Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206573
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8116206573.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej žalobcov: 1. rade H.. V. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, V., 2. rade E. O., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, S. -
K. X., 3. rade U. S., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX, K., ČR, 4. rade X. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytomV.XXXX/XX,V.,všetciprávnezastúpeníJUDr.JozefomPirkovským,advokátomsosídlomHlavná
19, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1. rade I. Z., nar. XX.XX.XXXX, na neznámom mieste, 2. rade Q. S.,
rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, na neznámom mieste, 3. rade E. G., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, na neznámom
mieste, 4. rade J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. 6, V., 5. rade H.. I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom 8.

mája č. XX, V., žalovaní v 1. - 3. rade zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková
36, Bratislava, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 20C/107/2016-178 zo dňa 03.08.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Žalovaným nárok na náhradu trov
konania nepriznal a vyslovil, že žalobcovia nemajú právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd 1. Inštancie ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 131 ods. 1, §
132 ods. 1, § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a ust. § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku
(ďalej C.s.p.).

3. Na základe vykonaného dokazovania, po jeho zhodnotení a právnom posúdení, dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia

vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu
držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené
tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k
vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra
1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho
zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia

vlastníctva veci vydržaním. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti, t.j. aj okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom,
že mu vec patrí ako vlastníkovi. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí
byť zhodnotené objektívne, nestačí len subjektívna predstava držiteľa. Okolnosti, z ktorých možnousudzovať existenciu dobromyseľnosti, musia preukázať v tomto prípade žalobcovia, pričom takouto
okolnosťou je nadobúdací titul, aj keď neperfektný, napr. kúpna, alebo darovacia zmluva, či iný právny
úkon, na základe ktorého možno odvodzovať skutočnosť, že má k nehnuteľnosti vlastnícke právo.

Z hľadiska oprávnenosti držby stačí i len domnelý právny titul, ktorý však nesmie byť v rozpore
so zákonom. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za
následok nadobudnutie veci, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu písomnej zmluvy o
prevode. Ak mal právny predchodca žalobcov vstúpiť do oprávnenej držby v období pred rokom 1950,
kedy došlo podľa vyjadrenia žalobcov k darovaniu nehnuteľnosti. za situácie, že na území Slovenska

platilo uhorské obyčajové právo, sa pre ( vydržanie vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba 32
rokov tak podmienka, aby nadobudol vlastnícke právo nebola splnená, keďže do 31.12.1950 táto
doba neuplynula. Podľa Občianskeho zákonníka číslo 141/1950 Zb. bol obmedzený, oproti uhorskému
obyčajovému právu predmet vydržania a odlišne upravená vydržacia doba (§ 111 až 129). V prípade
nehnuteľnosti sa vyžadovala 10-ročná premlčacia doba (§ 116 ods. 1), pričom vydržanie nehnuteľností
v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 1. 1. 1951 podľa

uhorského obyčajového práva, skončili najneskôr uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie
nehnuteľnosti, t.j. k 1. 1. 1961. Avšak aj v tomto prípade sa pre dobromyseľnosť a teda oprávnenú držbu
vyžadoval nadobúdací titul. Preukázanie nadobúdacieho titulu, aj keď neperfektného pre oprávnenú
držbu a teda splnenie podmienky vydržania, bolo v platnosti aj podľa Občianskeho zákonníka číslo
40/1964 Zb. Z uvedených skutočností teda jednoznačne vyplýva, že pre vydržanie sa vyžadovalo a aj

vyžaduje splnenie podmienky dobromyseľnej držby, pričom na jej preukázanie je potrebné preukázať
nadobúdací titul k predmetnej nehnuteľnosti, a to aj neperfektný. Ak sa niekto ujme držby vecného práva
k nehnuteľnosti bez nadobúdacieho titulu, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že je vlastníkom vecí a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva postačuje na nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. O tom, že právny predchodca žalobcov nebol dobromyseľný a

tedaneboloprávnenýmdržiteľomprenadobudnutievlastníckehoprávavydržanímsvedčískutočnosť,že
žiadnym právne relevantným spôsobom (písomnou listinou, resp. svedeckými výpoveďami) žalobcovia
nepreukázali súdu nadobúdací titul. Žalobcovia síce v konaní navrhli vypočuť svedka J. Q. a predložili
aj čestné vyhlásenia, podľa ktorých síce tieto nehnuteľnosti mali I. Z., Q. S. a E. G. darovať A. Z. ako
kompenzáciu, že dochová ich otca, avšak z výsluchu svedka a aj čestných prehlásení vyplynulo, že

títo sa o týchto skutočnostiach dozvedeli iba od A. Z., t.j. od osoby, ktorej mali tieto nehnuteľnosti byť
darované. Takáto výpoveď svedka a listinné dôkazy teda nepreukazujú uzavretie darovacej zmluvy.
Navyše podľa kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 10 decembra 1935, t.j. v čase keď už bola Q. S. (jedna
zo súrodencov) v USA , táto s nehnuteľnosťami riadne nakladala, keď ich predala Q. Y. a X. Y., čo je
v rozpore s tým, že všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve resp. spoluvlastníctve odídených súrodencov

mali pripadnúť A. Z.. Napokon súd 1. inštancie uviedol, že vo veci vykonal všetky navrhnuté dôkazy,
pričom vykonaným dokazovaním nebola preukázaná dobromyseľnosť držby, ako jedna z podmienok na
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Preto súd 1. inštancie žalobu zamietol.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaní boli v

konaní úspešní v celom rozsahu avšak nakoľko im v konaní žiadne trovy nevznikli súd prvej inštancie im
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovia ako neúspešná strana nemajú právo na náhradu
trov konania.

5.Protitomutorozsudkuvčaspodaliodvolaniežalobcovia.Uviedli,žesúdanéodvolaciedôvodyvsúlade

s ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Podľa názoru žalobcov má konanie inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň súd 1. inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu 1. inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto navrhli, aby súd 1. inštancie rozsudok sám zmenil a
žalobe vyhovel alebo alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu 1. inštancie na nové konanie

a rozhodnutie.

6. Odvolanie žalobcov bolo zaslané na vyjadrenie zástupcovi žalovaných v 1. až v 3. rade a žalovaným
v 4. a v 5. rade. Vyjadrenie zo strany žalovaných do spisu zaslané nebolo.

7. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu 1. inštancie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario s tým, že miesto ačas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
17.1.2020 a zistil, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel vo vzťahu k zamietavému výroku k záveru, že
v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraných spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré primerane vysvetlil.

11. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol žiadne námietky s ktorými by
sa už nevyporiadal sud 1. inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a pre zdôraznenie odvolací súd iba

zopakuje čo uviedol súd prvej inštancie, ktorý vyčerpávajúco zdôvodnil sporovým stranám prečo žalobu
zamietol.

12. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu 1. inštancie, že vydržanie je osobitný originálny spôsob
nadobudnutiavlastníctva.Vprípadesplneniazákonomurčenýchpodmienoktýkajúcichsadržby,držiteľa

predmetu držby a vydržacej doby dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú
stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne. Ak z nich nie je splnená čo i len jedna nedochádza k
vydržaniu. Skutočné okolnosti z ktorých možno posudzovať existenciu dobromyseľnosti mali preukázať
v konaní žalobcovia. Týmito okolnosťami sú nadobúdací titul aj keď neperfektný napríklad kúpna alebo
darovacia zmluva, či iný právny úkon na základe ktorého možno odvodzovať skutočnosť, že majú k

nehnuteľnosti vlastnícke právo. Z hľadiska oprávnenosti držby stačí i len domnelý právny titul, ktorý však
nesmie byť v rozpore so zákonom. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu 1. inštancie, že v konaní nebola
preukázaná skutočnosť, že by právny predchodca žalobcov bol dobromyseľný, a teda bol oprávneným
držiteľom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobcom sa žiadnym právne relevantným
spôsobom nepodarilo preukázať nadobúdací titul. Žalobcovia v konaní navrhli vypočuť svedka J. Q. a

predložili aj čestné vyhlásenia podľa ktorých síce nehnuteľnosti mali Ľ. Z., Q. S. U. E. G.A. darovať A.
Z. ako kompenzáciu, že dochová ich otca, avšak z výsluchu svedka aj čestných prehlásení vyplynulo,
že o týchto skutočnostiach sa dozvedeli iba od A. Z., to jest od osoby, ktorej mali byť tieto nehnuteľnosti
darované. Podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá pravidlám formálnej logiky úvaha súdu prvej
Inštancie, že takáto výpoveď svedka a listinné dôkazy nepreukazujú uzavretie darovacej zmluvy. Navyše

podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 10.12.1935, .t.j. v čase keď už bola Q. S. ako jedna zo súrodencov
v USA, táto s nehnuteľnosťami riadne nakladala keď ich predala Q. Y.Y. a X. Y.Š.I.A., čo je v rozpore
s tým, že všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve, respektíve spoluvlastníctve odídených súrodencov mali
podľa tvrdenia žalobcu pripadnúť A. Z..

13. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pre odvolací súd platia určité obmedzenia voľného
hodnotenia dôkazov. Odvolací súd sa nemôže odchýliť od hodnotenia konkrétneho dôkazu vykonaného
súdom prvej inštancie. Hodnotiť inak dôkazy by mohol iba v prípade, ak by sám tento dôkaz zopakoval.
Hodnotiaca úvaha súdu 1. inštancie však vychádza zo všetkého čo v konaní vyšlo najavo. Súd 1.
inštancie správne určil vzájomný vzťah jednotlivých dôkazov a správne v súlade s pravidlami formálnej

logiky ich aj vyhodnotil. Z hľadiska logiky argumentačnej súdržnosti nemožno odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdom 1. inštancie vytknúť závažné nedostatky.14. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015

zo 17. marca 2016).

15. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

16. Súd 1. inštancie správne rozhodol, keď žalobu zamietol. Správne rozhodol i o trovách konania. Preto
odvolací súd rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. stotožňujúc
sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí ako vecne správny potvrdil.

17.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1C.s.p.vspojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Neúspešný žalobcovia nemajú na náhradu trov odvolacieho konania
právo a úspešným žalovaným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd vyslovil,
že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva v súlade so zásadou hospodárnosti.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.