmetom tohto konania je nárok žalobcu uplatnený s poukazom
na § 18 zákona č. 58/1969 Zb., pričom žalobca videl nesprávnosť úradného postupu prokurátora nie
v samotnom zaistení prostriedkov, ale v tom, že prokurátor nevykonal príslušné opatrenia v rámci
Trestného poriadku na zaistenie cieľov sledovaných v opatrení o zaistení účtov žalobcu a tak mu vznikla

škoda zlým hospodárením peňažného ústavu, kde boli jeho finančné prostriedky zaistené na účte v
čase, keď nemohol s týmto účtom disponovať a v tomto čase ich ochranu nezabezpečil ani štátny
orgán, ktorý zaistenie jeho účtu nariadil a to ani na jeho žiadosť. Opierajúc sa o názor ústavného
súdu vyjadrený v náleze, odkazujúci aj na súdnu judikatúru vzťahujúcu sa na nároky na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (4MCdo 15/2009, v zmysle ktorej nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím), odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné posúdiť,
či žalobcom tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť požadované plnenie, alebo či sa jedná o takéskutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Je teda potrebné vysporiadať sa s úvahou,
či skutkové okolnosti uvádzané žalobcom umožňujú posúdiť jeho nárok nielen ako nárok vyplývajúci zo
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ale aj ako nárok vyplývajúci

zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V tejto súvislosti odvolací súd
zároveň poukázal aj na to, že kým u náhrady škody z nesprávneho úradného postupu nie je obligatórnou
podmienkou predbežné prerokovanie nároku pred príslušným ústredným orgánom, nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom (§ 9 ods. 1 veta prvá zákona

č. 58/1969 Zb.). V danom prípade súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neskúmal splnenie tejto
základnej podmienky, nakoľko vec posudzoval iba ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nie aj ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pri opakovanom prieskume napadnutého rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd vychádzal z vyššie citovaného názoru ústavného súdu
vyjadreného v náleze Ústavného súdu SR a uzavrel, že záver súdu prvej inštancie o nesplnení prvotnej

podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného v 2. rade za škodu nebol v konaní preukázaný, je
predčasný.

23. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom bolo postupovať v súlade s vyššie
uvedenými úvahami, vysporiadať sa s vyššie uvedenými právnymi otázkami, zároveň opakovane

posúdiť postup štátneho orgánu vychádzajúc aj z judikatúry, na ktorú poukazoval Ústavný súd SR a
zohľadniac aj zodpovednosť orgánov prokuratúry za ochranu zaisteného majetku v kontexte platných
zásad jej činnosti vyjadrených v § 3 zákona č. 314/1996 o prokuratúre a následne opakovane rozhodnúť.
Nakoľko v dôsledku vyššie uvedeného predčasného záveru o nesplnení prvej podmienky na úspešné
uplatnenie nároku (nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup),

súd prvej inštancie v ďalšom už nevykonal dokazovanie na zistenie splnenia ďalších podmienok pre
rozhodnutie o objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, odvolací súd uložil podľa výsledkov nového
preskúmania prvej podmienky tiež nanovo posúdiť aj potrebu skúmania ostatných podmienok.

24. Súd vykonal vo veci dokazovanie písomnými a ústnymi vyjadreniami žalobcu, žalovaného v 1. rade

a žalovaného v 2. rade, obsahom listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, obsahom
pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 23C/415/2002, 23C/95/2012.

25. V konaní nebolo sporné, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice
ČVS:KÚV-46/20-97 zo dňa 11.11.1997 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin

neoprávneného podnikania spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 3 k § 118 ods. 1,
ods. 3 Trestného zákona a za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a/ ods. 3 písm. b/, ods. 4 Trestného zákona
pre skutok bližšie opísaný v uvedenom uznesení.

26.Vkonanínebolosporné,ževsúvislostisozačatímtrestnéhostíhania prokurátorKrajskejprokuratúry
v Košiciach opatrením č. 2Kv0053/97-262 zo dňa 5.2.1998 podľa § 79b ods. 1 Trestného poriadku
prikázalzaistiťpriamonaúčte:1.č.XXXXXXXXXXXXX-XXX/XXXXvedenomnamenoŠ.F.vAGBanke,
a.s. Košice, Štúrova 11 sumu 27.576,95 USD a 2. č. 381836-644/6900 vedenom ako podnikateľský účet
na firmu Unicar - Š.H. F. v AG Banke, a.s. Košice, ul. Štúrova 11 sumu 256.675,13 Sk a zároveň, podľa

ust. § 79b ods. 3 Trestného poriadku zakázal výber a prevod finančných prostriedkov z týchto účtov.

