Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/123/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118203571
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118203571.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcov 1/ C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. J. XX,
2/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. J. XX, 3/ A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. J. XX, 4/ H. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y. Podhradie XX, 5. F. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. J. XX, všetky zastúpené
JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o. so sídlom Považská Bystrica, Šoltésovej 346/1 proti žalovaným

1/ Slovenskej republike, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond Bratislava, so sídlom Bratislava,
Búdková 36, IČO: 17 335 345 a 2/ Slovenskej republike, za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky,
štátny podnik, so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP 8, IČO: 36 038 351, zastúpené A3 advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Trenčín, Partizánska 25, o určenie nehnuteľnosti do dedičstva, na odvolanie
žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 17C/19/2018-153 zo dňa 13. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. o nároku na náhradu

trov konania strán sporu m e n í nasledovne:

Žalobkyne 1/ až 4/ m a j ú spoločne a nerozdielne voči žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.

Žalobkyne 1/ až 4/ m a j ú spoločne a nerozdielne voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.

II. Žalobkyne 1/ až 4/ m a j ú spoločne a nerozdielne voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že tam špecifikované nehnuteľnosti

nachádzajúce sa v katastrálnom území Y. J. patria v tam uvedených spoluvlastníckych podieloch
do dedičstva po nebohej C. F., rod. J., zomrelej XX.XX.XXXX, patria spoluvlastnícke podiely k
nehnuteľnostiam, vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti voči žalovaným 1/ a 2/zamietol, vo výroku III.
žalobkyniam priznal spoločne a nerozdielne proti žalovanej 1/ náhradu trov tohto konania v rozsahu
50 % a vo výroku IV. priznal žalobkyniam spoločne a nerozdielne proti žalovanej 2/ náhradu trov tohto
konania v rozsahu 50 %.

2.Naodôvodnenietohtorozsudkusúduviedol,žežalovanísožaloboužalobkýňsúhlasilianerozporovali
zásadnú skutočnosť, tvrdenie žalobkýň, že ich právna predchodkyňa, C. F., rodená J., bola dedičkou
spoluvlastníckych podielov k predmetným pozemkov po svojom otcovi na základe rozhodnutia
Okresného súdu Púchov č. 596/26. Uznali, že v minulosti došlo k zámene mien pri poručiteľke, a že
v roku 1947 došlo k omylu v rámci dedičského konania inej poručiteľky s takmer rovnakým menom a

priezviskom C. F., rod. J. F., a k následným chybným zápisom v evidencií nehnuteľností. Súd na základe
nesporných rozhodujúcich skutkových okolností a na základe vykonaného dokazovania konštatoval,že žalobkyne sú zákonnými dedičkami, deťmi ich nebohej matky C. E. P., rod. F., nar. XX.XX.XXXX a
zomrelej XX.XX.XXXX. Po ich matke prebehlo dedičské konanie na bývalom ŠN Považská Bystrica pod
č. 1D 1261/85 a dodatočne pod č. 10D 100/2013 na Okresnom súde Považská Bystrica. Ich matka bola

jedinou dcérou a teda aj jedinou dedičkou po svojej matke C. F., rod. J., ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Na
bývalom ŠN v Ilave pod č. D 58/58 bolo prejednané dedičstvo po nej, pričom nebol prejednaný majetok,
ktorý nadobudla C. F., rod. J. po nebohom C. Pagáčovi J. E., na základe rozhodnutia Okresného súdu
Púchov z 29.07.1926 pod č. d. 596/26 spoločne so svojimi súrodencami F. F., rod. J., C. J. E. a vdovou C.
E. P., rod. J.. Bolo tomu tak z toho dôvodu, že omylom do dedičstva po nebohej C. F., rod. J. F., zomrelej

XX.XX.XXXX, bývalý púchovský verejný notár Dr. Jozef Rajman v konaní D 223/1947 a D 22/1947 pojal
všetky nehnuteľnosti, ktoré zdedila stará matka žalobkýň C. F., rod. J., ktorá však nemala priezvisko
F.. Tým došlo k omylu a všetky tieto nehnuteľnosti, ktoré mali patriť do dedičstva po ich starej matke,
boli omylom zaradené do dedičstva po nebohej C. F., rod. J. F., zomrelej 08.01.1947 pod D 22/47, ktoré
zdedili jej dcéry, a to P. J. F., rod. F., F. K., rod. F. a O. J. D., rod. F.. F. K., rod. F. zomrela a jej dedičstvo
ako odúmrť pripadla Československému štátu, následne Slovenskej republike na základe Rozhodnutia

bývalého ŠN Považská Bystrica D 544/74. Súd vzhľadom k týmto preukázaným skutočnostiam, žalobe
žalobkýň takmer v celej časti vyhovel. Súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa parcely registra "E" č.
1245 orná pôda o výmere 1305 m2, pretože tento pozemok nebol predmetom dedičstva po C. J. J. E.,
otcovi poručiteľky C. F., rodenej J., ako to vyplýva z listinného dôkazu na č.l. 25, a to rozhodnutia ČD
596/26. Takisto v časti týkajúcej sa parcely registra "E" č. 1288/501 v katastrálnom území Y. J. a parcely

