Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/389/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210163
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210163.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/232/2012-65 zo dňa 30.9.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 275 eur titulom
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Čadca) v exekučnej veci vedenej podľa
spisovej značky súdneho exekútora Ex/5211/2010 (povinný N. F. - dlžník). Navrhovateľ v návrhu tvrdil,
že okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 12.8.2010 keď poverenie vydal, stalo tak s omeškaním viac ako 5 mesiacov. Navrhovateľ tvrdil,

že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil súd až po
veľmi dlhej dobe. Navrhovateľ hodnotil postup exekučného súdu v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.2.2002 do 31.5.2010.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody v celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom
období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že
nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv.
Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdudôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením
procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného. On v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu včas a efektívne mohol uskutočniť rad

iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva.
Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane
navrhovateľa, ale aj na strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv

a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 275 eur,
výpočet tohto nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu vyvodil z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR v nálezoch v prípade priznania finančného
zadosťučinenia za konštatované prieťahy všeobecnými súdmi v civilných konaniach.
Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn. 6Er/436/2010

(sp. zn. súdneho exekútora Ex 5211/10) mal preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s povinným zmluvu o
úvere dňa 7.11.2008 na poskytnutie úveru v sume 531,10 eur zvýšeného o poplatok 512,51 eur, spolu na
sumu1.043,02eur.Exekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudokvydaný29.10.2009,žiadosťoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil súdu 16.7.2010, súd poverenie exekútorovi
vydal 12.8.2010.

Pri právnom posúdení postupu exekučného súdu okresný súd vychádzal z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v účinnom znení do 1.6.2010 a od 1.6.2010, v zmysle označeného ustanovenia
lehota15dnínavydaniepovereniaoddoručeniažiadostineplatí,akideoexekučnýtitulpodľa§41ods.2
písm. c/ a d/. I keď podľa skutkového stavu bolo preukázané, že okresný súd nevydal poverenie v lehote

15 dní, nebola však povinnosť súdu poverenie vydať v označenej lehote vychádzajúc z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.6.2010 v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
Exekučného poriadku.

Na tomto základe okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil prvú zákonnú podmienku existenciu

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, nepreukázal totiž existenciu nesprávneho úradného
postupu v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Keďževšetkypodmienkyzodpovednostnéhovzťahumusia
byť splnené kumulatívne, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok
zodpovednostného vzťahu. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa § 17 ods. 1,2,3,4 zákona č. 514/2003 Z.z. Navyše navrhovateľ pri poskytovaní úverov
koná v rozpore s dobrými mravmi z pohľadu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď opakovane
a v rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Následne nebolo možné konštatovať, žeby
na strane navrhovateľa nastala morálna ujma, žeby postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné
meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorým uzavrel alebo uzatvára

spotrebiteľské zmluvy. Okresný súd poukazuje aj na insolventnú situáciu dlžníka, ktorý prestal splácať
dlh už po uzavretí úverovej zmluvy, a nie až po vydaní poverenia. Z exekučného spisu ďalej vyplynulo,
že zmluva o úvere bola uzavretá s povinným dňa 7.11.2008, svoj dlh povinný od začiatku neplatil,
navrhovateľ návrh na vydanie exekučného titulu podal až 13.8.2009, rozhodcovský rozsudok bol
vykonateľný 6.12.2009, žiadosť o vydanie poverenia podal navrhovateľ až dňa 16.7.2010, čo znamená,

že s oneskorením uplatňoval svoje práva voči povinnému.

Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky zodpovednostného
vzťahu, nepreukázal to, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo
k takémuto zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť

pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu.

V konaní odporca proti uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania, uvedenou námietkou súd
prvého stupňa sa aj zaoberal, konštatoval podanie návrhu v zákonnej lehote. Navrhovateľ mohol svojeprávo prvý krát uplatniť 11.9.2010, trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 11.9.2013, návrh podal
27.9.2012. Je jednoznačné, že sa tak stalo v 3-ročnej premlčacej lehote.