27. Z výpisu účtu žalobcu č. 13(duplikát) č. XXXXXX-XXXXXXX (staré číslo účtu XXXXXXXXXX-
XXXXXX) zo dňa 31.12.1999 súd zistil, že zostatok na tomto účte bol ku dňu 31.12.1999 vo výške
27.025,85 USD.

28. Z výpisu účtu navrhovateľa č. 4 (duplikát) č. XXXXXXXX (staré číslo účtu XXXXXXXXX-X) zo dňa
31.3.2000 súd zistil, že zostatok na tomto účte bol ku dňu 31.3.2000 vo výške 261.351,02,- Sk.

29. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 17.3.1998 súd zistil, že žalobca v nadväznosti na blížiaci sa termín

odovzdávania daňových priznaní za r. 1997 požiadal prokurátora o uvoľnenie čiastky 250.000,- Sk z jeho
podnikateľského účtu č. XXXXXX-XXX/XXXX a taktiež čiastky 21.500 USD (okolo 750.000,- Sk) z jeho
súkromného devízového účtu č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX, vedených v AG Banke v Košiciach,
za účelom zaplatenia daní z podnikateľskej činnosti žalobcu za uvedené obdobie.30. Z odpovede Krajskej prokuratúry Košice č. 2Kv53/97-313 zo dňa 30.3.1998 súd zistil, že žiadosti
žalobcu vyhovené nebolo, s odôvodnením, že finančné prostriedky boli zaistené, pretože existuje reálny

predpoklad, že ide o peniaze pochádzajúce z trestnej činnosti, ktorá je predmetom trestného stíhania
žalobcu.

31. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 22.7.1998 súd zistil, že žalobca požiadal prokurátora o prevod zaistených
finančných prostriedkov na účte AG Banke do inej, napr. do Obchodnej banky, VÚB, resp. inej bankovej

inštitúcie v súvislosti so spoločensko-politickou situáciou, ktorá vládne okolo bankových inštitúcií a
nepriamo odzrkadľuje aj postavenie AG Banky.

32. Z odpovede Krajskej prokuratúry Košice č. 2Kv53/97-448 zo dňa 11.8.1999 súd zistil, že žiadosti
žalobcu vyhovené nebolo, s odôvodnením, že súčasná právna úprava neumožňuje prokurátorovi ale ani
iným orgánom činným v trestnom konaní zasahovať do činnosti bánk v zmysle žalobcom požadovaného

prevodu finančných prostriedkov, naviac, požadovaný postup by bol v rozpore s ustanovením § 79b
ods. 3 Trestného poriadku. Prokurátor pokladal žalobcom uvádzané argumenty, týkajúce sa AG Banky,
z hľadiska účelu trestného konania a účelu zaistenia účtu v zmysle § 79b Trestného poriadku za právne
irelevantné.

33. Zo žiadosti žalobcu zo dňa 1.12.1999 súd zistil, že žalobca opätovne požiadal prokurátora
o uvoľnenie jeho finančných prostriedkov. Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru od zahájenia a
vyšetrovania uplynula dostatočne dlhá doba, aby orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že
finančné prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti a zároveň upozornil na skutočnosť, že celá vec
sa môže skomplikovať súčasnou objektívnou situáciou a to hroziacim bankrotom (stratou licencie) AG

Banky, v ktorej sú blokované jeho finančné prostriedky. V záujme predchádzania možných komplikácií
a vzniku škody navrhol previesť finančné prostriedky z AG Banky na depozitný účet prokuratúry alebo
súdu, resp. na jeho devízový účet vedený v ČSOB, ktorý je tiež predmetom zaistenia.

34. Z odpovede Krajskej prokuratúry Košice č. 2Kv53/1997-475 zo dňa 20.1.2000 súd zistil, že žiadosti

žalobcu vyhovené nebolo, s odôvodnením, že doposiaľ trvajú dôvody na zaistenie účtov, pričom nie
je v kompetencii orgánov prokuratúry vykonávať uvedené postupy, resp. dávať pokyny, resp. súhlas
bankovým inštitúciám na takýto prevod, ďalej, že orgány prokuratúry nezodpovedajú za hospodárenie
bankových subjektov, ani nevykonávajú bankový dohľad a hospodárska situácia banky z hľadiska účelu
trestného konania nie je relevantná.

35. Súd ďalej zistil, že žalobca podal dňa 27.1.2000 na vyššie uvedený postup prokurátora sťažnosť,
ktorúadresovalGenerálnejprokuratúreSR.Žalobcamalzato,žesvojimpostupomprokurátoropomenul
sledovať skutočný účel inštitútu zaistenia účtu, ako aj všeobecnú právnu povinnosť predchádzať vzniku
škôd.

36. V konaní nebolo sporné, že Generálna prokuratúra SR podnet žalobcu odstúpila na priame
vybavenie Krajskému prokurátorovi v Košiciach, ktorého upravila, aby preskúmal vo veci možnosť
postupu podľa § 79c ods. 4 Trestného poriadku v znení zákona č. 272/1999 Z.z..

37. Z oznámenia Krajskej prokuratúry v Košiciach č. 2Kv53/97 zo dňa 7.4.2000, adresovaného žalobcovi
súd zistil, že podnetu žalobcu vyhovené nebolo, s odôvodnením, že prokuratúra nie je orgánom
vykonávajúcim bankový dohľad a nemôže zodpovedať za hospodárnosť, resp. nehospodárnosť činnosti
jednotlivých bánk a žalobcom navrhované riešenie prevodom peňazí zo zaistených účtov z AG Banky
a.s., pobočka Košice na účty žalobcu vedené v ČSOB, pobočka Košice nepatrí do kompetencie orgánov

prokuratúry.

38. V konaní nebolo sporné, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach ČVS:
VP-46/20-1997 zo dňa 29.6.2001 bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené z dôvodu, že skutok,
pre ktorý sa vedie trestné konanie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001.

39. V konaní nebolo sporné, že opatrením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. 2Kv53/97-708 zo dňa
28.6.2001 bolo zrušené zaistenie 1. sumy 27.576,95 USD na účte č. XXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXXvedenom v AG Banke, a.s. Banská Bystrica, pobočka Košice, ul. Štúrova 11, na meno Š. F. a 2.
sumy 256.675,13,- Sk na účte č. XXXXXX-XXX/XXXX, vedenom v AG Banke a.s. Banská Bystrica,
pobočka Košice, ul. Štúrova 11. V odôvodnení opatrenia je uvedené, že výsledkami vyšetrovania nebolo

preukázané spáchanie trestného činu a pominuli dôvody pre zaistenie peňazí na účtoch.

40. Z vyjadrenia Národnej banky Slovenska (ďalej len NBS) zo dňa 19.12.2003 súd zistil, že AG Banka,
a.s. získala povolenie na založenie banky rozhodnutím NBS zo dňa 11.4.1997 a rozhodnutím NBS č.
ÚBD 707/1997 zo dňa 23.4.1997 jej bolo udelené povolenie na výkon bankových činností. Rozhodnutím

NBS č. ÚBD-2337/2/1999 zo dňa 1.12.1999 bolo bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a
zároveň jej bolo rozhodnutím NBS č. ÚBD-1801/3/1999 zo dňa 1.12.1999 uložené zdržať sa prijímania
vkladov,poskytovaniaúverovavykonávaniaďalšíchčinností,uvedenýchvpovolenínavýkonbankových
činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie pohľadávok a záväzkov vzniknutých pred
nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutím NBS č. SGU-2451/1/1999 zo dňa 3.12.1999
bola AG Banka, a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods. 3 zákona č. 118/1996

Z.z. o ochrane vkladov a rozhodnutím NBS č. ÚBD-467/9/2000 zo dňa 13.4.2000, právoplatným dňa
3.5.2000 odobraté povolenie pôsobiť ako banka.

41. Z Obchodného vestníka SR č. 148/2013 súd zistil, že Krajský súd v Bratislave upovedomil vo
veci konkurzného konania vedeného pod č. K1/2000-5490 úpadcu AG Banka, a.s. Coboriho 2, Nitra

úpadcu a konkurzných veriteľov, že správca konkurznej podstaty JUDr. Pavol Malich predložil súdu dňa
6.6.2013 konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu.
Súd zverejnil konečnú správu pod č.k. 1K1/2000-4574 vyvesením na úradnú tabuľu Krajského súdu v
Bratislave v deň zverejnenia tohto upovedomenia v obchodnom vestníku.

42. Z vyjadrenia JUDr. Pavola Malicha, správcu konkurznej podstaty úpadcu AG Banka, a.s. v konkurze
zo dňa 20.12.2013 súd zistil, že žalobca prihlásil do konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu
pohľadávku v sume 1.613.645,- Sk, z čoho na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 30.10.2003
správca konkurznej podstaty úpadcu uznal sumu 951.652,73,- Sk a poprel sumu 661.992,27,- Sk a
že táto pohľadávka, ktorá sa na účely rozvrhu považuje za pohľadávku 4. triedy v zmysle zákona č.

328/1991 Zb. o konkurze o vyrovnaní v znení neskorších predpisov, spolu s ostatnými pohľadávkami
4. triedy nebude v rámci konkurzného konania uspokojená ani sčasti, z dôvodu, že výťažok zo
speňaženého majetku úpadcu nepostačuje na uspokojenie týchto pohľadávok.

43. Podľa prechodného ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

44. Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

45. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nadobudol
účinnosť dňa 1.7.2004. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu štátu resp. k
nezákonnému rozhodnutiu malo dôjsť v čase pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, preto súd
predmetnúvecposudzovalpodľapredchádzajúcejprávnejúpravyateda,vzmyslezákonač.58/1969Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.

46. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánov štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v
správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ
nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej
len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

47. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.48. Podľa § 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

49. Podľa § 3 citovaného zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

50. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

51. Podľa § 9 ods. 1 prvá a druhá veta, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako je nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo o treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v

trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.

52.Podľa§9ods.2citovanéhozákona,akbolažiadosťopredbežnéprerokovaniepodanánaústrednom

orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade
zachovávajú.

53. Podľa § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

54. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

55. Podľa § 18 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

56. Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

57. Zo zákona č.58/1969 Zb. vyplývajú dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Ide o škodu, ktorá bola
spôsobená:

a/ rozhodnutím, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom

konaní,
b/ nesprávnym úradným postupom.

58. Ide o objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá
je založená na súčasnom splnení troch podmienok:

1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
2. vznik škody alebo nemajetkovej ujmy,
3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.

59. V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou žalovaného v 2. rade, týkajúcou sa nedostatku
jeho pasívnej legitimácie v spore. Z ustálenej súdnej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pasívne
legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom štátu je štát, t.j. Slovenská
republika. V predmetnej veci žalovaný od počiatku žaluje Slovenskú republiku, teda vecne pasívne
legitimovanú osobu. Inou otázkou je subjekt, s ktorým je potrebné predbežné prerokovanie nároku resp.

subjekt, ktorý zastupuje štát v konaní o náhradu škody. Právna úprava v zmysle zákona č.58/1969 Zb.
za ústredný orgán konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená v trestnom
konaní, označuje len jediný subjekt a to Ministerstvo spravodlivosti SR ( § 9 ods. 1).60. Ďalej sa súd zaoberal posúdením resp. určením formy zodpovednosti štátu za škodu a teda, či v
danej veci bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

61. Súd poukazuje na to, že hoci žalobca od podania žaloby vychádzal z toho, že škoda mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom prokuratúry, pretože v rámci trestného stíhania
nezabezpečila ochranu zaistených finančných prostriedkov, právne posúdenie resp. podradenie
neoprávneného zásahu resp. protiprávneho konania orgánu štátu pod konkrétnu skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy, patrí výlučne súdu. V tomto smere súd poukazuje na právne závery

odvolacieho súdu, vyjadrené v jeho poslednom zrušujúcom uznesení. Občianske súdne konanie je
ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený
nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia
ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej
právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť,

či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti,
ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastníci uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje ním tvrdený nárok, alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa
tých právnych noriem, ktoré na tvrdenie a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd

rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po
právnej stránke, alebo podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného
dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotno-právne ustanovenie, než akého sa
žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe
právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno

preto uprieť súdu, aby spojenie so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce
hodnotenie žalobou uplatneného plnenia.

62. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s

objektívnym právom. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo,
teda zbavilo právoplatnosti.

63. V danom prípade je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi nebolo pre
nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona. Preto bolo potrebné zaoberať sa otázkou,

či následné zastavenie trestného stíhania má rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri
posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po zastavení trestného stíhania, rovnako ako
po oslobodení spod obžaloby, neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na
položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom

zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či
nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na
nevinnú. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že

nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania.

64. V tomto smere súd poukazuje na právne závery Ústavného súdu SR, vyjadrené vo vyššie citovanom
náleze č. I ÚS 395/2016-26 zo dňa 14.9.2016, ktorým ústavný súd rozhodoval o práve žalobcu. Ústavný
súd konštatoval, že právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie
skončilo, čo znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.
Zastavenie trestného stíhania voči žalobcovi teda znamená, že výsledky trestného konania ukázali,

že nešlo o trestný čin, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a teda, vyšlo najavo
nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania. Ústavný súd zdôraznil, že nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.65. Na základe vyššie uvedeného súd uzavrel, že v danom prípade bol splnený prvý predpoklad pre
záver o zodpovednosti štátu za vznik škody a to existencia nezákonného rozhodnutia.

66.Vovzťahukrozlíšeniu2foriemzodpovednostištátusúdvychádzalajzprávnychzáverovodvolacieho
súdu, podľa ktorého postup štátneho orgánu, ktorý je v súlade s jeho právnou úpravou, sa môže skončiť
vydaním nezákonného rozhodnutia. Naopak, konanie orgánov štátu, ktoré je nesprávnym úradným
postupom, môže byť ukončené vydaním zákonného rozhodnutia. Nemožno však vylúčiť ani kumuláciu

oboch prípadov, teda nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ktorý sa končí vydaním nezákonného
rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je však potrebné odlišovať, či príčinou vzniku škody bolo
nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup. Nemožno vylúčiť ani prípad, že škoda vznikne
aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, aj nesprávneho úradného postupu.

67. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za to, že v danej veci ide o prípad, kedy sa trestné konanie

ako celok skončilo s výsledkom, že uznesenie o začatí trestného stíhania bolo nezákonné a zároveň,
v priebehu trestného konania sa orgán štátu dopustil aj nesprávneho úradného postupu (kumulácia).
Podľa názoru súdu príčina vzniku škody sa v danej veci môže odvíjať aj od nezákonného rozhodnutia,
aj od nesprávneho úradného postupu.

68. Je totiž zrejmé, že nebyť nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, prokuratúra by nemohla
v rámci úradného postupu vydať opatrenie o zaistení finančných prostriedkov žalobcu na účte a
teda, nevyvstala by ani otázka ďalšieho postupu pri ochrane zaistených finančných prostriedkov pred
eventuálne hroziacou škodou. Nezákonné rozhodnutie je teda primárnou príčinou vzniku škody.

69. Ako už súd uviedol vyššie, mal za to, že v rámci trestného konania sa prokurátor dopustil aj
nesprávneho úradného postupu. Zákon č.58/1969 Zb. bližšiu definíciu nesprávneho úradného postupu
neobsahuje. Pretože úradný postup nie je spravidla možné právnym predpisom upraviť do najmenších
podrobnostítak,abyzahŕňalvšetko,čojepotrebnéprivýkoneprávomocištátnehoorgánuvykonať,treba
správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho

orgánu smeruje. Súdna judikatúra vykladá tento pojem ako akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone, alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu, alebo porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu úradnému postupu môže
dôjsť pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj pri činnosti, pri ktorej nerozhoduje. Nesprávnym

úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
určených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v určenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

70. Normatívne vyjadrenie úradného postupu pri zaistení peňazí na účte v banke, je vyjadrené v ust.
§ 79b Trestného poriadku.

71. Podľa ust. § 79b ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok),
účinného do 31.10.1999, ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone

vecou dôležitou pre trestné konanie peniaze na účte v banke, môže predseda senátu a v prípravnom
konaní prokurátor dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte.

72. Podľa § 79b ods. 3 Trestného poriadku, príkaz podľa ods. 1 a 2 musí byť vydaný písomne a musí
byť odôvodnený. Vždy sa v tom uvedie i suma v príslušnej mene, na ktorú sa zaistenie vzťahuje. V

príkaze podľa ods. 1 a 2, ak nerozhodne predseda senátu, alebo prokurátor inak, sa zakážu akékoľvek
dispozície zaistenými peniazmi až do výšky zaistenia.

73. Podľa ust. § 79b ods. 4 Trestného poriadku, ak zaistenie účtu na účely trestného konania už nie je
potrebné, zaistenie sa zruší. Ak nie je potrebné v stanovenej výške, zaistenie sa obmedzí. O zrušení a

obmedzení zaistenia rozhodne predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor.

74.Vkonanínebolospornéasúdmalzapreukázané,žepozaistenípeňazížalobcavpriebehutrestného
konania tri krát neúspešne žiadal prokurátora o ochranu zaistených peňazí (22.7.1998, 1.12.1999 a27.1.2000) s poukazom na eventuálne hroziacu škodu z dôvodu straty likvidity banky, v ktorej boli
peniaze zaistené. Súd mal za preukázané, že obavy žalobcu boli dôvodné. Ako totiž vyplynulo z
vyjadrenia NBS, rozhodnutím NBS zo dňa 1.12.1999 bolo AG Banke odobraté bankové povolenie

pôsobiť ako banka a uložené zdržať sa prijímania vkladov, poskytovania úverov a vykonávania ďalších
činností a rozhodnutím NBS zo dňa 3.12.1999 bola AG Banka, a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať
vklady podľa ust. § 8 ods. 3 zákona č. 118/1996 Z.z. o ochrane vkladov.

75.Prokurátoropakovanýmžiadostiamžalobcunevyhovelspoukazomnanormatívnypostup,vyjadrený

v ust. § 79b Trestného poriadku, ktorý neumožňuje postupovať inak, ako v intenciách zaistenia,
obmedzenia a zrušenia zaistenia finančných prostriedkov. Až v súvislosti so zastavením trestného
stíhania bolo zaistenie zrušené opatrením č. 2Kv53/97-708 zo dňa 28.6.2001, teda v čase, kedy AG
Banka už nebola schopná vyplácať vklady.

76. Súd je toho názoru, že prokurátor nepostupoval správne, keďže porušil zákonnú povinnosť orgánov

činných v trestnom konaní v rámci základného práva vlastniť majetok zabezpečiť aj ochranu zaistených
peňažných prostriedkov v priebehu trestného konania, zodpovedajúcu okolnostiam prípadu, s ohľadom
na základnú zásadu trestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 prvej vety v tom čase platného Trestného
poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní okrem iného mali i dôsledne zachovávať
občianske práva zaručené ústavou. Prokurátor postupoval nesprávne, pokiaľ prísnym gramatickým

výkladom aplikoval výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, umožňujúcich len zaistenie a
zrušenie zaistenia finančných prostriedkov, nezohľadnil však zodpovednosť orgánov prokuratúry za
ochranu zaisteného majetku v kontexte platných zásad jej činnosti, normatívne vyjadrených v § 3 zákona
č.314/1996 Z.z. o prokuratúre, v zmysle ktorých bola prokuratúra pri výkone svojej pôsobnosti povinná
využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a

zákonomchránenýchzáujmovfyzickýchosôb,právnickýchosôbaštátu.Takakoúschovaveci,zaistenej
v trestnom konaní orgánom Policajného zboru pre účely trestného konania, tak aj zaistenie peňažných
prostriedkov na účte v banke, predstavujú činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánov činných v
trestnom konaní. Pokiaľ pri výkone tejto právomoci nebola zabezpečená ochrana zaistenej veci a teda,
aj zaistených finančných prostriedkov tak, aby nedošlo k poškodeniu veci, jej zničeniu alebo jej strate,

ide o nesprávny úradný postup orgánu štátu pri úschove zaistenej veci, resp. zaistených finančných
prostriedkov.

77. Vyššie uvedený záver plne korešponduje s právnym názorom, vysloveným Ústavným súdom SR v
jeho náleze č. I ÚS 395/2016-26 zo dňa 14.9.2016, ktorým ústavný súd rozhodoval o porušení práva

žalobcu vlastniť majetok a na ochranu vlastníctva.

78. Súd už len na okraj dodáva, že sám žalobca navrhoval prijateľný spôsob zabezpečenia ochrany
jeho finančných prostriedkov aj z hľadiska účelu prebiehajúceho trestného konania, keď žiadal o prevod
zaistených peňazí z likviditou ohrozenej banky na iný účet, ktorý bol tiež predmetom zaistenia, avšak v

banke, ktorá likviditou ohrozená nebola. Súd je presvedčený, že príslušným orgánom činným v trestnom
konaní nič nebránilo, aby vydali opatrenie tohto charakteru, smerujúce k zabezpečeniu zaistených
peňazí.

79. Škoda ako ďalší predpoklad pre záver o zodpovednosti štátu za škodu.

80. Podľa ust. § 442 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a
účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

81. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka, pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

82. Škodou sa chápe ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. V zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sa hradí skutočná škoda. Právna teória i súdna prax za skutočnú škodu považujú zmenšenie
existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom, aký tu bol pred spôsobením škody a teda
ujmu, ktorá znamená zníženie hodnoty veci v dôsledku jej poškodenia oproti stavu pred poškodením.83. Žalobca sa domáhal náhrady vecnej škody, spočívajúcej v zmenšení jeho majetku - peňažných
prostriedkov, ktoré mal uložené na účtoch v AG Banke, a.s., ktoré boli predmetom zaistenia a ktoré mu
po skončení zaistenia a trestného stíhania neboli v celom rozsahu vrátené.

84. V konaní nebolo sporné a súd mal za preukázané, že žalobca mal v AG Banke, a.s. ku dňu
3.12.1999 na zaistenom súkromnom devízovom účte č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX finančné
prostriedkyvovýške27.025,88USD,čoprikurze42,673,-Sk/1USDplatnomk3.12.1999,predstavovalo
sumu 1.153.275,30,- Sk a na zaistenom korunovom podnikateľskom účte č. XXXXXXXX/XXXX sumu

260.512,12,- Sk, spolu 1.413.787,40,- Sk. Po zastavení trestného stíhania a zrušení zaistenia Fond
ochrany vkladov poskytol žalobcovi finančnú náhradu, avšak len vo výške 216.461,97,- Sk. V konaní
nebolo sporné a súd mal na základe výsledkov konkurzného konania za preukázané, že nárok žalobcu
doposiaľ nebol uspokojený ani v rámci konkurzného konania, vedeného na úpadcu AG Banka, a.s..

85. Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že žalobcovi tak vznikla škoda, predstavujúca zmenšenie

jeho majetku o rozdiel medzi výškou zaistených finančných prostriedkov a náhradou vyplatenou fondom
ochrany vkladov vo výške 1.197.324,20,- Sk, t.j. 39.743,88 EUR.

86. Príčinná súvislosť ako tretí predpoklad pre záver o zodpovednosti štátu za škodu znamená, že
medzi protiprávnym úkonom /nezákonným rozhodnutím a (alebo) nesprávnym úradným postupom/ a

vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Je nesporné, že škoda na majetku žalobcu vznikla
v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti, ktorou je primárne nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania. Inak povedané, nebyť nezákonného začatia trestného stíhania, nemohlo by
dôjsť ani k zaisteniu finančných prostriedkov a nevyvstala by ani otázka ďalšieho postupu pri ochrane
zaistených finančných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou. Bezprostrednou príčinou vzniku

škody v rámci nezákonného trestného stíhania ako celku je však vyššie popísaný nesprávny úradný
postup orgánov činných v trestnom konaní, resp. prokuratúry, ktorá pri výkone svojej právomoci
nezabezpečila ochranu zaistených finančných prostriedkov tak, aby nedošlo k ich zmenšeniu (úbytku),
resp. strate. Inak povedané, nebyť nečinnosti príslušného orgánu pri zabezpečení zaisteného majetku
žalobcu, ku škode by nedošlo.

87. Predbežné prerokovanie nároku. Súd sa zaoberal aj otázkou splnenia základnej podmienky
uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorou je v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím prerokovanie nároku s príslušným ústredným orgánom. Týmto je v danej veci
Ministerstvo spravodlivosti SR, t.j. zástupca žalovaného v 2. rade v tomto konaní (§ 9 ods. 1 citovaného

zákona).

88. Súd konštatoval, že vyššie uvedená podmienka splnená bola.

89. Je nesporné, že žalobca samostatnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pred podaním

žaloby nepodal, keďže od počiatku súdneho konania bol toho názoru, že jeho nárok vychádza z
nesprávneho úradného postupu, pri ktorom splnenie tejto podmienky zákon nevyžaduje. Žalobcovi v
2. rade, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR však bola žaloba doručená dňa 10.3.2003 a
žalovaný v 2. rade sa k nej vyjadril podaním zo dňa 29.5.2003 doručeným súdu dňa 5.6.2003 tak, že
nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Súd pri posúdení uvedenej otázky vychádzal z rozhodovacej

činnostiNajvyššiehosúduČeskejrepubliky-rozsudokNSČRzodňa16.6.2010sp.zn.25Cdo/737/2008,
rozsudok NS ČR zo dňa 10.3.2011 sp. zn. 30Cdo/2742/2009, v zmysle ktorých podanie samostatnej
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nie je potrebné, ak príslušnému orgánu bola doručená žaloba.
Rovnaký názor je vyjadrený aj rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR z 27.4.2012 sp. zn. 30Cdo 727/2011,
podľa ktorého zo strany žalobcu nie je potrebné podať samostatnú žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku, keď výnimku z tohto pravidla predstavuje situácia, kedy súd I. stupňa nesplnenie uvedenej
podmienky konania včas nerozpoznal, žaloba obsahujúca požiadavku na náhradu škody bola doručená
úradu, u ktorého mal byť nárok predbežne prerokovaný, uplynula lehota 6 mesiacov, v ktorom uplatnený
nárok nebol uspokojený a príslušný úrad dal najavo, že ju uspokojiť nehodlá.

90. Súd dodáva, že je irelevantné, že žalobca svoj nárok v žalobe kvalifikoval tak, že škoda mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom a že netvrdil, že sa tak stalo z dôvodu nezákonného
rozhodnutia. Škoda, ktorá mu vznikla, je jedna a tá istá a predovšetkým, vychádza z presne
špecifikovaných,konkrétnychskutkovýchokolností,uvedenýchvžalobe.Žalovanýsvojnárokvpriebehukonania nezmenil; nedošlo k zmene žaloby, či už vo forme rozšírenia výšky uplatneného nároku
alebo vo forme zmeny alebo doplnenia skutkových okolností, zakladajúcich nárok na náhradu škody.
To, že napokon súd po právnej stránke kvalifikoval uplatnený nárok ako náhradu škody spôsobenej

aj nezákonným rozhodnutím, je vecou právneho posúdenia, ktoré patrí súdu. V nadväznosti na
uvedené potom platí, že žalovaný v 2. rade sa okamihom doručenia žaloby dozvedel všetky relevantné
skutočnosti, zakladajúce nárok žalobcu na náhradu škody voči štátu a bolo v záujme žalovaného, aby
v rámci svojho odborného aparátu posúdil, či skutkové okolnosti, tvrdené žalobcom, môžu zakladať aj
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

91. Zhrnúc vyššie uvedené súd uzavrel, že boli splnené všetky podmienky pre záver o zodpovednosti
štátuzavznikškodyazaviazalžalovanéhov2.radenazaplateniesumy1.197.324,20,-Sk,t.j.39.743,92
EUR.

92. Žalobca sa domáhal aj priznania úrokov z omeškania zo sumy 1.413.786,20,- Sk (z výšky celkom

zaistených finančných prostriedkov a ďalšej škody) vo výške 17,6% ročne od 3.12.1999 do 31.12.2001
a zo sumy 39.743,92 EUR (1.197.324,20,- Sk) od 1.1.2002 do zaplatenia.

93. Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

94. Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2008, výška úrokov z omeškania

je dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu.

95. Podľa § 10a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak došlo k omeškaniu pred 1.1.2009, výška úrokov z omeškania

sa riadi podľa predpisov účinných do 31.12.2008.

96. V danom prípade súd pri ustálení omeškania žalovaného v 2. rade so splnením peňažného dlhu
vzal za rozhodujúce, že žalovaný v 2. rade dňa 5.6.2003 doručil súdu svoje vyjadrenie, v zmysle ktorého
nárok žalobcu neuznáva a preto dňom 6.6.2003 sa dostal do omeškania so splnením svojho peňažného

dlhu. Preto žalobca má nárok na úrok z omeškania odo dňa 6.6.2003, kedy základná diskontná
sadzba stanovená Národnou bankou Slovenska bola vo výške 6,25% a dvojnásobok diskontnej sadzby
preto je vo výške 13%. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy
39.743,92 EUR od 6.6.2003 do zaplatenia v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 3 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, účinného do 31.12.2008. V prevyšujúcej časti žalobcom žiadaný úrok z omeškania nad 13%
ročne zo sumy 39.743,92 EUR od 1.1.2002 do 5.6.2003 a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo
sumy 46.929,10 EUR (1.413.786,20,- Sk) od 3.12.1999 do 31.12.2009 súd považoval za nedôvodný a
v tejto časti žalobu zamietol.

97. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania nároku vznesenou žalovaným v 2. rade v spore.

98. Podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho

rozhodnutia.

99. Podľa § 22 ods. 3 citovaného zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

100. Začiatok plynutia premlčacej doby podľa cit. ust. § 22 ods. 1 citovaného zákona sa odvíja od
momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode. K zrušeniu zaistenia peňazí na účte došlo v súvislosti s
uznesením KÚV PZ v Košiciach ČVS: VP-46/20-1997 zo dňa 29.6.2001, ktorým bolo zastavené trestnéstíhanie voči žalobcovi. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001. Po zastavení
trestného stíhania a zrušení zaistenia Fond ochrany vkladov poskytol žalobcovi čiastočnú finančnú
náhradu. Súd preto konštatoval, že najskôr uvedeným dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba,

ktorá skončila dňa 20.7.2004. Ako už súd uviedol vyššie, žalobca svoj nárok voči žalovanému v 2.
rade uplatnil dňa 19.12.2002, kedy súdu doručil procesný návrh na jeho pristúpenie do konania. Je
preto zrejmé, že tak učinil v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby. Súd preto námietku premlčania
považoval za nedôvodnú.

101.Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

102. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

103. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

104. O náhrade trov celého, aj predchádzajúceho konania vedeného pod sp. zn. 23C/415/2002 medzi
žalobcom a žalovaným v 2. rade súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 2 CSP.
Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 42.226,02 EUR. Úspech mal v časti o zaplatenie sumy 39.743,92

EUR s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 6.6.2003 do zaplatenia v ktorej súd žalovaného v 2.
rade zaviazal na zaplatenie tohto nároku. V percentuálnom vyjadrení jeho úspech predstavuje 94,12%.
Za neúspech je potrebné považovať zostávajúcu časť nároku o zaplatenie sumy 2482,10 EUR s prísl., v
ktorej bola žaloba voči žalovanému v 2. rade zamietnutá. Neúspech žalobcu v percentuálnom vyjadrení
predstavuje 5,88%. Pomer úspechu a neúspechu teda činí 88,24%. Súd dodáva, že pri vyhlasovaní

rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti pri matematickom výpočte percentuálneho vyjadrenia pomeru
úspechu a neúspechu, ktorý súd správne matematicky percentuálne vyjadril jednak úspech a jednak
neúspech, avšak pri určení pomeru úspechu a neúspechu uviedol iba výšku úspechu bez odpočítania
výšky neúspechu.

105. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP. Žalovanému v 1. rade ako úspešnej strane voči žalobcovi by patrila plná náhrada trov konania,
avšak nakoľko žalovaný v 1. rade náhradu trov konania voči žalobcovi si neuplatnil, súd vyhlásil, že
žalovanému v 1. rade voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

106. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní

ododňajehodoručenianaOkresnýsúdKošiceI(§355ods.1,§362 CSP). Odvolanie môžepodať
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa

rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nestranným procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie

možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z.).