registra "E" č 1288/502 v katastrálnom území Červený Kameň, pretože z LV č. XXX pod bodom B95
a z LV č. XXXX pod bodom B105 nevyplýva, že by Slovenská republika bola spoluvlastníkom týchto
nehnuteľností na základe Rozhodnutia bývalého ŠN Považská Bystrica D 544/74 (ako je to v ostatných
prípadoch), teda na základe omylu, ako odúmrť po F. K..
3. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 v spojení s § 257 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku /ďalej len CSP/. Žalobkyne boli v konaní plne úspešné
voči žalovanému 1/ a majú tak nárok na náhradu trov konania. Súd však aplikoval pri rozhodovaní aj §
257 CSP, pretože vzal do úvahy skutočnosť, že tento spor bol prvotne vyvolaný omylom, chybou notára v
roku1947vrámcidedičskéhokonania,tedavtomtozmysleniezavinenímžalovanej2/.Pretosúdpriznal
žalobkyniam náhradu trov konania vo výške 50 %, keď takúto mieru považuje za spravodlivú. Vo vzťahu

k žalovanej 2/ boli žalobkyne v konaní čiastočne neúspešné, avšak iba v nepatrnej časti. Súd takisto
aj v tomto prípade aplikoval pri rozhodovaní § 257 CSP, pretože vzal do úvahy rovnakú skutočnosť, že
tento spor bol prvotne vyvolaný omylom, chybou notára v roku 1947 v rámci dedičského konania, teda
v tomto zmysle takisto nie zavinením žalovaného 2/. Aj v tomto prípade súd považoval za spravodlivé,
aby bolo žalobkyniam priznaných 50 % z ich trov. Súd tu ešte uviedol, že si uvedomuje, že v prípade

oboch žalovaných bolo možné urovnať spor aj mimosúdne, uzavretím dohody so žalobkyňami. Je však
potrebné vziať do úvahy aj to, že žalovaní sa so žalobkyňami v zásade v tomto konaní nesporili, a v
konečnom dôsledku uznali základ žaloby. Rovnako treba vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobkyne
sa svojho práva, resp. nápravy omylu z dávnej minulosti domáhali až po niekoľkých desaťročiach, čo
objektívne mohlo u žalovaných vyvolať potrebu súdneho rozhodnutia. A to aj vzhľadom na to, že ide o

verejnoprávne subjekty.
4. Proti tomuto rozsudku do výrokov III. a IV. o náhrade trov konania strán sporu podali včas odvolanie
žalobkyne. Podľa nich rozhodnutie súdu vo výroku o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia zisteného skutkového stavu a domáhajú sa, aby odvolací súd výrok o náhrade trov konania
zmenil tak, že im prizná spoločne a nerozdielne proti žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je spravodlivé. Pri skúmaní podmienok § 257
CSP treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania
a treba vziať do úvahy nie len pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale aj dopad takéhoto
rozhodnutia na majetkové pomery účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia sú
tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde a postoj účastníkov v priebehu konania. Daná vec

sa dala vyriešiť osvedčením u notárky JUDr. Pagáčovej v Dubnici nad Váhom podľa § 63 notárskeho
poriadku,ktorýnávrhpredzačatímtohtosporusmepodali,avšakSPFodmietolsúhlasiťstýmtovydaním
osvedčenia a preto nás notárka odkázala na sporové konanie. Súd skonštatoval, že v roku 1947 tu bola
chyba notára a že toto nevzniklo zavineným žalovaných. Okolnosť, že vec sa dal vybaviť mimosúdne
a pre postoj žalovanej 1/ to bolo zmarené, nevzal súd prvej inštancie do pozornosti, ako aj to, že od

roku 1974, keď podiel F. K., rod. F. na základe rozhodnutia bývalého ŠN Považská Bystrica D 544/74
pripadlo štátu, ako odúmrť a štát nevstúpil do úžitku uvedených podiel, nerušil nás v užívaní uvedených
podielov a takto by sme boli zistili včas uvedenú chybu. Vyššie uvedené zistili žalobkyne až v ROEP. Ich
tvrdenia boli jednoznačné a žalované 1/ a 2/ v žiadnom prípade nepotrebovali, aj keď sú verejnoprávnesubjekty,súdnerozhodnutie,presvojuprávnuistotu. Boliobjektívneprodukovanédôkazyonadobudnutí
vlastníctva právnym predchodcom žalobkýň na základe č. d. 596/26, čo bolo zapísané v pozemkovej
knihe a objektivizovaný bol aj omyl notára.

5. Žalované 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobkýň nevyjadrili.
6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 379 a § 380 ods. 1 CSP vo výrokoch III. a IV. o náhrade trov konania strán sporu z dôvodov odvolania
žalobkýň, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkýň je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch III. a

IV. o náhrade trov konania strán sporu podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobkyniam bude priznaný voči
žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
v plnom rozsahu.
7. Podľa§ 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
8. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

9.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.
10. V ustanoveniach § 255 CSP je vyjadrená zásada úspechu vo veci, ktorou sa riadi rozhodovanie o
náhrade trov konania v sporovom konaní. Táto zásada sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je
povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej v spore vznikli a boli účelne vynaložené

na uplatňovanie alebo bránenie jej práva.
11. Odchýlku z uplatnenia uvedenej zásady predstavuje § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí
zaviazať neúspešnú stranu na náhradu trov konania protistrany, resp. proti strane náhradu trov konania
proti v spore neúspešnej strane neprizná a to celkom alebo sčasti. Zo znenia uvedeného ustanovenia

§ 257 CSP je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje pre aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia
vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody hodné osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výnimočnosť
prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania.
Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí

vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody
osobné, majetkové asociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany
v konaní. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových
rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná,
alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.

12.Súdprvejinštancievdanejvecinapadnutýmrozhodnutímžalobkyniam,akovsporeúspešnejstrane/
vo vzťahu k žalovanej 2/ procesne neúspešnej v nepatrnej časti/, náhradu trov konania proti žalovaným
1/ a 2/ priznal len v rozsahu 50%, čo odôvodnil tým, že spor bol prvotne vyvolaný omylom, chybou notára
v roku 1947 v rámci dedičského konania, teda nie zavinením žalovaných a aj keď ho bolo možné urovnať
aj mimosúdne, žalované sa so žalobkyňami v zásade v tomto konaní nesporili, v konečnom dôsledku

uznali základ žaloby a rovnako treba vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobkyne sa svojho práva
domáhali až po niekoľkých desaťročiach, čo objektívne mohlo u žalovaných vyvolať potrebu súdneho
rozhodnutia.
13. Odvolací súd preskúmal tieto dôvody a má za to, že tieto dôvody, ktoré uvádza súd prvej inštancie
nemožno chápať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti veci, pre ktoré by nemala

byť žalobkyniam priznaná náhrada trov konania proti žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu.
14. Pokiaľ ide o prvú skutočnosť, že spor bol prvotne vyvolaný omylom, chybou notára v roku 1947
v rámci dedičského konania, tak je potrebné si uvedomiť, že verejný notár v roku 1947, rovnako ako
notár v súčasnosti, konal v dedičskom konaní na základe poverenia súdu a v podstate vykonával štátnu
moc. Jeho prípadné pochybenia pri vykonávaní takejto právomoci treba pripísať na vrub štátu a teda

nemožno uzavrieť, že žalované 1/ a 2/, štát Slovenská republika, vyvolanie tohto sporu nezavinili. Že
spor bol vyvolaný omylom, chybou verejného notára v dedičskom konaní v roku 1947 tak nemôže ísť
pri rozhodovaní o náhrade trov konania ku prospechu žalovaných ako štátu, ktorého moc verejný notár
v dedičskom konaní iba vykonával. Nemôže byť tak dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri
rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu.

15. Rovnako nie je dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov
konania strán sporu v prospech žalovaných 1/ a 2/ skutočnosť, že žalované sa so žalobkyňami v zásade
v tomto konaní nesporili a v konečnom dôsledku uznali základ žaloby. Ak je to tak, bolo namieste, aby
urovnali spor so žalobkyňami ešte pred začatím súdneho konania a vznikom jeho trov. Mimosúdnemuurovnaniu sporu nemohlo byť na prekážku, že žalobkyne sa svojho práva domáhali až po niekoľkých
desaťročiach, čo objektívne mohlo u žalovaných vyvolať potrebu súdneho rozhodnutia, ako uviedol súd
prvej inštancie. Ak žalované vecným spôsobom nebrojili proti uplatneným nárokom žalobkýň v tomto

spore, teda ho nerozporovali, len ťažko si vie odvolací súd predstaviť dôvod, prečo by nepristúpili na
urovnanie sporu so žalobkyňami mimosúdnou dohodou pred začatím súdneho konania a mali potrebu
vydania súdneho rozhodnutia v tejto veci.
16. Keďže sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie na možnosť aplikácie § 257 CSP nestotožnil,
bolo dôvodné, aby o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie bolo rozhodnuté podľa § 255

ods. 1 a 2 CSP podľa zásady úspechu v spore. Žalobkyne 1/ až 4/ boli v spore voči žalovanej 1/ celkom
úspešné a voči žalovanej 2/ boli neúspešné len v nepatrnej časti. Takýto výsledok sporu znamená, že
žalobkyne majú voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch
III. a IV. o náhrade trov konania strán sporu zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobkyne 1/ až 4/ majú
spoločne a nerozdielne voči žalovanej 1/ nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 % a

rovnako majú žalobkyne 1/ až 4/ spoločne a nerozdielne voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov tohto
konania v rozsahu 100 %.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobkyniam 1/ až 4/ odvolací súd
priznal spoločne a nerozdielne voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 %.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).