Okresný súd rozhodoval aj o procesnom návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal prerušenia konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Súd konštatoval neexistenciu dôvodu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Rozhodovanie v merite veci totiž nezáviselo od
otázky, ktorú by súd nebol oprávnený v konaní riešiť. Nadriadený súd rozhodoval o vylúčení/nevylúčení
sudcov okresného súdu nie na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia z

vlastnej iniciatívy podľa § 15 O.s.p. z dôvodu uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. predložili vec predsedovi
okresného súdu, ten následne predložil vec nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení. Otázka
zákonného sudcu je vyriešená, neexistuje rozhodnutie, ktorým by v súdenej veci mala byť vylúčená
zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci. Súd nezistil dôvod na prerušenie konania ani z
pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Označené ustanovenie je fakultatívne, umožňuje súdu konanie
prerušiť. Otázka zákonného sudcu bola vyriešená zákonným postupom. Sudkyňa prejednávajúca vec

nie je vylúčená z rozhodovania veci, navyše navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup súdu titulom
tvrdeného prieťahu v konaní a prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom návrhu, ktorý
navrhovateľ vo veci podal. Na jednej strane navrhovateľ tvrdí prieťahy v exekučnom konaní a sám tieto
prieťahy spôsobuje vznášaním procesných návrhov v rozpore s účelom samotného konania, začaté na
jeho návrh.

Okresný súd vec prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
právneho zástupcu. Dôvod pre odročenie pojednávania, vznesený navrhovateľom nepovažoval za
dôvod závažný. Navyše návrh na odročenie pojednávania nemá náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p.

O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
151 ods. 1 O.s.p. Konštatoval úspech odporcu v konaní a na tomto základe i jeho právo na náhradu trov
prvostupňového konania. Odporca, i keď si uplatnil právo na náhradu trov, tieto v zákonnej trojdňovej
lehote nevyčíslil. Z tohto dôvodu okresný súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal prioritne, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené.

V konkrétnostiach namietal aplikáciu postupu podľa § 101 ods. 2 O.s.p., a na tomto základe prejednanie
veci v neprítomnosti účastníkov. On riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité

dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, nemohol preto súd postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie
pred súdom.
Odvolateľ citoval obsahové znenie ustanovenia § 15, § 14 ods. 1, O.s.p. namietajúc vydanie rozhodnutia
nestranným sudcom. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým

upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach jeho (odvolateľa)
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v

skutkovoaprávnetotožnýchveciach.Tentojehoprávnynázorjepodporovanýirozhodovacoučinnosťou
Krajského súdu v Trnave, napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 v právne
a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda. Obdobne
rozhodovali v skutkovo a právne rovnakých veciach Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove.
Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na

nestranný súd, rozhodovanie veci nezákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000.Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; keď on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z

tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu
ochranu (navrhovateľa), osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné.

Odvolateľ ďalej vytýkal, že okresný súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s
obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie,
na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na

osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia, nemal možnosť vyjadriť sa ani k
dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie bola porušená
zásada kontradiktórnosti súdneho konania. On ako strana konania nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa pritom neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je

z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za
dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu,
že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.
Odvolateľ poznamenal, že za situácie, keď odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b/ O.s.p., skutkovým základom pritom sa mal stať navrhovateľom tvrdený
skutkový stav.

Odvolateľ namietal i nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v otázke hodnotenia
majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako
je tomu tak i v prípade chýbajúcich dôvodov pri záveroch o nepreukázaní nemajetkovej ujmy. On
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd
však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil

podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Na jednej strane súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody,
preto rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval

ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Práve
všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa, nerešpektovanie
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v
ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa § 156

ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa
§ 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil súd v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p., a vec správne
právne aj posúdil. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania

relevantné odpovede na všetky skutkové a právne významné otázky, na základe ktorých súdenú vec
uzavrel.

Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie,
uznesením nadriadeného súdu - Krajského súdu v Žiline č.k. 10NcC/297/2013-17 zo dňa 27.3.2013

z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola, označené uznesenie nadriadeného súdu
právny zástupca navrhovateľa prevzal 13.9.2013. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje
rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa Mgr. Andrea Kubjatková (ktorá vec prejednala a meritórne
aj rozhodla) mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa
v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v

danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Obdobný záver platí i vo vzťahu k procesnému návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Je jednoznačné, že otázka zákonného sudcu ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa (ale i
ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu) bola vyriešená rozhodnutím nadriadeného súdu. Neexistoval
preto dôvod pre prerušenie konania či už podľa § 109 ods. 1 písm. b/ resp. podľa § 109 ods. 2

písm. c/ O.s.p. Uvedené procesné otázky súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozhodnutia
riadne vyargumentoval, zodpovedal, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa v
uvedených procesných otázkach a ne poukazuje.
Z pohľadu konštatovanej procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor i
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany, bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor : zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,

navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie.

Súd prvého stupňa vychádzal v dôkaznom konaní z návrhu na vykonanie dokazovania uplatnený
navrhovateľom priamo v návrhu na začatie konania. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku okresný súd zisťoval z obsahu pripojeného

exekučného spisu (sp. zn. súdneho exekútora Ex 5211/2010, u OS 6Er/436/2010), skutkové zistenia
súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch
rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania odpovede na otázky, z akej skutkovej situácie
v súdenej veci vychádzal, ktoré konkrétne ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na daný
prípad aplikoval. Právny záver okresného súdu vychádzajúci z aplikovaných ustanovení Exekučného

poriadku (konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v znení účinnom do 1.6.2010 a od 1.6.2010
má svoj zákonný rámec. V zmysle označených ustanovení nebolo povinnosťou exekučného súdu
vydať poverenie pre exekútora v lehote 15 dní, keďže preukázateľne exekučným titulom bol rozsudok
rozhodcovského súdu a viazanosť exekučného súdu lehotou 15 dní na vydanie poverenia od doručenia
žiadosti súdneho exekútora neplatil. Procesné úkony exekučného súdu korešpondujú s existujúcou

procesnou situáciou v súvisiacom exekučnom spise, je v celom rozsahu opodstatnený záver súdu
prvého stupňa - neexistuje teda nesprávny úradný postup exekučného súdu.Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č. 514/2003
Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 si vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok
(musí existovať nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a

nesprávnym úradným postupom). Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom požadovaná podmienka, už
nie je naplnený zodpovednostný vzťah štátu. V súdenej veci je jednoznačné, že nebol splnený primárny,
základný predpoklad zodpovednostného vzťahu, správne konštatovaná neexistencia nesprávneho
úradného postupu potom zakladá nadbytočnosť skúmania ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu:
vznik škody, jej výšku, príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Z týchto

dôvodov uplatnený nárok navrhovateľa je neopodstatnený, a správne súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa zamietol.

Rozsah a obsah vykonaného dokazovania okresný súd si neustálil svojvoľne a sám. Vychádzal prioritne
z navrhovateľom označeného dôkazu ( z exekučného spisu) a z existujúcej procesnej situácie v
exekučnom spise. Neexistoval dôvod pre aplikáciu postupu okresného súdu rozsudkom pre zmeškanie

podľa § 153b O.s.p. Odporca predložil písomné vyjadrenie súdu k žalobnému návrhu dňa 26.9.2013,
stalo sa tak 4 dni pred meritórnym pojednávaním, súd tak nemohol doručovanie tohto vyjadrenia
realizovať pred pojednávaním, avšak navrhovateľovi skutkové argumentácie odporcu sú známe v
ďalších skutkovo a právne obdobných sporoch, ktoré navrhovateľ založil u okresných súdov SR v
tisíckach prípadov.

Navrhovateľ tým, že sa nezúčastnil meritórneho prejednania veci, sám sa obral o možnosť využiť
svoje právo priamo na meritórnom pojednávaní argumentovať, vyjadriť sa k rozsahu vykonaného
dokazovania, navrhovať priamo na pojednávaní dôkazy, resp. vyjadriť sa k dôkazom, ktoré okresný
súd vykonal. Pritom o konaní meritórneho pojednávania navrhovateľ vedomosť mal, na pojednávanie
súdom prvého stupňa bol riadne predvolaný, bola mu zachovaná lehota na prípravu na pojednávanie.

Návrh navrhovateľa na zrušenie pojednávania ( meritórneho ) z dôvodu namietaného objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, doručený súdu v deň pojednávania je bez právneho
významu vzhľadom na jednoznačný záver konštatujúci právoplatné vyriešenie otázky zákonného sudcu.

Rozhodovanie okresného súdu v súvisiacom výroku o trovách prvostupňového konania má oporu v

ustanovení § 142 ods. l O.s.p.

Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov
odvolacieho konania krajský súd nepriznal, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal a
odporca - úspešný účastník si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .